Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 396/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou, spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -44 zo 16. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou, spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -44 zo 16. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere z 26. marca 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka fyzickej osobe úver

v sume 298,75 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný dlžník vrátiť

v 13 dvojtýždňových splátkach v sume po 35,52 € od 9. apríla 2003. Na zabezpečenie úveru

bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca

dlžníka, priamo v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti,

okrem iného, podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného

titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, 15. júla 2003 bola notárom

spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol 13. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Na základe ostatného návrhu sťažovateľky z

28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora okresný súd uznesením č. k. 14 Er 133/2004-

18 zo 17. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň zamietol

návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-44 zo 16. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne

a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že

exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok

v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -44 zo dňa

16. 06. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -44 zo dňa

16. 06. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3730,98 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o., trovy

právneho zastúpenia v sume 387,80 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za

158,90 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta, ev. č. ..., H., spol. s r. o.,

č. účtu: ... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na

posúdenie sťažnosti z hľadiska jej možnej zjavnej neopodstatnenosti. V tejto súvislosti

ústavný súd zároveň pripomenul ďalší právny názor tvoriaci súčasť jeho stabilizovanej

judikatúry, podľa ktorého vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo

iného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, vo svojom návrhu žiadala, aby

ústavný súd v náleze vyslovil, že namietaným uznesením krajského súdu

č. k. -44 zo 16. júna 2010 došlo k porušeniu (iba) práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu, a zrušil toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej

podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v jej exekučnej veci, čím podľa

jej názoru malo byť porušené jej právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým nesporne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu by v súlade s týmto právnym názorom bolo možné

uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

Skutočnosť, že sťažovateľ namieta len porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu bez toho, aby namietal aj porušenie niektorého z ústavnoprocesných princípov,

resp. základných práv upravených v až , príp. práva podľa

dohovoru, už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal aj nosné dôvody namietaného uznesenia

krajského súdu vyjadrené v jeho odôvodnení najmä takto:

«Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou

skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované

široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,

ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva

uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému

bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,

odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok

v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať,

či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec

v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený

zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote,

o ktorej nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté

v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca,

správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor

záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2

, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem

už konštatovaných vád „udeleného“ plnomocenstva na dôvažok je potrebné spomenúť

i zásadnú skutočnosť, že povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného

zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena

zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej

zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôle pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým

je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec

bude hájiť záujem povinného ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Už

len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v napadnutom uznesení, ako aj

konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie

absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené

platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným

zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v menej ktorej

„konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky

vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže

byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,

ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť

exekučného titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom

skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal

exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie,

neobstojí. Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či

existujú formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným

predpokladom na vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného

titulu (§ 41 Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej

činnosti (či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný

titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní)

skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež

na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v

tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom

štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie

sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí nezákonne vedenú

exekúciu aj bez návrhu zastaviť.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie namietaného

uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ním

nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho z garantovaných práv sťažovateľky.

V nadväznosti na právne názory krajského súdu ústavný súd navyše poukazuje aj na

skutočnosť, že citované právne názory krajského súdu zodpovedajú aj ustálenej judikatúre

najvyššieho súdu, ktorý napr. v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,

že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po

stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní rozhodol

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010