Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 417/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. C., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného JUDr. J. B., PhD.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.

5 , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na slobodu a bezpečnosť podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 11. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2010 doručená sťažnosť J. C., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

JUDr. J. B., PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa (ďalej len „“), základného práva na

súdnu ochranu podľa , práva na slobodu a bezpečnosť podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. augusta 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Uznesením vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úrad boja proti

organizovanej kriminalite, Odbor boja proti organizovanej kriminalite, oddelenie

vyšetrovania K. ČVS: PPZ-36/BOK-V-2008 zo dňa 19. 09. 2008 bolo sťažovateľovi

vznesené obvinenie pre trestný čin obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa

, , .

Sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Prešov

zo dňa 21 .09. 2008 vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. a), c) s tým, že väzba začala plynúť dňa 18. 09. 2008 o 16,45 hod.

Prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odbor osobitného určenia,

pracovisko Krajská prokuratúra P. podal dňa 04. 08. 2010 obžalobu na sťažovateľa a spol.

Sťažovateľ bol dňa 10. 08. 2010 vypočutý na Okresnom súde v Prešove s tým, že žiadal súd,

aby bol prepustený z väzby na slobodu.

Uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 10. 08. 2010, sp. zn.: bol

sťažovateľ podľa prepustený z väzby na slobodu. Následne

dňa 11. 08. 2010 na základe sťažnosti Generálnej prokuratúry SR, rozhodol Krajský súd

v Prešove tak, že podľa zrušil napadnuté

uznesenie v celom rozsahu a že podľa analogicky s použitím

dôvody väzby u sťažovateľa uvedené v ,

c) trvajú. Vzhľadom na to, že sa jedná o konečné rozhodnutie, voči

ktorému nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, sťažovateľ sa obracia so sťažnosťou

podľa SR na Ústavný súd SR. ...

Krajský súd v Prešove, sp. zn. uviedol, že Okresný súd v Prešove

správne rozhodol, ak vychádzal so 6-mesačnej lehoty väzby, ktorá začala plynúť od 16. 02.

2010. Krajský súd však nesprávne vyložil ustanovenie ,

nakoľko je nepochybne zrejmé, že bolo potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, na

základe obžaloby podanej najmenej 15 pracovných dní pred jej uplynutím. Sme toho

názoru, že pokiaľ takáto povinnosť je daná na podanie návrhu na predĺženie väzby, platí

rovnako aj pre podanie obžaloby. Pokiaľ súdy majú kvalifikovane rozhodnúť o trvaní väzby

ešte pred uplynutím 6-mesačnej lehoty väzby, je potrebné aby bola podaná obžaloba v

lehote podľa . ...

V danom prípade je narušená primeraná, spravodlivá rovnováha medzi záujmami

štátu a právom na osobnú slobodu jedinca a tým došlo k porušeniu základného práva podľa

SR. ...

Touto sťažnosťou sa sťažovateľ tiež domáha ochrany svojho ústavného práva na

Ústavnom súde SR v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 08. 2010

v tom zmysle, že uvedené rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám ustanovenia čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd tak ako uvedené ustanovenie chápe Európsky

súd pre ľudské práva. Je zrejmé, že Krajský súd v Prešove v konaní o sťažnosti Generálnej

prokuratúry proti uzneseniu Okresného súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 10. 08.

2010, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby rozhodoval na neverejnom zasadnutí pri ktorom

nebol prítomný ani obhajca ani sám obvinený - sťažovateľ. To, že o sťažnosti Generálnej

prokuratúry bolo krajským súdom rozhodnuté v neprítomnosti obhajcu a sťažovateľa na

neverejnom zasadnutí je v súlade s ustanoveniami pokiaľ sú vykladané

v izolovanom kontexte , avšak koliduje to s výkladom a 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd tak ako ho podáva Európsky súd pre ľudské práva vo

svojich rozhodnutiach. V týchto rozhodnutiach Európsky súd pre ľudské práva právo byť

vypočutý zaradil medzi základné procesné garancie aplikované v prípadoch obmedzenia

osobnej slobody. Ide napr. o prípad Assenov a ostatní vs. Bulharsko, 24760/94 z 28. 10.

