Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 440/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Z., B., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa , a Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp

135/2006 a jeho rozsudkom č. k. -264 z 1. decembra 2009 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom sp. zn. z 23. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2010 doručená sťažnosť Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z.,

B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1.

decembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 1. decembra 2009“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo

82/2010 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 23. júna 2010“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v B. 2006

(ďalej len „pozemkový úrad“) rozhodnutím č. j. 2006/02354-R/Ber zn. 976/92 z 19. júna

2006 (ďalej len „rozhodnutie z 19. júna 2006“) vyhovel reštitučným nárokom oprávnených

osôb združených v Lesnom spoločenstve majiteľov urbáru a lesnej spoločnosti B. k

pozemkom v katastrálnom území L. a oprávneným osobám bolo prinavrátené vlastníctvo k

uvedeným pozemkom [t. j. boli im vydané v súlade s terminológiou

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej len „)].

Po odvolaní sťažovateľa krajský súd rozsudkom z 1. decembra 2009 potvrdil

rozhodnutie pozemkového úradu z 19. júna 2006.

Po odvolaní sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 23. júna 2010 potvrdil rozsudok

krajského súdu z 1. decembra 2009.

Podstatnou otázkou v namietanom konaní bolo posúdenie aplikovateľnosti § 11

ods. 1 písm. e) , podľa ktorého pozemky alebo ich časti nemožno

vydať v prípade, že na pozemku bola zriadená záhradková alebo chatová osada.

Krajský súd a najvyšší súd dospeli k záveru, že v danom prípade na pozemkoch,

ku ktorým si oprávnené osoby uplatnili reštitučné nároky, nebola zriadená záhradkárska

osada, a preto nie je daná prekážka na prinavrátenie vlastníctva k týmto pozemkom

v zmysle

K uvedenému záveru dospel krajský súd a najvyšší súd na základe zisteného

skutkového stavu a tohto právneho názoru:

„pojem zriadená záhradková osada zahŕňa v sebe jednak predmet slúžiaci na

záhradkárske účely - vyčlenená časť územia (pôdy) a súčasne subjekt, ktorý je oprávnený na

tento účel pozemky užívať… z hľadiska zriadenia záhradkárskej osady nie je preto ani

rozhodujúca doba vzniku samotného subjektu Základnej organizácie SZZ, ale či a vôbec

kedy došlo k právne relevantnému získaniu pozemkov na záhradkárske účely…

podľa až 58 vyhl. č. bolo ako prvý krok pre zriadenie záhradkovej

osady potrebné vydanie rozhodnutia o využití územia, ktorým rozhodnutím sa umiestňovala

záhradkárska osada, pričom jeho obsahom bolo určenie pozemkov s ich presnou

identifikáciou a uvedenie doby užívania. Až následne bolo možné uzavretie dohody

o dočasnom užívaní pozemkov na záhradkárske účely a jej prípadné schválenie príslušným

správnym orgánom, Takýmto spôsobom malo byť postupované pri zriaďovaní záhradkových

osád od účinnosti vyhlášky č. , t. j. od 01. 10. 1976...

zákon o pôde, ale ani . o všeobecných technických

požiadavkách na výstavbu…, ale ani iný predpis platný v čase účinnosti

Zb. t. j. ku dňu 24. 06. 1991, nepodávali definíciu pojmu zriadená záhradková osada. Ak sa

tak stalo prijatím , treba k tomu hneď uviesť, že definícia uvedená

v ustanovení § 2 ods. 1 tohto zákona, účinného od 26. 03. 1997, slúži výlučne len pre účely

tohto zákona. Jeho predmetom je totiž nová úprava vzťahov medzi pôvodnými vlastníkmi

pozemkov, nepodliehajúcich reštitúcií podľa , a nájomcami resp.

užívateľmi pozemkov v zriadených záhradkových osadách, pôvodne zahrnutá do

ustanovenia , ktoré bolo týmto zákonom vypustené...

hmotnoprávne podmienky reštitučného nároku podľa je

potrebné skúmať ku dňu účinnosti tohto zákona, t. j. ku dňu 24. 06. 1991. To znamená, že aj

otázka zriadenia záhradkovej osady ako podmienka pre nevydanie pozemku alebo jeho časti

