Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 318/2010
PDF · 276.03 KB
No categories available
I. ÚS 318/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť I. G., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., ktorou
namietala porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie
svojich základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1,
čl. 8, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv
podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti
s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, práv podľa
čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem
diskriminácie žien, ako aj práv podľa čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Medzinárodného dohovoru
o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozhodnutím Krajského
súdu v Košiciach z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 132/2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca
2010 doručená sťažnosť I. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv
podľa čl. 3, čl. 8, čl. 6 ods. 1, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských
právach a biomedicíne (ďalej len „dohovor o ľudských právach a biomedicíne“), podľa
čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem
diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o diskriminácii žien“), ako aj podľa čl. 5 písm. e) iv)
a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej
len „dohovor o rasovej diskriminácii“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 132/2009.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu
Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 12. februára 2004 žalobu o náhradu škody,
ktorou sa domáhala, aby súd zaviazal právneho nástupcu N. K. (ďalej aj „žalovaný“)
na náhradu škody z titulu protiprávne vykonaného zákroku sťažovateľke žalovaným
(vykonanie sterilizácie v rozpore s platnou právnou úpravou). Sťažovateľka žalobu
odôvodnila tým, že sterilizačný zákrok jej bol 23. januára 2000 vykonaný v rozpore s vtedy
platnými právnymi predpismi, pretože v tom čase mala iba 16 rokov a 11 mesiacov
a manželstvo neuzavrela, bola teda neplnoletá a nemala spôsobilosť na právne úkony,
a preto bol výkon sterilizácie podmienený súhlasom jej zákonných zástupcov, ktorými boli
na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. Nc 135/92 jej starí rodičia. Keďže jej starí
rodičia k tomuto zákroku súhlas neposkytli a ona sama si nespomínala, že by dala k takému
zákroku akýkoľvek súhlas, a o jeho nutnosti ju nikto neinformoval, došlo pri vykonaní
zákroku sterilizácie k porušeniu právnych predpisov a bola jej spôsobená škoda
spočívajúca v sťažení spoločenského uplatnenia, ktorú vyčíslila na sumu 521 500 Sk.
Vykonaný sterilizačný zákrok predstavuje závažný zásah do jej integrity, zdravia
a spôsobuje zníženie jej ľudskej dôstojnosti. Neplodnosť, ktorá bola sťažovateľke týmto
protiprávnym zákrokom spôsobená, má negatívny vplyv na jej rodinné postavenie a na jej
postavenie v rómskej komunite.
3. Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 4 C 34/2004 z 12. januára
2009 zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov
konania. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že porušenie povinnosti
pracovníkov právneho predchodcu žalovaného v tom, že si nevyžiadali súhlas zákonných
zástupcov na sterilizáciu, nezakladá nárok sťažovateľky na náhradu škody spočívajúcej
v sťažení spoločenského uplatnenia, pre absenciu príčinnej súvislosti medzi porušením tejto
povinnosti a následkom, ktorým je jej trvalá neplodnosť, ktorá bola spôsobená až následnou
hysterektómiou, teda nie sterilizáciou vykonanou 23. januára 2000. Z uvedeného dôvodu
preto ani znalec, ktorý bol v konaní pribratý, nevyčíslil výšku škody podľa vyhlášky
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení
neskorších predpisov, pretože sterilizáciu nepovažoval za trvalú príčinu neplodnosti.
4. Rozhodnutie okresného súdu napadla sťažovateľka 25. februára 2009 odvolaním,
ktorým namietala predovšetkým to, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom z 26. októbra 2009 tak,
že prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, keď uzavrel, že súd použil správny právny predpis,
správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho správne aplikoval.
5. Sťažovateľka sa domnieva, že postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo
k porušeniu jej základných práv a slobôd špecifikovaných v sťažnosti, a preto žiada, aby
ústavný súd v náleze vyslovil porušenie jej základných práv a slobôd s tým, že ústavný súd
rozsudok krajského súdu z 26. októbra 2009 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Sťažovateľka tiež požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 €, ako
aj o priznanie náhrady trov konania.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (všeobecného súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 127/2010).
