Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 310/2010
PDF · 322.43 KB
No categories available
I. ÚS 310/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
9 Co 10/08 z 10. júna 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 194/2008 z 11. septembra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
29. decembra 2009 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
,,listina“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 9 Co 10/08 z 10. júna 2008
(ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 194/2008 z 11. septembra 2009 (ďalej len
,,rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom
postavení žalovaného účastníkom súdneho konania o určenie vlastníckeho práva k miestnej
2
komunikácii stojacej na parcele č. ... zastavané plochy a nádvoria o výmere ... mvedenej na
LV č. ... v k. ú. ...(ďalej aj ,,miestna komunikácia“). Okresný súd Prešov (ďalej len
,,okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 7 C 725/04 z 13. decembra 2007 určil vlastnícke právo
k miestnej komunikácii v prospech Mesta P. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ
odvolanie, pričom krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a osobitným
výrokom pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie. Najvyšší súd ako dovolací súd
rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol a zaviazal ho nahradiť trovy dovolacieho
konania žalobcovi.
3. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie podľa § 238 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku a ako otázku zásadného právneho významu odvolací súd
vymedzil otázku, „... či dôsledky vyplývajúce z § 19 ods. 2 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní sa vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola (naviac
nevýslovne) zapísaná do súpisu konkurznej podstaty, pričom nebol konkurzným súdom
poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi konkurznej
podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.“
4. Sťažovateľ na rozdiel od záverov všeobecných súdov tvrdí, že miestnu
komunikáciu (spolu s pozemkom, na ktorom je postavená) nadobudol do vlastníctva kúpnou
zmluvou uzavretou so spoločnosťou K., s. r. o., ktorá tieto nadobudla zmluvou od správcu
konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s., Ing. P. T. Súhlas s predajom vecí patriacich do
podstaty dal Krajský súd v Košiciach opatrením v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn.
1 K 17/00. Sťažovateľ tvrdí, že ,,Predmetom kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti zapísané na
LV ... a LV ..., v k. ú. ..., s faktickým príslušenstvom a súčasťami, podľa znaleckého posudku
vypracovaného znalcom Ing. J. F., CSc., č. ....“. Z predmetného znaleckého posudku podľa
sťažovateľa vyplýva, že predmetom prevodu bola aj spevnená plocha, pričom tento záver
podľa neho potvrdzujú aj svedecké výpovede znalca a správcu konkurznej podstaty. Preto
sťažovateľ nesúhlasí so záverom súdov, že kúpna zmluva medzi správcom konkurznej
podstaty a spoločnosťou K., s. r. o., je v časti, ktorá upravuje prevod vlastníckeho práva
k spevneným plochám pre neurčitosť a rozpor s § 120 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
neplatná a že táto neplatnosť postihuje aj následnú kúpnu zmluvu medzi sťažovateľom
a spoločnosťou K., s. r. o., Sťažovateľ nesúhlasí ani so zaradením predmetnej spevnenej
plochy do siete miestnych komunikácií s odvolaním sa najmä na historické súvislosti
využívania predmetnej komunikácie. Sťažovateľ spochybnil opodstatnenosť samotnej
dovolacej otázky, ku ktorej uviedol, že pokiaľ Mesto P. nespochybnilo zápis miestnej
komunikácie do súpisu podstaty a nepodalo vylučovaciu žalobu podľa § 19 ods. 2 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ZKV“),
vlastníctvo miestnej komunikácie nadobudla spoločnosť K., s. r. o., a neskôr sťažovateľ.
Podstatná časť sťažnosti je poznamenaná nesúhlasom sťažovateľa so skutkovými zisteniami
a právnym posúdením veci všeobecnými súdmi.
5. Na preukázanie zásahu do označených základných práv sťažovateľ bez
konkrétnych súvislostí s jeho právnou vecou poukázal na judikatúru ústavného súdu a aj
,,posudok Medzinárodného súdneho dvora z 12. júla 1973“, pričom uviedol:
,,... všeobecné súdy nevenovali dostatočnú pozornosť posúdeniu nadobudnutiu
vlastníckeho práva sťažovateľom a tým zasiahli do sťažovateľovho základného práva na
vlastníctvo podľa čl. 11 ods. 1 Listiny a či. 20 ods. 1 Ústavy SR, resp. neposkytli tomuto
sťažovateľovmu základnému právu ochranu.
