Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-66-2012.pdf
PDF · 141.04 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/66/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a sudcov JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci navrhovateľa G. I. - CORYN, Prešov, Jesenná 8, IČO: 32925042, proti odporcovi Mesto Prešov, Hlavná 73, Prešov, IČO: 327646, zastúpenému JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Prešov, Sládkovičova 8, o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C/212/2009-150 zo dňa 20.1.2012 a proti dopĺňaciemu rozsudku č.k. 10C/212/2009-154 zo dňa 20.1.2012 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa č.k. 10C/212/2009-150 zo dňa 20.1.2012.
Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 393,57 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Alojza Naništu, advokáta do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Z r u š u j e dopĺňací rozsudok č.k. 10C/212/2009-154 zo dňa 20.1.2012.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 1.886,60 Eur na účet jeho právneho zástupcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Dopĺňacím rozsudkom č.k. 10C/212/2009-154 zo dňa 20.1.2012 uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 830,- Eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného súdu Prešov.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 420 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, ust. § 438 ods.1 Občianskeho zákonníka, ust. § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka, § 544 ods.1 Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka, ust. § 3d ods.3 zákona č. 135/1961 Zb., § 20, § 23 Cestného zákona a § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka.
Pre vznik zodpovednosti za škodu je nutné preukázanie všetkých zákonných predpokladov jej vzniku, pričom súd dospel k záveru, že zo strany odporcu nedošlo k porušeniu právnej povinnosti nijakým spôsobom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal subjekt zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych
úkonov, prípadne z porušenia prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. V danom prípade bolo preukázané, že odporca neporušil svoju právnu povinnosť, naopak, jeho konanie, ktorým zabezpečil prejazdnosť komunikácie, bolo konaním, ktorým postupoval v zmysle zákona o pozemných komunikáciách, podľa ktorého má vykonávať správu na pozemných komunikáciách vo svojom vlastníctve. Nakoľko navrhovateľ, resp. jeho nájomca, porušil ustanovenie § 20 Cestného zákona, odporca bol povinný konať tak, aby zabezpečil prejazdnosť tejto komunikácie, pričom toto jeho konanie, ktoré spočívalo vo vydaní pokynu, aby bolo odstránené prenosné zariadenie, bolo v súlade s týmto zákonom. Nedošlo teda k porušeniu jeho právnej povinnosti, čím nedošlo k vzniku jeho zodpovednosti za škodu, ktorú uplatňoval navrhovateľ v tomto konaní.
Súd prvého stupňa dodal, že je dôvodná aj námietka odporcu o premlčaní nároku navrhovateľa, nakoľko podľa § 106 ods.1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V danom prípade, ak by mal navrhovateľ za to, že došlo k vzniku škody na jeho strane a to na základe odstránenia prenosnej centrály dňa 21.12.2004, pričom nepochybne navrhovateľ mal vedomosť o nájomnej zmluve, ktorú podpísal a kde uplatňoval nájomca právo na zaplatenie zmluvnej pokuty za mesiac január 2005, podľa názoru súdu najneskôr dňa 31.1.2005 začína plynúť subjektívna premlčacia doba v trvaní dvoch rokov, nakoľko táto subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa názoru súdu prvého stupňa dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 31.01.2007, pričom návrh bol podaný dňa 14.05.2007, teda po márnom uplynutí premlčacej doby.
Pri posúdení nárokov navrhovateľa súd vychádzal aj z ustanovenia § 3 Obč.zák. ako základného výkladového pravidla občianskoprávnych vzťahoch, v konaní bolo preukázané, že pozemná komunikácia, pozemku pod ktorou sa stal vlastníkom navrhovateľ, dlhodobo slúži ako prístupová komunikácia v miestnej časti obce Prešov a navrhovateľ napriek tomu, že už v mesiaci december 2004 mu bolo doručené uznesenie Okresného súdu Prešov, kde formou predbežného opatrenia mu bolo zakázané inštalovať zariadenia, ktoré by obmedzili prevádzku na tejto komunikácii, plnil zo zmluvy, ktorá sa týkala takýchto aktivít. Z týchto dôvodov súd má za to, že konanie navrhovateľa je v rozpore s dobrými mravmi a nemožno mu priznať súdnu ochranu. Pokiaľ sa týka jeho námietok o skutočnostiach, že Najvyšší súd SR zrušil predbežné opatrenie Mesta Prešov, resp. primátora Mesta Prešov pre procesné nedostatky, súd má za to, že tieto rozhodnutia nie sú v tomto konaní relevantné a dôležité pre posúdenie veci samej.
Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 142 ods.1 O.s.p., keď súd priznal úspešnému odporcovi právo na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia boli určené v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pričom odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje sumu 320,34 Eur, vychádzajúc z hodnoty veci 16.596,96 Eur. V konaní boli vykonané úkony právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd vo veci samej a zastupovanie na pojednávaní, dvakrát s prejednaním veci a trikrát bez prejednania veci. Za tieto úkony prináleží odmena za úkon právnej služby vo výške 80,08 Eur. Spolu činí odmena za úkony právnej služby sumu 1.521,60 Eur, k čomu je treba pripočítať režijný paušál vo výške 50,57 Eur, a to za 2 úkony po 6,95 Eur, 3 úkony po 7,21 Eur, 1 úkon za 7,41 Eur a 1 úkon v hodnote 7,63 Eur + 10 % DPH vo výške 314,43 Eur. Spolu činia trovy právneho zastúpenia 1.886,60 Eur. Nakoľko sa jednalo o konanie odporcu ako obce vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu, je odporca oslobodený od platenia súdneho poplatku.
Výrok dopĺňacieho rozsudku o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok vo výške 830,- Eur odôvodnil súd prvého stupňa tak, že nebolo rozhodnuté o zaplatení súdneho poplatku za odpor odporcu, ktorý bol podaný dňa 6.10.2009. Odporca je oslobodený od platenia súdnych poplatkov v konaní podľa § 4 osd.2 písm.b/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nakoľko sa jedná o jeho konanie vo verejnoprospešnom záujme. Táto skutočnosť vyplýva z toho, že odporca vo veci konal ako správca miestnej komunikácie.
Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa ust. § 166 ods. 1 O.s.p. Súdny poplatok za odpor činí 830,- Eur vychádzajúc z hodnoty veci, nakoľko bol odporca vo veci úspešný podľa § 2 ods. 2
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, súd zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku v citovanej výške neúspešného navrhovateľa.
Proti tomuto rozsudku, i dopĺňaciemu rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ a to z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods.2 O.s.p. Podľa názoru navrhovateľa sa v danom prípade nejedná o miestnu komunikáciu, pretože jej zaradeniu do siete miestnych komunikácií by muselo predchádzať správne konanie a musel by byť vysporiadaný vzťah s vlastníkom pozemku - teda navrhovateľom. Žiaden orgán nerozhodol, že predmetná komunikácia je komunikáciou miestnou. Poukázal na ust. § 4a ods.5, § 4b ods.1 zákona č. 135/1961 Zb. platného od 7.3.1997, na ust. § 6 ods.2 vyhlášky č. 35/1984 Zb., § 23 zákona č. 135/1961 Zb. a § 17 vyššie citovaného zákona. Z týchto ustanovení je zrejmé, že miestnymi komunikáciami sa nestávajú ulice s ohľadom na ich užívanie, stavebné vyhotovenie alebo charakter, ale obec (predtým miestny národný výbor) tieto ulice musí zaradiť do siete miestnych komunikácií. To znamená, že musí rozhodnúť o ich zaradení. Práve spôsob tohto rozhodovania je presne uvedený v § 23 Cestného zákona, ktorý stanovuje povinnosť realizovať správne konanie v zmysle Správneho poriadku. Aplikácia Správneho poriadku vyplýva aj z jeho pôsobnosti, ktorá je zakotvená v § 1. Cestný zákon v § 17 priamo odkazuje na to, že v prípade, že pri plnení úloh stanovených Cestným zákonom má dôjsť k obmedzeniu alebo pozbaveniu vlastníckych práv, ktoré má charakter vyvlastnenia, je potrebné aplikovať Zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, v ktorom sú presne definované podmienky vyvlastnenia, ktoré sú konformné s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, Listiny základných práv a slobôd a Dohovorom. Ďalej poukázal navrhovateľ na znenie ust. § 7 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22CDo/178/99 z 3.5.2000 a na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 427/2000 zo dňa 8.11.2000. Zároveň citoval právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22Cdo/441/2004 zo dňa 10.6.2004 a rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22Co 129/10 zo dňa 6.4.2010.
Ako vyplýva z vyjadrenia Štátneho archívu a aj samotného mesta Prešov, po roku 1986 (ani pred rokom 1986) nebolo vedené žiadne správne konanie, ktorým by Mestsky národný výbor v Prešove alebo mesto Prešov rozhodli o zaradení účelovej komunikácie Strojnícka do siete miestnych komunikácií. Ako dôkaz poukázal navrhovateľ na list Ministerstva vnútra SR zo dňa 4.5.2005. Navrhovateľ na bežného zákonného postupu vo veci zaraďovania účelových komunikácií do siete miestnych komunikácií predložil rozhodnutie hlavného mesta SR Bratislava zo 16.08.2010, ktoré sa nedotýka predmetu tohto konania, ale je z neho vidieť spôsob zákonného výkonu správy obce nad miestnymi a účelovými komunikáciami. Zároveň poukázal aj na judikatúru slovenských súdov a to konkrétne rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 13Co/40/2006 zo dňa 11.4.2006, z ktorého citoval, uznesenie Krajského súdu Prešov sp.zn. 7Co/47/2010, z ktorého vyplýva, že miestne komunikácie sú súčasťou pozemných komunikácií, ktorých právna úprava je obsiahnutá v právnom predpise a to v zákone č. 135/1961 Zb. Okresný súd Prešov si v súdnom konaní sp. zn. 7C/725/2004 vyžiadal vyjadrenie od Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky na preukázanie, či komunikácia Strojnícka je zaradená do cestnej siete, ktorej správu podľa ustanovení Cestného zákona vykonáva a dozoruje Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky. Ministerstvo v odpovedi zo dňa 25.01.2007 uviedlo, že nevedie žiadny záznam o tom, že ulica Strojnícka bola predmetom konania o usporiadaní cestnej siete. Z tohto dôvodu predpokladá, že predmetná komunikácia bola povoľovaná ako účelová komunikácia, príp. miestna komunikácia III. triedy, avšak nie ako súčasť cesty. Ministerstvo pritom odkázalo na ustanovenia § 3 ods. 3 písm. d/ Cestného zákona. Skutočnosť, že na parcele KN- C č. 3309/1 - zastavené plochy a nádvoria o výmere 11296 m2 (predtým KN-C č. 128/1) sa nenachádza miestna komunikácia, potvrdzuje aj rozhodnutie mesta Prešov z 11.04.2011, z ktorého vyplýva, že mesto Prešov, resp. jeho vecne príslušné organizačné útvary nedisponujú rozhodnutím vydaným v správnom konaní o zaradení parcely KN - C č. 3309/1 do siete miestnych komunikácií v zmysle § 23 zákona č. 135/1961 Zb.
