Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 454/2012
PDF · 155.21 KB
No categories available
II. ÚS 454/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Z. o., D., a V. Š., B., zastúpených advokátom Mgr. P. A., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.
1 S 185/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 10 Sžr 101/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. o. a V. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra
2012 doručená sťažnosť Z. o., D. (ďalej len „sťažovateľka“), a V. Š., B. (ďalej len
„sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 1 S 185/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 10 Sžr 101/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
24. septembra 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu M. (ďalej len
„obvodný úrad“) sp. zn. 2008/4967/1225-15/07-TKA zo 14. augusta 2008 bolo zastavené
konanie vo veci návrhu užívateľov pozemkov na vyporiadanie vlastníctva k pozemkom
v záhradkovej osade sťažovateľky v zmysle zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov
v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o záhradkových osadách“) z dôvodu, že na základe písomnej
výzvy obvodného úradu zo 14. apríla 2008 žiadatelia v určenej lehote neodstránili prekážky,
pričom boli o možnosti zastavenia konania poučení. Rozhodnutím Krajského pozemkového
úradu v B. (ďalej len „krajský úrad“) sp. zn. 1275/161/07/2009 z 3. septembra 2009 bolo
odvolanie podané proti rozhodnutiu obvodného úradu zamietnuté a rozhodnutie obvodného
úradu bolo potvrdené. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 185/2009-168 z 5. mája 2011
bola žaloba 25 žalobcov proti rozhodnutiu krajského úradu zamietnutá. Rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 101/2011 z 23. mája 2012 bol rozsudok krajského súdu
potvrdený.
Sťažovatelia poukazujú na to, že krajský úrad zdôvodnil rozhodnutie tým, že
nepovažoval žalobcov (členov záhradkovej osady) za užívateľov predmetných pozemkov.
Návrhy kúpnych zmlúv postupom podľa § 7 ods. 1 zákona o záhradkových osadách boli
zaslané hromadne vlastníkom pozemkov zo strany sťažovateľa 23. augusta 2002, a to bez
toho, že by bol sťažovateľ záhradkármi na tento právny úkon splnomocnený. Navyše,
v návrhu kúpnych zmlúv zistil určité právne vady. Keďže sťažovateľ nereagoval na výzvu
obvodného úradu zo 14. apríla 2008 a nedoručil splnomocnenie, došlo k zastaveniu
správneho konania. Takýto postup z dôvodu nenaplnenia výzvy bol podľa neho dôvodný.
Krajský súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského úradu považoval
rozhodnutie za vecne správne. Žalobcovia nevedeli preukázať existenciu zmlúv
jednotlivých záhradkárov so sťažovateľkou, hoci ide o zákonnú podmienku na ďalší postup
pri vyporiadaní vlastníckych vzťahov v záhradkových osadách. Správna bola aj požiadavka
na splnomocnenie s dátumom spred 23. augusta 2002, pretože predloženie takejto plnej
moci je nevyhnutné na preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa § 7
zákona o záhradkových osadách. S námietkou sťažovateľa, že sa s ním v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom konania, sa krajský súd nezaoberal.
Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ dal v mene účastníkov konania návrh
na začatie správneho konania podľa § 7 zákona o záhradkových osadách, avšak konal bez
plnej moci.
Podľa názoru sťažovateľov sú závery všeobecných súdov arbitrárne, v rozpore
so základnými zásadami logiky a právneho poriadku. Sú teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň porušujú práva sťažovateľov na riadny
a spravodlivý proces.
Z výzvy obvodného úradu zo 14. apríla 2008 vyplývalo, že je potrebné doložiť
splnomocnenia udelené užívateľmi sťažovateľovi, ako ich zástupcovi. Malo ísť
o splnomocnenia podpísané pred 23. augustom 2002, teda pred rozposlaním návrhov
kúpnych zmlúv. Ďalej sa výzva týkala doloženia aktuálneho zoznamu užívateľov
pozemkov. Obsahom výzvy teda nebolo predloženie tzv. malých nájomných zmlúv, ale ani
ďalších dokumentov. Hoci splnomocnenia neboli predložené, zoznam užívateľov bol riadne
doložený. Potvrdzuje to aj rozhodnutie obvodného úradu, ktorý zastavil konanie iba pre
nepredloženie splnomocnení. Keďže obvodný úrad nevyzval na predloženie tzv. malých
nájomných zmlúv, sťažovateľ tieto ani nebol povinný predložiť. Ak sa aj všeobecné súdy
domnievali, že predloženie tzv. malých nájomných zmlúv je nevyhnutné na posúdenie
existencie podmienok na začatie správneho konania, tento argument je vo vzťahu
k zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov irelevantný. Tie totiž nezaložili svoje
rozhodnutia na absencii malých nájomných zmlúv, ale na nedoložení splnomocnení.
