Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 350/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť O. L., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach z 9. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája

2010 doručená sťažnosť O. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 9. februára 2010 v konaní vedenom

pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej

účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Spoločnosť M., s. r. o. (ďalej len „žalobca“), si uplatnila voči

sťažovateľke právo na zaplatenie peňažnej sumy 429 131 Sk s úrokom z omeškania 500 Sk

denne od 27. augusta 2002 do zaplatenia z titulu zaplatenia ceny prevedených prác na diele

„V. o. L.“. Žalobca túto pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky

z 2. januára 2006 od spoločnosti N., a. s., ktorá nadobudla uvedenú pohľadávku od

pôvodného zhotoviteľa diela – veriteľa J. P.– V., na základe zmluvy o postúpení

pohľadávky zo 4. apríla 2005. Pôvodný zhotoviteľ diela J. P.– V., podaním z 19. mája 2008

súdu oznámil, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane sťažovateľky ako

žalovanej. Vedľajší účastník podaním zo 17. marca 2008 navrhol zámenu účastníkov

konania na strane žalobcu tak, aby z konania vystúpil žalobca a na jeho miesto vstúpil on

ako pôvodný zhotoviteľ diela a veriteľ. Okresný súd rozsudkom z 21. mája 2008 pod sp.

zn. rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 429 131

Sk s 10,55 % úrokom z omeškania ročne od 27. augusta 2002 do zaplatenia, žalobu v časti

požadovaného úroku z omeškania nad 10,55 % zo žalovanej istiny zamietol a nepriznal

náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov. Návrh vedľajšieho účastníka J. P.– V., na

zámenu účastníkov na strane žalobcu zo 17. marca 2008 zamietol. Proti rozsudku okresného

súdu sťažovateľka nepodala odvolanie. Odvolanie podali iba žalobca a vedľajší účastník.

Okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či súhlasí s odvolaním podaným

vedľajším účastníkom na jej strane. Sťažovateľka sa vyjadrila podaním zo 7. augusta 2008

tak, že „... zatiaľ nebol daný súhlas k predmetnému odvolaniu a vyjadrenie zašleme

dodatočne priamo na Krajský súd v Košiciach“. Krajský súd rozhodol o odvolaní

rozsudkom pod sp. zn. z 9. februára 2010 tak, že potvrdil rozsudok

v napadnutých výrokoch; teda vo výroku o zamietnutí žaloby o priznanie úrokov

z omeškania nad 10,55 % zo žalovanej istiny, nepriznania náhrady trov prvostupňového

konania a zamietnutia návrhu na zámenu účastníkov konania na strane žalobcu. Krajský súd

zároveň podľa (ďalej aj „OSP“)

odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka konania ako podané niekým, kto na odvolanie nie

je oprávnený a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Podľa názoru

sťažovateľky „... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo

dňa 9. 2. 2010, bolo porušené jej právo na konanie súdu zákonom ustanoveným postupom,

a na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky na postup súdu zákonom ustanoveným spôsobom

zakotvené v SR, na prerokovanie veci v jej prítomnosti zakotvené

v SR a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety

prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 9. 2. 2010 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 9. 2. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky.“

3. Návrhom doručeným ústavnému súdu faxom 15. júla 2010 a písomne doplneným

19. júla 2010 sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení,

ktorým sa odloží vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. februára 2010 až do právoplatného skončenia konania ústavného súdu o jej sťažnosti.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo

veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

7. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na dva okruhy nedostatkov, ktoré mali podľa

jej názoru za následok porušenie jej základných práv. V prvom rade nesúhlasí s rozsudkom

krajského súdu z 9. februára 2010 z toho dôvodu, že tento odmietol odvolanie vedľajšieho

účastníka konania, ktorý vystupoval na strane sťažovateľky. Tým podľa názoru

sťažovateľky krajský súd porušil jej základné právo garantované v

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa (v znení pred novelou

ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) účinnou od 15. októbra 2008 išlo o odsek 3) v konaní má

vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak

jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po

uvážení všetkých okolností.

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplynulo, že vedľajší účastník, ktorý

vystupoval na strane sťažovateľky, podal odvolanie 27. júna 2008 bez prerokovania so

sťažovateľkou. Sťažovateľka k 7. augustu 2008, teda vyše mesiac po podaní odvolania

vedľajším účastníkom, nedala súhlas vedľajšiemu účastníkovi k podaniu odvolania.

