Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 260/2014
PDF · 257.41 KB
No categories available
III. ÚS 260/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť K. L., a Základnej organizácie Slovenského zväzu
záhradkárov č. 4 - 11 Bratislava – Lamač, Vuka Karadžiča 27, Bratislava, zastúpených
advokátkou JUDr. Gabrielou Zelemovou, Heydukova 16, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
1 S 138/2010 zo 16. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sžr/178/2012 z 8. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. L. a Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov č. 4 - 11
Bratislava – Lamač o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. januára 2014 doručená sťažnosť K. L. a Základnej organizácie Slovenského zväzu
záhradkárov č. 4 - 11 Bratislava – Lamač (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 138/2010 zo 16. februára 2012 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr/178/2012 z 8. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho
súdu“).
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že „žalobou zo dňa 3. 5. 2010 sa
sťažovatelia... domáhali... preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu -
Krajského pozemkového úradu v Bratislave č. 269/117/07/2010 zo dňa 22. 2. 2010.
Týmto rozhodnutím správny orgán..., potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového
úradu v Bratislave č. 4691/09/823/09-MSO zo dňa 17. 9. 2009, ktorý ako príslušný správny
orgán v konaní podľa zákona č. 64/1997 Z. z..., ktorým uvedené konanie zastavil...
z dôvodu, že „ten, kto podal návrh na začatie konania, nie je účastníkom konania a nejde
o konanie, ktoré môže začať správny orgán. Záver, že členovia ZO SZZ -4-11 Bratislava -
Lamač nie sú účastníkmi konania odôvodnil nelegálnosťou užívania pozemkov, resp.
užívania pozemkov bez právneho titulu, v konečnom dôsledku nesplnením podmienky
správneho konania uvedenej v § 2 ods. 1 a 2 a § 8 ods. 1 a 2 zákona č. 64/1997 Z. z.
Žalovaný... Krajský pozemkový úrad... svoje rozhodnutie založil na svojom názore, že
v predmetnom správnom konaní neboli splnené podmienky podľa § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1,
§ 6 písm. a) a § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. a teda námietky žalobcu sú nedôvodné.“.
Sťažovatelia považujú tieto rozhodnutia za nezákonné, pretože vychádzajú
z „nesprávneho právneho posúdenia... veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu veci,
nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu veci a nesprávne procesného postupu
žalovaného“, za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a tiež nespĺňajú náležitosti,
ktoré ustanovuje „§ 46 a § 47 správneho poriadku“.
Krajský súd žalobu sťažovateľov rozsudkom zamietol, proti ktorému podali
sťažovatelia odvolanie, v ktorom uviedli, že krajský súd sa nezaoberal ich námietkami,
„čím im odňal právo na spravodlivý súdny proces“ a tiež „bez náležitého vysvetlenia... sa
súd stotožnil so závermi žalovaného (a aj prvostupňového správneho orgánu) o správnosti
rozhodnutia - o zastavení konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z. z dôvodu podľa ust. § 30
ods. 1 písm. a) správneho poriadku, ktorú aplikáciu tohto ustanovenia na daný prípad
sťažovatelia tiež namietali...“.
Sťažovatelia nesúhlasili s právnymi závermi krajského súdu, že «nie sú účastníkmi
konania podľa predmetného zákona, nakoľko neboli splnené podmienky vyžadované týmto
zákonom a to užívanie pozemkov v zriadenej záhradkovej osade, ktorou sa v zmysle § 2
ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. rozumie záhradková osada zriadená do 24. júna 1991 na
pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku medzi
záhradkárskou organizáciou, alebo jej členom a poľnohospodárskou organizáciou alebo
inou organizáciou, ktorá k pozemku mala niektoré z práv tam taxatívne vymedzených.
Podľa argumentácie správnych orgánov, ako aj prvostupňového súdu sťažovatelia
nesplnili podmienku zriadenej záhradkovej osady - „zriadenej riadne a legálne“, nakoľko
v prípade sťažovatelia v konaní nepredložili ako dôkaz rozhodnutie o využití územia na jej
„legálny“ vznik. Na základe tejto skutočnosti štátne orgány vyvodili záver o nelegálnosti
existencie sťažovateľa v 21 rade - Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov
č. 4-11 Bratislava - Lamač a následne, že sťažovatelia nie sú účastníci konania podľa
Najvyšší súd rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil, ale v rozsudku
„neuviedol žiadne konkrétne skutkové a právne dôvody svojho rozhodnutia... a dostatočne
neodôvodnil, prečo vyhodnotil odvolanie sťažovateľov za neopodstatnené...