1998, kde vyžaduje, aby bol obvinený pri jeho rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody

vypočutý, prípad Lietzow vs. Nemecko 24479/94 z 13. 2. 2001 a mnohé ďalšie. ... Krajský

súd v Prešove svojím rozhodnutím sp. zn. zo dňa 11. 08. 2010 na základe

ktorého ponechal sťažovateľa vo väzbe podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a), c) porušil ust. čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd konkrétne právo obvineného byť

vypočutý v kontradiktornom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania

väzby. Právo obvineného byť vypočutý v kontradiktornom konaní patrí medzi základné

inštituciálne záruky spravodlivého konania o pokračovaní alebo skončení obmedzenia

osobnej slobody. Pokiaľ v takom konaní nie je umožnené obvinenému, aby bol vypočutý,

dochádza k ústavne neprípustnému obmedzeniu osobnej slobody. Všeobecnými súdmi SR

podávaný výklad nedáva priestor pre vypočutie obvineného v konaní

o ponechaní vo väzbe, avšak podľa SR platí, že pokiaľ stanoví medzinárodná zmluva

niečo iného než zákon, použije sa medzinárodná zmluva. Uvedené vyplýva z ustanovenia

SR. Preto je nutné ustanovenia vykladať spôsobom

v súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. V tejto súvislosti poukazuje

sťažovateľ na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 23. 3.

2004, ktorý sťažovateľ prezentuje ako použiteľný názor, nakoľko súvisí so sťažnosťou

sťažovateľa. Podľa uvedeného nálezu právo obvineného byť vypočutý v kontradiktornom

konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby patrí medzi základné

inštituciálne záruky spravodlivého konania o pokračovaní alebo skončení obmedzenia

osobnej slobody. Sťažovateľ je toho názoru, že čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd sa neuplatňuje len na preskúmavanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby

u obvineného, ale sa vzťahuje aj na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam o vzatí do väzby. Uvedené potvrdzujú viaceré rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva napr. Nikolovová vs. Bulharsko č. 31195/96 z 25. 3 .1999, Lamy vs.

Belgicko, séria A č. 151.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 11. 08. 2010 bolo

porušené základné právo J. C., nar. ..., trvalé bytom S., t. č. ÚVV zakotvené v čl. 17. ods. 5

a v a v a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove,

sp. zn. zo dňa 11. 08. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Prešove ukladá spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho

zastúpenia vo výške 254,88 € za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava a sťažnosť

-písomné podanie vo výške 2 x 120,23 € a režijný paušál vo výške 2 x 7,21 €) na účet

advokáta JUDr. J. B., PhD., vedený v T. a. s., pobočka P., č. účtu:... do 1 mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

1. V časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na

osobnú slobodu podľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. augusta 2010. Porušenie označeného základného práva videl sťažovateľ v tom, že

tento súd podľa jeho názoru nesprávne interpretoval ustanovenie § 76 ods. 2 zákona

č. v znení účinnom do 31. januára 2009 (ďalej len „Trestný

poriadok účinný do 31. januára 2009“). Sťažovateľ sa domnieva, že Okresný súd Prešov

(ďalej len „okresný súd“) správne rozhodol, ak ho prepustil z väzby na slobodu, a nesprávne

krajský súd, keď vyslovil, že dôvody väzby trvajú. V tejto súvislosti sťažovateľ

argumentoval tým, že obžaloba nebola podaná v lehote 15 pracovných dní pred uplynutím

lehoty trvania väzby. Podľa jeho názoru ak ustanovenie

účinného do 31. januára 2009 ustanovuje takúto lehotu na podanie návrhu na predĺženie

väzby, v danej lehote musí byť podaná aj obžaloba, inak musí byť dotknutá osoba

prepustená z väzby. Sťažovateľ tvrdil, že v jeho prípade sa tak v konečnom dôsledku

nestalo, a preto došlo k porušeniu jeho základného práva podľa .

Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením č. k. -1796 z 10. augusta

2010 podľa prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného konštatoval, že

prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia,

pracovisko Krajská prokuratúra v P. (ďalej len „prokurátor“), podal 4. augusta 2010 na

sťažovateľa obžalobu za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

a , a . Okresný súd

poukázal na to, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu okresného súdu pre

prípravné konanie sp. zn. z 21. septembra 2008 z dôvodov podľa

písm. a) a c) s tým, že väzba začala plynúť 18. septembra 2008.