9. Z návrhu na rozhodnutie, t. j. z petitu sťažnosti vyplýva, že predmetom sťažnosti je
sťažovateľkou namietané porušenie základných práv zaručených čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2,
čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv zaručených čl. 3, čl. 8,
čl. 6 ods. 1, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 5 dohovoru o ľudských právach
a biomedicíne, čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru
o diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) iv) a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii
postupom a rozsudkom krajského súdu z 26. októbra 2009 pod sp. zn. 5 Co 132/2009,
v ktorom tento súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu z 12. januára 2009.
10. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 ústavy rovní.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
Podľa čl. 12 dohovoru muži a ženy, ktorí sú spôsobilí vekom na uzavretie
manželstva, majú právo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi
zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 5 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne zásah v oblasti zdravia sa
môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila
súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj
o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne
zrušiť.
Podľa čl. 10 písm. h) dohovoru o diskriminácii žien, štáty, zmluvné strany prijmú
všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien, aby im boli zabezpečené
rovnaké práva s mužmi v oblasti vzdelania a najmä, na základe rovnoprávnosti mužov
a žien, opatrenia slúžiace na zabezpečenie prístupu k osobitným vzdelávacím informáciám,
ktoré pomáhajú zabezpečiť zdravie a blaho rodiny, včítane informácií a rád, pokiaľ ide
o plánovanie rodiny.
Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany prijmú
všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti
o zdravie, s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien prístup
k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.
Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany
prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach
týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia na základe
rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte
a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im
umožnia uplatňovať tieto práva.
Podľa čl. 5 písm. e) iv) dohovoru o rasovej diskriminácii v súlade so základnými
povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu
a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na
rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo
etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
práv, najmä práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, sociálne zabezpečenie
a sociálne služby.
Podľa čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia
prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým
osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné
slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za
akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práv podľa čl. 12 ods. 2 ústavy,
ako aj čl. 14 dohovoru a čl. 10 písm. h) dohovoru o diskriminácii žien, ústavný súd
konštatuje, že „tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie
antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články... obsahujú, a nie sú teda priamo
aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch“
(III. ÚS 51/08, I ÚS 176/2010). Z týchto dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti
odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
základných práv v širokom rozsahu. S výnimkou práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii
je obsahom ďalšej časti sťažnosti namietané porušenie jej základných práv hmotného
charakteru zo strany krajského súdu čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 ústavy, čl. 3, čl.
8 a čl. 12 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien, čl. 5
dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, ako aj čl. 5 písm. e) dohovoru o rasovej
diskriminácii. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych
ustanovení nedopustil protiústavnosti. Rozhodnutie krajského súdu je z hľadiska týchto práv
v súlade s ich výkladom v právnom poriadku Slovenskej republiky. Preto bolo potrebné
posúdiť sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
13. Sťažovateľka však namietala aj porušenie základných práv procesného
charakteru, podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 čl. a čl. 13 dohovoru
a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii. K porušeniu týchto práv malo dôjsť v konaní
krajského súdu pod sp. zn. 5 Co 132/2009 a jeho rozhodnutím z 26. októbra 2009.
14. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním. Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za
podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142
ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú
aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo
iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné
právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho
naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
15. Krajský súd namietaným rozsudkom z 26. októbra 2009 prerokoval odvolanie
sťažovateľky a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Podľa
krajského súdu skutkový stav veci bol súdom prvého stupňa správne zistený, správne
právne posúdený, odôvodnenie malo podklad v zistení skutkového stavu a krajský súd sa
ako súd odvolací s odôvodnením v celom rozsahu stotožnil. Podľa krajského súdu sú
dôvody rozsudku správne a ani jeden zo sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov
nebol daný.
