Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 359/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 14. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2008

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa a na

prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. februára 2008 (ďalej

aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“). Sťažovateľka sa okrem vyslovenia, že boli

porušené jej označené práva, domáha, aby ústavný súd uvedený rozsudok zrušil a uložil

najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť jej trovy konania v sume 35 795 Sk.

Sťažnosť smeruje predovšetkým proti z pohľadu sťažovateľky nesprávnym

skutkovým zisteniam a právnym záverom obsiahnutým v namietanom rozsudku najvyššieho

súdu, ako aj proti jeho nedostatočnému odôvodneniu. Podstatou veci prerokovávanej

najvyšším súdom ako odvolacím súdom v správnom súdnictve bola otázka zákonnosti

dodatočného platobného výmeru vydaného na základe zistenia správcu dane, že

sťažovateľka nepreukázala uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré deklarovala pri

uplatnení odpočtu dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka súčasne tvrdí, že v jej veci

neprebehlo daňové konanie, pretože daňový úrad v nadväznosti na vyhotovenie

a prerokovanie protokolu o daňovej kontrole bez ďalšieho vo veci rozhodol dodatočným

platobným výmerom.

Zo sťažnosti, z napadnutého rozhodnutia, súvisiaceho rozhodnutia súdu prvého

stupňa a tiež zo súvisiacich rozhodnutí daňových orgánov ústavný súd zistil, že Daňový

úrad Bratislava IV (ďalej len „daňový úrad“) vykonal u sťažovateľky kontrolu dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2004. Na základe jej výsledkov, ktoré sú

obsiahnuté v protokole č. k. z 22. novembra 2004, jej vyrubil

dodatočným platobným výmerom č. j. z 23. decembra 2004 rozdiel

na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie v celkovej sume 1 079 961 Sk

z dôvodu porušenia v spojení s a

o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) v znení účinnom v relevantnom čase.

K uvedenému porušeniu malo dôjsť tým, že si sťažovateľka ako daňový subjekt odpočítala

daň z pridanej hodnoty z daňových dokladov vystavených obchodnou spoločnosťou A.,

s. r. o., v celkovej výške 1 079 961 Sk. Týmito dokladmi deklarované zdaniteľné plnenie,

konkrétne nákup odpadov z farebných kovov a železa (kovový šrot), sa totiž podľa zistení

daňového úradu neuskutočnilo. Daňový úrad v tejto súvislosti vo svojom rozhodnutí

uviedol, že v priebehu daňovej kontroly zistil na základe dožiadania, ktoré bolo zaslané

Daňovému úradu Z., že daňový subjekt A., s. r. o., sa nenachádza na adrese, na ktorej má

evidované svoje sídlo, nepodal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za príslušné

zdaňovacie obdobie a ani túto daň nezaplatil. S ohľadom na tieto skutočnosti opakovane

predvolal konateľov sťažovateľky, aby preukázali uskutočnenie predmetných zdaniteľných

plnení v uvedenom období, predložili súvisiace obchodné zmluvy, ako aj všetky doklady

dokumentujúce vykonanú prepravu kovového šrotu za kontrolované zdaňovacie obdobie.

Dňa 5. októbra 2004 sa konateľ sťažovateľky vyjadril na ústnom pojednávaní, že všetky

skutočnosti týkajúce sa prepravy železného šrotu v zdaňovacom období január 2004 sú

uvedené v obchodných zmluvách, ktoré doručí správcovi dane dodatočne. Dňa 25. októbra

2004 boli daňovému úradu doručené od sťažovateľky štyri zmluvy, z ktorých ale, ako

uviedol daňový úrad, žiadna nešpecifikuje, akým spôsobom bola zrealizovaná preprava

predmetu zdaniteľného plnenia. Uskutočnenie zdaniteľných plnení nebolo preukázané ani

na základe skladovej evidencie, ktorá nebola predložená, hoci sťažovateľka bola povinná

takúto evidenciu viesť. Daňový úrad tak dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala

uskutočnenie predmetných zdaniteľných plnení.

