Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 418/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť S. V., S., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., S., ktorou

namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. septembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2010

doručená sťažnosť S. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. S.,

S., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. septembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Skalica (ďalej len „okresný

súd“) v konaní o návrhu matky E. V., S. (ďalej len „matka“), na zvýšenie výživného otca

(sťažovateľa) na maloleté deti S. V. a T. V. rozsudkom sp. zn. z 5. februára

2009 zvýšil výživné otca, t. j. sťažovateľa na maloletého S. zo sumy 73,02 € mesačne na

sumu 87 € mesačne a na maloletého T. zo sumy 59,75 € mesačne na sumu 70 € mesačne s

účinnosťou od 15. mája 2008.

Nedoplatok na výživnom za čas od 15. mája 2008 do 31. januára 2009 na maloletého

S. v sume 119,46 € a na maloletého T. v sume 87,69 € okresný súd povolil sťažovateľovi

zaplatiť v mesačných splátkach po 20 € na každé z maloletých detí splatných spolu s

bežným výživným počínajúc mesiacom právoplatnosti rozsudku pod následkom straty

výhody splátok.

Okresný súd označeným rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn.

z 27. apríla 2005 v časti výšky výživného sťažovateľa na maloleté deti.

Súčasne okresný súd zamietol vzájomný návrh sťažovateľa na zníženie výživného na

maloleté deti.

Odvolací krajský súd na základe odvolania obidvoch rodičov rozsudkom sp. zn.

z 28. septembra 2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že výživné

sťažovateľa na maloletého S. zvýšil na obdobie od 15. mája 2008 do 31. decembra 2008 zo

sumy 2 200 Sk mesačne na sumu 3 900 Sk mesačne a od 1. januára 2009 naďalej na sumu

130 € mesačne a na maloletého T. na obdobie od 15. mája 2008 do 31. decembra 2008 zo

sumy 1 800 Sk mesačne na sumu 3 000 Sk mesačne a od 1. januára 2009 naďalej na sumu

100 € mesačne.

Zročné výživné za obdobie od 15. mája 2008 do 30. septembra 2009 na S. v sume

938,68 € a na T. v sume 662,92 € povolil sťažovateľovi splácať v splátkach po 25 €

mesačne na každé dieťa spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku pod

následkom straty výhody splátok.

Sťažovateľ namieta nezákonnosť a neústavnosť rozsudku krajského súdu

z 28. septembra 2009 a uvádza, že označený rozsudok trpí týmito závažnými

hmotnoprávnymi vadami:

«- Krajský súd v Trnave ako odvolací súd sa na pojednávaní dňa 28. 9. 2009

odmietol zaoberať vyjadrením sťažovateľa z 24. 9. 2009 k odvolaniu matky, ktoré sťažovateľ

doručil do spisu dňa 25. 9. 2009, a doručenie tohoto vyjadrenie sťažovateľa odmietol

v priebehu konania oboznámiť (pritom toto vyjadrenie okrem iného obsahuje aj výslovnú

námietku sťažovateľa k matkou tvrdenej výške nákladov na zabezpečenie potrieb maloletých

detí)

- Krajský súd v Trnave ako odvolací súd bez relevantného doplnenia dokazovania

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že sťažovateľovi celkovú sumu výživného na

maloletého S. zvýšil zo sumy 73,02 eur mesačne na sumu 130,- eur mesačne (to je takmer na

dvojnásobok) a celkovú sumu výživného na maloletého T. zvýšil zo sumy 59,75 eur mesačne

na sumu 100.- eur mesačne

- Krajský súd v Trnave ako odvolací súd v priebehu odvolacieho konania ani

v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nereflektoval skutočnosť, že kolízny

opatrovník navrhoval ponechať výživné na obidve maloleté deti v doterajšej výške, Krajský

súd v Trnave ako odvolací súd si nezabezpečil žiadne dôkazy ohľadom reálnej výšky

nákladov na zabezpečenie potrieb maloletých detí, pričom treba poukázať na to, že matka

v priebehu konania žiadne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti ani nepredložila ani

neoznačila, Krajský súd v Trnave ako odvolací súd vôbec nezohľadnil novú skutočnosť

