Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 260/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť K. L., a Základnej organizácie Slovenského zväzu

záhradkárov č. 4 - 11 Bratislava – Lamač, Vuka Karadžiča 27, Bratislava, zastúpených

advokátkou JUDr. Gabrielou Zelemovou, Heydukova 16, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces podľa , a ,

ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 16. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 8. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. L. a Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov č. 4 - 11

Bratislava – Lamač o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. januára 2014 doručená sťažnosť K. L. a Základnej organizácie Slovenského zväzu

záhradkárov č. 4 - 11 Bratislava – Lamač (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. februára 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 8. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že „žalobou zo dňa 3. 5. 2010 sa

sťažovatelia... domáhali... preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu -

Krajského pozemkového úradu v Bratislave č. zo dňa 22. 2. 2010.

Týmto rozhodnutím správny orgán..., potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového

úradu v Bratislave č. 4691/09/823/09-MSO zo dňa 17. 9. 2009, ktorý ako príslušný správny

orgán v konaní podľa .., ktorým uvedené konanie zastavil...

z dôvodu, že „ten, kto podal návrh na začatie konania, nie je účastníkom konania a nejde

o konanie, ktoré môže začať správny orgán. Záver, že členovia ZO SZZ -4-11 Bratislava -

Lamač nie sú účastníkmi konania odôvodnil nelegálnosťou užívania pozemkov, resp.

užívania pozemkov bez právneho titulu, v konečnom dôsledku nesplnením podmienky

správneho konania uvedenej v a a a

Žalovaný... Krajský pozemkový úrad... svoje rozhodnutie založil na svojom názore, že

v predmetnom správnom konaní neboli splnené podmienky podľa § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1,

a a teda námietky žalobcu sú nedôvodné.“.

Sťažovatelia považujú tieto rozhodnutia za nezákonné, pretože vychádzajú

z „nesprávneho právneho posúdenia... veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu veci,

nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu veci a nesprávne procesného postupu

žalovaného“, za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a tiež nespĺňajú náležitosti,

ktoré ustanovuje „§ 46 a § 47 správneho poriadku“.

Krajský súd žalobu sťažovateľov rozsudkom zamietol, proti ktorému podali

sťažovatelia odvolanie, v ktorom uviedli, že krajský súd sa nezaoberal ich námietkami,

„čím im odňal právo na spravodlivý súdny proces“ a tiež „bez náležitého vysvetlenia... sa

súd stotožnil so závermi žalovaného (a aj prvostupňového správneho orgánu) o správnosti

rozhodnutia - o zastavení konania podľa z dôvodu podľa ust.

ods. 1 písm. a) správneho poriadku, ktorú aplikáciu tohto ustanovenia na daný prípad

sťažovatelia tiež namietali...“.

Sťažovatelia nesúhlasili s právnymi závermi krajského súdu, že «nie sú účastníkmi

konania podľa predmetného zákona, nakoľko neboli splnené podmienky vyžadované týmto

zákonom a to užívanie pozemkov v zriadenej záhradkovej osade, ktorou sa v zmysle § 2

ods. 1 rozumie záhradková osada zriadená do 24. júna 1991 na

pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku medzi

záhradkárskou organizáciou, alebo jej členom a poľnohospodárskou organizáciou alebo

inou organizáciou, ktorá k pozemku mala niektoré z práv tam taxatívne vymedzených.

Podľa argumentácie správnych orgánov, ako aj prvostupňového súdu sťažovatelia

nesplnili podmienku zriadenej záhradkovej osady - „zriadenej riadne a legálne“, nakoľko

v prípade sťažovatelia v konaní nepredložili ako dôkaz rozhodnutie o využití územia na jej

„legálny“ vznik. Na základe tejto skutočnosti štátne orgány vyvodili záver o nelegálnosti

existencie sťažovateľa v 21 rade - Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov

č. 4-11 Bratislava - Lamač a následne, že sťažovatelia nie sú účastníci konania podľa

..».