Nie je správny názor súdu prvého stupňa, že odporca neporušil svoju právnu povinnosť, že konanie odporcu bolo v súlade so zákonom o pozemných komunikáciách, ktoré spočívalo vo vydaní pokynu, aby bolo odstránené prenosné zariadenie, nedošlo teda k porušeniu jeho právnej povinnosti, čím nedošlo k vzniku jeho zodpovednosti za škodu, je dôvodná aj námietka odporcu o premlčaní nároku navrhovateľa, že námietky o skutočnostiach, že Najvyšší súd SR zrušil predbežné opatrenia mesta Prešov, resp.
primátora mesta Prešov, nie sú v tomto konaní relevantné. Odporca nemá právo odstraňovať zo súkromného pozemku, na ktorom sa nachádza účelová komunikácie akékoľvek zariadenia a vykonávať akékoľvek súdne rozhodnutia - exekučné tituly, preto jeho postup na základe rozhodnutia o predbežnom opatrení z 21.12.2004, ktoré bolo navrhovateľovi doručené až dňa 27.12.2004 a ktoré bolo následne zrušené, nemožno považovať ináč, ako za protizákonný. Navrhovateľ je toho názoru, že nezákonnosť postupu odporcu spočíva v odstránení prenosnej bunky s elektrocentrálou na základe rozhodnutia o predbežnom opatrení z 21.12.2004, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 27.12.2004 a následne rozhodnutím mesta Prešov o predbežnom opatrení zo 04.08.2005, ktoré bolo zrušené rozsudkom NS SR sp. zn. 2 Sžo/60/2007 zo 16.04. 2008. Konanie odporcu možno považovať za svojvôľu, ktorá v právnom štáte nepožíva ochranu. Uvedené v neposlednom rade potvrdil aj sám odporca. Rozhodnutie Okresného súdu Prešov o predbežnom opatrení sp. zn. 7C/725/2004 z 22.12.2004, na ktoré poukazuje odporca bolo navrhovateľovi doručené až dňa 27.12.2004. Pokiaľ prvostupňový súd uvádza, že odporca postupoval v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a to zákona č. 135/1961 Zb., navrhovateľ uviedol, že odporca postupoval v rozpore s ustanovením § 23 cit. zákona, pretože na konanie podľa zákona č. 135/1961 Zb. sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ktoré odporca v žiadnom ohľade nerešpektoval. Navrhovateľ vo vzťahu k predmetnému konaniu, nie je subjektom postihnutým podľa Cestného zákona, nakoľko odporca podľa cit. zákona, v spojení so zákonom o správnom konaní, voči nemu právne nekonal. Odporca sa nemôže brániť ustanoveniami Cestného zákona, výkon ktorého podmieňuje správny poriadok kogentnými normami, keďže preukázateľne, podľa týchto zákonov nepostupoval. Konanie odporcu možno preto považovať za rozporné s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a je porušením princípov právneho štátu. V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené. Preto každý zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny základných ľudských práv a slobôd. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov. Navrhovateľ vychádzal zo zásady, že štát, resp. jeho orgány, môžu vykonávať iba to, čo je im zákonom výslovne dovolené, pričom občan je oprávnený konať čokoľvek, čo mu nie je zákonom zakázané.
