Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 456/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

zo 6. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 15. apríla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 20. septembra

2010 doručená sťažnosť Ľ. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co

56/2010 z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu

v spojení s odvolacím rozsudkom krajského súdu bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť

žalobcovi – S., sumu 146,50 € s príslušenstvom z titulu dlžného nájomného a služieb

spojených s užívaním bytu.

3. Okresný súd mal v konaní za preukázané, že sťažovateľka užíva byt č. ... na

v B., ktorého vlastníkom a prenajímateľom je žalobca. Predmetný byt bol sťažovateľke

pridelený rozhodnutím S. ako členke družstva do osobného užívania, ktoré sa počnúc dňom 1.

januára 1992 zmenilo na nájomný vzťah. Sťažovateľke tým vznikla povinnosť platiť nájomné

a služby spojené s nájmom bytu. Keďže sťažovateľka túto povinnosť v preukázanom rozsahu

porušila, súd ju zaviazal na zaplatenie dlžného nájomného a služieb spojených s užívaním

bytu.

4. Odvolací krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny

a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré aj poukázal v súlade

s ustanovením v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Z dôvodu presvedčivosti svojho rozhodnutia

a reagujúc na obranu sťažovateľky zdôraznil, že nájomný vzťah (v tom čase nazývaný ako

právo osobného užívania bytu) medzi účastníkmi konania vznikol na základe rozhodnutia

predstavenstva S. uznesením č. 78-8/V/1998 z 31. mája 1998 o pridelení družstevného bytu

sťažovateľke ako členke družstva a podpísaním zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí

predmetného bytu dňa 28. júla 1998. Právo osobného užívania družstevného bytu trvalo aj

k 1. januáru 1992, keď sa v zmysle ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zmenilo

na nájomný vzťah, pričom táto zmena nastala zo zákona a nevyžadovala si vykonanie

žiadneho ďalšieho úkonu, napr. v podobe uzavretia novej nájomnej zmluvy bytu.

5. Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi napadnutých rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu a uvádza, že žalobca nepreukázal právny nárok na zaplatenie predmetnej

pohľadávky. Podľa jej názoru, právo na nájomné a služby spojené s užívaním bytu vznikajú

výlučne uzavretím nájomnej zmluvy, ktorá tvorí právny základ vymedzenia vzájomných práv

a povinností prenajímateľa a nájomcu. Medzi účastníkmi konania nebola uzavretá žiadna

nájomná zmluva, a teda vlastníkovi právo na nájom a úhradu služieb s ním spojených

nevzniklo. K odôvodneniu rozsudku krajského súdu sťažovateľka dodáva, že „Vyjadrenie

odvolacieho súdu o ustanovení § 871 ods. 1 Obč. zák., ktorým sa právo osobného užívania

bytu, ktoré trvalo aj ku dňu 1.1.1992 mení na nájom ... je zmätočné a nemá oporu v zákone. ...

Žiadne ustanovenie nehovorí o zmene zápisnice o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného

užívania, že sa mení na nájomnú zmluvu, pretože by to bolo popretím ustanovení zákona

o nájme. Nejde o majetkovo-právne totožné vzťahy. Vyjadrenie odvolacieho súdu, že zmenou

užívacieho práva bytu na nájom zo zákona si nevyžaduje uzavretie nájomnej zmluvy, by bolo

popretím zákona o nájme bytu /Obč. zák. § 685 a nasl./. Nenaplnením nájomného vzťahu ako

záväzkového práva.“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že

napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu základného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň

žiada priznanie náhrady trov konania. V závere sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd

odložil vykonateľnosť napadnutých rozsudkov, pretože sú exekučným titulom.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu označeného práva rozsudkom okresného súdu

11. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

označeného práva rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým

spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom

súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis

mutandis napr. , ). Podstatou účinnej ochrany základného práva

sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu

k právu, porušenie ktorého sa namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí

porušenie svojho práva.

12. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu,

pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto

dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu)

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označeného práva rozsudkom krajského súdu

13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách (, , , , ).

14. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo

svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by

zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, ,

, ).

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a rozsudkom krajského súdu

uvádza, že krajský súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil a sťažovateľkou

uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť

o neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia z ústavného hľadiska.

16. Podľa ustanovenia právo osobného užívania

bytu a právo užívania iných obytných miestností a miestností neslúžiacich na bývanie

vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné

užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.

17. Citované ustanovenie je transformačnej povahy, ktoré

menilo právo osobného užívania bytu na nájom bytu za podmienky, že toto právo vzniklo

a trvalo ku dňu jeho účinnosti (t. j. k 1. januáru 1992), a ktorého účelom bolo zaistiť

ochranu všetkých dovtedajších užívateľov bytu a vytvoriť pre dovtedajšie užívacie vzťahy

stav dostatočnej právnej istoty. Krajský súd ďalej správne posúdil, že k transformácii

osobného užívania bytu na nájom bytu dochádza bez ďalšieho (teda aj bez povinnosti

uzatvoriť nájomnú zmluvu) ex lege a že takejto transformácii nemožno prisúdiť len právo

byt naďalej užívať (ako sa domnieva sťažovateľka), ale aj povinnosť nájomcu uhrádzať

nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu.

18. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,

čo by rozsudok krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Ústavný súd

poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci

(podobne , ).

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS

101/03, ). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd

považuje sťažnosť z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné

ustanoviť sťažovateľke právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide

zrejme o bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných práv. Ústavný súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z obsahu sťažnosti, ako

aj jej príloh.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný

nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky (nariadenie predbežného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010