Najvyšší súd rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil, ale v rozsudku

„neuviedol žiadne konkrétne skutkové a právne dôvody svojho rozhodnutia... a dostatočne

neodôvodnil, prečo vyhodnotil odvolanie sťažovateľov za neopodstatnené...

V odôvodnení najvyšší súd iba cituje «rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.:

zo dňa 23. 6. 2010 vo veci reštitučného nároku k pozemkom, na ktorých sa

nachádza „záhradková osada“, uplatneného účastníkom Lesné spoločenstvo majiteľov

urbáru a lesnej spoločnosti Bratislava - Lamač, v ktorom sa riešila otázka „legálnosti“

danej záhradkovej osady.

Všeobecné súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadali so všetkými

skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo. Zároveň sa nevyporiadali s námietkami

a argumentáciou sťažovateľov v priebehu celého konania. Svoje rozhodnutia založili

výlučne na argumentácii o nelegálnej existencii danej záhradkovej osady.».

Sťažovatelia ďalej vo v svojej sťažnosti uviedli, že „zákon nepodmieňuje existenciu

záhradkovej osady vydaním územného rozhodnutia (v tom je pochybenie napadnutého

správneho rozhodnutia), ale faktickou jej existenciou (čo v tomto prípade nie je sporné)

keďže stavebné úrady vydávali stavebné povolenia záhradkárom aj bez územného

rozhodnutia“.

V tejto súvislosti poukazujú aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 30. mája 2001 a jeho právny názor, že „existujúcim zákonným režimom sa predovšetkým

zabezpečuje právna istota doterajších užívateľov pozemkov v zriadených záhradkových

osadách a zabezpečuje sa aj reálnosť ich ďalšieho využívania do obdobia konečného vy-

riešenia vlastníckeho práva k nim na základe konania podľa § 7 ods. 1 zákona

o záhradkových osadách. Je potrebné dodať, že nikdy pred vydaním

neexistoval právny predpis, ktorý by určoval, že záhradkové osady, zriadené bez územného

rozhodnutia sú neplatne zriadené. Nemohlo sa tak stať ani na základe ,

pretože by bolo išlo o neprípustnú spätnú retroaktivitu.“.

Sťažovatelia ďalej nesúhlasia s názorom všeobecných súdov „o neexistencii

nájomného vzťahu ex lége podľa a neskôr podľa zákona

č. , sťažovatelia užívajú pozemky bez právneho titulu, t. j. nelegálne

a nespĺňajú podmienku byť užívateľmi...“, a tvrdia, že «V rámci správneho konania

a v konaní pred súdom bolo preukázané, že od roku 1962 sa v „priestore“ terajšej

záhradkovej osady (právny termín zavedený až v roku 1997) Základnej organizácie 4-11

Slovenského zväzu záhradkárov Bratislava Lamač vykonávala záhradkárska činnosť

v súlade s vtedy platnými zákonmi, teda lége artis a to na základe nájomných zmlúv na

dočasné užívanie pozemkov medzi prenajímateľom JRD Bratislava Lamač a občanmi

záhradkármi, ktorí sa následne, potom ako sa po zrejmom spoločenskom prospechu týchto

aktivít občanom dostala podpora štátu, stali členmi ZO SZZ v Bratislave Lamači...

V zmysle a týchto predložených a vykonaných dôkazov

o existencii nájomných vzťahov, existovala zriadená záhradková osada v teritóriu určenom

rozsahom nájomných zmlúv a to dňom, kedy sa dovtedajší nájomcovia stali aj členmi ZO

SZZ. ZO SZZ Bratislava - Lamač bola zaregistrovaná na RV SZZ odo dňa 29. 3. 1974, ktorý

právny stav trvá doposiaľ. Zmena v osobe nájomcu, ktorá sa udiala v roku 1984, je pre

posúdenie, či daný stav vyhovuje podmienkam právne irelevantná

a znamenala v tom čase len formálnu systemizáciu a zjednodušenie administratívy. Vo

faktickom a zákonnom užívaní pozemkov na záhradkárske účely občanmi združenými

v záujmovej organizácii podľa miesta právne korektného užívania k žiadnej zmene nedošlo.

