Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 271/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť A. P., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr.

Š. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl.

48 ods. 1 a a práv podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 19. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 29. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010

faxom a 30. júna 2010 poštou doručená sťažnosť A. P., t. č. vo väzbe (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., v ktorej namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu

Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie

z 19. apríla 2010“) a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2010“) .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo uznesením „ÚBOK –

PPZ... ČVS: PPZ-9/BOK-Z-2009“ z 20. marca 2009 začaté trestné stíhanie pre zločin

hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa k .

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 17. apríla 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do

väzby z dôvodu podľa , ktorá začala sťažovateľovi

plynúť 14. apríla 2009.

Väzobné stíhanie sťažovateľa trvá aj v súčasnosti na základe uznesenia okresného

súdu z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010, ktorými bola

väzba sťažovateľa predĺžená do 31. augusta 2010.

Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti uviedol, že postupom krajského súdu a jeho

uznesením z 29. apríla 2010 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa

a 5 a tým, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu z 19. apríla

2010 o predĺžení jeho väzby nerozhodoval zákonný sudca, pretože o opravných

prostriedkoch uplatnených sťažovateľom proti rozhodnutiam okresného súdu o vzatí do

väzby, prepustení z väzby a predĺžení trvania väzby opakovane rozhodoval ten istý senát

krajského súdu.

Podľa sťažovateľa „v rámci prípravného konania nie je možné interpretovať pojem

vec takým spôsobom, ako to prezentuje Krajský súd v Nitre, že všetky do úvahy

prichádzajúce rozhodnutia urobené súdom v prípravnom konaní sú jednou a tou istou

vecou... akékoľvek rozhodnutie sudcu v prípravnom konaní je samostatnou vecou

a samostatná vec ako taká musí byť v súlade s rozvrhom práce pridelená sudcovi náhodným

výberom, tak aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí“.

Sťažovateľ v druhej časti sťažnosti uviedol, že postupom okresného súdu a jeho

uznesením z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010 došlo

k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru v spojení s tým, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do

vyšetrovacieho spisu v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení jeho väzby napriek

skutočnosti, že o nahliadnutie do spisu písomne požiadal. Uvedeným nevyhovením žiadosti

sťažovateľa mu bolo podľa jeho názoru zabránené v efektívnej príprave obhajoby pri

predlžovaní trvania jeho väzby v možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré by

mohli vyvrátiť dôvody ďalšieho trvania väzby, a v kontrole zákonnosti väzby v mesačnej

periodicite, pretože uvedený zásah do práv sťažovateľa trval 150 dní. Neumožnenie

nahliadnutia do spisu tiež podľa sťažovateľa vytvára stav nerovnosti strán v konaní pred

súdom.

Sťažovateľ vo zvyšnej časti sťažnosti namietal, že došlo k porušeniu jeho „práva na

odôvodnenie zásahu do osobnej slobody, riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa

, ods. 4 Dohovoru a , ods. 2 a ods. 5 “ postupom okresného

súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o predĺžení trvania väzby. Ako uviedol: „Za zjavný

nedostatok uznesenia OS v Nitre pod sp. zn. zo dňa 19. 4. 2010 a uznesenia KS

v Nitre sp. zn. -31 zo dňa 29. 4. 2010 považujem absenciu individualizácie

odôvodnenia väzobných dôvodov voči mojej osobe o neustále opakovanie odôvodnenia

väzby vo viacerých rozhodnutiach o väzobných návrhoch, ktoré nemožno prehliadať.

Mám za to, že vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1, písm. c)

je nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu. Sú

odôvodnené všeobecne veľmi stručne a s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia.

Odôvodnenie mojej väzby je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry a súdnych

rozhodnutiach od môjho vzatia do väzby. V žiadnom rozhodnutí nie je individualizované

skutkové a následne právne odôvodnenie mojej väzby.“

Na základe uvedeného sa väzba sťažovateľa podľa jeho názoru „nemôže pokladať za

opodstatnenú, zákonnú a dôvodnú, keďže dochádza k jej neustálemu umelému predlžovaniu

a úkony, pre ktoré bola väzba predĺžená sa nevykonávajú“.

