Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 318/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. G., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., ktorou

namietala porušenie , porušenie

svojich základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a , porušenie práv podľa , ,

čl. 8, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv

podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti

s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, práv podľa

čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem

diskriminácie žien, ako aj práv podľa čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Medzinárodného dohovoru

o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozhodnutím Krajského

súdu v Košiciach z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca

2010 doručená sťažnosť I. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41

ods. 1, a (ďalej len „“), práv

podľa čl. 3, čl. 8, čl. 6 ods. 1, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských

právach a biomedicíne (ďalej len „dohovor o ľudských právach a biomedicíne“), podľa

čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem

diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o diskriminácii žien“), ako aj podľa čl. 5 písm. e) iv)

a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej

len „dohovor o rasovej diskriminácii“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu

Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 12. februára 2004 žalobu o náhradu škody,

ktorou sa domáhala, aby súd zaviazal právneho nástupcu N. K. (ďalej aj „žalovaný“)

na náhradu škody z titulu protiprávne vykonaného zákroku sťažovateľke žalovaným

(vykonanie sterilizácie v rozpore s platnou právnou úpravou). Sťažovateľka žalobu

odôvodnila tým, že sterilizačný zákrok jej bol 23. januára 2000 vykonaný v rozpore s vtedy

platnými právnymi predpismi, pretože v tom čase mala iba 16 rokov a 11 mesiacov

a manželstvo neuzavrela, bola teda neplnoletá a nemala spôsobilosť na právne úkony,

a preto bol výkon sterilizácie podmienený súhlasom jej zákonných zástupcov, ktorými boli

na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. jej starí rodičia. Keďže jej starí

rodičia k tomuto zákroku súhlas neposkytli a ona sama si nespomínala, že by dala k takému

zákroku akýkoľvek súhlas, a o jeho nutnosti ju nikto neinformoval, došlo pri vykonaní

zákroku sterilizácie k porušeniu právnych predpisov a bola jej spôsobená škoda

spočívajúca v sťažení spoločenského uplatnenia, ktorú vyčíslila na sumu 521 500 Sk.

Vykonaný sterilizačný zákrok predstavuje závažný zásah do jej integrity, zdravia

a spôsobuje zníženie jej ľudskej dôstojnosti. Neplodnosť, ktorá bola sťažovateľke týmto

protiprávnym zákrokom spôsobená, má negatívny vplyv na jej rodinné postavenie a na jej

postavenie v rómskej komunite.

3. Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 12. januára

2009 zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov

konania. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že porušenie povinnosti

pracovníkov právneho predchodcu žalovaného v tom, že si nevyžiadali súhlas zákonných

zástupcov na sterilizáciu, nezakladá nárok sťažovateľky na náhradu škody spočívajúcej

v sťažení spoločenského uplatnenia, pre absenciu príčinnej súvislosti medzi porušením tejto

povinnosti a následkom, ktorým je jej trvalá neplodnosť, ktorá bola spôsobená až následnou

hysterektómiou, teda nie sterilizáciou vykonanou 23. januára 2000. Z uvedeného dôvodu

preto ani znalec, ktorý bol v konaní pribratý, nevyčíslil výšku škody podľa vyhlášky

č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení

neskorších predpisov, pretože sterilizáciu nepovažoval za trvalú príčinu neplodnosti.

4. Rozhodnutie okresného súdu napadla sťažovateľka 25. februára 2009 odvolaním,

ktorým namietala predovšetkým to, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom z 26. októbra 2009 tak,

že prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa plne stotožnil

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, keď uzavrel, že súd použil správny právny predpis,

správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho správne aplikoval.

5. Sťažovateľka sa domnieva, že postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo

k porušeniu jej základných práv a slobôd špecifikovaných v sťažnosti, a preto žiada, aby

ústavný súd v náleze vyslovil porušenie jej základných práv a slobôd s tým, že ústavný súd

rozsudok krajského súdu z 26. októbra 2009 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka tiež požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 €, ako

aj o priznanie náhrady trov konania.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (všeobecného súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ).

9. Z návrhu na rozhodnutie, t. j. z petitu sťažnosti vyplýva, že predmetom sťažnosti je

sťažovateľkou namietané porušenie základných práv zaručených čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2,

, , a , práv zaručených , ,

čl. 6 ods. 1, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 5 dohovoru o ľudských právach

a biomedicíne, čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru

o diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) iv) a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii

postupom a rozsudkom krajského súdu z 26. októbra 2009 pod sp. zn. ,

v ktorom tento súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu z 12. januára 2009.

10. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 12 dohovoru muži a ženy, ktorí sú spôsobilí vekom na uzavretie

manželstva, majú právo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi

zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 5 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne zásah v oblasti zdravia sa

môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila

súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj

o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne

zrušiť.

Podľa čl. 10 písm. h) dohovoru o diskriminácii žien, štáty, zmluvné strany prijmú

všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien, aby im boli zabezpečené

rovnaké práva s mužmi v oblasti vzdelania a najmä, na základe rovnoprávnosti mužov

a žien, opatrenia slúžiace na zabezpečenie prístupu k osobitným vzdelávacím informáciám,

ktoré pomáhajú zabezpečiť zdravie a blaho rodiny, včítane informácií a rád, pokiaľ ide

o plánovanie rodiny.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany prijmú

všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti

o zdravie, s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien prístup

k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany

prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach

týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia na základe

rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte

a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im

umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e) iv) dohovoru o rasovej diskriminácii v súlade so základnými

povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu

a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na

rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo

etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

práv, najmä práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, sociálne zabezpečenie

a sociálne služby.