Nie je podstatným, že zmluvy boli uzavierané so žalobcom -jednotlivými užívateľmi

pozemkov, ktorí v tom čase neboli členmi záhradkovej osady.

Okrem uvedených zmlúv v roku 1981 došlo medzi ZO SZZ a Jednotným roľníckym

družstvom Devín v Bratislave - Záhorská Bystrica k uzavretiu Zmluvy o prenechaní

združených členských pozemkov na poľnohospodárske využitie podľa § 40 zákona

č. o poľnohospodárskom družstevníctve.

Nie je nám jasné, prečo od týchto zmlúv súdy nevyvodili užívateľský vzťah v zmysle

Tento vo svojom odôvodnení uvádza, že užívatelia

pozemkov užívajú pozemky nelegálne bez právneho titulu, nakoľko SZZ ZO 4-11 Bratislava

od účinnosti , t. j. od 24. 6. 1991 nemala k pozemkom žiadne práva.

„Veľká nájomná zmluva“ uzavretá v roku 1981 bola uzavretá na dobu 12 rokov...

Vyslovený právny záver súdu nie je správny. Ako bolo uvedené záhradkárska

organizácia mala predmetné pozemky v nájme na základe Zmluvy o prenechaní združených

členských pozemkov na poľnohospodárske s JRD Devín v Bratislave zo dňa 10. 11. 1981 na

dobu 12 rokov, ktorý nájom by skončil v roku 1993. Medzitým bol prijatý

Zb., ktorým došlo k zániku užívacích práv uvedených v ust. § 22 ods. 1 tohto zákona. Bol

zavedený ex lége nájomný vzťah medzi užívateľmi a pôvodnými vlastníkmi pozemkov. To

znamená, že kontinuálne, bez prerušenia zákonného užívania pozemkov žalobcami, títo

užívali pozemky z titulu zákonného nájomného pomeru najskôr podľa ust. § 22 ods. 2 a 3

a neskôr podľa ust. ..

Z dôvodov už vyššie uvedených a to, že sťažovatelia riadne užívali pozemky

v záhradkovej osade - platne existujúcej zmluvy z roku 1981, nájom pozemkov neskončil

v roku 1993, ale v zmysle zákona a ust. a došlo k predĺženiu

tohto nájmu na nájomný vzťah ex lege.».

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom: „Najvyšší súd... rozsudkom č. k.: zo dňa 8. 10. 2013 a Krajský

súd... rozsudkom č. k.: - 176 zo dňa 16. 2. 2012 a konaním, ktoré im

predchádzalo porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa

článku 46 ods. 1, 47 a 48 SR ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a základné právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa článku 20 ods. 1

SR a právo na majetok podľa článku 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...

Rozsudok.... Najvyššieho súdu... č. k.: zo dňa 8. 10. 2013

a rozsudok... Krajského súdu... č. k.: - 176 zo dňa 16. 2. 2012 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie... Krajskému súdu...“

Okrem toho sa sťažovatelia domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume

20 000 € a náhrady trov konania v sume 331,13 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (obdobne

, ).

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (mutatis mutandis napr. ). Podstatou účinnej ochrany základných

práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba

alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie

ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho

základného práva alebo slobody (, ).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku krajského súdu

odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a najvyšší súd o odvolaní rozhodol.

Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv rozsudkom krajského súdu

a jeho postupom predchádzajúcim vydaniu tohto rozsudku z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa a iných označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd (a tiež krajský súd) „porušili základné právo

sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 SR ako

súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu a základné právo

sťažovateľov na vlastníctvo podľa článku 20 ods. 1 SR a právo na majetok podľa

článku 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru“, pretože sa v odôvodnení svojich rozhodnutí

„nevysporiadali so všetkými skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo. Zároveň sa

nevyporiadali s námietkami a argumentáciou sťažovateľov v priebehu celého konania.