Predmetný dodatočný platobný výmer napadla sťažovateľka odvolaním, o ktorom

rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

rozhodnutím č. I/122/508-2585/2005/990036-r z 23. marca 2005 tak, že ho potvrdilo.

Vo svojom rozhodnutí uviedlo, že závery daňového úradu zodpovedali zásadám správneho

uváženia. Sťažovateľka počas výkonu daňovej kontroly nepredložila žiadne dôkazné

prostriedky preukazujúce jej tvrdenia. To znamená, že neuniesla dôkazné bremeno, keď sa

jej právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať uskutočnenie zdaniteľných plnení

deklarovaných na daňových dokladoch, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola

spochybnená. Tým, že sťažovateľka v priebehu celého daňového konania nepreukázala, že

došlo k uskutočneniu sporných zdaniteľných plnení od spomínaného dodávateľa, nebola

splnená základná podmienka na uplatnenie nároku na odpočítanie dane.

Daňové riaditeľstvo sa ďalej vyjadrilo k jednotlivým uplatneným námietkam

sťažovateľky. Uviedlo, že záver daňového úradu o neuskutočnení predmetného

zdaniteľného plnenia nebol založený len na základe vyjadrenia dožiadaného Daňového

úradu Z. Daňový úrad postupoval v súlade s o správe daní

a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), teda vykonal

rozsiahle a podrobné dokazovanie, hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti a pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, a to

aj so zreteľom na splnenie, resp. nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu.

Hlavným dôvodom jeho rozhodnutia pritom bola skutočnosť, že sám daňový subjekt

i napriek viacnásobným výzvam správcu dane nepreukázal, že sporné zdaniteľné plnenia

prijal, čím si nesplnil dôkaznú povinnosť v zmysle

Keďže pod dôkaznou povinnosťou treba chápať presné skutkové vymedzenie a označenie

dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu, bol v danej veci daňový subjekt

(sťažovateľka) vyzvaný na predloženie skladovej evidencie, ako aj na zdokladovanie

prepravy tovaru, na základe ktorých by bolo možné preukázať, či skutočne došlo

k uskutočneniu zdaniteľných plnení deklarovaných na dodávateľských faktúrach

vystavených obchodnou spoločnosťou A., s. r. o. Sťažovateľka však požadované

dokumenty nepredložila a uskutočnenie zdaniteľných plnení preukazovala len daňovými

dokladmi, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola spochybnená. Naopak, ňou predložené

dôkazy, teda výpoveď konateľa spoločnosti, záznamy v účtovnej evidencii, daňové doklady

a nadväzujúce doklady o predaji šrotu ďalším odberateľom, boli z hľadiska preukázania

uskutočnenia zdaniteľných plnení právne irelevantné.

Daňové riaditeľstvo taktiež odmietlo tvrdenie sťažovateľky, že napadnutý dodatočný

platobný výmer je nepreskúmateľný, pretože sa v ňom správca dane nevysporiadal

so všetkými námietkami uvedenými v písomnom vyjadrení k protokolu o výsledku daňovej

kontroly a nevykonal dôkaz, ktorý daňový subjekt navrhoval vykonať. Daňový úrad sa totiž

s predmetnými námietkami vysporiadal ešte v rámci daňovej kontroly, teda v čase od ich

získania až do doby prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo

jeho zástupcom. Na základe akceptácie námietok, ktoré by mali podstatný vplyv na zistenia

správcu dane uvedené v protokole, je správca dane potom oprávnený podľa § 15 ods. 10

opraviť protokol o daňovej kontrole alebo vyhotoviť dodatok

k tomuto protokolu. Daňový úrad si túto povinnosť splnil tým, že sa oboznámil

s vyjadrením sťažovateľky zo 6. decembra 2004, čo uviedol v samostatnom protokole

k daňovej kontrole, a pretože zistil, že skutočnosti v ňom uvedené nemali žiadny vplyv

