Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 440/2010
PDF · 249.24 KB
No categories available
I. ÚS 440/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Z., B., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp
135/2006 a jeho rozsudkom č. k. 3 Sp 135/2006-264 z 1. decembra 2009 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 82/2010 a jeho
rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 82/2010 z 23. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2010 doručená sťažnosť Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z.,
B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 135/2006 a jeho rozsudkom z 1.
decembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 1. decembra 2009“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo
82/2010 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 23. júna 2010“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v B. 2006
(ďalej len „pozemkový úrad“) rozhodnutím č. j. 2006/02354-R/Ber zn. 976/92 z 19. júna
2006 (ďalej len „rozhodnutie z 19. júna 2006“) vyhovel reštitučným nárokom oprávnených
osôb združených v Lesnom spoločenstve majiteľov urbáru a lesnej spoločnosti B. k
pozemkom v katastrálnom území L. a oprávneným osobám bolo prinavrátené vlastníctvo k
uvedeným pozemkom [t. j. boli im vydané v súlade s terminológiou zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.)].
Po odvolaní sťažovateľa krajský súd rozsudkom z 1. decembra 2009 potvrdil
rozhodnutie pozemkového úradu z 19. júna 2006.
Po odvolaní sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 23. júna 2010 potvrdil rozsudok
krajského súdu z 1. decembra 2009.
Podstatnou otázkou v namietanom konaní bolo posúdenie aplikovateľnosti § 11
ods. 1 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého pozemky alebo ich časti nemožno
vydať v prípade, že na pozemku bola zriadená záhradková alebo chatová osada.
Krajský súd a najvyšší súd dospeli k záveru, že v danom prípade na pozemkoch,
ku ktorým si oprávnené osoby uplatnili reštitučné nároky, nebola zriadená záhradkárska
osada, a preto nie je daná prekážka na prinavrátenie vlastníctva k týmto pozemkom
v zmysle § 11 ods. 1 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb.
K uvedenému záveru dospel krajský súd a najvyšší súd na základe zisteného
skutkového stavu a tohto právneho názoru:
„pojem zriadená záhradková osada zahŕňa v sebe jednak predmet slúžiaci na
záhradkárske účely - vyčlenená časť územia (pôdy) a súčasne subjekt, ktorý je oprávnený na
tento účel pozemky užívať… z hľadiska zriadenia záhradkárskej osady nie je preto ani
rozhodujúca doba vzniku samotného subjektu Základnej organizácie SZZ, ale či a vôbec
kedy došlo k právne relevantnému získaniu pozemkov na záhradkárske účely…
podľa § 52 až 58 vyhl. č. 83/1976 Zb. bolo ako prvý krok pre zriadenie záhradkovej
osady potrebné vydanie rozhodnutia o využití územia, ktorým rozhodnutím sa umiestňovala
záhradkárska osada, pričom jeho obsahom bolo určenie pozemkov s ich presnou
identifikáciou a uvedenie doby užívania. Až následne bolo možné uzavretie dohody
o dočasnom užívaní pozemkov na záhradkárske účely a jej prípadné schválenie príslušným
správnym orgánom, Takýmto spôsobom malo byť postupované pri zriaďovaní záhradkových
osád od účinnosti vyhlášky č. 83/1976 Zb., t. j. od 01. 10. 1976...
zákon o pôde, ale ani vyhláška č. 83/1976 Zb.. o všeobecných technických
požiadavkách na výstavbu…, ale ani iný predpis platný v čase účinnosti zákona č. 229/1991
Zb. t. j. ku dňu 24. 06. 1991, nepodávali definíciu pojmu zriadená záhradková osada. Ak sa
tak stalo prijatím zákona č. 64/1997 Z. z., treba k tomu hneď uviesť, že definícia uvedená
v ustanovení § 2 ods. 1 tohto zákona, účinného od 26. 03. 1997, slúži výlučne len pre účely
tohto zákona. Jeho predmetom je totiž nová úprava vzťahov medzi pôvodnými vlastníkmi
pozemkov, nepodliehajúcich reštitúcií podľa zákona č. 229/1991 Zb., a nájomcami resp.
užívateľmi pozemkov v zriadených záhradkových osadách, pôvodne zahrnutá do
ustanovenia § 22 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb., ktoré bolo týmto zákonom vypustené...