( ), musí byť a to treba zdôrazniť, pri riešení

reštitučného nároku, posudzovaná podľa práva platného v čase, kedy na pozemku alebo

jeho časti mala záhradková osada vzniknúť. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že zákon

č. nezrušil, resp. nezmenil odkaz poznámky v ustanovení

(pozn. poznámka odkazuje na až 58 vyhl. č. )...“

Najvyšší súd v rozsudku z 23. júna 2010 zdôraznil, že «Akýkoľvek iný výklad, ba

dokonca analogický postup, ktorý uvádza navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.), je v správnom

práve neprípustný a bol by v priamom rozpore so zmyslom a účelom tohto zákona...

aj pred 1. októbrom 1976 aj po tomto dátume sa vždy pri zmene využitia určitého

územia vyžadovalo územné rozhodnutie vydané príslušným štátnym orgánom. Preto pokiaľ

navrhovateľ tvrdí, že do roku 1976 nebolo potrebné územné rozhodnutie na zriadenie

záhradkovej osady, takéto jeho tvrdenie nemá oporu v zákone. Dokonca sa vyžadovalo aj

územné vyčlenenie územia záhradkovej osady v evidencii nehnuteľností. Územné

rozhodnutie ako základný predpoklad pre zmenu využitia územia vydané nebolo a ani

v evidencii nehnuteľností nebolo toto územie vyčlenené ako záhradková osada...

Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že je potrebné rešpektovať prirodzený vývoj pri vzniku

záhradkovej osady, tento by mohol byť akceptovaný v prípade, ak by takýto vývoj

korešpondoval s právnym poriadkom. Podľa názoru navrhovateľa ako záhradková osada

vznikol už na ustanovujúcej členskej schôdzi 29. marca 1974 a aj po roku 1976, všetky

štátne orgány rešpektovali jeho existenciu, o čom svedčí fakt, že vydávali stavebné

povolenia na výstavbu záhradných chatiek, ktoré však mohli stavebné úrady vydávať iba

v zriadených záhradkových osadách.

Odvolací súd upozorňuje na to, že zo znenia vyhl. č. vyplýva, že

záhradkárske chaty sa umiestňujú predovšetkým v záhradkárskych osadách, nie výlučne,

preto tento argument navrhovateľa, pokiaľ ide o údajnú akceptáciu záhradkárskej osady

štátnymi orgánmi, neobstojí...

podľa názoru odvolacieho súdu na ustanovujúcej členskej schôdzi 29. marca 1974

síce mohla vzniknúť organizačná zložka SZZ, ale nemohla byť týmto spôsobom zriadená

záhradková osada, pretože jednotliví nájomcovia pôdy mali užívacie práva upravené

individuálnymi zmluvami s Družstvom ako vlastníkom predmetných pozemkov, ktoré ich

neoprávňovali odovzdať tieto pozemky do užívania navrhovateľovi, ako právnickej osobe.

Družstvo týmito zmluvami prenechalo individuálnym fyzickým osobám do dočasného

užívania pôdu, ktorú v tom čase nevyužívalo na poľnohospodársku výrobu, avšak týmto

aktom toto územie (pôda) nezmenila svoj charakter poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve

Družstva.

Z administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ ako právnická osoba… vznikol až

1. januára 1977 a dočasným užívateľom predmetných nehnuteľností sa stal až na základe

Zmluvy (uzatvorenej s Družstvom), o prenechaní združených členských pozemkov na

poľnohospodárske využitie z 10. novembra 1981… (ďalej len „Zmluva“).

Podľa čl. 2 tejto zmluvy, sa predmetná poľnohospodárska pôda previedla ZO SZZ na

dočasné užívanie na dobu 12 rokov a po vypršaní zmluvnej doby mohla byť predĺžená na

ďalšie obdobie, pokiaľ tomu nebude brániť verejný záujem. Podľa čl. 5 písm. c) sa ZO SZZ

zaviazala po ukončení nájomnej zmluvy všetky stavby odstrániť a uviesť pozemok do stavu

vhodného pre poľnohospodárske využitie...