Sťažovateľ tiež argumentoval, že v jeho prípade nie sú „dané žiadne okolnosti

odôvodňujúce obavu z prípadného marenia, alebo sťaženia dosiahnutia účelu trestného

konania“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a rozhodol nálezom, že

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa A. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl.

17 ods. 5, , SR a , Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím

Okresného súdu v Nitre, sp. zn. zo dňa 19. 4. 2010 a postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Nitre sp. zn. -31 zo dňa 29. 4. 2010 porušené.

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Podľa sa ruší právoplatné rozhodnutie

Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. 4. 2010, sp. zn. -31. Ústavný súd

Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Nitre, aby A. P... prepustil neodkladne z

väzby na slobodu.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 2.000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Nitre

a peňažnú sumu 3.000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona

o Ústavnom súde.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a a práv podľa a 4 dohovoru

postupom a uznesením okresného súdu z 19. apríla 2010, ktorým bola predĺžená jeho väzba,

ako aj postupom a uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010, ktorým bola zamietnutá jeho

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010. K porušeniu označených práv

malo dôjsť v dôsledku arbitrárnych záverov všeobecných súdov zúčastnených na

rozhodovaní v predmetnej veci uvedených v napadnutých rozhodnutiach.

II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

okresného súdu a jeho uznesením z 19. apríla 2010

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu

z 19. apríla 2010 sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej uznesením

z 29. apríla 2010 rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv uznesením okresného súdu z 19. apríla

2010 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

a jeho uznesením z 29. apríla 2010

II.B.1 Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd zamietol jeho

sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu aj napriek tomu, že ďalšie trvanie jeho väzby

nie je dôvodné. Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil tým, že väzba uňho trvá už viac ako 1

rok, čo podľa jeho názoru nie je počiatočné trvanie väzby, a preto odôvodnenie väzobného

dôvodu podľa v súčasnom štádiu trestného konania

dookola sa opakujúcimi skutočnosťami nie je ústavne akceptovateľné. Podľa názoru

sťažovateľa dôvody trvania väzby nie sú uňho dostatočne konkretizované

a individualizované, čo taktiež považuje za výrazný nedostatok súdneho rozhodnutia.

Okrem toho sa sťažovateľ domnieva, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nemôžu

odôvodňovať ďalšie trvanie jeho väzby potrebou vykonania procesných úkonov, pretože

podľa jeho názoru úkony, ktoré sa týkajú a týkali jeho osoby, boli vykonané už

v počiatočnom štádiu trestného konania. Aj z uvedeného dôvodu považoval sťažovateľ

ďalšie zotrvanie vo väzbe za neopodstatnené.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu z 19. apríla

2010 bola väzba sťažovateľa z dôvodu podľa

predĺžená do 31. augusta 2010.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2010 poukázal na závažnosť

trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ dopustil spolu s ďalšími osobami. Za takúto trestnú

činnosť bolo sťažovateľovi v troch prípadoch vznesené obvinenie. Išlo o vznesenie

obvinenia za zločin hrubého nátlaku vo forme spolupáchateľstva, za obzvlášť závažný

zločin vydieračského únosu, ktorého sa mal dopustiť ako organizovaná skupina spolu s

ďalšími obvinenými, a napokon za zločin vydierania vo forme spolupáchateľstva.

Okresný súd v uznesení z 19. apríla 2010 poukázal na podstatu návrhu prokurátora na

predĺženie lehoty trvania väzby, v ktorom podľa vyjadrenia okresného súdu prokurátor

dôvodil potrebou vykonania ďalších procesných úkonov, ktorých potreba vykonania

vyvstala z predtým realizovaných dôkazov. V tejto súvislosti bolo poukázané na výpoveď

jedného z obvinených realizovanú 30. marca 2010, ako aj na potrebu doplnenia dokazovania

v zmysle návrhu ďalšieho z obvinených. Okrem toho okresný súd spomenul aj argumenty

prokurátora týkajúce sa stotožnenia ďalších potenciálnych páchateľov. Okresný súd ďalej

konštatoval, že prokurátor navrhol predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby aj

z dôvodu potreby preverenia ďalších poznatkov, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov.

