Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 359/2010
PDF · 351.56 KB
No categories available
IV. ÚS 359/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 23/2007 a jeho rozsudkom
zo 14. februára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2008
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na
prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 23/2007 a jeho rozsudkom zo 14. februára 2008 (ďalej
aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“). Sťažovateľka sa okrem vyslovenia, že boli
porušené jej označené práva, domáha, aby ústavný súd uvedený rozsudok zrušil a uložil
najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť jej trovy konania v sume 35 795 Sk.
Sťažnosť smeruje predovšetkým proti z pohľadu sťažovateľky nesprávnym
skutkovým zisteniam a právnym záverom obsiahnutým v namietanom rozsudku najvyššieho
súdu, ako aj proti jeho nedostatočnému odôvodneniu. Podstatou veci prerokovávanej
najvyšším súdom ako odvolacím súdom v správnom súdnictve bola otázka zákonnosti
dodatočného platobného výmeru vydaného na základe zistenia správcu dane, že
sťažovateľka nepreukázala uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré deklarovala pri
uplatnení odpočtu dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka súčasne tvrdí, že v jej veci
neprebehlo daňové konanie, pretože daňový úrad v nadväznosti na vyhotovenie
a prerokovanie protokolu o daňovej kontrole bez ďalšieho vo veci rozhodol dodatočným
platobným výmerom.
Zo sťažnosti, z napadnutého rozhodnutia, súvisiaceho rozhodnutia súdu prvého
stupňa a tiež zo súvisiacich rozhodnutí daňových orgánov ústavný súd zistil, že Daňový
úrad Bratislava IV (ďalej len „daňový úrad“) vykonal u sťažovateľky kontrolu dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2004. Na základe jej výsledkov, ktoré sú
obsiahnuté v protokole č. k. 801/341/63155/04 z 22. novembra 2004, jej vyrubil
dodatočným platobným výmerom č. j. 801/341/115003/04 z 23. decembra 2004 rozdiel
na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie v celkovej sume 1 079 961 Sk
z dôvodu porušenia § 20a ods. 1 písm. a) v spojení s § 20 a § 14 zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) v znení účinnom v relevantnom čase.
K uvedenému porušeniu malo dôjsť tým, že si sťažovateľka ako daňový subjekt odpočítala
daň z pridanej hodnoty z daňových dokladov vystavených obchodnou spoločnosťou A.,
s. r. o., v celkovej výške 1 079 961 Sk. Týmito dokladmi deklarované zdaniteľné plnenie,
konkrétne nákup odpadov z farebných kovov a železa (kovový šrot), sa totiž podľa zistení
daňového úradu neuskutočnilo. Daňový úrad v tejto súvislosti vo svojom rozhodnutí
uviedol, že v priebehu daňovej kontroly zistil na základe dožiadania, ktoré bolo zaslané
Daňovému úradu Z., že daňový subjekt A., s. r. o., sa nenachádza na adrese, na ktorej má
evidované svoje sídlo, nepodal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za príslušné
zdaňovacie obdobie a ani túto daň nezaplatil. S ohľadom na tieto skutočnosti opakovane
predvolal konateľov sťažovateľky, aby preukázali uskutočnenie predmetných zdaniteľných
plnení v uvedenom období, predložili súvisiace obchodné zmluvy, ako aj všetky doklady
dokumentujúce vykonanú prepravu kovového šrotu za kontrolované zdaňovacie obdobie.
Dňa 5. októbra 2004 sa konateľ sťažovateľky vyjadril na ústnom pojednávaní, že všetky
skutočnosti týkajúce sa prepravy železného šrotu v zdaňovacom období január 2004 sú
uvedené v obchodných zmluvách, ktoré doručí správcovi dane dodatočne. Dňa 25. októbra
2004 boli daňovému úradu doručené od sťažovateľky štyri zmluvy, z ktorých ale, ako
uviedol daňový úrad, žiadna nešpecifikuje, akým spôsobom bola zrealizovaná preprava
predmetu zdaniteľného plnenia. Uskutočnenie zdaniteľných plnení nebolo preukázané ani
na základe skladovej evidencie, ktorá nebola predložená, hoci sťažovateľka bola povinná
takúto evidenciu viesť. Daňový úrad tak dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala
uskutočnenie predmetných zdaniteľných plnení.
