Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 353/2010
PDF · 149.06 KB
No categories available
III. ÚS 353/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného
porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Ro/59/2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 33 Ro/59/2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 17. júla 2009 podal na okresnom
súde návrh „Žiadosť o vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 3.176,- Sk plus
úroky z omeškania vo výške 17,6 % z dĺžnej sumy od dňa 24. 01. 2008 do zaplatenia“ proti
odporcovi, ktorý s ním viedol súdny spor na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
50 C /253/2007 o zaplatenie nedoplatku na nájomnom v sume 18 885 Sk.
V návrhu súčasne požiadal o oslobodenie do súdneho poplatku, pretože odporca
„spôsobil nevrátenie preplatku za roky 2004-2006, pritom jeho povinnosťou je preplatky
vrátiť, je to jeho povinnosť zo zákona...“.
Sťažovateľ sa domnieva, že v konaní pred okresným súdom je jeho vec oslobodená
od súdneho poplatku zo zákona, a preto výzva na zaplatenie súdneho poplatku ho zo strany
okresného súdu v tejto veci šikanuje a okresný súd marí toto konanie, ktoré malo byť dávno
ukončené. Tvrdí, že súdny poplatok mal zaplatiť odporca, ktorý si „neplnil úradné
povinnosti“.
Sťažovateľ podal 15. januára 2010 aj sťažnosť na nečinnosť všeobecného súdu
predsedovi okresného súdu.
Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vo veci samej
rozhodol týmto nálezom:
„II. A. Okresný súd v Žiline porušil základné právo D. B. na konanie bez zbytočných
prieťahov garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru (prieťahy spočívajú v tom, že bol dôvod na
vydanie platobného rozkazu a nebol dôvod na vymáhanie poplatku od poškodeného) teda
súd aj rozhodoval chybne a porušoval zákon č. 71/1992 Zb. o poplatkoch keď súd nevidel §
4-oslobodenie od poplatkov, ods. 1 písm. i alebo j).
II. B. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu konať podľa
platných zákonov a bez zbytočných prieťahov.
II. C. Ústavný súd prikazuje zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 5 000 EUR (pre
opakované delikty a pokračovanie v porušovaní základných práv) od roku 2001 naďalej)
pre nepoučiteľnosť Okresného sudu v Žiline.
Okresný súd je povinný zaplatiť aj trovy konania advokátovi-zástupcovi D. B. a tiež
aj úroky z omeškania ak k nim dôjde...
II. D. Ústavný súd podáva návrh do Národnej rady SR o zosobňovaní tak, že zákonný
sudca porušujúci základné práva je povinný zaplatiť satisfakciu bez regresného konania-
priamo strhávaním z platu. Zosobnenie škody – zaplatenie satisfakcie nie štátom SR z
peňazí daňových poplatníkov, ale zo zdrojov škodného sudcu.“
Súčasne žiada, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ústavným súdom ustanovený
právny zástupca z radov advokátov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. Pri skúmaní opodstatnenosti sťažností, ktorými sa namieta porušenie práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prihliada ústavný
súd na doterajšiu dĺžku konania a na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú
môže okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v zmysle
uvedeného článku ústavy (napr. I. ÚS 57/01, II. ÚS 199/02, IV. ÚS 296/04). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie
toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo
k porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky
nevyvoláva porušenie uvedených práv, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky
okolnosti danej veci.
Vychádzajúc z uvedeného, predloženej sťažnosti a vyjadrení účastníkov vo veci
sp. zn. 33 Rob/59/2009 ústavný súd zistil, že napadnuté konanie je pred okresným súdom
vedené od 17. júla 2009, keď sťažovateľ podal návrh na vydanie platobného rozkazu
a súčasne podal aj žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku z dôvodu, že ten
podľa neho mal zaplatiť odporca, ktorý spôsobil tento súdny spor. Dňa 16. septembra 2009
okresný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania v časti úrokov
z omeškania a zaslal mu na vyplnenie potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových
pomeroch, na čo sťažovateľ reagoval podaním z 25. septembra 2009 doručeným okresnému
súdu 21. októbra 2009. Vyplnené tlačivo o majetkových pomeroch však okresnému súdu
v určenej lehote nezaslal.
