Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 295/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., K., zastúpenej konateľom Ing. V. K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. marca 2010, ako aj postupom Okresného súdu Košice I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 8. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna

2010 doručená sťažnosť spoločnosti F., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. marca

2010, ako aj postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. januára 2010.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je

v procesnom postavení úpadcu v konkurznej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

. V predmetnej veci okresný súd pôvodne uznesením č. k. -155

z 10. júla 2009 vyhlásil na základe návrhu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky –

Daňového úradu Košice II konkurz na majetok sťažovateľky vo výroku uznesenia

označenej ako „F., s. r. o. so sídlom K., K.“. Ďalším (následným) uznesením č. k.

-307 z 8. februára 2010 opravil „v záhlaví uznesenia... zo dňa 10. 7. 2009

označenie dlžníka, ktoré má správne znieť: F,, s. r. o. L. K... Opravuje prvý výrok

uznesenia... zo dňa 10. 07. 2009, ktorý má znieť: Vyhlasuje konkurz na majetok dlžníka: F.,

s. r. o., L. K.“. Dôvodom opravného uznesenia vydaného „v zmysle ustanovenia § 164

“ bola podľa názoru okresného súdu skutočnosť, že jeho pôvodné uznesenie

„obsahuje zrejmú nesprávnosť v označení sídla dlžníka...“. O odvolaní sťažovateľky

z 22. februára 2010, ktorého podstatou je jej tvrdenie, že «... vadu uvedenia takého sídla,

kde úpadkyňa v čase vydania rozhodnutia nesídlila, súd vyhodnotil v kontexte konkurzného

konania ako „inú zrejmú nesprávnosť“, vadne», rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-321 z 29. marca 2010, ktorým potvrdil „uznesenie súdu prvého stupňa“.

3. Sťažovateľka tvrdila, že v predmetnej konkurznej veci konajúce všeobecné súdy

svojím postupom a rozhodnutiami porušili ňou označené základné práva zaručené

a práva zaručené dohovorom (bod 1).

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom „vyslovil porušenie... ňou

namietaných... práv“, zrušil „rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 29. 3. 2010...

a rozhodnutie Okresného súdu... zo dňa 8. 2. 2010“, priznal jej „náhradu nemajetkovej

ujmy 500,- €“ a náhradu trov. Súčasne požiadala „o ustanovenie právneho zástupcu“.

5. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila prvú stranu uznesenia okresného súdu z 10. júla

2009, opravné uznesenie okresného súdu z 8. februára 2010, odvolanie proti opravnému

uzneseniu z 22. februára 2010 a uznesenie krajského súdu z 29. marca 2010.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody... boli porušené, musí mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom...

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. februára

2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. marca 2010 boli porušené jej v sťažnosti označené

práva (bod 1).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a aj jeho uznesenie

z 8. februára 2009. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup

v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,

ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací

uznesením sp. zn. z 29. marca 2010. Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25

ods. 2 .

11. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 29. marca 2010, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto

súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového

stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia (krajskému súdu najmä vytýkala, že sa

odvolací súd s jej námietkami uvedenými „v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu...

vysporiadal vadne... Hlavná námietka spočíva v tom, že by nemali byť pochybnosti o vade

uznesenia o vyhlásení konkurzu. Konkurzný súd vadu nesprávneho sídla spoločnosti

napravil – opravou zrejmej nesprávnosti, pričom sa o zrejmú nesprávnosť nejedná...“.).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. z 29. marca 2010 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

14. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení krajský súd inter alia uviedol:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa opravil v záhlaví uznesenia Okresného

súdu... č. k. -155 zo dňa 10. 7. 2009 označenie dlžníka, ktoré má správne

znieť:

F., s. r. o., L., K. a prvý výrok uznesenia Okresného súdu Košice I, č. k.

-155 zo dňa 10. 7. 2009, ktorý má správne znieť: Vyhlasuje konkurz na majetok

dlžníka: F., s. r. o., L., K.

Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že pôvodné rozhodnutie zo dňa 10. 7.

2009 č. k. -155 obsahuje zrejmú nesprávnosť v označení sídla dlžníka ako tak

v záhlaví tohto rozhodnutia ako aj v jeho prvom výroku a preto bolo potrebné túto chybu

odstrániť podľa

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie úpadca a namietal, že súdom označená

chyba rozhodne nemôže byť považovaná za chybu pisárskeho charakteru, nakoľko sa jedná

o chybu obsahovej náležitosti rozhodnutia takého charakteru, ktorý nemohol vzniknúť

preklepom, vynechaním, či duplicitou v písaní. V danom prípade nejde ani o zrejmú

nesprávnosť...