Svoje rozhodnutia založili výlučne na argumentácii o nelegálnej existencii danej

záhradkovej osady.“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu bolo

úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov v tejto časti

zistiť, či sú právne závery, o ktoré najvyšší súd oprel svoj rozsudok, zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Z toho

dôvodu ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd v tejto veci súčasne zistil, že tomuto konaniu predchádzalo konanie,

v ktorom Obvodný pozemkový úrad v Bratislave (ďalej len „pozemkový úrad“)

rozhodnutím č. j. 2006/02354-R/Ber zn. 976/92 z 19. júna 2006 (ďalej len „rozhodnutie

z 19. júna 2006“) vyhovel reštitučným nárokom oprávnených osôb združených v Lesnom

spoločenstve majiteľov urbáru a lesnej spoločnosti Bratislava – Lamač k pozemkom

v katastrálnom území Lamač a oprávneným osobám bolo prinavrátené vlastníctvo

k uvedeným pozemkom [t. j. boli im vydané v súlade s terminológiou

Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej len „)]. Krajský súd následne rozsudkom

sp. zn. z 1. decembra 2009 a najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 23. júna 2010 dospeli k záveru, že v danom prípade na pozemkoch, ku ktorým si

oprávnené osoby uplatnili reštitučné nároky, nebola zriadená záhradkárska osada, a preto

nie je daná prekážka na prinavrátenie vlastníctva k týmto pozemkom v zmysle § 11 ods. 1

písm. e)

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 24. novembra 2010 odmietol

sťažnosť jedného zo sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú práve proti uvedenému

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2010.

Predmetom tejto sťažnosti sťažovateľov je teda ich nesúhlas s rozsudkami

najvyššieho súdu (krajského súdu), ktoré preskúmavali rozhodnutia pozemkového úradu

sp. zn. z 19. júna 2009 (potvrdené Okresným úradom Bratislava

(pôvodne Krajský pozemkový úrad v Bratislave pod sp. zn. z 22. februára

2010) o zastavení správneho konania iba z dôvodu, že „sťažovatelia nie sú účastníkmi

konania“, pretože užívajú predmetné pozemky nelegálne bez právneho titulu.

V nadväznosti na to sťažovatelia nesúhlasia s hodnotením vykonaného dokazovania

a právnym názorom najvyššieho súdu, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných

zákonných ustanovení v ich právnej veci.

Sťažovatelia ďalej poukazujú najmä na to, že „splnili podmienky v zmysle § 7 ods. 1

, tak ako to tento zákon vyžaduje. Je pravdou, že užívatelia

pozemkov v záhradkovej osade sú povinní v konaní podľa

preukázať, že vlastníci odmietli k príslušným pozemkom uzavrieť kúpne zmluvy s návrhom

ceny najmenej vo výške náhrady uvedenej v ust. alebo že

vlastníci sa k návrhu kúpnej zmluvy nevyjadrili. Tieto podmienky správny orgán skúma

počas konania a sú podkladom pre jeho rozhodnutie. Ako je zrejmé v predmetnej veci

prvostupňový správny orgán 17. 9. 2009 - v čase keď tieto podmienky boli žalobcom

splnené.

Bolo by nespravodlivým a tiež v rozpore s úmyslom zákonodarcu - aby účelom

bol záujem na riešení a usporiadaní pomerov k pozemkom, na

ktorých sú zriadené záhradkové osady s plným vybavením, ale na cudzej pôde, ak by

v konaniach podľa pri posudzovaní splnenia podmienok podľa ust.

nebrali do úvahy všetky skutočnosti v každom jednotlivom

prípade osobitne, tak aby bol daný zmysel zákona naplnený.“

V kontexte daných okolností daného prípadu ústavný súd preskúmal námietky

sťažovateľov vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu a zistil, že ich sťažnosť je zjavne

neopodstatnená.