Predmetný dodatočný platobný výmer napadla sťažovateľka odvolaním, o ktorom
rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
rozhodnutím č. I/122/508-2585/2005/990036-r z 23. marca 2005 tak, že ho potvrdilo.
Vo svojom rozhodnutí uviedlo, že závery daňového úradu zodpovedali zásadám správneho
uváženia. Sťažovateľka počas výkonu daňovej kontroly nepredložila žiadne dôkazné
prostriedky preukazujúce jej tvrdenia. To znamená, že neuniesla dôkazné bremeno, keď sa
jej právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať uskutočnenie zdaniteľných plnení
deklarovaných na daňových dokladoch, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola
spochybnená. Tým, že sťažovateľka v priebehu celého daňového konania nepreukázala, že
došlo k uskutočneniu sporných zdaniteľných plnení od spomínaného dodávateľa, nebola
splnená základná podmienka na uplatnenie nároku na odpočítanie dane.
Daňové riaditeľstvo sa ďalej vyjadrilo k jednotlivým uplatneným námietkam
sťažovateľky. Uviedlo, že záver daňového úradu o neuskutočnení predmetného
zdaniteľného plnenia nebol založený len na základe vyjadrenia dožiadaného Daňového
úradu Z. Daňový úrad postupoval v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), teda vykonal
rozsiahle a podrobné dokazovanie, hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti a pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, a to
aj so zreteľom na splnenie, resp. nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu.
Hlavným dôvodom jeho rozhodnutia pritom bola skutočnosť, že sám daňový subjekt
i napriek viacnásobným výzvam správcu dane nepreukázal, že sporné zdaniteľné plnenia
prijal, čím si nesplnil dôkaznú povinnosť v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.
Keďže pod dôkaznou povinnosťou treba chápať presné skutkové vymedzenie a označenie
dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu, bol v danej veci daňový subjekt
(sťažovateľka) vyzvaný na predloženie skladovej evidencie, ako aj na zdokladovanie
prepravy tovaru, na základe ktorých by bolo možné preukázať, či skutočne došlo
k uskutočneniu zdaniteľných plnení deklarovaných na dodávateľských faktúrach
vystavených obchodnou spoločnosťou A., s. r. o. Sťažovateľka však požadované
dokumenty nepredložila a uskutočnenie zdaniteľných plnení preukazovala len daňovými
dokladmi, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola spochybnená. Naopak, ňou predložené
dôkazy, teda výpoveď konateľa spoločnosti, záznamy v účtovnej evidencii, daňové doklady
a nadväzujúce doklady o predaji šrotu ďalším odberateľom, boli z hľadiska preukázania
uskutočnenia zdaniteľných plnení právne irelevantné.
Daňové riaditeľstvo taktiež odmietlo tvrdenie sťažovateľky, že napadnutý dodatočný
platobný výmer je nepreskúmateľný, pretože sa v ňom správca dane nevysporiadal
so všetkými námietkami uvedenými v písomnom vyjadrení k protokolu o výsledku daňovej
kontroly a nevykonal dôkaz, ktorý daňový subjekt navrhoval vykonať. Daňový úrad sa totiž
s predmetnými námietkami vysporiadal ešte v rámci daňovej kontroly, teda v čase od ich
získania až do doby prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo
jeho zástupcom. Na základe akceptácie námietok, ktoré by mali podstatný vplyv na zistenia
správcu dane uvedené v protokole, je správca dane potom oprávnený podľa § 15 ods. 10
zákona č. 511/1992 Zb. opraviť protokol o daňovej kontrole alebo vyhotoviť dodatok
k tomuto protokolu. Daňový úrad si túto povinnosť splnil tým, že sa oboznámil
s vyjadrením sťažovateľky zo 6. decembra 2004, čo uviedol v samostatnom protokole
k daňovej kontrole, a pretože zistil, že skutočnosti v ňom uvedené nemali žiadny vplyv
na zistenia správcu dane, protokol neopravil. V súlade s § 44 ods. 6 písm. b) bodom 1
zákona č. 511/1992 Zb. daňový úrad vydal dodatočný platobný výmer do 15 dní
od skončenia daňovej kontroly, pretože sa daň zistená po daňovej kontrole odlišovala
od dane uvedenej v daňovom priznaní. V následnom vyrubovacom konaní už podľa
odvolacieho orgánu nevykonáva správca dane ďalšie dokazovanie, keďže všetky
skutočnosti pre správne určenie dane zistil už v rámci daňovej kontroly a tieto následne
uviedol v protokole o daňovej kontrole.