Závery porušovateľa preto vychádzajú z neúplného a nesprávne zisteného
skutkového stavu. Ak na základe takto nesprávne zisteného skutkového stavu, t. j. z
nesprávneho právneho posúdenia dospel porušovateľ k záveru, že sťažovateľ nie vlastníkom
komunikácie, je takýto záver a rozhodnutie nezákonné.
Porušovateľ sa v žiadnom ohľade nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa
v tomto kontexte, ako aj s právnym stanoviskom sťažovateľa podporovaným platnou
judikatúrou.
Porušovateľ odmietajúc postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, aplikovať
hmotnoprávne i procesné normy platného práva, ktorými platné právo chráni dotknuté
základné práva sťažovateľa, porušil tým základné práva sťažovateľa...
Podľa § 132 O. s. p., bol porušovateľ povinný vysporiadať sa so všetkým, čo
v priebehu konania vyšlo najavo a čo účastník konania tvrdí, pokiaľ to má vzťah
k prejednávanej veci, aplikovať ústavne súladne interpretované právne relevantné normy
platného práva. Právo na spravodlivý proces, o. i. vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo
odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti. Je
korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď.
Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny....
Porušovateľ interpretoval a aplikoval jednoduché právo spôsobom, ktorý nie je
možné aprobovať. V dôsledku tejto interpretácie a aplikácie sa jeho rozhodnutie stalo
rozporným s ústavne zakotveným právom umožňujúcim mu vlastniť majetok a ústavným
právom na spravodlivý proces. Tieto flagrantné porušenia zo strany všeobecných súdov, je
nutné považovať za svojvôľu.
Za situácie, keď sa proti danému výkladu súdu prvého stupňa (odôvodneniu)
sústredila argumentácia sťažovateľa, bolo nevyhnutné, aby odvolací súd myšlienkové
konštrukcie, ktoré ho k potvrdeniu rozhodnutia viedli, aj objasnil. V tomto smere
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa celkom absentuje. Odvolací súd
sa s podstatnými a konkrétne formulovanými námietkami sťažovateľa nijako nevysporiadal.
Vzhľadom k tomu, došlo porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivý proces,
zakotveného v čl. 36 ods. 1 Listiny.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie
konanie a nálezom rozhodol tak, že rozsudkom najvyššieho súdu a krajského súdu boli
porušené jeho označené práva. Súčasne žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho
súdu, krajského súdu a okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie (avšak neuviedol,
ktorému súdu). Požadoval aj priznanie náhrady trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu priznáva
každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Obdobný obsah práva vlastniť
majetok priznáva každému aj čl. 11 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri
predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že na jej prerokovanie má
právomoc, táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou
a nie je neprípustná. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09,
I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,
ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na
zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na
konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 223/09).
III.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
12. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k poukázaniu na to, že
podľa jeho názoru najvyšší súd nesprávne vykladal ustanovenie § 19 ods. 1 a 2 ZKV
(odvolacím súdom vymedzený predmet dovolania), keď uviedol: ,,... na základe
vykonaného dokazovania dovolací súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z toho
dôvodu aj samotné rozhodnutie dovolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.“
13. Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Vychádzajúc z uvedených mantinelov ústavno-súdnej
korekcie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení podstatných
dôvodov rozsudku odvolacieho súdu, obsahu dovolania, vyjadrenia k nemu a dovolacieho
prieskumu uviedol: ,,Pripustením dovolania bola vytvorená možnosť (len) pre preverenie
správnosti riešenia otázky, či dôsledky vyplývajúce z § 19 ods. 2 z. č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní sa vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola
(naviac nevýslovne) zapísaná do súpisu konkurznej podstaty, pričom nebol konkurzným
súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi
konkurznej podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Po preskúmaní veci dovolací
súd dospel ohľadne takto vymedzenej právnej otázky k tomuto záveru:
Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do
31. decembra 2005, ktorý predpis treba na danú právnu vec aplikovať, ak sú pochybnosti, či
vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených
inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do
súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote
určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že
žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.
