Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 95 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (108)I. ÚS 379/2010
PDF · 256.23 KB
No categories available
I. ÚS 379/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. H., K., zastúpenej JUDr. I. R., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na starostlivosť o dieťa
a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie
rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 390/2006-977 z 28. februára 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. J. H. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2008 doručená sťažnosť Mgr. J. H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. I. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na starostlivosť o dieťa
a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP 390/2006-977 z 28. februára 2008 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti, z k nej pripojených príloh a na základe skutočností vyplývajúcich
zo spisu Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 Nc/843/2000 bolo
zistené, že sťažovateľka v septembri 1995 – v šiestom mesiaci svojho tehotenstva (pričom
s otcom dieťaťa zosobášená nebola) dobrovoľne oznámila Úradu pre právnu ochranu detí
a mládeže mesta H. (ďalej len „úrad“) v S., že svoje dieťa chce po narodení odovzdať na
otvorenú adopciu (offene Adoption). Na základe uvedenej skutočnosti vedúca adopčného
úradu 4. októbra 1995 kontaktovala manželov H. F. a Ch. K., ktorí o otvorenú adopciu
dieťaťa prejavili záujem. Prvé stretnutie budúcich adoptívnych rodičov a sťažovateľky sa
uskutočnilo 6. októbra 1995 v H.. Maloletý L. R. H. sa sťažovateľke narodil 4. januára
1996 v H. a má slovenskú štátnu príslušnosť. Sťažovateľka maloletého 5. januára 1996
odovzdala manželom H. –W. F. a Ch. K. do osobnej opatery v ich domácnosti v H.,
s cieľom pozdejšej adopcie. Po pôrode a odovzdaní dieťaťa do starostlivosti sa sťažovateľka
vrátila na územie S.. V období od januára do novembra 1996 sťažovateľka manželov F.
nekontaktovala. Do tohto obdobia spadá práceneschopnosť sťažovateľky trvajúca od 25.
mája 1996 do 1. júla 1996, ktorá bola spôsobená fyzickým napadnutím sťažovateľky otcom
maloletého dieťaťa. Sťažovateľka listom z 10. novembra 1996 oznámila úradu, že súhlasí
len s dočasnou opaterou maloletého manželmi F. Listom z 12. februára 1997 požiadala
manželov F., aby jej maloletého vydali. Dňa 24. februára 1997 sa uskutočnilo stretnutie
sťažovateľky s manželmi F., na ktorom vyjadrila rozporuplné a chaotické želania (prejavila
záujem o vzatie maloletého do vlastnej starostlivosti, ale navrhla i striedavý pobyt dieťaťa
v N. a na S., s tým, že sa zachová kontakt s biologickou matkou a manželmi F. bude
informovaná o jeho vývoji, resp. aby bol jej syn daný do výchovnej opatery iba H. F.).
Prvotné vyhlásenia o súhlase s adopciou sťažovateľka s odstupom niekoľkých mesiacov od
narodenia dieťaťa zmenila. Poručnícky súd H. rozhodnutím sp. zn. 40 X 111/97
z 9. októbra 1998 návrh matky na vydanie dieťaťa zamietol, nariadil, aby maloletý zostal
v starostlivosti manželov F. a upravil právo styku matky s dieťaťom, a to dvakrát mesačne
v trvaní štyroch hodín. Konanie nemeckých orgánov v uvedenom období už bolo
ovplyvnené aj obavou z možného únosu maloletého matkou. Stretnutia maloletého s matkou
sa uskutočnili 1. decembra 1998, 10. januára 1999, 8. februára 1999, 12. marca 1999
a 19. apríla 1999. Keďže sťažovateľkou uskutočnené návštevy predstavovali pre dieťa
veľkú záťaž, V. svojím rozhodnutím sp. zn. 16 UF 238/97 zo 16. augusta 1999 okrem iného
sťažnosť sťažovateľky zamietol a osobný styk matky s dieťaťom pozastavil do 31. marca
2000. Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka 17. septembra 1999 ústavnú sťažnosť
N., ktorá nebola na konanie prijatá. Úrad udelil 17. decembra 1999 manželom F. povolenie
na opatrovanie maloletého, s uvedením, že od 16. augusta 1999 trvá nariadenie V.
o zotrvaní maloletého u nevlastných rodičov. Prvostupňový súd v H. predbežným
nariadením sp. zn. 33 F 75/00 z 12. mája 2000 pozastavil styk matky s maloletým do
vyriešenia hlavnej veci. V. zamietol sťažnosť sťažovateľky proti predbežnému opatreniu P.
a právo styku matky s maloletým prerušil najdlhšie do 31. júla 2001. Dňa 15. augusta 2001
rozhodol prvostupňový súd v H. rozhodnutím sp. zn. 33 F 258/00 o zamietnutí žiadosti
manželov F. na zastavenie rodičovskej starostlivosti matky, príp. odňatie rodičovskej
starostlivosti matke a rozhodnutím sp. zn. 33 F 75/00 zo 16. augusta 2001 o prerušení práva
styku sťažovateľky s maloletým do 31. decembra 2001. Prvostupňový súd v H. rozhodnutím
sp. zn. 33 F 75/00 z 12. februára 2003 zastavil konanie o úprave styku matky s maloletým.
