Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 413/2010
PDF · 164.14 KB
No categories available
IV. ÚS 413/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 79/2007, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta
2010 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 C 79/2007 (ďalej len „namietané konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Pred podaním tejto sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky využil som
prípustný opravný prostriedok a nápravy v priebehu konania tak, aby prebiehalo plynulé
a včas, obrátil som sa so svojou sťažnosťou na predsednícku Okresného súdu Bratislava II.
Urobil som tak sťažnostným podaním zo dňa 30. júna 2010. Na moju sťažnosť odpovedala
mi podpredsedníčka okresného súdu listom zo dňa 19. júla 2010, Spr. 2038/2010, ktorý mi
pošta doručila 3. augusta 2010. Pretože podpredsedníčka okresného súdu evidentne
nesprávne vyhodnotila moju sťažnosť na prieťahy ako nedôvodnú, obraciam sa so svojou
sťažnosťou na ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie Ústavy SR, ktorá zaručuje
slovenským občanom právo na spravodlivé súdne konanie. Za spravodlivé konanie súdu
nemožno označiť také jeho konanie, ktoré prebieha s prieťahmi a tým jednoznačne
poškodzuje navrhovateľa, teraz už v pozícii sťažovateľa, ktorý sa týmto domáha nápravy
na ústavom súde. Nemôžem si dovoliť ďalšiu trpezlivosť a zmieriť sa s nepružným konaním
súdu prvého stupňa s prieťahmi, pretože mi v apríli tohto roku diagnostikovali ďalšiu
závažnú nevyliečiteľnú chorobu a žijem v priamom ohrození života.
Je preukázateľné podľa listín založených v súdnom spise so sp. zn. 21C/79/2007, že
žalobný návrh v tejto veci poslal som prislúchajúcemu dotknutému Okresnému súdu
Bratislava 2 dňa 28. mája 2007, pričom jej prijatie potvrdil súd prvého stupňa 1. júna 2007.
Z toho vyplýva, že návrh je na súde už viac ako tri kalendárne roky a to bez právoplatného
rozhodnutia o mojom žalobnom návrhu pre zneváženie osobnosti šírením nepravdivých
informácií o mne s následkom spôsobenia mi nemajetkovej ako aj majetkovej ujmy...
Keďže podpredsedníčka okresného súdu vyhodnotila moju sťažnosť na prieťahy ako
nedôvodnú, neurobila preto ani potrebné opatrenia na súde na to, aby sa vo veci
21 C/79/2007 konalo v primeranom časovom limite a pokiaľ možno, vzhľadom na vznik
prieťahov pod podaním tejto sťažnosti v zrýchlenom konaní.
Vzhľadom na uvedené ako aj a hlavne pre nesprávnosť posúdenia mojej sťažnosti
na prieťahy podpredsedníčkou okresného súdu, obraciam sa so svojou sťažnosťou
na prieťahy na ústavný súd, aby o mojej sťažnosti na Okresný súd Bratislava II na zavinenie
prieťahov v konaní vo veci 21 C/79/2007 správne rozhodol a vyvodil voči súdu prvého
stupňa sankcie, ktoré ho primejú konať v uvedenej veci bez prieťahov.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd
v namietanom konaní porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému súdu prikázal konať tak, aby „súd
prvého stupňa konal naozaj bez prieťahov“, a ďalej žiadal, aby mu bolo priznané finančné
zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhrada trov právneho zastúpenia. Okrem uvedeného
sa domáhal, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu (sťažnosti)
sťažovateľa smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené
zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 79/2007.