Sťažovateľka zároveň uviedla, že svoje stanovisko k odvolaniu vedľajšieho účastníka zašle

dodatočne priamo krajskému súdu avšak svoje vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho

účastníka krajskému súdu nepredložila ani dodatočne, a to napriek tomu, že krajský súd

rozhodol o odvolaní rozsudkom z 9. februára 2010, teda až po roku a pol od jej posledného

vyjadrenia k odvolaniu. Z dôvodu, že sťažovateľka neudelila výslovný súhlas s odvolaním

podaným vedľajším účastníkom, krajský súd dospel k záveru, že vedľajší účastník nebol

oprávnený podať odvolanie. Sťažovateľka prejavila názor, že krajský súd zrejme odmietol

odvolanie z toho dôvodu, že sa pri posudzovaní jeho prípustnosti neriadil platnou právnou

úpravou, ale vychádzal z ustanovenia v znení platnom do 31. augusta 2003, teda

pred zmenou vykonanou Ustanovenie v znení

platnom do 31. augusta 2003 totiž oprávňovalo na podanie odvolania iba účastníka konania.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je však nepochybne zrejmé, že krajský súd

postupoval v súlade s ako relevantným právnym

predpisom v aktuálnom znení a k odmietnutiu odvolania vedľajšieho účastníka došlo práve

z toho dôvodu, že sťažovateľka neudelila výslovný súhlas s odvolaním vedľajšieho

účastníka. Pokiaľ mala sťažovateľka skutočne záujem na prerokovaní odvolania vedľajšieho

účastníka, nič jej nebránilo, aby svoju vôľu takto prejavila. Ústavný súd dospel k názoru, že

sťažovateľka sama zapríčinila to, že krajský súd jej nečinnosť vyložil ako nesúhlas

s odvolaním podaným vedľajším účastníkom. Krajský súd preto vzhľadom na absenciu

aktívneho vyjadrenia vôle sťažovateľky ako účastníčky konania dospel k záveru, že vedľajší

účastník nebol oprávneným subjektom na podanie odvolania, a odvolanie vedľajšieho

účastníka odmietol ako podané niekým, kto na odvolanie nebol oprávnený [§ 218 ods. 1

písm. b) ]. Ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu v časti posúdenia

oprávnenosti odvolania vedľajšieho účastníka za náležite odôvodnený; krajský súd

dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné.

8. Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

9. Sťažovateľka však vyčíta krajskému súdu ako pochybenie v ústavnoprávnom

zmysle tiež to, že na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie. Podľa sťažovateľky

z dôvodu, že odvolacie konanie sa začalo podaním odvolania (vedľajší účastník doručil

svoje odvolanie okresnému súdu 30. júna 2008) pred novelou Občianskeho súdneho

poriadku vykonanou s účinnosťou od 15. októbra 2008 mal

krajský súd na prerokovanie odvolania nariadiť pojednávanie napriek tomu, že

o odvolaní rozhodol rozsudkom z 9. februára 2010. Sťažovateľka argumentovala tak, že

v znení pred uvedenou novelou ukladal

krajskému súdu ako súdu odvolaciemu nariadiť na prerokovanie odvolania pojednávanie.

Ústavný súd uvádza, že krajskému súdu postup pri prerokovaní odvolania ukladal § 372p

ods. 1 upravujúci prechodné ustanovenie k úpravám

účinným od 15. októbra 2008, podľa ktorého sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008

použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. Postup

krajského súdu je navyše v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2010 pod sp. zn. k zjednoteniu výkladu

už uvedeného , podľa ktorého sa ustanovenie v znení účinnom

od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred

15. októbrom 2008.

10. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr.

, )

Ústavný súd sa plne stotožňuje s postupom krajského súdu pri prerokovaní odvolania

a uvádza, že uvedeným postupom nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa .

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako aj jej prílohami nezistil

v rozsudku krajského súdu z 9. februára 2010 a ani v jeho postupe, ktorý rozsudku

predchádzal, možnosť namietaného porušenia označených práv sťažovateľky. Ústavný súd

preto dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená v celom rozsahu. O zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného

súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

12. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

13. Odhliadnuc od uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka

sama nepodala odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 21. mája 2008. Sťažovateľka

v sťažnosti odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, ktorý odmietol odvolanie

vedľajšieho účastníka. Porušenie svojho základného práva podľa vidí

sťažovateľka v tom, že krajský súd na prerokovanie odvolania, ktoré však podal iba žalobca

a vedľajší účastník, nenariadil pojednávanie. Sťažovateľka ani v priebehu konania na

krajskom súde nevyjadrila výslovný súhlas s odvolaním podaným vedľajším účastníkom.

Základným predpokladom na rozhodovanie o sťažnostiach podľa je,

aby sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv alebo slobôd. Ústavný súd preto

dospel k záveru, že sťažovateľka nenamietala porušenie svojich základných práv a slobôd,

ale vedľajšieho účastníka konania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany

základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine

v záujme ochrany svojich základných práv (napr. , ).

Ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde je aj okolnosť, že sťažnosť bola podaná niekým zjavne neoprávneným.

14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v celom rozsahu ako

zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd

sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (zákaz krajskému súdu pokračovať

v porušovaní práv sťažovateľky, zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania a návrh na dočasné opatrenie), keďže tieto sú viazané na to,

že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010