Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 385/2010
PDF · 179.53 KB
No categories available
I. ÚS 385/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. H., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. F.,
Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného v čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 248/2009 z 29. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna
2010 doručená sťažnosť Ing. L. H., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co 248/2009 z 29. marca 2010.
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným na Okresnom súde
Trebišov (ďalej len „okresný súd“) domáhal ochrany osobnosti a žiadal, aby súd uložil
odporcovi J. V. povinnosť zdržať sa do budúcnosti tvrdenia, že podaním žiadosti
o poskytnutie informácie zo 7. augusta 2006 na Obecný úrad v Hriadkach chcel sťažovateľ
od obce vylákať finančné prostriedky, a aby sa mu za to písomne ospravedlnil. Zároveň
sťažovateľ žiadal, aby sa mu odporca ospravedlnil aj za to, že na verejnom zhromaždení
obyvateľov obce H. 18. septembra 2006 ako starosta vyhlásil, že sťažovateľ je hlupák, ktorý
prekazil v obci H. tak potrebnú vec ako je vodovod. Súčasne požiadal priznať trovy
konania. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 13 C 109/2007 z 13. marca 2009
tak, že žalovanému uložil povinnosť zdržať sa v budúcnosti tvrdenia, že podaním žiadosti
o poskytnutie informácie zo 7. augusta 2006 na Obecný úrad v H. chcel sťažovateľ od obce
vylákať finančné prostriedky, a aby sa mu za to písomne ospravedlnil do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti, teda v časti požadovaného ospravedlnenia za
vyjadrenie na verejnom zhromaždení obyvateľov obce H. 18. septembra 2006, žalobu
zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti
zamietajúcej časti rozsudku, ako aj proti výroku o trovách konania podal sťažovateľ
odvolanie, ktorému krajský súd nevyhovel.
3. Sťažovateľ je toho názoru, že jeho vec nebola prerokovaná spravodlivo, lebo až
19. marca 2010 mu bolo krajským súdom doručené bez sprievodného listu „Vyjadrenie
žalovaného J. V. k podanému odvolaniu navrhovateľa v konaní 13 C 109/07 OS Trebišov“
zo 16. júna 2009, čo je podľa neho v rozpore s ustanovením § 114 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). K vyjadreniu žalovaného podal na okresnom súde
osobne 22. marca 2010, t. j. hneď v nasledujúci pracovný deň po jeho doručení, stanovisko,
ktorým v podstate doplnil svoje odvolanie proti rozsudku okresného súdu a poukázal na to,
že žalovaný pokračuje aj naďalej v ohováraní jeho osoby (v tejto súvislosti podal už po
druhýkrát na žalovaného na Okresnej prokuratúre Trebišov oznámenie o podozrení zo
spáchania trestného činu ohovárania). Poukázal tiež na listinné dôkazy (zápisnice zo
zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce H.), ktoré nepreukazujú, že mal prekaziť či
prerušiť výstavbu verejného vodovodu. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd podľa neho
neodoslal „bezodkladne“ krajskému súdu jeho stanovisko, a preto bolo krajskému súdu
doručené „až 30. marca 2010, t. j. jeden deň po rozhodnutí druhostupňového súdu o mojom
odvolaní“. Podľa sťažovateľa mu bolo potrebné doručiť vyjadrenie odporcu k jeho
odvolaniu a poskytnúť mu „sudcovskú lehotu na vyjadrenie“. Až po jej uplynutí mal
krajský súd ako súd odvolací vo veci rozhodnúť.