Dňa 21. januára 2010 okresný súd preto sťažovateľovi nepriznal oslobodenie
od súdnych poplatkov.
Dňa 3. mája 2010 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa na vyplnenie potvrdenia
o majetkových pomeroch a 30. júna 2010 sťažovateľ podal zákonnej sudkyni opätovne
sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní (prvú podal 15. januára 2010).
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd od podania návrhu na vydanie platobného
rozkazu (17. júl 2009) vykonal prvotné úkony na rozhodnutie o oslobodení či neoslobodení
sťažovateľa od platenia súdneho poplatku z návrhu a sťažovateľ sám prispel k tomu, že sa
konanie neúmerne predlžuje. V určenej lehote na dve výzvy okresného súdu reagoval
neadekvátne a dosiaľ nepredložil doklady preukazujúce svoje aktuálne majetkové, osobné
a zárobkové pomery.
Ústavný súd okrem toho poznamenáva, že konanie pred okresným súdom trvá dosiaľ
iba 13 mesiacov, čo nemožno pripísať iba na ťarchu okresného súdu, ak navyše vyzýval
sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu a predloženie údajov o jeho aktuálnych
majetkových pomeroch. Preto v tomto kontexte nemožno postup, počas ktorého boli
realizované viaceré procesné úkony, považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr.
I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II.
ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno
„vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného
sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 109/03), ako aj preto,
že „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu
porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“
(napr. II. ÚS 93/03, II. ÚS 131/03).
Ústavný súd na základe uvedeného, ale aj vzhľadom na doterajšiu dĺžku tohto
konania (13 mesiacov od podania návrhu do prerokovávania sťažnosti) preto sťažnosť v
časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Ro/59/2009
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Takisto názor sťažovateľa, že okresný súd chybne postupoval, ak podľa § 4 ods. 1
písm. i) a j) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) prehliadol
jeho oslobodenie od platenia súdneho poplatku, neobstojí, pretože tieto ustanovenia sa
týkajú iba návrhov podaných na nečinnosť orgánu verejnej správy, resp. ochrany pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, čo nie je evidentne prípad sťažovateľa, ktorý
podal návrh na zaplatenie peňažnej sumy s prísl., pričom sám aj správne požiadal
o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Poplatníkom v zmysle § 2 ods. 1 písm. a)
zákona o súdnych poplatkoch je vždy iba navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa
sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Preto aj v tomto smere sa javí jeho sťažnosť ako
zjavne neopodstatnená.
2. Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže zo sťažnosti
nevyplýva, akým spôsobom sa mal okresný súd dopustiť porušenia tohto práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a žiadne také okolnosti nevyplývajú z jeho doterajšieho postupu vo veci
vedenej pod sp. zn. 33 Ro/59/2009, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd je tiež toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi
obsiahnutými v sťažnosti, resp. jej prílohách prekročil hranicu normálneho správania
a hrubo urazil zákonnú sudkyňu a predsedu okresného súdu, a to v rozpore s princípom
zachovávania úcty k právam iných, ktorý má byť v rámci občianskoprávneho konania
v súlade s § 1 a § 2 Občianskeho súdneho poriadku rešpektovaný všetkými účastníkmi
konania a z ktorého vyplýva i požiadavka, aby účastníci konania rešpektovali ľudskú
dôstojnosť, občiansku česť i osobnosť ďalších účastníkov konania, ale i samotného vo veci
konajúceho súdu tak vo svojich písomných, ako i verbálnych prejavoch (obdobne
III. ÚS 52/06, III. ÚS 26/07, III. ÚS 93/07).
Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sťažnosť smie byť v zásade
odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na
nepravdivých faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák
v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa mohol odmietnuť
aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 52/06, III. ÚS
26/07, III. ÚS 93/07).
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bezpredmetné rozhodovať
o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
alebo o jeho požiadavke vyslovenej v bode II. D petitu, ktorá nepatrí do právomoci
ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010