Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 350/2010
PDF · 199.4 KB
No categories available
I. ÚS 350/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť O. L., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach z 9. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 77/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája
2010 doručená sťažnosť O. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 9. februára 2010 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cob 77/2008.
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej
účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 18 Cb 20/2007. Spoločnosť M., s. r. o. (ďalej len „žalobca“), si uplatnila voči
sťažovateľke právo na zaplatenie peňažnej sumy 429 131 Sk s úrokom z omeškania 500 Sk
denne od 27. augusta 2002 do zaplatenia z titulu zaplatenia ceny prevedených prác na diele
„V. o. L.“. Žalobca túto pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky
z 2. januára 2006 od spoločnosti N., a. s., ktorá nadobudla uvedenú pohľadávku od
pôvodného zhotoviteľa diela – veriteľa J. P.– V., na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky zo 4. apríla 2005. Pôvodný zhotoviteľ diela J. P.– V., podaním z 19. mája 2008
súdu oznámil, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane sťažovateľky ako
žalovanej. Vedľajší účastník podaním zo 17. marca 2008 navrhol zámenu účastníkov
konania na strane žalobcu tak, aby z konania vystúpil žalobca a na jeho miesto vstúpil on
ako pôvodný zhotoviteľ diela a veriteľ. Okresný súd rozsudkom z 21. mája 2008 pod sp.
zn. 18 Cb 20/2007 rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 429 131
Sk s 10,55 % úrokom z omeškania ročne od 27. augusta 2002 do zaplatenia, žalobu v časti
požadovaného úroku z omeškania nad 10,55 % zo žalovanej istiny zamietol a nepriznal
náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov. Návrh vedľajšieho účastníka J. P.– V., na
zámenu účastníkov na strane žalobcu zo 17. marca 2008 zamietol. Proti rozsudku okresného
súdu sťažovateľka nepodala odvolanie. Odvolanie podali iba žalobca a vedľajší účastník.
Okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či súhlasí s odvolaním podaným
vedľajším účastníkom na jej strane. Sťažovateľka sa vyjadrila podaním zo 7. augusta 2008
tak, že „... zatiaľ nebol daný súhlas k predmetnému odvolaniu a vyjadrenie zašleme
dodatočne priamo na Krajský súd v Košiciach“. Krajský súd rozhodol o odvolaní
rozsudkom pod sp. zn. 1 Cob 77/2008 z 9. februára 2010 tak, že potvrdil rozsudok
v napadnutých výrokoch; teda vo výroku o zamietnutí žaloby o priznanie úrokov
z omeškania nad 10,55 % zo žalovanej istiny, nepriznania náhrady trov prvostupňového
konania a zamietnutia návrhu na zámenu účastníkov konania na strane žalobcu. Krajský súd
zároveň podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka konania ako podané niekým, kto na odvolanie nie
je oprávnený a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Podľa názoru
sťažovateľky „... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Cob 77/2008 zo
dňa 9. 2. 2010, bolo porušené jej právo na konanie súdu zákonom ustanoveným postupom,
a na spravodlivé súdne konanie“.
Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľky na postup súdu zákonom ustanoveným spôsobom
zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na prerokovanie veci v jej prítomnosti zakotvené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety
prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 1Cob 77/2008 zo dňa 9. 2. 2010 bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1 Cob 77/2008 zo dňa 9. 2. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky.“
3. Návrhom doručeným ústavnému súdu faxom 15. júla 2010 a písomne doplneným
19. júla 2010 sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení,
ktorým sa odloží vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cob 77/2008
z 9. februára 2010 až do právoplatného skončenia konania ústavného súdu o jej sťažnosti.
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo
veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
7. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na dva okruhy nedostatkov, ktoré mali podľa
jej názoru za následok porušenie jej základných práv. V prvom rade nesúhlasí s rozsudkom
krajského súdu z 9. februára 2010 z toho dôvodu, že tento odmietol odvolanie vedľajšieho
účastníka konania, ktorý vystupoval na strane sťažovateľky. Tým podľa názoru
sťažovateľky krajský súd porušil jej základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 93 ods. 4 OSP (v znení pred novelou Občianskeho súdneho poriadku
zákonom č. 384/2008 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 384/2008 Z. z.“) účinnou od 15. októbra 2008 išlo o odsek 3) v konaní má
vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak
jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po
uvážení všetkých okolností.
Podľa § 201 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplynulo, že vedľajší účastník, ktorý
vystupoval na strane sťažovateľky, podal odvolanie 27. júna 2008 bez prerokovania so
sťažovateľkou. Sťažovateľka k 7. augustu 2008, teda vyše mesiac po podaní odvolania
vedľajším účastníkom, nedala súhlas vedľajšiemu účastníkovi k podaniu odvolania.
