Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 394/2010
PDF · 164.13 KB
No categories available
III. ÚS 394/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť L. F., T., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 119/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010
doručená sťažnosť L. F., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. G.,
P., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1
dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 119/2009.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom podaným Okresnému súdu Trnava (ďalej
len „okresný súd“) 15. mája 2000 sa jeho bývalá manželka Z. F. domáhala zrušenia
spoločného nájmu k obecnému bytu, ktorý získali za trvania manželstva. Dňa 20. decembra
2004 okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 107/2000 rozhodol tak, že zrušil
spoločný nájom k spornému bytu a výlučným nájomcom sa stala Z. F. s povinnosťou
zabezpečiť sťažovateľovi náhradný byt. Podaním z 21. marca 2005 sa sťažovateľ domáhal
nariadenia predbežného opatrenia z dôvodu dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi
sporu. Dňa 20. júna 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie nezrozumiteľného
podania, čo v stanovenej lehote vykonal. Okresný súd následne jeho návrh odmietol. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Dňa 30. novembra 2005 Krajský súd
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd sťažovateľa opätovne vyzval na doplnenie pôvodného
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, no následne tento návrh odmietol z dôvodu, že
doplnenie podania nepovažoval za dostatočné. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu
podal sťažovateľ odvolanie, ktoré však bolo krajským súdom odmietnuté, pretože nespĺňalo
zákonom požadované náležitosti. Dňa 3. novembra 2008 sťažovateľ podal proti rozhodnutiu
krajského súdu dovolanie, o ktorom dosiaľ najvyšší súd nerozhodol, a to aj napriek jeho
sťažnosti z 24. augusta 2009.
Sťažovateľ tvrdí, že „Najvyšší súd SR svojou nečinnosťou rozhodnúť vo veci
nariadenia predbežného opatrenia porušil nielen právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ale v tej súvislosti aj moje právo bývania v byte, ktorý som nemohol
pre zlé vzťahy s bývalou manželkou užívať. Aj napriek naliehavosti mojej situácie mi do
dnešných dní neposkytol ochranu môjho práva, ktorej som sa domáhal nariadením
predbežného opatrenia.“.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1, na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky, na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8
odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/119/2009, bolo porušené.
2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5Cdo/119/2009 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov, aby čo najrýchlejším
prejednaním a rozhodnutím veci bola zabezpečená ochrana obydlia sťažovateľa.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 22.500 €
(slovom dvadsaťdvatisícpäťsto eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 303,31 EUR v lehote 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,
III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 119/2009.
Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že najvyšší súd svojou nečinnosťou,
resp. nerozhodnutím o opravnom prostriedku (dovolaní) porušil jeho „právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... neposkytol ochranu môjmu právu, ktorého
som sa domáhal nariadením predbežného opatrenia“.
Námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ zahrnul
do petitu, avšak v sťažnosti ju osobitne nezdôvodnil. Ústavný súd je podľa ustanovenia § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom (petitom) na začatie konania. Navyše,
sťažovateľ ja zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.
Ústavný súd viackrát judikoval, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98,
K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však
mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku
zbytočných prieťahov viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť
efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že
porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. m. m. IV. ÚS 147/04).
V konkrétnych okolnostiach danej veci postup najvyššieho súdu neznamená taký
zásah, aby jeho intenzita nadobudla charakter porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ nevzal do úvahy
skutočnosť, že dovolacie konanie vyžaduje náležitú prípravu vzhľadom na očakávanú
kvalitu rozhodnutia a na jeho špecifikáciu, keďže patrí medzi opravné konanie po
právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu. Čo sa týka počtu procesných úkonov, ide
o nenáročné konanie, keďže sa spravidla nenariaďuje pojednávanie a dokazovanie sa
nevykonáva. Odlišnosť tohto konania je daná zložitosťou a náročnosťou právneho
posúdenia, ktoré si vyžaduje aj patričnú časovú prípravu.
V priebehu predbežného prerokovania veci na ústavnom súde nebolo zistené, že by
námietku vznesenú sťažovateľom ako „včasné nevydanie predbežného opatrenia najvyšším
súdom“ bolo možné spájať s porušením základného práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní postupuje podľa ustanovenia § 236 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa práv uvedených v čl. 46
možno dožadovať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom
prípade ide o možnú námietku porušenia Občianskeho súdneho poriadku v ustanovení § 236
a nasl., ktorú by musel sťažovateľ vzniesť, aby sa mohol dožadovať ochrany zaručenej
ústavou a medzinárodným dohovorom, ktoré zabezpečuje ústavný súd.
Námietka, že najvyšší súd nevydal rozhodnutie o predbežnom opatrení tak, ako si
predstavoval sťažovateľ, nemôže byť stotožnená s porušením konkrétneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, a tým ani s ochranou zaručenou čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že ak sa námietka dotýka
spravodlivého procesu, ide o námietku proti porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožnil s právnym názorom najvyššieho súdu,
pokiaľ ide o nevydanie predbežného opatrenia, sama osebe nemôže viesť k tomu, že ide
o zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť názoru najvyššieho súdu, ktoré by mal ústavný
súd nahradiť vlastním opatrením.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. s právom na
úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).
Pokiaľ ide o námietku porušenia práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
konštatuje, že dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti,
ktoré by svedčili o porušení princípov spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a teda nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto práva.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže nezistil žiadnu súvislosť
medzi napádaným postupom najvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých
sťažovateľ namietal, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010