Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 240/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. J., D., zastúpeného advokátkou Mgr. A. L., V.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Veľký Krtíš, takto

rozhodol:

1. Základné právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. Okresnému súdu Veľký Krtíš p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré mu j e Okresný súd Veľký Krtíš p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

konania súvisiace s právnym zastupovaním J. J. v sume 254,88 € (slovom

dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. A.

L. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Veľký Krtíš j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania J. J.

v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet

Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ... vedený v Štátnej pokladnici do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010

doručená sťažnosť J. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. L.,

V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký

Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako povinný účastníkom exekučného konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. na základe právoplatného

a vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. -102 zo 4. júla 2002, ktorým

bol voči oprávnenému zaviazaný na zaplatenie peňažnej sumy 29 440 Sk a trov konania

v sume 1 176 Sk.

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na

konanie pred ústavným súdom, ktorej ústavný súd uznesením č. k. -22

zo 17. júna 2010 vyhovel a sťažovateľovi ustanovil ako právnu zástupkyňu advokátku

Mgr. A. L., V. Právna zástupkyňa sťažovateľa následne po predchádzajúcej výzve

ústavného súdu doplnila a upresnila sťažnosť sťažovateľa podaním z 26. júla 2010, v

ktorom sa okrem iného uvádza:

„V konaní vedenom pod sp. zn. Okresného súdu vo Veľkom Krtíši

a v konaní sp. zn. Krajského súdu v B. Bystrici mu (sťažovateľovi, pozn.)

bolo odopreté jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho právo

byť v konaní zastúpený právnym zástupcom a to vzhľadom k jeho majetkovým a osobným

pomerom, ktoré súdu preukázal. V uvedenom konaní podľa sťažovateľa nešlo o zrejme

bezúspešné uplatnenie si nároku alebo bránenie práva a preto podľa sťažovateľa mal súd

jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov vyhovieť. Najvyšší súd SR

však dospel k názoru, že u sťažovateľa nejde o bezúspešné bránenie práva a to z dôvodu, že

v rámci preskúmania veci v inštančnom postupe nemôže úspešne brániť svoje práva, keďže

proti rozhodnutiu okresného súdu už nie je prípustný riadny prostriedok. Sťažovateľovi ako

povinnému bolo znemožnené realizovať jeho právo na súdnu ochranu – garantované aj

SR. Najvyšší súd z týchto dôvodov zrušil rozhodnutie Okresného súdu vo Veľkom

Krtíši, ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici a vrátil vec súdu na ďalšie konanie.

Následne Okresný súd vo Veľkom Krtíši uznesením ustanovil sťažovateľovi ako právneho

zástupcu Centrum právnej pomoci – kancelária Banská Bystrica, a to aj napriek tomu, že

Centrum právnej pomoci právnu pomoc v obchodných veciach neposkytuje. Chybným

posúdením veci takto došlo k zbytočným prieťahom k veci.

Podľa sťažovateľa je právo na tzv. bezprieťahové konanie základným ľudským

právom, ktorého cieľom je odstránenie právnej neistoty konania pre účastníkov sporu.

Sťažovateľovi je jasné, že rýchlosť konania sa v každom prípade posudzuje individuálne na

základe zložitosti veci z hľadiska skutkového, ako aj právneho, ako aj súčinnosti

navrhovateľa a postupu súdu, má však za to, že v jeho prípade poskytol súdu dostatočnú

súčinnosť, ako aj to, že sa podľa sťažovateľa nejedná o tak zložitý a z hľadiska práva

náročný prípad, že by sudca vyžadoval z časového hľadiska zvýšenú prípravu. Sťažovateľ

má zato, že v jeho prípade nebola primeraná lehota zo strany súdu rešpektovaná, nakoľko

súd dlhšiu dobu nekonal. Sťažovateľ podal dňa 7. 4. 2010 sťažnosť do rúk predsedu súdu,

kde urgoval, aby súd vo veci konal, nakoľko podľa sťažovateľa sa súd svojou nečinnosťou,

príp. chybnými rozhodnutiami snaží odoprieť sťažovateľovi právneho zástupcu, ktorý by

hájil jeho záujmy.“

V súlade s doplnením sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej nálezom

takto rozhodol:

„Okresný súd Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa J. J., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48

ods. 2 a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Veľký Krtíš, aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi J. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Eur,

ktoré je Okresný súd Veľký Krtíš povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia

tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -31

z 31. augusta 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 11160/2010 z 20. septembra 2010 predseda

okresného súdu poukázal na vyjadrenie podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 388/2010

z 28. apríla 2010 a uviedol, že „predmetné vyjadrenie korešponduje aj so súčasným

názorom vedenia okresného súdu“.

Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 388/2010 z 30. apríla 2010 podpredseda

okresného súdu uviedol:

„Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd spolu

s návrhom na vykonanie exekúcie v zmysle dňa 02. 06. 2003 a toto

konanie je vedené pod sp. zn. . Dňa 06. 06. 2003 okresný súd vydal poverenie

pod č. 5610 007382. Dňa 17. 07. 2003 súdna exekútorka Bc. I. T. postúpila podanie

povinného zo dňa 15. 07. 2003 označené ako námietky proti trovách exekúcie

zn. Ex 165/2003- 19. Povinný – sťažovateľ dňa 21. 07. 2003 vyzvaný na zaplatenie súdneho

poplatku za námietky vo výške 1.472,. Sk. Povinný dňa 30. 07. 2003 podáva žiadosť

o odpustenie súdnych poplatkov. Úpravou dňa 30. 07. 2003 bolo zaslané tlačivo vz. 6

potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, ktoré dňa 11. 08. 2003

povinný potvrdené podáva na okresný súd. Dňa 21. 08. 2003 povinný vyzvaný na

predloženie dokladu o výške dôchodku. Toto potvrdenie bolo súdu zaslané dňa 11. 09. 2003.

Prípisom zo dňa 19. 09. 2003 žiadaný Daňový úrad vo Veľkom Krtíši o zaslanie správy

ohľadne daňových priznaní za roky 2001 a 2002. Daňový úrad Veľký Krtíš dňa 07. 10. 2003

predkladá fotokópie daňových priznaní k dani z príjmov povinného za roky 2001 a 2002.

Uznesením zo dňa 30. 10. 2003 súd priznal povinnému — sťažovateľovi oslobodenie od

súdnych poplatkov za námietky. Uznesenie právoplatné 21. 11. 2003. Okresný súd Veľký

Krtíš uznesením zo dňa 03. 12. 2003 v konaní -38 námietky povinného proti

exekúcii zamieta. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 12. 12. 2003. Povinný

podáva dňa 08. 01. 2004 odvolanie proti uzneseniu -38 už po lehote.

14. 01. 2004 spis uložený na lehotu 1 rok. Súdna exekútorka dňa 07. 09. 2004 podáva návrh

na uloženie poriadkovej pokuty. Uznesením zo dňa 01. 06. 2005 súd ukladá v konaní

-49 poriadkovú pokutu vo výške 25.000,- Sk. J. J.– sťažovateľ podáva dňa

17. 06. 2005 odvolanie voči uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty. Uznesenie Okresného

súdu vo Veľkom Krtíši o uložení pokuty súd dňa 01. 12. 2005 zrušuje. Uznesenie

právoplatné 07. 12. 2005. Dňa 26. 01. 2007 znovu podaný návrh na uloženie poriadkovej

pokuty povinnému J. J. 02. 03. 2007 súdna exekútorka postupuje námietky povinného proti

ďalším trovách exekúcie. Súd tieto námietky uznesením zo dňa 07. 05. 2007 č. k.

-72 zamieta. Uznesenie povinný prevzal dňa 04. 06. 2007. Povinný dňa

05. 06. 2007 podáva odvolanie proti uzneseniu zo dňa 07. 05. 2007 o zamietnutí námietok.

JUDr. M. V. dňa 10. 07. 2007 žiada o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci z

dôvodov, že povinný viackrát sudcu napadol písomne v iných veciach, v ktorých bol potom

vylúčený. V konaní kde bol účastníkom, povinný boli všetci sudcovia

okresného súdu vylúčení a vec bola prikázaná na Okresný súd v Lučenci. Predsedníčka

súdu dňa 10. 08. 2007 predkladá spis na vyjadrenie všetkým sudcom. Dňa 20. 08. 2007 spis

predložený na Krajský súd Banská Bystrica ako súdu nadriadenému na rozhodnutie podľa

