Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 240/2010
PDF · 327.68 KB
No categories available
IV. ÚS 240/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. J., D., zastúpeného advokátkou Mgr. A. L., V.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Er 502/2003, za účasti Okresného súdu Veľký Krtíš, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Veľký Krtíš p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 Er 502/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Veľký Krtíš p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
konania súvisiace s právnym zastupovaním J. J. v sume 254,88 € (slovom
dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. A.
L. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Veľký Krtíš j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania J. J.
v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ... vedený v Štátnej pokladnici do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010
doručená sťažnosť J. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. L.,
V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký
Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako povinný účastníkom exekučného konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 Er 502/2003 na základe právoplatného
a vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. 2 Cb 101/00-102 zo 4. júla 2002, ktorým
bol voči oprávnenému zaviazaný na zaplatenie peňažnej sumy 29 440 Sk a trov konania
v sume 1 176 Sk.
Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom, ktorej ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 240/2010-22
zo 17. júna 2010 vyhovel a sťažovateľovi ustanovil ako právnu zástupkyňu advokátku
Mgr. A. L., V. Právna zástupkyňa sťažovateľa následne po predchádzajúcej výzve
ústavného súdu doplnila a upresnila sťažnosť sťažovateľa podaním z 26. júla 2010, v
ktorom sa okrem iného uvádza:
„V konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003 Okresného súdu vo Veľkom Krtíši
a v konaní sp. zn. 12 CoE 107/2008 Krajského súdu v B. Bystrici mu (sťažovateľovi, pozn.)
bolo odopreté jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho právo
byť v konaní zastúpený právnym zástupcom a to vzhľadom k jeho majetkovým a osobným
pomerom, ktoré súdu preukázal. V uvedenom konaní podľa sťažovateľa nešlo o zrejme
bezúspešné uplatnenie si nároku alebo bránenie práva a preto podľa sťažovateľa mal súd
jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov vyhovieť. Najvyšší súd SR
však dospel k názoru, že u sťažovateľa nejde o bezúspešné bránenie práva a to z dôvodu, že
v rámci preskúmania veci v inštančnom postupe nemôže úspešne brániť svoje práva, keďže
proti rozhodnutiu okresného súdu už nie je prípustný riadny prostriedok. Sťažovateľovi ako
povinnému bolo znemožnené realizovať jeho právo na súdnu ochranu – garantované aj
Ústavou SR. Najvyšší súd z týchto dôvodov zrušil rozhodnutie Okresného súdu vo Veľkom
Krtíši, ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici a vrátil vec súdu na ďalšie konanie.
Následne Okresný súd vo Veľkom Krtíši uznesením ustanovil sťažovateľovi ako právneho
zástupcu Centrum právnej pomoci – kancelária Banská Bystrica, a to aj napriek tomu, že
Centrum právnej pomoci právnu pomoc v obchodných veciach neposkytuje. Chybným
posúdením veci takto došlo k zbytočným prieťahom k veci.
Podľa sťažovateľa je právo na tzv. bezprieťahové konanie základným ľudským
právom, ktorého cieľom je odstránenie právnej neistoty konania pre účastníkov sporu.
Sťažovateľovi je jasné, že rýchlosť konania sa v každom prípade posudzuje individuálne na
základe zložitosti veci z hľadiska skutkového, ako aj právneho, ako aj súčinnosti
navrhovateľa a postupu súdu, má však za to, že v jeho prípade poskytol súdu dostatočnú
súčinnosť, ako aj to, že sa podľa sťažovateľa nejedná o tak zložitý a z hľadiska práva
náročný prípad, že by sudca vyžadoval z časového hľadiska zvýšenú prípravu. Sťažovateľ
má zato, že v jeho prípade nebola primeraná lehota zo strany súdu rešpektovaná, nakoľko
súd dlhšiu dobu nekonal. Sťažovateľ podal dňa 7. 4. 2010 sťažnosť do rúk predsedu súdu,
kde urgoval, aby súd vo veci konal, nakoľko podľa sťažovateľa sa súd svojou nečinnosťou,
príp. chybnými rozhodnutiami snaží odoprieť sťažovateľovi právneho zástupcu, ktorý by
hájil jeho záujmy.“
V súlade s doplnením sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej nálezom
takto rozhodol:
„Okresný súd Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 502/2003 porušil právo
sťažovateľa J. J., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Veľký Krtíš, aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 Er 502/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi J. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Eur,
ktoré je Okresný súd Veľký Krtíš povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia
tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 240/2010-31
z 31. augusta 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 11160/2010 z 20. septembra 2010 predseda
okresného súdu poukázal na vyjadrenie podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 388/2010
z 28. apríla 2010 a uviedol, že „predmetné vyjadrenie korešponduje aj so súčasným
názorom vedenia okresného súdu“.
Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 388/2010 z 30. apríla 2010 podpredseda
okresného súdu uviedol:
„Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd spolu
s návrhom na vykonanie exekúcie v zmysle zák. č. 233/1995 Z. z. dňa 02. 06. 2003 a toto
konanie je vedené pod sp. zn. 7Er 502/2003. Dňa 06. 06. 2003 okresný súd vydal poverenie
pod č. 5610 007382. Dňa 17. 07. 2003 súdna exekútorka Bc. I. T. postúpila podanie
povinného zo dňa 15. 07. 2003 označené ako námietky proti trovách exekúcie
zn. Ex 165/2003- 19. Povinný – sťažovateľ dňa 21. 07. 2003 vyzvaný na zaplatenie súdneho
poplatku za námietky vo výške 1.472,. Sk. Povinný dňa 30. 07. 2003 podáva žiadosť
o odpustenie súdnych poplatkov. Úpravou dňa 30. 07. 2003 bolo zaslané tlačivo vz. 6
potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, ktoré dňa 11. 08. 2003
povinný potvrdené podáva na okresný súd. Dňa 21. 08. 2003 povinný vyzvaný na
predloženie dokladu o výške dôchodku. Toto potvrdenie bolo súdu zaslané dňa 11. 09. 2003.
Prípisom zo dňa 19. 09. 2003 žiadaný Daňový úrad vo Veľkom Krtíši o zaslanie správy
ohľadne daňových priznaní za roky 2001 a 2002. Daňový úrad Veľký Krtíš dňa 07. 10. 2003
predkladá fotokópie daňových priznaní k dani z príjmov povinného za roky 2001 a 2002.
Uznesením zo dňa 30. 10. 2003 súd priznal povinnému — sťažovateľovi oslobodenie od
súdnych poplatkov za námietky. Uznesenie právoplatné 21. 11. 2003. Okresný súd Veľký
Krtíš uznesením zo dňa 03. 12. 2003 v konaní 7Er 502/2003-38 námietky povinného proti
exekúcii zamieta. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 12. 12. 2003. Povinný
podáva dňa 08. 01. 2004 odvolanie proti uzneseniu 7Er 502/2003-38 už po lehote.
14. 01. 2004 spis uložený na lehotu 1 rok. Súdna exekútorka dňa 07. 09. 2004 podáva návrh
na uloženie poriadkovej pokuty. Uznesením zo dňa 01. 06. 2005 súd ukladá v konaní
7 Er 502/2003-49 poriadkovú pokutu vo výške 25.000,- Sk. J. J.– sťažovateľ podáva dňa
17. 06. 2005 odvolanie voči uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty. Uznesenie Okresného
súdu vo Veľkom Krtíši o uložení pokuty súd dňa 01. 12. 2005 zrušuje. Uznesenie
právoplatné 07. 12. 2005. Dňa 26. 01. 2007 znovu podaný návrh na uloženie poriadkovej
pokuty povinnému J. J. 02. 03. 2007 súdna exekútorka postupuje námietky povinného proti
ďalším trovách exekúcie. Súd tieto námietky uznesením zo dňa 07. 05. 2007 č. k.
7 Er 502/2003-72 zamieta. Uznesenie povinný prevzal dňa 04. 06. 2007. Povinný dňa
05. 06. 2007 podáva odvolanie proti uzneseniu zo dňa 07. 05. 2007 o zamietnutí námietok.
JUDr. M. V. dňa 10. 07. 2007 žiada o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci z
dôvodov, že povinný viackrát sudcu napadol písomne v iných veciach, v ktorých bol potom
vylúčený. V konaní 6 Cb 78/2006 kde bol účastníkom, povinný boli všetci sudcovia
okresného súdu vylúčení a vec bola prikázaná na Okresný súd v Lučenci. Predsedníčka
súdu dňa 10. 08. 2007 predkladá spis na vyjadrenie všetkým sudcom. Dňa 20. 08. 2007 spis
predložený na Krajský súd Banská Bystrica ako súdu nadriadenému na rozhodnutie podľa
§ 16 ods. 1 O. s. p. Krajský súd Banská Bystrica spis bez meritórneho rozhodnutia vrátil
z dôvodu, že je možný postup podľa § 15 O. s. p. Dňa 21. 09. 2007 bola vec pridelená
Mgr. D. K. Sudkyňa Mgr. K. požiadala dňa 26. 09. 2007 o vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci. Spis bol pridelený dňa 27. 09. 2007 JUDr. E. P., ktorá dňa 27. 09. 2007
žiada o vylúčenie z prejednania a rozhodovania veci z dôvodu, že povinného osobne pozná
a bola už vylúčená vo veci Cb 78/2006. Spis dňa 02. 10. 2007 predložený na Krajský súd do
Banskej Bystrici. Uznesením zo dňa 16. 10. 2007 v konaní 14 NcC 269/2007-91 JUDr. E. P.
bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn. 7Er 502/2003. Spis vrátený
z KS Banská Bystrica dňa 25. 10. 2007. Dňa 26. 10. 2007 bola vec náhodným výberom -
generátorom pridelená JUDr. M. R. Dňa 28. 11. 2007 spis predložený na Krajský súd
v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní povinného z č. l. 74 a tiež proti rozhodnutiu č.
l. 72. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 16 CoE 114/2007-98 zo dňa
27. 12. 2007 odvolanie povinného odmieta. Povinný uznesenie prevzal dňa 20. 02. 2008.
Dňa 03. 03.2008 spis daný na lehotu 6 mesiacov. Povinný dňa 05. 03. 2008 podáva
odvolanie proti uzneseniu zo dňa 27. 12. 2007, zároveň podáva návrh na vylúčenie sudcu
a tiež vyššieho súdneho úradníka. Uznesením zo dňa 19. 05. 2008 súd vyzýva povinného
o opravu a doplnenie svojich podaní zo dňa 05. 03. 2008. Povinný 18. 06. 2008 podáva
doplnenie svojich podaní a zároveň žiada o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Zo
spisu tunajšieho súdu sp. zn. 1 C 334/2007 vyhotovené fotokópie listín preukazujúce
majetkové a osobné pomery povinného. Zároveň dňa 18. 07. 2008 žiadaná správa z OÚ
živnostenské oddelenie Veľký Krtíš či J. J. - naďalej vykonáva živnosť. Dňa 29. 07. 2008
OÚ Veľký Krtíš zasiela výpis zo živnostenského registra. Dňa 30. 07. 2008 žiadaná správa
od exekútorského úradu JUDr. I. T. o stave exekučného konania sp. zn. Ex 165/2003. Dňa
20. 08. 2008 podané oznámenie o stave exekúcie sp. zn . 7 Er 502/2003. Súd uznesením zo
dňa 27. 11. 2008 v konaní 7Er 502/2003-112 žiadosti povinného o ustanovenie zástupcu
z radov advokátov nevyhovel. Povinný dňa 17. 12. 2008 podáva voči uzneseniu odvolanie.
Sudca odvolaniu v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. nevyhovel. 18. 12. 2008 spis
predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením zo dňa 21. 01. 2009 v konaní č. k. 12 CoE 107/2008-140 uznesenie
okresného súdu potvrdzuje. Spis z KS BB vrátený 29. 01. 2009. Povinný uznesenie prevzal
dňa 17. 02. 2009. Dňa 27. 02. 2009 podáva povinný odvolanie - dovolanie. Zákonný sudca
JUDr. M. R. na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti SR zo dňa 09. 03. 2009
č. 14408/09-10/24613 mal dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu počnúc dňom
11. 3. 2009 z toho dôvodu bol spis náhodným výberom pridelený sudcovi Mgr. M. V. a to
dňa 18. 03. 2009. Dňa 20. 03. 2009 bol spis predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave
na rozhodnutie o dovolaní. Najvyšší súd SR v Bratislave v konaní 4 Cdo 78/2009-153 zo
dňa 11. 02. 2010 uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. 01. 2009 sp. zn.
12 CoE 107/2008 a uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš z 27. 11. 2008 č. k. 7
Er 502/2003-112 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol vrátený
dňa 10. 03. 2010. Uznesenie doručované povinnému dňa 10. 03. 2010, povinný toto
uznesenie prevzal dňa 30. 03. 2010. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti mám za
to, že vo veci sa konalo plynulo bez prieťahov, v konaní sa bude pokračovať v zmysle
rozhodnutia NS SR.“
Právna zástupkyňa na výzvu ústavného súdu z 27. septembra 2010 nevyužila
možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu z 28. apríla 2010
ani k vyjadreniu predsedu okresného súdu z 20. septembra 2010.
Ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov tak, ako sú uvádzané vo vyjadrení
k sťažnosti podpredsedom okresného súdu zodpovedá obsahu spisu okresného súdu sp. zn.
7 Er 502/2003, ktorý si na účely rozhodovania o sťažnosti od okresného súdu vyžiadal,
a preto na neho prihliadal ako na relevantné východisko pri rozhodovaní o sťažnosti.
Zo zistení ústavného súdu vo vzťahu k súčasnému stavu namietaného konania vyplýva, že
sťažovateľ doručil okresnému súdu 31. mája 2010 podanie, ktoré označil ako „žaloba pre
porušenie ústavných práv okresným súdom“ a ktorým žiadal okresný súd o ustanovenie
právneho zástupcu a o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 14. júna 2010 okresný súd
uznesením č. k. 7 Er 502/2003-180 ustanovil sťažovateľovi ako právneho zástupcu Centrum
právnej pomoci–kancelária Banská Bystrica, ktoré proti tomuto uzneseniu podalo
odvolanie; o podanom odvolaní do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti okresný
súd nekonal.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02,
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho
záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.
Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie
o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže
nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného
poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti
súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na
súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku
alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6
dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu a povahu veci v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať za
konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne
jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne
rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie.
Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia
oprávnenému a aké záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania
je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne
nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd z týchto
dôvodov konštatuje, že namietané konanie nemožno hodnotiť z právneho hľadiska ako
zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd po preskúmaní na vec sa
vzťahujúceho spisu, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru, že
ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy tiež
to, že ani podpredseda a predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach neargumentovali
zložitosťou napadnutej veci.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu vzal do úvahy, že niektoré
procesné úkony sťažovateľa, na ktoré mal podľa Občianskeho súdneho poriadku, prípadne
podľa Exekučného poriadku právo (námietky proti trovám exekúcie, žiadosť o oslobodenie
od súdnych poplatkov, návrh na vylúčenie sudcu a vyššieho súdneho úradníka), mali
objektívne vplyv na predĺženie konania, a preto túto skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní
o sume primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen
neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z prehľadu procesných úkonov ústavný súd vyvodil, že okresný súd v exekučnom
konaní (pri rozhodovaní o námietkach proti trovám exekúcie, pri rozhodovaní o uložení
poriadkovej pokuty) postupoval v zásade plynulo, t. j. bez neodôvodnenej nečinnosti.
Ústavný súd však posúdil postup okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o námietkach proti ďalším trovám exekúcie s prihliadnutím na ďalej uvedené ako postup
neefektívny, teda v konečnom dôsledku spôsobujúci neodôvodnené prieťahy v namietanom
konaní.
Zo spisu vyplýva, že sťažovateľ podal 15. februára 2007 námietky proti ďalším
trovám exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 7 Er 502/2003-72 zo 7. mája 2007 námietky
proti ďalším trovám exekúcie zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom
5. júna 2007 krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 114/07-98 z 27. decembra 2007 odvolanie
sťažovateľa odmietol, pričom uviedol: „Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník JUDr. J. F.
Zákonný sudca (okresného súdu, pozn.) spis predložil krajskému súdu na rozhodnutie,
pretože odvolaniu povinného nemienil vyhovieť. Poukázal na to, že v čase napadnutého
rozhodnutia, ako aj podaného odvolania, proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nebolo
prípustné podľa § 201 ods. 1 zákona číslo 233/95 Zbierky zákonov. V čase podania
odvolania povinným nebolo účinné znenie ustanovenia § 373 ods. 3 O. s. p. (správne má byť
uvedený § 374 ods. 3 OSP účinný od 1. júla 2007, pozn.), podľa ktorého proti rozhodnutiu
súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Na základe
takéhoto názoru okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie podľa § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p., keďže odvolaniu povinného nemieni vyhovieť lebo bolo podané
proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nebolo prípustné. Krajský súd, ako súd odvolací
preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. postupom podľa § 214 ods. 2 písm. a) a c) O. s. p.
a podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odvolanie povinného odmietol ako odvolanie, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.“
Z dôvodu, že podanie sťažovateľa z 5. marca 2008 označené ako „odvolanie proti
uzneseniu z 27. decembra 2007“ nebolo okresnému súdu jasné a zrozumiteľné, uznesením
okresného súdu č. k. 7 Er 502/2003-103 z 19. mája 2008 vyzval sťažovateľa, aby odstránil
nedostatky tohto podania. Na výzvu reagoval sťažovateľ podaním z 18. júna 2008, z ktorého
bolo možné vyvodiť, že žiada pripustiť dovolanie proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 16 CoE 114/07-98 z 27. decembra 2007 a ustanoviť mu zástupcu z radov advokátov.
