Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 271/2010
PDF · 264.99 KB
No categories available
I. ÚS 271/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť A. P., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr.
Š. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl.
48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.
4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010 a jemu predchádzajúcim postupom
a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010
faxom a 30. júna 2010 poštou doručená sťažnosť A. P., t. č. vo väzbe (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., v ktorej namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu
Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie
z 19. apríla 2010“) a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2010“) .
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo uznesením „ÚBOK –
PPZ... ČVS: PPZ-9/BOK-Z-2009“ z 20. marca 2009 začaté trestné stíhanie pre zločin
hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 190 ods. 1 Trestného zákona.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 77/2009 zo 17. apríla 2009 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 19/2009 z 21. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do
väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorá začala sťažovateľovi
plynúť 14. apríla 2009.
Väzobné stíhanie sťažovateľa trvá aj v súčasnosti na základe uznesenia okresného
súdu z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010, ktorými bola
väzba sťažovateľa predĺžená do 31. augusta 2010.
Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti uviedol, že postupom krajského súdu a jeho
uznesením z 29. apríla 2010 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu z 19. apríla
2010 o predĺžení jeho väzby nerozhodoval zákonný sudca, pretože o opravných
prostriedkoch uplatnených sťažovateľom proti rozhodnutiam okresného súdu o vzatí do
väzby, prepustení z väzby a predĺžení trvania väzby opakovane rozhodoval ten istý senát
krajského súdu.
Podľa sťažovateľa „v rámci prípravného konania nie je možné interpretovať pojem
vec takým spôsobom, ako to prezentuje Krajský súd v Nitre, že všetky do úvahy
prichádzajúce rozhodnutia urobené súdom v prípravnom konaní sú jednou a tou istou
vecou... akékoľvek rozhodnutie sudcu v prípravnom konaní je samostatnou vecou
a samostatná vec ako taká musí byť v súlade s rozvrhom práce pridelená sudcovi náhodným
výberom, tak aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí“.
Sťažovateľ v druhej časti sťažnosti uviedol, že postupom okresného súdu a jeho
uznesením z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010 došlo
k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do
vyšetrovacieho spisu v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení jeho väzby napriek
skutočnosti, že o nahliadnutie do spisu písomne požiadal. Uvedeným nevyhovením žiadosti
sťažovateľa mu bolo podľa jeho názoru zabránené v efektívnej príprave obhajoby pri
predlžovaní trvania jeho väzby v možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré by
mohli vyvrátiť dôvody ďalšieho trvania väzby, a v kontrole zákonnosti väzby v mesačnej
periodicite, pretože uvedený zásah do práv sťažovateľa trval 150 dní. Neumožnenie
nahliadnutia do spisu tiež podľa sťažovateľa vytvára stav nerovnosti strán v konaní pred
súdom.
Sťažovateľ vo zvyšnej časti sťažnosti namietal, že došlo k porušeniu jeho „práva na
odôvodnenie zásahu do osobnej slobody, riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa
čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy“ postupom okresného
súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o predĺžení trvania väzby. Ako uviedol: „Za zjavný
nedostatok uznesenia OS v Nitre pod sp. zn. 4Tp 52/2010 zo dňa 19. 4. 2010 a uznesenia KS
v Nitre sp. zn. 7Tpo/13/2010-31 zo dňa 29. 4. 2010 považujem absenciu individualizácie
odôvodnenia väzobných dôvodov voči mojej osobe o neustále opakovanie odôvodnenia
väzby vo viacerých rozhodnutiach o väzobných návrhoch, ktoré nemožno prehliadať.
Mám za to, že vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1, písm. c)
Trestného poriadku je nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu. Sú
odôvodnené všeobecne veľmi stručne a s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia.
Odôvodnenie mojej väzby je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry a súdnych
rozhodnutiach od môjho vzatia do väzby. V žiadnom rozhodnutí nie je individualizované
skutkové a následne právne odôvodnenie mojej väzby.“
Na základe uvedeného sa väzba sťažovateľa podľa jeho názoru „nemôže pokladať za
opodstatnenú, zákonnú a dôvodnú, keďže dochádza k jej neustálemu umelému predlžovaniu
a úkony, pre ktoré bola väzba predĺžená sa nevykonávajú“.