Nie je správny názor súdu prvého stupňa, že nárok súdu prvého stupňa, že nárok navrhovateľa je premlčaný v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, keďže na vzťahy medzi navrhovateľom ako podnikateľom a odporcom ako verejnoprávnou korporáciou sa vzťahuje 4 - ročná premlčacia doba, v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Z dôvodu obrany navrhovateľa a odvolacieho dôvodu, t.j. chybného právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom pre prípad, že by sa odvolací súd stotožnil so subsumpciou daného vzťahu ako občianskoprávneho a nie obchodnoprávneho, je nutné v takomto prípade aplikovať premlčaciu lehotu v dĺžke desiatich rokov, keďže škoda bola spôsobená úmyselným konaním odporcu. Navrhovateľ má za to, že súd prvého stupňa sa nesprávne vysporiadal s otázkou dĺžky premlčacej doby, a teda v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody spôsobenej úmyselne, premlčí za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Samotný úmysel odporcu je zrejmý z priebehu skutkového deja a to odstránenia prenosnej bunky a listinného dôkazu - rozsudku NS SR sp. zn. 2 Sžo 60/2007, ktorý tvorí súčasť spisového materiálu.
Je nesprávny názor súdu prvého stupňa, že nie sú dané zákonné predpoklady na založenie zodpovednosti za škodu, v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. V konaní z predložených dôkazov vyplýva, že postup odporcu bol nezákonný a na základe tohto nezákonného postupu nemohol navrhovateľ odovzdať nájomcovi spoločnosti KP BAU, s.r.o., predmet nájmu v súlade s nájomnou zmluvou. Odporca odstránil prenosnú bunku s dvoma rampami na základe rozhodnutia odporcu z 21.12.2004, ktoré bolo rozhodnutím odporcu zo 04.8.2005 zmenené, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove, avšak následne zrušené rozsudkom NS SR. V tejto súvislosti navrhovateľ predložil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 60/2007 zo 16.04.2008, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 3Sp/33/2006-54 zo 06.02.2007, zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zo dňa 4. augusta 2005, číslo M/2005/1223 v spojení s rozhodnutím primátora mesta Prešov zo dňa 21. decembra 2004 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľ je toho názoru, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že zo strany odporcu došlo k porušeniu právnej povinnosti, pri existencii príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinností a škodou, v rozsahu uplatneného nároku navrhovateľa voči odporcovi. Neobstojí tvrdenie súdu prvého stupňa, že v danom prípade sa jedná o miestnu komunikáciu, pretože rozsudok OS v
Prešove sp. zn. 7C/725/2004 z 13.12.2007 v uvedenej právnej veci je v časti určenia, že navrhovateľ je vlastníkom „miestnej" komunikácie nezákonný, pretože sa jedná o ničotný správny akt, tzv. pakt, a to z dôvodu absencie právomoci orgánu, ktorý o tom rozhodol a to Okresného súdu Prešov, keďže o zaradení pozemnej komunikácie do kategórie uvedenej v § 3 Cestného zákona rozhoduje príslušný cestný správny orgán. Právnou teóriou a súdnou praxou bol a je aj teraz pokladaný za ničotný správny akt, vydaný k tomu „absolútne" nepríslušným orgánom, pričom za taký sa obecne považuje správny orgán, ktorý podľa svojho zákonného vymedzenia nie je oprávnený o určitej veci rozhodnúť, alebo preto, že táto právomoc bola právnym poriadkom udelená výslovne inému orgánu. Poukázal na rozsudok ESĽP z 23.9.2007 na základe sťažnosti č. 54334/00 Lexa proti Slovenskej republike, ktorý okrem iného zdôraznil, že podľa článku 2 ods. 2 Ú stavy sú štátne orgány povinné konať výlučne na základe Ústavy a v jej medziach. V demokratickom právnom štáte je predsa neakceptovateľné, aby bol navrhovateľ povinný znášať všeobecné užívanie jeho pozemku ako miestnej komunikácie, pokiaľ nebolo vydané žiadne rozhodnutie príslušného cestného správneho orgánu v zmysle § 23 Cestného zákona o zaradení stavby komunikácie spolu s pozemkom do siete miestnych komunikácií. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené rozhodovať o druhu komunikácie. Toto oprávnenie prináleží iba príslušnému správnemu orgánu. Vlastnícke právo navrhovateľa, ako vlastníka pozemku, je rozhodnutím súdu obmedzené verejnoprávnym inštitútom všeobecného užívania tejto komunikácie. Cestný správny orgán, príslušný na vydanie rozhodnutia, nevydal žiadne rozhodnutie o zaradení spornej komunikácie do siete miestnych komunikácií, ktoré by sa tykalo aj pozemku navrhovateľa.
Pokiaľ teda prenosnú bunku z pozemku navrhovateľa odstránili Technické služby mesta prešov a.s., ktoré nemajú v predmete činnosti správu ciest a predmetná pozemná komunikácia nie je vo vlastníctve odporcu a ani nebola v súlade zo zákonom zaradená do siete miestnych komunikácií je odstránenie prenosnej bunky odporcom v rozpore so zákonom.