na zistenia správcu dane, protokol neopravil. V súlade s § 44 ods. 6 písm. b) bodom 1

daňový úrad vydal dodatočný platobný výmer do 15 dní

od skončenia daňovej kontroly, pretože sa daň zistená po daňovej kontrole odlišovala

od dane uvedenej v daňovom priznaní. V následnom vyrubovacom konaní už podľa

odvolacieho orgánu nevykonáva správca dane ďalšie dokazovanie, keďže všetky

skutočnosti pre správne určenie dane zistil už v rámci daňovej kontroly a tieto následne

uviedol v protokole o daňovej kontrole.

Vo vzťahu k námietke, že daňový úrad odmietol vykonať navrhnutý dôkaz, daňové

riaditeľstvo uviedlo, že sťažovateľka vo svojom vyjadrení iba skonštatovala, že

s obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., riadne obchodovala a s jej konateľom osobne

uzavrela obchodné zmluvy, čo môže preukázať i jeho písomným potvrdením. Toto

potvrdenie ale nepredložila, pričom správca dane nemal povinnosť vyzývať ju na to, pretože

dôkazná povinnosť bola na strane sťažovateľky ako daňového subjektu. Podľa § 48 ods. 7

mohla sťažovateľka preukazovať svoje tvrdenia i v odvolacom

konaní, čo aj využila a predložila fotokópiu čestného vyhlásenia, v ktorom P. M.,

vystupujúci ako zástupca obchodnej spoločnosti A., s. r. o., uviedol, že v januári 2004

uskutočňoval predmetné obchody so sťažovateľkou. Toto vyhlásenie však podľa

odvolacieho orgánu nepredstavovalo jednoznačný dôkaz preukazujúci uskutočnenie

zdaniteľného plnenia, pretože uvedený zástupca nikdy nebol konateľom obchodnej

spoločnosti A., s. r. o., a teda nemal ani oprávnenie za uvedenú spoločnosť konať. Odvolací

orgán súčasne odmietol názor sťažovateľky, že všetky dôkazy rozhodujúce pre správne

určenie dane boli vykonané bez jej vedomosti a nemohla sa k nim vyjadriť, pretože správca

dane viacnásobne vyzval sťažovateľku, aby si splnila svoju dôkaznú povinnosť podľa § 29

ods. 8 a preukázala uskutočnenie predmetných zdaniteľných plnení.

O tom napokon svedčia aj zápisnice o ústnom pojednávaní z 5. októbra 2004

a 19. novembra 2004, keď predmetom konania bolo práve prerokovanie skutočností, ktoré

sa týkali daňovej kontroly.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podala sťažovateľka žalobu, ktorú Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zamietol rozsudkom sp. zn.

z 23. novembra 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“), v ktorom uviedol, že

sťažovateľka nesúhlasila s právnym záverom odvolacieho orgánu, podľa ktorého

nepreukázala uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Daňové riaditeľstvo podľa tvrdenia

sťažovateľky ignorovalo predložené písomné čestné vyhlásenie P. M., ktorý mal byť podľa

jej tvrdenia konateľom obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o tom, že došlo k uskutočneniu

zdaniteľného plnenia v januári 2004, ako aj ďalšie dôkazy, a to ústne výpovede konateľov

spoločnosti, záznamy v účtovnej evidencii a daňové doklady o predaji šrotu odberateľom.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že bolo povinnosťou správcu dane, pokiaľ spochybnil

uskutočnenie zdaniteľného plnenia, preukázať, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Súčasne

vo svojej žalobe namietala, že v konaní došlo k procesnému pochybeniu, pretože neprebehlo

prvostupňové daňové konanie, ale po ukončení daňovej kontroly došlo priamo k vydaniu

rozhodnutia, čím jej bolo znemožnené splniť si povinnosť preukázať skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozsudku konštatoval s odkazom na § 14 ods. 1 a § 20 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, že sa

nestotožnil s námietkami ani s právnym záverom sťažovateľky uplatneným v žalobe,

a dospel k záveru, že ňou predložené doklady nemôžu byť považované za daňové doklady

v zmysle zákona o DPH a uplatnený odpočet dane nie je v súlade s § 20 citovaného zákona.