hmotnoprávne podmienky reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. je
potrebné skúmať ku dňu účinnosti tohto zákona, t. j. ku dňu 24. 06. 1991. To znamená, že aj
otázka zriadenia záhradkovej osady ako podmienka pre nevydanie pozemku alebo jeho časti
(§ 11 ods. 1 písm. e/ zákona č. 229/1991 Zb.), musí byť a to treba zdôrazniť, pri riešení
reštitučného nároku, posudzovaná podľa práva platného v čase, kedy na pozemku alebo
jeho časti mala záhradková osada vzniknúť. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že zákon
č. 64/1997 Z. z. nezrušil, resp. nezmenil odkaz poznámky v ustanovení § 11 ods. 1 písm. e/
zákona č. 229/1991 Zb. (pozn. poznámka odkazuje na § 52 až 58 vyhl. č. 83/1976 Zb.)...“
Najvyšší súd v rozsudku z 23. júna 2010 zdôraznil, že «Akýkoľvek iný výklad, ba
dokonca analogický postup, ktorý uvádza navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.), je v správnom
práve neprípustný a bol by v priamom rozpore so zmyslom a účelom tohto zákona...
aj pred 1. októbrom 1976 aj po tomto dátume sa vždy pri zmene využitia určitého
územia vyžadovalo územné rozhodnutie vydané príslušným štátnym orgánom. Preto pokiaľ
navrhovateľ tvrdí, že do roku 1976 nebolo potrebné územné rozhodnutie na zriadenie
záhradkovej osady, takéto jeho tvrdenie nemá oporu v zákone. Dokonca sa vyžadovalo aj
územné vyčlenenie územia záhradkovej osady v evidencii nehnuteľností. Územné
rozhodnutie ako základný predpoklad pre zmenu využitia územia vydané nebolo a ani
v evidencii nehnuteľností nebolo toto územie vyčlenené ako záhradková osada...
Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že je potrebné rešpektovať prirodzený vývoj pri vzniku
záhradkovej osady, tento by mohol byť akceptovaný v prípade, ak by takýto vývoj
korešpondoval s právnym poriadkom. Podľa názoru navrhovateľa ako záhradková osada
vznikol už na ustanovujúcej členskej schôdzi 29. marca 1974 a aj po roku 1976, všetky
štátne orgány rešpektovali jeho existenciu, o čom svedčí fakt, že vydávali stavebné
povolenia na výstavbu záhradných chatiek, ktoré však mohli stavebné úrady vydávať iba
v zriadených záhradkových osadách.
Odvolací súd upozorňuje na to, že zo znenia § 51 vyhl. č. 83/1976 Zb. vyplýva, že
záhradkárske chaty sa umiestňujú predovšetkým v záhradkárskych osadách, nie výlučne,
preto tento argument navrhovateľa, pokiaľ ide o údajnú akceptáciu záhradkárskej osady
štátnymi orgánmi, neobstojí...
podľa názoru odvolacieho súdu na ustanovujúcej členskej schôdzi 29. marca 1974
síce mohla vzniknúť organizačná zložka SZZ, ale nemohla byť týmto spôsobom zriadená
záhradková osada, pretože jednotliví nájomcovia pôdy mali užívacie práva upravené
individuálnymi zmluvami s Družstvom ako vlastníkom predmetných pozemkov, ktoré ich
neoprávňovali odovzdať tieto pozemky do užívania navrhovateľovi, ako právnickej osobe.
Družstvo týmito zmluvami prenechalo individuálnym fyzickým osobám do dočasného
užívania pôdu, ktorú v tom čase nevyužívalo na poľnohospodársku výrobu, avšak týmto
aktom toto územie (pôda) nezmenila svoj charakter poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve
Družstva.
Z administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ ako právnická osoba… vznikol až
1. januára 1977 a dočasným užívateľom predmetných nehnuteľností sa stal až na základe
Zmluvy (uzatvorenej s Družstvom), o prenechaní združených členských pozemkov na
poľnohospodárske využitie z 10. novembra 1981… (ďalej len „Zmluva“).
Podľa čl. 2 tejto zmluvy, sa predmetná poľnohospodárska pôda previedla ZO SZZ na
dočasné užívanie na dobu 12 rokov a po vypršaní zmluvnej doby mohla byť predĺžená na
ďalšie obdobie, pokiaľ tomu nebude brániť verejný záujem. Podľa čl. 5 písm. c) sa ZO SZZ
zaviazala po ukončení nájomnej zmluvy všetky stavby odstrániť a uviesť pozemok do stavu
vhodného pre poľnohospodárske využitie...
