Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 267/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., M., zastúpenej advokátom

JUDr. G. D., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. G. D., M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s , a

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júla 2009 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané uznesenie“).

V sťažnosti sťažovateľka uvádza:

„Na Okresnom súde v Michalovciach je vedené pod sp. zn. č. súdne

konanie vo veci žalobcu D. s. r. o..., zast. JUDr. G. D., advokátom proti žalovanému

MESTO M... ktoré bolo náhodným výberom pridelené JUDr. V. Č...

JUDr. V. Č. podľa neodkladne oznámil predsedovi súdu, že sa dozvedel

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený z konania a súhlasil s pridelením veci inému

sudcovi. Z konania predsedu súdu nie je zrejmé, či pochyboval alebo nepochyboval

o dôvodoch jeho zaujatosti a v rozpore s ustanovením nezabezpečil pridelenie

veci inému sudcovi podľa osobitného predpisu ani vec nepostúpil na rozhodnutie

nadriadenému súdu.

Namiesto tohto zákonného postupu, požiadal všetkých sudcov Okresného súdu

v Michalovciach na vyjadrenie o svojej zaujatosti resp. nezaujatosti. Z celkového počtu 19

sudcov sa 6 vyjadrilo, že sú vo veci zaujatí a 13 že nie sú vo veci zaujatí.

Napriek tomu, že podľa rozvrhu práce na rok 2009 mohlo 8 sudcov vo veci konať,

predseda súdu bezdôvodne poslal spis na rozhodnutie na Krajský súd...

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, to znamená, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky okolnosti záväzné pre rozhodovanie vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto

práve rozhodnúť.

Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom, je iba povinnosť

súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Nestrannosť je potrebné skúmať

dôsledne, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné

zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska

nestrannosti, je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek

pochybnosti v danom smere.

Samotný fakt, že advokát sťažovateľa pôsobí v obvode konajúceho súdu, bez ďalšieho

nemôže zakladať u sudcov dôvod ich zaujatosti.

Ako vyplýva z a zákonov, právna úprava základného práva občanov na

zákonného sudcu musí zodpovedať požiadavkám vopred daných pevných zásad, ochrany

pred ľubovôľou v predeľovaní vecí jednotlivým senátom a sudcom, musí umožniť

nepredvídateľnosť v pridelení veci konkrétnemu sudcovi alebo senátu a zabezpečiť

transparentnosť obsadenia súdu. Uvedené zásady sa musia vzťahovať aj na prípady

zastupovania...

Krajský súd v Košiciach uznesením č. zo dňa 30. 7. 2009 rozhodol

o vylúčení 10 sudcov Okresného súdu a nevylúčení 4 sudcov.

Vychádzajúc z odôvodnenia tohoto uznesenia je zrejmé, že jednak Krajský súd nemal

vecnú príslušnosť na takéto rozhodovania, pretože vec bola predložená na Krajský súd

bezdôvodne a v rozpore s §, 16 , a jednak vychádzal z nedostatočne zisteného

skutkového stavu.

Vyjadrenie JUDr. S. a JUDr. H., že boli vylúčené z konania vo veci sp. zn.

je v rozpore s výrokovou časťou tohoto uznesenia, pretože JUDr. H. nebola

vylúčená a o JUDr. S. Krajský súd nerozhodoval. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.

k. neboli vylúčené obidve sudkyne. Krajský súd rozhodol nad rámec svojich

kompetencií aj v prípade sudcov, ktorí sa necítili byť zaujatí rozhodol bez toho, aby bola

vznesená námietka ich zaujatosti účastníkmi konania, čiže tu nebola kompetencia ich

vylúčiť z konania ani u predsedu Okresného súdu ani Krajského súdu. Zdôvodnenie, že boli

vylúčení z rozhodovania a prejednania veci, kde bol zástupcom JUDr. D. G. nemá oporu v

žiadnom uznesení Krajského súdu, pretože takéto rozhodnutie k dnešnému dňu neexistuje.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. , v ktorom sa zaoberal

vylúčením sudcov z konania vo veci rozhodol o vylúčení sudcov vo veci

, v ktorej JUDr. G. D. nebol ani účastníkom ani právnym zástupcom...