Následne okresný súd uznesením č. k. 7 Er 502/2003-112 z 27. novembra 2008 žiadosti
povinného o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nevyhovel, s poukazom na to, že
predpokladom na vyhovenie žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov je
oslobodenie účastníka od súdnych poplatkov, a zároveň dospel k záveru, že u sťažovateľa
nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu svojvoľného
a zrejme bezúspešného bránenia práva zo strany povinného (sťažovateľa), keďže sa domáha
ustanovenia zástupcu z radov advokátov počas prebiehajúcej exekúcie pre podávanie
opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiam exekučného súdu, proti ktorým nie
je prípustný riadny opravný prostriedok.
Krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE 107/08 z 21. januára 2009 uznesenie
okresného súdu č. k. 7 Er 502/2003-12 potvrdil. Z dôvodu sťažovateľom podaného
dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
4 Cdo 78/2009 z 11. februára 2010 uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 107/2008
z 21. januára 2009 a uznesenie okresného súdu č. k. 7 Er 502/2003-112 z 27. novembra
2008 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že
dovolanie sťažovateľa je dôvodné vzhľadom na skutočnosť, že „v posudzovanej veci
odvolací súd (rovnako aj okresný súd) nesplnenie podmienky pre oslobodenie od súdnych
poplatkov odôvodnil tým, že na strane povinného ide zrejme o bezúspešne bránenie práva,
lebo v rámci preskúmania veci v inštančnom postupe nemôže úspešne brániť svoje práva,
keďže proti rozhodnutiu okresného súdu v danej veci už nie je prípustný riadny opravný
prostriedok.“
Podľa názoru najvyššieho súdu uvedený záver o nesplnení podmienok na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov na strane povinného (sťažovateľa) bol zjavne nesprávny
a to s prihliadnutím na to, že krajský súd pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je prípustné
odvolanie proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom, opomenul čl. 142 ods. 2
ústavy, podľa ktorého súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci
rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj
prísediaci z radov občanov, a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu
poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný
opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Najvyšší súd v odôvodnení označeného uznesenia ďalej uviedol:
„V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že uznesenie Okresného súdu Veľký
Krtíš zo 7. mája 2007 č. k. 7 Er 502/2003-72 o zamietnutí námietky povinného proti ďalším
trovám exekúcie, bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Prípustnosť odvolania proti
takémuto rozhodnutiu, teda rozhodnutiu zamestnanca súdu, vyplýva priamo z citovaného
čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ak napriek tejto skutočnosti odvolací súd
odvolanie povinného odmietol ako neprípustné, rozhodol v rozpore s týmto článkom Ústavy.
Mylný je preto názor odvolacieho súdu, a rovnako aj okresného súdu, že u povinného ide
zrejme o bezúspešné bránenie práva z dôvodu, že v rámci preskúmania veci v inštančnom
postupe nemôže úspešne brániť svoje práva, keďže proti rozhodnutiu okresného súdu už nie
je prípustný riadny opravný prostriedok a teda, že povinný nespĺňa jednu z podmienok pre
vyhovenie žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov predpokladanú ustanovením
... ak... okresný súd žiadosť povinného o ustanovenie zástupcu z radov advokátov
zamietol a krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil, ide o postup zjavne nesprávny, ktorým
súdy nižších stupňov znemožnili povinnému realizovať jeho právo na súdnu ochranu.“
Práve skutočnosti uvádzané v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 78/2009
z 11. februára 2010 tvoria právny základ pre záver ústavného súdu, že postup okresného
súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním o námietkach proti ďalším trovám
exekúcie bol neefektívny, a to z dôvodu nesprávneho právneho záveru opomínajúceho
čl. 142 ústavy, ktorý sa prejavil jednak v jeho ďalšom postupe po vydaní uznesenia č. k.