(ktorú matka zatajila) a to, že sa znova vydala; súd teda pochybil ak sa s touto

skutočnosťou, ktorá má významný vplyv na majetkové pomery matky v odôvodnení

rozhodnutia nijako nevysporiadal (súd sa nesporiadal ani so skutočnosťou, že matka

v konaní preukázateľne klamala, keď v konaní pred súdom prvého stupňa svoj vzťah

k svojmu terajšiemu manželovi popierala),

- Krajský súd v Trnave ako odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a riadne

neodôvodnil, a v tomto zmysle je potrebné považovať napadnuté rozhodnutie za

nepreskúmateľné,

- Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Trnave obsahuje zjavne nepravdivé

tvrdenia, a to najmä v poslednom odseku na štvrtej strane napadnutého rozhodnutia, kde

súd uvádza, že matkou vyčíslené náklady sú „otcom nespochybňované“ (!)napriek tomu, že

sťažovateľ tieto náklady matkou uvádzané náklady od počiatku namietal ako neprimerane

vysoké a to vo svojich prednesoch pred súdom prvého stupňa ako aj v písomných podaniach

a to vo svojom vzájomnom návrhu z 20. 10. 2008 (viď časť IV.) a vo svojom vyjadrení

z 24. 9. 2009 (viď časť ad D); toto pochybenie je o to významnejšie, že súd sám uvádza, že

„jedinou výhradou súcou vzatia na zreteľ bola námietka (matky) neprimeranosti

vykonaného zvýšenia výživného rastu potrieb“. Keďže však Krajský súd v Trnave ako

odvolací súd nevykonal k otázke reálnej výšky potrieb maloletých žiadne dokazovanie

(a keďže dokazovanie v tomto smere nevykonal ani prvostupňový súd, ktorý svoje

rozhodnutie opieral len o štatistické údaje), je zrejmé, že Krajský súd v Trnave ako odvolací

súd svoj záver o primeranosti výživného požadovaného matkou odvodzuje výlučne a len od

údajného zhodného tvrdenia účastníkov. ku ktorému však počas pojednávania nikdy

neprišlo.»

Podľa názoru sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. septembra 2009 došlo k porušeniu jeho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. , porušil

základné právo S. V., bytom S., ktoré vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, a to právo na spravodlivé súdne konanie.

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 28. 9. 2009 bolo

porušené základné právo S. V., bytom S., ktoré vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, a to právo na spravodlivé súdne konanie.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 28. 9. 2009,

ktorým bolo porušené základné právo S. V., bytom S., ktoré vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to právo na spravodlivé súdne konanie, sa

zrušuje.

Krajský súd Trnava je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ tiež

navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. septembra 2009, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto

sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Ústavný súd považoval v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti za

potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré

patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívou alebo mimoriadnou opravnou

inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že v týchto

veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , , ,

), resp. posúdenie, či nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu, na

ktorých je založené namietané rozhodnutie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

).

Ústavný súd v súlade s uvedenými východiskami vyplývajúcimi z konštantnej

judikatúry predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom

súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. septembra 2009 bolo porušené jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatou sťažnosti je nesúhlas

sťažovateľa so závermi krajského súdu, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil skutočnosti

rozhodujúce na posúdenie, či došlo k podstatnej zmene pomerov od pôvodného určenia

rozsahu jeho vyživovacej povinnosti k maloletým deťom (určenie výživného rozsudkom

Okresného súdu Senica z 27. apríla 2005), ktoré by odôvodňovali iné určenie (podstatné

zvýšenie) jeho vyživovacej povinnosti.

Podľa názoru sťažovateľa (na rozdiel od záverov krajského súdu) od pôvodného

určenia rozsahu jeho vyživovacej povinnosti rozsudkom Okresného súdu Senica z 27. apríla

2005 k takejto podstatnej zmene pomerov nedošlo. Sťažovateľ zastáva názor, že bolo

namieste určiť nižšiu sumu výživného mesačne ako 3 900 Sk na obdobie od 15. mája 2008

do 31. decembra 2008 a 130 € od 1. januára 2009 naďalej na S. a 3 000 Sk na obdobie od

15. mája 2008 do 31. decembra 2008 a 100 € od 1. januára 2009 naďalej na T., ktorá bola

určená rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd nesprávne a nedostatočne vyhodnotil schopnosti

a možnosti matky (ktorá sa znova vydala) zabezpečovať výživu maloletých detí, pričom

k otázke reálnej výšky potrieb maloletých detí krajský súd podľa jeho tvrdenia nevykonal

žiadne dokazovanie.

Ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu a v nadväznosti na

kľúčové námietky sťažovateľa považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho

odôvodnenia:

„Predovšetkým sa však žiada uviesť, že ani odvolací súd (zhodne so súdom prvého

stupňa) nemal pochybnosti o potrebe úpravy výživného v prejednávanej veci a to v smere

jeho zvýšenia (u oboch deti), nakoľko tu aj podľa neho existoval stav viacerých čiastkových

zmien v pomeroch účastníkov, ktoré v ich súhrne poskytovali dostatočný podklad pre záver,

že tu ide o podstatnú zmenu pomerov (predpokladanú ustanovením § 78 ods. 1 Zákona

o rodine citovaným už súdom prvého stupňa a odôvodňujúcu tak aj zmenu rozhodnutia

o výživnom). Tento záver bolo treba vyvodiť nielen z časového odstupu od vydania

rozhodnutia majúceho sa tu zmeniť (tzv. rozvodového rozsudku), z nástupu staršieho z detí

(S.) do základnej školy a jeho postupu (v čase rozhodovania odvolacieho súdu) už do jej 3.

ročníka, z prechodu mladšieho (T.) z permanentnej starostlivosti matky do materskej školy a

tiež z nikým v konaní nespochybneného nárastu výdavkov spojených s výživou detí, ale aj z

pozitívnych posunov v príjmoch oboch rodičov. U otca disponujúceho v čase pôvodného

rozhodovania priemerným mesačným príjmom 22.073 niekdajších Sk (dnes 732,69 eur, inak

pri zistení takéhoto príjmu za obdobie mesiacov apríl 2004 - marec 2005) došlo k nárastu v

roku 2008 na sumu 26.731,80 niekdajších Sk (320.782 : 12, dnes 887,31 eur) a za pomernú

časť roka 2009 do rozhodovania odvolacieho súdu na sumu 929,75 eur (7.438,01 : 8), u

matky bol potom nárast ešte výraznejší (tu však pre pôvodný príjem len z rodičovského

príspevku 4.110 Sk alebo dnes 136,43 eur) a to na sumy ustálené už v odôvodnení

napadnutého rozsudku, resp. vyplývajúce i z doplnenia dokazovania pred odvolacím súdom,

teda predpokladateľných 503,54 eur (15.169 Sk) v skoršom pracovnom pomere v skalickej

pobočke I. skončenom dohodou na základe žiadosti matky a trvajúcom do 31. januára 2008,

406,03 eur (12.232,17 Sk) v období apríl - august 2008 z provízií pri sprostredkovaní

poistenia (čo aj brutto, avšak bez preukázania výdavkov znižujúcich takýto príjem), 534,85

eur alebo 16.113 Sk (32.226 : 2) u S., s. r. o., I. (od 8. septembra 2008 do konca októbra

rovnakého roka) a s čistým priemerom za mesiace november 2008 - máj 2009 (teda do času

b1ižšie nezdôvodneného ďalšieho poklesu príjmu) u posledného zamestnávateľa (Č. a. s. B.)

v sume 555,23 eur, resp. niekdajších cca 16.727 Sk ([33.409 Sk, čiže 1.108,98 eur +

2.777,61 eur] : 7).

Bezzákladnou bola potom požiadavka otca na prispôsobenie rozhodnutia

v prejednávanej veci jeho názoru o privysokej výške výživného majúceho sa tu zmeniť

(podľa návrhu matky zvýšiť a podľa návrhu otca naopak znížiť), pretože by šlo navzdory

všetkým úvahám snažiacim sa zastrieť podstatu problému o revíziu stavu založeného

skorším právoplatným rozhodnutím (hoc aj len v rovine pripísania v prospech výživou

povinného otca okolnosti platenia ním v skoršom období iného výživného, než na ktoré by

podľa názoru tohto odvolateľa maloletým deťom vzniklo právo). Otec totiž opomenul, že

pristúpením na úpravu výživného rodičovskou dohodou potvrdil stav svojich schopností

a možností na platenie dohodnutého výživného a z tohto stavu už neskôr nebolo možné ťažiť.

To obdobne platilo i prinajmenšom v prípade časti otcom vynakladaných výdavkov

spojených dnes s bývaním, pretože to bol on, komu muselo ísť na vrub akceptovanie

tvrdeného stavu ponechania si matkou detí všetkých hodnotnejších vecí z BSM (majúce svoj

protiklad v potrebe vybavenia novej domácnosti otca prakticky všetkým potrebným, tu však

zjavne bez nutnosti vynaloženia všetkých takýchto výdavkov) a rovnako právne podloženým

bol aj záver o nemožnosti uprednostnenia takýchto výdavkov pred výživným. Napokon vo

vzťahu k námietkam otca z jeho odvolania nemohla obstáť ani námietka presťahovania sa