V súčasnosti neprebiehajú v S. žiadne konania vo veci maloletého.
3. V období prerušenia styku matky s maloletým v dôsledku rozhodnutia n. súdu
podala sťažovateľka 18. mája 2000 na okresnom súde návrh na zverenie maloletého do jej
výchovy a opatery. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 13 Nc 843/00. Okresný súd vo veci
rozhodol rozsudkom z 28. mája 2003, z výroku ktorého je podstatné, že zveril maloletého
do výchovy a opatery manželom F., návrh sťažovateľky na zverenie maloletého do jej
výchovy zamietol a zakázal jej styk s maloletým. Proti uvedenému rozsudku podala
sťažovateľka odvolanie 11. júla 2003. Krajský súd uznesením č. k. 16 CoP 393/03-731
z 20. februára 2004 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 13 Nc/843/2000-872 z 27. októbra 2006,
ktorým zveril maloletého do výchovy a opatery manželom F., ktorí sú oprávnení a povinní
maloletého vychovávať, vyživovať, zastupovať ho, konať za neho s tým, že rozhodnutie vo
veciach, ktoré nie sú bežnou záležitosťou, podliehajú schváleniu súdom; matku maloletého
zaviazal prispievať na jeho výživu 681 Sk; návrh matky na zverenie maloletého do jej
výchovy zamietol; upravil styk matky s maloletým a povinnosť manželov F. tento styk
umožiť; účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania a manželom F. uložil doplatiť
trovy štátu. Okresný súd vo veci vydal dopĺňací rozsudok č. k. 13Nc/843/2000-886
z 13. novembra 2006, ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti manželov F. zaplatiť trovy
štátu. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že okresný
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri
svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 CoP/390/2006-977 z 28. februára 2008 rozsudok
okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o výchove maloletého
a vo výroku o zamietnutí návrhu matky na zverenie maloletého do jej výchovy, ako aj vo
výroku o náhrade trov štátu potvrdil, zmenil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo
výroku o výživnom tak, že matka je povinná prispievať na výživu maloletého po 1 000 Sk
mesačne, a zmenil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o styku matky
s maloletým tak, že matka je oprávnená stýkať sa s maloletým každý párny mesiac v roku,
vždy prvý víkend od soboty 10 h do nedele 18 h, pričom dieťa prevezme od manželov F.
pred bytom, v ktorom bývajú v určenom čase, a na tom istom mieste im ho po skončení
styku odovzdá, manželia F. sú povinní dieťa na styk riadne pripraviť a matke dieťa
v určenom čase odovzdať a od matky v určenom čase prevziať.
4. Podľa tvrdení sťažovateľky uvedeným rozsudkom došlo k porušeniu „domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa článku 41 ods. 4 vety prvej Ústavy SR, na
to, aby jej práva rodiča boli obmedzené rozhodnutím súdu na základe zákona podľa článku
41 ods. 4 vety druhej Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru, a na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru“.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského
súdu, vec mu vrátil na ďalšie konanie, zakázal pokračovať v porušovaní označených práv
sťažovateľky a priznal jej náhradu všetkých trov tohto konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (napr. I. ÚS 124/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý ma právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom
prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
8. K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu malo podľa tvrdení
sťažovateľky dojsť postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorý vo veci zhodne ako súd
prvostupňový nepostupoval v súlade s povinnosťou, ktorú im ukladá ustanovenie § 120
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je súd vo veciach starostlivosti
o maloletých povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci
ich účastníci nenavrhli. Sťažovateľka poukázala predovšetkým na skutočnosť, že krajský
súd uznesením č. k. 16 CoP 393/03-731 z 20. februára 2004 zrušil rozsudok okresného
súdu č. k. Nc 843/00-652 a uložil mu povinnosť nariadiť nové znalecké dokazovanie na
posúdenie skutočností uvedených v predtým vypracovaných znaleckých posudkoch,
s možnosťou zváženia vykonania znaleckého dokazovania vedeckým ústavom, vysokou
školou alebo inštitúciou. Okresný súd v súlade s uvedeným názorom krajského súdu takéto
dokazovanie nariadil vykonať Psychiatrickou nemocnicou P. v P., k jeho vykonaniu však
v dôsledku objektívnych príčin na strane manželov F. nedošlo. Okresný súd podľa tvrdení
sťažovateľky nevyužil prostriedky dané mu zákonom na zabezpečenie vykonania
znaleckého posudku a vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 13 Nc 843/2000-872
z 27. októbra 2006 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 843/2000-886 z 13. novembra
2006, ktorý krajský súd rozsudkom č. k. 7 CoP/390/2006-977 z 28. februára 2008 v časti
potvrdil a v časti zmenil. Sťažovateľka namieta, že ani prvostupňový, ani druhostupňový
súd nezdôvodnili, prečo nariadené znalecké dokazovanie už nebolo potrebné vykonať
a prečo vo veci nevykonali ďalšie dôkazy, predovšetkým nezisťovali názor maloletého
dieťaťa, v dôsledku čoho je konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že prvostupňový súd
rozhodol v súlade so záujmom maloletého dieťaťa nezakotvené v dôkazoch vykonaných
v konaní.