Vo vzťahu k námietke, že daňový úrad odmietol vykonať navrhnutý dôkaz, daňové
riaditeľstvo uviedlo, že sťažovateľka vo svojom vyjadrení iba skonštatovala, že
s obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., riadne obchodovala a s jej konateľom osobne
uzavrela obchodné zmluvy, čo môže preukázať i jeho písomným potvrdením. Toto
potvrdenie ale nepredložila, pričom správca dane nemal povinnosť vyzývať ju na to, pretože
dôkazná povinnosť bola na strane sťažovateľky ako daňového subjektu. Podľa § 48 ods. 7
zákona č. 511/1992 Zb. mohla sťažovateľka preukazovať svoje tvrdenia i v odvolacom
konaní, čo aj využila a predložila fotokópiu čestného vyhlásenia, v ktorom P. M.,
vystupujúci ako zástupca obchodnej spoločnosti A., s. r. o., uviedol, že v januári 2004
uskutočňoval predmetné obchody so sťažovateľkou. Toto vyhlásenie však podľa
odvolacieho orgánu nepredstavovalo jednoznačný dôkaz preukazujúci uskutočnenie
zdaniteľného plnenia, pretože uvedený zástupca nikdy nebol konateľom obchodnej
spoločnosti A., s. r. o., a teda nemal ani oprávnenie za uvedenú spoločnosť konať. Odvolací
orgán súčasne odmietol názor sťažovateľky, že všetky dôkazy rozhodujúce pre správne
určenie dane boli vykonané bez jej vedomosti a nemohla sa k nim vyjadriť, pretože správca
dane viacnásobne vyzval sťažovateľku, aby si splnila svoju dôkaznú povinnosť podľa § 29
ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. a preukázala uskutočnenie predmetných zdaniteľných plnení.
O tom napokon svedčia aj zápisnice o ústnom pojednávaní z 5. októbra 2004
a 19. novembra 2004, keď predmetom konania bolo práve prerokovanie skutočností, ktoré
sa týkali daňovej kontroly.
Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podala sťažovateľka žalobu, ktorú Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zamietol rozsudkom sp. zn. 1 S 164/2005
z 23. novembra 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“), v ktorom uviedol, že
sťažovateľka nesúhlasila s právnym záverom odvolacieho orgánu, podľa ktorého
nepreukázala uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Daňové riaditeľstvo podľa tvrdenia
sťažovateľky ignorovalo predložené písomné čestné vyhlásenie P. M., ktorý mal byť podľa
jej tvrdenia konateľom obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o tom, že došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia v januári 2004, ako aj ďalšie dôkazy, a to ústne výpovede konateľov
spoločnosti, záznamy v účtovnej evidencii a daňové doklady o predaji šrotu odberateľom.
Ďalej sťažovateľka uviedla, že bolo povinnosťou správcu dane, pokiaľ spochybnil
uskutočnenie zdaniteľného plnenia, preukázať, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Súčasne
vo svojej žalobe namietala, že v konaní došlo k procesnému pochybeniu, pretože neprebehlo
prvostupňové daňové konanie, ale po ukončení daňovej kontroly došlo priamo k vydaniu
rozhodnutia, čím jej bolo znemožnené splniť si povinnosť preukázať skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku konštatoval s odkazom na § 14 ods. 1 a § 20 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, že sa
nestotožnil s námietkami ani s právnym záverom sťažovateľky uplatneným v žalobe,
a dospel k záveru, že ňou predložené doklady nemôžu byť považované za daňové doklady
v zmysle zákona o DPH a uplatnený odpočet dane nie je v súlade s § 20 citovaného zákona.