7 Er 502/2003-72 zo 7. mája 2007 o zamietnutí námietky proti ďalším trovám exekúcie
(predloženie veci krajskému súdu z dôvodu, že podľa názoru zákonného sudcu okresného
súdu odvolanie nebolo prípustné), a rovnako v jeho uznesení č. k. 7 Er 502/2003-112
z 27. novembra 2008 o nevyhovení žiadosti povinného o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov v napadnutom konaní. V dôsledku tohto nesprávneho právneho záveru
aplikovaného v namietanom konaní totiž nepochybne došlo k neodôvodnenému predĺženiu
namietaného konania.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že neefektívnou činnosťou okresného súdu
v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné
vyjadriť sa aj k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého došlo k neodôvodneným prieťahom
v namietanom konaní aj tým, že mu okresný súd uznesením č. k. 7 Er 502/2003-180
zo 14. júna 2010 ustanovil za právneho zástupcu Centrum právnej pomoci – kancelária
Banská Bystrica, a to aj napriek tomu, že Centrum právnej pomoci právnu pomoc
v obchodných veciach neposkytuje, a takýmto chybným posúdením veci došlo k zbytočným
prieťahom.
K tejto námietke ústavný súd považoval za potrebné uviesť toto:
Zo spisu vyplýva, že Centrum právnej pomoci sa v uvedenej veci proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 7 Er 502/2003-180 zo 14. júna 2010 vydanému vyšším súdnym
úradníkom odvolalo (25. júna 2010). V prípade, ak o tomto odvolaní proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka nerozhodne sudca okresného súdu, na ktorom pôsobí vyšší
súdny úradník, bude o ňom rozhodovať nadriadený súd, t. j. krajský súd.
Za týchto okolností ústavný súd nemôže v súčasnom štádiu konania zaujať
meritórny postoj k tomu, či uznesením okresného súdu č. k. 7 Er 502/2003-180
zo 14. júna 2010 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, t. j. ešte predtým, ako bude
o tomto opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodnuté na úrovni všeobecných súdov,
pretože by tak porušil zásadu zákazu prejudikovania názoru všeobecného súdu.
Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti
právoplatne skončené, ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a)
zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Er 502/2003 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto
nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €
s poukazom na skutočnosť, že „bol povinný TRPIEŤ stav právnej neistoty v ktorej sa
nachádzal až do konečného rozhodnutia NS-SR-BA kde tieto DVA súdy spôsobovali
nadmerné stresy a nepriaznivo vplýva na jeho psychické rozpoloženie a na celkový
zdravotný stav.“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia tohto práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez
pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného
súdu vo veci sťažovateľa prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri
určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti
aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil na jednej
strane predovšetkým doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania okresného
súdu, ako aj účel exekučného konania, a na druhej strane najmä správanie sťažovateľa ako
účastníka namietaného konania na strane povinného, ktorým tento bezpochyby prispel
svojím konaním k celkovému predĺženiu namietaného konania okresného súdu, tiež
skutočnosť, že predmetom namietaného exekučného konania je nútený výkon
právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu, ktorým bolo sťažovateľovi
uložené zaplatiť sumu 29 440 Sk a trovy konania v sume 1 176 Sk, ako aj skutočnosť, že
v súlade s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 78/2009 z 11. februára 2010 sa
nesprávnym právnym názorom opomínajúcim čl. 142 ods. 2 ústavy riadil rovnako krajský
súd, pričom jeho neefektívny postup tiež spôsobil predĺženie namietaného konania, ktoré
však nemôže byť pričítané na vrub okresnému súdu. Na tomto základe ústavný súd dospel
k záveru, že v danom prípade bude uloženie povinnosti okresnému súdu vyplatiť
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov
konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa advokátkou
Mgr. A. L.. Základom na výpočet úhrady trov konania za úkon právnej služby bola
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume
254,88 € z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v
hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné doplnenie sťažnosti). Ďalej
ústavný súd priznal dvakrát úhradu režijného paušálu po 7,21 € podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Keďže ústavný súd sťažovateľovi na základe jeho žiadosti a po splnení podmienok
ustanovil právnu zástupkyňu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil podľa
§ 140 ods. 2 OSP Kancelárii ústavného súdu (ďalej len „Kancelária“) uhradiť ustanovenej
právnej zástupkyni trovy právneho zastupovania v priznanej sume (bod 3 výroku nálezu).
Zároveň v zmysle § 148 ods. 1 OSP uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy
konania na účet Kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4
výroku nálezu). Ústavný súd nepriznal právnej zástupkyni sťažovateľa odmenu za tretí úkon
– vyjadrenie k upusteniu od ústneho pojednávania, pretože nešlo o úkon, ktorý by spĺňal
ústavnoprávne aspekty.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010