Prvostupňový súd taktiež konštatoval, že podľa prokurátora môže mať objasnenie daných

skutočností vplyv aj na zmenu právnej kvalifikácie protiprávneho konania jednotlivých

obvinených. Okresný súd súčasne poukázal na tvrdenia prokurátora o dôvodnosti ďalšieho

trvania väzby sťažovateľa, a to preto, že sťažovateľ a ďalší obvinení páchali násilnú trestnú

činnosť dlhodobejšie na území celého Nitrianskeho kraja a práve rozsiahlosť páchania

trestnej činnosti organizovanou skupinou komplikuje jej odhaľovanie a preukazovanie.

Z uznesenia okresného súdu z 19. apríla 2010 vyplynulo aj tvrdenie prokurátora o tom, že

dôvodnosť preventívnej väzby je u sťažovateľa daná aj tým, že trestnú činnosť páchal vo

väčšom rozsahu a zároveň z nej profitoval.

Po posúdení návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby,

ako aj po zvážení všetkých okolností daného prípadu dospel okresný súd k záveru, že

dôvody sťažovateľovej väzby podľa aj naďalej

trvajú, pretože nepominuli skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri počiatočnom obmedzení

jeho osobnej slobody. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na dôvodnú obavu, že po

prepustení na slobodu by sťažovateľ mohol v obdobnej alebo rovnakej trestnej činnosti

pokračovať, a to vzhľadom na povahu dosiaľ páchanej trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťal

organizovanou formou dlhšiu dobu, ako aj vzhľadom na to, že z protiprávneho konania mal

zisk.

Proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010 podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej

predostrel v podstate totožné argumenty ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením z 29. apríla 2010 tak, že ju

zamietol.

V odôvodnení uznesenia z 29. apríla 2010 krajský súd uviedol podstatu rozhodnutia

okresného súdu a argumenty sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti. V úvodnej časti

odôvodnenia svojho právneho záveru poukázal na závažnosť trestnej činnosti sťažovateľa,

ako aj na to, že sťažovateľ spáchanie trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, popiera. Okrem

toho súd druhého stupňa konštatoval, že prokurátor navrhol predĺženie lehoty trvania väzby

sťažovateľa a ďalšieho spoluobvineného aj potrebou vykonania ďalších procesných úkonov,

ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov či spoluobvinených.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia z 29. apríla 2010

konštatoval:

„Ako vyplýva z výpovedí svedkov I. B. a P. S., potreba vykonávania nových dôkazov

sa týka aj obvinených aj J. P. a A. P.

Orgány činné v trestnom konaní konajú vo veci plynulé a práve získavanie nových

skutočností a dôkazov, potreba ich preverovania neumožnili vyšetrovateľovi ukončiť vec

v lehote pôvodného predĺženia lehoty väzby obvinených. Vyšetrovaním boli získané

skutočnosti a dôkazy, ktoré sa týkajú aj ďalšej možnej trestnej činnosti obvinených. Tieto

nové skutočnosti spolu s tým, že obvinení sa mali dopúšťať trestnej činnosti pomerne dlhú

dobu, opakovane, hrubým a násilným spôsobom, dokonca ako členovia organizovanej

skupiny, odôvodňujú obavu, že obvinení by na slobode mohli pokračovať v páchaní trestnej

činnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov rozhodujúcich

o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby

sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru

orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným

prostriedkom pre odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu

spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska

dodržania záruk podľa a dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery

boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami,

aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili

presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov

v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2010 potrebné

považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo a ktoré nevyvoláva žiadne

pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho

trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi, ktoré

spočívajú v zistení, že v priebehu vyšetrovania vyšla najavo ďalšia protiprávna činnosť

sťažovateľa, ktorá spolu s charakterom dosiaľ známej a odhalenej trestnej činnosti dáva

dôvodnú obavu, že sťažovateľ by v páchaní takejto trestnej činnosti mohol po prepustení na

slobodu pokračovať. Ide pritom o trestnú činnosť, pri ktorej bolo dosiaľ preukázané, že sa

jej sťažovateľ dopúšťal dlhšiu dobu a že z nej profitoval. Okrem toho krajský súd

opodstatnenosť ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby odôvodnil aj potrebou vykonania