Navrhovateľ je toho názoru, že je dostatočne dôkazne preukázané, že zo strany odporcu došlo k porušeniu právnej povinnosti, pri existencii príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinností a škodou, v rozsahu uplatneného nároku navrhovateľa voči odporcovi. Preto navrhol, odvolací súd aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Navrhovateľ podal odvolanie i čo do dopĺňacieho rozsudku. S uvedeným nesúhlasil z dôvodu, že voči rozsudku, ktorým bol návrh zamietnutý podal navrhovateľ odvolanie. Preto neobstojí vyjadrenie súdu, že zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku neúspešného navrhovateľa. Podľa navrhovateľ súd postupoval v rozpore so zákonom, pričom priznal odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods.2 písm.b/ zákona č. 71/1992 Zb., keďže predmetom tohto konania nie je náhrada škody z dôvodu nezákonného postupu odporcu. Nezákonné konanie odporcu nemôže byť konaním, ktoré je priamym zabezpečením verejných potrieb alebo s ním bezprostredne súvisí. Komunikácia nachádzajúca sa na pozemku navrhovateľa nie je miestna komunikácia a to z dôvodu podrobne uvedených v odvolaní navrhovateľa voči rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C/212/2009-150 zo dňa 20.1.2012. Pokiaľ teda prenosnú bunku z pozemku navrhovateľa odstránili Technické služby Mesta Prešov, a.s., ktoré nemajú v predmete činnosti správu ciest a predmetná pozemná komunikácia nie je vo vlastníctve a ani nebola v súlade so zákonom zaradená do siete miestnych komunikácií, je odstránenie prenosnej bunky odporcom v rozpore so zákonom. Vzhľadom na uvedené navrhol navrhovateľ, aby Krajský súd v Prešove rozsudok č.k. 10C/212/2009-154 z 20.1.2012 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (jedná sa o dopĺňací rozsudok).
K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p. vo výrokoch ako vecne správny potvrdil a zaviazal navrhovateľa na náhradu trov odvolacieho konania v sume 393,57 Eur, ktorú je povinný zaplatiť odporcovi v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet advokáta JUDr. Alojza Naništu. Podľa názoru odporcu, súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a posudzovanú vec po právnej stránke správne posúdil. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá zákonným požiadavkám uvedenými v § 157 ods.2 O.s.p. Odporca Mesto Prešov považuje odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa za presvedčivé a toto si osvojuje.
Navrhovateľ aj napriek tomu, že je zastúpený advokátom vo svojom odvolaní neuvádza konkrétne odvolacie dôvody tak. ako sú uvedené v § 205 ods. 2 O.s.p., ale len všeobecne poukazuje na dôvody uvedené v ustanovení § 205 ods. 2 O.s.p. Zároveň však namieta, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto vec po právnej stránke nesprávne posúdil. Odporca zdôraznil, že prenosná bunka s elektrocentrálou, s dvomi rampami, tzv. zariadenie, bolo odstránené z miestnej komunikácie, ktorá je vo vlastníctve Mesta Prešov a nie z pozemku vo vlastníctve navrhovateľa. Okresný súd v Prešove uznesením zo dňa 22.12.2004. č. k. 7C/725/04-15 nariadil predbežné opatrenie. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 25.02.2005, č. k. 2Co/43/05-39 potvrdil uznesenie Okresného súdu v Prešove o uložení povinnosti odporcovi Petrovi Jarkovskému - CORYN o uložení povinnosti zdržať sa inštalácie prístupových rámp a iných prekážok zabraňujúcich prístupu na komunikáciu na parcele CKN 128/1, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. L. E.. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že otázka mýta je vecou, ktorá zasahuje do práv aj iných osôb. Rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo dňa 13.12.2007, sp. zn. 7C/725/2004 bolo určené, že odporca je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej na parcele číslo 128/1 -zastavané plochy a nádvoria o výmere 9.673 m2 zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. L. E.. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.06.2008, sp. zn. 9Co/10/2008 bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdený. V uvedenej veci bolo odvolacím súdom pripustené dovolanie, ktoré navrhovateľ aj podal, avšak rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.09.2009. sp.zn. 5Cdo 194/2008 bolo dovolanie zamietnuté. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a základného práva vlastniť majetok. Uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 07.09.2010, sp.zn. I. ÚS 310/2010 bola sťažnosť navrhovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. V uvedených súdnych konaniach bez pochybností bolo preukázané, že vlastníkom miestnej komunikácie je odporca Mesto Prešov. Pokiaľ navrhovateľ argumentuje tým, že rozhodovanie o druhu komunikácie nepatrí do právomoci všeobecných súdov, v tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého o otázkach, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. V tomto prípade ide o posúdenie otázky ako predbežnej, pričom v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.06.2008, sp. zn. 9Co/10/2008 je uvedené, z akých dôkazov je nepochybne