Na Okresnom súde v Michalovciach odpojednával JUDr. G. D. niekoľko sto vecí a

až do roku 2008 nebola zo strany sudcov vznesená námietka ich zaujatosti voči jeho osobe.

So žiadnym zo sudcov tunajšieho súdu nie je v príbuzenskom, rodinnom alebo obchodnom

vzťahu, nemá s nimi nadštandartné vzťahy, ktoré by napĺňali ustanovenie § 14 a násl. O. s.

p..“

Podľa názoru sťažovateľky „... vyššie uvedené skutočnosti... preukazujú porušovanie

ústavných práv a diskrimináciu nášho právneho zástupcu a sú pre neho likvidačné...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné práva D. s. r. o... v konaní vedenom na Okresnom súde

v Michalovciach č. k. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46

ods. 1 a článkom 48 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4

uznesením Krajského súdu v Košiciach č. zo

dňa 30. 07. 2009 bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. zo dňa 30. 07. 2009

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný sťažovateľom zaplatiť náhradu trov právneho

zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške pozostávajúce

z dvoch úkonov /jeden úkon 320,34 € + 60,86 € (DPH 19%) + 6,95 € režijný paušál/, spolu

654,58 € + 121,72 € (19% DPH) na účet právneho zástupcu JUDr. Gabriela Dobranského,

Kpt. Nálepku 20 Michalovce do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením

krajského súdu, z jej argumentácie v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv

malo dôjsť tým, že

- krajský súd rozhodol o vylúčení sudcov z prerokovávania a rozhodovania veci

vedenej Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

napriek tomu, že na takéto rozhodnutie nebol vecne príslušný, keďže vec bola predložená

krajskému súdu bezdôvodne,

- krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového

stavu,

- krajský súd rozhodol o vylúčení aj tých sudcov, u ktorých nebola vznesená

námietka zaujatosti, a preto nebol dôvod ich vylúčiť z prerokovávania a rozhodovania vo

veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa (ďalej aj „OSP“) sudcovia sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa , ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,

oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť iba také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môže prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca,

o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu. Ak ide

o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať

o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1. Na

opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich nadriadený súd

rozhodol; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa ak skutočnosti podľa odseku 1 predpokladajú vylúčenie aj

ďalších sudcov toho istého súdu, sudca pripojí k oznámeniu aj vyjadrenia týchto sudcov.

Podľa o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od

predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd už vyslovil, že účel základného práva podľa sa splní,

„ak o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej

moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce

ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy“

(, ). Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce vylúčenie

zákonného sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci v zmysle , a

postup, ktorý je v súlade s príslušnými ustanoveniami ,

nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho

konania podľa .

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj pri ústavnej kontrole uznesenia krajského

súdu.

Ústavný súd uvádza, že nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam

všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na

konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne

záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr.

).

Sťažovateľka namieta, že krajský súd rozhodol o vylúčení sudcov z prerokovávania

a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. napriek tomu, že

na takéto rozhodnutie nebol vecne príslušný krajský súd, pretože vec bola predložená

krajskému súdu na rozhodnutie bezdôvodne.

Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Zákonný sudca oznámil v zmysle predsedovi okresného súdu

skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci, pričom

v oznámení predsedovi okresného súdu uviedol: „Podľa predkladám

spis , z dôvodu môjho vylúčenia z konania a rozhodovania v tejto veci,

nakoľko žalobcu zastupuje JUDr. G. D. a ja som bol vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5. 3. 2008,

sp. zn. -65, v ktorej vystupoval JUDr. G. D. ako právny zástupca

navrhovateľa, pričom vylúčení boli aj niektorí iní sudcovia Okresného súdu Michalovce.“

Zároveň zákonný sudca podľa pripojil k oznámeniu aj vyjadrenia

ďalších sudcov toho istého súdu, pretože skutočnosti, ktoré boli podľa neho dôvodom jeho

vylúčenia, predpokladali vylúčenie aj ďalších sudcov okresného súdu.

