Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)I. ÚS 228/2010
PDF · 212.51 KB
No categories available
I. ÚS 228/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra
Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. R. B., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v
Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 1805/1996, a takto
rozhodol:
Sťažnosti S., a. s., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp.
zn. I. ÚS 228/2010 z 9. júna 2010 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť S., a. s. (ďalej
len ,,sťažovateľka“), z 22. januára 2010, ktorou namietala porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 1805/1996.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na strane žalovaného v II. rade je účastníkom
súdneho konania vedeného na krajskom súde, v ktorom sa žalobca domáha zaplatenia sumy
4 622 087,30 Sk / 153 425,19 € s prísl. Uviedla, že do konania vstúpila na miesto Štátneho
fondu životného prostredia, ktorý bol zrušený zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 553/2001 Z. z. o zrušení niektorých štátnych fondov, o niektorých opatreniach súvisiacich
s ich zrušením a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 553/2001 Z. z.“) K priebehu konania uviedla, že posledné pojednávanie sa
uskutočnilo 3. októbra 2000 a odvtedy sa vo veci meritórne nekoná a nebolo nariadené žiadne
pojednávanie.
3. Vo vzťahu k jednotlivým kritériám, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažovateľka uviedla:
Právna a faktická zložitosť veci
,,Nakoľko v predmetnej veci ide o spor o zaplatenie, možno konštatovať, že ide o vec,
ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov. Domnievame sa, že
nejde o typ sporu, ktorý by si vyžadoval priveľkú praktickú a časovú zložitosť, nie je nutné
vyhotovovanie znaleckých posudkov či absolvovanie vyšetrení a pod. Predmetný spor medzi
účastníkmi konania teda nepatrí k neobvyklým.“
Správanie účastníka v súdnom konaní
,,Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v tomto súdnom konaní, sme toho názoru, že toto
bolo aktívne a súčinnostné, a teda rozhodne neprispelo k doterajšej dĺžke konania pred
porušiteľom. Sťažovateľ v priebehu celého doterajšieho konania, ktoré trvá už 13 rokov,
niekoľkokrát urgoval vytýčenie termínu pojednávania s cieľom zrýchliť samotné konanie, po
mnohých výzvach využil i možnosť napísať sťažnosť predsedovi porušiteľa.“
Postup krajského súdu
,,Pokiaľ ide o otázku, či boli prieťahy v konaní spôsobené porušiteľom, tu jednoznačne
tvrdíme, že práve postupom Krajského súdu Košice v tomto konkrétnom konaní došlo k
porušeniu práva garantovaného sťažovateľovi v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Z akých dôvodov je
porušiteľ už viac ako 9 rokov absolútne nečinný, sťažovateľ nevie posúdiť. Nie je nám
známe pridelenie veci inému sudcovi, avšak ani táto prípadná skutočnosť by nezbavovala
porušiteľa ako takého zodpovednosti za pomalé súdne konanie a za vzniknuté prieťahy.
Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak,
aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty medzi účastníkmi. O prieťahoch v súdnom
konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky,
účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež rýchlej ochrany práv účastníkov
súdneho konania, prípadne ak k ich použitiu siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok k
dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný.“
4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
postupom krajského súdu v uvedenom konaní bolo porušené jej základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby prikázal
krajskému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne požaduje priznať primerané
finančné zadosťučinenie v sume 109 200 € z dôvodu, že „Porušiteľovi nič nebráni v tom,
aby vo veci vytýčil pojednávanie a minimálne voči žalovanému v 2. rade vec rozhodol
medzitýmnym rozsudkom, prípadne rozhodol vzhľadom na dĺžku konania už o celej veci. Do
dnešného dňa sa však sťažovateľ nielen súdneho rozhodnutia nedočkal, ale za posledných 9
rokov sa nedočkal ani jedného pojednávania vo veci. Vzhľadom k týmto skutočnostiam
máme za to, že sťažovateľ má nárok voči porušiteľovi aj na primerané finančné
zadosťučinenie, ktoré si uplatňuje vo výške 8.400 EUR za každý rok prieťahov v konaní,
teda spolu 109.200 EUR od 1996 za 13 rokov.“. Požaduje priznať aj náhradu trov konania
v sume 1 759,24 €.
II.
5. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval krajský súd, aby sa
k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému
súdu kompletný spisový materiál. Predseda krajského súdu v písomnom vyjadrení
zo 7. októbra 2010 popísal priebeh konania s chronológiou procesných úkonov a uviedol, že
netrvá na ústnom prerokovaní veci. Ďalej uviedol: „... z objektívneho hľadiska je daná
existencia prieťahu v konaní, ktoré vychádza zo sťažených podmienok výkonu súdnictva na
obchodnom úseku krajského súdu.“ Poukázal aj na dve zmeny zákonného sudcu, ku ktorým
v konaní došlo, a znížený nápad v poradí tretieho zákonného sudcu pre existenciu
zákonných prekážok vyplývajúcich z plnenia činnosti orgánu sudcovskej samosprávy
a revíznej činnosti.