Krajský súd Banská Bystrica spis bez meritórneho rozhodnutia vrátil

z dôvodu, že je možný postup podľa Dňa 21. 09. 2007 bola vec pridelená

Mgr. D. K. Sudkyňa Mgr. K. požiadala dňa 26. 09. 2007 o vylúčenie z prejednávania a

rozhodovania veci. Spis bol pridelený dňa 27. 09. 2007 JUDr. E. P., ktorá dňa 27. 09. 2007

žiada o vylúčenie z prejednania a rozhodovania veci z dôvodu, že povinného osobne pozná

a bola už vylúčená vo veci Cb 78/2006. Spis dňa 02. 10. 2007 predložený na Krajský súd do

Banskej Bystrici. Uznesením zo dňa 16. 10. 2007 v konaní -91 JUDr. E. P.

bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn. . Spis vrátený

z KS Banská Bystrica dňa 25. 10. 2007. Dňa 26. 10. 2007 bola vec náhodným výberom -

generátorom pridelená JUDr. M. R. Dňa 28. 11. 2007 spis predložený na Krajský súd

v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní povinného z č. l. 74 a tiež proti rozhodnutiu č.

l. 72. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. -98 zo dňa

27. 12. 2007 odvolanie povinného odmieta. Povinný uznesenie prevzal dňa 20. 02. 2008.

Dňa 03. 03.2008 spis daný na lehotu 6 mesiacov. Povinný dňa 05. 03. 2008 podáva

odvolanie proti uzneseniu zo dňa 27. 12. 2007, zároveň podáva návrh na vylúčenie sudcu

a tiež vyššieho súdneho úradníka. Uznesením zo dňa 19. 05. 2008 súd vyzýva povinného

o opravu a doplnenie svojich podaní zo dňa 05. 03. 2008. Povinný 18. 06. 2008 podáva

doplnenie svojich podaní a zároveň žiada o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Zo

spisu tunajšieho súdu sp. zn. vyhotovené fotokópie listín preukazujúce

majetkové a osobné pomery povinného. Zároveň dňa 18. 07. 2008 žiadaná správa z OÚ

živnostenské oddelenie Veľký Krtíš či J. J. - naďalej vykonáva živnosť. Dňa 29. 07. 2008

OÚ Veľký Krtíš zasiela výpis zo živnostenského registra. Dňa 30. 07. 2008 žiadaná správa

od exekútorského úradu JUDr. I. T. o stave exekučného konania sp. zn. Ex 165/2003. Dňa

20. 08. 2008 podané oznámenie o stave exekúcie sp. zn . . Súd uznesením zo

dňa 27. 11. 2008 v konaní -112 žiadosti povinného o ustanovenie zástupcu

z radov advokátov nevyhovel. Povinný dňa 17. 12. 2008 podáva voči uzneseniu odvolanie.

Sudca odvolaniu v zmysle ustanovenia nevyhovel. 18. 12. 2008 spis

predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej

Bystrici uznesením zo dňa 21. 01. 2009 v konaní č. k. -140 uznesenie

okresného súdu potvrdzuje. Spis z KS BB vrátený 29. 01. 2009. Povinný uznesenie prevzal

dňa 17. 02. 2009. Dňa 27. 02. 2009 podáva povinný odvolanie - dovolanie. Zákonný sudca

JUDr. M. R. na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti SR zo dňa 09. 03. 2009

č. 14408/09-10/24613 mal dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu počnúc dňom

11. 3. 2009 z toho dôvodu bol spis náhodným výberom pridelený sudcovi Mgr. M. V. a to

dňa 18. 03. 2009. Dňa 20. 03. 2009 bol spis predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave

na rozhodnutie o dovolaní. Najvyšší súd SR v Bratislave v konaní -153 zo

dňa 11. 02. 2010 uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. 01. 2009 sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš z 27. 11. 2008 č. k. 7

Er 502/2003-112 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol vrátený

dňa 10. 03. 2010. Uznesenie doručované povinnému dňa 10. 03. 2010, povinný toto

uznesenie prevzal dňa 30. 03. 2010. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti mám za

to, že vo veci sa konalo plynulo bez prieťahov, v konaní sa bude pokračovať v zmysle

rozhodnutia NS SR.“

Právna zástupkyňa na výzvu ústavného súdu z 27. septembra 2010 nevyužila

možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu z 28. apríla 2010

ani k vyjadreniu predsedu okresného súdu z 20. septembra 2010.

Ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov tak, ako sú uvádzané vo vyjadrení

k sťažnosti podpredsedom okresného súdu zodpovedá obsahu spisu okresného súdu sp. zn.

, ktorý si na účely rozhodovania o sťažnosti od okresného súdu vyžiadal,

a preto na neho prihliadal ako na relevantné východisko pri rozhodovaní o sťažnosti.

Zo zistení ústavného súdu vo vzťahu k súčasnému stavu namietaného konania vyplýva, že

sťažovateľ doručil okresnému súdu 31. mája 2010 podanie, ktoré označil ako „žaloba pre

porušenie ústavných práv okresným súdom“ a ktorým žiadal okresný súd o ustanovenie

právneho zástupcu a o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 14. júna 2010 okresný súd

uznesením č. k. -180 ustanovil sťažovateľovi ako právneho zástupcu Centrum

právnej pomoci–kancelária Banská Bystrica, ktoré proti tomuto uzneseniu podalo

odvolanie; o podanom odvolaní do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti okresný

súd nekonal.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného

dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

).

Podľa ustanovenia prvej vety má každý právo, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho

záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie

o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. ), keďže

nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného

poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(, ), pričom v takéto konania z povinnosti

súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na

súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby

konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku

alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6

dohovoru (obdobne ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu a povahu veci v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať za

konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne

jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne

rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie.

Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia

oprávnenému a aké záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania

je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne

nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd z týchto

dôvodov konštatuje, že namietané konanie nemožno hodnotiť z právneho hľadiska ako

zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd po preskúmaní na vec sa

vzťahujúceho spisu, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru, že

ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy tiež

to, že ani podpredseda a predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach neargumentovali

zložitosťou napadnutej veci.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu vzal do úvahy, že niektoré

procesné úkony sťažovateľa, na ktoré mal podľa , prípadne

podľa Exekučného poriadku právo (námietky proti trovám exekúcie, žiadosť o oslobodenie

od súdnych poplatkov, návrh na vylúčenie sudcu a vyššieho súdneho úradníka), mali

objektívne vplyv na predĺženie konania, a preto túto skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní

o sume primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

, ako aj práva podľa dohovoru môže dôjsť nielen

neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.

nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. ,

, ).

Z prehľadu procesných úkonov ústavný súd vyvodil, že okresný súd v exekučnom

konaní (pri rozhodovaní o námietkach proti trovám exekúcie, pri rozhodovaní o uložení

poriadkovej pokuty) postupoval v zásade plynulo, t. j. bez neodôvodnenej nečinnosti.

Ústavný súd však posúdil postup okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o námietkach proti ďalším trovám exekúcie s prihliadnutím na ďalej uvedené ako postup

neefektívny, teda v konečnom dôsledku spôsobujúci neodôvodnené prieťahy v namietanom

konaní.

Zo spisu vyplýva, že sťažovateľ podal 15. februára 2007 námietky proti ďalším

trovám exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. -72 zo 7. mája 2007 námietky

proti ďalším trovám exekúcie zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom

5. júna 2007 krajský súd uznesením č. k. -98 z 27. decembra 2007 odvolanie

sťažovateľa odmietol, pričom uviedol: „Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník JUDr. J. F.

Zákonný sudca (okresného súdu, pozn.) spis predložil krajskému súdu na rozhodnutie,

pretože odvolaniu povinného nemienil vyhovieť. Poukázal na to, že v čase napadnutého

rozhodnutia, ako aj podaného odvolania, proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nebolo

prípustné podľa § 201 ods. 1 zákona číslo 233/95 Zbierky zákonov. V čase podania

odvolania povinným nebolo účinné znenie ustanovenia (správne má byť

uvedený účinný od 1. júla 2007, pozn.), podľa ktorého proti rozhodnutiu

súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Na základe

takéhoto názoru okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie podľa § 218

ods. 1 písm. c/ , keďže odvolaniu povinného nemieni vyhovieť lebo bolo podané

proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nebolo prípustné. Krajský súd, ako súd odvolací

preskúmal vec podľa postupom podľa a

a podľa odvolanie povinného odmietol ako odvolanie, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.“

Z dôvodu, že podanie sťažovateľa z 5. marca 2008 označené ako „odvolanie proti

uzneseniu z 27. decembra 2007“ nebolo okresnému súdu jasné a zrozumiteľné, uznesením

okresného súdu č. k. -103 z 19. mája 2008 vyzval sťažovateľa, aby odstránil

nedostatky tohto podania. Na výzvu reagoval sťažovateľ podaním z 18. júna 2008, z ktorého

bolo možné vyvodiť, že žiada pripustiť dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -98 z 27. decembra 2007 a ustanoviť mu zástupcu z radov advokátov.