Zároveň uviedol, že daňové orgány dodržali zásady daňového konania, dostatočne zistili
skutkový stav a správne aplikovali príslušné zákonné ustanovenia, a dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva je v súlade so zákonom.
Posudzovaná sťažnosť smeruje proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 23/2007 zo 14. februára 2008, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľky proti
zamietavému rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu
ako vecne správne. K argumentácii sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že odôvodnenie
dodatočného platobného výmeru zodpovedá priebehu sporového daňového konania a sú
v ňom riadne ustálené sporné skutočnosti, pričom správca dane sa s nimi v dostatočnom
rozsahu a zrozumiteľne vysporiadal. Odvolací súd poukázal na to, že postup krajského súdu
bol v súlade so zákonom a zodpovedá prísne formálnemu charakteru dane z pridanej
hodnoty. Vo vzťahu k procesným námietkam uviedol, že správca dane vo vyrubovacom
konaní hodnotí podľa § 44 ods. 1 a 4 zákona č. 511/1992 Zb. skutočnosti zhrnuté
v protokole o daňovej kontrole a námietky daňového subjektu proti protokolu, ktoré sú
právne významné pre určenie dane. V tomto konaní však nedochádza k formálnemu
vykonaniu dôkazov vykonaných už v rámci daňovej kontroly za účasti daňového subjektu,
i keď dokazovanie samotné vo vyrubovacom konaní vylúčené nie je. Výsledkom
vyrubovacieho konania je správna úvaha správcu dane ako dôsledok hodnotenia dôkazov,
ktorú uvedie v dodatočnom platobnom výmere. Odvolací súd napokon poukázal
na podrobné odôvodnenie dodatočného platobného výmeru, z ktorého vyplýva, že správca
dane hodnotenie skutkového stavu a dôkazov uskutočnil.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho
rozsudku nevysporiadal s námietkami obsiahnutými v jej odvolaní proti rozsudku krajského
súdu, resp. vysporiadal sa s nimi v rozpore s ich skutočným obsahom alebo len formálne.
Namietala, že dôkazy boli vykonané protiprávnym spôsobom, pretože výpovede konateľov
dodávateľov sťažovateľky, ktorí údajne nepotvrdili dopravu šrotu, boli vykonané bez toho,
aby bola sťažovateľka o tom informovaná, teda im nemohla klásť otázky a vyjadrovať sa
k spôsobu a postupu ich vykonania. Tým malo dôjsť k odňatiu základných procesných práv
sťažovateľky ako účastníčky daňového konania podľa § 2 ods. 1, 2 a 8, § 15 ods. 5 písm. d)
a § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. Zároveň treba tieto dôkazy považovať za rozporné so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, čím malo dôjsť k porušeniu § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.
a čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka taktiež
namietala, že najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý tento súd prevzal
od daňových orgánov, že ani jedna zmluva ňou predložená nešpecifikuje, akým spôsobom
bola zrealizovaná preprava predmetu zdaniteľného plnenia. Naopak, táto skutočnosť mala
byť jednoznačne preukázaná tvrdením tým, že pri kúpe šrotu od obchodnej spoločnosti
A., s. r. o., tento ostal na pôvodnom mieste a bol odvážaný vlastnými dopravnými
prostriedkami, čiže zmluva nebola potrebná. Najvyšší súd neprihliadol ani na písomné
vyhlásenie P. M., že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v januári 2004, ústne
výpovede konateľov spoločnosti, záznamy v účtovnej evidencii sťažovateľky a doklady
o predaji šrotu odberateľom. Z uvedených dôvodov sťažovateľka považovala namietaný
rozsudok najvyššieho súdu za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, svojvoľný
a arbitrárny, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka ďalej považuje namietaný rozsudok najvyššieho súdu
aj za nedostatočne odôvodnený, pretože najvyšší súd sa len formálne vysporiadal s jej
námietkami a neuviedol reálne dôvody zodpovedajúce skutočnému obsahu spisu. Najvyšší
súd sa podľa sťažovateľky predovšetkým nevysporiadal s námietkou, že v danej veci
neprebehlo prvostupňové daňové konanie. Za toto konanie totiž nemožno považovať
daňovú kontrolu, keďže v nej sa nerozhoduje o právach a povinnostiach daňových
subjektov. Vo vyrubovacom konaní, ktoré začalo ukončením daňovej kontroly, jej malo byť
umožnené využiť a použiť všetky zákonom priznané práva a malo byť vykonané najmä
dokazovanie podľa § 29 zákona č. 511/1992 Zb. Za daňové konanie nemožno podľa
sťažovateľky považovať len vydanie prvostupňového rozhodnutia. Taktiež daňové
riaditeľstvo rozhodlo v danej veci bez účasti sťažovateľky, čím malo dôjsť k odňatiu jej
procesných práv podľa § 2 ods. 1, 2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. Súčasne tým malo byť
porušené základné právo sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
II.
Ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k predmetnej sťažnosti. Predseda
najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení zo 6. októbra 2008 navrhol sťažnosti nevyhovieť.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy poukázal, že k poskytovaniu
ochrany právu porušenému v oblasti verejnej správy dochádza fakticky až v štyroch
stupňoch, a to v dvoch inštanciách v správnom konaní a v dvoch inštanciách pred
všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu ho nemožno považovať za nesúladné s čl. 48 ods. 2
ústavy. Ustanovenie § 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
umožňuje pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, aby odvolací súd
rozhodol o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení ďalej odmietol záver, že napadnuté rozhodnutie
treba považovať za neodôvodnené a arbitrárne. V konaní o prieskume zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy sa v zásade nevykonáva dokazovanie a odôvodnenie
rozhodnutia nie je dopĺňané o nové skutočnosti, ale sa iba preskúmavajú zistenia správnych
orgánov a vykonaná právna kvalifikácia. Pokiaľ ich správne orgány uskutočnili správne
a riadne odôvodnili a všeobecné súdy sa s ich závermi stotožnili, nie je už v odôvodňovaní
rozhodnutí priestor na nové formulovanie záverov. V danom prípade tvrdenia sťažovateľky
neboli dostatočne určité na to, aby boli argumentačne spochybňované iným spôsobom, ako
to už urobil druhostupňový administratívny orgán. Vo vzťahu k samotnému posúdeniu veci
predseda najvyššieho súdu v podstate poukázal na to, že sťažovateľka nepreukázala
existenciu zdaniteľného plnenia.
Sťažovateľka vo vyjadrení z 27. októbra 2008 k stanovisku najvyššieho súdu
neuviedla žiadne nové skutočnosti.
III.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona
nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že zásadne nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. I. ÚS 17/01).
Predmetom kontroly zo strany ústavného súdu môžu byť skutkové a právne závery
všeobecného súdu len z hľadiska prípadného porušenia základného práva alebo slobody.
K porušeniu práva na súdnu ochranu by v tejto súvislosti došlo predovšetkým vtedy, ak by
rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade
a aplikácií právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania
alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (napr. IV. ÚS 102/08).
Sťažovateľka v danej veci namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre úplnosť
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v petite sťažnosti síce navrhla vysloviť aj porušenie
čl. 47 ods. 3 ústavy, dôvody porušenia zásady rovnosti účastníkov súdneho konania avšak
ďalej v texte sťažnosti žiadnym spôsobom nešpecifikuje.