16. Krajský súd v podstatnom doplnil, že „... príčinná súvislosť medzi sterilizáciou,
pri vykonaní ktorej boli porušené právne predpisy a žalobkyni (sťažovateľke) vzniknutou
škodou, spočívajúcou v sťažení spoločenského uplatnenia, existovala iba do operácie, pri
ktorej u nej došlo k odstráneniu maternice a iba v uvedenom období je daná zodpovednosť
žalovaného za škodu jej vzniknutú. Odstránenie maternice u žalobkyne (sťažovateľky) by
bolo spôsobilo ten istý následok ako sterilizácia, avšak pri odstránení maternice
u žalobkyne (sťažovateľky) už neboli porušené právne predpisy, preto žalovaný nemôže
zodpovedať za následky spôsobené touto operáciou, ktorá prerušila dovtedy existujúcu
príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním právneho predchodcu žalovaného, za ktoré
žalovaný nesie zodpovednosť a žalobkyni vzniknutou škodou a založila nový príčinný vzťah.
So zreteľom na veľmi krátky čas medzi vykonaním sterilizácie a odstránením maternice
u žalobkyne, v žiadnom prípade jej nemohla vzniknúť škoda, spočívajúca v sťažení
spoločenského uplatnenia a prejavujúca sa tak, ako to tvrdila v žalobe a počas konania
(sťažovateľka ako žalobkyňa), ale mohla jej vzniknúť iná (ďalšia) škoda, avšak tá nebola
predmetom konania. “.
17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
18. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s hodnotením vykonaného
dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou
príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.
19. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie
krajského súdu z 26. októbra 2009 boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše, z pohľadu
ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne
alebo zjavne neopodstatnené.
20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Rozsudok krajského súdu je náležite odôvodnený, pričom ho nemožno považovať za
arbitrárny ani z toho hľadiska, že svoje odôvodnenie obmedzil len na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku, pretože sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia
prvostupňového súdu. Ústavný súd preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní
rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože podľa
jej názoru došlo v posudzovanej veci tiež „k porušeniu... princípu rovnosti zbraní“, čo ďalej
odôvodnila tým, že „Možnosť uplatňovať svoje argumenty pred súdom neznamená len to,
aby každá strana mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to,
aby súd stanovisko jednej strany súd pozorne preštudoval rovnako ako stanovisko druhej
strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní do úvahy...“. Ďalej sťažovateľka v tejto
súvislosti uviedla, že „V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu
rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľke. Sťažovateľka považuje rozhodnutia všeobecných
súdov za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou ohľadne vzniknutej zodpovednosti za
škodu všeobecné súdy zaoberali len v obmedzenom rozsahu...“. Keďže ústavný súd nezistil
zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozsudku krajského súdu
v súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia (v čom videla porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy
sťažovateľka) ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
22. Ústavný súd preskúmal konanie na krajskom súde nielen z hľadiska dodržania
práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namietala, ale aj vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný
prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo. Krajský súd ako súd odvolací v občianskom
súdnom konaní sa odvolaním sťažovateľky zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantného
právneho predpisu (ustanovenia § 212 a nasl. Občianskeho súdneho podriadku) a napadnuté
rozhodnutie okresného súdu v celom namietanom rozsahu preskúmal. Obsahom práva na
účinný opravný prostriedok však nie je automatický nárok na to, aby výsledok konania
zodpovedal predstave sťažovateľky. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka
nesúhlasila s prejaveným právnym názorom krajského súdu, ktorý sa nestotožňuje
s právnym názorom sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu posúdil teda ústavný súd ako
zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13
dohovoru.
23. Rovnako uvedená argumentácia platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky
týkajúcej sa porušenia čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii, ktorý možno vnímať ako
špeciálne ustanovenie (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného
prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou.
Ústavný súd preto posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj túto časť sťažnosti.
24. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, bolo
potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (priznanie finančného
zadosťučinenia a zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010