V odôvodnení najvyšší súd iba cituje «rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.:
2 Sžo 82/2010 zo dňa 23. 6. 2010 vo veci reštitučného nároku k pozemkom, na ktorých sa
nachádza „záhradková osada“, uplatneného účastníkom Lesné spoločenstvo majiteľov
urbáru a lesnej spoločnosti Bratislava - Lamač, v ktorom sa riešila otázka „legálnosti“
danej záhradkovej osady.
Všeobecné súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadali so všetkými
skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo. Zároveň sa nevyporiadali s námietkami
a argumentáciou sťažovateľov v priebehu celého konania. Svoje rozhodnutia založili
výlučne na argumentácii o nelegálnej existencii danej záhradkovej osady.».
Sťažovatelia ďalej vo v svojej sťažnosti uviedli, že „zákon nepodmieňuje existenciu
záhradkovej osady vydaním územného rozhodnutia (v tom je pochybenie napadnutého
správneho rozhodnutia), ale faktickou jej existenciou (čo v tomto prípade nie je sporné)
keďže stavebné úrady vydávali stavebné povolenia záhradkárom aj bez územného
rozhodnutia“.
V tejto súvislosti poukazujú aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2000
z 30. mája 2001 a jeho právny názor, že „existujúcim zákonným režimom sa predovšetkým
zabezpečuje právna istota doterajších užívateľov pozemkov v zriadených záhradkových
osadách a zabezpečuje sa aj reálnosť ich ďalšieho využívania do obdobia konečného vy-
riešenia vlastníckeho práva k nim na základe konania podľa § 7 ods. 1 zákona
o záhradkových osadách. Je potrebné dodať, že nikdy pred vydaním zákona č. 64/1997 Z. z.
neexistoval právny predpis, ktorý by určoval, že záhradkové osady, zriadené bez územného
rozhodnutia sú neplatne zriadené. Nemohlo sa tak stať ani na základe zák. č. 64/1997 Z. z.,
pretože by bolo išlo o neprípustnú spätnú retroaktivitu.“.
Sťažovatelia ďalej nesúhlasia s názorom všeobecných súdov „o neexistencii
nájomného vzťahu ex lége podľa zákona č. 229/1991 Zb. a neskôr podľa zákona
č. 64/1997 Z. z., sťažovatelia užívajú pozemky bez právneho titulu, t. j. nelegálne
a nespĺňajú podmienku byť užívateľmi...“, a tvrdia, že «V rámci správneho konania
a v konaní pred súdom bolo preukázané, že od roku 1962 sa v „priestore“ terajšej
záhradkovej osady (právny termín zavedený až v roku 1997) Základnej organizácie 4-11
Slovenského zväzu záhradkárov Bratislava Lamač vykonávala záhradkárska činnosť
v súlade s vtedy platnými zákonmi, teda lége artis a to na základe nájomných zmlúv na
dočasné užívanie pozemkov medzi prenajímateľom JRD Bratislava Lamač a občanmi
záhradkármi, ktorí sa následne, potom ako sa po zrejmom spoločenskom prospechu týchto
aktivít občanom dostala podpora štátu, stali členmi ZO SZZ v Bratislave Lamači...
V zmysle zák. č. 64/1997 Z. z. a týchto predložených a vykonaných dôkazov
o existencii nájomných vzťahov, existovala zriadená záhradková osada v teritóriu určenom
rozsahom nájomných zmlúv a to dňom, kedy sa dovtedajší nájomcovia stali aj členmi ZO
SZZ. ZO SZZ Bratislava - Lamač bola zaregistrovaná na RV SZZ odo dňa 29. 3. 1974, ktorý
právny stav trvá doposiaľ. Zmena v osobe nájomcu, ktorá sa udiala v roku 1984, je pre
posúdenie, či daný stav vyhovuje podmienkam zák. č. 64/1997 Z. z. právne irelevantná
a znamenala v tom čase len formálnu systemizáciu a zjednodušenie administratívy. Vo
faktickom a zákonnom užívaní pozemkov na záhradkárske účely občanmi združenými
v záujmovej organizácii podľa miesta právne korektného užívania k žiadnej zmene nedošlo.