Zároveň uviedol, že daňové orgány dodržali zásady daňového konania, dostatočne zistili

skutkový stav a správne aplikovali príslušné zákonné ustanovenia, a dospel k záveru, že

napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva je v súlade so zákonom.

Posudzovaná sťažnosť smeruje proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2008, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľky proti

zamietavému rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu

ako vecne správne. K argumentácii sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že odôvodnenie

dodatočného platobného výmeru zodpovedá priebehu sporového daňového konania a sú

v ňom riadne ustálené sporné skutočnosti, pričom správca dane sa s nimi v dostatočnom

rozsahu a zrozumiteľne vysporiadal. Odvolací súd poukázal na to, že postup krajského súdu

bol v súlade so zákonom a zodpovedá prísne formálnemu charakteru dane z pridanej

hodnoty. Vo vzťahu k procesným námietkam uviedol, že správca dane vo vyrubovacom

konaní hodnotí podľa a skutočnosti zhrnuté

v protokole o daňovej kontrole a námietky daňového subjektu proti protokolu, ktoré sú

právne významné pre určenie dane. V tomto konaní však nedochádza k formálnemu

vykonaniu dôkazov vykonaných už v rámci daňovej kontroly za účasti daňového subjektu,

i keď dokazovanie samotné vo vyrubovacom konaní vylúčené nie je. Výsledkom

vyrubovacieho konania je správna úvaha správcu dane ako dôsledok hodnotenia dôkazov,

ktorú uvedie v dodatočnom platobnom výmere. Odvolací súd napokon poukázal

na podrobné odôvodnenie dodatočného platobného výmeru, z ktorého vyplýva, že správca

dane hodnotenie skutkového stavu a dôkazov uskutočnil.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozsudku nevysporiadal s námietkami obsiahnutými v jej odvolaní proti rozsudku krajského

súdu, resp. vysporiadal sa s nimi v rozpore s ich skutočným obsahom alebo len formálne.

Namietala, že dôkazy boli vykonané protiprávnym spôsobom, pretože výpovede konateľov

dodávateľov sťažovateľky, ktorí údajne nepotvrdili dopravu šrotu, boli vykonané bez toho,

aby bola sťažovateľka o tom informovaná, teda im nemohla klásť otázky a vyjadrovať sa

k spôsobu a postupu ich vykonania. Tým malo dôjsť k odňatiu základných procesných práv

sťažovateľky ako účastníčky daňového konania podľa § 2 ods. 1, 2 a 8, § 15 ods. 5 písm. d)

a , ako aj k porušeniu základného práva podľa

ods. 2 . Zároveň treba tieto dôkazy považovať za rozporné so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, čím malo dôjsť k porušeniu

a , , a 2 a . Sťažovateľka taktiež

namietala, že najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý tento súd prevzal

od daňových orgánov, že ani jedna zmluva ňou predložená nešpecifikuje, akým spôsobom

bola zrealizovaná preprava predmetu zdaniteľného plnenia. Naopak, táto skutočnosť mala

byť jednoznačne preukázaná tvrdením tým, že pri kúpe šrotu od obchodnej spoločnosti

A., s. r. o., tento ostal na pôvodnom mieste a bol odvážaný vlastnými dopravnými

prostriedkami, čiže zmluva nebola potrebná. Najvyšší súd neprihliadol ani na písomné

vyhlásenie P. M., že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v januári 2004, ústne

výpovede konateľov spoločnosti, záznamy v účtovnej evidencii sťažovateľky a doklady

o predaji šrotu odberateľom. Z uvedených dôvodov sťažovateľka považovala namietaný

rozsudok najvyššieho súdu za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, svojvoľný

a arbitrárny, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru.

