Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 384/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn , a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2010

doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Sťažnosť podávam na: Krajský súd v Žiline pre spôsobenie prieťahov v odvolacom

konaní vedenom na krajskom súde so sp. zn. a 52/2010 o mojom návrhu – žalobe

vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. .

Listom zo dňa 15. júna 2010 Spr. 11 050/10 odpovedal predseda dotknutého

odvolacieho súdu na moju sťažnosť na prieťahy v konaní odvolacieho súdu zo dňa 19. mája

2010. Predseda krajského súdu... vyhodnotil moju sťažnosť ako oprávnenú a za vznik

prieťahov v odvolacom konaní sa mi v mene súdu ospravedlnil.

Na druhej strane v uvedenom liste vyvinul predseda krajského súdu snahu predsa len

ospravedlniť krajský súd s tým, že sa zjavne snažil dokázať, že boli objektívne a subjektívne

dôvody, pre ktoré došlo k prieťahom v odvolacom konaní, čím chcel top manažér krajského

súdu zmierniť negatívny dopad prieťahov na mňa ako sťažovateľa v tejto veci.

Žiaľ, predseda krajského súdu použil na bránenie súdu argumentáciu, ktorá

neobstojí ani podľa zákona o súdoch, ale ani podľa vzťahujúcich sa článkov

Slovenskej republiky, neobstojí podľa vnútrorezortných predpisov rezortu justície,

ministerstva spravodlivosti a iných. Neprijateľná je v tejto súvislosti hlavne konštatácia

predsedu dotknutého krajského súdu v tom zmysle, ako uvádza vo svojom liste, že pri

posudzovaní veci orgánmi správy súdov je nutné rešpektovať aj objektívny stav v obsadení

súdu a z toho vyplývajúci počet prejednávaných vecí konkrétnym sudcom a tiež existenciu

už vytýčených termínov v iných konaniach a potrebu dodržania poradia došlých vecí. Toto

zaťaženie súdu uznávam, ale, žiaľ, ani tieto a iné skutočnosti uvedené v liste nie sú

ospravedlnením vzniku prieťahov v konaní...

Odvolanie voči nesprávnemu rozsudku Okresného súdu v Žiline vo veci

-383 (žaloba na Ing. A. F. pre neoprávnené rozviazanie pracovného pomeru

a o náhradu mzdy) podal som podľa prostredníctvom súdu prvého stupňa

(Okresného súdu v Žiline) odvolaciemu Krajskému súdu listom zo dňa 19. novembra 2009.

Do podania tejto sťažnosti na prieťahy Ústavnému súdu Slovenskej republiky nie je mi

známe, či odvolací súd a to Krajský súd v Žiline o mojom odvolaní pre nesprávnosť

rozhodnutia súdu prvého stupňa už rozhodol, pretože takúto informáciu mi ani súd prvého

stupňa, ale ani odvolací súd doposiaľ nedoručil. Samozrejme, vzhľadom na to, že som

nedostal predvolanie na pojednávanie dotknutého krajského súdu o mojom odvolaní,

odvolací súd o mojom odvolaní ešte zrejme nepojednával a ani o ňom zjavne predbežne

nerozhodol. Tvrdím to preto, lebo mi nebol doručený doposiaľ, do odoslania tejto sťažnosti

ústavnému súdu rozsudok ani iná forma rozhodnutia odvolacieho súdu o mojom odvolaní

pre nesprávnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Píše sa 1. júl 2010, čiže od podania

odvolania 19. novembra 2009 uplynulo takmer 7 mesiacov, opravujem sa, takmer osem

mesiacov a vo veci o mojom odvolaní zrejme nie je rozhodnuté, pretože rozhodnutie mi

doručené nebolo. Podľa judikatúry ústavného súdu, za prieťah v konaní sa považuje

nečinnosť súdu po dobu šesť mesiacov a viac. Prieťahy sú teda preukázateľné.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na svoje zdravotné ťažkosti, ktoré podľa jeho

názoru súvisia s celkovou dĺžkou konania vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , pričom porušenie svojich práv vo vzťahu

ku konaniu pred prvostupňovým súdom v sťažnosti nenamietal. Na zlý zdravotný stav

a pocit právnej neistoty však sťažovateľ poukázal v súvislosti s prieťahmi, ktoré podľa jeho

názoru mali vzniknúť v sťažnosťou napadnutom konaní pred krajským súdom v odvolacom

konaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -383 zo 6. októbra 2009.