III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a náležitému odôvodneniu rozhodnutia
Ako ústavný súd zdôrazňuje vo svojej ustálenej judikatúre, súčasťou práva na súdnu
ochranu je aj povinnosť všeobecného súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy
a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Táto povinnosť slúži vylúčeniu svojvôle pri
rozhodovaní. Na úrovni zákona nachádzajú uvedené princípy svoj výraz v § 132 a § 157
OSP (porov. I. ÚS 243/07, III. ÚS 332/09). Podľa § 157 ods. 2 OSP musí z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Dôkazy nestačí len vykonať,
ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť, čiže posúdiť ich vierohodnosť a relevantnosť
záväzného vyriešenia sporu. Súdy pritom v občianskom súdnom procese uplatňujú zásadu
voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je vyjadrená v § 132 OSP, podľa ktorého súd hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti.
Argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá v namietanom rozsudku sa týkala
v prvom rade hmotnoprávneho vyhodnotenia záverov daňových orgánov, pričom práve
proti týmto smerovala sťažovateľkina námietka nenáležitého odôvodnenia. Najvyšší súd
stručne zhrnul fakty vyplývajúce z predmetného dodatočného platobného výmeru, pričom
sa stotožnil s právnym záverom, že sťažovateľka dostatočne nepreukázala uskutočnenie
predmetných zdaniteľných plnení a že ani jedna zmluva nešpecifikuje, akým spôsobom bola
zrealizovaná preprava železného šrotu, teda predmetu zdaniteľného plnenia. Daňový subjekt
tak podľa odvolacieho súdu nepotvrdil predloženými zmluvami uskutočnenie predmetných
zdaniteľných plnení.
Odpoveď na otázku, či odôvodnenie súdneho rozhodnutia možno považovať
z ústavnoprávneho hľadiska za náležité, nezávisí na jeho rozsahu, ale predovšetkým na tom,
do akej miery sa v ňom súd vysporiadal s relevantnou argumentáciou a dôkazmi, ktoré
v danej veci navrhujú účastníci konania. Ústavný súd opakovane konštatoval, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového
i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04, III. ÚS 264/08).
V tejto súvislosti treba uviesť, že závery daňových orgánov boli postavené na tom, že
sťažovateľka mala vo vzťahu k preukázaniu predmetného zdaniteľného plnenia dôkaznú
povinnosť. Uvedené východisko, s ktorým sa vo svojej recentnej judikatúre vo všeobecnosti
stotožnil i ústavný súd (III. ÚS 401/09), sťažovateľka nespochybňovala. Jej námietka
smerovala proti záveru o nepreukázaní zdaniteľného plnenia. Podľa názoru najvyššieho
súdu sa daňové orgány vo svojich rozhodnutiach podrobne vysporiadali so sťažovateľkou
predloženými dôkazmi, teda i označenými obchodnými zmluvami, ako aj čestným
vyhlásením P. M. Sťažovateľka v podaniach k obom súdnym inštanciám síce takéto
vyhodnotenie spochybňuje, obmedzuje sa však len na výroky o nesprávnosti predmetných
právnych záverov či na tvrdenia, že určitá vec bola „jednoznačne preukázaná“, a žiadnym
spôsobom nevyvracia dôvody, na základe ktorých nemohli daňové orgány považovať
uvedené dôkazy za preukazujúce zdaniteľné plnenie.
Za týchto okolností je stručné zhrnutie zistených skutočností a základných
hmotnoprávnych východísk na posúdenie veci možné v danej veci považovať za dostatočné
a názor sťažovateľky, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia došlo k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, treba
považovať za zjavne neopodstatnený.
III.B K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti sťažovateľky a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že najvyšší súd neprihliadol na vadu
konania, že v danej veci neprebehlo prvostupňové daňové konanie, čím jej malo byť
znemožnené preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane, ako
to vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 8 a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Poukázala
na ustanovenia § 1a písm. d) a § 15 ods. 1 prvej vety uvedeného zákona, z ktorých podľa nej
vyplýva, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže sa v nej nerozhoduje
o hmotných právach a povinnostiach daňových subjektov. Z § 44 ods. 1 uvedeného zákona
je zrejmé, že ukončením daňovej kontroly začalo vyrubovacie konanie, teda postup pred
vydaním rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľka mala mať preto možnosť využiť v tomto
konaní všetky svoje zákonom priznané práva a malo byť vykonané dokazovanie podľa § 29
uvedeného zákona. Za vyrubovacie konanie však nemožno považovať jediný úkon správcu
dane, ktorým bolo vydanie dodatočného platobného výmeru. K tomu sťažovateľka dodala,
že daňové riaditeľstvo rozhodlo o prvostupňovom rozhodnutí bez akejkoľvek jej účasti, čím
sa daňového konania vôbec nezúčastnila, a tak došlo k porušeniu jej základných procesných
práv.