Nie je podstatným, že zmluvy boli uzavierané so žalobcom -jednotlivými užívateľmi
pozemkov, ktorí v tom čase neboli členmi záhradkovej osady.
Okrem uvedených zmlúv v roku 1981 došlo medzi ZO SZZ a Jednotným roľníckym
družstvom Devín v Bratislave - Záhorská Bystrica k uzavretiu Zmluvy o prenechaní
združených členských pozemkov na poľnohospodárske využitie podľa § 40 zákona
č. 122/1975 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve.
Nie je nám jasné, prečo od týchto zmlúv súdy nevyvodili užívateľský vzťah v zmysle
§ 2 ods. 2 zákona č. 64/1997 Z. z. Tento vo svojom odôvodnení uvádza, že užívatelia
pozemkov užívajú pozemky nelegálne bez právneho titulu, nakoľko SZZ ZO 4-11 Bratislava
od účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., t. j. od 24. 6. 1991 nemala k pozemkom žiadne práva.
„Veľká nájomná zmluva“ uzavretá v roku 1981 bola uzavretá na dobu 12 rokov...
Vyslovený právny záver súdu nie je správny. Ako bolo uvedené záhradkárska
organizácia mala predmetné pozemky v nájme na základe Zmluvy o prenechaní združených
členských pozemkov na poľnohospodárske s JRD Devín v Bratislave zo dňa 10. 11. 1981 na
dobu 12 rokov, ktorý nájom by skončil v roku 1993. Medzitým bol prijatý zákon č. 229/1991
Zb., ktorým došlo k zániku užívacích práv uvedených v ust. § 22 ods. 1 tohto zákona. Bol
zavedený ex lége nájomný vzťah medzi užívateľmi a pôvodnými vlastníkmi pozemkov. To
znamená, že kontinuálne, bez prerušenia zákonného užívania pozemkov žalobcami, títo
užívali pozemky z titulu zákonného nájomného pomeru najskôr podľa ust. § 22 ods. 2 a 3
zákona č. 229/1991 Zb. a neskôr podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z...
Z dôvodov už vyššie uvedených a to, že sťažovatelia riadne užívali pozemky
v záhradkovej osade - platne existujúcej zmluvy z roku 1981, nájom pozemkov neskončil
v roku 1993, ale v zmysle zákona 229/1991 Zb. a ust. § 22 ods. 2 a 3 došlo k predĺženiu
tohto nájmu na nájomný vzťah ex lege.».
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom: „Najvyšší súd... rozsudkom č. k.: 1 Sžr/178/2012 zo dňa 8. 10. 2013 a Krajský
súd... rozsudkom č. k.: 1 S 138/2010 - 176 zo dňa 16. 2. 2012 a konaním, ktoré im
predchádzalo porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa
článku 46 ods. 1, 47 a 48 Ústavy SR ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú
právnu ochranu a základné právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa článku 20 ods. 1
Ústavy SR a právo na majetok podľa článku 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...
Rozsudok.... Najvyššieho súdu... č. k.: 1 Sžr/178/2012 zo dňa 8. 10. 2013
a rozsudok... Krajského súdu... č. k.: 1S 138/2010 - 176 zo dňa 16. 2. 2012 zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie... Krajskému súdu...“
Okrem toho sa sťažovatelia domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume
20 000 € a náhrady trov konania v sume 331,13 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (obdobne
1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných
práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba
alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie
ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho
základného práva alebo slobody (I. ÚS 440/2010, II. ÚS 454/2012).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku krajského súdu
odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a najvyšší súd o odvolaní rozhodol.
Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu
svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv rozsudkom krajského súdu
a jeho postupom predchádzajúcim vydaniu tohto rozsudku z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a iných označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd (a tiež krajský súd) „porušili základné právo
sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 Ústavy SR ako
súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu a základné právo
sťažovateľov na vlastníctvo podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na majetok podľa
článku 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru“, pretože sa v odôvodnení svojich rozhodnutí
„nevysporiadali so všetkými skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo. Zároveň sa
nevyporiadali s námietkami a argumentáciou sťažovateľov v priebehu celého konania.
