Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 310/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

vlastniť majetok podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 10. júna 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. septembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

29. decembra 2009 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

,,listina“), základného práva vlastniť majetok podľa a

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. z 10. júna 2008

(ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 11. septembra 2009 (ďalej len

,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalovaného účastníkom súdneho konania o určenie vlastníckeho práva k miestnej

2

komunikácii stojacej na parcele č. ... zastavané plochy a nádvoria o výmere ... mvedenej na

LV č. ... v k. ú. ...(ďalej aj ,,miestna komunikácia“). Okresný súd Prešov (ďalej len

,,okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2007 určil vlastnícke právo

k miestnej komunikácii v prospech Mesta P. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ

odvolanie, pričom krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a osobitným

výrokom pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie. Najvyšší súd ako dovolací súd

rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol a zaviazal ho nahradiť trovy dovolacieho

konania žalobcovi.

3. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie podľa § 238 ods. 3

a ako otázku zásadného právneho významu odvolací súd

vymedzil otázku, „... či dôsledky vyplývajúce z z. č. o konkurze

a vyrovnaní sa vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola (naviac

nevýslovne) zapísaná do súpisu konkurznej podstaty, pričom nebol konkurzným súdom

poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi konkurznej

podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.“

4. Sťažovateľ na rozdiel od záverov všeobecných súdov tvrdí, že miestnu

komunikáciu (spolu s pozemkom, na ktorom je postavená) nadobudol do vlastníctva kúpnou

zmluvou uzavretou so spoločnosťou K., s. r. o., ktorá tieto nadobudla zmluvou od správcu

konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s., Ing. P. T. Súhlas s predajom vecí patriacich do

podstaty dal Krajský súd v Košiciach opatrením v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn.

. Sťažovateľ tvrdí, že ,,Predmetom kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti zapísané na

LV ... a LV ..., v k. ú. ..., s faktickým príslušenstvom a súčasťami, podľa znaleckého posudku

vypracovaného znalcom Ing. J. F., CSc., č. ....“. Z predmetného znaleckého posudku podľa

sťažovateľa vyplýva, že predmetom prevodu bola aj spevnená plocha, pričom tento záver

podľa neho potvrdzujú aj svedecké výpovede znalca a správcu konkurznej podstaty. Preto

sťažovateľ nesúhlasí so záverom súdov, že kúpna zmluva medzi správcom konkurznej

podstaty a spoločnosťou K., s. r. o., je v časti, ktorá upravuje prevod vlastníckeho práva

k spevneným plochám pre neurčitosť a rozpor s a ,

neplatná a že táto neplatnosť postihuje aj následnú kúpnu zmluvu medzi sťažovateľom

a spoločnosťou K., s. r. o., Sťažovateľ nesúhlasí ani so zaradením predmetnej spevnenej

plochy do siete miestnych komunikácií s odvolaním sa najmä na historické súvislosti

využívania predmetnej komunikácie. Sťažovateľ spochybnil opodstatnenosť samotnej

dovolacej otázky, ku ktorej uviedol, že pokiaľ Mesto P. nespochybnilo zápis miestnej

komunikácie do súpisu podstaty a nepodalo vylučovaciu žalobu podľa § 19 ods. 2 zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,V“),

vlastníctvo miestnej komunikácie nadobudla spoločnosť K., s. r. o., a neskôr sťažovateľ.

Podstatná časť sťažnosti je poznamenaná nesúhlasom sťažovateľa so skutkovými zisteniami

a právnym posúdením veci všeobecnými súdmi.

5. Na preukázanie zásahu do označených základných práv sťažovateľ bez

konkrétnych súvislostí s jeho právnou vecou poukázal na judikatúru ústavného súdu a aj

,,posudok Medzinárodného súdneho dvora z 12. júla 1973“, pričom uviedol:

,,... všeobecné súdy nevenovali dostatočnú pozornosť posúdeniu nadobudnutiu

vlastníckeho práva sťažovateľom a tým zasiahli do sťažovateľovho základného práva na

vlastníctvo podľa Listiny a či. 20 ods. 1 SR, resp. neposkytli tomuto

sťažovateľovmu základnému právu ochranu.