Krajský úrad síce spomína skutočnosť, že malé nájomné zmluvy neboli predložené, zároveň
však opomenul, že na ich predloženie účastníci konania neboli vyzvaní a neboli poučení
o možnosti zastavenia konania pre ich nepredloženie. Treba tiež uviesť, že účastníci
správneho konania sa mohli o potrebe predloženia malých nájomných zmlúv dozvedieť
najskôr z odvolacieho rozhodnutia krajského úradu, teda prakticky až po skončení
správneho konania, kedy už nebolo možné tejto požiadavke vyhovieť.
Pokiaľ ide o zastavenie konania pre nepredloženie písomných splnomocnení,
sťažovatelia konštatujú, že ani tento dôvod na zastavenie konania neobstojí. Najvyšší súd
argumentuje, že písomné splnomocnenia od užívateľov záhrad pre sťažovateľa boli
nevyhnutné s ohľadom na ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Ide
o mylný názor miešajúci dve nesúvisiace potreby splnomocnení. Kým najvyšší súd
argumentuje splnomocnením procesným týkajúcim sa správneho konania, pre zaslanie
návrhov kúpnych zmlúv je potrebné splnomocnenie. Kým náležitosti splnomocnenia,
o ktorom hovorí najvyšší súd, sú upravené v Správnom poriadku, náležitosti splnomocnenia,
ktorým bol sťažovateľ splnomocnený na rozposlanie návrhov kúpnych zmlúv, sa spravujú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré však písomnú formu pre takéto
splnomocnenie nevyžadujú. Na rokovanie o podmienkach zmlúv, resp. na zaslanie návrhov
postačovalo sťažovateľovi aj ústne poverenie. Existenciu tohto ústneho poverenia si mal
správny orgán v rámci svojich právomocí overiť a zistiť (§ 3 ods. 1 a 2 Správneho
poriadku). Navyše, udelením neskorších písomných splnomocnení na zastupovanie, ktoré
správne orgány mali k dispozícii, jednotliví užívatelia dovtedajšie konanie sťažovateľa
schválili (§ 33 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Splnomocnenie na zaslanie návrhov
zmlúv nie je a nemôže byť považované za splnomocnenie na začatie správneho konania či
na zastupovanie v tomto konaní. Ide o splnomocnenie hmotnoprávne netýkajúce sa
samotného správneho konania.
Sťažovateľka namieta, že ani rozhodnutie obvodného úradu, ale ani rozhodnutie
krajského úradu jej nebolo doručené, hoci sa s ňou ako s účastníčkou malo konať.
Všeobecné súdy následne so sťažovateľkou konali, ale ich postup nezodpovedal
ustanoveniu § 250 b ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak
žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa
s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto postupu a uloží
správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží
jeho vykonateľnosť. Hoci sťažovateľka v žalobe výslovne namietala nedoručenie
rozhodnutí správnych orgánov, všeobecné súdy nepostupovali v zmysle citovaného
ustanovenia. Sťažovateľke tým bola odňatá možnosť konať v správnom konaní.
Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru s tým, aby rozsudok krajského súdu
z 5. mája 2011 a rozsudok najvyššieho súdu z 23. mája 2012 boli zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Domáhajú sa tiež náhrady trov konania vo výške 269,58 €.
II.
Z výzvy obvodného úradu sp. zn. 2008/3907/1225-13/07 zo 14. apríla 2008
adresovanej sťažovateľovi vyplýva, že mal do 30 dní od doručenia výzvy predložiť jednak
aktuálny zoznam užívateľov pozemkov, ako aj plné moci, ktorými ho užívatelia poverili
na zastupovanie pri uzatváraní kúpno-predajných zmlúv s vlastníkmi (odosielané poštou
23. augusta 2002). Výzva obsahuje aj poučenie, podľa ktorého v zmysle § 30 ods. 1 písm. d)
Správneho poriadku môže byť konanie zastavené, ak účastník konania v určenej lehote
neodstráni nedostatky podania.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 101/2011 z 23. mája 2012 vyplýva, že
ním bol potvrdený vo veci samej rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 185/2009-168 z 5. mája
2011. Zo spoločného odvolania, ktoré podali inter alia aj sťažovatelia, vyplýva, že
vyžadovanie splnomocnení správnymi orgánmi nemalo žiadnu oporu v zákone, pričom
v zaslanej výzve nebola ani žiadna odvolávka na právny predpis, v zmysle ktorého by bolo
nevyhnutné tieto splnomocnenia predkladať. Poukázali na to, že sťažovateľ na zastupovanie
vo veci spracovania a rozosielania návrhov kúpnych zmlúv bol splnomocnený ústne
jednotlivými záhradkármi, a to na základe záverov členskej schôdze sťažovateľky. Správny
orgán nad rámec zákona vyžadoval predmetné písomné splnomocnenia, a preto nebol daný
dôvod na zastavenie konania. Správny orgán si mal sám z úradnej moci objasniť, na základe
akých skutočností konal sťažovateľ v zastúpení záhradkárov vo veci návrhov kúpnych
zmlúv. Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní bolo nesporne preukázané, že sťažovateľ