Svoje rozhodnutia založili výlučne na argumentácii o nelegálnej existencii danej
záhradkovej osady.“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu bolo
úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov v tejto časti
zistiť, či sú právne závery, o ktoré najvyšší súd oprel svoj rozsudok, zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Z toho
dôvodu ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu.
Ústavný súd v tejto veci súčasne zistil, že tomuto konaniu predchádzalo konanie,
v ktorom Obvodný pozemkový úrad v Bratislave (ďalej len „pozemkový úrad“)
rozhodnutím č. j. 2006/02354-R/Ber zn. 976/92 z 19. júna 2006 (ďalej len „rozhodnutie
z 19. júna 2006“) vyhovel reštitučným nárokom oprávnených osôb združených v Lesnom
spoločenstve majiteľov urbáru a lesnej spoločnosti Bratislava – Lamač k pozemkom
v katastrálnom území Lamač a oprávneným osobám bolo prinavrátené vlastníctvo
k uvedeným pozemkom [t. j. boli im vydané v súlade s terminológiou zákona č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.)]. Krajský súd následne rozsudkom
sp. zn. 3 Sp 135/2006 z 1. decembra 2009 a najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 82/2010
z 23. júna 2010 dospeli k záveru, že v danom prípade na pozemkoch, ku ktorým si
oprávnené osoby uplatnili reštitučné nároky, nebola zriadená záhradkárska osada, a preto
nie je daná prekážka na prinavrátenie vlastníctva k týmto pozemkom v zmysle § 11 ods. 1
písm. e) zákona č. 229/1991 Zb.
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2010 z 24. novembra 2010 odmietol
sťažnosť jedného zo sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú práve proti uvedenému
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 82/2010 z 23. júna 2010.
Predmetom tejto sťažnosti sťažovateľov je teda ich nesúhlas s rozsudkami
najvyššieho súdu (krajského súdu), ktoré preskúmavali rozhodnutia pozemkového úradu
sp. zn. 4691/09/823/09-MSO z 19. júna 2009 (potvrdené Okresným úradom Bratislava
(pôvodne Krajský pozemkový úrad v Bratislave pod sp. zn. 269/117/07/2010 z 22. februára
2010) o zastavení správneho konania iba z dôvodu, že „sťažovatelia nie sú účastníkmi
konania“, pretože užívajú predmetné pozemky nelegálne bez právneho titulu.
V nadväznosti na to sťažovatelia nesúhlasia s hodnotením vykonaného dokazovania
a právnym názorom najvyššieho súdu, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných
zákonných ustanovení v ich právnej veci.
Sťažovatelia ďalej poukazujú najmä na to, že „splnili podmienky v zmysle § 7 ods. 1
zákona č. 64/1997 Z. z., tak ako to tento zákon vyžaduje. Je pravdou, že užívatelia
pozemkov v záhradkovej osade sú povinní v konaní podľa zákona č. 64/1997 Z. z.
preukázať, že vlastníci odmietli k príslušným pozemkom uzavrieť kúpne zmluvy s návrhom
ceny najmenej vo výške náhrady uvedenej v ust. § 11 zákona č. 64/1997 Z. z. alebo že
vlastníci sa k návrhu kúpnej zmluvy nevyjadrili. Tieto podmienky správny orgán skúma
počas konania a sú podkladom pre jeho rozhodnutie. Ako je zrejmé v predmetnej veci
prvostupňový správny orgán 17. 9. 2009 - v čase keď tieto podmienky boli žalobcom
splnené.
Bolo by nespravodlivým a tiež v rozpore s úmyslom zákonodarcu - aby účelom
zákona č. 64/1997 Z. z. bol záujem na riešení a usporiadaní pomerov k pozemkom, na
ktorých sú zriadené záhradkové osady s plným vybavením, ale na cudzej pôde, ak by
v konaniach podľa zákona č. 64/1997 Z. z. pri posudzovaní splnenia podmienok podľa ust.
§ 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. nebrali do úvahy všetky skutočnosti v každom jednotlivom
prípade osobitne, tak aby bol daný zmysel zákona naplnený.“
V kontexte daných okolností daného prípadu ústavný súd preskúmal námietky
sťažovateľov vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu a zistil, že ich sťažnosť je zjavne
neopodstatnená.