ďalších úkonov, ktorých vykonanie sa odvíja od výsledkov skôr zrealizovaných úkonov

prípravného konania.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeniami sťažovateľa o nedostatočnej

individualizácii konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie jeho väzby.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli

podkladom pre prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd

je presvedčený, že tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Ústavný súd sa nedomnieva,

aby závery krajského súdu vyznievali v tomto smere abstraktne. Nič na tom nemení ani

skutočnosť, že väzobné dôvody, ktoré sú dané u sťažovateľa, sú dané aj u ďalších

obvinených, o to viac, že trestnej činnosti sa dopúšťali formou spolupáchateľstva alebo ako

organizovaná skupina. V tomto ohľade je potrebné spomenúť, že krajský súd pod dôvody

a okolnosti svedčiace pre zotrvanie vo väzbe iného obvineného nevztiahol aj nutnosť

ponechať vo väzbe sťažovateľa. Krajský súd totiž skutočnosti svedčiace pre sťažovateľovu

väzbu dostatočne špecifikoval. Podľa názoru ústavného súdu je odvolanie sa na povahu

a závažnosť dosiaľ páchanej trestnej činnosti na dobu jej trvania na to, že bola zdrojom

finančných príjmov sťažovateľa, ako aj na to, že z výsledkov doterajšieho vyšetrovania

vyplýva, že sťažovateľ sa mohol dopustiť ďalšej trestnej činnosti, dostatočným dôvodom

trvania preventívnej väzby sťažovateľa [ ].

Sťažovateľ namietal, že dôvody jeho väzby sa neustále opakujú a že s odstupom času

sa výrazne oslabujú. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že produkovanie rozhodnutí

všeobecných súdov o zákonnosti väzby „cez šablónu“, ktoré už na prvý pohľad vyvolávajú

pochybnosti o ich ústavnej konformnosti, sú z hľadiska dodržania záruk podľa relevantných

článkov a dohovoru neakceptovateľné. Pod uvedené tvrdenia však nemožno

subsumovať prijaté závery krajského súdu, ktorých konkrétnosť a opodstatnenosť je určite

daná.

Väzba je výrazným zásahom do osobnej slobody obvineného a musí trvať len

nevyhnutnú dobu. Maximálna dĺžka väzobného stíhania je zákonom ustanovená, ale

skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri vzatí obvineného do

väzby a dosiaľ nepominuli, a okolností, ktoré vyplynú z priebehu trestného konania. A

práve kumulácia a konkretizácia týchto dôvodov viedla krajský súd k záveru, že väzbu

sťažovateľa je potrebné predĺžiť do 31. augusta 2010.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo

právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami a dohovoru. Z tohto dôvodu

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.B.2 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného

práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi postupom krajského súdu rozhodujúceho v

otázkach predĺženia lehoty trvania jeho väzby. Preto svoje námietky predostrel ako

porušenie základného práva podľa a 5 , základného práva podľa

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podstatou námietok sťažovateľa boli v naznačených súvislostiach tvrdenia, že senát

krajského súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu

z 19. apríla 2010, nebol zložený zo zákonných sudcov, keďže senát v totožnom zložení

rozhodoval aj o predchádzajúcich sťažnostiach proti uzneseniam okresného súdu o vzatí

sťažovateľa do väzby, o jeho žiadosti o prepustenie z väzby či o predĺžení lehoty trvania

väzby. Podľa sťažovateľa nebola jeho vec opäť pridelená senátu krajského súdu náhodným

výberom pomocou schválených technických a programových prostriedkov. Tým sa podľa

neho nevylúčila svojvôľa pri prideľovaní veci na rozhodovanie konkrétnym sudcom. Okrem

toho sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu obsahovalo len vyjadrenie k otázke

zákonného sudcu v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby na okresnom súde,

avšak zaujatie stanoviska k problematike zákonného sudcu na súde druhého stupňa

v namietanom rozhodnutí absentovalo. Z tohto dôvodu považoval sťažovateľ označené

uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2010 aj za nedostatočne odôvodnené.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do

úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.