matky s deťmi mimo bydliska otca (jeho snaha kompenzovať si výdavky vzniknuté

s cestovaním do miesta nového bydliska detí s výživným bola v rozpore s úpravou rodinného

práva vylučujúcou započítanie akýchkoľvek pohľadávok proti pohľadávkam na výživné

maloletých detí, tu por. aj § 76 ods. 2 vetu druhú Zákona o rodine) a ani neakceptovanie

procesného návrhu opatrovníka (v konaní zahájiteľnom i bez návrhu totiž súd nie je viazaný

návrhmi žiadneho z účastníkov, teda ani detí reprezentovaných opatrovníkom, ktorý často

o ich reálnych potrebách má len sprostredkovanú vedomosť).

Na druhej strane nebola dôvodnou ani argumentácia matky nepotrebnosťou

vynaloženia otcom výdavkov na odkúpenie bytu skôr obývaného v režime nájmu (nebola

preukázanou nepotrebnosť tohto výdavku rovnako ako prípadná možnosť uspokojenia

bytovej potreby otca inak) či nezohľadnenia jej výdavkov spojených s bývaním (odhliadajúc

tu od faktoru tvrdení o platení úhrad za byt v S. - obývaný matkou a deťmi v súčasnosti

rodičmi matky totiž výška ceny prenájmu takéhoto bytu v spojení so spôsobom naloženia so

skôr matkou vlastneným bytom v Skalici, s dôvodmi opustenia skoršieho zamestnania

matkou v mieste totožnom s mestom jej trvalého pobytu a so všetkými doloženými príjmami

matky nenasvedčovali buď reálnosti vykazovaných príjmov, alebo stavu odkázanosti matky

len na príjmy zo zamestnania). Ak potom len hypotetickou (a z hľadiska konzistentnosti

argumentácie matky spornou) ostala i možnosť doplnenia zdrojov príjmov otca (len

nedoložené tvrdenia o tom, žeby sa otec mal v skutočnosti podieľať i na prevádzke

reštauračného zariadenia), jedinou výhradou súcou vzatia na zreteľ bola námietka

neprimeranosti vykonaného zvýšenia výživného rastu potrieb (a zrejme i aktuálnym

potrebám) maloletých.

Práve tu však bolo treba s odvolaním matky čiastočne súhlasiť.

Ak totiž matkou vyčíslené, otcom nespochybňované a aj podľa názoru odvolacieho

súdu akceptovateľné výdavky spojené s výživou maloletých predstavovali sumu 6.120

niekdajších Sk mesačne u S. (dnes 203,15 eur) a 5.886 niekdajších Sk u T. (dnes 195,38 eur)

v prípade oboch detí totiž za nevyhnutný výdavok nebolo možno považovať 1.000

niekdajších Sk na stavebné sporenie, opodstatneným bol síce záver, že na úhrade takto

vyčíslených súm by sa mal vo väčšej miere podieľať otec detí (ako rodič nemajúci deti

v osobnej starostlivosti a povinný tak svoju vyživovaciu povinnosť plniť prakticky výlučne

platením určeného výživného), s prihliadnutím k okolnosti preukázaného nie celkom

hospodárneho nakladania matky s aktívami jej patriacimi však tento previs (podielu

vyživovacej povinnosti otca nad podielom matky) nemohol byť taký, ako sa požadovalo

odvolaním matky (kedy by prakticky všetky doložené výdavky spojené s výživou S. mali byť

hradené z výživného otca a to dokonca s presahom výživného nad preukázanými potrebami,

pretože 215,76 eur > 203,15 eur a u T. by sa tak malo stať v rozhodujúcej miere, pretože

182,57 eur je 93,44% zo sumy 195,38 eur).

Odvolací súd pri riadení sa už uvedenými úvahami a i pri zohľadnení výšky

preukázaných príjmov otca preto dospel k záveru o dôvodnosti takého zvýšenia výživného,

pri ktorom podiel vyživovacej povinnosti otca síce bude vyšším než podiel matky, na druhej

strane však miera presahu podielu otca bude výraznejšou u staršieho dieťaťa (aby sa tak

zabezpečil i odôvodnený rozdiel v sumách určených na uspokojovanie potrieb dieťaťa

navštevujúceho už základnú školu na jednej a dieťaťa ešte stále predškolského veku na

druhej strane).