Okresný súd ďalej konštatoval, že sťažovateľ v rámci svojho výsluchu v zmysle § 72

ods. 2 , ktorý sa uskutočnil 10. augusta 2010, žiadal, aby bol prepustený

z väzby na slobodu, „pretože vo veci už bolo skončené vyšetrovanie, bola podaná obžaloba,

spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, chce sa zamestnať a nedopustí sa

trestnej činnosti“.

Súd prvého stupňa súčasne uviedol, že vzhľadom na to, že lehota trvania väzby

začala u sťažovateľa plynúť pred 1. februárom 2009, v súlade s § 567c ods. 2 Trestného

poriadku sa na ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 použijú ustanovenia

účinného do 31. januára 2009. Po odcitovaní príslušných ustanovení

účinného do 31. januára 2009 okresný súd zaujal tento názor:

„Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že väzba v tomto prípade sa bude riadiť

účinným do 31. 1. 2009, z dôvodu, že u oboch obvinených lehota väzby

začala plynúť pred 1. 2. 2009. Na základe uvedeného použije sa ustanovenia § 76 Tr.

poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2009, podľa ktorých plynie nová šesťmesačná lehota

väzby odo dňa, keď spis bol vrátený prokurátorovi, t. j. od 16. 2. 2010. Takže šesťmesačná

lehota väzby končí dňom 16. 8. 2010. V tejto súvislosti je potrené poukázať na ustanovenie

, podľa ktorého prokurátor musí podať návrh na predĺženie lehoty

väzby najmenej 15 pracovných dní pre jej uplynutím. V tejto súvislosti je potrené poukázať,

že podľa názoru súdu rozhodovanie o tom, že väzba trvá, je analogicky rozhodovanie

o predĺžení väzby, lebo na základe rozhodnutia súdu mohli byť obaja obvinení vo väzbe

maximálne do 16 .8. 2010 a ináč potom väzba by bola protizákonná.

Vzhľadom na skutočnosť, že obžaloba bola podaná až dňa 4. 8. 2010, t. j iba osem

pracovných dní pred jej uplynutím, teda nebola dodržaná zákonná lehota na podanie

návrhu, súdu neostávala iná možnosť, len oboch obvinených prepustiť z väzby na slobodu.“

Po vyhlásení uznesenia okresného súdu podal prokurátor proti nemu do zápisnice

sťažnosť, ktorú aj odôvodnil, pričom dôvodil tým, že lehota 15 pracovných dní sa v zmysle

účinného do 31. januára 2009 vzťahuje len na podanie

návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, a nie aj na podanie obžaloby. Na základe toho

prokurátor žiadal zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu a ponechať sťažovateľa a jeho

spoluobvineného vo väzbe, pretože dôvody väzby u nich trvajú.

O sťažnosti prokurátora rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 11. augusta 2010 tak, že zrušil rozhodnutie okresného súdu a vyslovil, že u sťažovateľa

a jeho spoluobvineného dôvody väzby podľa a

trvajú.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia konštatoval:

„Správne Okresný súd Prešov poukazuje na znenie ust. , podľa

ktorého ak lehota väzby začala plynúť pred 1. 2. 2009, použijú sa ust. § 76, § 78, § 80

ods. 3, § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. 1. 2009. Okresný súd však ďalej nesprávne použil

príslušné ustanovenia , vzťahujúce sa na väzbu oboch obvinených.

Podľa v znení účinnom do 31.1.2009, ak by lehota väzby

v prípravnom konaní presiahla 6 mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi pre

prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám.

Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak návrh prokurátora bol doručený súdu

najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím 6-mesačnej lehoty a ak nebolo možné pre

obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť

a prepustiť obvineného na slobodu, hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania.

V tomto ustanovení sa ďalej konštatuje, že pri odmietnutí

obžaloby, vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť,

plynie nová 6-mesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených v ods. 7, keď bol spis

doručený prokurátorovi.

Okresný súd tak správne počíta, že 6-mesačná lehota začala plynúť od 16. 2. 2010

(keď bol spis vrátený prokurátorovi) a tak 6-mesačná lehota väzby končí dňom 16. 8. 2010.

Nesprávne však konštatuje, keď poukazuje na ust. , podľa ktorého

prokurátor musí podať návrh na predĺženie väzby najmenej 15 pracovných dní pred jej

uplynutím a že taká povinnosť sa vzťahuje aj na podanie obžaloby.

Takáto povinnosť však nevyplýva zo znenia ust. , ktoré rieši iba

otázku podania návrhu na predĺženie lehoty väzby. Takáto povinnosť je však uvedená v ust.

