Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 427/2010
PDF · 141.61 KB
No categories available
I. ÚS 427/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., D., zastúpenej advokátkou
JUDr. E. S., Advokátska kancelária, D., ktorou namietala porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Obdo 7/2009 z 25. marca
2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 M Obdo 7/2009 z 25. marca 2010.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 K 169/97 z 2. apríla 1998 vyhlásil konkurz na majetok
dlžníka P., a. s., D. (ďalej len „úpadca“). Opatrením sp. zn. 4 K 169/97 z 22. októbra 2002
krajský súd na návrh správcu konkurznej podstaty schválil predaj nehnuteľného majetku
úpadcu na základe návrhu správcu konkurznej podstaty zo 17. septembra 2002 pre
sťažovateľku za kúpnu cenu 8 500 000 Sk. Na základe tohto opatrenia správcu konkurznej
podstaty uzavrel so sťažovateľkou, zastúpenou jedným z dvoch jej konateľov oprávnených
konať samostatne, 27. júna 2004 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľného
majetku úpadcu. Z dôvodu rozporov medzi konateľmi sťažovateľky správcu konkurznej
podstaty pre údajné nezaplatenie celej kúpnej ceny v zmluve dohodnutej lehote od zmluvy
odstúpil. Po zmene správcu konkurznej podstaty sa nový správca konkurznej podstaty
oboznámil so stavom majetku úpadcu a odstúpenie od kúpnej zmluvy predošlým správcom
konkurznej podstaty vyhodnotil ako konanie v rozpore so zákonom. Správca konkurznej
podstaty dospel k záveru, že k omeškaniu s úhradou časti kúpnej ceny v čiastke 200 000 Sk
došlo na strane úpadcu ako predávajúceho, keď prijatú čiastku vrátil späť na druhý deň
po jej doručení. Listom z 26. októbra 2007 navrhol správca konkurznej podstaty krajskému
súdu, aby vydal opatrenie, v ktorom vysloví súhlas s prevodom vlastníckych práv
k nehnuteľnému majetku úpadcu. Následne správca konkurznej podstaty 14. novembra
2007 uzavrel so sťažovateľkou novú kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod
vlastníctva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve úpadcu na sťažovateľku schválený opatrením
krajského súdu. Uznesením krajského súdu zo 7. januára 2008 došlo k zmene správcu
konkurznej podstaty. Na jeho návrh vydal krajský súd 3. novembra 2008 opatrenie pod sp.
zn. 4 K 169/97, ktorým zrušil opatrenie z 22. októbra 2002 o schválení predaja
nehnuteľného majetku úpadcu sťažovateľke. Proti opatreniu krajského súdu z 3. novembra
2008 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 M Obdo 7/2009 z 25. marca 2010
(ďalej len „uznesenie z 25. marca 2010“) mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
odmietol. Podľa názoru najvyššieho súdu opatrenie krajského súdu má vo svojej podstate
charakter rozhodnutia o postupe konkurzného konania, a preto treba na takúto formu
rozhodnutia nazerať ako na rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania. Proti
rozhodnutiu súdu, ktorým sa upravuje vedenie konania, však mimoriadne dovolanie nie je
prípustné. Najvyšší súd preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol.
3. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd nesprávne posúdil kritériá prípustnosti
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a tento postup najvyššieho súdu
predstavuje také odchýlenie od výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom
dovolaní, že ním došlo k porušeniu práv sťažovateľky.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým sa vysloví, že
uznesením najvyššieho súdu z 25. marca 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka
zároveň navrhla, aby ústavný súd nálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a zaviazal ho na náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.
II.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
6. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).
7. Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,
v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. I. ÚS 31/05). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02
atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Z takého hľadiska preto pristúpil ústavný súd k preskúmaniu sťažnosťou napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu z 25. marca 2010.