Takto odvolací súd dospel k záveru o primeranosti (okolnostiam prípadu v tejto

konkrétnej veci) zvýšeného výživného na S. sumou 3.900 Sk, resp. neskôr po rozumnom

zaokrúhlení 130 eur (cca 64 %, teda skoro dve tretiny sumy vyčíslených potrieb dieťaťa

hradených otcom) a na T. sumou 3.000 Sk, resp. neskôr 100 eur (tu cca 51 %, čiže niečo

viac než polovica doložených výdavkov, v tomto prípade inak i pre predpokladateľný ďalší

výraznejší nárast potrieb spojených s možnosťou zvýšenia výživného v dohľadnom čase

práve len u T. - v súvislosti aj s jeho prechodom na základnú školu). Výživné do konca roka

2008 bolo potom samozrejme potrebné určiť ešte v slovenských korunách a neskôr už v

mene novej, pričom zmena skoršieho rozhodnutia (tzv. rozvodového rozsudku) sa viazala

výlučne na rozhodnutie o tzv. bežnom výživnom (rozumej o jeho zvýšení) a musela tak byť

súčasťou výroku upravujúceho takúto otázku.

Správnym potom nebolo ani rozhodnutie o zamietnutí návrhu otca na zníženie

výživného. V konaní zahájiteľnom i bez návrhu totiž nedostatok viazanosti súdu návrhom

neznamená len to, že súd tu - na rozdiel od tzv. sporového konania nie je povinný

rozsudkom vyčerpať celý predmet konania a môže ho i prekročiť (pokiaľ ide o tzv.

kvantitatívnu stránku veci, por. aj ), ale i to, že podanie účastníka v

týchto konaniach sledujúce zámer protichodného rozhodnutia než toho sledovaného

návrhom sa nepovažuje za vzájomný návrh v zmysle ust. § a 98 , ale vždy len za

vyjadrenie procesného návrhu účastníka, o ktorom je namieste rozhodnúť (výrokom

rozsudku), len vtedy, ak sa súd rozhodne nevyhovieť a to ani čiastočne návrhu.

Nakoľko o taký prípad tu ale nešlo (podľa súdov oboch stupňov bol dôvod pre

zvýšenie výživného a teda neopodstatnenou bola požiadavka na opak, čiže na jeho zníženie),

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti bežného výživného, zmeny

skoršieho rozsudku o výživnom a zamietnutia návrhu otca podľa zmenil

spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku (čím inak prakticky nahradil

v poradí prvú a tretiu a celkom vynechal štvrtú vetu výroku napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa).

Odstup času medzi rozhodovaním napadnutým rozsudkom a rozsudkom odvolacieho

súdu i v spojitosti s platením otcom len pôvodne určeného výživného (4.000 Sk, resp. dnes

132,78 eur mesačne) si potom vyžiadal i zmenu rozhodnutia o zročnom výživnom (nové

rozhodnutie o tejto otázke). V čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zročným už výživné

do 30. septembra 2009 (pri určení zročnosti 15. dňom v mesiaci a rozhodovaní 28. deň)

a nedoplatok predstavoval rozdiel súm výživného po zvýšení a pred ním. Pri zvýšení

výživného na obe deti od 15. mája 2008 patrilo S. po zvýšení 27.300 Sk (7x 3.900) a T.

21.000 Sk (7 x 3.000) za mesiace jún - december 2008, následne S. 1.170 eur (9 x 130) a T.

900 eur (9x 100) do septembra 2009 a ešte za mesiac máj 2008 S. 3.132 Sk (993,50 Sk ako

2.200: 31 x 14 + 2.138,50 Sk ako 3.900: 31 x 17) a T. 2.458 Sk (813 Sk ako 1.800 : 31 x 14

+ 1.645 Sk ako 3.000 : 31 x 17). Celkom sa tak S. po zvýšení a tiež za pomernú časť mája

2008 pred ním malo dostať 2.180,16 eur (súčet súm 3.132 a 27.300 Sk po prepočte

konverzným kurzom, teda 1.010,16 eur + 1.170 eur) a T. rovnako za takéto obdobie

1.678,66 eur (súčet súm 2.458 a 21.000 Sk taktiež po konverzu, teda 778,66 eur + 900 eur).