Závery porušovateľa preto vychádzajú z neúplného a nesprávne zisteného

skutkového stavu. Ak na základe takto nesprávne zisteného skutkového stavu, t. j. z

nesprávneho právneho posúdenia dospel porušovateľ k záveru, že sťažovateľ nie vlastníkom

komunikácie, je takýto záver a rozhodnutie nezákonné.

Porušovateľ sa v žiadnom ohľade nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa

v tomto kontexte, ako aj s právnym stanoviskom sťažovateľa podporovaným platnou

judikatúrou.

Porušovateľ odmietajúc postupom porušujúcim SR, aplikovať

hmotnoprávne i procesné normy platného práva, ktorými platné právo chráni dotknuté

základné práva sťažovateľa, porušil tým základné práva sťažovateľa...

Podľa , bol porušovateľ povinný vysporiadať sa so všetkým, čo

v priebehu konania vyšlo najavo a čo účastník konania tvrdí, pokiaľ to má vzťah

k prejednávanej veci, aplikovať ústavne súladne interpretované právne relevantné normy

platného práva. Právo na spravodlivý proces, o. i. vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo

odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti. Je

korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď.

Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny....

Porušovateľ interpretoval a aplikoval jednoduché právo spôsobom, ktorý nie je

možné aprobovať. V dôsledku tejto interpretácie a aplikácie sa jeho rozhodnutie stalo

rozporným s ústavne zakotveným právom umožňujúcim mu vlastniť majetok a ústavným

právom na spravodlivý proces. Tieto flagrantné porušenia zo strany všeobecných súdov, je

nutné považovať za svojvôľu.

Za situácie, keď sa proti danému výkladu súdu prvého stupňa (odôvodneniu)

sústredila argumentácia sťažovateľa, bolo nevyhnutné, aby odvolací súd myšlienkové

konštrukcie, ktoré ho k potvrdeniu rozhodnutia viedli, aj objasnil. V tomto smere

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa celkom absentuje. Odvolací súd

sa s podstatnými a konkrétne formulovanými námietkami sťažovateľa nijako nevysporiadal.

Vzhľadom k tomu, došlo porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivý proces,

zakotveného v čl. 36 ods. 1 Listiny.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie

konanie a nálezom rozhodol tak, že rozsudkom najvyššieho súdu a krajského súdu boli

porušené jeho označené práva. Súčasne žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho

súdu, krajského súdu a okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie (avšak neuviedol,

ktorému súdu). Požadoval aj priznanie náhrady trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu priznáva

každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Obdobný obsah práva vlastniť

majetok priznáva každému aj čl. 11 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri

predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že na jej prerokovanie má

právomoc, táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou

a nie je neprípustná. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená.

10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na

zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na

konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , , ).

III.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

12. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k poukázaniu na to, že

podľa jeho názoru najvyšší súd nesprávne vykladal ustanovenie a

(odvolacím súdom vymedzený predmet dovolania), keď uviedol: ,,... na základe

vykonaného dokazovania dovolací súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z toho

dôvodu aj samotné rozhodnutie dovolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.“

13. Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Vychádzajúc z uvedených mantinelov ústavno-súdnej

korekcie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení podstatných

dôvodov rozsudku odvolacieho súdu, obsahu dovolania, vyjadrenia k nemu a dovolacieho

prieskumu uviedol: ,,Pripustením dovolania bola vytvorená možnosť (len) pre preverenie

správnosti riešenia otázky, či dôsledky vyplývajúce z § 19 ods. 2 z. č. 328/1991

Zb. o konkurze a vyrovnaní sa vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola

(naviac nevýslovne) zapísaná do súpisu konkurznej podstaty, pričom nebol konkurzným

súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi

konkurznej podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Po preskúmaní veci dovolací

súd dospel ohľadne takto vymedzenej právnej otázky k tomuto záveru:

Podľa a o konkurze a vyrovnaní, účinného do

31. decembra 2005, ktorý predpis treba na danú právnu vec aplikovať, ak sú pochybnosti, či

vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených

inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do

súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote

určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že

žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

Ostatná veta citovaného ustanovenia ustanovuje právnu domnienku, podľa ktorej, ak

žaloba o vylúčenie veci zo súpisu podstaty (vylučovacia žaloba) nie je podaná v súdom

určenej lehote, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

Právna domnienka (prezumpcia) znamená, že podľa zákona sa určitá právna

skutočnosť považuje za existujúcu, ak nastala iná právna skutočnosť. Zákon tak v

niektorých prípadoch uľahčuje potrebné zistenie tým, že ustanoví právnu domnienku, v

ktorej formuluje závery opierajúce sa o všeobecnú skúsenosť. Právne domnienky

(prezumpcie) sa ustanovujú v záujme zabezpečenia právnej istoty. Simulujú existenciu

určitého faktu, ktorý je právnou skutočnosťou.