, avšak až po zmene po účinnosti od 1. 2. 2009. Až

po novele , v účinnosti ako bolo konštatované, je uložená povinnosť

prokurátora v lehote 20 pracovných dní podať nielen návrh na predĺženie lehoty väzby, ale

aj obžalobu.

Lehota väzby u oboch obvinených končí dňom 16. 8. 2010 a nie je ovplyvnená

žiadnou sankciou a povinnosťou prokurátora podať v príslušnej lehote súdu obžalobu.

Z týchto dôvodov krajský súd napadnuté uznesenie o prepustení obvinených na

slobodu zrušil.

Krajský súd tak skúmal ku momentu svojho rozhodnutia, či väzba u oboch

obvinených trvá a či trvajú dôvody väzby, na základe ktorých boli obaja obvinení vzatí do

väzby. ...

Aj u obv. J. C. krajský súd rozhodoval o jeho sťažnosti proti uzneseniu ktorým bola

jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá. Krajský súd rozhodol na neverejnom

zasadnutí konanom dňa 25. 5. 2010 vo veci . Z dôvodov uznesenia vyplýva, že

u obvineného existujú dôvody väzby uvedené v , Obavu, že

obvinený v prípade ponechania na slobodu ujde alebo sa bude skrývať krajský súd zistil

predovšetkým z toho, že obvinenému hrozí vysoký trest, pričom aj z listinných dôkazov

vyplýva, že opakovane sa obvinený pohyboval v zahraničí, pričom aj pred sudcom pre

prípravné konanie sa vyjadril, že mal úmysel s priateľkou odísť zo Slovenska.

Obavu z pokračovania v trestnej činnosti krajský súd zistil najmä z povahy samotnej

trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťal opakovane po dlhší čas a vo veľkom rozsahu. V tejto

súvislosti krajský súd poukázal aj na získavanie finančných prostriedkov nezákonným

spôsobom a takýmto spôsobom mal obvinený zabezpečovať vlastné životné potreby.“

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu a obsahu

námietok sťažovateľa dospel k záveru, že namietané rozhodnutie je potrebné považovať za

legitímny výsledok rozhodovacej činnosti, ktorý vykazuje všetky parametre zákonnosti

a ústavnosti a je náležite odôvodnený.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd s poukazom na jednotlivé ustanovenia

dostatočne vysvetlil, z akého dôvodu bolo nutné konštatovať, že dôvody

väzby u sťažovateľa trvajú. Okrem toho, že krajský súd poukázal na skutkové okolnosti

preukazujúce väzobný dôvod podľa a (čo

sťažovateľ vôbec nenamietal), zaoberal sa aj dodržaním procesných garancií významných

pre trestné konanie, hlavne pre tú jeho časť, ktorá súvisí s obmedzením osobnej slobody

sťažovateľa.

Krajský súd argumentoval hlavne tým, že poukázal na § 567c ods. 2 Trestného

poriadku, podľa ktorého ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa

na , , a ustanovenia účinného do

31. januára 2009.

Podľa účinného do 31. januára 2009 ak by lehota

trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať

sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby

neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh

prokurátora doručený súdu najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej

lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné

stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené

alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa účinného do 31. januára 2009 lehoty uvedené

v odseku 6 a 7 sa rátajú od času, keď bol obvinený zatknutý alebo zadržaný; ak

nepredchádzalo zatknutie alebo zadržanie obvineného, od momentu, keď bola na základe

rozhodnutia o väzbe obmedzená osobná sloboda obvineného. Pri odmietnutí obžaloby,

vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť, plynie

nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených v odseku 7 odo dňa, keď bol spis

doručený prokurátorovi.

Krajský súd konštatoval, že lehota väzby u sťažovateľa začala plynúť 18. septembra

2008, teda pred 1. februárom 2009, a preto na trvanie väzby treba aplikovať ustanovenie

v znení účinnom do 31. decembra 2009. Keďže predtým bola vec

vrátená prokurátorovi na došetrenie a spis mu bol doručený 16. februára 2010, šesťmesačná

lehota trvania väzby začala od tohto dňa plynúť nanovo a skončila 16. augusta 2010.

Krajský súd v tejto súvislosti zároveň poukázal na to, že z ustanovenia § 76 ods. 2

účinného do 31. januára 2009 nevyplýva pre prokurátora žiadna

povinnosť podať v lehote 15 pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby obžalobu,

ale týka sa to len povinnosti podať v uvedenej lehote návrh na predĺženie lehoty väzby.