6. Na výzvu ústavného súdu ku vhodnosti ústneho pojednávania právna zástupkyňa
sťažovateľky v prípise zo 4. augusta 2010 uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.
7. Ústavný súd po posúdení obsahu súdneho spisu v právnej veci sťažovateľky,
sťažnosti a vyjadrenia k nej dospel na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť
nie je dôvodná.
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
9. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil
ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že ,,Účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný
súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri základné
kritériá sú: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00,
alebo I. ÚS 7/02).
10. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo predmetom skúmania ústavného súdu,
či postupom krajského súdu v konaní o právnej veci sťažovateľky došlo k porušeniu jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Z chronológie procesných úkonov v konaní vyplývajú tieto rozhodné skutočnosti:
Dňa 6. septembra 1996 podala S., a. s., žalobu proti žalovanému v I. rade Obec L.
a žalovanému v II. rade Š. o zaplatenie sumy 4 622 087,30 Sk.
Dňa 11. novembra 1997, 23. júna 1998 a 27. októbra 1998 krajský súd uskutočnil
pojednávania, pričom na poslednom vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým žalobe, čo sa
týka istiny 3 500 460 Sk s prísl., vyhovel a v prevyšujúcej časti konanie zastavil.
Uznesením odvolacieho súdu z 13. apríla 2000 bol rozsudok krajského súdu zrušený
a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Dňa 3. októbra 2000 súd pojednávanie odročil na účely ďalšieho dokazovania.
Dňa 31. októbra 2003 súd vyzval S., a. s., aby preukázala nadobudnutie žalovanej
pohľadávky, na túto výzvu S., a. s., odpovedala listom doručeným súdu 18. novembra
2003.
Dňa 27. mája 2004 doručila S., a. s., súdu návrh na zmenu účastníka – žalovaného
v II. rade tak, aby na miesto zrušeného Š. vstúpila sťažovateľka.
Dňa 5. februára 2008 S., a. s., na predchádzajúce výzvy súdu (z 13. augusta 2007 a
3. októbra 2007) oznámila, že nie je veriteľom žalovanej pohľadávky a žiada, aby súd
ďalej konal so S., a. s., ako pôvodným žalobcom.
Dňa 2. septembra 2008 sťažovateľka požiadala súd o určenie termínu pojednávania,
žiadosť zopakovala aj podaním z 9. februára 2009.
Dňa 13. mája 2010 krajský súd uznesením pripustil zmenu účastníkov na strane
žalovaného v II. rade tak, že z konania vystupuje Š. a na jeho miesto vstupuje
sťažovateľka. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. júna 2010.
Dňa 30. septembra 2010 krajský súd vyhlásil na pojednávaní rozsudok, ktorým
žalobu zamietol.
11. Po posúdení chronológie konania v právnej veci sťažovateľky z hľadiska
základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje:
Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), ústavný súd konštatuje, že právna
vec sťažovateľky (žaloba veriteľa o plnenie podaná proti dlžníkovi a osobe, ktorá poskytla
záruku) je obchodno-právnou vecou, ktorej ani po skutkovej stránke, ani po právnej stránke
nemožno priznať zvýšenú zložitosť. Okrajovo v tomto smere možno poukázať na
skutočnosť, že v priebehu konania bolo predmetom dokazovania to, kto je vlastne veriteľom
žalovanej pohľadávky, pretože bolo sporné, či túto od S., a. s., nadobudla, alebo
nenadobudla S., a. s.
V postupe krajského súdu zistil ústavný súd viaceré obdobia nečinnosti:
(i) od 3. októbra 2000, keď sa konalo pojednávanie po zrušení rozsudku a vrátení
veci na ďalšie konanie, do 31. októbra 2003, keď súd vyzval S., a. s., na preukázanie
nadobudnutia žalovanej pohľadávky,
(ii) od 18. novembra 2003, keď bolo súdu doručené vyjadrenie S., a. s., do 18. mája
2005, keď súd pristúpil k ďalšiemu dokazovaniu dopytom na registrový súd žalobcu,
(iii) od 22. augusta 2005, keď bola súdu doručená odpoveď z registrového súdu
žalobcu, do 13. augusta 2007, keď súd opätovne na účely zistenia veriteľa žalovanej
pohľadávky vyzýval S., a. s., na preukázanie tejto skutočnosti,
(iv) od 5. februára 2008, keď bola súdu doručená odpoveď S., a. s., do 13. mája 2010,
keď súd uznesením pripustil zmenu účastníkov na strane žalovaného v II. rade, v dôsledku
čoho do konania formálno-právne vstúpila sťažovateľka.
Ostatné kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd považuje za nevyhnutnú súčasť
každého súdneho konania, a preto neboli pričítané na ťarchu krajského súdu. Pre úplnosť
ústavný súd dodáva, že zmeny zákonného sudcu, ku ktorým došlo v právnej veci
sťažovateľky (m. m. I. ÚS 188/09) ani množstvo vecí, v ktorých súd vykonáva súdnictvo
(m. m. III. ÚS 14/00, III. ÚS 17/02), spravidla nemôžu byť exkulpačným dôvodom na
zbavenie sa zodpovednosti súdu za spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.
