Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 352/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. novembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2010

doručená sťažnosť Ing. J. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P.

N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

8. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. novembra 2009.

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ «bol držiteľom karty č. 5415 9700

0027 1413 vystavenej odporcom, spoločnosťou S., a. s., so sídlom: B., zapísaná

v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.: 601/B (ďalej len

„odporca“). Pri vykonávaní platieb touto platobnou kartou sa ako overenie totožnosti

majiteľa používal podpis majiteľa platobnej karty (ďalej len „platobná karta“)».

Sťažovateľ uviedol, že „dňa 3. 7. 2006 zistil, že mu bola odcudzená platobná karta

a následne bezprostredne informoval o tejto skutočnosti odporcu a miestny útvar polície.

Keďže dňa 2. a 3. 7. 2006 došlo k niekoľkým transakciám uskutočneným neoprávneným

držiteľom, sťažovateľ najprv reklamoval u odporcu uvedené transakcie dňa 4. 7. 2006 a po

tom, čo neuspel, podal proti odporcovi žalobu na Okresnom súde.“.

Okresný súd v konaní na návrh sťažovateľa proti S., a. s., B. (ďalej len „odporca“), o

zaplatenie sumy 43 232 Sk s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. rozhodol

rozsudkom z 8. októbra 2008 tak, že zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 17 452

Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne od 1. januára 2007 do zaplatenia. Vo

zvyšku návrh sťažovateľa zamietol ako nedôvodný.

Sťažovateľ poukázal na to, že okresný súd v predmetnom rozsudku «rozdelil

škodovú udalosť na dva samostatné prípady:

V prvom prípade zúčtovanie peňažných transakcií z 03. 07. 2006 na čerpacej stanici

J. H., pri ktorej sa kupujúci identifikoval ako „J.“, považoval za nesprávne zúčtovanie

platobnej karty odporcom, pretože nebola splnená podmienka preukázania totožnosti

oprávneného držiteľa zhodným podpisom mena na potvrdenke POS terminálu s podpisom

oprávneného držiteľa na platobnej karte. V dôsledku tejto skutočnosti tak vznikla odporcovi

podľa a o platobnom styku a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o platobnom styku“)

povinnosť vykonať nápravu v zúčtovaní.

V druhom prípade peňažné transakcie z 2. a 3. 7. 2006 na čerpacích staniciach na Z.

a v P. vykonané pred nahlásením straty peňažnej karty odporcovi, pri ktorých sa neznáma

osoba snažila napodobniť na potvrdenkách POS terminálu podpis sťažovateľa, subsumoval

pod ustanovenia § 25 ods. 1 Zákona o platobnom styku. Okresný súd odôvodnil toto právne

posúdenie veci tým, že k zneužitiu platobnej karty došlo pred nahlásením jej straty, kedy

nesie zodpovednosť sťažovateľ. Okresný súd z doložených potvrdení POS terminálov z

oprávnených transakcií, pri ktorých sa zakaždým podpisoval iným spôsobom, vyvodil, že

nebolo možné spoľahlivo posúdiť mieru jeho zhodnosti s podpismi na troch sporných

termináloch a preto súd určil, že za odčerpanie finančných prostriedkov je v danom prípade

zodpovedný sťažovateľ.».

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd ako odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (zamietajúcej) časti potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že „rozhodnutím Okresného súdu a Krajského súdu v tejto veci

došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, pričom v rámci

porušenia tohto práva osobitne poukazujeme na porušenie práva Navrhovateľa na

rozhodnutie súdu v zmysle relevantnej právnej normy a porušenia práva na odôvodnenie

rozhodnutia súdu“.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na to, že «Okresný súd a Krajský súd rozhodli

o veci výlučne na základe ustanovenia § 25 ods. 1 Zákona o platobnom styku, ktoré

upravuje zodpovednosť za stratu a krádež platobnej karty v závislosti od toho, či

k oznámeniu krádeže alebo straty došlo pred alebo po uskutočnení neoprávnenej

transakcie. Náležite pritom však nezohľadnil ustanovenia § 21 ods. 10 Zákona o platobnom

styku o povinnom preukazovaní totožnosti pri použití platobnej karty a § 331, 373 a 375