Najvyšší súd k uvedeným procesným námietkam v namietanom rozsudku uviedol, že
„vo vyrubovacom konaní správca dane hodnotí skutočnosti zhrnuté v protokole o daňovej
kontrole a námietky daňového subjektu proti protokolu, ktoré sú právne významné pre
určenie dane (§ 44 ods. 1, 4 zákona č. 511/1992 Zb... Vo vyrubovacom konaní nedochádza
k formálnemu vykonaniu dôkazov, už vykonaných v rámci daňovej kontroly za účasti
daňového subjektu. Výsledkom vyrubovacieho konania je správna úvaha správcu dane ako
dôsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v dodatočnom platobnom výmere. Týmto
odvolací súd nevylučuje možnosť vykonať i vo vyrubovacom konaní dôkazy, ale zdôrazňuje,
že ide predovšetkým o štádium hodnotenia dôkazov z daňovej kontroly. Odvolací súd
v tomto konaní poukazuje na podrobné odôvodnenie dodatočného platobného výmeru,
z ktorého vplýva, že správca dane hodnotenie skutkového stavu a dôkazov uskutočnil.“.
Namietaný zásah do základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka
odôvodňuje postupom daňových orgánov, ktorý samotný však nie je predmetom prieskumu
zo strany ústavného súdu. Predmetom posúdenia ústavného súdu je len otázka, či sa
najvyšší súd dostatočne vysporiadal s namietaným porušením tohto práva v prvostupňovom
a odvolacom daňovom konaní a či sa nedopustil takého výkladu príslušných procesných
predpisov, ktorý by viedol k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
Na základe citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku možno zhrnúť, že
najvyšší súd dospel k právnemu záveru, že vo vyrubovacom konaní, ktoré nasleduje
po ukončení daňovej kontroly, nie je správca dane povinný opakovane vykonať úkony
smerujúce k objasneniu pravdivosti údajov uvedených v daňovom priznaní či hlásení
uvedenom správcom dane, pokiaľ tieto už boli vykonané v rámci daňovej kontroly. Naopak,
môže priamo rozhodnúť na základe protokolu o daňovej kontrole.
Ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúre už zaujal stanovisko k otázke
porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku toho, že po ukončení daňovej kontroly sa správca
dane vo vyrubovacom konaní obmedzil len na samotné rozhodnutie dodatočným platobným
výmerom. Dospel pritom k názoru, že orgán verejnej moci by sa dopustil takéhoto
porušenia, ak by objektívne znemožnil účastníkovi konania využiť „jeho oprávnenia byť
prítomný pri prerokovaní veci..., predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk,
vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení,
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu
pomoc v konaní, alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by tým
postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície. Pokiaľ však procesný
postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto
procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného zreteľa nevyužil..., nemožno
dospieť k záveru“, že došlo k porušeniu uvedeného základného práva (III. ÚS 153/07).
Z citovaného nálezu vyplýva, že v odvolacom konaní možno v správnom konaní dosiahnuť
nápravy prípadného procesného pochybenia daňového úradu v prvostupňovom konaní, teda
prípadný zásah je nevyhnutné vnímať prizmou celého daňového konania, nielen konania
pred určitou inštanciou.