Sťažovateľ tiež argumentoval, že v jeho prípade nie sú „dané žiadne okolnosti
odôvodňujúce obavu z prípadného marenia, alebo sťaženia dosiahnutia účelu trestného
konania“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a rozhodol nálezom, že
„1. Základné práva a slobody sťažovateľa A. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl.
17 ods. 5, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím
Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 4Tp/52/2010 zo dňa 19. 4. 2010 a postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo/13/2010-31 zo dňa 29. 4. 2010 porušené.
2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
3. Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. sa ruší právoplatné rozhodnutie
Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. 4. 2010, sp. zn. 7Tpo/13/2010-31. Ústavný súd
Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Nitre, aby A. P... prepustil neodkladne z
väzby na slobodu.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu vo výške 2.000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Nitre
a peňažnú sumu 3.000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona
o Ústavnom súde.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
postupom a uznesením okresného súdu z 19. apríla 2010, ktorým bola predĺžená jeho väzba,
ako aj postupom a uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010, ktorým bola zamietnutá jeho
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010. K porušeniu označených práv
malo dôjsť v dôsledku arbitrárnych záverov všeobecných súdov zúčastnených na
rozhodovaní v predmetnej veci uvedených v napadnutých rozhodnutiach.
II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
okresného súdu a jeho uznesením z 19. apríla 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu
z 19. apríla 2010 sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej uznesením
z 29. apríla 2010 rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny
prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv uznesením okresného súdu z 19. apríla
2010 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
a jeho uznesením z 29. apríla 2010
II.B.1 Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd zamietol jeho
sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu aj napriek tomu, že ďalšie trvanie jeho väzby
nie je dôvodné. Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil tým, že väzba uňho trvá už viac ako 1
rok, čo podľa jeho názoru nie je počiatočné trvanie väzby, a preto odôvodnenie väzobného
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v súčasnom štádiu trestného konania
dookola sa opakujúcimi skutočnosťami nie je ústavne akceptovateľné. Podľa názoru
sťažovateľa dôvody trvania väzby nie sú uňho dostatočne konkretizované
a individualizované, čo taktiež považuje za výrazný nedostatok súdneho rozhodnutia.
Okrem toho sa sťažovateľ domnieva, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nemôžu
odôvodňovať ďalšie trvanie jeho väzby potrebou vykonania procesných úkonov, pretože
podľa jeho názoru úkony, ktoré sa týkajú a týkali jeho osoby, boli vykonané už
v počiatočnom štádiu trestného konania. Aj z uvedeného dôvodu považoval sťažovateľ
ďalšie zotrvanie vo väzbe za neopodstatnené.
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu z 19. apríla
2010 bola väzba sťažovateľa z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
predĺžená do 31. augusta 2010.
Okresný súd v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2010 poukázal na závažnosť
trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ dopustil spolu s ďalšími osobami. Za takúto trestnú
činnosť bolo sťažovateľovi v troch prípadoch vznesené obvinenie. Išlo o vznesenie
obvinenia za zločin hrubého nátlaku vo forme spolupáchateľstva, za obzvlášť závažný
zločin vydieračského únosu, ktorého sa mal dopustiť ako organizovaná skupina spolu s
ďalšími obvinenými, a napokon za zločin vydierania vo forme spolupáchateľstva.
Okresný súd v uznesení z 19. apríla 2010 poukázal na podstatu návrhu prokurátora na
predĺženie lehoty trvania väzby, v ktorom podľa vyjadrenia okresného súdu prokurátor
dôvodil potrebou vykonania ďalších procesných úkonov, ktorých potreba vykonania
vyvstala z predtým realizovaných dôkazov. V tejto súvislosti bolo poukázané na výpoveď
jedného z obvinených realizovanú 30. marca 2010, ako aj na potrebu doplnenia dokazovania
v zmysle návrhu ďalšieho z obvinených. Okrem toho okresný súd spomenul aj argumenty
prokurátora týkajúce sa stotožnenia ďalších potenciálnych páchateľov. Okresný súd ďalej
konštatoval, že prokurátor navrhol predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby aj
z dôvodu potreby preverenia ďalších poznatkov, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov.