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), z ktorých vyplýva, že ak dlžník plní svoj záväzok

prostredníctvom tretej osoby, zodpovedá tak, akoby svoj záväzok plnil sám, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Keďže navrhovateľ spochybnil oprávnenosť vykonania zúčtovania sporných platieb

odporcom a upozornil odporcu na odcudzenie platobnej karty a keďže odporca mal

v danom prípade objektívnu zodpovednosť, odporca niesol aj dôkazné bremeno - t. j. bol

povinný preukázať, že sporné transakcie boli vykonané v súlade so zákonom a platne

a účinne uzavretými zmluvami medzi odporcom a sťažovateľom. Odporca však

sťažovateľovi nepredložil žiaden dôkaz a to najmä nepreukázal, že platobnú kartu použil

oprávnený držiteľ a že pri použití platobnej karty si odporca splnil všetky povinnosti (najmä

povinnosť overiť totožnosť držiteľa platobnej karty).

Splnenie povinnosti overiť totožnosť držiteľa platobnej karty odporca voči

sťažovateľovi zabezpečuje prostredníctvom tretích osôb, s ktorými ma uzavreté zmluvy

o prijímaní platobných kariet. V prípade, že dôjde k porušeniu povinnosti zo záväzkového

vzťahu spôsobenom treťou osobou, je u povinnej osoby vylúčená zodpovednosť len

v prípade, keď je u nej vylúčená zodpovednosť podľa § 374 a tretia osoba by takisto podľa

tohto ustanovenia nebola zodpovedná, keby oprávnenej strane bola priamo zaviazaná

namiesto povinnej strany. Z uvedeného tak vyplýva zrejmá a nepochybná objektívna

zodpovednosť odporcu, čiže odporca zodpovedá aj za porušenie povinnosti predajcom.

Odporca bol teda povinný preukázať, že konkrétny predajca, u ktorého bola použitá

platobná karta, si splnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce mu z príslušnej zmluvy, t. j. že

predajca vykonal kontrolu zhody medzi podpisom držiteľa platobnej karty na potvrdenke

POS terminálu a s podpisom na platobnej karte a že sa tieto podpisy zhodovali. V prípade,

ak sa podpisy na potvrdenke POS terminálu nezhodovali s podpisom na platobnej karte,

predajca bol povinný požiadať držiteľa platobnej karty o preukázanie svojej totožnosti. Ak

meno a priezvisko uvedené na platobnej karte nebolo zhodne s menom a priezviskom

uvedeným v doklade totožnosti, predajca bol povinný kontaktovať Autorizačné stredisko.».

Podľa tvrdenia sťažovateľa „namiesto jednoznačného preukázania splnenia svojich

povinností odporca požadoval od sťažovateľa preukázanie zhody medzi jeho podpisom na

platobnej karte a podpisom na sporných potvrdenkách z POS terminálov. Keďže predmetná

platobná karta bola odcudzená, takýto dôkaz nebolo možné predložiť.“.

Sťažovateľ namieta, že „napriek tomu, že odporca nepreukázal riadne overenie

totožnosť držiteľa platobnej karty pri vykonávaní sporných platieb platobnou kartou,

Okresný súd a Krajský súd dospeli k záveru, že sťažovateľ nemá nárok na úhradu

finančných prostriedkov zúčtovaných za uvedené platby.

Posudzovaním prípadu sťažovateľa výlučne podľa § 25 ods. 1 Zákona o platobnom

styku bez kontextu ustanovení Okresný súd a Krajský súd zbavil

vydavateľa platobnej karty - banku zodpovednosti overiť totožnosti držiteľa platobnej karty

pri vykonávaní platieb platobnými kartami.“.

Podľa sťažovateľa postupom okresného súdu a krajského súdu pri prerokúvaní

a rozhodovaní o jeho návrhu, ako aj ich napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu aj

. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „Okresný súd v konaní v prvom

stupni a Krajský súd v odvolacom konaní neposkytli vlastníckemu právu sťažovateľa žiadnu

ochranu. Žalobu sťažovateľa v časti týkajúcej sa sporných bankových transakcií zamietli

bez preukázania oprávnenosti týchto transakcií. Odvolali sa pritom výlučne na povinnosť

držiteľa platobnej karty predchádzať jej zneužitiu, pričom vôbec nezohľadnili povinnosť

vydavateľa karty overiť totožnosť osoby vykonávajúcej platbu predmetnou platobnou kartou

pri odčerpávaní finančných prostriedkov z účtu držiteľa platobnej karty.“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„Okresný súd Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. -89 a Krajský súd

v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn.: -133 porušili základné právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a právo vlastniť majetok zaručené v čl. 46

a .