Sťažovateľka ďalej považuje namietaný rozsudok najvyššieho súdu

aj za nedostatočne odôvodnený, pretože najvyšší súd sa len formálne vysporiadal s jej

námietkami a neuviedol reálne dôvody zodpovedajúce skutočnému obsahu spisu. Najvyšší

súd sa podľa sťažovateľky predovšetkým nevysporiadal s námietkou, že v danej veci

neprebehlo prvostupňové daňové konanie. Za toto konanie totiž nemožno považovať

daňovú kontrolu, keďže v nej sa nerozhoduje o právach a povinnostiach daňových

subjektov. Vo vyrubovacom konaní, ktoré začalo ukončením daňovej kontroly, jej malo byť

umožnené využiť a použiť všetky zákonom priznané práva a malo byť vykonané najmä

dokazovanie podľa Za daňové konanie nemožno podľa

sťažovateľky považovať len vydanie prvostupňového rozhodnutia. Taktiež daňové

riaditeľstvo rozhodlo v danej veci bez účasti sťažovateľky, čím malo dôjsť k odňatiu jej

procesných práv podľa , a Súčasne tým malo byť

porušené základné právo sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

.

II.

Ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k predmetnej sťažnosti. Predseda

najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení zo 6. októbra 2008 navrhol sťažnosti nevyhovieť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu poukázal, že k poskytovaniu

ochrany právu porušenému v oblasti verejnej správy dochádza fakticky až v štyroch

stupňoch, a to v dvoch inštanciách v správnom konaní a v dvoch inštanciách pred

všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu ho nemožno považovať za nesúladné s čl. 48 ods. 2

. Ustanovenie (ďalej len „OSP“)

umožňuje pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, aby odvolací súd

rozhodol o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení ďalej odmietol záver, že napadnuté rozhodnutie

treba považovať za neodôvodnené a arbitrárne. V konaní o prieskume zákonnosti

rozhodnutí orgánov verejnej správy sa v zásade nevykonáva dokazovanie a odôvodnenie

rozhodnutia nie je dopĺňané o nové skutočnosti, ale sa iba preskúmavajú zistenia správnych

orgánov a vykonaná právna kvalifikácia. Pokiaľ ich správne orgány uskutočnili správne

a riadne odôvodnili a všeobecné súdy sa s ich závermi stotožnili, nie je už v odôvodňovaní

rozhodnutí priestor na nové formulovanie záverov. V danom prípade tvrdenia sťažovateľky

neboli dostatočne určité na to, aby boli argumentačne spochybňované iným spôsobom, ako

to už urobil druhostupňový administratívny orgán. Vo vzťahu k samotnému posúdeniu veci

predseda najvyššieho súdu v podstate poukázal na to, že sťažovateľka nepreukázala

existenciu zdaniteľného plnenia.

Sťažovateľka vo vyjadrení z 27. októbra 2008 k stanovisku najvyššieho súdu

neuviedla žiadne nové skutočnosti.

III.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona

nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. ).

Predmetom kontroly zo strany ústavného súdu môžu byť skutkové a právne závery

všeobecného súdu len z hľadiska prípadného porušenia základného práva alebo slobody.

K porušeniu práva na súdnu ochranu by v tejto súvislosti došlo predovšetkým vtedy, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácií právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania

alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (napr. ).

Sťažovateľka v danej veci namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a a práva podľa dohovoru. Pre úplnosť

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v petite sťažnosti síce navrhla vysloviť aj porušenie

, dôvody porušenia zásady rovnosti účastníkov súdneho konania avšak

ďalej v texte sťažnosti žiadnym spôsobom nešpecifikuje.

III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a náležitému odôvodneniu rozhodnutia

Ako ústavný súd zdôrazňuje vo svojej ustálenej judikatúre, súčasťou práva na súdnu

ochranu je aj povinnosť všeobecného súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy

a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Táto povinnosť slúži vylúčeniu svojvôle pri

rozhodovaní. Na úrovni zákona nachádzajú uvedené princípy svoj výraz v § 132 a § 157

(porov. , ). Podľa musí z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Dôkazy nestačí len vykonať,

ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť, čiže posúdiť ich vierohodnosť a relevantnosť

záväzného vyriešenia sporu. Súdy pritom v občianskom súdnom procese uplatňujú zásadu

voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je vyjadrená v , podľa ktorého súd hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti.

Argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá v namietanom rozsudku sa týkala

v prvom rade hmotnoprávneho vyhodnotenia záverov daňových orgánov, pričom práve

proti týmto smerovala sťažovateľkina námietka nenáležitého odôvodnenia. Najvyšší súd

stručne zhrnul fakty vyplývajúce z predmetného dodatočného platobného výmeru, pričom

sa stotožnil s právnym záverom, že sťažovateľka dostatočne nepreukázala uskutočnenie

predmetných zdaniteľných plnení a že ani jedna zmluva nešpecifikuje, akým spôsobom bola

zrealizovaná preprava železného šrotu, teda predmetu zdaniteľného plnenia. Daňový subjekt

tak podľa odvolacieho súdu nepotvrdil predloženými zmluvami uskutočnenie predmetných

zdaniteľných plnení.

Odpoveď na otázku, či odôvodnenie súdneho rozhodnutia možno považovať

z ústavnoprávneho hľadiska za náležité, nezávisí na jeho rozsahu, ale predovšetkým na tom,

do akej miery sa v ňom súd vysporiadal s relevantnou argumentáciou a dôkazmi, ktoré

v danej veci navrhujú účastníci konania. Ústavný súd opakovane konštatoval, že všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového

i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ).

V tejto súvislosti treba uviesť, že závery daňových orgánov boli postavené na tom, že

sťažovateľka mala vo vzťahu k preukázaniu predmetného zdaniteľného plnenia dôkaznú

povinnosť. Uvedené východisko, s ktorým sa vo svojej recentnej judikatúre vo všeobecnosti

stotožnil i ústavný súd (), sťažovateľka nespochybňovala. Jej námietka

smerovala proti záveru o nepreukázaní zdaniteľného plnenia. Podľa názoru najvyššieho

súdu sa daňové orgány vo svojich rozhodnutiach podrobne vysporiadali so sťažovateľkou

predloženými dôkazmi, teda i označenými obchodnými zmluvami, ako aj čestným

vyhlásením P. M. Sťažovateľka v podaniach k obom súdnym inštanciám síce takéto

vyhodnotenie spochybňuje, obmedzuje sa však len na výroky o nesprávnosti predmetných

právnych záverov či na tvrdenia, že určitá vec bola „jednoznačne preukázaná“, a žiadnym

spôsobom nevyvracia dôvody, na základe ktorých nemohli daňové orgány považovať

uvedené dôkazy za preukazujúce zdaniteľné plnenie.

Za týchto okolností je stručné zhrnutie zistených skutočností a základných

hmotnoprávnych východísk na posúdenie veci možné v danej veci považovať za dostatočné

a názor sťažovateľky, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a dohovoru, treba

považovať za zjavne neopodstatnený.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti sťažovateľky a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že najvyšší súd neprihliadol na vadu

konania, že v danej veci neprebehlo prvostupňové daňové konanie, čím jej malo byť

znemožnené preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane, ako

to vyplýva z ustanovenia , a a Poukázala

na ustanovenia § 1a písm. d) a § 15 ods. 1 prvej vety uvedeného zákona, z ktorých podľa nej

vyplýva, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže sa v nej nerozhoduje

o hmotných právach a povinnostiach daňových subjektov. Z § 44 ods. 1 uvedeného zákona

je zrejmé, že ukončením daňovej kontroly začalo vyrubovacie konanie, teda postup pred

vydaním rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľka mala mať preto možnosť využiť v tomto

konaní všetky svoje zákonom priznané práva a malo byť vykonané dokazovanie podľa § 29

uvedeného zákona. Za vyrubovacie konanie však nemožno považovať jediný úkon správcu

dane, ktorým bolo vydanie dodatočného platobného výmeru. K tomu sťažovateľka dodala,

že daňové riaditeľstvo rozhodlo o prvostupňovom rozhodnutí bez akejkoľvek jej účasti, čím

sa daňového konania vôbec nezúčastnila, a tak došlo k porušeniu jej základných procesných

práv.