, ).

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010 (Spr 1462/09) v prípade opätovného

predkladania veci (na trestnom úseku) na rozhodnutie, ktorá napadla na okresný súd

v pôsobnosti krajského súdu v prípravnom konaní, sa prostredníctvom aplikácie zapíše daná

vec do súdneho registra tomu senátu, ktorý o takejto veci už konal.

Ústavný súd zistil, že v namietanom prípade rozhodol o zákonnosti predĺženia lehoty

trvania sťažovateľovej väzby senát krajského súdu, ktorý už v jeho trestnej veci

v predchádzajúcich prípadoch (opravný prostriedok proti vzatiu do väzby, proti rozhodnutiu

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, proti predĺženiu lehoty trvania väzby) konal.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby rozhodol druhostupňový súd v senáte,

ktorému bola táto vec pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010. Z uvedeného

dôvodu preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi podľa .

Senát krajského súdu bol k rozhodovaniu o tejto veci povolaný v súlade s rozvrhom

práce, ktorý je bežne dostupný na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (www.justice.gov.sk) či na tamojšom súde (§ 50 ods. 4 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Preto aj námietka sťažovateľa o absencii takéhoto vyjadrenia v uznesení

krajského súdu sa javí ako neopodstatnená a v žiadnom prípade nedáva dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

podľa , základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru ani na vyhovenie

jeho požiadavke o prepustenie z väzby na slobodu.

Navyše, ústavný súd z obsahu sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu

okresného súdu z 19. apríla 2010 prostredníctvom svojho obhajcu, zistil, že námietka

o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu v nej bola formulovaná dosť

všeobecne, pričom nebola predostretá tak určito, aby bolo krajskému súdu zjavné, že sa má

vyjadriť nielen k prideľovaniu veci totožnému sudcovi pre prípravné konanie, ale aj

k svojmu rozhodovaniu a prideľovaniu veci totožnému senátu. Sťažovateľ totiž v tejto časti

námietky označil len register „Tp“ okresného súdu, prideľovanie veci sudcovi pre prípravné

konanie, rozhodovanie o žiadostiach o prepustenie z väzby či o návrhoch na predĺženie

lehoty trvania väzby, avšak námietka vo vzťahu k prideľovaniu veci a rozhodovaniu

o opravných prostriedkoch na súde druhého stupňa zo sťažnosti nie je zjavná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa

odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

II.B.3 Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že došlo k porušeniu jeho

práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ako

aj jeho základného práva na obhajobu podľa tým, že mu nebolo

umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení jeho

väzby a s prípravou jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

písomnú žiadosť o nazretie do trestného spisu predložil sťažovateľ vyšetrovateľovi

14. decembra 2010.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom

všetkým oprávneným osobám zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že

budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne

významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie

práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu,

o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť

sa obvineniu zo spáchania trestného činu (napr. , ). Účelom práva

nazerať do spisu (ako súčasti práva na obhajobu) je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so

všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere

predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, najmä pokiaľ ide

o konanie vo veci samej (ale tiež aj v konaní o zákonnosti väzby). Naplnenie práva na súdnu

previerku zákonnosti v trestnom konaní predpokladá okrem iného aj rešpektovanie

procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr. práva nazerania do spisov

zaručeného v , analog. aj podľa Trestného

poriadku), v ktorom sa skúma zákonnosť a najmä sa rozhoduje o vine a treste

().