Výklad právnej normy ustanovujúcej právnu domnienku (prezumpciu), keďže sa pri

ňom musí zabezpečiť najvyššia miera právnej istoty, musí byť doslovný (adekvátny)

a nemôže byť v žiadnom prípade rozširujúci.

Podľa dovolacieho súdu zo zmyslu a z obsahu v normatívnom texte ustanovenia § 19

ods. 2 o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005,

použitých slov a nimi utváraných viet... je možné vyvodiť iba to, že domnienka ustanovená

v predmetnom ustanovení je aplikovateľná len vtedy, ak konkurzný súd vydá uznesenie,

ktorým určí tretej osobe (tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na

vydanie vylučovacej žaloby a poučí ho o tom, že jeho vec (majetok) bola zapísaná do súpisu

a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto tretej osobe uznesenie

nebolo vydané, nenastávajú právne dôsledky podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona

č. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005.

Keďže v predmetnej právnej veci konkurzný súd žalobcovi uznesením neuložil, aby

v lehote určenej súdom podal vylučovaciu žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil

konkurz a nepoučil ho o tom, že jeho vec bola zapísaná do súpisu a o právnych následkoch

nepodania žaloby, nemohla nastať fikcia ustanovená v ustanovení § 19 ods. 2 zákona

č. o konkurze a vyrovnaní, účinnom do 31. decembra 2005. Z hľadiska vzniku

tejto fikcie nebolo pritom významné, z akého dôvodu konkurzný súd takto nepostupoval

(napr. preto, že správca konkurznej podstaty nezapísal majetok úpadcu alebo tretej osoby

s poznámkou, alebo že tretia osoba sa nedozvedela, že jeho vec bola zapísaná do súpisu

a pod.).

Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že nie je dôvodná dovolacia

námietka žalovaného v časti týkajúcej sa právnej otázky, na riešenie ktorej odvolací súd

pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie.

Keďže odvolací súd v podstate správne vyriešil otázku vzniku právnej domnienky

ustanovenej v ustanovení o konkurze a vyrovnaní,

účinnom do 31. decembra 2005, teda na daný skutkový stav použil správny právny predpis,

tento aj správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho

predpisu, rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. c) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo

postihnuté vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaného podľa v znení rozsudkom

zamietol.“

14. Ústavný súd predovšetkým reagujúc aj na sťažnostné námietky považuje za

potrebné poukázať na rozsah preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu v právnej veci

sťažovateľa. Ak je prípustnosť dovolania odvodená od výroku potvrdzujúceho rozsudku

odvolacieho súdu podľa , najvyšší súd ako

dovolací súd je pri preskúmavaní rozsudku odvolacieho súdu limitovaný tým, ako otázku

zásadného právneho významu vymedzil odvolací súd. Uvedené je dôsledkom skutočnosti,

že jedine odvolací súd je oprávnený posúdiť, či ide o rozhodnutie zásadného právneho

významu, a formulovať otázku, ktorú má v tomto smere posúdiť dovolací súd, pričom pri

tejto procesnej aktivite nemôže byť odvolací súd nahradený dovolacím súdom. Nad rámec

odvolacím súdom formulovanej otázky zásadného právneho významu dovolací súd

prihliada len na tie vady rozsudku odvolacieho súdu, ktoré by zakladali jeho zmätočnosť

( ). Najvyšší súd teda v právnej veci sťažovateľa

posudzoval rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska ním formulovanej otázky zásadného

právneho významu a v zásade nebol oprávnený preskúmavať rozsudok odvolacieho súdu

z hľadiska ďalších dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu rozsudku

prvostupňového súdu, ktorým bolo určené vlastnícke právo k miestnej komunikácii

v prospech Mesta P.