8. Podstatou sťažnosti je posúdenie otázky, či opatrenie vydané konkurzným súdom,
podľa § 66b zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZKV“) možno považovať za rozhodnutie (ktorým sa rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov konania, prípadne iných osôb) alebo či ide o rozhodnutie,
ktorým sa upravuje vedenie (konkurzného) konania. Od posúdenia tejto otázky potom závisí
prípustnosť mimoriadneho dovolania podľa § 243f Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“).
Podľa § 66b ods. 1 ZKV súd rozhoduje opatrením, ak ukladá správcovi povinnosť,
pri dohliadacej činnosti, ak rozhoduje o ustanovení opatrovníka a osobitného správcu,
odmene opatrovníka, predbežnej odmene správcu, zbavení správcu mlčanlivosti, odmene
likvidátora alebo ak dáva súhlas podľa tohto zákona.
Podľa § 66b ods. 3 ZKV proti opatreniam v dohliadacej činnosti súdu a opatreniam,
ktorými súd dáva súhlas s výnimkou súhlasu podľa § 28, nie je prípustný opravný
prostriedok.
Podľa § 12 ZKV súd je oprávnený vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie,
nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania. Správcovi môže uložiť, aby si
vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru alebo správcovi môže dať pokyny sám.
9. Z obsahu sťažnosti ako aj jej príloh je zrejmé, že podľa sťažovateľky je opatrenie
vydané podľa ZKV rozhodnutím, ktorým sa priznávajú práva a ukladajú povinnosti, a nie
rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania. Naproti tomu najvyšší súd ako dovolací
súd dospel v uznesení z 25. marca 2010 k názoru, že opatrenie konkurzného súdu určuje,
akým spôsobom bude speňažovanie ako jedna z fáz konkurzného konania prebiehať. Preto
je opatrenie o súhlase či nesúhlase so speňažovaním či predajom majetku potrebné
považovať len za rozhodnutie o postupe konkurzného konania, a teda za rozhodnutie
ktorým sa upravuje vedenie konania.
10. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 25. marca 2010, ktorý
rozhodoval ako súd dovolací, dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnil, prečo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne zdôvodnil, prečo považuje opatrenie
vydané konkurzným súdom iba za usmernenie spôsobu speňažovania, ktoré má preto
charakter rozhodnutia, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému mimoriadne
dovolanie nie je prípustné. Uznesenie najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
názoru preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Samotná skutočnosť, že
najvyšší súd v uznesení z 25. marca 2010 posúdil otázku prípustnosti mimoriadneho
dovolania odlišne od právneho názoru sťažovateľky, nie je dôkazom o jeho neústavnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím
vlastným.
11. Za daných okolností ústavný súd považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu
z 25. marca 2010 z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Preto podľa jeho
názoru neexistuje medzi základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy a právam podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 M Obdo 7/2009 z 25. marca 2010 taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu
možnosť dospieť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že týmto uznesením došlo
k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky. Samostatné posudzovanie
správnosti spochybňovaného právneho názoru najvyššieho súdu (v otázke posúdenia
charakteru opatrenia ako forme rozhodnutia, ktorého právny režim je upravený len v ZKV)
v okolnostiach danej veci opomína ústavnoprávny rozmer. Samostatné posudzovanie
spochybňovaného právneho názoru nemôže mať vplyv na záver ústavného súdu o absencii
možnosti porušenia označených práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu z 25. marca
2010, ako celku.
12. Sťažovateľka na podporu svojej argumentácie v sťažnosti uviedla citáciu
z rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2005 sp. zn. 1 M Obd V 16/2004, ktorý bol
publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu pod sp. zn.
R 37/2005. Tento sťažovateľkou citovaný názor, podľa ktorého je proti opatreniu vydanému
súdom podľa ZKV mimoriadne dovolanie prípustné, však nie je stanoviskom najvyššieho
súdu, ale iba súčasťou odôvodnenia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora,
ktoré sa navyše týkalo skutkovo rozdielnej veci.
13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť sťažovateľky pre zjavnú neopodstatnenosť.
14. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších
nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2010