Krajský súd oproti tomu poukázal na aktuálne znenie ustanovenia § 76 ods. 2 Trestného

poriadku, ktoré je účinné od 1. februára 2009 a podľa ktorého má prokurátor povinnosť

v lehote 20 pracovných pred uplynutím lehoty väzby nielen podať návrh na jej predĺženie,

ale v tejto lehote je povinný podať aj obžalobu, aj návrh na schválenie dohody o vine

a treste.

Krajský súd prijal záver, s ktorým sa stotožnil aj ústavný súd, že vzhľadom na to, že

prokurátor nebol v zmysle účinného do 31. januára 2009

povinný podať v lehote 15 pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby obžalobu, v tomto

smere nedošlo k procesným pochybeniam, a preto z tohto hľadiska nebol dôvod na

prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu. Krajský súd teda zrušil uznesenie okresného

súdu o prepustení sťažovateľa z väzby a vyslovil, že dôvody útekovej a preventívnej väzby

u sťažovateľa aj naďalej trvajú.

Okrem toho je potrebné poukázať na to, že v danom prípade krajský súd rozhodoval

podľa analogicky s použitím Trestného

poriadku. To znamená, že v priebehu konania skúmal, či dôvody väzby trvajú (§ 79 ods. 2

), a zároveň o väzbe sťažovateľa rozhodoval prednostne a urýchlene

majúc na pamäti to, aby k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe došlo do uplynutia lehoty,

ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní (analogicky

; lehota trvania väzby mala uplynúť 16. augusta 2010

a krajský súd právoplatne rozhodol 11. augusta 2010, pozn.).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť

v tejto časti je potrebné odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. augusta 2010, a to z dôvodu, že nebol vypočutý k opodstatnenosti ďalšieho trvania

väzby pred senátom druhostupňového súdu. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo

k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, a teda aj k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Zo zápisnice okresného súdu o neverejnom zasadnutí sp. zn. z 10. augusta

2010 vyplýva, že pri rozhodovaní o tom, či dôvody väzby trvajú, bol sťažovateľ vypočutý

predsedom senátu tamojšieho súdu. Po výsluchu sťažovateľa, spoluobvineného a prednesení

návrhu prokurátora okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým sťažovateľa prepustil z väzby na

slobodu. Následne predseda senátu vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k veci. Sťažovateľ

uviedol, že vyhlásenému uzneseniu porozumel a vzdáva sa práva podať proti nemu

sťažnosť. Naopak, prokurátor zahlásil do zápisnice v neprospech sťažovateľa a jeho

spoluobvineného sťažnosť, ktorú aj zdôvodnil. Následne došlo k doručeniu uznesenia

okresného súdu všetkým procesným stranám, pričom sťažovateľ a ďalší obvinený boli

poučení o tom, že sťažnosť prokurátora má odkladný účinok, a preto do rozhodnutia

krajského súdu o sťažnosti ostanú vo väzbe.

Z tejto zápisnice nevyplýva, aby sťažovateľ žiadal o svoje vypočutie aj pred senátom

druhostupňového súdu.

O sťažnosti prokurátora rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí 11. augusta

2010 tak, že uznesením sp. zn. rozhodnutie okresného súdu zrušil a v súlade

s s analogickým použitím

vyslovil, že dôvody väzby podľa a u sťažovateľa

aj naďalej trvajú.

Zo zápisnice krajského súdu o neverejnom zasadnutí z 11. augusta 2010 je zrejmé, že

na ňom boli prítomní len predseda senátu, členovia senátu (sudcovia) a asistent senátu. Na

neverejnom zasadnutí neboli prítomní ani sťažovateľ, ani jeho spoluobvinený, ani ich

obhajcovia a taktiež ani zástupca prokuratúry.

V zmysle pred rozhodnutím o väzbe musí byť

obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor,

obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné

konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi

a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu

obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa

konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho

výsluch. ... Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti

obvineného alebo iných osôb podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim

prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o

dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že obvinený

musí byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý a zároveň má právo poznať obsah návrhov či

žiadostí prokurátora, aby mal možnosť sa k nim pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť.