Vo vzťahu k posúdeniu meritórneho obsahu právnych záverov najvyššieho súdu,

ktoré sú uvedené na strane 20 až strane 27 ústavný súd konštatuje, že jeho závery

o zastavení správneho konania o návrhu sťažovateľov na vyporiadanie vlastníctva

k pozemkom v záhradkárskej osade podanom podľa

o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sú (v spojení so závermi

krajského súdu, ktoré sú zhrnuté na strane 3 až 6) zrozumiteľné a primerane odôvodnené, aj

keď nedávajú všetky odpovede na všetky námietky sťažovateľov podané v odvolaní, najmä

preto, že rešpektujú aj osobitosti reštitučných vzťahov, ku ktorým v tejto súvislosti zaujal

stanovisko už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 23. júna 2010 a tiež ústavný

súd, ak odmietol sťažnosť jedného zo sťažovateľov vo vzťahu k tomuto rozsudku

najvyššieho súdu (pozri uvedené na s. 10).

S týmito dôvodmi sa ústavný súd plne stotožňuje a výklad a aplikácia relevantných

ustanovení vykazuje znaky logického výkladu rešpektujúceho

požiadavku na ústavne konformný výklad zákonov ( ). Samotná

skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom všeobecných súdov v ich právnej veci

nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru.

Všeobecné súdy sa podľa názoru ústavného súdu primerane zaoberali právnymi

a skutkovými aspektmi danej veci, ktoré vyhodnotili spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným

požiadavkám na odôvodnenie rozsudku ( ).

Namietaný rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a ústavný súd

nezistil, že by rozsudku najvyššieho súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by

zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že právne závery najvyššieho

súdu v tejto veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené, preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľov (bez toho, aby podrobne citoval z rozsudku najvyššieho súdu)

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

2. Vo vzťahu k iným označeným právam podľa a , ktorých

porušenie sťažovatelia namietajú, ústavný súd konštatuje, že zo systematického zaradenia

a v druhej hlave siedmom oddiele označenom ako „Právo na súdnu a inú

právnu ochranu“, ktoré zahŕňa čl. 46 až čl. 50, vyplýva, že základné práva zakotvené

v a patria do skupiny základných práv širšie označených ako právo na

súdnu a inú právnu ochranu. však v článkoch tvoriacich siedmy oddiel druhej hlavy

diferencuje obsah jednotlivých základných práv patriacich do jednej skupiny. Preto je

legitímnym očakávaním, aby sťažovateľ v súlade s

v petite sťažnosti výslovne označil základné právo, ktorého porušenie namieta, s uvedením

príslušného článku (prípadne označil právo s uvedením príslušného článku

dohovoru).

Vymedzenie základných práv podľa a v dôvodoch sťažnosti, ako

aj v petite sťažnosti ako „práva na spravodlivý súdny proces“ nie je možné pri

kvalifikovanom zastúpení sťažovateľov advokátom akceptovať ako namietanie porušenia

„práva na spravodlivý súdny proces“ podľa .

Za stavu, keď sťažovatelia odôvodňujú porušenie základných práv podľa čl. 47

a namietanými nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi a nedostatočným

odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu bez toho, aby uvádzali iné dôvody, v ktorých vidia

porušenie označených základných práv, je nutné konštatovať absenciu príčinnej súvislosti

medzi argumentáciou sťažovateľov a možným porušením nimi označených základných práv

(obdobne ako ).

Sťažovatelia svoje tvrdenia o porušení základných práv podľa a

navyše ani riadne neodôvodnili ( ), teda ich sťažnosť

mohol ústavný súd v tejto časti odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí podľa , pretože sú kvalifikovane v konaní

zastúpení (obdobne , ).

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia

odvodzujú porušenie označených práv iba z nesprávnych právnych záverov najvyššieho

súdu, ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania. Základné právo vlastniť

majetok nemožno zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny

poriadok nepozná.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj

právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa by

bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia namietali porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok a práva na ochranu vlastníckeho práva v spojitosti s porušením práva

na súdnu ochranu, porušenie ktorého ústavný súd nezistil, v tejto súvislosti tak nemohlo

dôjsť ani k porušeniu práv garantujúcich ochranu ich vlastníctva. Aj v tejto časti preto

ústavný súd ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014