Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 384/2010
PDF · 176.73 KB
No categories available
IV. ÚS 384/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/51/2010 a sp. zn 5 Co/52/2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2010
doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co/51/2010 a sp. zn. 5 Co/52/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Sťažnosť podávam na: Krajský súd v Žiline pre spôsobenie prieťahov v odvolacom
konaní vedenom na krajskom súde so sp. zn. 5 Co 51 a 52/2010 o mojom návrhu – žalobe
vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 9 C 1993/1998.
Listom zo dňa 15. júna 2010 Spr. 11 050/10 odpovedal predseda dotknutého
odvolacieho súdu na moju sťažnosť na prieťahy v konaní odvolacieho súdu zo dňa 19. mája
2010. Predseda krajského súdu... vyhodnotil moju sťažnosť ako oprávnenú a za vznik
prieťahov v odvolacom konaní sa mi v mene súdu ospravedlnil.
Na druhej strane v uvedenom liste vyvinul predseda krajského súdu snahu predsa len
ospravedlniť krajský súd s tým, že sa zjavne snažil dokázať, že boli objektívne a subjektívne
dôvody, pre ktoré došlo k prieťahom v odvolacom konaní, čím chcel top manažér krajského
súdu zmierniť negatívny dopad prieťahov na mňa ako sťažovateľa v tejto veci.
Žiaľ, predseda krajského súdu použil na bránenie súdu argumentáciu, ktorá
neobstojí ani podľa zákona o súdoch, ale ani podľa vzťahujúcich sa článkov Ústavy
Slovenskej republiky, neobstojí podľa vnútrorezortných predpisov rezortu justície,
ministerstva spravodlivosti a iných. Neprijateľná je v tejto súvislosti hlavne konštatácia
predsedu dotknutého krajského súdu v tom zmysle, ako uvádza vo svojom liste, že pri
posudzovaní veci orgánmi správy súdov je nutné rešpektovať aj objektívny stav v obsadení
súdu a z toho vyplývajúci počet prejednávaných vecí konkrétnym sudcom a tiež existenciu
už vytýčených termínov v iných konaniach a potrebu dodržania poradia došlých vecí. Toto
zaťaženie súdu uznávam, ale, žiaľ, ani tieto a iné skutočnosti uvedené v liste nie sú
ospravedlnením vzniku prieťahov v konaní...
Odvolanie voči nesprávnemu rozsudku Okresného súdu v Žiline vo veci
9 C 1993/1998-383 (žaloba na Ing. A. F. pre neoprávnené rozviazanie pracovného pomeru
a o náhradu mzdy) podal som podľa O. s. p. prostredníctvom súdu prvého stupňa
(Okresného súdu v Žiline) odvolaciemu Krajskému súdu listom zo dňa 19. novembra 2009.
Do podania tejto sťažnosti na prieťahy Ústavnému súdu Slovenskej republiky nie je mi
známe, či odvolací súd a to Krajský súd v Žiline o mojom odvolaní pre nesprávnosť
rozhodnutia súdu prvého stupňa už rozhodol, pretože takúto informáciu mi ani súd prvého
stupňa, ale ani odvolací súd doposiaľ nedoručil. Samozrejme, vzhľadom na to, že som
nedostal predvolanie na pojednávanie dotknutého krajského súdu o mojom odvolaní,
odvolací súd o mojom odvolaní ešte zrejme nepojednával a ani o ňom zjavne predbežne
nerozhodol. Tvrdím to preto, lebo mi nebol doručený doposiaľ, do odoslania tejto sťažnosti
ústavnému súdu rozsudok ani iná forma rozhodnutia odvolacieho súdu o mojom odvolaní
pre nesprávnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Píše sa 1. júl 2010, čiže od podania
odvolania 19. novembra 2009 uplynulo takmer 7 mesiacov, opravujem sa, takmer osem
mesiacov a vo veci o mojom odvolaní zrejme nie je rozhodnuté, pretože rozhodnutie mi
doručené nebolo. Podľa judikatúry ústavného súdu, za prieťah v konaní sa považuje
nečinnosť súdu po dobu šesť mesiacov a viac. Prieťahy sú teda preukázateľné.“
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na svoje zdravotné ťažkosti, ktoré podľa jeho
názoru súvisia s celkovou dĺžkou konania vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 1993/1998, pričom porušenie svojich práv vo vzťahu
ku konaniu pred prvostupňovým súdom v sťažnosti nenamietal. Na zlý zdravotný stav
a pocit právnej neistoty však sťažovateľ poukázal v súvislosti s prieťahmi, ktoré podľa jeho
názoru mali vzniknúť v sťažnosťou napadnutom konaní pred krajským súdom v odvolacom
konaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 1993/1998-383 zo 6. októbra 2009.