12. Pri posudzovaní sťažnosti a obsahu súdneho spisu sa ústavný súd bližšie zaoberal
správaním sťažovateľky a jej postavením v predmetnom súdnom konaní. Táto totiž nebola
účastníkom konania od jeho začatia, pretože ako vyplýva z už uvedeného, pôvodne na
strane žalovaného v II. rade vystupoval Š., ktorý bol ex lege (zákonom č. 553/2001 Z. z.)
zrušený s účinnosťou k 1. januáru 2002. Z obsahu spisu krajského súdu vyplýva, že
sťažovateľka je toho názoru, že do konania krajského súdu vstúpila ex lege ako
hmotnoprávny nástupca zrušeného Š.. Krajskému súdu však sťažovateľka tento svoj názor
prezentovala najskôr v podaní z 26. augusta 2008 (doručenou súdu 2. septembra 2008),
ktorým ho žiadala o určenie termínu pojednávania a rozhodnutie o veci. Prílohou tohto
podania bolo aj splnomocnenie z 21. augusta 2008, ktorým sťažovateľka splnomocnila
na zastupovanie v konaní advokátku, ktorá ju zastupuje aj v konaní pred ústavným súdom.
Z obsahu spisu teda nevyplýva, že by sťažovateľka pred augustom 2008 krajskému súdu
predniesla, že je hmotnoprávnym nástupcom žalovaného v II. rade a že by z tohto titulu
žiadala súd, aby s ňou konal ako s účastníkom konania.
13. Krajský súd bol na rozdiel od sťažovateľky toho názoru, že v danom prípade ide
o zmenu účastníka na strane žalovaného v II. rade, a preto uznesením podľa § 92 ods. 2 a 3
Občianskeho súdneho poriadku pripustil zmenu účastníkov na strane žalovaného v II. rade
tak, že z konania vystupuje Š. a na jeho miesto vstupuje sťažovateľka. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 4. júna 2010. Krajský súd teda právoplatne priznal sťažovateľke postavenie
účastníka konania na strane žalovaného v II. rade až 4. júna 2010. Sťažovateľka proti
uzneseniu z 13. mája 2010 odvolanie nepodala (ktoré mohla podať, ak bola názoru, že
krajský súd o zmene účastníkov podľa § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku vôbec
nemal rozhodovať, ale mal s ňou konať ako s právnym nástupcom zrušenej právnickej
osoby) a ústavnému súdu pre nedostatok právomoci (ktorú by mal odvolací všeobecný súd)
a pre viazanosť sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov) neprislúchalo posudzovať
ústavnosť uznesenia krajského súdu z 13. mája 2010.
14. Vychádzajúc z uvedeného potom ústavný súd posudzoval možné porušenie
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
v uvedenom súdnom konaní. V období od vydania uznesenia o zmene účastníkov, resp. od
jeho právoplatnosti po vyhlásenie rozsudku krajského súdu na pojednávaní 30. septembra
2010 nemožno podľa ústavného súdu vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch v konaní.
Súd konal plynulo a po právoplatnosti uznesenia z 13. mája 2010 nariadil termín
pojednávania na 23. september 2010 a následne na 30. september 2010, kde aj o žalobnom
nároku rozhodol tak, že ho zamietol. Obdobie, ktoré predchádzalo vydaniu uznesenia
o zmene účastníkov ústavný súd pre účely rozhodnutia o namietanom porušení základného
práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy neposudzoval, pretože vychádzajúc
z právoplatného uznesenia krajského súdu pred týmto dňom krajský súd so sťažovateľkou
ako s účastníkom konania nekonal a sama sťažovateľka nezákonnosť (príp. neústavnosť)
tohto uznesenia právne relevantným spôsobom nenamietala. Ústavný súd preto vychádzal
zo záveru krajského súdu, v zmysle ktorého sťažovateľka bola účastníkom konania na
strane žalovaného v II. rade až po vydaní uznesenia o zmene účastníkov konania. V tomto
konaní pritom ústavný súd rozhodoval len o sťažnosti sťažovateľky a nemohol rozhodnúť
o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k ostatným
účastníkom konania na strane žalobcu aj žalovaných.
15. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosti sťažovateľky
nevyhovel. Keďže sťažnosti vyhovené nebolo, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ostatnými návrhmi sťažovateľky (príkaz ďalej konať bez zbytočných prieťahov, primerané
finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania). Len pre úplnosť ústavný súd dodáva, že
obvyklá výška primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú priznáva v prípade záveru
o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je podstatne nižšia ako
požadovaných 8 400 € za rok, spolu 109 200 €. K požadovanej výške náhrady trov konania
ústavný súd tiež uvádza, že nie je v súlade s § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Predmetom konania pred
ústavným súdom v prípadoch podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž ochrana základných práv
a slobôd, a nie peňažná suma, ktorá bola predmetom konania pred krajským súdom,
v ktorom malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Základná
sadzba tarifnej odmeny je preto jedna šestina výpočtového základu za jeden úkon právnej
pomoci v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2010