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08. 10. 2008, sp. zn. -89

a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2009, sp. zn.: -133 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva súd náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú sú Okresný súd

Bratislava I a Krajský súd v Bratislave povinní vyplatiť na jeho účet do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v tomto zákone.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom ustanoveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa a vlastníckeho práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. októbra 2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. novembra 2009.

Zákonnosť a ústavnosť postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 8. októbra 2008 boli preskúmané v odvolacom konaní

krajským súdom, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa svojím rozsudkom z 11. novembra

2009.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity nie je oprávnený posúdiť v danom

prípade vecnú nesprávnosť skutkových a právnych záverov uvedených v rozhodnutí

okresného súdu, pretože to patrí do právomoci krajského súdu ako súdu odvolacieho.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti postupu okresného

súdu v namietanom konaní a jeho rozsudku z 8. októbra 2008, pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Z ústavnoprávneho hľadiska bolo preto relevantné len preskúmanie namietaného

postupu a rozsudku krajského súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ústavný súd zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných

súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich

vydaniu predchádzali, s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m.

, , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, konštantne

zdôrazňuje, že právo na spravodlivé súdne konanie podľa neznamená

právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného

pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie

tohto základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň

zasahovať (napr. , ).

Ústavný súd poukazuje tiež na svoju štandardnú judikatúru, podľa ktorej nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd v zásade neskúma, či sú

dôvody uvedené v sťažovateľom predloženom rozhodnutí vecne správne (vec Van de Hurk

v. Holandsko 1994, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996). Je

vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť

spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že základom argumentácie sťažovateľa je jeho

nesúhlas s právnym názorom krajského súdu vysloveným v odôvodnení namietaného

rozsudku, ako aj skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho

rozsudku sp. zn. z 11. novembra 2009, najmä s tým, že krajský súd podľa

jeho názoru

- nerozhodol v zmysle relevantnej právnej normy [posudzoval prípad sťažovateľa

výlučne podľa o platobnom styku a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o platobnom styku“)

„bez kontextu ustanovení “],

- nevysporiadal sa s viacerými podľa sťažovateľa podstatnými skutočnosťami

a argumentmi (najmä v časti preukázania oprávnenosti zúčtovania sporných platieb

platobnou kartou).

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 11. novembra 2009 a zistil, že krajský súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah

rozsudku okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi 17.452,- Sk spolu so 14 % ročným úrokom z omeškania od 1. 1. 2007 do

zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu

z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na

ustanovenia § 10 písm. a), § 21 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 25 ods. 4, § 26 ods. 1 a ods. 2

a o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. o platobnom styku“) a bodom 4.29

a 4.31 Obchodných podmienok pre vydanie a používanie elektronických služieb

a platobných kariet. Škodovú udalosť, ktorá spočívala v tom, že navrhovateľovi bola

odcudzená platobná karta vydaná odporcom a boli mu s využitím tejto karty neoprávnene

odčerpané peniaze z bankového účtu, rozdelil na dva samostatné prípady. V prvom prípade

zúčtovanie peňažných transakcií z 3. 7. 2006 na čerpacej stanici J. H., pri ktorej sa

kupujúci identifikoval ako „J.“, považoval za nesprávne zúčtovanie platobnej operácie

odporcom v dôsledku čoho vznikla odporcovi podľa ustanovenia § 24 ods. 1 a ods. 2 zák.

o platobnom styku povinnosť vykonať nápravu v zúčtovaní a odporcu zaviazal na úhradu

odčerpaných peňazí z účtu navrhovateľa vo výške 8.000,- Sk a 9.452,- Sk. V druhom

prípade peňažné transakcie z 2. a 3. 7. 2006 na čerpacích staniciach Z. a v P. vykonané

pred nahlásením straty peňažnej karty navrhovateľom odporcovi, pri ktorých sa neznáma

osoba snažila napodobniť na potvrdenkách POS Terminálu podpis navrhovateľa,

subsumoval pod ustanovenia § 25 ods. 1 zák. o platobnom styku, nakoľko došlo k zneužitiu

bankovej platobnej karty neoprávnenou osobou falšovaním podpisu navrhovateľa na

potvrdenke POS terminálu, kedy do oznámenia straty zodpovedá navrhovateľ ako

oprávnený držiteľ za odčerpanie peňažných prostriedkov a náhradu týchto peňazí

odčerpaných z účtu navrhovateľa tomuto neprizna1. Z doložených potvrdení POS

terminálov z oprávnených transakcií vykonaných navrhovateľom je zrejmé, že sa podpisoval

zakaždým odlišným spôsobom, z čoho vyvodil, že nebolo ani možné spoľahlivo posúdiť

mieru jeho zodpovednosti s podpismi na týchto 3 sporných termináloch. Mal za to, že

zhodnosť podpisov na platobnej karte a potvrdenke treba posudzovať relatívne a nie

absolútne.»