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len
v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené
zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných
ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00,
Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa ústavy zameriava na kontrolu
zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými
súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a slobodách.
Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov
(najmä relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov) aplikované spôsobom, ktorý by znamenal porušenie
označených ústavných práv sťažovateľky, a zistil, že to tak nie je.
10. Vychádzajúc z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd
konštatuje, že o napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení nemôže prijať
záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli z ústavného hľadiska udržateľné, prípadne
boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, že za daného stavu
(skutočnosť, že sa dieťa od svojho narodenia zdržiava v S., je materiálne zabezpečené
a vychovávané v úplnej rodine vytvorenej manželmi F. s ďalšími väzbami na širšiu rodinu,
začlenenie do krajiny ako celku – s prijatím jej jazyka ako materinského, návštevu
nemeckých škôl, spôsob života a koníčky, čím vytvárajú vo svojom súhrne zázemie aj pre
prípravu na budúci profesionálny život) a po preskúmaní konania prvostupňového súdu
v celom rozsahu je v záujme maloletého dieťaťa, aby zostalo v starostlivosti manželov F.,
pričom ale existujú dôvody na zásadnú zmenu úpravy styku matky s maloletým a určenie
výživného. Uvedené závery krajského súdu zodpovedajú príslušným ustanoveniam
Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rodine a možno vysloviť, že sledujú
predovšetkým záujmy maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno
považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu
vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho
závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne.
Ústavný súd pripomína, že spravodlivosť treba posudzovať z hľadiska konania ako
celku. V tomto smere je preto potrebné zobrať do úvahy dokazovanie, ktoré bolo vykonané
okresným súdom, všetky okolnosti, za ktorých sa dieťa ocitlo v S., skutočnosti, na základe
ktorých bolo začaté konanie o zverenie maloletého do výchovy matky, vyjadrenia matky
maloletého, manželov F., v ktorých osobnej starostlivosti sa maloletý od svojho narodenia
nachádza, C. v B. ako kolízneho opatrovníka, ako aj všetky dosiaľ vo veci vykonané
znalecké posudky. Záujmy dieťaťa, tak ako ich prezentuje sťažovateľka, v súčasnej situácii
nemožno v žiadnom prípade označiť za skutočné záujmy maloletého dieťaťa, ale záujmy
matky prezentované súdu s odstupom uplynulých rokov, v ktorých zásadným spôsobom
prehodnotila prvotný úmysel umiestniť dieťa v náhradnej rodine s cieľom otvorenej
adopcie. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky vysloveným v jej sťažnosti, že
v konaní je potrebné postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý
v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na rozhodnutie vo veci
Olsson v. Sweden z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway z 23. septembra 1994)
vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha, pričom pri
hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný najvyšším záujmom dieťaťa,
ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.
11. Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté rozhodnutie
krajského súdu ústavný súd konštatoval, že je primerane odôvodnené, pričom právne
závery, o ktoré krajský súd svoje rozhodnutie oprel, možno z ústavného hľadiska
akceptovať, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd okrem iného poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. l
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (III. ÚS 3/97,
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 4
ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru
12. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na
základe zákona.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
13. Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky považoval za
zásadné pre rozhodnutie tieto skutočnosti:
Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú
v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody
a v záujme maloletého dieťaťa. Iná situácia vzniká v prípade rodičovstva detí, ktoré sa
narodia mimo manželstva a medzi rodičmi nedôjde k dohode o výchove dieťaťa. V takom
prípade súd rozhodne o zverení dieťaťa do výchovy jednému z rodičov. V prípade
sťažovateľky ide o zásadne odlišnú situáciu, keďže táto s otcom dieťaťa, ktorý o dieťa
nejavil záujem, zosobášená nebola, dieťa sa narodilo v S., kde ho sťažovateľka odovzdala
do výchovy manželov F. pre účely budúceho osvojenia. V ďalšom období sťažovateľka
s osvojením nesúhlasila a podala okresnému súdu návrh na zverenie maloletého do svojej
výchovy. Vo veci úpravy styku sťažovateľky s maloletým je v súčasnom období
právoplatne rozhodnuté.
Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nie je podľa už vysloveného
právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) obmedzením práv rodičov, ale práve
naopak, prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť
v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy ani s čl. 8 ods. 2 dohovoru.
Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu základného práva
sťažovateľky na ochranu jej rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa
čl. 8 ods. 2 dohovoru by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného
práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru.
14. Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
15. Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010