zistiteľné, o aký druh pozemnej komunikácie ide. Súd prvého stupňa konštatoval vo svojom odôvodnení, že neboli preukázané zákonné predpoklady na založenie zodpovednosti na náhradu škody v zmysle § 420 Obč. zák. Poukázal pritom na neexistenciu príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a zavinením odporcu. Dňa 23.12.2004 a dňa 26.12.2004 navrhovateľ ako prenajímateľ nedisponoval s prenosnou bunkou s elektrocentrálou s dvomi rampami a s bunkou so šatňou a s chemickým WC a v dôsledku toho, že tieto reálne nemohol odovzdať nájomcovi ku dňu 01.01.2005. Dňa 28.12.2004 mu bolo doručené uznesenie Okresného súdu v Prešove zo dňa 22.12.2004, č. k. 7C/725/04-15 o uložení povinnosti zdržať sa inštalácie prístupových rámp a iných prekážok zabraňujúcich prístupu na komunikáciu umiestnenú na parcele CKN 128/1 zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. L. D.. Navrhovateľ reálne nemohol splniť tie povinnosti, na ktoré sa zaviazal v nájomnej zmluve a to aj v dôsledku vydaného predbežného opatrenia. Aj z uvedených dôvodov nie je príčinná súvislosť medzi konaním odporcu a „škodou", ktorú žiada nahradiť navrhovateľ. Odporca nikdy nebol účastníkom záväzkoprávneho vzťahu
- zmluvy o nájme medzi navrhovateľom a spoločnosťou KP BAU s.r.o. Pokiaľ navrhovateľovi ako prenajímateľovi vznikla škoda, môže si jej náhradu žiadať od spoločnosti KP BAU, s.r.o. ako svojho nájomcu. Navrhovateľ namieta, že účinky predbežného opatrenia, ktoré nariadil uznesením Okresný súd Prešove v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sa na navrhovateľa nemohli vzťahovať, pretože nájomná zmluva a jej dodatok boli uzatvorené skôr ako bolo vydané predbežné opatrenie. K tomu odporca uviedol, že z ustanovenia § 167 O.s.p. vyplýva, že o predbežnom opatrení rozhoduje súd uznesením, pričom ak nie je v zákone uvedené inak, použijú sa na uznesenie primerané ustanovenia o rozsudku. S poukazom na§ 167 ods.2 O.s.p. výrok právoplatného uznesenia o nariadení predbežného opatrenia je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.2.2005 č.k. 2Co/43/2005-39 nadobudlo právoplatnosť dňa 23.3.2005 a teda bolo záväzné pre účastníkov konania. Na rozdiel od českej právnej úpravy, konkrétne § 76f O.s.p., slovenská právna úprava nepozná takéto, respektíve obdobne zákonné ustanovenie. Chýbajúca pozitívno-právna úprava však neznamená skutočnosť, že ide pre súdy o neriešiteľný problém. Právne nástupníctvo je tradičným inštitútom hmotného práva. Vo svojej podstate znamená odvodenie právneho postavenia nástupníckeho subjektu od subjektu jeho právneho predchodcu. Rozšírenie účinkov právoplatnosti rozhodnutia súdu i na osobu, ktorá sa stala právnym nástupcom účastníka po právoplatnosti rozhodnutia vyplýva z požiadavky právnej istoty a nerozpornosti v rozhodovaní súdov. Nepriamo vyššie uvedené závery potvrdzuje zákonná úprava v § 256 ods. 1 O.s.p. Z ustanovenia § 251 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že vstup
právneho nástupcu pôvodného účastníka do práv a povinností, ktoré vyplývajú z vykonateľného súdneho rozhodnutia, nie je podmienené akoukoľvek procesnou ingerenciou. Možno uviesť, že k procesnému nástupníctvu post rem iudicatum v dôsledku sukcesie, či už univerzálnej alebo singulárne dochádza eo ipso okamžikom jej uskutočnenia. Nástupnícky subjekt týmto okamžikom nielen vstupuje do práv či povinností hmotno-právnej povahy, ale stáva sa i účastníkom procesných vzťahov, ktoré boli založené vykonateľným súdnym rozhodnutím. Ak súd uložil vlastníkovi parcely povinnosti uvedené vo výroku predbežného opatrenia, navrhovateľ nemohol platne previesť oprávnenia vyplývajúce z vlastníckeho práva k parcele na inú tretiu osobu. Nájomca v dôsledku rozhodnutia súdov nesmel užívať vec spôsobom, ktorý mal vlastník nehnuteľnosti, teda prenajímateľ zakázaný na základe rozhodnutia súdu. Dodržiavať zákaz inštalácie prístupových rámp a iných prekážok zabraňujúcich prístupu na komunikáciu na parcele č. C-KN 128/1. uložený prenajímateľovi vykonateľným súdnym rozhodnutím mal aj nájomca v dôsledku singulárnej sukcesie. Účinky právoplatného uznesenia sa vzťahovali aj na nájomcu. Nájomca mal povinnosť zdržať sa prekážok a iných prekážok zabraňujúcich prístupu na komunikáciu na parcelu č. 128/1 kat. úz. L. E.. Ak mal nájomca uvedenú povinnosť vyplývajúcu zo súdneho rozhodnutia, tak nebol oprávnený požadovať od prenajímateľa zaplatenie zmluvnej pokuty. K tomu je potrebné uviesť, že navrhovateľ si bol vedomý záväznosti súdneho rozhodnutia, aj napriek tomu uzatváral zmluvu o nájme a dopredu vedel, že nemôže splniť účel nájmu. Postup navrhovateľa, ako aj jeho nájomcu bol v rozpore s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.02.2005. č. k. 2Co/43/2005-39. V tejto súvislosti poukázal odporca tiež na právoplatné rozhodnutia Okresného súdu v Prešove v obdobných veciach sp. zn. 7C/198/2007, 17C/242/2009. Uplatnil si trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie na odvolanie vo veci samej v celkovej výške 393.57 Eur (320,34 Eur za jeden úkon právnej služby + 7,63 Eur rež. paušál + 65,60 Eur DPH 20 %).
Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 17.1.2013 o 16,00 hod. a zistil, že odvolanie navrhovateľa čo do rozsudku č.k. 10C/212/2009-150 zo dňa 20.1.2012 nie je dôvodné a odvolanie navrhovateľa čo do dopĺňacieho rozsudku č.k. 10C/212/2009-154 zo dňa 20.1.2012 dôvodné je.
Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a to pozemku parc. č. 128/1 o výmere 9673 m2 v k. ú. Nižná Šebastová. Na uvedenej parcele je postavená miestna komunikácia, ktorá je vo vlastníctve odporcu. Navrhovateľ uzatvoril nájomnú zmluvu s nájomcom KP BAU s.r.o., na základe ktorej mu prenechal do užívania za odplatu pozemok parc. č. 128/1 v k. ú. L. E.. Za nemožnosť užívania predmetu nájmu zo strany nájomcu bez jeho zavinenia sa zaviazal zaplatiť navrhovateľ zmluvnú pokutu vo výške 16.596,96 Eur za každý, aj začatý, mesiac, počas ktorého nemôže predmet nájmu užívať. Dňa 21.12.2004 bolo umiestnené na tomto pozemku zariadenie pre výber mýta, ktoré bolo odstránené príslušníkmi Technických služieb Mesta Prešov za asistencie Mestskej polície a Polície SR. Následne spoločnosť KP BAU s.r.o. vyúčtovala navrhovateľovi zmluvnú pokutu za mesiac január 2005 z dôvodu nemožnosti užívania predmetu nájmu a predmetnú pohľadávku postúpila spoločnosti BENC s.r.o. Navrhovateľ vyplatil sumu 16.596,96 Eur spoločnosti BENC s.r.o. a vyzval odporcu na zaplatenie tejto sumy, ktorý na toto nereagoval.
Dňa 21.12.2004 vydal primátor Mesta Prešov rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktorým nariadil odstránenie rampy a strážnej búdky z parc. č. 128/1 v k. ú. L. E., pričom obdobné rozhodnutie bolo vydané aj dňa 04.078.2005. Toto rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR svojim rozsudkom zmenil rozhodnutie odporcu zo 04.08.2005 v spojení s rozhodnutím primátora zo dňa 21.1.2004 a vrátil na nové konanie. Ďalšie predbežné opatrenie zo strany Mesta Prešov vydané nebolo.
Okresný súd Prešov vydal dňa 22.12.2004 uznesenie č. k. 7C 725/2004 - 15, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zdržať sa inštalácií prístupových rámp a iných prekážok zabraňujúcich prístupu na komunikáciu umiestnenú na pozemku č. C KN č. 128/1 v k. ú. L. E. zapísaných na LV č. XXXX.
Navrhovateľ žiada priznať peňažnú sumu titulom náhrady škody. Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je
- porušenie právnej povinnosti,
- existencia škody,
- príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,
- zavinenie.
Pre vznik zodpovednosti je skutočne nutné preukázať splnenie všetkých zákonných predpokladov pre vznik škody. Súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu správne zistil, že zo strany odporcu nedošlo k porušeniu právnej povinnosti. I odvolací súd má za to, že konanie, ktorým zabezpečil prejazdnosť komunikácie bolo konaním, ktorým postupoval v zmysle Zákona o pozemných komunikáciách. Jeho úlohou je vykonávať správu na pozemných komunikáciách vo svojom vlastníctve. Navrhovateľ, respektíve jeho nájomca porušil ust. § 20 Cestného zákona, preto odporca bol povinný konať tak, aby zabezpečil prejazdnosť komunikácie, pričom toto konanie spočívalo vo vydaní pokynu, aby bolo odstránené prenosné zariadenie, pričom uvedené bolo v súlade so zákonom. Chýba teda jeden zo základných predpokladov vzniku škody a to porušenie právnej povinnosti.
Navrhovateľ namieta vo svojom odvolaní nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa a z toho dôvodu samotné rozhodnutie má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci.
O vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci sa jedná najme vtedy, ak pri dokazovaní súd nepostupuje v súlade s ustanovením § 120 O.s.p. a nevykoná dôkazy, ktoré procesná strana navrhla napriek tomu, že majú slúžiť na preukázanie právne významnej skutočnosti, ktorej sa účastník dovoláva alebo ak sú v rozpore s ust. § 120 O.s.p. Neboli zisťované okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, súd prvého stupňa sa nimi nezaoberal, hoci boli tvrdené alebo nebol vykonaný navrhnutý dôkaz a to za predpokladu, že tieto vady mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súčasťou práva na spravodlivý proces je povinnosť súdu rozsudok riadne odôvodniť, tak aby zodpovedal ust. § 157 ods.2 O.s.p. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane.