Najvyšší súd k uvedeným procesným námietkam v namietanom rozsudku uviedol, že

„vo vyrubovacom konaní správca dane hodnotí skutočnosti zhrnuté v protokole o daňovej

kontrole a námietky daňového subjektu proti protokolu, ktoré sú právne významné pre

určenie dane (, .. Vo vyrubovacom konaní nedochádza

k formálnemu vykonaniu dôkazov, už vykonaných v rámci daňovej kontroly za účasti

daňového subjektu. Výsledkom vyrubovacieho konania je správna úvaha správcu dane ako

dôsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v dodatočnom platobnom výmere. Týmto

odvolací súd nevylučuje možnosť vykonať i vo vyrubovacom konaní dôkazy, ale zdôrazňuje,

že ide predovšetkým o štádium hodnotenia dôkazov z daňovej kontroly. Odvolací súd

v tomto konaní poukazuje na podrobné odôvodnenie dodatočného platobného výmeru,

z ktorého vplýva, že správca dane hodnotenie skutkového stavu a dôkazov uskutočnil.“.

Namietaný zásah do základného práva podľa sťažovateľka

odôvodňuje postupom daňových orgánov, ktorý samotný však nie je predmetom prieskumu

zo strany ústavného súdu. Predmetom posúdenia ústavného súdu je len otázka, či sa

najvyšší súd dostatočne vysporiadal s namietaným porušením tohto práva v prvostupňovom

a odvolacom daňovom konaní a či sa nedopustil takého výkladu príslušných procesných

predpisov, ktorý by viedol k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

.

Na základe citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku možno zhrnúť, že

najvyšší súd dospel k právnemu záveru, že vo vyrubovacom konaní, ktoré nasleduje

po ukončení daňovej kontroly, nie je správca dane povinný opakovane vykonať úkony

smerujúce k objasneniu pravdivosti údajov uvedených v daňovom priznaní či hlásení

uvedenom správcom dane, pokiaľ tieto už boli vykonané v rámci daňovej kontroly. Naopak,

môže priamo rozhodnúť na základe protokolu o daňovej kontrole.

Ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúre už zaujal stanovisko k otázke

porušenia v dôsledku toho, že po ukončení daňovej kontroly sa správca

dane vo vyrubovacom konaní obmedzil len na samotné rozhodnutie dodatočným platobným

výmerom. Dospel pritom k názoru, že orgán verejnej moci by sa dopustil takéhoto

porušenia, ak by objektívne znemožnil účastníkovi konania využiť „jeho oprávnenia byť

prítomný pri prerokovaní veci..., predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk,

vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení,

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu

pomoc v konaní, alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by tým

postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície. Pokiaľ však procesný

postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto

procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného zreteľa nevyužil..., nemožno

dospieť k záveru“, že došlo k porušeniu uvedeného základného práva ().

Z citovaného nálezu vyplýva, že v odvolacom konaní možno v správnom konaní dosiahnuť

nápravy prípadného procesného pochybenia daňového úradu v prvostupňovom konaní, teda

prípadný zásah je nevyhnutné vnímať prizmou celého daňového konania, nielen konania

pred určitou inštanciou.

