Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 379/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. H., K., zastúpenej JUDr. I. R., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na starostlivosť o dieťa

a jeho výchovu podľa , základného práva domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie

rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -977 z 28. februára 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2008 doručená sťažnosť Mgr. J. H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. I. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na starostlivosť o dieťa

a jeho výchovu podľa (ďalej len „“),

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -977 z 28. februára 2008 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti, z k nej pripojených príloh a na základe skutočností vyplývajúcich

zo spisu Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 Nc/843/2000 bolo

zistené, že sťažovateľka v septembri 1995 – v šiestom mesiaci svojho tehotenstva (pričom

s otcom dieťaťa zosobášená nebola) dobrovoľne oznámila Úradu pre právnu ochranu detí

a mládeže mesta H. (ďalej len „úrad“) v S., že svoje dieťa chce po narodení odovzdať na

otvorenú adopciu (offene Adoption). Na základe uvedenej skutočnosti vedúca adopčného

úradu 4. októbra 1995 kontaktovala manželov H. F. a Ch. K., ktorí o otvorenú adopciu

dieťaťa prejavili záujem. Prvé stretnutie budúcich adoptívnych rodičov a sťažovateľky sa

uskutočnilo 6. októbra 1995 v H.. Maloletý L. R. H. sa sťažovateľke narodil 4. januára

1996 v H. a má slovenskú štátnu príslušnosť. Sťažovateľka maloletého 5. januára 1996

odovzdala manželom H. –W. F. a Ch. K. do osobnej opatery v ich domácnosti v H.,

s cieľom pozdejšej adopcie. Po pôrode a odovzdaní dieťaťa do starostlivosti sa sťažovateľka

vrátila na územie S.. V období od januára do novembra 1996 sťažovateľka manželov F.

nekontaktovala. Do tohto obdobia spadá práceneschopnosť sťažovateľky trvajúca od 25.

mája 1996 do 1. júla 1996, ktorá bola spôsobená fyzickým napadnutím sťažovateľky otcom

maloletého dieťaťa. Sťažovateľka listom z 10. novembra 1996 oznámila úradu, že súhlasí

len s dočasnou opaterou maloletého manželmi F. Listom z 12. februára 1997 požiadala

manželov F., aby jej maloletého vydali. Dňa 24. februára 1997 sa uskutočnilo stretnutie

sťažovateľky s manželmi F., na ktorom vyjadrila rozporuplné a chaotické želania (prejavila

záujem o vzatie maloletého do vlastnej starostlivosti, ale navrhla i striedavý pobyt dieťaťa

v N. a na S., s tým, že sa zachová kontakt s biologickou matkou a manželmi F. bude

informovaná o jeho vývoji, resp. aby bol jej syn daný do výchovnej opatery iba H. F.).

Prvotné vyhlásenia o súhlase s adopciou sťažovateľka s odstupom niekoľkých mesiacov od

narodenia dieťaťa zmenila. Poručnícky súd H. rozhodnutím sp. zn.

z 9. októbra 1998 návrh matky na vydanie dieťaťa zamietol, nariadil, aby maloletý zostal

v starostlivosti manželov F. a upravil právo styku matky s dieťaťom, a to dvakrát mesačne

v trvaní štyroch hodín. Konanie nemeckých orgánov v uvedenom období už bolo

ovplyvnené aj obavou z možného únosu maloletého matkou. Stretnutia maloletého s matkou

sa uskutočnili 1. decembra 1998, 10. januára 1999, 8. februára 1999, 12. marca 1999

a 19. apríla 1999. Keďže sťažovateľkou uskutočnené návštevy predstavovali pre dieťa

veľkú záťaž, V. svojím rozhodnutím sp. zn. zo 16. augusta 1999 okrem iného

sťažnosť sťažovateľky zamietol a osobný styk matky s dieťaťom pozastavil do 31. marca

2000. Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka 17. septembra 1999 ústavnú sťažnosť

N., ktorá nebola na konanie prijatá. Úrad udelil 17. decembra 1999 manželom F. povolenie

na opatrovanie maloletého, s uvedením, že od 16. augusta 1999 trvá nariadenie V.

o zotrvaní maloletého u nevlastných rodičov. Prvostupňový súd v H. predbežným

nariadením sp. zn. z 12. mája 2000 pozastavil styk matky s maloletým do

vyriešenia hlavnej veci. V. zamietol sťažnosť sťažovateľky proti predbežnému opatreniu P.

a právo styku matky s maloletým prerušil najdlhšie do 31. júla 2001. Dňa 15. augusta 2001

rozhodol prvostupňový súd v H. rozhodnutím sp. zn. o zamietnutí žiadosti

manželov F. na zastavenie rodičovskej starostlivosti matky, príp. odňatie rodičovskej

starostlivosti matke a rozhodnutím sp. zn. zo 16. augusta 2001 o prerušení práva

styku sťažovateľky s maloletým do 31. decembra 2001. Prvostupňový súd v H. rozhodnutím

sp. zn. z 12. februára 2003 zastavil konanie o úprave styku matky s maloletým.