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol

tak, že dovolanie zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd

sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, (i) prečo bol v danej veci nevyhnutný doslovný

výklad právnej normy ustanovujúcej právnu domnienku, (ii) kedy by právna domnienka

ustanovená v bola aplikovateľná a napokon (iii) prečo v danej veci

nemohla nastať táto domnienka. Tieto dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku najvyššieho

súdu viedli k zamietnutiu dovolania. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje,

že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo

možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , I.

ÚS 51/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ).

16. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa podľa , a

dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je

prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje

zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo

najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-

právny rozmer a možná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu a označenými

právami sťažovateľa.

IV.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu

17. Ústavný súd rozhoduje o ochrane základných práv a slobôd len vtedy, ak o ich

ochrane nerozhoduje iný súd ( ). Princíp subsidiarity v systéme ochrany

základných práv a slobôd takto vylučuje, aby ústavný súd poskytoval ochranu v prípade, že

tu existuje iný všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavnej a zákonnej právomoci môže

poskytnúť účinnú ochranu v prípade namietaného porušenia označených práv rozsudkom

(nižšieho) všeobecného súdu. Keďže však najvyšší súd posudzoval rozsudok krajského súdu

len z hľadiska ním vymedzenej dovolacej otázky a jeho prieskum z hľadiska možného

zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa v ostatných smeroch nebol realizovaný,

ústavný súd v záujme ochrany jeho práv pristúpil aj k posúdeniu rozsudku krajského súdu.

18. Z popisnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že krajský súd

odôvodnil potvrdzujúci rozsudok takto: ,,... pozemná komunikácia, ako stavba postavená na

pozemku parc. č. ..., ku ktorej sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva, nie je

evidovaná v registri stavieb katastra nehnuteľností; charakteristika stavby, označená kódom

..., resp. ..., poskytuje len informáciu o druhu a účele stavby zriadenej na pozemku. Záver

o vlastníctve žalovaného k predmetnej stavbe teda z listu vlastníctva č. ..., na ktorom je v

jeho prospech zapísaný pozemok parc. č. ... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere ... m2,

na ktorom sa pozemná komunikácia nachádza, nemožno vyvodiť. Vychádzajúc z uvedeného

považoval preto za nevyhnutné posúdiť platnosť kúpnych zmlúv, na základe ktorých právny

predchodca žalovaného (K., s.r.o.), a potom samotný žalovaný, nadobudli vlastníctvo

k nehnuteľnostiam v nich uvedeným. Dospel k záveru, že právny predchodca žalovaného

a po ňom pochopiteľne ani žalovaný sa nemohli stať vlastníkmi spornej komunikácie,

pretože táto nebola súčasťou privatizačného projektu štátneho podniku Z. K. a teda v rámci

privatizácie sa nestala ani majetkom obchodnej spoločnosti Z., a.s., na majetok ktorého bol

nariadený konkurz, v rámci ktorého správca konkurznej podstaty zmluvou z 21. novembra

2002 previedol určitý majetok na právneho predchodcu žalovaného. Ustálil, že ku dňu

účinnosti o obecnom zriadení bola predmetná pozemná

komunikácia miestnou komunikáciou zaradenou do siete miestnych komunikácií Mesta

Prešov a následne, nadobudnutím účinnosti

o pozemných komunikáciách (Cestný zákon), sa stala vlastníctvom žalobcu. Podľa

odvolacieho súdu na vyššie uvedenom závere, t. j. že právny predchodca žalovaného

nemohol predmetnú komunikáciu nadobudnúť od správcu konkurznej podstaty úpadcu Z.,

a.s., nemení nič ustanovenie o konkurze a vyrovnaní.

Nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z tohto ustanovenia sa totiž nevzťahuje na prípad,

keď sa do súpisu konkurznej podstaty zahrnul aj majetok tretej osoby, ktorá síce bola

účastníčkou konkurzného konania ako veriteľ, ktorú však ani konkurzný súd, ani správca

konkurznej podstaty nepoučil o jej práve a tým aj povinnosti podať v stanovenej lehote

žalobu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Ak sa dotknutá osoba do skončenia

konkurzného konania nedozvedela o tom, že do konkurznej podstaty bola zahrnutá aj jej

vec, môže sa domáhať svojho vlastníckeho práva na všeobecnom súde určovacou žalobou.