Je teda zrejmé, že nie predseda okresného súdu požiadal ostatných sudcov

o vyjadrenie k zaujatosti, ako to tvrdí sťažovateľka, ale vyjadrenia ďalších sudcov

okresného súdu v zmysle pripojil k oznámeniu o zaujatosti zákonný sudca.

Predseda okresného súdu následne vec predložil krajskému súdu na rozhodnutie

o námietke zaujatosti v zmysle .

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd bol na rozhodnutie

o námietke zaujatosti vecne príslušný a vec mu nebola predložená na rozhodnutie

bezdôvodne ako tvrdí sťažovateľka.

Vzhľadom na to, že aj niektorí ďalší sudcovia vyslovili svoju zaujatosť, krajský súd

bol oprávnený a povinný rozhodnúť o tom, či sú, alebo nie sú vylúčení z prerokovávania

a rozhodovania. Preto aj námietku sťažovateľky, že krajský súd rozhodol o vylúčení aj tých

sudcov, u ktorých nebola vznesená námietka zaujatosti, a preto nebol dôvod ich vylúčiť

z prerokovávania a rozhodovania vo veci, hodnotí ako neopodstatnenú.

Podľa sťažovateľky krajský súd pri svojom rozhodovaní o vylúčení sudcov

okresného súdu vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom odôvodnenie

krajského súdu, že sudcovia, ktorých sa vylúčenie týka, boli už vylúčení z prerokovávania

a rozhodovania veci, kde bol právnym zástupcom JUDr. Gabriel Dobranský, nemá oporu

v žiadnom uznesení krajského súdu, pretože také uznesenie neexistuje. Zároveň poukazuje

na to, že samotný fakt, že advokát účastníka konania pred súdom pôsobí v obvode

konajúceho súdu bez ďalšieho, nemôže u sudcov zakladať dôvod ich zaujatosti.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza: „Sudcovia JUDr. V.

Č., JUDr. Z. Š. a Mgr. M. B. oznámili, že uznesením Krajského súdu v Košiciach

-65 z 5. 3. 2008, v ktorej vystupoval JUDr. G. D. ako právny zást. žalobcu

boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. , pričom JUDr. Z. Š.

a Mgr. M. B. o. i. uviedli, že zást. žalobcu, ktorý pôsobí ako advokát v obvode súdu osobne

poznajú a sú v priateľskom vzťahu. Sudkyne JUDr. M. H. a JUDr. T. S. oznámili, že boli

vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. D. s. r. o. c/a E. s. r. o.

M. o vydanie bezdôvodného obohatenia a že sa cítia byť zaujaté, nakoľko konateľa žalobcu

JUDr. G. D. osobne poznajú, tento pôsobí ako advokát. Uvedení sudcovia žiadali o

vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo by nemohli vo veci objektívne

konať a rozhodnúť bez toho, aby nevznikli pochybnosti o ich nezaujatosti a súhlasili, aby

vec bola pridelená na rozhodnutie inému sudcovi, príp. inému súdu. Sudca JUDr. J. S.

uviedol, že sa cíti byť zaujatý z dôvodu, že právny zást. žalobcu ho neustále bezdôvodne

napáda, uráža a vypisuje na neho sťažnosti a podnety na súdnu radu. Sudcovia JUDr. S. H.,

JUDr. S. V., JUDr. I. R., JUDr. M. C. a JUDr. M. M. uviedli, že sa v uvedenej veci necítia

byť zaujatí, že v rámci rozvrhu práce pre rok 2009 vybavujú agendu registra

T a (JUDr. M. M. navyše uviedol, že nevybavuje agendu registra Ro a že účastníkov

konania nepozná). Sudcovia JUDr. G. Š., JUDr. I. R., JUDr. M. S., JUDr. M. K., JUDr. M.