Následne okresný súd uznesením č. k. -112 z 27. novembra 2008 žiadosti

povinného o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nevyhovel, s poukazom na to, že

predpokladom na vyhovenie žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov je

oslobodenie účastníka od súdnych poplatkov, a zároveň dospel k záveru, že u sťažovateľa

nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu svojvoľného

a zrejme bezúspešného bránenia práva zo strany povinného (sťažovateľa), keďže sa domáha

ustanovenia zástupcu z radov advokátov počas prebiehajúcej exekúcie pre podávanie

opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiam exekučného súdu, proti ktorým nie

je prípustný riadny opravný prostriedok.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 21. januára 2009 uznesenie

okresného súdu č. k. -12 potvrdil. Z dôvodu sťažovateľom podaného

dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 11. februára 2010 uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 21. januára 2009 a uznesenie okresného súdu č. k. -112 z 27. novembra

2008 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že

dovolanie sťažovateľa je dôvodné vzhľadom na skutočnosť, že „v posudzovanej veci

odvolací súd (rovnako aj okresný súd) nesplnenie podmienky pre oslobodenie od súdnych

poplatkov odôvodnil tým, že na strane povinného ide zrejme o bezúspešne bránenie práva,

lebo v rámci preskúmania veci v inštančnom postupe nemôže úspešne brániť svoje práva,

keďže proti rozhodnutiu okresného súdu v danej veci už nie je prípustný riadny opravný

prostriedok.“

Podľa názoru najvyššieho súdu uvedený záver o nesplnení podmienok na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov na strane povinného (sťažovateľa) bol zjavne nesprávny

a to s prihliadnutím na to, že krajský súd pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je prípustné

odvolanie proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom, opomenul čl. 142 ods. 2

, podľa ktorého súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci

rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj

prísediaci z radov občanov, a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu

poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Najvyšší súd v odôvodnení označeného uznesenia ďalej uviedol:

„V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že uznesenie Okresného súdu Veľký

Krtíš zo 7. mája 2007 č. k. -72 o zamietnutí námietky povinného proti ďalším

trovám exekúcie, bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Prípustnosť odvolania proti

takémuto rozhodnutiu, teda rozhodnutiu zamestnanca súdu, vyplýva priamo z citovaného

. Ak napriek tejto skutočnosti odvolací súd

odvolanie povinného odmietol ako neprípustné, rozhodol v rozpore s týmto článkom .

Mylný je preto názor odvolacieho súdu, a rovnako aj okresného súdu, že u povinného ide

zrejme o bezúspešné bránenie práva z dôvodu, že v rámci preskúmania veci v inštančnom

postupe nemôže úspešne brániť svoje práva, keďže proti rozhodnutiu okresného súdu už nie

je prípustný riadny opravný prostriedok a teda, že povinný nespĺňa jednu z podmienok pre

vyhovenie žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov predpokladanú ustanovením

... ak... okresný súd žiadosť povinného o ustanovenie zástupcu z radov advokátov

zamietol a krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil, ide o postup zjavne nesprávny, ktorým

súdy nižších stupňov znemožnili povinnému realizovať jeho právo na súdnu ochranu.“

Práve skutočnosti uvádzané v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. februára 2010 tvoria právny základ pre záver ústavného súdu, že postup okresného

súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním o námietkach proti ďalším trovám

exekúcie bol neefektívny, a to z dôvodu nesprávneho právneho záveru opomínajúceho

, ktorý sa prejavil jednak v jeho ďalšom postupe po vydaní uznesenia č. k.