Prvostupňový súd taktiež konštatoval, že podľa prokurátora môže mať objasnenie daných
skutočností vplyv aj na zmenu právnej kvalifikácie protiprávneho konania jednotlivých
obvinených. Okresný súd súčasne poukázal na tvrdenia prokurátora o dôvodnosti ďalšieho
trvania väzby sťažovateľa, a to preto, že sťažovateľ a ďalší obvinení páchali násilnú trestnú
činnosť dlhodobejšie na území celého Nitrianskeho kraja a práve rozsiahlosť páchania
trestnej činnosti organizovanou skupinou komplikuje jej odhaľovanie a preukazovanie.
Z uznesenia okresného súdu z 19. apríla 2010 vyplynulo aj tvrdenie prokurátora o tom, že
dôvodnosť preventívnej väzby je u sťažovateľa daná aj tým, že trestnú činnosť páchal vo
väčšom rozsahu a zároveň z nej profitoval.
Po posúdení návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby,
ako aj po zvážení všetkých okolností daného prípadu dospel okresný súd k záveru, že
dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj naďalej
trvajú, pretože nepominuli skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri počiatočnom obmedzení
jeho osobnej slobody. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na dôvodnú obavu, že po
prepustení na slobodu by sťažovateľ mohol v obdobnej alebo rovnakej trestnej činnosti
pokračovať, a to vzhľadom na povahu dosiaľ páchanej trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťal
organizovanou formou dlhšiu dobu, ako aj vzhľadom na to, že z protiprávneho konania mal
zisk.
Proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010 podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej
predostrel v podstate totožné argumenty ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením z 29. apríla 2010 tak, že ju
zamietol.
V odôvodnení uznesenia z 29. apríla 2010 krajský súd uviedol podstatu rozhodnutia
okresného súdu a argumenty sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti. V úvodnej časti
odôvodnenia svojho právneho záveru poukázal na závažnosť trestnej činnosti sťažovateľa,
ako aj na to, že sťažovateľ spáchanie trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, popiera. Okrem
toho súd druhého stupňa konštatoval, že prokurátor navrhol predĺženie lehoty trvania väzby
sťažovateľa a ďalšieho spoluobvineného aj potrebou vykonania ďalších procesných úkonov,
ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov či spoluobvinených.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia z 29. apríla 2010
konštatoval:
„Ako vyplýva z výpovedí svedkov I. B. a P. S., potreba vykonávania nových dôkazov
sa týka aj obvinených aj J. P. a A. P.
Orgány činné v trestnom konaní konajú vo veci plynulé a práve získavanie nových
skutočností a dôkazov, potreba ich preverovania neumožnili vyšetrovateľovi ukončiť vec
v lehote pôvodného predĺženia lehoty väzby obvinených. Vyšetrovaním boli získané
skutočnosti a dôkazy, ktoré sa týkajú aj ďalšej možnej trestnej činnosti obvinených. Tieto
nové skutočnosti spolu s tým, že obvinení sa mali dopúšťať trestnej činnosti pomerne dlhú
dobu, opakovane, hrubým a násilným spôsobom, dokonca ako členovia organizovanej
skupiny, odôvodňujú obavu, že obvinení by na slobode mohli pokračovať v páchaní trestnej
činnosti.“
Ústavný súd konštatuje, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov rozhodujúcich
o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby
sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru
orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným
prostriedkom pre odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu
spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska
dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery
boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami,
aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili
presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov
v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.
Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2010 potrebné
považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo a ktoré nevyvoláva žiadne
pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho
trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi, ktoré
spočívajú v zistení, že v priebehu vyšetrovania vyšla najavo ďalšia protiprávna činnosť
sťažovateľa, ktorá spolu s charakterom dosiaľ známej a odhalenej trestnej činnosti dáva
dôvodnú obavu, že sťažovateľ by v páchaní takejto trestnej činnosti mohol po prepustení na
slobodu pokračovať. Ide pritom o trestnú činnosť, pri ktorej bolo dosiaľ preukázané, že sa
jej sťažovateľ dopúšťal dlhšiu dobu a že z nej profitoval. Okrem toho krajský súd
opodstatnenosť ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby odôvodnil aj potrebou vykonania
ďalších úkonov, ktorých vykonanie sa odvíja od výsledkov skôr zrealizovaných úkonov
prípravného konania.
Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeniami sťažovateľa o nedostatočnej
individualizácii konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie jeho väzby.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli
podkladom pre prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd
je presvedčený, že tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Ústavný súd sa nedomnieva,
aby závery krajského súdu vyznievali v tomto smere abstraktne. Nič na tom nemení ani
skutočnosť, že väzobné dôvody, ktoré sú dané u sťažovateľa, sú dané aj u ďalších
obvinených, o to viac, že trestnej činnosti sa dopúšťali formou spolupáchateľstva alebo ako
organizovaná skupina. V tomto ohľade je potrebné spomenúť, že krajský súd pod dôvody
a okolnosti svedčiace pre zotrvanie vo väzbe iného obvineného nevztiahol aj nutnosť
ponechať vo väzbe sťažovateľa. Krajský súd totiž skutočnosti svedčiace pre sťažovateľovu
väzbu dostatočne špecifikoval. Podľa názoru ústavného súdu je odvolanie sa na povahu
a závažnosť dosiaľ páchanej trestnej činnosti na dobu jej trvania na to, že bola zdrojom
finančných príjmov sťažovateľa, ako aj na to, že z výsledkov doterajšieho vyšetrovania
vyplýva, že sťažovateľ sa mohol dopustiť ďalšej trestnej činnosti, dostatočným dôvodom
trvania preventívnej väzby sťažovateľa [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].
Sťažovateľ namietal, že dôvody jeho väzby sa neustále opakujú a že s odstupom času
sa výrazne oslabujú. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že produkovanie rozhodnutí
všeobecných súdov o zákonnosti väzby „cez šablónu“, ktoré už na prvý pohľad vyvolávajú
pochybnosti o ich ústavnej konformnosti, sú z hľadiska dodržania záruk podľa relevantných
článkov ústavy a dohovoru neakceptovateľné. Pod uvedené tvrdenia však nemožno
subsumovať prijaté závery krajského súdu, ktorých konkrétnosť a opodstatnenosť je určite
daná.
Väzba je výrazným zásahom do osobnej slobody obvineného a musí trvať len
nevyhnutnú dobu. Maximálna dĺžka väzobného stíhania je zákonom ustanovená, ale
skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri vzatí obvineného do
väzby a dosiaľ nepominuli, a okolností, ktoré vyplynú z priebehu trestného konania. A
práve kumulácia a konkretizácia týchto dôvodov viedla krajský súd k záveru, že väzbu
sťažovateľa je potrebné predĺžiť do 31. augusta 2010.
Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo
právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. Z tohto dôvodu
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
II.B.2 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného
práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi postupom krajského súdu rozhodujúceho v
otázkach predĺženia lehoty trvania jeho väzby. Preto svoje námietky predostrel ako
porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Podstatou námietok sťažovateľa boli v naznačených súvislostiach tvrdenia, že senát
krajského súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu
z 19. apríla 2010, nebol zložený zo zákonných sudcov, keďže senát v totožnom zložení
rozhodoval aj o predchádzajúcich sťažnostiach proti uzneseniam okresného súdu o vzatí
sťažovateľa do väzby, o jeho žiadosti o prepustenie z väzby či o predĺžení lehoty trvania
väzby. Podľa sťažovateľa nebola jeho vec opäť pridelená senátu krajského súdu náhodným
výberom pomocou schválených technických a programových prostriedkov. Tým sa podľa
neho nevylúčila svojvôľa pri prideľovaní veci na rozhodovanie konkrétnym sudcom. Okrem
toho sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu obsahovalo len vyjadrenie k otázke
zákonného sudcu v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti jeho väzby na okresnom súde,
avšak zaujatie stanoviska k problematike zákonného sudcu na súde druhého stupňa
v namietanom rozhodnutí absentovalo. Z tohto dôvodu považoval sťažovateľ označené
uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2010 aj za nedostatočne odôvodnené.