Sťažovateľka zároveň uviedla, že svoje stanovisko k odvolaniu vedľajšieho účastníka zašle
dodatočne priamo krajskému súdu avšak svoje vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho
účastníka krajskému súdu nepredložila ani dodatočne, a to napriek tomu, že krajský súd
rozhodol o odvolaní rozsudkom z 9. februára 2010, teda až po roku a pol od jej posledného
vyjadrenia k odvolaniu. Z dôvodu, že sťažovateľka neudelila výslovný súhlas s odvolaním
podaným vedľajším účastníkom, krajský súd dospel k záveru, že vedľajší účastník nebol
oprávnený podať odvolanie. Sťažovateľka prejavila názor, že krajský súd zrejme odmietol
odvolanie z toho dôvodu, že sa pri posudzovaní jeho prípustnosti neriadil platnou právnou
úpravou, ale vychádzal z ustanovenia § 201 OSP v znení platnom do 31. augusta 2003, teda
pred zmenou vykonanou zákonom č. 353/2003 Z. z. Ustanovenie § 201 OSP v znení
platnom do 31. augusta 2003 totiž oprávňovalo na podanie odvolania iba účastníka konania.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je však nepochybne zrejmé, že krajský súd
postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom ako relevantným právnym
predpisom v aktuálnom znení a k odmietnutiu odvolania vedľajšieho účastníka došlo práve
z toho dôvodu, že sťažovateľka neudelila výslovný súhlas s odvolaním vedľajšieho
účastníka. Pokiaľ mala sťažovateľka skutočne záujem na prerokovaní odvolania vedľajšieho
účastníka, nič jej nebránilo, aby svoju vôľu takto prejavila. Ústavný súd dospel k názoru, že
sťažovateľka sama zapríčinila to, že krajský súd jej nečinnosť vyložil ako nesúhlas
s odvolaním podaným vedľajším účastníkom. Krajský súd preto vzhľadom na absenciu
aktívneho vyjadrenia vôle sťažovateľky ako účastníčky konania dospel k záveru, že vedľajší
účastník nebol oprávneným subjektom na podanie odvolania, a odvolanie vedľajšieho
účastníka odmietol ako podané niekým, kto na odvolanie nebol oprávnený [§ 218 ods. 1
písm. b) OSP]. Ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu v časti posúdenia
oprávnenosti odvolania vedľajšieho účastníka za náležite odôvodnený; krajský súd
dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné.
8. Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Sťažovateľka však vyčíta krajskému súdu ako pochybenie v ústavnoprávnom
zmysle tiež to, že na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie. Podľa sťažovateľky
z dôvodu, že odvolacie konanie sa začalo podaním odvolania (vedľajší účastník doručil
svoje odvolanie okresnému súdu 30. júna 2008) pred novelou Občianskeho súdneho
poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od 15. októbra 2008 mal
krajský súd na prerokovanie odvolania nariadiť pojednávanie napriek tomu, že
o odvolaní rozhodol rozsudkom z 9. februára 2010. Sťažovateľka argumentovala tak, že
§ 214 ods. 1 OSP v znení pred uvedenou novelou Občianskeho súdneho poriadku ukladal
krajskému súdu ako súdu odvolaciemu nariadiť na prerokovanie odvolania pojednávanie.
Ústavný súd uvádza, že krajskému súdu postup pri prerokovaní odvolania ukladal § 372p
ods. 1 OSP upravujúci prechodné ustanovenie k úpravám Občianskeho súdneho poriadku
účinným od 15. októbra 2008, podľa ktorého sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008
použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. Postup
krajského súdu je navyše v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2010 pod sp. zn. Cpj 7/2010 k zjednoteniu výkladu
už uvedeného § 372p ods. 1 OSP, podľa ktorého sa ustanovenie § 214 OSP v znení účinnom
od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred
15. októbrom 2008.
10. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr.
Ústavný súd sa plne stotožňuje s postupom krajského súdu pri prerokovaní odvolania
a uvádza, že uvedeným postupom nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako aj jej prílohami nezistil
v rozsudku krajského súdu z 9. februára 2010 a ani v jeho postupe, ktorý rozsudku
predchádzal, možnosť namietaného porušenia označených práv sťažovateľky. Ústavný súd
preto dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená v celom rozsahu. O zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného
súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
12. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
13. Odhliadnuc od uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka
sama nepodala odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 21. mája 2008. Sťažovateľka
v sťažnosti odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, ktorý odmietol odvolanie
vedľajšieho účastníka. Porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí
sťažovateľka v tom, že krajský súd na prerokovanie odvolania, ktoré však podal iba žalobca
a vedľajší účastník, nenariadil pojednávanie. Sťažovateľka ani v priebehu konania na
krajskom súde nevyjadrila výslovný súhlas s odvolaním podaným vedľajším účastníkom.
Základným predpokladom na rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je,
aby sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv alebo slobôd. Ústavný súd preto
dospel k záveru, že sťažovateľka nenamietala porušenie svojich základných práv a slobôd,
ale vedľajšieho účastníka konania.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine
v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).
Ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde je aj okolnosť, že sťažnosť bola podaná niekým zjavne neoprávneným.
14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v celom rozsahu ako
zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd
sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (zákaz krajskému súdu pokračovať
v porušovaní práv sťažovateľky, zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania a návrh na dočasné opatrenie), keďže tieto sú viazané na to,
že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010