Otec v skutočnosti platil v roku 2008 S. len 2.200 Sk a v roku 2009 len 73,03 eur mesačne,

T. potom len 1.800 Sk, resp. 59,75 eur mesačne, takže celkom zaplatil S. 1.241,48 eur

(584,21 eur ako 8 x 2.200 Sk po konverzii + 657,27 eur ako 9 x 73,03 eur) a T. 1.015,74 eur

(477,99 eur ako 8 x 1.800 Sk po konverzii + 537,75 eur ako 9 x 59,75 eur). Zročným

výživným bol potom rozdiel súm zhora, teda 938,68 eur na S. (2.180,16 1.241,48) a 662,92

eur na T. (1.678,66 - 1.015,74). Na zaplatenie týchto súm bolo možné v zhode s názorom

súdu prvého stupňa a úpravou v ust. povoliť splátky (v konaní nebola

preukázaná schopnosť otca splniť celý dlh naraz bez ohrozenia vlastnej výživy a navyše tu

bol i záujem detí na poskytnutí im na zročnom výživnom čo aj nižších súm, avšak po

relatívne dlhší čas), ich výšku však bolo treba určiť tak, aby k zaplateniu celého dlhu došlo

v súlade s ustálenou súdnou praxou vo veciach výživného najneskôr v období okolo troch

rokov od povolenia splátok. Rozloženie vyššej zo súm (zročné výživné na S.) na 36 mesiacov

by viedlo k výške splátky presne 26,07 eur a odvolací súd preto výšku splátky u oboch

maloletých detí určil sumou 25 eur mesačne.

Takto potom podľa zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj

v častí zročného výživného (spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho

rozsudku), pričom podľa a opravným uznesením pojatým do

tohto písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu zároveň opravil chyby v počítaní

pojaté do vyhláseného znenia rozsudku (v častí zročného výživného, kde čiastočne mylný

výpočet pred vyhlásením rozsudku viedol k ustáleniu dlhov v nepatrne vyššom rozsahu a to

sumami 941,03 eur, resp. 668,42 eur).“

Z citovaného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že namietaný rozsudok

krajského obsahuje vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými

skutočnosťami, ktoré boli rozhodné na ustálenie rozsahu vyživovacej povinnosti otca

k maloletým deťom, t. j. ústavný súd považuje namietaný rozsudok za ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnený a reagujúci na všetky podstatné námietky

sťažovateľa, ako aj matky maloletých detí obsiahnuté v ich odvolaniach. Podľa názoru

ústavného súdu krajský súd vyvodil zo skutkových okolností preskúmavanej veci právne

závery, ktoré zodpovedajú ústavne konformnej interpretácii a aplikácii príslušných

právnych noriem. Sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti žiadne také argumenty, ktoré by

mohli spochybniť ústavnosť záverov krajského súdu a signalizovali by ich arbitrárnosť.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, že zaujal postoj

aj k námietke sťažovateľa, že „žiadnym spôsobom nereflektoval skutočnosť, že kolízny

opatrovník navrhoval ponechať výživné na obidve maloleté deti v doterajšej výške“. Krajský

súd v tejto súvislosti uviedol, že „... vo vzťahu k námietkam otca z jeho odvolania nemohla

obstáť ani námietka... neakceptovanie procesného návrhu opatrovníka (v konaní

zahájiteľnom i bez návrhu totiž súd nie je viazaný návrhmi žiadneho z účastníkov, teda ani

detí reprezentovaných opatrovníkom, ktorý často o ich reálnych potrebách má len

sprostredkovanú vedomosť)“.

Podľa sťažovateľa krajský súd vo svojom rozhodnutí „... si nezabezpečil žiadne

dôkazy ohľadom reálnej výšky nákladov na zabezpečenie potrieb maloletých detí...“. S touto

námietkou sťažovateľa vzhľadom na obsah rozhodnutia krajského súdu nemožno súhlasiť.

Z obsahu rozsudku krajského súdu je totiž zrejmé, že „doplnil dokazovanie výsluchom

oboch odvolateľov (matky i otca), oboznámením doplňujúcich správ o zárobkoch oboch

rodičov (zadovážených odvolacím súdom), podstatných častí pripojených spisov Okresného

súdu Senica sp. zn. (z konania vo veci úpravy rodičovských práv a povinností

k maloletým pre čas do rozvodu manželstva ich rodičov) a (z tzv. rozvodového

konania) a tiež tzv. výplatných lístkov aktuálneho zamestnávateľa matky...“.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského

súdu z 28. septembra 2009 dospel k záveru, že ho nemožno v žiadnom prípade považovať

ani za arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnymi závermi krajského súdu,

nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a neznamená ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory všeobecných súdov svojimi vlastnými.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

namietaný rozsudok krajského súdu takýmito vadami netrpí. Ústavný súd preto po

predbežnom prerokovaní rozhodol podľa o odmietnutí

sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010