V namietanom prípade bol sťažovateľ pred rozhodnutím o tom, či dôvody jeho väzby

aj naďalej trvajú, vypočutý na neverejnom zasadnutí okresného súdu. V rámci výsluchu

uviedol skutočnosti proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Potom, ako ho okresný súd prepustil

z väzby na slobodu, prokurátor zahlásil proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, ktorú namieste

aj odôvodnil. Sťažovateľ teda poznal dôvody sťažnosti prokurátora, pričom samotné

podanie sťažnosti svedčalo pre záver o tom, že v danej veci sa uskutoční aj druhostupňové

konanie. O tom bol sťažovateľ nepriamo poučený, keď predseda senátu okresného súdu

uviedol, že vzhľadom na odkladný účinok sťažnosti prokurátora ostane vo väzbe až do

rozhodnutia krajského súdu. Sťažovateľ však na podanú sťažnosť prokurátora nereagoval

a ani nevyslovil, že by chcel byť vypočutý aj pred krajským súdom rozhodujúcim

o zákonnosti jeho väzby.

Podstatnou súčasťou procesných záruk v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

v prípadoch, keď pozbavenie osobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca

mu osobne sa k veci vyjadriť, pretože sama osebe predstavuje významnú garanciu

rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. , , )

a za určitých okolností môže predstavovať nevyhnutný predpoklad na rešpektovanie

základných procesných garancií uplatniteľných vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Avšak rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa

preskúmania zákonnosti jeho väzby nemusí v každom jednotlivom prípade predstavovať

zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a v dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného

bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred

súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby

(v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne

krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je

nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha

skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,

alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je

zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (obdobne ,

).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, ako aj zo skutkového stavu dospel ústavný súd

k záveru, že samotnou skutočnosťou, že sťažovateľ nebol vypočutý bezprostredne pred

rozhodnutím krajského súdu o ďalšom trvaní jeho väzby, nemohlo dôjsť k porušeniu jeho

práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzniknutú situáciu je potrebné vnímať vo svetle

všetkých okolností daného prípadu. V tomto smere je rozhodujúce, že sťažovateľ bol

k dôvodom svojej väzby vypočutý 10. augusta 2010, to znamená deň pred neverejným

zasadnutím krajského súdu. Na neverejnom zasadnutí okresného súdu mal priestor

predstaviť svoje argumenty. Okrem toho mu bol známy obsah sťažnosti prokurátora proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým bo prepustený z väzby, a tým si musel byť vedomý, že sa

uskutoční aj druhostupňové konanie. Na sťažnosť prokurátora však nereagoval a ani

neprejavil záujem byť opäť vypočutý aj pred senátom krajského súdu. Podľa názoru

ústavného súdu skutočnosť, že sťažovateľ bol k dôvodom svojej väzby vypočutý

v minimálnom časovom úseku (1 deň) pred rozhodovaním krajského súdu, spĺňa aj

parametre zákonnosti a ústavnosti kladené na periodickú kontrolu zákonnosti väzby

zahŕňajúcu aj procesné záruky súvisiace s osobnou prítomnosťou osoby, o ktorej osobnú

slobodu ide, v konaní pred všeobecným súdom. Okrem toho na neverejnom zasadnutí

krajského súdu nebol prítomný ani prokurátor, a teda nemohlo dôjsť k situácii, že jednej

procesnej strane by boli oproti druhej procesnej strane poskytnuté výhody v podobe

možnosti osobne predstaviť druhostupňovému súdu svoje argumenty súvisiace s posúdením

zákonnosti sťažovateľovej väzby. Podľa názoru ústavného súdu z tohto dôvodu nemohlo

dôjsť ani k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ tieto práva označil len v petite sťažnosti, avšak v odôvodnení svojho

návrhu sa nimi vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, ktorý si musí byť vedomý toho, že všeobecnou náležitosťou návrhu na začatie

konania v zmysle je aj odôvodnenie návrhu.

Keďže sťažovateľ vôbec nezdôvodnil, v čom vidí porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, sťažnosť v tomto ohľade

nespĺňa obligatórne náležitosti, ktorých splnenie v ustanovení

ods. 1 výslovne vyžaduje.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za nevyhnutné k tejto námietke

poznamenať, že v prípade, ak by aj sťažovateľ svoju sťažnosť vo vzťahu k základnému

právu podľa a právu podľa dohovoru aj náležite odôvodnil,

ústavný súd by ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd totiž

rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni

v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12,

, , , , , , , atď.), respektíve , pretože

predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby

pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5

dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.

).

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010