V súčasnosti neprebiehajú v S. žiadne konania vo veci maloletého.

3. V období prerušenia styku matky s maloletým v dôsledku rozhodnutia n. súdu

podala sťažovateľka 18. mája 2000 na okresnom súde návrh na zverenie maloletého do jej

výchovy a opatery. Konanie bolo vedené pod sp. zn. . Okresný súd vo veci

rozhodol rozsudkom z 28. mája 2003, z výroku ktorého je podstatné, že zveril maloletého

do výchovy a opatery manželom F., návrh sťažovateľky na zverenie maloletého do jej

výchovy zamietol a zakázal jej styk s maloletým. Proti uvedenému rozsudku podala

sťažovateľka odvolanie 11. júla 2003. Krajský súd uznesením č. k. -731

z 20. februára 2004 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -872 z 27. októbra 2006,

ktorým zveril maloletého do výchovy a opatery manželom F., ktorí sú oprávnení a povinní

maloletého vychovávať, vyživovať, zastupovať ho, konať za neho s tým, že rozhodnutie vo

veciach, ktoré nie sú bežnou záležitosťou, podliehajú schváleniu súdom; matku maloletého

zaviazal prispievať na jeho výživu 681 Sk; návrh matky na zverenie maloletého do jej

výchovy zamietol; upravil styk matky s maloletým a povinnosť manželov F. tento styk

umožiť; účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania a manželom F. uložil doplatiť

trovy štátu. Okresný súd vo veci vydal dopĺňací rozsudok č. k. -886

z 13. novembra 2006, ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti manželov F. zaplatiť trovy

štátu. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že okresný

súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri

svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd rozsudkom č. k. -977 z 28. februára 2008 rozsudok

okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o výchove maloletého

a vo výroku o zamietnutí návrhu matky na zverenie maloletého do jej výchovy, ako aj vo

výroku o náhrade trov štátu potvrdil, zmenil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo

výroku o výživnom tak, že matka je povinná prispievať na výživu maloletého po 1 000 Sk

mesačne, a zmenil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o styku matky

s maloletým tak, že matka je oprávnená stýkať sa s maloletým každý párny mesiac v roku,

vždy prvý víkend od soboty 10 h do nedele 18 h, pričom dieťa prevezme od manželov F.

pred bytom, v ktorom bývajú v určenom čase, a na tom istom mieste im ho po skončení

styku odovzdá, manželia F. sú povinní dieťa na styk riadne pripraviť a matke dieťa

v určenom čase odovzdať a od matky v určenom čase prevziať.

4. Podľa tvrdení sťažovateľky uvedeným rozsudkom došlo k porušeniu „domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa článku 46 ods. 1

SR, na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa článku 41 ods. 4 vety prvej SR, na

to, aby jej práva rodiča boli obmedzené rozhodnutím súdu na základe zákona podľa článku

41 ods. 4 vety druhej SR, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru, a na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru“.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského

súdu, vec mu vrátil na ďalšie konanie, zakázal pokračovať v porušovaní označených práv

sťažovateľky a priznal jej náhradu všetkých trov tohto konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (napr. , , ,

, ).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý ma právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom

prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

8. K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu malo podľa tvrdení

sťažovateľky dojsť postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorý vo veci zhodne ako súd

prvostupňový nepostupoval v súlade s povinnosťou, ktorú im ukladá ustanovenie § 120

ods. 2 , podľa ktorého je súd vo veciach starostlivosti

o maloletých povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci

ich účastníci nenavrhli. Sťažovateľka poukázala predovšetkým na skutočnosť, že krajský

súd uznesením č. k. -731 z 20. februára 2004 zrušil rozsudok okresného

súdu č. k. -652 a uložil mu povinnosť nariadiť nové znalecké dokazovanie na

posúdenie skutočností uvedených v predtým vypracovaných znaleckých posudkoch,

s možnosťou zváženia vykonania znaleckého dokazovania vedeckým , vysokou

školou alebo inštitúciou. Okresný súd v súlade s uvedeným názorom krajského súdu takéto

dokazovanie nariadil vykonať Psychiatrickou nemocnicou P. v P., k jeho vykonaniu však

v dôsledku objektívnych príčin na strane manželov F. nedošlo. Okresný súd podľa tvrdení

sťažovateľky nevyužil prostriedky dané mu zákonom na zabezpečenie vykonania

znaleckého posudku a vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. -872

z 27. októbra 2006 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 843/2000-886 z 13. novembra

2006, ktorý krajský súd rozsudkom č. k. -977 z 28. februára 2008 v časti

potvrdil a v časti zmenil. Sťažovateľka namieta, že ani prvostupňový, ani druhostupňový

súd nezdôvodnili, prečo nariadené znalecké dokazovanie už nebolo potrebné vykonať

a prečo vo veci nevykonali ďalšie dôkazy, predovšetkým nezisťovali názor maloletého

dieťaťa, v dôsledku čoho je konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že prvostupňový súd

rozhodol v súlade so záujmom maloletého dieťaťa nezakotvené v dôkazoch vykonaných

v konaní.