V danom prípade sú právne závery súdu prvého stupňa v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a vyplývajú i zo samotného odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Dokazovanie bolo vykonané v potrebnom rozsahu, pričom vady pri zisťovaní skutkového stavu veci odvolací súd nezistil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia čo do zamietnutia návrhu z dôvodu nenaplnenia predpokladov potrebných na vznik škody.
Na doplnenie odvolací súd k tejto otázke uvádza.
Podľa ust. § 135 ods.1 O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods.1 písm.b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania. Súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
Podľa ust. § 135 ods.2 O.s.p., inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu môže súd posúdiť sám. Avšak bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.
Na rozdiel od navrhovateľa, odvolací súd je toho názoru, že čo do určenia, že Mesto Prešov, teda odporca je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej na parcele č. 128/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 9.663 m2, vedenej na LV č. XXXX k.ú. L. E. bolo vydané príslušným orgánom, teda Okresným súdom Prešov účinné rozhodnutie a to rozsudok č.k. 7C/725/2004-349 zo dňa 13.12.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 1.7.2008. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa v danom prípade neide o ničotné rozhodnutie, preto správne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 135 ods.2 O.s.p. z tohto rozsudku vychádzal.
Odvolacia námietka navrhovateľa je teda nedôvodná.
Súd prvého stupňa svoju právnu argumentáciu v odôvodnení dostatočne a výstižne vysvetlil, preto sú podľa názoru odvolacieho súdu zrejme dôvody, ktoré viedli súd prvého stupňa k zamietnutiu návrhu z dôvodu, že neboli preukázané všetky zákonné predpoklady pre vznik škody. Tak ako už bolo konštatované vyššie, i odvolací súd je toho názoru, že nedošlo zo strany odporcu k porušeniu právnej povinnosti.
Čo do úvahy súdu prvého stupňa o dôvodnosti námietky odporcu o premlčaní nároku navrhovateľa podľa ust. § 106 ods.1 Občianskeho zákonníka, či čo do aplikácie ust. § 3 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že týmito sa súd prvého stupňa zaoberal nadbytočne, keď neboli naplnené základné znaky pre priznanie náhrady škody navrhovateľovi a z toho dôvodu bol návrh zamietnutý, nebolo namieste ďalej sa zaoberať dôvodmi pre zamietnutie návrhu. Z dôvodu aplikácie zásady hospodárnosti sa preto odvolací súd otázkou premlčania nároku na základe vznesenej námietky premlčania odporcom, či aplikácie ust. § 3 nezaoberal.
Správne súd prvého stupňa rozhodol i o trovách konania. Výšku týchto trov navrhovateľ v odvolaní nenamietal.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 10C/212/2009-150 zo dňa 20.1.2012 podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.1 O.s.p. Úspešný odporca má právo na náhradu trov odvolacieho konania. Preto odvolací súd rozhodol, že navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 393,57 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Alojza Naništu, advokáta do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ide o jeden úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej vo výške 320,34 Eur, 1 x režijný paušál 7,63 Eur a DPH 20 % 65,20 Eur. Teda spolu 393,57 Eur.
Iné je to, čo do dopĺňacieho rozsudku č.k. 10C/212/2009-154 zo dňa 20.1.2012. Súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 830,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného súdu Prešov s dopĺňacím rozsudkom, pričom má ísť o súdny poplatok za odpor, ktorý činí 830,- Eur vychádzajúc z hodnoty veci, súd prvého stupňa ust. § 2 ods.2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Súd zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku v citovanej výške neúspešného navrhovateľa.
Podľa ust. § 2 ods.1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, poplatníkom je: a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu, b/ účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní, c/ obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu, d/ dlžník v konkurznom alebo vyrovnacom konaní, e/ dedič v konaní o dedičstve, f/, oprávnený a povinný v exekučnom konaní.
Podľa ust. § 2 ods.2 Zákona o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.
V danom prípade sa jedná o súdny poplatok za odpor. Mohlo by sa javiť, že poplatníkom je navrhovateľ z dôvodu, že navrhovateľom poplatkového úkonu, ktorý je podľa sadzobníka ustanovený je odporca, ktorý podal odpor vo veci.
Odvolací súd však má za to, že v danom prípade nie je možné navrhovateľovi uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor z dôvodu, že neide o poplatok z návrhu ako má na mysli ust. § 2 ods.1 písm.a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Keďže ide o predpis, ktorý analógiu nepripúšťa, nemožno ust. § 2 ods.2 aplikovať na prípad súdneho poplatku za odpor, kde poplatníkom je výlučne navrhovateľ tohto poplatkového úkonu.
Preto odvolací súd zrušil dopĺňací rozsudok č.k. 10C/212/2009-154 zo dňa 20.1.2012 podľa ust. § 221 ods.1 písm.i/ O.s.p. z dôvodu, že neide o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané neexistovali.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.