Podľa čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia

prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým

osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné

slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za

akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práv podľa ,

ako aj čl. 14 dohovoru a čl. 10 písm. h) dohovoru o diskriminácii žien, ústavný súd

konštatuje, že „tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie

antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články... obsahujú, a nie sú teda priamo

aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch“

(, ). Z týchto dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti

odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

základných práv v širokom rozsahu. S výnimkou práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, ako aj podľa a dohovoru a dohovoru o rasovej diskriminácii

je obsahom ďalšej časti sťažnosti namietané porušenie jej základných práv hmotného

charakteru zo strany krajského súdu , , , , čl.

8 a čl. 12 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien, čl. 5

dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, ako aj čl. 5 písm. e) dohovoru o rasovej

diskriminácii. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti. Rozhodnutie krajského súdu je z hľadiska týchto práv

v súlade s ich výkladom v právnom poriadku Slovenskej republiky. Preto bolo potrebné

posúdiť sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

13. Sťažovateľka však namietala aj porušenie základných práv procesného

charakteru, podľa a , ako aj podľa čl. a dohovoru

a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii. K porušeniu týchto práv malo dôjsť v konaní

krajského súdu pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 26. októbra 2009.

14. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním. Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za

podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ). Podľa čl. 142

súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú

aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. zaručené základné

právo na súdnu ochranu vyplývajúce z a taktiež aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho

naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (, ).

15. Krajský súd namietaným rozsudkom z 26. októbra 2009 prerokoval odvolanie

sťažovateľky a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Podľa

krajského súdu skutkový stav veci bol súdom prvého stupňa správne zistený, správne

právne posúdený, odôvodnenie malo podklad v zistení skutkového stavu a krajský súd sa

ako súd odvolací s odôvodnením v celom rozsahu stotožnil. Podľa krajského súdu sú

dôvody rozsudku správne a ani jeden zo sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov

nebol daný.

16. Krajský súd v podstatnom doplnil, že „... príčinná súvislosť medzi sterilizáciou,

pri vykonaní ktorej boli porušené právne predpisy a žalobkyni (sťažovateľke) vzniknutou

škodou, spočívajúcou v sťažení spoločenského uplatnenia, existovala iba do operácie, pri

ktorej u nej došlo k odstráneniu maternice a iba v uvedenom období je daná zodpovednosť

žalovaného za škodu jej vzniknutú. Odstránenie maternice u žalobkyne (sťažovateľky) by

bolo spôsobilo ten istý následok ako sterilizácia, avšak pri odstránení maternice

u žalobkyne (sťažovateľky) už neboli porušené právne predpisy, preto žalovaný nemôže

zodpovedať za následky spôsobené touto operáciou, ktorá prerušila dovtedy existujúcu

príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním právneho predchodcu žalovaného, za ktoré

žalovaný nesie zodpovednosť a žalobkyni vzniknutou škodou a založila nový príčinný vzťah.

So zreteľom na veľmi krátky čas medzi vykonaním sterilizácie a odstránením maternice

u žalobkyne, v žiadnom prípade jej nemohla vzniknúť škoda, spočívajúca v sťažení

spoločenského uplatnenia a prejavujúca sa tak, ako to tvrdila v žalobe a počas konania

(sťažovateľka ako žalobkyňa), ale mohla jej vzniknúť iná (ďalšia) škoda, avšak tá nebola

predmetom konania. “.

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

18. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s hodnotením vykonaného

dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

19. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie

krajského súdu z 26. októbra 2009 boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný súd

zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu v zmysle a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše, z pohľadu

ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne

alebo zjavne neopodstatnené.

20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Rozsudok krajského súdu je náležite odôvodnený, pričom ho nemožno považovať za

arbitrárny ani z toho hľadiska, že svoje odôvodnenie obmedzil len na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku, pretože sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia

prvostupňového súdu. Ústavný súd preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní

rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

21. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenia , pretože podľa

jej názoru došlo v posudzovanej veci tiež „k porušeniu... princípu rovnosti zbraní“, čo ďalej

odôvodnila tým, že „Možnosť uplatňovať svoje argumenty pred súdom neznamená len to,

aby každá strana mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to,

aby súd stanovisko jednej strany súd pozorne preštudoval rovnako ako stanovisko druhej

strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní do úvahy...“. Ďalej sťažovateľka v tejto

súvislosti uviedla, že „V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu

rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľke. Sťažovateľka považuje rozhodnutia všeobecných

súdov za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou ohľadne vzniknutej zodpovednosti za

škodu všeobecné súdy zaoberali len v obmedzenom rozsahu...“. Keďže ústavný súd nezistil

zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozsudku krajského súdu

v súvislosti s namietaným porušením práv podľa a dohovoru,

nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia (v čom videla porušenie

sťažovateľka) ani v súvislosti s namietaným porušením .

22. Ústavný súd preskúmal konanie na krajskom súde nielen z hľadiska dodržania

práv zaručených , resp. dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namietala, ale aj vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný

prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo. Krajský súd ako súd odvolací v občianskom

súdnom konaní sa odvolaním sťažovateľky zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantného

právneho predpisu (ustanovenia § 212 a nasl. Občianskeho súdneho podriadku) a napadnuté

rozhodnutie okresného súdu v celom namietanom rozsahu preskúmal. Obsahom práva na

účinný opravný prostriedok však nie je automatický nárok na to, aby výsledok konania

zodpovedal predstave sťažovateľky. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka

nesúhlasila s prejaveným právnym názorom krajského súdu, ktorý sa nestotožňuje

s právnym názorom sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu posúdil teda ústavný súd ako

zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13

dohovoru.

23. Rovnako uvedená argumentácia platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky

týkajúcej sa porušenia čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii, ktorý možno vnímať ako

špeciálne ustanovenie (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného

prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou.

Ústavný súd preto posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj túto časť sťažnosti.

24. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (priznanie finančného

zadosťučinenia a zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010