To platí vo zvýšenej miere v prípade, keď takáto vec nebola zahrnutá do súpisu majetku

v konkurznej podstate. Podľa odvolacieho súdu z konkurzného spisu vyplýva, že súčasťou

súpisu majetku úpadcu bola len parc. č. ...; ani z ponuky správcu v inzeráte, ani z opatrenia

konkurzného súdu z 31. októbra 2002 č. k. -177 nevyplýva, že by bol daný súhlas

aj na prevod stavby pozemnej komunikácie postavenej na tejto parcele. Na základe

uvedeného odvolací súd uzavrel, že žalobca preukázal, že ku dňu 21. novembra 2002 bol

vlastníkom spornej stavby komunikácie.“

19. Aj z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa

názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd

potvrdil rozsudok okresného súdu o určení vlastníckeho práva k miestnej komunikácii

v prospech Mesta P. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľovi

podrobnú odpoveď na dve základné právne otázky, (i) prečo nemohol nadobudnúť ani on

a ani jeho právny predchodca vlastnícke právo k miestnej komunikácii – zjednodušene

preto, že táto nebola majetkom úpadcu a správca ju nemohol zmluvne previesť na tretiu

osobu, a (ii) na základe akého právneho titulu nadobudlo vlastnícke právo k predmetnej

miestnej komunikácii Mesto P.. Vo vzťahu k sťažnostným námietkam týkajúcim sa

nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský

súd primeraným a ústavne predvídateľným spôsobom reagoval na relevantné skutkové

a právne otázky nastolené (aj) odvolaním sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.

V tomto smere možno poukázať aj na judikatúru štrasburských orgánov ochrany práv,

v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí dať síce odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, musí primeraným a ústavne konformným

spôsobom reagovať (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Odpoveď súdu musí

byť zrejmá, jasná a zrozumiteľná nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd

rozhoduje o jeho právnej veci. V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že tieto

predpoklady naplnené boli, a teda ani sťažovateľom tvrdené nedostatky odôvodnenia

rozsudku krajského súdu zistené neboli.

Pokiaľ ide o právne závery krajského súdu, tieto nevykazujú znaky arbitrárnosti či

svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, ). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ).

20. Ani v rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základných práv

sťažovateľa podľa , listiny a dohovoru, ústavný

súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na

odôvodnenie rozsudku ( ), nie je arbitrárny

a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky relevantné právne otázky. Inak

povedané, aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu absentuje v sťažnosti ústavno-právny

rozmer a možný zásah do označených práv sťažovateľa.

V.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a listiny rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu

21. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva vlastniť

majetok podľa a listiny ústavný súd stručne uvádza:

Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že všeobecný súd v zásade

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru

(kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl.

48 (napr. , , ). Z tohto dôvodu je preto

v kontexte už uvedeného (body 12. až 20. odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež

zjavne neopodstatnená, a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by mohla

byť daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľa a namietaným porušením

základného práva zaručeného v a . Právo sťažovateľa

vlastniť majetok nemohlo byť porušené aj s ohľadom na záver všeobecných súdov (ktorý

ústavný súd nevyhodnotil ako svojvoľný a teda protiústavný), že sťažovateľ nikdy

nenadobudol vlastníctvo predmetnej miestnej komunikácie.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ). Preto bola sťažnosť v celosti odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

23. V okolnostiach prípadu ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ podal

sťažnosť celkom zjavne ako ďalší opravný prostriedok, odôvodnil ju najmä tvrdenými

nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci všeobecnými

súdmi a opomenul ústavné kautely sťažnosti ako prostriedku na ochranu základných práv

a slobôd. O uvedenom svedčí aj vnútorná štruktúra jeho sťažnosti, kde k ústavnoprávnej

argumentácii pristúpil až na s. 23 až 25 sťažnosti, a aj táto obmedzená argumentácia je

charakterizovaná všeobecnosťou a absenciou súvisu medzi citovanými nálezmi ústavného

súdu a rozsudkami všeobecných súdov v jeho právnej veci.

24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na

to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, krajského súdu

a okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010