dal v mene účastníkov správneho konania návrh na začatie správneho konania podľa § 7
zákona o záhradkových osadách, pričom návrhy kúpnych zmlúv mali právne vady (nebol
uvedený konkrétny kupujúci a nebola dostatočne vymedzená veľkosť konkrétne užívaného
pozemku). Z hľadiska tejto skutočnosti bola legitímna požiadavka správneho orgánu
skúmať udelenie plnej moci, pričom v zmysle § 11 ods. 3 Správneho poriadku
splnomocnenie musí mať písomnú formu, čo je jeho formálnou požiadavkou. Správny
orgán dostatočne poučil sťažovateľa o podmienkach konania a nevyhnutnosti predložiť
požadované splnomocnenia, lebo v čase, keď zaslal vlastníkom pozemkov návrhy kúpnych
zmlúv (23. augusta 2002), členmi sťažovateľky nebol na tento úkon splnomocnený, teda
konal bez právneho dôvodu. Predloženie takej plnej moci je nevyhnutnou podmienkou, aby
bolo možné preskúmať splnenie podmienok na začatie konania podľa ustanovenia § 7
zákona o záhradkových osadách.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 1 S 185/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 185/2009-168 z 5. mája 2011 bolo prípustné
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľov vo vzťahu voči krajskému súdu mal najvyšší súd v rámci odvolacieho
konania. Tým je zároveň vylúčená v tejto časti sťažnosti právomoc ústavného súdu. Treba
tiež dodať, že sťažovatelia právo podať odvolanie aj využili.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžr 101/2011.
Pokiaľ sťažovateľka namietala, že v rámci správneho konania sa s ňou v rozpore
so zákonom nenakladalo ako s účastníčkou konania a neboli jej ani doručené rozhodnutia
obvodného úradu a krajského úradu, treba túto námietku považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Zodpovedá skutočnosti, že sťažovateľka v podanej žalobe o preskúmanie
právoplatného rozhodnutia obvodného úradu a krajského úradu namietala nedoručenie
rozhodnutí, čím jej mal byť znemožnený výkon jej účastníckych práv. Rovnako je pravdou,
že krajský súd sa vo svojom rozsudku touto námietkou nijako nezaoberal, a teda sa s ňou
ani nevysporiadal. Napriek uvedenému stavu však sťažovateľka podľa listinných dôkazov
ňou predložených ústavnému súdu v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu tento
nedostatok postupu a rozsudku krajského súdu nevytýkala.
Možno urobiť záver, že sťažovateľka v súvislosti s uvedenou námietkou síce
formálne využila možnosť podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie, avšak
z materiálneho hľadiska vzaté námietku v odvolaní neuplatnila, čo znamená, že nevyužila
riadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon v tomto smere poskytoval. To zakladá
neprípustnosť tejto časti sťažnosti.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že uvedenú námietku
neuplatnila v podanom odvolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani
neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Závery najvyššieho súdu, podľa ktorých obvodný úrad dôvodne požadoval
od sťažovateľa predloženie dôkazu o tom, že bol oprávnený 23. augusta 2002 konať nielen
vo vlastnom mene, ale aj v mene ostatných užívateľov záhrad, nemožno z pohľadu
ústavného súdu považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.
Aj keby sa vychádzalo z právneho názoru sťažovateľov, podľa ktorých nemohlo ísť
o splnomocnenie procesno-právnej povahy, pričom splnomocnenie hmotno-právnej povahy
nemuselo byť písomné, nie je možné prijaté závery považovať za neakceptovateľné.
Aj sťažovatelia uznávajú, že sťažovateľ potreboval a aj mal poverenie ostatných
účastníkov správneho konania, ktoré mu však bolo udelené ústne. Preto, pokiaľ obvodný
úrad výzvou zo 14. apríla 2008 sťažovateľa požiadal o predloženie plných mocí, ktorými ho
užívatelia poverili na zastupovanie pri uzatváraní kúpno-predajných zmlúv s vlastníkmi,
mal tento vo vlastnom záujme a v záujme ostatných účastníkov konania na výzvu reagovať
a oznámiť obvodnému úradu, že jeho poverenie bolo ústne. Zároveň mu nič nebránilo
uviesť, že túto skutočnosť môžu ostatní účastníci konania obvodnému úradu na jeho žiadosť
potvrdiť. Mohol postupovať aj tak, že by predložil obvodnému úradu písomné vyhlásenie
ostatných účastníkov o tom, že sťažovateľa ústne poverili zastupovaním. Zo sťažnosti, ale
ani z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by sťažovateľ takto postupoval, resp.
že by vôbec na výzvu obvodného úradu akokoľvek reagoval. Pritom, ako to už bolo
zdôraznené, snaha obvodného úradu preukázať oprávnenosť sťažovateľa konať za ostatných
účastníkov správneho konania bola plne legitímna. Sťažovateľ svojou nečinnosťou však
spôsobil, že o jeho legitimácii zostali pochybnosti.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2012