Ostatná veta citovaného ustanovenia ustanovuje právnu domnienku, podľa ktorej, ak
žaloba o vylúčenie veci zo súpisu podstaty (vylučovacia žaloba) nie je podaná v súdom
určenej lehote, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.
Právna domnienka (prezumpcia) znamená, že podľa zákona sa určitá právna
skutočnosť považuje za existujúcu, ak nastala iná právna skutočnosť. Zákon tak v
niektorých prípadoch uľahčuje potrebné zistenie tým, že ustanoví právnu domnienku, v
ktorej formuluje závery opierajúce sa o všeobecnú skúsenosť. Právne domnienky
(prezumpcie) sa ustanovujú v záujme zabezpečenia právnej istoty. Simulujú existenciu
určitého faktu, ktorý je právnou skutočnosťou.
Výklad právnej normy ustanovujúcej právnu domnienku (prezumpciu), keďže sa pri
ňom musí zabezpečiť najvyššia miera právnej istoty, musí byť doslovný (adekvátny)
a nemôže byť v žiadnom prípade rozširujúci.
Podľa dovolacieho súdu zo zmyslu a z obsahu v normatívnom texte ustanovenia § 19
ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005,
použitých slov a nimi utváraných viet... je možné vyvodiť iba to, že domnienka ustanovená
v predmetnom ustanovení je aplikovateľná len vtedy, ak konkurzný súd vydá uznesenie,
ktorým určí tretej osobe (tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na
vydanie vylučovacej žaloby a poučí ho o tom, že jeho vec (majetok) bola zapísaná do súpisu
a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto tretej osobe uznesenie
nebolo vydané, nenastávajú právne dôsledky podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005.
Keďže v predmetnej právnej veci konkurzný súd žalobcovi uznesením neuložil, aby
v lehote určenej súdom podal vylučovaciu žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil
konkurz a nepoučil ho o tom, že jeho vec bola zapísaná do súpisu a o právnych následkoch
nepodania žaloby, nemohla nastať fikcia ustanovená v ustanovení § 19 ods. 2 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinnom do 31. decembra 2005. Z hľadiska vzniku
tejto fikcie nebolo pritom významné, z akého dôvodu konkurzný súd takto nepostupoval
(napr. preto, že správca konkurznej podstaty nezapísal majetok úpadcu alebo tretej osoby
s poznámkou, alebo že tretia osoba sa nedozvedela, že jeho vec bola zapísaná do súpisu
a pod.).
Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že nie je dôvodná dovolacia
námietka žalovaného v časti týkajúcej sa právnej otázky, na riešenie ktorej odvolací súd
pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie.
Keďže odvolací súd v podstate správne vyriešil otázku vzniku právnej domnienky
ustanovenej v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní,
účinnom do 31. decembra 2005, teda na daný skutkový stav použil správny právny predpis,
tento aj správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho
predpisu, rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. c) O. s. p. správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo
postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O. s. p. alebo inou vadou, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalovaného podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z. rozsudkom
zamietol.“
14. Ústavný súd predovšetkým reagujúc aj na sťažnostné námietky považuje za
potrebné poukázať na rozsah preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu v právnej veci
sťažovateľa. Ak je prípustnosť dovolania odvodená od výroku potvrdzujúceho rozsudku
odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd ako
dovolací súd je pri preskúmavaní rozsudku odvolacieho súdu limitovaný tým, ako otázku
zásadného právneho významu vymedzil odvolací súd. Uvedené je dôsledkom skutočnosti,
že jedine odvolací súd je oprávnený posúdiť, či ide o rozhodnutie zásadného právneho
významu, a formulovať otázku, ktorú má v tomto smere posúdiť dovolací súd, pričom pri
tejto procesnej aktivite nemôže byť odvolací súd nahradený dovolacím súdom. Nad rámec
odvolacím súdom formulovanej otázky zásadného právneho významu dovolací súd
prihliada len na tie vady rozsudku odvolacieho súdu, ktoré by zakladali jeho zmätočnosť
(§ 237 Občianskeho súdneho poriadku). Najvyšší súd teda v právnej veci sťažovateľa
posudzoval rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska ním formulovanej otázky zásadného
právneho významu a v zásade nebol oprávnený preskúmavať rozsudok odvolacieho súdu
z hľadiska ďalších dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu rozsudku
prvostupňového súdu, ktorým bolo určené vlastnícke právo k miestnej komunikácii
v prospech Mesta P.