Pokiaľ navrhovateľ žiada rešpektovať reálny stav, t. j. podľa jeho názoru historicky
postupný vznik záhradkovej osady na predmetných nehnuteľnostiach, podľa názoru
odvolacieho súdu tejto jeho požiadavke nie je možné vyhovieť, nakoľko by to znamenalo
poskytnutie ústavnej ochrany stavu, ktorý vznikol contra legem.
Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, je nútené obmedzenie vlastníckeho
práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu. Dôvody, uvedené v tomto odseku musia byť splnené kumulatívne, t. j. aj
pri absencii čo len jedného z nich je obmedzenie vlastníckeho práva protiústavné.
V danom prípade § 11 ods. 1 písm. e) (predtým písm. d)) zák. č. 229/1991 Zb. určuje
kvalifikovaný dôvod na obmedzenie výkonu vlastníckeho práva vlastníkov pôvodných
nehnuteľností a to existenciu zriadenej záhradkovej osady.
Z vyššie uvedeného však vyplýva, že na nehnuteľnostiach, o vydaní ktorých odporca
rozhodol, nikdy nebola zriadená záhradková osada a preto neexistuje zákonná prekážka na
ich vydanie pôvodným vlastníkom.
Postupom, ktorého sa navrhovateľ domáha, by preto bolo neprípustným spôsobom
zasiahnuté do ústavných práv vlastníkov predmetných nehnuteľností, nakoľko by došlo
k nutnému obmedzeniu ich vlastníckych práv v rozpore so zákonom.»
Sťažovateľ v II. časti sťažnosti označenej ako „Porušené základné právo (alebo
základná sloboda)“ uviedol: «Ústava SR zakotvuje právo na spravodlivý proces, ktoré je
obsahom článkov 47 a 48 Ústavy SR. Súčasne sú tieto práva predmetom ochrany v čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Právo na spravodlivý proces je v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR -
čl. IV. ÚS 252/04 „naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.“ Pre súdnu ochranu je zaručené
v podobe základných princípov vymedzených v článku 47 a 48 Ústavy SR.
Postupom v konaní a rozhodovaní tak prvostupňového ako aj druhostupňového súdu
tieto porušili procesné predpisy tak zásadným spôsobom, že tým došlo k následku
prejavujúcemu sa zo strany oboch porušovateľov v nerešpektovaní práv sťažovateľa, ktoré
sú súčasťou jeho ústavného práva na spravodlivý súdny proces...»
Ďalej sťažovateľ uviedol, že „Hlavným dôvodom prečo došlo súdnymi
rozhodnutiami k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces“ je nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nevyhodnotenie dôkazov v súlade § 132 OSP, nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí a nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v závere, že na „pozemkoch,
ktoré mali byť vydané, nikdy nebola zriadená záhradková osada.“.
K samotným sťažovateľom namietaným nesprávnym právnym záverom v rozsudku
krajského súdu z 1. decembra 2009 a rozsudku najvyššieho súdu z 23. júna 2010 sťažovateľ
uviedol: „Žiadna právna teória vo svojich záveroch neuvádza, že v posudzovanej veci je
nutné vychádzať pri posudzovaní existencie, či neexistencie záhradkovej osady a jej
riadneho zriadenia podľa zákona č. 229/1991 Zb., a predpisov z dôvodu, že reštitučný
nárok sa posudzuje práve podľa tohto predpisu. Celá problematika veci sa týka tej právnej
skutočnosti, kedy došlo k zriadeniu záhradkovej osady a aké právne predpisy pre jej
zriadenie vtedy platili. Nemyslíme si, že zákon č. 64/1997 Z. z. je v tomto smere
bezvýznamný a je možné ho obísť, pretože v čase rozhodovania správneho orgánu tento
zákon bol v platnosti a účinnosti a je súčasťou nášho právneho systému. Nie je
zanedbateľný úmysel zákonodarcu, účel zákona z pohľadu potreby definície, čo treba
považovať za záhradkovú osadu v danom čase, pričom ide o prvú definíciu zákonom, ktorej
potreba vyplynula nie len pre budúce záhradkové osady, ale aj pre potrebu úpravy krívd
spôsobených odňatím pozemkov pôvodným vlastníkom, kde zákon č. 64/1997 Z. z. uznal
záhradkársky spôsob obrábania pozemku za takú hodnotu verejného záujmu, ktorý má
prednosť pred nápravou krívd. Zákon prvýkrát definuje záhradkové osady, ktoré už
existovali pred jeho účinnosťou.