L., Mgr. D. P. a Mgr. A. Š. uviedli, že sa necítia byť zaujatí, že účastníkov konania

nepoznajú. Sudca JUDr. P. T. uviedol, že aj keď sa pozná s konateľom majiteľa obchodného

podielu v spoločnosti žalobcu JUDr. D., ktorý pôsobí v obvode súdu ako advokát, že mu to

nebráni v tom, aby vo veci objektívne postupoval a aj rozhodol. JUDr. V. S. uviedol, že vo

veci sa necíti byť zaujatý aj keď sa osobne pozná s jediným spoločníkom a konateľom

žalobcu JUDr. G. D., keďže sa jedná o právnickú osobu.

Podľa prvá veta (uverejnenej pod č. 460/92

Zb. v znení neskorších ústavných zákonov; ďalej len ) a prvá veta

Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č. 23/91 Zb.) nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi.

Podľa § 3 ods. 3 prvá veta zák. č. 757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení zák. č. 517/08 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na

konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Podľa ods. 4 cit. ust. zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so

zákonom a s rozvrhom práce.

Výnimku z uvedených ust. pripúšťa iba , podľa ktorého sudcovia

sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich zaujatosti.

Vymedzenie práva na spravodlivý proces ( ) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného opatrením č. 209/92

Zb. a č. 102/99 Z. z.) je garanciou toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný

sudca, pričom nestrannosť a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov

spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov

v právo a v právny štát. Nestrannosť sudcu je predovšetkým subjektívnou psychickou

kategóriou, ktorá vyjadruje jeho vnútorný psychický vzťah k prejednávanej veci v širšom

zmysle, teda zahŕňa nielen vzťah k predmetu konania, účastníkom konania, ale aj k ich

zástupcom. Kategóriu nestrannosti je potrebné vnímať širšie, a to tiež v rovine objektívnej.

Za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu iba subjektívne javí

vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú okolnosti,

ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitý, nie

nezaujatý, vzťah k veci má.

Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci musí byť založené nie iba na

skutočne preukázanej zaujatosti, ale už vtedy, ak možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti.

Rovnako aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vychádza z dvojakého

testu nestrannosti sudcu. Subjektívny test je založený na základe osobného presvedčenia

sudcu v danej veci, objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, že je možné v

tomto ohľade vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť (napr. Sadaj va D. Servalho proti

Portugalsku, 1994, Gautrin a spol. proti Francúzsku, 1998).

Predpoklady zaujatosti uvedené v zakladajú vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci, nie iba pre jeho skutočne preukázanú zaujatosť, ale

už vtedy, ak možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Nemožno teda vychádzať iba

z hodnotenia subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo necíti byť zaujatý alebo

z hodnotenia osobného vzťahu k účastníkom konania, k ich zástupcom alebo k veci, ale

treba zvýrazniť objektívnu úvahu, či s ohľadom na okolnosti prípadu, možno

mať za to, že by sudca zaujatý byť mohol.

Krajský súd v Košiciach (ako nadriadený súd podľa § 16 ods. 1 tretia veta pred

bodkočiarkou ), vzhľadom na vyjadrenie sudcov dospel k záveru, že sú u nich (okrem

JUDr. M. S., JUDr. M. L., PhD., JUDr. M. K. a Mgr. A. Š.) také relevantné skutočnosti, pre

ktoré by mohli vzniknúť legitímne pochybnosti o ich nezaujatosti, a to so zreteľom na to, že

boli vylúčení z rozhodovania a prejednávania veci, kde bol zást. JUDr. G. D., ktorý je v

tomto konaní zást. žalobcu, preto rozhodol, že sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci , pričom JUDr. J. S. bol uznesením Krajského súdu v Košiciach

-62 z 18. 9. 2008 vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci ,

a to so zreteľom na napätý až nepriateľský vzťah medzi ním a zást. žalobcu a sám uviedol

skutočnosti, ktoré zakladajú jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, v dôsledku

čoho by bolo možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

JUDr. S. H., JUDr. S. V., JUDr. I. R., JUDr. M. C. a JUDr. M. M. podľa rozvrhu

práce na rok 2009 nevybavujú agendu registra C, resp. Ro, preto nebolo potrebné o ich

vylúčení rozhodovať.“

Z citovanej časti namietaného uznesenia vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie

o vylúčení príslušných sudcov z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

14 Ro 30/2009 odôvodnil s poukazom na vyjadrenia jednotlivých sudcov, ktorí boli

vylúčení, a tiež na skutočnosť, že uvedení sudcovia už boli z prerokovávania

a rozhodovania v inej veci vylúčení z dôvodu ich vzťahu k advokátovi sťažovateľky JUDr.