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa sa v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu uvádza:

„Podľa , ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S prihliadnutím na výsledky dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa považuje

odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho vyplývajúce závery a právne posúdenie veci za

úplné, vystihujúce podstatu prejednávanej veci, takže na doplnenie správnosti rozsudku

netreba nič dodávať, keď námietky navrhovateľa v odvolaní sú len zopakovaním jeho

prednesov v prvostupňovom konaní, s ktorými sa súd prvého stupňa dostatočne

vysporiada1. Súd prvého stupňa vo veci vychádzal z prislúchajúcich právnych predpisov,

ktoré postačovali k posúdeniu právneho vzťahu medzi účastníkmi, ako aj uplatneného

nároku.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v napadnutej časti založil na závere, že medzi

vznikom škody na strane navrhovateľa správaním sa odporcu nie je vzťah príčinnej

súvislosti, lebo platby z účtu navrhovateľa v dňoch 2. a 3. 7. 2007 boli vykonané spôsobom,

ktorý nevzbudzoval pochybnosti, že tak robí osoba oprávnená disponovať predmetnou

platobnou bankovou kartou; nebol preto splnený jeden z predpokladov zodpovednosti za

škodu. Správne teda vychádzal z toho, že obchodník prijímajúci platbu platobnou kartou

prostredníctvom ktorého odporca plnil svoje povinnosti, nie je zodpovedný za

nerozpoznanie podpisu napodobňujúceho oprávneného držiteľa na platobnej karte. Práve

príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá a medzi škodou je

jedným z nevyhnutných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu i podľa Obchodného

zákonníka a to bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na princípe zavinenia

alebo bez zreteľa na zavinenie. Táto sa nepredpokladá, ale musí byt' preukázaná, a v tomto

smere ide o otázku skutkových zistení. V danej veci vyvodený záver bol dostatočne

podložený skutkovými zisteniami v konaní o tom, že zúčtovaním platieb vykonaných

platobnou kartou v dňoch 2. a 3. 7. 2007 na čerpacích staniciach Z. p. a P., odporca (resp.

obchodník) neporušili žiadnu svoju povinnosť a že v takom prípade za vzniknutú škodu

podľa § 25 ods. 1 zák. o platobnom styku ako aj podľa bodu 4.31 Obchodných podmienok

pre poskytovanie a používanie Elektronických služieb a Platobných kariet zodpovedá

navrhovateľ. Navyše, čo sa týka podpisov navrhovateľa tieto boli zakaždým odlišné, a to aj

na podpisových vzoroch, ktorými odvolací súd doplnil dokazovanie.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

zamietajúcej časti, ako vecne správny podľa ustanovenia potvrdil.“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi, ako aj

so skutkovým a právnym stavom ustáleným okresným súdom v rozsudku sp. zn.

z 8. októbra 2008, na ktoré poukazuje.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku

krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu je dostatočné

a zrozumiteľné a nemožno ho v nijakom prípade označiť za svojvoľné. Krajský súd

vo väzbe na odôvodnenie rozsudku okresného súdu podľa názoru ústavného súdu

dostačujúco vysvetlil, prečo v danom prípade za vzniknutú škodu zodpovedá sťažovateľ

(absencia príčinnej súvislosti medzi vznikom škody na strane sťažovateľa a správaním sa

odporcu), pričom ich závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. V nadväznosti na tento záver ústavný súd poukázal aj na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie rozhodnutie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu zaoberal námietkami sťažovateľa

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd vo svojej

doterajšej judikatúre uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) alebo jeho rozhodnutím

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak

v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré

vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom

prípade zlučiteľné so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ),

súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak

by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie porušenia tohto základného práva,

a základným právom sťažovateľa podľa , neprichádzalo do úvahy ani

vyslovenie porušenia základného práva vyplývajúceho z . Preto aj túto

časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010