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len

v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené

zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (,

).

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa zameriava na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými

súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a slobodách.

Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov

(najmä relevantné ustanovenia a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov) aplikované spôsobom, ktorý by znamenal porušenie

označených ústavných práv sťažovateľky, a zistil, že to tak nie je.

10. Vychádzajúc z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd

konštatuje, že o napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení nemôže prijať

záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli z ústavného hľadiska udržateľné, prípadne

boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, že za daného stavu

(skutočnosť, že sa dieťa od svojho narodenia zdržiava v S., je materiálne zabezpečené

a vychovávané v úplnej rodine vytvorenej manželmi F. s ďalšími väzbami na širšiu rodinu,

začlenenie do krajiny ako celku – s prijatím jej jazyka ako materinského, návštevu

nemeckých škôl, spôsob života a koníčky, čím vytvárajú vo svojom súhrne zázemie aj pre

prípravu na budúci profesionálny život) a po preskúmaní konania prvostupňového súdu

v celom rozsahu je v záujme maloletého dieťaťa, aby zostalo v starostlivosti manželov F.,

pričom ale existujú dôvody na zásadnú zmenu úpravy styku matky s maloletým a určenie

výživného. Uvedené závery krajského súdu zodpovedajú príslušným ustanoveniam

a zákona o rodine a možno vysloviť, že sledujú

predovšetkým záujmy maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno

považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu

vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho

závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne.

Ústavný súd pripomína, že spravodlivosť treba posudzovať z hľadiska konania ako

celku. V tomto smere je preto potrebné zobrať do úvahy dokazovanie, ktoré bolo vykonané

okresným súdom, všetky okolnosti, za ktorých sa dieťa ocitlo v S., skutočnosti, na základe

ktorých bolo začaté konanie o zverenie maloletého do výchovy matky, vyjadrenia matky

maloletého, manželov F., v ktorých osobnej starostlivosti sa maloletý od svojho narodenia

nachádza, C. v B. ako kolízneho opatrovníka, ako aj všetky dosiaľ vo veci vykonané

znalecké posudky. Záujmy dieťaťa, tak ako ich prezentuje sťažovateľka, v súčasnej situácii

nemožno v žiadnom prípade označiť za skutočné záujmy maloletého dieťaťa, ale záujmy

matky prezentované súdu s odstupom uplynulých rokov, v ktorých zásadným spôsobom

prehodnotila prvotný úmysel umiestniť dieťa v náhradnej rodine s cieľom otvorenej

adopcie. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky vysloveným v jej sťažnosti, že

v konaní je potrebné postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý

v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na rozhodnutie vo veci

Olsson v. Sweden z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway z 23. septembra 1994)

vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha, pričom pri

hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný najvyšším záujmom dieťaťa,

ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

11. Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté rozhodnutie

krajského súdu ústavný súd konštatoval, že je primerane odôvodnené, pričom právne

závery, o ktoré krajský súd svoje rozhodnutie oprel, možno z ústavného hľadiska

akceptovať, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd okrem iného poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo podľa ods. l

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (,

).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 4

a práva podľa dohovoru

12. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na

základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

13. Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky považoval za

zásadné pre rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú

v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody

a v záujme maloletého dieťaťa. Iná situácia vzniká v prípade rodičovstva detí, ktoré sa

narodia mimo manželstva a medzi rodičmi nedôjde k dohode o výchove dieťaťa. V takom

prípade súd rozhodne o zverení dieťaťa do výchovy jednému z rodičov. V prípade

sťažovateľky ide o zásadne odlišnú situáciu, keďže táto s otcom dieťaťa, ktorý o dieťa

nejavil záujem, zosobášená nebola, dieťa sa narodilo v S., kde ho sťažovateľka odovzdala

do výchovy manželov F. pre účely budúceho osvojenia. V ďalšom období sťažovateľka

s osvojením nesúhlasila a podala okresnému súdu návrh na zverenie maloletého do svojej

výchovy. Vo veci úpravy styku sťažovateľky s maloletým je v súčasnom období

právoplatne rozhodnuté.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nie je podľa už vysloveného

právneho názoru ústavného súdu () obmedzením práv rodičov, ale práve

naopak, prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť

v nesúlade s ani s dohovoru.

Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu základného práva

sťažovateľky na ochranu jej rodičovských práv podľa a práva podľa

čl. 8 ods. 2 dohovoru by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením jej základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo

porušené základné právo sťažovateľky podľa ani jej právo podľa

ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného

práva podľa a dohovoru.

14. Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

15. Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010