Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 385/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. H., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. F.,

Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , základného práva

zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného v čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna

2010 doručená sťažnosť Ing. L. H., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. marca 2010.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným na Okresnom súde

Trebišov (ďalej len „okresný súd“) domáhal ochrany osobnosti a žiadal, aby súd uložil

odporcovi J. V. povinnosť zdržať sa do budúcnosti tvrdenia, že podaním žiadosti

o poskytnutie informácie zo 7. augusta 2006 na Obecný úrad v Hriadkach chcel sťažovateľ

od obce vylákať finančné prostriedky, a aby sa mu za to písomne ospravedlnil. Zároveň

sťažovateľ žiadal, aby sa mu odporca ospravedlnil aj za to, že na verejnom zhromaždení

obyvateľov obce H. 18. septembra 2006 ako starosta vyhlásil, že sťažovateľ je hlupák, ktorý

prekazil v obci H. tak potrebnú vec ako je vodovod. Súčasne požiadal priznať trovy

konania. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. z 13. marca 2009

tak, že žalovanému uložil povinnosť zdržať sa v budúcnosti tvrdenia, že podaním žiadosti

o poskytnutie informácie zo 7. augusta 2006 na Obecný úrad v H. chcel sťažovateľ od obce

vylákať finančné prostriedky, a aby sa mu za to písomne ospravedlnil do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti, teda v časti požadovaného ospravedlnenia za

vyjadrenie na verejnom zhromaždení obyvateľov obce H. 18. septembra 2006, žalobu

zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti

zamietajúcej časti rozsudku, ako aj proti výroku o trovách konania podal sťažovateľ

odvolanie, ktorému krajský súd nevyhovel.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že jeho vec nebola prerokovaná spravodlivo, lebo až

19. marca 2010 mu bolo krajským súdom doručené bez sprievodného listu „Vyjadrenie

žalovaného J. V. k podanému odvolaniu navrhovateľa v konaní OS Trebišov“

zo 16. júna 2009, čo je podľa neho v rozpore s ustanovením § 114 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). K vyjadreniu žalovaného podal na okresnom súde

osobne 22. marca 2010, t. j. hneď v nasledujúci pracovný deň po jeho doručení, stanovisko,

ktorým v podstate doplnil svoje odvolanie proti rozsudku okresného súdu a poukázal na to,

že žalovaný pokračuje aj naďalej v ohováraní jeho osoby (v tejto súvislosti podal už po

druhýkrát na žalovaného na Okresnej prokuratúre Trebišov oznámenie o podozrení zo

spáchania trestného činu ohovárania). Poukázal tiež na listinné dôkazy (zápisnice zo

zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce H.), ktoré nepreukazujú, že mal prekaziť či

prerušiť výstavbu verejného vodovodu. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd podľa neho

neodoslal „bezodkladne“ krajskému súdu jeho stanovisko, a preto bolo krajskému súdu

doručené „až 30. marca 2010, t. j. jeden deň po rozhodnutí druhostupňového súdu o mojom

odvolaní“. Podľa sťažovateľa mu bolo potrebné doručiť vyjadrenie odporcu k jeho

odvolaniu a poskytnúť mu „sudcovskú lehotu na vyjadrenie“. Až po jej uplynutí mal

krajský súd ako súd odvolací vo veci rozhodnúť.

Podľa sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné, pretože

výpovede svedkov neboli vyhodnotené správne a rozhodnutie krajského súdu vychádza zo

skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Postup krajského súdu, ktorý neprihliadol na ďalšie sťažovateľom navrhnuté dôkazy,

považuje tiež za nesprávny. Išlo o zápisnicu miestnej volebnej komisie o výsledku volieb do

Obecného zastupiteľstva obce H. a volieb starostu z 2. decembra 2006, ktorou chcel

preukázať nepravdivosť výpovede svedkyne H., ktorá vypovedala, že sťažovateľ

nekandidoval v komunálnych voľbách za poslanca obecného zastupiteľstva. Sťažovateľ

takýto dôkaz predložil až krajskému súdu z toho dôvodu, že tak reagoval na nesprávne

odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Ďalším navrhovaným dôkazom, na ktorý krajský

súd neprihliadol, bola zmluva o prevode práv investora obce H. na V. K.. Týmto dôkazom

chcel sťažovateľ preukázať nepravdivosť výpovede žalovaného J. V., že od začiatku

výstavby vodovodu nebola Obec H. investorom tohto diela.

4. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1/ Základné právo občana Ing. L. H. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo

dňa 29.03.2010 pod sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

v Trebišove zo dňa 13.03.2009 pod sp. zn. bolo porušené.

2/ Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.03.2010 pod sp. zn.

v celom rozsahu a vec vracia Krajského súdu Košice na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce

z trov právneho zastúpenia v sume 149,23 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva zaručeného v listiny, práva

zaručeného v čl. 6 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 29. marca 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu

z 29. marca 2010“).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie

označených práv rozsudkom krajského súdu z 29. marca 2010, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

7. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

8. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu z 29. marca 2010

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, ktoré

dôsledne vychádzali z riadne vykonaných dôkazov. Rozsudok krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či

arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle

však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil.

Ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred krajským

súdom podľa až (ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu)

a ani to, že by závery krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd

v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

krajského súdu. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom

o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným. Sťažovateľ preto podľa názoru ústavného súdu

podanou sťažnosťou sleduje dosiahnutie zmeny rozsudku krajského súdu, ktorý potvrdil

rozsudok okresného súdu, ktorým čiastočne zamietol návrh sťažovateľa, a teda pre

sťažovateľa skončil sčasti nepriaznivo. Túto skutočnosť však nemožno spájať s pojmom

spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza,

že zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z ,

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na

úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo

chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (,

).

Postup krajského súdu, ktorý sa pri odôvodnení rozsudku v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením okresného súdu, nemožno považovať za arbitrárny ani z toho hľadiska, že

svoje odôvodnenie obmedzil len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, pretože

sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Takýto postoj je v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa odvolací súd môže pri

zamietnutí odvolania obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti

Španielsku z 21. januára 1999). Ústavný súd preto považuje postup krajského súdu pri

preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie

základného práva podľa , práva podľa dohovoru a základného práva

zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny.

9. Vo vzťahu k argumentu sťažovateľa, že krajský súd mu nedoručil včas vyjadrenie

odporcu k jeho odvolaniu a neposkytol mu primeranú lehotu na repliku k nemu, ústavný súd

uvádza, že obaja účastníci konania, teda sťažovateľ ako navrhovateľ a odporca vyjadrili

svoje stanovisko k rozsudku okresného súdu z 13. marca 2009 písomne vo forme odvolania

a vyjadrením k odvolaniu, v ktorom však neboli uvedené žiadne skutočnosti či dôvody,

ktoré by ovplyvňovali rozhodnutie odvolacieho súdu. Preto jeho nedoručením sťažovateľovi

nebolo zasiahnuté do spravodlivého konania v zmysle označených článkov , listiny

a dohovoru.

10. Sťažovateľ sa v sťažnosti dožaduje aj ochrany práva zaručeného v čl. 1

dodatkového protokolu, ktoré zaručuje ochranu majetku fyzických a právnických osôb.

Sťažovateľ nijak neodôvodnil, ako mal rozsudok krajského súdu porušiť uvedené právo.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu

a rozsudkom krajského súdu z 29. marca 2010, a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

11. Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť v celom rozsahu z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania sťažovateľa),

ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010