15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol
tak, že dovolanie zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd
sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, (i) prečo bol v danej veci nevyhnutný doslovný
výklad právnej normy ustanovujúcej právnu domnienku, (ii) kedy by právna domnienka
ustanovená v § 19 ods. 2 ZKV bola aplikovateľná a napokon (iii) prečo v danej veci
nemohla nastať táto domnienka. Tieto dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku najvyššieho
súdu viedli k zamietnutiu dovolania. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje,
že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo
možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I.
ÚS 51/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny
názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
16. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je
prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje
zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo
najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-
právny rozmer a možná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu a označenými
právami sťažovateľa.
IV.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu
17. Ústavný súd rozhoduje o ochrane základných práv a slobôd len vtedy, ak o ich
ochrane nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy). Princíp subsidiarity v systéme ochrany
základných práv a slobôd takto vylučuje, aby ústavný súd poskytoval ochranu v prípade, že
tu existuje iný všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavnej a zákonnej právomoci môže
poskytnúť účinnú ochranu v prípade namietaného porušenia označených práv rozsudkom
(nižšieho) všeobecného súdu. Keďže však najvyšší súd posudzoval rozsudok krajského súdu
len z hľadiska ním vymedzenej dovolacej otázky a jeho prieskum z hľadiska možného
zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa v ostatných smeroch nebol realizovaný,
ústavný súd v záujme ochrany jeho práv pristúpil aj k posúdeniu rozsudku krajského súdu.
18. Z popisnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že krajský súd
odôvodnil potvrdzujúci rozsudok takto: ,,... pozemná komunikácia, ako stavba postavená na
pozemku parc. č. ..., ku ktorej sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva, nie je
evidovaná v registri stavieb katastra nehnuteľností; charakteristika stavby, označená kódom
..., resp. ..., poskytuje len informáciu o druhu a účele stavby zriadenej na pozemku. Záver
o vlastníctve žalovaného k predmetnej stavbe teda z listu vlastníctva č. ..., na ktorom je v
jeho prospech zapísaný pozemok parc. č. ... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere ... m2,
na ktorom sa pozemná komunikácia nachádza, nemožno vyvodiť. Vychádzajúc z uvedeného
považoval preto za nevyhnutné posúdiť platnosť kúpnych zmlúv, na základe ktorých právny
predchodca žalovaného (K., s.r.o.), a potom samotný žalovaný, nadobudli vlastníctvo
k nehnuteľnostiam v nich uvedeným. Dospel k záveru, že právny predchodca žalovaného
a po ňom pochopiteľne ani žalovaný sa nemohli stať vlastníkmi spornej komunikácie,
pretože táto nebola súčasťou privatizačného projektu štátneho podniku Z. K. a teda v rámci
privatizácie sa nestala ani majetkom obchodnej spoločnosti Z., a.s., na majetok ktorého bol
nariadený konkurz, v rámci ktorého správca konkurznej podstaty zmluvou z 21. novembra
2002 previedol určitý majetok na právneho predchodcu žalovaného. Ustálil, že ku dňu
účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení bola predmetná pozemná
komunikácia miestnou komunikáciou zaradenou do siete miestnych komunikácií Mesta
Prešov a následne, nadobudnutím účinnosti § 3d ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb.
o pozemných komunikáciách (Cestný zákon), sa stala vlastníctvom žalobcu. Podľa
odvolacieho súdu na vyššie uvedenom závere, t. j. že právny predchodca žalovaného
nemohol predmetnú komunikáciu nadobudnúť od správcu konkurznej podstaty úpadcu Z.,
a.s., nemení nič ustanovenie § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní.
Nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z tohto ustanovenia sa totiž nevzťahuje na prípad,
keď sa do súpisu konkurznej podstaty zahrnul aj majetok tretej osoby, ktorá síce bola
účastníčkou konkurzného konania ako veriteľ, ktorú však ani konkurzný súd, ani správca
konkurznej podstaty nepoučil o jej práve a tým aj povinnosti podať v stanovenej lehote
žalobu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Ak sa dotknutá osoba do skončenia
konkurzného konania nedozvedela o tom, že do konkurznej podstaty bola zahrnutá aj jej
vec, môže sa domáhať svojho vlastníckeho práva na všeobecnom súde určovacou žalobou.