Pokiaľ navrhovateľ žiada rešpektovať reálny stav, t. j. podľa jeho názoru historicky

postupný vznik záhradkovej osady na predmetných nehnuteľnostiach, podľa názoru

odvolacieho súdu tejto jeho požiadavke nie je možné vyhovieť, nakoľko by to znamenalo

poskytnutie ústavnej ochrany stavu, ktorý vznikol contra legem.

Podľa , je nútené obmedzenie vlastníckeho

práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu. Dôvody, uvedené v tomto odseku musia byť splnené kumulatívne, t. j. aj

pri absencii čo len jedného z nich je obmedzenie vlastníckeho práva protiústavné.

V danom prípade (predtým písm. d)) určuje

kvalifikovaný dôvod na obmedzenie výkonu vlastníckeho práva vlastníkov pôvodných

nehnuteľností a to existenciu zriadenej záhradkovej osady.

Z vyššie uvedeného však vyplýva, že na nehnuteľnostiach, o vydaní ktorých odporca

rozhodol, nikdy nebola zriadená záhradková osada a preto neexistuje zákonná prekážka na

ich vydanie pôvodným vlastníkom.

Postupom, ktorého sa navrhovateľ domáha, by preto bolo neprípustným spôsobom

zasiahnuté do ústavných práv vlastníkov predmetných nehnuteľností, nakoľko by došlo

k nutnému obmedzeniu ich vlastníckych práv v rozpore so zákonom.»

Sťažovateľ v II. časti sťažnosti označenej ako „Porušené základné právo (alebo

základná sloboda)“ uviedol: «Ústava SR zakotvuje právo na spravodlivý proces, ktoré je

obsahom článkov 47 a 48 SR. Súčasne sú tieto práva predmetom ochrany v

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Právo na spravodlivý proces je v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR -

čl. „naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie

sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý

by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.“ Pre súdnu ochranu je zaručené

v podobe základných princípov vymedzených v článku 47 a 48 SR.

Postupom v konaní a rozhodovaní tak prvostupňového ako aj druhostupňového súdu

tieto porušili procesné predpisy tak zásadným spôsobom, že tým došlo k následku

prejavujúcemu sa zo strany oboch porušovateľov v nerešpektovaní práv sťažovateľa, ktoré

sú súčasťou jeho ústavného práva na spravodlivý súdny proces...»

Ďalej sťažovateľ uviedol, že „Hlavným dôvodom prečo došlo súdnymi

rozhodnutiami k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces“ je nedostatočné zistenie

skutkového stavu, nevyhodnotenie dôkazov v súlade , nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutí a nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v závere, že na „pozemkoch,

ktoré mali byť vydané, nikdy nebola zriadená záhradková osada.“.

K samotným sťažovateľom namietaným nesprávnym právnym záverom v rozsudku

krajského súdu z 1. decembra 2009 a rozsudku najvyššieho súdu z 23. júna 2010 sťažovateľ

uviedol: „Žiadna právna teória vo svojich záveroch neuvádza, že v posudzovanej veci je

nutné vychádzať pri posudzovaní existencie, či neexistencie záhradkovej osady a jej

riadneho zriadenia podľa , a predpisov z dôvodu, že reštitučný

nárok sa posudzuje práve podľa tohto predpisu. Celá problematika veci sa týka tej právnej

skutočnosti, kedy došlo k zriadeniu záhradkovej osady a aké právne predpisy pre jej

zriadenie vtedy platili. Nemyslíme si, že je v tomto smere

bezvýznamný a je možné ho obísť, pretože v čase rozhodovania správneho orgánu tento

zákon bol v platnosti a účinnosti a je súčasťou nášho právneho systému. Nie je

zanedbateľný úmysel zákonodarcu, účel zákona z pohľadu potreby definície, čo treba

považovať za záhradkovú osadu v danom čase, pričom ide o prvú definíciu zákonom, ktorej

potreba vyplynula nie len pre budúce záhradkové osady, ale aj pre potrebu úpravy krívd

spôsobených odňatím pozemkov pôvodným vlastníkom, kde uznal

záhradkársky spôsob obrábania pozemku za takú hodnotu verejného záujmu, ktorý má

prednosť pred nápravou krívd. Zákon prvýkrát definuje záhradkové osady, ktoré už

existovali pred jeho účinnosťou.

