Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 427/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., D., zastúpenej advokátkou

JUDr. E. S., Advokátska kancelária, D., ktorou namietala porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa , základného práva vlastniť

majetok podľa a porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. marca

2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva podľa a porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. marca 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 2. apríla 1998 vyhlásil konkurz na majetok

dlžníka P., a. s., D. (ďalej len „úpadca“). Opatrením sp. zn. z 22. októbra 2002

krajský súd na návrh správcu konkurznej podstaty schválil predaj nehnuteľného majetku

úpadcu na základe návrhu správcu konkurznej podstaty zo 17. septembra 2002 pre

sťažovateľku za kúpnu cenu 8 500 000 Sk. Na základe tohto opatrenia správcu konkurznej

podstaty uzavrel so sťažovateľkou, zastúpenou jedným z dvoch jej konateľov oprávnených

konať samostatne, 27. júna 2004 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľného

majetku úpadcu. Z dôvodu rozporov medzi konateľmi sťažovateľky správcu konkurznej

podstaty pre údajné nezaplatenie celej kúpnej ceny v zmluve dohodnutej lehote od zmluvy

odstúpil. Po zmene správcu konkurznej podstaty sa nový správca konkurznej podstaty

oboznámil so stavom majetku úpadcu a odstúpenie od kúpnej zmluvy predošlým správcom

konkurznej podstaty vyhodnotil ako konanie v rozpore so zákonom. Správca konkurznej

podstaty dospel k záveru, že k omeškaniu s úhradou časti kúpnej ceny v čiastke 200 000 Sk

došlo na strane úpadcu ako predávajúceho, keď prijatú čiastku vrátil späť na druhý deň

po jej doručení. Listom z 26. októbra 2007 navrhol správca konkurznej podstaty krajskému

súdu, aby vydal opatrenie, v ktorom vysloví súhlas s prevodom vlastníckych práv

k nehnuteľnému majetku úpadcu. Následne správca konkurznej podstaty 14. novembra

2007 uzavrel so sťažovateľkou novú kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod

vlastníctva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve úpadcu na sťažovateľku schválený opatrením

krajského súdu. Uznesením krajského súdu zo 7. januára 2008 došlo k zmene správcu

konkurznej podstaty. Na jeho návrh vydal krajský súd 3. novembra 2008 opatrenie pod sp.

zn. , ktorým zrušil opatrenie z 22. októbra 2002 o schválení predaja

nehnuteľného majetku úpadcu sťažovateľke. Proti opatreniu krajského súdu z 3. novembra

2008 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. marca 2010

(ďalej len „uznesenie z 25. marca 2010“) mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

odmietol. Podľa názoru najvyššieho súdu opatrenie krajského súdu má vo svojej podstate

charakter rozhodnutia o postupe konkurzného konania, a preto treba na takúto formu

rozhodnutia nazerať ako na rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania. Proti

rozhodnutiu súdu, ktorým sa upravuje vedenie konania, však mimoriadne dovolanie nie je

prípustné. Najvyšší súd preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd nesprávne posúdil kritériá prípustnosti

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a tento postup najvyššieho súdu

predstavuje také odchýlenie od výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom

dovolaní, že ním došlo k porušeniu práv sťažovateľky.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým sa vysloví, že

uznesením najvyššieho súdu z 25. marca 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46

ods. 1 a , ako aj jej právo podľa dohovoru. Sťažovateľka

zároveň navrhla, aby ústavný súd nálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a zaviazal ho na náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.

II.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

7. Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,

v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Z takého hľadiska preto pristúpil ústavný súd k preskúmaniu sťažnosťou napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z 25. marca 2010.

8. Podstatou sťažnosti je posúdenie otázky, či opatrenie vydané konkurzným súdom,

podľa o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ZKV“) možno považovať za rozhodnutie (ktorým sa rozhoduje o právach

a povinnostiach účastníkov konania, prípadne iných osôb) alebo či ide o rozhodnutie,

ktorým sa upravuje vedenie (konkurzného) konania. Od posúdenia tejto otázky potom závisí

prípustnosť mimoriadneho dovolania podľa (ďalej

len „OSP“).