Podľa sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné, pretože
výpovede svedkov neboli vyhodnotené správne a rozhodnutie krajského súdu vychádza zo
skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Postup krajského súdu, ktorý neprihliadol na ďalšie sťažovateľom navrhnuté dôkazy,
považuje tiež za nesprávny. Išlo o zápisnicu miestnej volebnej komisie o výsledku volieb do
Obecného zastupiteľstva obce H. a volieb starostu z 2. decembra 2006, ktorou chcel
preukázať nepravdivosť výpovede svedkyne H., ktorá vypovedala, že sťažovateľ
nekandidoval v komunálnych voľbách za poslanca obecného zastupiteľstva. Sťažovateľ
takýto dôkaz predložil až krajskému súdu z toho dôvodu, že tak reagoval na nesprávne
odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Ďalším navrhovaným dôkazom, na ktorý krajský
súd neprihliadol, bola zmluva o prevode práv investora obce H. na V. K.. Týmto dôkazom
chcel sťažovateľ preukázať nepravdivosť výpovede žalovaného J. V., že od začiatku
výstavby vodovodu nebola Obec H. investorom tohto diela.
4. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„1/ Základné právo občana Ing. L. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 29.03.2010 pod sp. zn. 5Co/248/2009, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu
v Trebišove zo dňa 13.03.2009 pod sp. zn. 13C/109/2007 bolo porušené.
2/ Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.03.2010 pod sp. zn.
6Co/248/2009 v celom rozsahu a vec vracia Krajského súdu Košice na ďalšie konanie.
3/ Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia v sume 149,23 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny, práva
zaručeného v čl. 6 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 5 Co 248/2009 z 29. marca 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu
z 29. marca 2010“).
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie
označených práv rozsudkom krajského súdu z 29. marca 2010, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
7. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný
súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
8. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu z 29. marca 2010
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, ktoré
dôsledne vychádzali z riadne vykonaných dôkazov. Rozsudok krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či
arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle
však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil.
Ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred krajským
súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu)
a ani to, že by závery krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd
v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
krajského súdu. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom
o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným. Sťažovateľ preto podľa názoru ústavného súdu
podanou sťažnosťou sleduje dosiahnutie zmeny rozsudku krajského súdu, ktorý potvrdil
rozsudok okresného súdu, ktorým čiastočne zamietol návrh sťažovateľa, a teda pre
sťažovateľa skončil sčasti nepriaznivo. Túto skutočnosť však nemožno spájať s pojmom
spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza,
že ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na
úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo
chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02,
Postup krajského súdu, ktorý sa pri odôvodnení rozsudku v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením okresného súdu, nemožno považovať za arbitrárny ani z toho hľadiska, že
svoje odôvodnenie obmedzil len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, pretože
sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Takýto postoj je v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa odvolací súd môže pri
zamietnutí odvolania obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti
Španielsku z 21. januára 1999). Ústavný súd preto považuje postup krajského súdu pri
preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 dohovoru a základného práva
zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny.
9. Vo vzťahu k argumentu sťažovateľa, že krajský súd mu nedoručil včas vyjadrenie
odporcu k jeho odvolaniu a neposkytol mu primeranú lehotu na repliku k nemu, ústavný súd
uvádza, že obaja účastníci konania, teda sťažovateľ ako navrhovateľ a odporca vyjadrili
svoje stanovisko k rozsudku okresného súdu z 13. marca 2009 písomne vo forme odvolania
a vyjadrením k odvolaniu, v ktorom však neboli uvedené žiadne skutočnosti či dôvody,
ktoré by ovplyvňovali rozhodnutie odvolacieho súdu. Preto jeho nedoručením sťažovateľovi
nebolo zasiahnuté do spravodlivého konania v zmysle označených článkov ústavy, listiny
a dohovoru.
10. Sťažovateľ sa v sťažnosti dožaduje aj ochrany práva zaručeného v čl. 1
dodatkového protokolu, ktoré zaručuje ochranu majetku fyzických a právnických osôb.
Sťažovateľ nijak neodôvodnil, ako mal rozsudok krajského súdu porušiť uvedené právo.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a rozsudkom krajského súdu z 29. marca 2010, a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená.
11. Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť v celom rozsahu z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania sťažovateľa),
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010