V závere sťažnosti požaduje, aby ústavný súd vyslovil, že v napadnutom konaní došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa , a aby mu priznal finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho, že

porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch (m. m. , ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (, , ,

, ). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle , sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr.

, , , ).

III.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v napadnutom konaní bez

označenia konkrétneho článku , ktorý mal byť porušený. Keďže bolo bez

akýchkoľvek pochybností zrejmé, že ide o , ústavný súd nepovažoval

za potrebné sťažovateľa vyzývať na odstránenie tohto nedostatku.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a sp. zn. .

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie začalo 11. februára 2010, keď okresný súd

predložil krajskému súdu súdny spis sp. zn. spolu s odvolaním sťažovateľa

proti rozsudku okresného súdu zo 6. októbra 2009, ako aj jeho uzneseniu z toho istého dňa,

ktorým nepripustil návrh na zámenu účastníkov konania na strane odporcu.

Na sťažnosť sťažovateľa namietajúceho prieťahy doručenú krajskému súdu 21. mája

2010 predseda krajského súdu vo svojej odpovedi z 15. júna 2010 okrem iného uviedol, že

„prešetrením potrebných skutočností, v rovine sťažnostného konania, v zmysle zákona

č. o súdoch, konštatujeme určité prieťahy, resp. neprimerane predĺženú dobu

konania z pohľadu celkovej dĺžky konania pred súdmi SR...“. Ústavný súd vo svojej

predchádzajúcej judikatúre v súvislosti so sťažnosťami na prieťahy podanými orgánom

štátnej správy všeobecných súdov uviedol, že skutočnosť, že ak orgán štátnej správy súdu

uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti

na to podanej sťažnosti podľa na ďalšie konanie, pretože ústavný súd

pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry považuje za potrebné poskytnúť

všeobecnému súdu časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia

protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou

(m. m. , ).

Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že napadnuté konanie skončilo rozsudkom

krajského súdu č. k. -424 z 31. augusta 2010 a uznesením krajského súdu

č. k. -429 z toho istého dňa. Obe rozhodnutia potvrdili správnosť rozhodnutí

okresného súdu napadnutých odvolaním sťažovateľa, pričom súdny spis spolu s uvedenými

rozhodnutiami krajského súdu, proti ktorým nie je prípustný ďalší riadny opravný

prostriedok, bol okresnému súdu vrátený 24. septembra 2010.

Berúc do úvahy skutočnosť, že napadnuté konanie pred krajským súdom začalo

11. februára 2010 a bolo skončené 31. augusta 2010, teda už 6 a pol mesiaca od jeho

začatia, ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania zjavne nie je takej

povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie základného práva podľa

, a preto ústavný súd sťažnosť v súlade s zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poukazuje na to, že pokiaľ by sťažovateľ

v sťažnosti namietal aj zbytočné prieťahy v súvislosti s konaním vedeným okresným súdom

pod sp. zn. , tak vzhľadom na to, že už v tejto veci rozhodol uznesením

sp. zn. z 20. januára 2010, ktorým sťažnosť odmietol jednak pre jej

neprípustnosť a jednak aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť, by rozhodovaniu ústavného súdu

bránila v súlade s prekážka veci rozhodnutej

(res iudicata), a takúto sťažnosť by bolo nutné odmietnuť pre jej neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010