Súdy v hodnotení vzniku záhradkovej osady pripísali právne záväznú povahu
poznámke pod čiarou..., na ktorú odkazuje ustanovenie právneho predpisu, čo nie
prípustné. Poslaním poznámok pod čiarou, či vysvetliviek je len zlepšenie prehľadnosti a
orientácie v právnom predpíše formou legislatívnej pomôcky, ktorá z povahy veci nemôže
stanoviť záväzné pravidlá správania alebo pravidlá pre interpretáciu daného ustanovenia.
Základné ustanovenie v zákone a jeho obmedzenie až vo vysvetlivke pod čiarou
nezodpovedá uznávaným princípom právneho štátu v demokratických systémoch...“
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy sťažovateľ uviedol:
„Spôsob konania a konečné rozhodnutia porušovateľov vo veci prispeli k tomu, že
sťažovateľ zastupujúci svojich členov – užívateľov pozemkov v záhradkovej osade sa ocitol
v stave právnej neistoty, ktorý spôsobil, že došlo k porušeniu ďalšieho základného práva
a slobody a síce vlastníckeho práva garantovaného v čl. 20 Ústavy SR - konkrétne ide
o právo vlastniť majetok...
Nesprávne právne posúdenie veci, obchádzanie viacerých ustanovení procesných
predpisov, nerešpektovanie, resp. neuznanie sťažovateľa ako riadnej záhradkovej osady, aj
napriek nesporným argumentom sťažovateľa o jeho legálnej existencii podložené viacerými
nesprávne a jednostranne posúdenými dôkazmi porušovateľom v 1/ alebo porušovateľom
v 21 rade spôsobilo to, že členom záhradkovej osady, dlhoročným užívateľom pozemkov
združených v záhradkovej bude znemožnené uplatniť si svoje práva podľa zákona č.
64/1997 Z. z. a v zmysle tohto zákona nadobudnúť do svojho vlastníctva, pozemok ktorý
užívajú - na ktorom majú postavenú záhradnú chatku a pozemok, ktorý rokmi skultivovali...
Nesúhlasíme s odôvodnením rozhodnutia porušovateľa v 1/ rade v tom, že cituje
čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, predmetnom ktorého je nútené obmedzenie vlastníckeho práva,
nakoľko v danom prípade osôb oprávnených z reštitučného nároku, nejde o vyvlastenie, ale
o iný spôsob usporiadania právnych vzťahov s užívateľmi pozemkov v záhradkovej osade,
predpokladaný zákonom č. 64/1997 Z. z.
Následne členovia sťažovateľa nebudú môcť vykonávať samotné vlastnícke práva,
obsahom ktorých je napr. právo vec užívať, disponovať s vecou nemôžu absolútne
realizovať.
V dôsledku rozhodnutí porušiteľov v 1/ a v 2/ rade je nastolený právny stav, podľa
ktorého členovia sťažovateľa – záhradkovej osady a užívatelia pozemkov v záhradkovej
osade, ktorým inak zákon č. 64/1997 Z. z. priznáva osobitnú právnu ochranu čo do
usporiadania vzťahov so skutočnými vlastníkmi pozemkov, budú musieť tieto pozemky vydať
osobám, označeným v rozhodnutiach súdov, ako oprávnené osoby z reštitučného nároku, čo
v konečnom dôsledku spôsobí tímto členom značné materiálne škody nenávratného
charakteru, ak budú povinní vypratať tieto nehnuteľnosti spolu so stavbami, ktoré sú celé
tam desaťročia umiestnené...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1/ rade rozsudkom zo dňa
23. 6. 2010 č. k. 2 Sžo 82/2010 a Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 21 rade
rozsudkom zo dňa 1. 12. 2009 č. k. 3Sp 135/2006-264 a konaním, ktoré im predchádzalo
porušili právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 47 a 48 Ústavy SR
a vlastnícke právo sťažovateľov podľa článku 20 Ústavy SR.
Rozsudok porušovateľa v 1/ rade – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
23. 6. 2010 č. k. 2 Sžo82/2010 a rozsudok porušovateľa v 2/ rade – Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 1. 12. 2009 č. k. 3Sp 135/2006-264 zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 2/ rade – Krajskému súdu v Bratislave.
Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho
zastúpenia vo výške 303,31,- EUR..., ktoré sú povinné zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu základných práv postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 135/2006 a jeho rozsudkom z 1. decembra 2009
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku krajského súdu
z 1. decembra 2009 odvolanie, o čom vedel, odvolanie aj podal a najvyšší súd o ňom
rozsudkom z 23. júna 2010 rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný
právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší
súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozsudkom krajského súdu
z 1. decembra 2009 a jeho postupom predchádzajúcom vydaniu tohto rozsudku z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 82/2010 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010
Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 20 ústavy,
pričom v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu výslovne uviedol: „porušili právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 47 a 48 Ústavy SR a vlastnícke
právo sťažovateľov podľa článku 20 Ústavy SR“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 82/2010 a jeho rozsudkom z 23. júna
2010. V nadväznosti na to sťažovateľ nesúhlasí s hodnotením vykonaného dokazovania
a právnym názorom najvyššieho súdu, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných
zákonných ustanovení v jeho právnej veci.
Uvedené sťažnostné námietky svojím obsahom možno subsumovať pod namietanie
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Tieto sťažnostné námietky sa však neprejavili v petite sťažnosti, kde sťažovateľ
kvalifikovane zastúpený advokátom nežiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu
musí okrem iného obsahovať aj výslovné označenie základných práv a slobôd, ktoré sa
podľa sťažovateľa porušili, pričom v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd v zásade viazaný návrhom na začatie konania (teda aj sťažnosťou). Zákonná
požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu,
teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa
domáha (m. m. III. ÚS 166/02). Keďže sa sťažovatelia v petite sťažnosti nedomáhali
vyslovenia porušenia týchto práv, týmito sťažnostnými námietkami sa ústavný súd zaoberal
len vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy.
Zo systematického zaradenia čl. 47 a čl. 48 ústavy v druhej hlave siedmom oddiele
označenom ako „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“, ktoré zahŕňa čl. 46 až čl. 50,
vyplýva, že základné práva zakotvené v čl. 47 a čl. 48 ústavy patria do skupiny základných
práv širšie označených ako právo na súdnu a inú právnu ochranu. Ústava však v článkoch
tvoriacich siedmy oddiel druhej hlavy diferencuje obsah jednotlivých základných práv
patriacich do jednej skupiny. Preto je legitímnym očakávaním, aby sťažovateľ v súlade
s § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde v petite sťažnosti výslovne označil základné právo,
ktorého porušenie namieta s uvedením príslušného článku ústavy (prípadne označil právo
s uvedením príslušného článku dohovoru).
Vymedzenie základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy v dôvodoch sťažnosti, ako
aj v petite sťažnosti ako „práva na spravodlivý súdny proces“ nie je možné pri
kvalifikovanom zastúpení sťažovateľa advokátom akceptovať ako namietanie porušenia
„práva na spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Za stavu, keď sťažovateľ odôvodňuje porušenie základných práv podľa čl. 47 a čl. 48
ústavy namietanými nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi a nedostatočným
odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu z 23. júna 2010 bez toho, aby uvádzal iné dôvody,
v ktorých vidí porušenie označených základných práv, je nutné konštatovať absenciu
príčinnej súvislosti medzi argumentáciou sťažovateľa a možným porušením ním
označených základných práv.
Je potrebné dodať, že porušenie základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy sa môže
prejaviť v nesprávnych skutkových a právnych záveroch či v nedostatočnom odôvodnením
súdneho rozhodnutia, avšak len samotné závery uvedené v súdnom rozhodnutí či rozsah
a kvalita jeho odôvodnenia nemôžu byť okolnosťou, ktorá nasvedčuje porušeniu základných
práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy. Najmä nie za stavu, keď sťažovateľ neuviedol žiadne iné
okolnosti okrem nesprávnych záverov súdu, na podporu svojho tvrdenia o porušení
základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ústavy ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozsudkom najvyššieho
súdu z 23. júna 2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva vo vzťahu k posúdeniu meritórneho
obsahu právnych záverov najvyššieho súdu, že jeho závery sú (v spojení so závermi
krajského súdu) zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a rešpektujúce osobitosti
reštitučných vzťahov. Taktiež výklad a aplikácia relevantných ustanovení zákona
č. 229/1991 Zb. vykazuje znaky logického výkladu rešpektujúceho požiadavku na ústavne
konformný výklad zákonov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom všeobecných súdov v ich právnej veci nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru. Všeobecné súdy sa
dostatočne zaoberali všetkým podstatnými námietkami sťažovateľa a tieto vyhodnotili
spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. novembra 2010