Odvolací súd ... dospel k záveru, že odvolanie úpadcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa po zistení, že úpadca mal v čase vyhlásenia konkurzu sídlo na

ulici L. a nie K. opravil túto zrejmú nesprávnosť opravným uznesením podľa

Skutočnosti namietané úpadcom nemôžu mať v tomto konaní ním namietané dôsledky. Totiž

podľa , obchodné meno obchodných spoločností

a družstva je názov, pod ktorým sú zapísané v obchodnom registri. To platí aj pre právnické

osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného registra na základe osobitného zákona. Súčasťou

obchodného mena právnických osôb je aj dodatok označujúci ich právnu formu.

Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť F., s. r. o. mala do 19. 6. 2009

zapísané sídlo na ulici – K. a až od 20. 6. 2009 bolo zapísané sídlo na ulici – L.. Konkurz na

jej majetok bol vyhlásený dňa 10. 7. 2009.

To, že v opravovanom (zrejme pôvodnom, pozn.) uznesení bola uvedená pôvodná

ulica je zrejmou nesprávnosťou, ktorú možno napraviť postupom podľa

Námietky ohľadom možnosti veriteľov uplatniť v konkurze svoje pohľadávky nie sú

významné, pretože k zmene ulice došlo tesne pred vyhlásením konkurzu a pohľadávky

veriteľov vznikli v čase, keď úpadca mal sídlo na ulici, uvedenej v uznesení o vyhlásení

konkurzu.

Ostatné námietky úpadcu sú právne bezvýznamné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa potvrdil napadnuté

uznesenie ako vecne správne.“

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

17. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 29. marca 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva na účinný právny prostriedok nápravy pred

národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru

19. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti (prípadne aj odvolania sťažovateľky

z 22. februára 2010) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka neuviedla žiadnu skutočnosť,

ktorou by odôvodnila, akým postupom, konaním (resp. nečinnosťou) krajský súd spôsobil

porušenie označeného práva zaručeného dohovorom. Sťažovateľka sa domáhala nápravy

podaním riadneho opravného prostriedku – odvolania proti prvostupňovému uzneseniu,

o ktorom rozhodol v odvolacom konaní krajský súd (bod 2 a 14).

20. Nadväzujúc na už uvedené úvahy a právne závery aktuálne použiteľné aj pri

odôvodnení odmietnutia namietaného porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru (pozri body

12, 13, 15 až 19) ústavný súd konštatuje absenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením práva sťažovateľky

podľa čl. 13 dohovoru.

21. Ústavný súd opätovne pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové a právne závery (pozri

tiež bod 12). Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis ,

). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad

platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných

a použitých právnych noriem. Skutkové a právne závery vyplývajúce z uznesenia krajského

súdu nemožno označiť za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

22. Z obsahu aj tejto časti sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas

sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu (resp. aj okresného súdu) prezentovaným

v odôvodnení ich rozhodnutí. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane

vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie označených práv, ak

súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Ústavný súd z týchto dôvodov podľa § 25

ods. 2 z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť aj v tejto jej časti

ako zjavne neopodstatnenú.

23. Po odmietnutí sťažnosti ako celku nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti (bod 4).

24. Ako obiter dictum k argumentácii sťažovateľky ústiacej do právneho názoru

inkompatibilného s právnym závermi vo veci konajúcich konkurzných súdov ústavný súd

dodáva, že aj v prípade eventuálnych výhrad ústavného súdu k dielčim procesným úkonom

všeobecných súdov v prípade, že konanie pred týmito súdmi ako celok možno aj po vydaní

rozhodnutia s procesnými chybami (ktoré by im bolo dôvodné vytknúť) hodnotiť ako

spravodlivé a súladné so základnými právami uvedenými v siedmom oddiele druhej hlavy

, by takýto procesný postup všeobecných súdov nehodnotil (ústavný súd) ako postup

zasahujúci do ústavne chránených práv a slobôd. S prihliadnutím na princíp minimalizácie

zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd považuje za

kontraproduktívny taký postup, ktorý by síce napravil vzniknuté procesné pochybenia, ale

podstatne náročnejším (procesne, ekonomicky a aj časovo) spôsobom, a v konečnom

dôsledku by aj tak dospel k zamýšľanému rovnakému záveru (t. j. odstráneniu omylu

spôsobenému hoc aj neúmyselnou nedôslednosťou vo veci konajúcich všeobecných súdov).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010