Vo vzťahu k posúdeniu meritórneho obsahu právnych záverov najvyššieho súdu,
ktoré sú uvedené na strane 20 až strane 27 ústavný súd konštatuje, že jeho závery
o zastavení správneho konania o návrhu sťažovateľov na vyporiadanie vlastníctva
k pozemkom v záhradkárskej osade podanom podľa § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z.
o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 64/1997 Z. z.“) sú (v spojení so závermi
krajského súdu, ktoré sú zhrnuté na strane 3 až 6) zrozumiteľné a primerane odôvodnené, aj
keď nedávajú všetky odpovede na všetky námietky sťažovateľov podané v odvolaní, najmä
preto, že rešpektujú aj osobitosti reštitučných vzťahov, ku ktorým v tejto súvislosti zaujal
stanovisko už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Sžo/82/2010 z 23. júna 2010 a tiež ústavný
súd, ak odmietol sťažnosť jedného zo sťažovateľov vo vzťahu k tomuto rozsudku
najvyššieho súdu (pozri uvedené na s. 10).
S týmito dôvodmi sa ústavný súd plne stotožňuje a výklad a aplikácia relevantných
ustanovení zákona č. 64/1997 Zb. vykazuje znaky logického výkladu rešpektujúceho
požiadavku na ústavne konformný výklad zákonov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samotná
skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom všeobecných súdov v ich právnej veci
nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru.
Všeobecné súdy sa podľa názoru ústavného súdu primerane zaoberali právnymi
a skutkovými aspektmi danej veci, ktoré vyhodnotili spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným
požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Namietaný rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a ústavný súd
nezistil, že by rozsudku najvyššieho súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by
zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že právne závery najvyššieho
súdu v tejto veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené, preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľov (bez toho, aby podrobne citoval z rozsudku najvyššieho súdu)
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Vo vzťahu k iným označeným právam podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy, ktorých
porušenie sťažovatelia namietajú, ústavný súd konštatuje, že zo systematického zaradenia
čl. 47 a čl. 48 ústavy v druhej hlave siedmom oddiele označenom ako „Právo na súdnu a inú
právnu ochranu“, ktoré zahŕňa čl. 46 až čl. 50, vyplýva, že základné práva zakotvené
v čl. 47 a čl. 48 ústavy patria do skupiny základných práv širšie označených ako právo na
súdnu a inú právnu ochranu. Ústava však v článkoch tvoriacich siedmy oddiel druhej hlavy
diferencuje obsah jednotlivých základných práv patriacich do jednej skupiny. Preto je
legitímnym očakávaním, aby sťažovateľ v súlade s § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde
v petite sťažnosti výslovne označil základné právo, ktorého porušenie namieta, s uvedením
príslušného článku ústavy (prípadne označil právo s uvedením príslušného článku
dohovoru).
Vymedzenie základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy v dôvodoch sťažnosti, ako
aj v petite sťažnosti ako „práva na spravodlivý súdny proces“ nie je možné pri
kvalifikovanom zastúpení sťažovateľov advokátom akceptovať ako namietanie porušenia
„práva na spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Za stavu, keď sťažovatelia odôvodňujú porušenie základných práv podľa čl. 47
a čl. 48 ústavy namietanými nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi a nedostatočným
odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu bez toho, aby uvádzali iné dôvody, v ktorých vidia
porušenie označených základných práv, je nutné konštatovať absenciu príčinnej súvislosti
medzi argumentáciou sťažovateľov a možným porušením nimi označených základných práv
(obdobne ako I. US 440/2010).
Sťažovatelia svoje tvrdenia o porušení základných práv podľa čl. 47 a čl. 48 ústavy
navyše ani riadne neodôvodnili (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), teda ich sťažnosť
mohol ústavný súd v tejto časti odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože sú kvalifikovane v konaní
zastúpení (obdobne III. ÚS 604/08, II. ÚS 571/2012).
3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia
odvodzujú porušenie označených práv iba z nesprávnych právnych záverov najvyššieho
súdu, ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania. Základné právo vlastniť
majetok nemožno zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny
poriadok nepozná.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj
právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by
bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia namietali porušenie svojho základného
práva vlastniť majetok a práva na ochranu vlastníckeho práva v spojitosti s porušením práva
na súdnu ochranu, porušenie ktorého ústavný súd nezistil, v tejto súvislosti tak nemohlo
dôjsť ani k porušeniu práv garantujúcich ochranu ich vlastníctva. Aj v tejto časti preto
ústavný súd ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014