Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 396/2010
PDF · 168.84 KB
No categories available
IV. ÚS 396/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou, spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 92/2010-44 zo 16. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou, spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 14 CoE/92/2010-44 zo 16. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere z 26. marca 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka fyzickej osobe úver
v sume 298,75 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný dlžník vrátiť
v 13 dvojtýždňových splátkach v sume po 35,52 € od 9. apríla 2003. Na zabezpečenie úveru
bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca
dlžníka, priamo v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti,
okrem iného, podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného
titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, 15. júla 2003 bola notárom
spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Následne bol 13. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)
4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Na základe ostatného návrhu sťažovateľky z
28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora okresný súd uznesením č. k. 14 Er 133/2004-
18 zo 17. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň zamietol
návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
14 CoE/92/2010-44 zo 16. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne
a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala
na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že
exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE/92/2010-44 zo dňa
16. 06. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE/92/2010-44 zo dňa
16. 06. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3730,98 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o., trovy
právneho zastúpenia v sume 387,80 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za
158,90 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta, ev. č. ..., H., spol. s r. o.,
č. účtu: ... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na
posúdenie sťažnosti z hľadiska jej možnej zjavnej neopodstatnenosti. V tejto súvislosti
ústavný súd zároveň pripomenul ďalší právny názor tvoriaci súčasť jeho stabilizovanej
judikatúry, podľa ktorého vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo
iného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, vo svojom návrhu žiadala, aby
ústavný súd v náleze vyslovil, že namietaným uznesením krajského súdu
č. k. 14 CoE/92/2010-44 zo 16. júna 2010 došlo k porušeniu (iba) práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, a zrušil toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej
podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v jej exekučnej veci, čím podľa
jej názoru malo byť porušené jej právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým nesporne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu by v súlade s týmto právnym názorom bolo možné
uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Skutočnosť, že sťažovateľ namieta len porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu bez toho, aby namietal aj porušenie niektorého z ústavnoprocesných princípov,
resp. základných práv upravených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, príp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal aj nosné dôvody namietaného uznesenia
krajského súdu vyjadrené v jeho odôvodnení najmä takto:
«Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou
skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované
široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,
ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva
uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému
bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,
odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok
v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať,
či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec
v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený
zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote,
o ktorej nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté
v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca,
správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor
záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem
už konštatovaných vád „udeleného“ plnomocenstva na dôvažok je potrebné spomenúť
i zásadnú skutočnosť, že povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného
zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena
zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej
zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôle pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým
je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec
bude hájiť záujem povinného ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Už
len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v napadnutom uznesení, ako aj
konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie
absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené
platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným
zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v menej ktorej
„konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky
vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť
exekučného titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal
exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie,
neobstojí. Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či
existujú formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným
predpokladom na vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného
titulu (§ 41 Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej
činnosti (či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný
titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní)
skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež
na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v
tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom
štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie
sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí nezákonne vedenú
exekúciu aj bez návrhu zastaviť.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie namietaného
uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ním
nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho z ústavou garantovaných práv sťažovateľky.
V nadväznosti na právne názory krajského súdu ústavný súd navyše poukazuje aj na
skutočnosť, že citované právne názory krajského súdu zodpovedajú aj ustálenej judikatúre
najvyššieho súdu, ktorý napr. v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.
3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,
že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní rozhodol
o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010