Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 456/2010
PDF · 182.07 KB
No categories available
I. ÚS 456/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 23 C 39/2009
zo 6. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 56/2010
z 15. apríla 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 20. septembra
2010 doručená sťažnosť Ľ. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 23 C 39/2009 zo 6. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co
56/2010 z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu
v spojení s odvolacím rozsudkom krajského súdu bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť
žalobcovi – S., sumu 146,50 € s príslušenstvom z titulu dlžného nájomného a služieb
spojených s užívaním bytu.
3. Okresný súd mal v konaní za preukázané, že sťažovateľka užíva byt č. ... na
v B., ktorého vlastníkom a prenajímateľom je žalobca. Predmetný byt bol sťažovateľke
pridelený rozhodnutím S. ako členke družstva do osobného užívania, ktoré sa počnúc dňom 1.
januára 1992 zmenilo na nájomný vzťah. Sťažovateľke tým vznikla povinnosť platiť nájomné
a služby spojené s nájmom bytu. Keďže sťažovateľka túto povinnosť v preukázanom rozsahu
porušila, súd ju zaviazal na zaplatenie dlžného nájomného a služieb spojených s užívaním
bytu.
4. Odvolací krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny
a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré aj poukázal v súlade
s ustanovením § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Z dôvodu presvedčivosti svojho rozhodnutia
a reagujúc na obranu sťažovateľky zdôraznil, že nájomný vzťah (v tom čase nazývaný ako
právo osobného užívania bytu) medzi účastníkmi konania vznikol na základe rozhodnutia
predstavenstva S. uznesením č. 78-8/V/1998 z 31. mája 1998 o pridelení družstevného bytu
sťažovateľke ako členke družstva a podpísaním zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí
predmetného bytu dňa 28. júla 1998. Právo osobného užívania družstevného bytu trvalo aj
k 1. januáru 1992, keď sa v zmysle ustanovenia § 871 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) zmenilo
na nájomný vzťah, pričom táto zmena nastala zo zákona a nevyžadovala si vykonanie
žiadneho ďalšieho úkonu, napr. v podobe uzavretia novej nájomnej zmluvy bytu.
5. Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi napadnutých rozsudkov okresného súdu
a krajského súdu a uvádza, že žalobca nepreukázal právny nárok na zaplatenie predmetnej
pohľadávky. Podľa jej názoru, právo na nájomné a služby spojené s užívaním bytu vznikajú
výlučne uzavretím nájomnej zmluvy, ktorá tvorí právny základ vymedzenia vzájomných práv
a povinností prenajímateľa a nájomcu. Medzi účastníkmi konania nebola uzavretá žiadna
nájomná zmluva, a teda vlastníkovi právo na nájom a úhradu služieb s ním spojených
nevzniklo. K odôvodneniu rozsudku krajského súdu sťažovateľka dodáva, že „Vyjadrenie
odvolacieho súdu o ustanovení § 871 ods. 1 Obč. zák., ktorým sa právo osobného užívania
bytu, ktoré trvalo aj ku dňu 1.1.1992 mení na nájom ... je zmätočné a nemá oporu v zákone. ...
Žiadne ustanovenie nehovorí o zmene zápisnice o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného
užívania, že sa mení na nájomnú zmluvu, pretože by to bolo popretím ustanovení zákona
o nájme. Nejde o majetkovo-právne totožné vzťahy. Vyjadrenie odvolacieho súdu, že zmenou
užívacieho práva bytu na nájom zo zákona si nevyžaduje uzavretie nájomnej zmluvy, by bolo
popretím zákona o nájme bytu /Obč. zák. § 685 a nasl./. Nenaplnením nájomného vzťahu ako
záväzkového práva.“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že
napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu základného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň
žiada priznanie náhrady trov konania. V závere sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd
odložil vykonateľnosť napadnutých rozsudkov, pretože sú exekučným titulom.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
1. K namietanému porušeniu označeného práva rozsudkom okresného súdu
11. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
označeného práva rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým
spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom
súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis
mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základného práva
sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu
k právu, porušenie ktorého sa namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí
porušenie svojho práva.
12. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu,
pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto
dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu)
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označeného práva rozsudkom krajského súdu
13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
14. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo
svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by
zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a rozsudkom krajského súdu
uvádza, že krajský súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil a sťažovateľkou
uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť
o neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia z ústavného hľadiska.
16. Podľa ustanovenia § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo osobného užívania
bytu a právo užívania iných obytných miestností a miestností neslúžiacich na bývanie
vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné
užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.
17. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka je transformačnej povahy, ktoré
menilo právo osobného užívania bytu na nájom bytu za podmienky, že toto právo vzniklo
a trvalo ku dňu jeho účinnosti (t. j. k 1. januáru 1992), a ktorého účelom bolo zaistiť
ochranu všetkých dovtedajších užívateľov bytu a vytvoriť pre dovtedajšie užívacie vzťahy
stav dostatočnej právnej istoty. Krajský súd ďalej správne posúdil, že k transformácii
osobného užívania bytu na nájom bytu dochádza bez ďalšieho (teda aj bez povinnosti
uzatvoriť nájomnú zmluvu) ex lege a že takejto transformácii nemožno prisúdiť len právo
byt naďalej užívať (ako sa domnieva sťažovateľka), ale aj povinnosť nájomcu uhrádzať
nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu.
18. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,
čo by rozsudok krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Ústavný súd
poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci
(podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS
101/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd
považuje sťažnosť z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.
20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné
ustanoviť sťažovateľke právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide
zrejme o bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných práv. Ústavný súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z obsahu sťažnosti, ako
aj jej príloh.
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný
nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky (nariadenie predbežného opatrenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. novembra 2010