G. D. Zároveň poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva

na zákonného sudcu podľa (a to aj v spojení s namietaným porušením

).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru k základnému

právu na zákonného sudcu (napr. , ), v rámci ktorej spravidla

zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48

ods. 1 treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým

ustanovenia a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia

nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe

osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa

objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola

z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide

o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto

pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti

(appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt

v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže

vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“ (porovnaj citovanú časť z odôvodnenia

namietaného uznesenia najvyššieho súdu). Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy

v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať ().

Ústavný súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by

znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ).

Sťažovateľka sa snaží spochybniť odôvodnenie uznesenia krajského súdu, v časti

v ktorej poukazuje na to, že sudcovia, ktorých sa vylúčenie týka, boli už vylúčení v inom

konaní, tvrdením, že takéto uznesenie krajského súdu neexistuje. Uznesením sp. zn.

z 5. marca 2008 rozhodoval krajský súd o vylúčení sudcov okresného súdu

z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. ,

pričom vo výrokovej časti uvádza: „Sudcovia JUDr. V. Č., JUDr. T. S., JUDr. V. S., JUDr.

G. Š., JUDr. S. S., JUDr. M. H., Mgr. D. P., JUDr. M. C., Mgr. M. B., JUDr. Z. Š., JUDr.

P. T., JUDr. A. C., Mgr. M. C. sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na

Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. “. Je pravda, že v citovanej výrokovej

časti je nesprávne uvedená spisová značka konania, z ktorého boli sudcovia vylúčení, a to

namiesto sp. zn. je uvedená sp. zn. . Avšak z úvodnej časti

uznesenia a taktiež z jeho odôvodnenia je zrejmé, že ide iba o chybu v písaní, ktorú by bolo

možné odstrániť jednoduchým opravným uznesením v zmysle . Ústavný súd sa

preto s tvrdením sťažovateľky, že neexistuje uznesenie, ktorým by boli sudcovia (ktorí boli

vylúčení uznesením krajského súdu) vylúčení z prerokovávania a rozhodovania inej veci

z dôvodu ich vzťahu k jej právnemu zástupcovi, nestotožňuje.

V danom prípade sa ústavný súd stotožňuje s názorom sťažovateľky, že dôvody

uvádzané vo vyjadreniach niektorých sudcov, že poznajú jej právneho zástupcu, ktorý

pôsobí ako advokát, samy osebe nie sú dôvodom na ich vylúčenie z prerokovávania

a rozhodovania veci.

Avšak krajský súd neoprel svoje rozhodnutie iba o samotné vyjadrenie sudcov, ale

tiež o skutočnosť, že sudcovia, ktorých vylúčil z prerokovávania a rozhodovania veci, boli

už inými uzneseniami krajského súdu vylúčení z prerokovávania a rozhodovania veci

z dôvodu svojho vzťahu k právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Krajskému súdu možno vyčítať, že sa obmedzil iba na strohé konštatovanie, že

sudcovia, ktorých vylúčil, už boli vylúčení inými uzneseniami krajského súdu. Avšak aj

napriek uvedenému nedostatku krajský súd v danom prípade namietaným uznesením podľa

názoru ústavného súdu rešpektoval ústavné princípy a požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj príslušnej judikatúry ESĽP. Krajský súd vylúčením niektorých sudcov

okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

odstránil pochybnosti o prípadnej absencii ich nestrannosti. Za týchto okolností sa nemožno

stotožniť s tvrdením sťažovateľky o tom, že namietaným uznesením krajského súdu boli

porušené jej základné práva zaručené v a a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010