Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 348/2010
PDF · 138.92 KB
No categories available
I. ÚS 348/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ú. V. zastúpeného advokátom JUDr. O. V., V., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 278/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ú. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla
2010 doručená sťažnosť Ú. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.
2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 278/2009.
2. Sťažovateľ uviedol, že ako odporca bol účastníkom konania vedeného
na Okresnom súde Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 163/2007.
Navrhovateľom bol v tomto konaní C. P.– L., ktorý si uplatnil voči sťažovateľovi sumu
11 386,77 € ako nenávratný finančný príspevok na úhradu prevádzkových nákladov
chránenej dielne za rok 2004. Okresný súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom 24. februára
2009 tak, že nárok navrhovateľa na zaplatenie nenávratného finančného príspevku je daný.
Proti uvedenému medzitýmnemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom pod
sp. zn. 12 Co 96/09 z 30. apríla 2009 tak, že medzitýmny rozsudok okresného súdu
potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd dovolanie
sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Cdo 278/2009 z dňa 29. októbra 2009 odmietol. Sťažovateľ
podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky 22. decembra 2009 podnet na
podanie mimoriadneho dovolania proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu, proti
rozsudku krajského súdu, ako aj uzneseniu najvyššieho súdu z 29. októbra 2009, zároveň
požiadal o odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu. Podnet sťažovateľa na podanie
mimoriadneho dovolania bol odložený, o čom bol sťažovateľ vyrozumený prokurátorom
Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici oznámením pod sp. zn. Kc 18/10 z 24. februára
2010. Sťažovateľ považuje postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 278/2009 za nesprávny a odporujúci tiež § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), „pretože súd nepostupoval v konaní tak, aby poskytoval v občianskom súdnom
konaní spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania“. Stažovateľ
sa preto obrátil so sťažnosťou na ústavný súd.
3. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým ústavný
súd vysloví, že najvyšší súd svojím postupom a uznesením sp. zn. 5 Cdo 278/2009
z 29. októbra 2009 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy, základné práva podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Zároveň sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
a prikázal mu vo veci konať a rozhodnúť. Sťažovateľ požiadal tiež o priznanie náhrady trov
konania.
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo
veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 292/09). Podanie sťažnosti po uplynutí
uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
7. Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie
svojich práv podľa ústavy, listiny a podľa dohovoru postupom a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 278/2009 z 29. októbra 2009. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
bolo doručené sťažovateľovi 1. decembra 2009, čo vyplýva z odtlačku pečiatky sťažovateľa
na tomto uznesení, ktoré tvorilo prílohu sťažnosti. Následne sťažovateľ podal 22. decembra
2009 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho
dovolania, ktorý bol odložený. O spôsobe vybavenia podnetu vyrozumel sťažovateľa
prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici oznámením z 24. februára 2010 pod
sp. zn. Kc 18/10. Sťažnosť adresovanú ústavnému súdu podal sťažovateľ na poštovú
prepravu 12. apríla 2010.
8. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny
názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi
Slovenskej republiky (§ 243e až § 243j OSP) nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy
považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom
(podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho
podanie preto nie je z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému
súdu možné prihliadať (m. m. I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03, IV. ÚS 200/05, I. ÚS 133/2010
a iné).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne
prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP
neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe
generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá
mimoriadne dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné
podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).
9. Takýto podnet teda nie je iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ
v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich
základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na
plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. To znamená,
že v prípade sťažovateľa začala plynúť lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na
podanie sťažnosti už doručením uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
z 29. októbra 2009, teda od 1. decembra 2009. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu
považuje ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou za rozhodnutie o poslednom účinnom
a dostupnom opravnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv alebo
slobôd poskytuje a ktorý bol sťažovateľ povinný vyčerpať ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. Podanie podnetu generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
a rozhodnutie o ňom už nemalo žiaden vplyv na plynutie tejto lehoty. Sťažovateľ sa
o napadnutom uznesení najvyššieho súdu dozvedel najneskôr v deň jeho doručenia, teda
1. decembra 2009. Keďže sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu na poštovú
prepravu 12. apríla 2010, je zrejmé, že ju podal viac ako dva mesiace po uplynutí lehoty
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
10. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu zjavne po
uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti namietaného rozhodnutia,
oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, preto bolo potrebné sťažnosť
odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
11. Z týchto dôvodov bolo rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010