Ústavný súd zo sťažnosti a najmä zo zapožičaného na vec sa vzťahujúceho súdneho
spisu zistil, že napadnuté konanie sa začalo 1. júna 2007 doručením návrhu sťažovateľa
na ochranu osobnosti okresnému súdu. V období od júna 2007 do marca 2008 okresný súd
vykonal procesné úkony súvisiace so zabezpečením potrebných podkladov na rozhodovanie
vo veci samej. Dňa 15. apríla 2008 nariadil vo veci pojednávanie na 30. máj 2008, ktoré sa
neuskutočnilo, pričom do spisu bolo založené ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní
predložené právnym zástupcom sťažovateľa. V auguste 2008 okresný súd nariadil termín
pojednávania na 29. október 2008, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Po doručení
odvolania právneho zástupcu sťažovateľa bol 18. decembra 2008 súdny spis predložený
na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Po vrátení spisu
a odstránení nedostatkov okresným súdom bol súdny spis 21. mája 2009 opätovne
predložený krajskému súdu, ktorý na pojednávaní uskutočnenom 31. marca 2010 vyhlásil
uznesenie, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 21 C 79/2007-79 z 29. októbra 2008
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdny spis spolu s uznesením krajského súdu bol
okresnému súdu vrátený 16. apríla 2010. Po doručení uznesenia krajského súdu účastníkom
konania v súlade s právnym názorom krajského súdu okresný súd uznesením z 24. augusta
2010 pripustil, aby do konania vstúpil odporca v II. rade. Po podaní odvolania odporcom
v II. rade proti uzneseniu okresného súdu z 24. augusta 2010 okresný súd uvedené
odvolanie odporcu v II. rade zaslal 27. septembra 2010 na vedomie právnym zástupcom
sťažovateľa a odporcu v I. rade.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju doterajšiu
judikatúru konštatujúc, že konanie na okresnom súde prebieha od 1. júna 2007. Ústavný
súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetného súdneho konania v okolnostiach daného
prípadu nie je takej povahy, aby naznačovala možnosť príčinnej súvislosti s namietaným
porušením uvedeného základného práva sťažovateľa.
Rozhodujúcou skutočnosťou pri posudzovaní namietaných prieťahov v napadnutom
konaní je podľa názoru ústavného súdu to, že dĺžka namietaného konania pred okresným
súdom po odrátaní obdobia od 18. decembra 2008 do 16. apríla 2010, keď sa spis
(s krátkodobým prerušením v rámci odvolacieho konania) nachádzal na krajskom súde,
predstavuje dobu, ktorá sama osebe neumožňuje vysloviť, že v okolnostiach danej veci
mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Aj keď treba dať za pravdu sťažovateľovi, že v postupe
okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku z 30. mája 2008, ktorým bola žaloba
sťažovateľa zamietnutá, došlo k určitým pochybeniam, a za predpokladu dôslednejšieho
postupu a posúdenia všetkých okolností daného prípadu nemuselo dôjsť k následnému
zrušeniu prvostupňového rozsudku krajským súdom, predsa nemožno doterajšiu dĺžku
konania pripísať iba na vrub neefektívnemu postupu okresného súdu, keďže v dôsledku
podaného odvolania sa spis nachádzal takmer 16 mesiacov na krajskom súde. V súvislosti
s tým ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť smeruje iba proti postupu okresného súdu,
a keďže konanie pred ústavným súdom je ovládané princípom dispozitívnosti, nie je možné,
aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu
sťažovateľa.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnený návrh (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil, že okresný súd po odrátaní obdobia,
keď sa spis v rámci odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde, keď reálne nemohol
ovplyvniť priebeh napadnutého konania, vo veci v zásade priebežne konal. Aj keď jeho
postup v preskúmavanom konaní nebol, ako už bolo uvedené, efektívny a do určitej miery
prispel aj k predĺženiu konania, ústavný súd je však toho názoru, že zistené nedostatky
nevykazujú takú intenzitu, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť
k jednoznačnému záveru, ktorý by umožnil vysloviť, že v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 21 C 79/2007 došlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného
práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa
na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti vrátane žiadosti o ustanovenie advokáta
nezaoberal.
Ústavný súd napokon dodáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade, ak okresný súd
v ďalšom priebehu konania nebude postupovať efektívne a plynulo, sťažovateľ
v nadväznosti na to zvážil možnosť podania novej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010