-72 zo 7. mája 2007 o zamietnutí námietky proti ďalším trovám exekúcie

(predloženie veci krajskému súdu z dôvodu, že podľa názoru zákonného sudcu okresného

súdu odvolanie nebolo prípustné), a rovnako v jeho uznesení č. k. -112

z 27. novembra 2008 o nevyhovení žiadosti povinného o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov v napadnutom konaní. V dôsledku tohto nesprávneho právneho záveru

aplikovaného v namietanom konaní totiž nepochybne došlo k neodôvodnenému predĺženiu

namietaného konania.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že neefektívnou činnosťou okresného súdu

v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj jeho práva podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

vyjadriť sa aj k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého došlo k neodôvodneným prieťahom

v namietanom konaní aj tým, že mu okresný súd uznesením č. k. -180

zo 14. júna 2010 ustanovil za právneho zástupcu Centrum právnej pomoci – kancelária

Banská Bystrica, a to aj napriek tomu, že Centrum právnej pomoci právnu pomoc

v obchodných veciach neposkytuje, a takýmto chybným posúdením veci došlo k zbytočným

prieťahom.

K tejto námietke ústavný súd považoval za potrebné uviesť toto:

Zo spisu vyplýva, že Centrum právnej pomoci sa v uvedenej veci proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -180 zo 14. júna 2010 vydanému vyšším súdnym

úradníkom odvolalo (25. júna 2010). V prípade, ak o tomto odvolaní proti rozhodnutiu

vyššieho súdneho úradníka nerozhodne sudca okresného súdu, na ktorom pôsobí vyšší

súdny úradník, bude o ňom rozhodovať nadriadený súd, t. j. krajský súd.

Za týchto okolností ústavný súd nemôže v súčasnom štádiu konania zaujať

meritórny postoj k tomu, či uznesením okresného súdu č. k. -180

zo 14. júna 2010 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, t. j. ešte predtým, ako bude

o tomto opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodnuté na úrovni všeobecných súdov,

pretože by tak porušil zásadu zákazu prejudikovania názoru všeobecného súdu.

Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti

právoplatne skončené, ústavný súd v súlade s a

prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto

nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €

s poukazom na skutočnosť, že „bol povinný TRPIEŤ stav právnej neistoty v ktorej sa

nachádzal až do konečného rozhodnutia NS-SR-BA kde tieto DVA súdy spôsobovali

nadmerné stresy a nepriaznivo vplýva na jeho psychické rozpoloženie a na celkový

zdravotný stav.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia tohto práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez

pokračujúceho porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného

súdu vo veci sťažovateľa prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri

určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti

aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil na jednej

strane predovšetkým doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania okresného

súdu, ako aj účel exekučného konania, a na druhej strane najmä správanie sťažovateľa ako

účastníka namietaného konania na strane povinného, ktorým tento bezpochyby prispel

svojím konaním k celkovému predĺženiu namietaného konania okresného súdu, tiež

skutočnosť, že predmetom namietaného exekučného konania je nútený výkon

právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu, ktorým bolo sťažovateľovi

uložené zaplatiť sumu 29 440 Sk a trovy konania v sume 1 176 Sk, ako aj skutočnosť, že

v súlade s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. februára 2010 sa

nesprávnym právnym názorom opomínajúcim riadil rovnako krajský

súd, pričom jeho neefektívny postup tiež spôsobil predĺženie namietaného konania, ktoré

však nemôže byť pričítané na vrub okresnému súdu. Na tomto základe ústavný súd dospel

k záveru, že v danom prípade bude uloženie povinnosti okresnému súdu vyplatiť

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd rozhodol podľa aj o úhrade trov

konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa advokátkou

Mgr. A. L.. Základom na výpočet úhrady trov konania za úkon právnej služby bola

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku

2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume

254,88 € z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v

hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné doplnenie sťažnosti). Ďalej

ústavný súd priznal dvakrát úhradu režijného paušálu po 7,21 € podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Keďže ústavný súd sťažovateľovi na základe jeho žiadosti a po splnení podmienok

ustanovil právnu zástupkyňu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil podľa

Kancelárii ústavného súdu (ďalej len „Kancelária“) uhradiť ustanovenej

právnej zástupkyni trovy právneho zastupovania v priznanej sume (bod 3 výroku nálezu).

Zároveň v zmysle uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy

konania na účet Kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4

výroku nálezu). Ústavný súd nepriznal právnej zástupkyni sťažovateľa odmenu za tretí úkon

– vyjadrenie k upusteniu od ústneho pojednávania, pretože nešlo o úkon, ktorý by spĺňal

ústavnoprávne aspekty.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010