Podľa , , a obvinený, obhajca, poškodený... majú

právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní..., robiť si z nich výpisky

a poznámky... Závažnosť dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní toto právo

odmietol, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je prokurátor povinný urýchlene

preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním spojené ostatné práva uvedené v odseku 1

zo závažných dôvodov odmietol prokurátor, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je

nadriadený prokurátor povinný urýchlene preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva

nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi a poškodenému potom, ako boli upozornení na

možnosť preštudovať spisy (odsek 1). V prípravnom konaní orgán činný v trestnom konaní

môže právo nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov

odmietnuť, najmä ak v spise nemožno urobiť opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo

podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania (odsek 2). Tomu, kto má právo

byť pri úkone prítomný, nemožno odoprieť nazretie do zápisnice o tomto úkone.

Obvinenému a jeho obhajcovi nemožno odoprieť nazretie do uznesenia o vznesení

obvinenia. V konaní pred súdom nemožno odoprieť nazretie do spisov obvinenému a jeho

obhajcovi, poškodenému, zúčastnenej osobe a ich splnomocnencom (odsek 3). Rovnaké

práva ako orgán činný v trestnom konaní má aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase

konania v rámci svojej právomoci nakladá so spisom. Ak však sudca pre prípravné konanie

v konaní o väzbe pred rozhodnutím o nej odmietne obvinenému alebo obhajcovi právo

nazrieť do celého spisu, zároveň s odmietnutím tohto práva označí a umožní sprístupniť na

nazretie obvinenému alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú skutočnosti alebo

dôkazy, na ktoré sa podľa § 71 až § 87 a § 339 pri rozhodovaní o väzbe prihliada (odsek 6).

V čase podania žiadosti o nazretie do spisu sťažovateľom bola predmetná vec

v štádiu prípravného konania. Sťažovateľ mal v tomto štádiu konania k dispozícii účinné

právne prostriedky ochrany svojich v sťažnosti označených práv, ktorých porušenie

namieta, poskytnutých mu v rámci ustanovení , najmä právo domáhať sa

podnetom ingerencie prokurátora podľa o prokuratúre

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Sťažovateľ porušenie

svojich práv v súvislosti s nazeraním do spisu namietal aj v rámci konania o jeho sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010 o predĺžení jeho väzby. Krajský súd o tejto

sťažnosti rozhodol uznesením z 29. apríla 2010, v odôvodnení ktorého uviedol, že „Pri

preskúmaní dôvodnosti väzby, prípadne dôvodnosti predĺženia trvania väzby v prípravnom

konaní, súd preskúmava aj konanie, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom uznesenia,

avšak skutočnosť, že vyšetrovateľ do dňa písania dôvodov sťažnosti neodpovedal na žiadosť

obvineného A. P., nemožno považovať za konanie, na základe ktorého by bolo predĺženie

lehoty trvania väzby protizákonné. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na to, že

upravuje kontradiktórnosť konania pred súdom. Z obsahu spisového

materiálu je zrejmé, že obhajcom obvinených sú umožnené všetky procesné práva, ktoré aj

využívajú a krajský súd nezistil žiadne také pochybenia zo strany vyšetrovateľa, na základe

ktorého by bolo možné konštatovať porušenie ústavných práv obvinených vo vzťahu

k dôvodom ich väzby.“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti netvrdil a ani nepreukázal, že by

bola znemožnená realizácia jeho práva na obhajobu prostredníctvom obhajcu. Sťažovateľ

a jeho obhajca, v záujme ochrany svojich práv v predmetnom konaní vrátane práva nazrieť

do spisu mohli a stále môžu v predmetnom konaní využiť podanie opravného prostriedku –

podnetu podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre. Záver krajského súdu, v ktorom vyslovil,

že nevyhovenie žiadosti sťažovateľa o nazretie do spisu nemohlo dosiahnuť v danom štádiu

konania takú intenzitu, aby znamenalo zásah do jeho obhajobných práv, ktorý by bránil

vydaniu rozhodnutia o predĺžení väzby a spôsobil taktiež porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru,

nemožno považovať za svojvoľný alebo arbitrárny.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil príčinnú

súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľom namietaným

porušením základného práva zaručeného v , ako aj práva podľa

ods. 4 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010