Súdy v hodnotení vzniku záhradkovej osady pripísali právne záväznú povahu

poznámke pod čiarou..., na ktorú odkazuje ustanovenie právneho predpisu, čo nie

prípustné. Poslaním poznámok pod čiarou, či vysvetliviek je len zlepšenie prehľadnosti a

orientácie v právnom predpíše formou legislatívnej pomôcky, ktorá z povahy veci nemôže

stanoviť záväzné pravidlá správania alebo pravidlá pre interpretáciu daného ustanovenia.

Základné ustanovenie v zákone a jeho obmedzenie až vo vysvetlivke pod čiarou

nezodpovedá uznávaným princípom právneho štátu v demokratických systémoch...“

K namietanému porušeniu základného práva podľa sťažovateľ uviedol:

„Spôsob konania a konečné rozhodnutia porušovateľov vo veci prispeli k tomu, že

sťažovateľ zastupujúci svojich členov – užívateľov pozemkov v záhradkovej osade sa ocitol

v stave právnej neistoty, ktorý spôsobil, že došlo k porušeniu ďalšieho základného práva

a slobody a síce vlastníckeho práva garantovaného v SR - konkrétne ide

o právo vlastniť majetok...

Nesprávne právne posúdenie veci, obchádzanie viacerých ustanovení procesných

predpisov, nerešpektovanie, resp. neuznanie sťažovateľa ako riadnej záhradkovej osady, aj

napriek nesporným argumentom sťažovateľa o jeho legálnej existencii podložené viacerými

nesprávne a jednostranne posúdenými dôkazmi porušovateľom v 1/ alebo porušovateľom

v 21 rade spôsobilo to, že členom záhradkovej osady, dlhoročným užívateľom pozemkov

združených v záhradkovej bude znemožnené uplatniť si svoje práva podľa zákona č.

a v zmysle tohto zákona nadobudnúť do svojho vlastníctva, pozemok ktorý

užívajú - na ktorom majú postavenú záhradnú chatku a pozemok, ktorý rokmi skultivovali...

Nesúhlasíme s odôvodnením rozhodnutia porušovateľa v 1/ rade v tom, že cituje

SR, predmetnom ktorého je nútené obmedzenie vlastníckeho práva,

nakoľko v danom prípade osôb oprávnených z reštitučného nároku, nejde o vyvlastenie, ale

o iný spôsob usporiadania právnych vzťahov s užívateľmi pozemkov v záhradkovej osade,

predpokladaný

Následne členovia sťažovateľa nebudú môcť vykonávať samotné vlastnícke práva,

obsahom ktorých je napr. právo vec užívať, disponovať s vecou nemôžu absolútne

realizovať.

V dôsledku rozhodnutí porušiteľov v 1/ a v 2/ rade je nastolený právny stav, podľa

ktorého členovia sťažovateľa – záhradkovej osady a užívatelia pozemkov v záhradkovej

osade, ktorým inak priznáva osobitnú právnu ochranu čo do

usporiadania vzťahov so skutočnými vlastníkmi pozemkov, budú musieť tieto pozemky vydať

osobám, označeným v rozhodnutiach súdov, ako oprávnené osoby z reštitučného nároku, čo

v konečnom dôsledku spôsobí tímto členom značné materiálne škody nenávratného

charakteru, ak budú povinní vypratať tieto nehnuteľnosti spolu so stavbami, ktoré sú celé

tam desaťročia umiestnené...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1/ rade rozsudkom zo dňa

23. 6. 2010 č. k. a Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 21 rade

rozsudkom zo dňa 1. 12. 2009 č. k. -264 a konaním, ktoré im predchádzalo

porušili právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 47 a 48 SR

a vlastnícke právo sťažovateľov podľa článku 20 SR.

