Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 438/2010
PDF · 160.53 KB
No categories available
II. ÚS 438/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť S. Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 146/05
a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010
doručená sťažnosť S. Š., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 T 146/05.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„V roku 2002 bolo proti mne začaté trestné stíhanie pre trestný čin falšovania
a pozmeňovania kontrolných technických opatrení na označenie tovaru podľa § 145a ods.1
Trestného zákona. V rámci vyšetrovania pri domovej prehliadke a prehliadke iných
priestorov boli mi zaistené veci, ktoré mali proti mojej osobe slúžiť ako dôkaz zo spáchania
trestného činu. Jednalo sa o alkohol, u ktorého bolo podozrenie, že bol označený falošnými
kontrolnými známkami. Okresný súd v Prešove rozsudkom sp.zn.: 5T 117/04 z 18.októbra
2005 rozhodol okrem iného aj podľa § 81 ods.3 Trestného poriadku tak, že nariadil zničenie
dôkazných vecí-alkoholu, falošných kontrolných známok a ostatných vecí nájdených pri
domových prehliadkach, ktoré sú uvedené pod položkou č.7/34 v depozite Okresnej
prokuratúry v P. Aj proti tomuto výroku som podal odvolanie a odvolací súd - Krajský súd
v Prešove uznesením sp.zn.: 1To 136/06 z 24.aprila 2007 tento výrok o zničení vecí zrušil.
Dňa 23.novembra 2007 rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp.zn.: 5 T 146/05 som
bol uznaný vinným a bol mi uložený trest, tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
23. novembra 2007. Súd pri vyhlásení rozsudku vyhlásil, že o dôkazných veciach vedených
na Okresnej prokuratúre v P. v depozite pod položkou č.7/34 rozhodne samostatným
uznesením.
Ja som listom z 3.decembra 2009 žiadal Okresný súd v Prešove o doručenie
rozhodnutia o zaistených veciach. Doposiaľ mi súd na moju žiadosť neodpovedal a ani mi
nedoručil predmetné rozhodnutie. ...
V konkrétnom súdnom konaní za prieťahy, zodpovedá len súd, ktorý mal vydať
samostatné rozhodnutie o zaistených veciach nachádzajúcich sa v depozite Okresnej
prokuratúry v P. pod č. 7/34, a nie sú mi známe žiadne okolnosti, ktoré by bránili súdu
takéto rozhodnutie vydať.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v tomto
znení:
„Okresný súd v Prešove v konaní sp.zn. 5 T 146/05, nevydaním rozhodnutia
o zaistených veciach nachádzajúcich sa v depozite Okresnej prokuratúry v P. pod č. 7/34,
od 23.novembra až doteraz, porušil moje základné právo na prerokovanie vecí bez
zbytočných prieťahov, preto žiadam, aby bolo prikázané Okresnému súdu v Prešove, aby
ihneď o zaistených veciach rozhodol.
Ďalej žiadam aby ústavný súd rozhodol o primeranom finančnom zadosťučinení
mojej osoby v rozsahu 3000 €, ktorú sumu mi je povinný zaplatiť Okresný súd v Prešove, do
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Uvedené finančné zadosťučinenie požadujem z dôvodu spôsobenej majetkovej ujmy,
spočívajúcej v nemožnosti nakladať s mojim majetkom. ...
Súčasne žiadam, aby ústavný súd zaviazal žalovaného Okresný súd v Prešove
zaplatiť mi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 254,52 € ... na
účet môjho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 146/05 tým, že
nerozhodol o veciach sťažovateľa zaistených pri domovej prehliadke nachádzajúcich sa
v depozite Okresnej prokuratúry P. pod položkou č. 7/34.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (podobne čl. 38 ods. 2 listiny).
1. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (uvedené platí aj
vo vzťahu k čl. 38 ods. 2 listiny) môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne
rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06, I. ÚS 208/09),
a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže
dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že okresný súd
8. júna 2010 o veciach sťažovateľa zaistených v priebehu trestného konania rozhodol
uznesením č. k. 5 T 146/2005-2179 tak, že zaistené veci nariadil zničiť. Proti uzneseniu
okresného súdu o zničení zaistených vecí z 8. júna 2010 podal sťažovateľ 22. júla 2010
sťažnosť. Sťažnosť sťažovateľa, ktorou za porušovateľa svojho základného práva označil
okresný súd, bola ústavnému súdu doručená 1. júla 2010, t. j. v čase, keď porušenie
označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníka konania, už
netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2
listiny v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva
už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie
predmetnej ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na
konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
predsedovi príslušného súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny, koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo
ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so
základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za prieťahy aj
disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže voči sudcovi všeobecného súdu,
ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať dokonca aj
disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne
považovať za účinný prostriedok nápravy.
Sťažovateľ, ktorý je kvalifikovane právne zastúpený, v podanej sťažnosti netvrdil,
ani inak ničím nepreukázal, že podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného
súdu, prípadne, že by mu v podaní takejto sťažnosti bránili dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktorých existenciu nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti.
Ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03,
II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel preto k záveru, že sťažovateľ nevyužil účinný prostriedok
nápravy na odstránenie namietaného porušenia ním označených základných práv, preto
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho
sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010