Ústavný súd nemá ani v tomto prípade dôvod odchýliť sa od uvedeného právneho

záveru. Z hľadiska okolností danej veci bolo rozhodujúce, že sťažovateľka mala možnosť

uplatniť svoje procesné práva už v rámci priebehu daňovej kontroly (porov. § 15 ods. 5 a 6

) a taktiež v plnom rozsahu v odvolacom konaní, pričom túto

možnosť súčasne využila okrem iného predložením spomínaného písomného čestného

vyhlásenia P. M. Pre posúdenie namietaného porušenia tak nebolo

rozhodujúce, či bol daňovým úradom vytvorený priestor na výkon procesných práv

sťažovateľky vo vyrubovacom konaní po ukončení daňovej kontroly, ale či bol vytvorený

v rámci daňového konania ako takého. Táto skutočnosť neznamená, že by daňový orgán

v prvostupňovom konaní mohol v prípade daňovej kontroly ignorovať zákonný postup

a spoľahnúť sa, že prípadné nedostatky jeho konania budú odstránené v odvolacom konaní

pred daňovým riaditeľstvom. Vyrubovacie konanie v takomto prípade je však nutné vnímať

v kontexte uskutočnenej daňovej kontroly a k nej sa vzťahujúcich procesných garancií.

Medzi tieto garancie patrí napríklad právo predkladať dôkazy alebo klásť svedkom

a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní v rámci daňovej kontroly podľa § 15 ods. 5

I keď daňovú kontrolu nemožno považovať za samostatnú fázu

daňového konania, ale len za úkon správcu dane (), nemožno prehliadnuť, že

plní obdobnú funkciu ako vytýkacie konanie v rámci vyrubovacieho konania a poskytuje

k tomu daňovému subjektu obdobný rozsah práv a povinností. Podobnosť medzi daňovou

kontrolou a vytýkacím konaním ilustruje i povinnosť vydať platobný alebo dodatočný

platobný výmer do 15 dní od skončenia daňovej kontroly podľa § 44 ods. 6 zákona

č. , ktorá vlastne vylučuje poskytnutie primeranej lehoty (minimálne však 15

dní) na vyjadrenie sa k pochybnostiam o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti daňového

priznania vo vytýkacom konaní podľa , a tým

i štandardný priebeh vyrubovacieho konania.

Ústavný súd napokon odmietol i námietky sťažovateľky smerujúce k tomu, že

daňové riaditeľstvo rozhodlo bez jej účasti, t. j., že sa podľa jej tvrdenia vlastne

sťažovateľka daňového konania vôbec nezúčastnila. Ústavný súde rešpektuje názor, že

porušenie základného práva podľa nemožno redukovať na otázku

ústneho pojednávania či inej účasti v konaní pred odvolacím orgánom v daňovom konaní,

ktorých nevyhnutnosť z tohto práva ani neplynie. Možno len pripomenúť, že sťažovateľka

bola už v rámci daňovej kontroly opakovane predvolaná na daňové konanie a vyzvaná

na predloženie dôkazov, ktoré by umožnili objasniť sporné skutočnosti. Konateľ

sťažovateľky sa taktiež dvakrát zúčastnil ústneho pojednávania u správcu dane.

Sťažovateľka preto mala dostatočný priestor na to, aby už v rámci daňovej kontroly uviedla

všetky rozhodné skutočnosti a navrhla vykonať dôkazy, ktoré by podporili skutkový záver

o uskutočnení zdaniteľného plnenia. Tento priestor mala pritom taktiež v odvolacom konaní

pred daňovým riaditeľstvom, a to predovšetkým v rámci samotného odvolania.

Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel aj v prípade namietaného porušenia

základného práva podľa k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne

neopodstatnená. Podľa ju preto odmietol.

III.C K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. februára 2008

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v petite sťažnosti síce navrhla vysloviť

aj porušenie , ale dôvody porušenia zásady rovnosti účastníkov súdneho

konania ďalej v texte sťažnosti žiadnym spôsobom nešpecifikovala.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen

správnym označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovými

okolnosťami.

Sťažovateľka zastúpená advokátom nijako neodôvodnila namietané porušenie

základného práva podľa . Keďže predmetná sťažnosť v tejto časti

neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú

náležitosť ustanovenú v , čo zakladá dôvod na jej

odmietnutie v tejto časti podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí, a preto ju ústavný súd z uvedeného dôvodu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010