Rozsudok porušovateľa v 1/ rade – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

23. 6. 2010 č. k. a rozsudok porušovateľa v 2/ rade – Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 1. 12. 2009 č. k. -264 zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 2/ rade – Krajskému súdu v Bratislave.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho

zastúpenia vo výške 303,31,- EUR..., ktoré sú povinné zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu základných práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. decembra 2009

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku krajského súdu

z 1. decembra 2009 odvolanie, o čom vedel, odvolanie aj podal a najvyšší súd o ňom

rozsudkom z 23. júna 2010 rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný

právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší

súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozsudkom krajského súdu

z 1. decembra 2009 a jeho postupom predchádzajúcom vydaniu tohto rozsudku z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. júna 2010

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa , a ,

pričom v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu výslovne uviedol: „porušili právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 47 a 48 SR a vlastnícke

právo sťažovateľov podľa článku 20 SR“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. júna

2010. V nadväznosti na to sťažovateľ nesúhlasí s hodnotením vykonaného dokazovania

a právnym názorom najvyššieho súdu, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných

zákonných ustanovení v jeho právnej veci.

Uvedené sťažnostné námietky svojím obsahom možno subsumovať pod namietanie

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa alebo

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Tieto sťažnostné námietky sa však neprejavili v petite sťažnosti, kde sťažovateľ

kvalifikovane zastúpený advokátom nežiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa alebo práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažnosť adresovaná ústavnému súdu

musí okrem iného obsahovať aj výslovné označenie základných práv a slobôd, ktoré sa

podľa sťažovateľa porušili, pričom v súlade s je

ústavný súd v zásade viazaný návrhom na začatie konania (teda aj sťažnosťou). Zákonná

požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu,

teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa

domáha (m. m. ). Keďže sa sťažovatelia v petite sťažnosti nedomáhali

vyslovenia porušenia týchto práv, týmito sťažnostnými námietkami sa ústavný súd zaoberal

len vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa a .

Zo systematického zaradenia a v druhej hlave siedmom oddiele

označenom ako „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“, ktoré zahŕňa čl. 46 až čl. 50,

vyplýva, že základné práva zakotvené v a patria do skupiny základných

práv širšie označených ako právo na súdnu a inú právnu ochranu. však v článkoch

tvoriacich siedmy oddiel druhej hlavy diferencuje obsah jednotlivých základných práv

patriacich do jednej skupiny. Preto je legitímnym očakávaním, aby sťažovateľ v súlade

s v petite sťažnosti výslovne označil základné právo,

ktorého porušenie namieta s uvedením príslušného článku (prípadne označil právo

s uvedením príslušného článku dohovoru).

Vymedzenie základných práv podľa a v dôvodoch sťažnosti, ako

aj v petite sťažnosti ako „práva na spravodlivý súdny proces“ nie je možné pri

kvalifikovanom zastúpení sťažovateľa advokátom akceptovať ako namietanie porušenia

„práva na spravodlivý súdny proces“ podľa alebo podľa

dohovoru.

Za stavu, keď sťažovateľ odôvodňuje porušenie základných práv podľa čl. 47 a čl. 48

namietanými nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi a nedostatočným

odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu z 23. júna 2010 bez toho, aby uvádzal iné dôvody,

v ktorých vidí porušenie označených základných práv, je nutné konštatovať absenciu

príčinnej súvislosti medzi argumentáciou sťažovateľa a možným porušením ním

označených základných práv.

Je potrebné dodať, že porušenie základných práv podľa a sa môže

prejaviť v nesprávnych skutkových a právnych záveroch či v nedostatočnom odôvodnením

súdneho rozhodnutia, avšak len samotné závery uvedené v súdnom rozhodnutí či rozsah

a kvalita jeho odôvodnenia nemôžu byť okolnosťou, ktorá nasvedčuje porušeniu základných

práv podľa a . Najmä nie za stavu, keď sťažovateľ neuviedol žiadne iné

okolnosti okrem nesprávnych záverov súdu, na podporu svojho tvrdenia o porušení

základných práv podľa a .

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozsudkom najvyššieho

súdu z 23. júna 2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva vo vzťahu k posúdeniu meritórneho

obsahu právnych záverov najvyššieho súdu, že jeho závery sú (v spojení so závermi

krajského súdu) zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a rešpektujúce osobitosti

reštitučných vzťahov. Taktiež výklad a aplikácia relevantných ustanovení zákona

č. vykazuje znaky logického výkladu rešpektujúceho požiadavku na ústavne

konformný výklad zákonov ( ). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom všeobecných súdov v ich právnej veci nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru. Všeobecné súdy sa

dostatočne zaoberali všetkým podstatnými námietkami sťažovateľa a tieto vyhodnotili

spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157

ods. 2 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010