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej
právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do
úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho
prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01).
Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.
Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010 (Spr 1462/09) v prípade opätovného
predkladania veci (na trestnom úseku) na rozhodnutie, ktorá napadla na okresný súd
v pôsobnosti krajského súdu v prípravnom konaní, sa prostredníctvom aplikácie zapíše daná
vec do súdneho registra tomu senátu, ktorý o takejto veci už konal.
Ústavný súd zistil, že v namietanom prípade rozhodol o zákonnosti predĺženia lehoty
trvania sťažovateľovej väzby senát krajského súdu, ktorý už v jeho trestnej veci
v predchádzajúcich prípadoch (opravný prostriedok proti vzatiu do väzby, proti rozhodnutiu
o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, proti predĺženiu lehoty trvania väzby) konal.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby rozhodol druhostupňový súd v senáte,
ktorému bola táto vec pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010. Z uvedeného
dôvodu preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Senát krajského súdu bol k rozhodovaniu o tejto veci povolaný v súlade s rozvrhom
práce, ktorý je bežne dostupný na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (www.justice.gov.sk) či na tamojšom súde (§ 50 ods. 4 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Preto aj námietka sťažovateľa o absencii takéhoto vyjadrenia v uznesení
krajského súdu sa javí ako neopodstatnená a v žiadnom prípade nedáva dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ani na vyhovenie
jeho požiadavke o prepustenie z väzby na slobodu.
Navyše, ústavný súd z obsahu sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu
okresného súdu z 19. apríla 2010 prostredníctvom svojho obhajcu, zistil, že námietka
o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu v nej bola formulovaná dosť
všeobecne, pričom nebola predostretá tak určito, aby bolo krajskému súdu zjavné, že sa má
vyjadriť nielen k prideľovaniu veci totožnému sudcovi pre prípravné konanie, ale aj
k svojmu rozhodovaniu a prideľovaniu veci totožnému senátu. Sťažovateľ totiž v tejto časti
námietky označil len register „Tp“ okresného súdu, prideľovanie veci sudcovi pre prípravné
konanie, rozhodovanie o žiadostiach o prepustenie z väzby či o návrhoch na predĺženie
lehoty trvania väzby, avšak námietka vo vzťahu k prideľovaniu veci a rozhodovaniu
o opravných prostriedkoch na súde druhého stupňa zo sťažnosti nie je zjavná.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
II.B.3 Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že došlo k porušeniu jeho
práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ako
aj jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že mu nebolo
umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení jeho
väzby a s prípravou jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že
písomnú žiadosť o nazretie do trestného spisu predložil sťažovateľ vyšetrovateľovi
14. decembra 2010.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 ústavy je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom
ústavy všetkým oprávneným osobám zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že
budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne
významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie
práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu,
o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť
sa obvineniu zo spáchania trestného činu (napr. II. ÚS 8/96, I. ÚS 140/04). Účelom práva
nazerať do spisu (ako súčasti práva na obhajobu) je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so
všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere
predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, najmä pokiaľ ide
o konanie vo veci samej (ale tiež aj v konaní o zákonnosti väzby). Naplnenie práva na súdnu
previerku zákonnosti v trestnom konaní predpokladá okrem iného aj rešpektovanie
procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr. práva nazerania do spisov
zaručeného v § 69 ods. 2 Trestného poriadku, analog. aj podľa § 44 ods. 2 Trestného
poriadku), v ktorom sa skúma zákonnosť a najmä sa rozhoduje o vine a treste
Podľa § 69 ods. 1, 2, 3 a 6 Trestného poriadku obvinený, obhajca, poškodený... majú
právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní..., robiť si z nich výpisky
a poznámky... Závažnosť dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní toto právo
odmietol, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je prokurátor povinný urýchlene
preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním spojené ostatné práva uvedené v odseku 1
zo závažných dôvodov odmietol prokurátor, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je
nadriadený prokurátor povinný urýchlene preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva
nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi a poškodenému potom, ako boli upozornení na
možnosť preštudovať spisy (odsek 1). V prípravnom konaní orgán činný v trestnom konaní
môže právo nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov
odmietnuť, najmä ak v spise nemožno urobiť opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo
podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania (odsek 2). Tomu, kto má právo
byť pri úkone prítomný, nemožno odoprieť nazretie do zápisnice o tomto úkone.