Podľa § 66b ods. 1 ZKV súd rozhoduje opatrením, ak ukladá správcovi povinnosť,

pri dohliadacej činnosti, ak rozhoduje o ustanovení opatrovníka a osobitného správcu,

odmene opatrovníka, predbežnej odmene správcu, zbavení správcu mlčanlivosti, odmene

likvidátora alebo ak dáva súhlas podľa tohto zákona.

Podľa § 66b ods. 3 ZKV proti opatreniam v dohliadacej činnosti súdu a opatreniam,

ktorými súd dáva súhlas s výnimkou súhlasu podľa § 28, nie je prípustný opravný

prostriedok.

Podľa § 12 ZKV súd je oprávnený vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie,

nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania. Správcovi môže uložiť, aby si

vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru alebo správcovi môže dať pokyny sám.

9. Z obsahu sťažnosti ako aj jej príloh je zrejmé, že podľa sťažovateľky je opatrenie

vydané podľa ZKV rozhodnutím, ktorým sa priznávajú práva a ukladajú povinnosti, a nie

rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania. Naproti tomu najvyšší súd ako dovolací

súd dospel v uznesení z 25. marca 2010 k názoru, že opatrenie konkurzného súdu určuje,

akým spôsobom bude speňažovanie ako jedna z fáz konkurzného konania prebiehať. Preto

je opatrenie o súhlase či nesúhlase so speňažovaním či predajom majetku potrebné

považovať len za rozhodnutie o postupe konkurzného konania, a teda za rozhodnutie

ktorým sa upravuje vedenie konania.

10. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 25. marca 2010, ktorý

rozhodoval ako súd dovolací, dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne zdôvodnil, prečo považuje opatrenie

vydané konkurzným súdom iba za usmernenie spôsobu speňažovania, ktoré má preto

charakter rozhodnutia, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému mimoriadne

dovolanie nie je prípustné. Uznesenie najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

názoru preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Samotná skutočnosť, že

najvyšší súd v uznesení z 25. marca 2010 posúdil otázku prípustnosti mimoriadneho

dovolania odlišne od právneho názoru sťažovateľky, nie je dôkazom o jeho neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným.

11. Za daných okolností ústavný súd považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu

z 25. marca 2010 z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Preto podľa jeho

názoru neexistuje medzi základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

a právam podľa dohovoru a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

6 M Obdo 7/2009 z 25. marca 2010 taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu

možnosť dospieť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že týmto uznesením došlo

k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky. Samostatné posudzovanie

správnosti spochybňovaného právneho názoru najvyššieho súdu (v otázke posúdenia

charakteru opatrenia ako forme rozhodnutia, ktorého právny režim je upravený len v ZKV)

v okolnostiach danej veci opomína ústavnoprávny rozmer. Samostatné posudzovanie

spochybňovaného právneho názoru nemôže mať vplyv na záver ústavného súdu o absencii

možnosti porušenia označených práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu z 25. marca

2010, ako celku.

12. Sťažovateľka na podporu svojej argumentácie v sťažnosti uviedla citáciu

z rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2005 sp. zn. 1 M Obd V 16/2004, ktorý bol

publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu pod sp. zn.

R 37/2005. Tento sťažovateľkou citovaný názor, podľa ktorého je proti opatreniu vydanému

súdom podľa ZKV mimoriadne dovolanie prípustné, však nie je stanoviskom najvyššieho

súdu, ale iba súčasťou odôvodnenia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora,

ktoré sa navyše týkalo skutkovo rozdielnej veci.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť sťažovateľky pre zjavnú neopodstatnenosť.

14. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších

nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010