Ústavný súd nemá ani v tomto prípade dôvod odchýliť sa od uvedeného právneho
záveru. Z hľadiska okolností danej veci bolo rozhodujúce, že sťažovateľka mala možnosť
uplatniť svoje procesné práva už v rámci priebehu daňovej kontroly (porov. § 15 ods. 5 a 6
zákona č. 511/1992 Zb.) a taktiež v plnom rozsahu v odvolacom konaní, pričom túto
možnosť súčasne využila okrem iného predložením spomínaného písomného čestného
vyhlásenia P. M. Pre posúdenie namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy tak nebolo
rozhodujúce, či bol daňovým úradom vytvorený priestor na výkon procesných práv
sťažovateľky vo vyrubovacom konaní po ukončení daňovej kontroly, ale či bol vytvorený
v rámci daňového konania ako takého. Táto skutočnosť neznamená, že by daňový orgán
v prvostupňovom konaní mohol v prípade daňovej kontroly ignorovať zákonný postup
a spoľahnúť sa, že prípadné nedostatky jeho konania budú odstránené v odvolacom konaní
pred daňovým riaditeľstvom. Vyrubovacie konanie v takomto prípade je však nutné vnímať
v kontexte uskutočnenej daňovej kontroly a k nej sa vzťahujúcich procesných garancií.
Medzi tieto garancie patrí napríklad právo predkladať dôkazy alebo klásť svedkom
a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní v rámci daňovej kontroly podľa § 15 ods. 5
zákona č. 511/1992 Zb. I keď daňovú kontrolu nemožno považovať za samostatnú fázu
daňového konania, ale len za úkon správcu dane (I. ÚS 238/06), nemožno prehliadnuť, že
plní obdobnú funkciu ako vytýkacie konanie v rámci vyrubovacieho konania a poskytuje
k tomu daňovému subjektu obdobný rozsah práv a povinností. Podobnosť medzi daňovou
kontrolou a vytýkacím konaním ilustruje i povinnosť vydať platobný alebo dodatočný
platobný výmer do 15 dní od skončenia daňovej kontroly podľa § 44 ods. 6 zákona
č. 511/1992 Zb., ktorá vlastne vylučuje poskytnutie primeranej lehoty (minimálne však 15
dní) na vyjadrenie sa k pochybnostiam o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti daňového
priznania vo vytýkacom konaní podľa § 41 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., a tým
i štandardný priebeh vyrubovacieho konania.
Ústavný súd napokon odmietol i námietky sťažovateľky smerujúce k tomu, že
daňové riaditeľstvo rozhodlo bez jej účasti, t. j., že sa podľa jej tvrdenia vlastne
sťažovateľka daňového konania vôbec nezúčastnila. Ústavný súde rešpektuje názor, že
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno redukovať na otázku
ústneho pojednávania či inej účasti v konaní pred odvolacím orgánom v daňovom konaní,
ktorých nevyhnutnosť z tohto práva ani neplynie. Možno len pripomenúť, že sťažovateľka
bola už v rámci daňovej kontroly opakovane predvolaná na daňové konanie a vyzvaná
na predloženie dôkazov, ktoré by umožnili objasniť sporné skutočnosti. Konateľ
sťažovateľky sa taktiež dvakrát zúčastnil ústneho pojednávania u správcu dane.
Sťažovateľka preto mala dostatočný priestor na to, aby už v rámci daňovej kontroly uviedla
všetky rozhodné skutočnosti a navrhla vykonať dôkazy, ktoré by podporili skutkový záver
o uskutočnení zdaniteľného plnenia. Tento priestor mala pritom taktiež v odvolacom konaní
pred daňovým riaditeľstvom, a to predovšetkým v rámci samotného odvolania.
Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel aj v prípade namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne
neopodstatnená. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju preto odmietol.
III.C K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Sžf 23/2007 a jeho rozsudkom zo 14. februára 2008
Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v petite sťažnosti síce navrhla vysloviť
aj porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, ale dôvody porušenia zásady rovnosti účastníkov súdneho
konania ďalej v texte sťažnosti žiadnym spôsobom nešpecifikovala.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen
správnym označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovými
okolnosťami.
Sťažovateľka zastúpená advokátom nijako neodôvodnila namietané porušenie
základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Keďže predmetná sťažnosť v tejto časti
neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú
náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej
odmietnutie v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí, a preto ju ústavný súd z uvedeného dôvodu odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010