V závere sťažnosti požaduje, aby ústavný súd vyslovil, že v napadnutom konaní došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby mu priznal finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred
ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že
porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,
IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr.
I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
III.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v napadnutom konaní bez
označenia konkrétneho článku ústavy, ktorý mal byť porušený. Keďže bolo bez
akýchkoľvek pochybností zrejmé, že ide o čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd nepovažoval
za potrebné sťažovateľa vyzývať na odstránenie tohto nedostatku.
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co/51/2010 a sp. zn. 5 Co/52/2010.
Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie začalo 11. februára 2010, keď okresný súd
predložil krajskému súdu súdny spis sp. zn. 9 C 1993/1998 spolu s odvolaním sťažovateľa
proti rozsudku okresného súdu zo 6. októbra 2009, ako aj jeho uzneseniu z toho istého dňa,
ktorým nepripustil návrh na zámenu účastníkov konania na strane odporcu.
Na sťažnosť sťažovateľa namietajúceho prieťahy doručenú krajskému súdu 21. mája
2010 predseda krajského súdu vo svojej odpovedi z 15. júna 2010 okrem iného uviedol, že
„prešetrením potrebných skutočností, v rovine sťažnostného konania, v zmysle zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch, konštatujeme určité prieťahy, resp. neprimerane predĺženú dobu
konania z pohľadu celkovej dĺžky konania pred súdmi SR...“. Ústavný súd vo svojej
predchádzajúcej judikatúre v súvislosti so sťažnosťami na prieťahy podanými orgánom
štátnej správy všeobecných súdov uviedol, že skutočnosť, že ak orgán štátnej správy súdu
uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti
na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie, pretože ústavný súd
pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry považuje za potrebné poskytnúť
všeobecnému súdu časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia
protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou
(m. m. IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08).
Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že napadnuté konanie skončilo rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co/51/2010-424 z 31. augusta 2010 a uznesením krajského súdu
č. k. 5 Co/52/2010-429 z toho istého dňa. Obe rozhodnutia potvrdili správnosť rozhodnutí
okresného súdu napadnutých odvolaním sťažovateľa, pričom súdny spis spolu s uvedenými
rozhodnutiami krajského súdu, proti ktorým nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok, bol okresnému súdu vrátený 24. septembra 2010.
Berúc do úvahy skutočnosť, že napadnuté konanie pred krajským súdom začalo
11. februára 2010 a bolo skončené 31. augusta 2010, teda už 6 a pol mesiaca od jeho
začatia, ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania zjavne nie je takej
povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poukazuje na to, že pokiaľ by sťažovateľ
v sťažnosti namietal aj zbytočné prieťahy v súvislosti s konaním vedeným okresným súdom
pod sp. zn. 9 C 1993/1998, tak vzhľadom na to, že už v tejto veci rozhodol uznesením
sp. zn. III. ÚS 22/2010 z 20. januára 2010, ktorým sťažnosť odmietol jednak pre jej
neprípustnosť a jednak aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť, by rozhodovaniu ústavného súdu
bránila v súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde prekážka veci rozhodnutej
(res iudicata), a takúto sťažnosť by bolo nutné odmietnuť pre jej neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010