Obvinenému a jeho obhajcovi nemožno odoprieť nazretie do uznesenia o vznesení
obvinenia. V konaní pred súdom nemožno odoprieť nazretie do spisov obvinenému a jeho
obhajcovi, poškodenému, zúčastnenej osobe a ich splnomocnencom (odsek 3). Rovnaké
práva ako orgán činný v trestnom konaní má aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase
konania v rámci svojej právomoci nakladá so spisom. Ak však sudca pre prípravné konanie
v konaní o väzbe pred rozhodnutím o nej odmietne obvinenému alebo obhajcovi právo
nazrieť do celého spisu, zároveň s odmietnutím tohto práva označí a umožní sprístupniť na
nazretie obvinenému alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú skutočnosti alebo
dôkazy, na ktoré sa podľa § 71 až § 87 a § 339 pri rozhodovaní o väzbe prihliada (odsek 6).
V čase podania žiadosti o nazretie do spisu sťažovateľom bola predmetná vec
v štádiu prípravného konania. Sťažovateľ mal v tomto štádiu konania k dispozícii účinné
právne prostriedky ochrany svojich v sťažnosti označených práv, ktorých porušenie
namieta, poskytnutých mu v rámci ustanovení Trestného poriadku, najmä právo domáhať sa
podnetom ingerencie prokurátora podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Sťažovateľ porušenie
svojich práv v súvislosti s nazeraním do spisu namietal aj v rámci konania o jeho sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu z 19. apríla 2010 o predĺžení jeho väzby. Krajský súd o tejto
sťažnosti rozhodol uznesením z 29. apríla 2010, v odôvodnení ktorého uviedol, že „Pri
preskúmaní dôvodnosti väzby, prípadne dôvodnosti predĺženia trvania väzby v prípravnom
konaní, súd preskúmava aj konanie, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom uznesenia,
avšak skutočnosť, že vyšetrovateľ do dňa písania dôvodov sťažnosti neodpovedal na žiadosť
obvineného A. P., nemožno považovať za konanie, na základe ktorého by bolo predĺženie
lehoty trvania väzby protizákonné. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na to, že
Trestný poriadok upravuje kontradiktórnosť konania pred súdom. Z obsahu spisového
materiálu je zrejmé, že obhajcom obvinených sú umožnené všetky procesné práva, ktoré aj
využívajú a krajský súd nezistil žiadne také pochybenia zo strany vyšetrovateľa, na základe
ktorého by bolo možné konštatovať porušenie ústavných práv obvinených vo vzťahu
k dôvodom ich väzby.“.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti netvrdil a ani nepreukázal, že by
bola znemožnená realizácia jeho práva na obhajobu prostredníctvom obhajcu. Sťažovateľ
a jeho obhajca, v záujme ochrany svojich práv v predmetnom konaní vrátane práva nazrieť
do spisu mohli a stále môžu v predmetnom konaní využiť podanie opravného prostriedku –
podnetu podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre. Záver krajského súdu, v ktorom vyslovil,
že nevyhovenie žiadosti sťažovateľa o nazretie do spisu nemohlo dosiahnuť v danom štádiu
konania takú intenzitu, aby znamenalo zásah do jeho obhajobných práv, ktorý by bránil
vydaniu rozhodnutia o predĺžení väzby a spôsobil taktiež porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru,
nemožno považovať za svojvoľný alebo arbitrárny.
Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil príčinnú
súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľom namietaným
porušením základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010