To platí vo zvýšenej miere v prípade, keď takáto vec nebola zahrnutá do súpisu majetku
v konkurznej podstate. Podľa odvolacieho súdu z konkurzného spisu vyplýva, že súčasťou
súpisu majetku úpadcu bola len parc. č. ...; ani z ponuky správcu v inzeráte, ani z opatrenia
konkurzného súdu z 31. októbra 2002 č. k. 1 K 17/22-177 nevyplýva, že by bol daný súhlas
aj na prevod stavby pozemnej komunikácie postavenej na tejto parcele. Na základe
uvedeného odvolací súd uzavrel, že žalobca preukázal, že ku dňu 21. novembra 2002 bol
vlastníkom spornej stavby komunikácie.“
19. Aj z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa
názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd
potvrdil rozsudok okresného súdu o určení vlastníckeho práva k miestnej komunikácii
v prospech Mesta P. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľovi
podrobnú odpoveď na dve základné právne otázky, (i) prečo nemohol nadobudnúť ani on
a ani jeho právny predchodca vlastnícke právo k miestnej komunikácii – zjednodušene
preto, že táto nebola majetkom úpadcu a správca ju nemohol zmluvne previesť na tretiu
osobu, a (ii) na základe akého právneho titulu nadobudlo vlastnícke právo k predmetnej
miestnej komunikácii Mesto P.. Vo vzťahu k sťažnostným námietkam týkajúcim sa
nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský
súd primeraným a ústavne predvídateľným spôsobom reagoval na relevantné skutkové
a právne otázky nastolené (aj) odvolaním sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.
V tomto smere možno poukázať aj na judikatúru štrasburských orgánov ochrany práv,
v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí dať síce odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, musí primeraným a ústavne konformným
spôsobom reagovať (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Odpoveď súdu musí
byť zrejmá, jasná a zrozumiteľná nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd
rozhoduje o jeho právnej veci. V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že tieto
predpoklady naplnené boli, a teda ani sťažovateľom tvrdené nedostatky odôvodnenia
rozsudku krajského súdu zistené neboli.
Pokiaľ ide o právne závery krajského súdu, tieto nevykazujú znaky arbitrárnosti či
svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
III. ÚS 264/05, I. ÚS 51/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny
názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
20. Ani v rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na
odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny
a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky relevantné právne otázky. Inak
povedané, aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu absentuje v sťažnosti ústavno-právny
rozmer a možný zásah do označených práv sťažovateľa.
V.
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu
21. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny ústavný súd stručne uvádza:
Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že všeobecný súd v zásade
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru
(kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl.
48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08, I. ÚS 51/2010). Z tohto dôvodu je preto
v kontexte už uvedeného (body 12. až 20. odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež
zjavne neopodstatnená, a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by mohla
byť daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľa a namietaným porušením
základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 ústavy. Právo sťažovateľa
vlastniť majetok nemohlo byť porušené aj s ohľadom na záver všeobecných súdov (ktorý
ústavný súd nevyhodnotil ako svojvoľný a teda protiústavný), že sťažovateľ nikdy
nenadobudol vlastníctvo predmetnej miestnej komunikácie.
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08). Preto bola sťažnosť v celosti odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená.
23. V okolnostiach prípadu ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ podal
sťažnosť celkom zjavne ako ďalší opravný prostriedok, odôvodnil ju najmä tvrdenými
nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci všeobecnými
súdmi a opomenul ústavné kautely sťažnosti ako prostriedku na ochranu základných práv
a slobôd. O uvedenom svedčí aj vnútorná štruktúra jeho sťažnosti, kde k ústavnoprávnej
argumentácii pristúpil až na s. 23 až 25 sťažnosti, a aj táto obmedzená argumentácia je
charakterizovaná všeobecnosťou a absenciou súvisu medzi citovanými nálezmi ústavného
súdu a rozsudkami všeobecných súdov v jeho právnej veci.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na
to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, krajského súdu
a okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010