Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 454/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Z. o., D., a V. Š., B., zastúpených advokátom Mgr. P. A., B.,

vo veci namietaného porušenia ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. o. a V. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra

2012 doručená sťažnosť Z. o., D. (ďalej len „sťažovateľka“), a V. Š., B. (ďalej len

„sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky (ďalej len “), Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

24. septembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu M. (ďalej len

„obvodný úrad“) sp. zn. 2008/4967/1225-15/07-TKA zo 14. augusta 2008 bolo zastavené

konanie vo veci návrhu užívateľov pozemkov na vyporiadanie vlastníctva k pozemkom

v záhradkovej osade sťažovateľky v zmysle o užívaní pozemkov

v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o záhradkových osadách“) z dôvodu, že na základe písomnej

výzvy obvodného úradu zo 14. apríla 2008 žiadatelia v určenej lehote neodstránili prekážky,

pričom boli o možnosti zastavenia konania poučení. Rozhodnutím Krajského pozemkového

úradu v B. (ďalej len „krajský úrad“) sp. zn. z 3. septembra 2009 bolo

odvolanie podané proti rozhodnutiu obvodného úradu zamietnuté a rozhodnutie obvodného

úradu bolo potvrdené. Rozsudkom krajského súdu č. k. -168 z 5. mája 2011

bola žaloba 25 žalobcov proti rozhodnutiu krajského úradu zamietnutá. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2012 bol rozsudok krajského súdu

potvrdený.

Sťažovatelia poukazujú na to, že krajský úrad zdôvodnil rozhodnutie tým, že

nepovažoval žalobcov (členov záhradkovej osady) za užívateľov predmetných pozemkov.

Návrhy kúpnych zmlúv postupom podľa § 7 ods. 1 zákona o záhradkových osadách boli

zaslané hromadne vlastníkom pozemkov zo strany sťažovateľa 23. augusta 2002, a to bez

toho, že by bol sťažovateľ záhradkármi na tento právny úkon splnomocnený. Navyše,

v návrhu kúpnych zmlúv zistil určité právne vady. Keďže sťažovateľ nereagoval na výzvu

obvodného úradu zo 14. apríla 2008 a nedoručil splnomocnenie, došlo k zastaveniu

správneho konania. Takýto postup z dôvodu nenaplnenia výzvy bol podľa neho dôvodný.

Krajský súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského úradu považoval

rozhodnutie za vecne správne. Žalobcovia nevedeli preukázať existenciu zmlúv

jednotlivých záhradkárov so sťažovateľkou, hoci ide o zákonnú podmienku na ďalší postup

pri vyporiadaní vlastníckych vzťahov v záhradkových osadách. Správna bola aj požiadavka

na splnomocnenie s dátumom spred 23. augusta 2002, pretože predloženie takejto plnej

moci je nevyhnutné na preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa § 7

zákona o záhradkových osadách. S námietkou sťažovateľa, že sa s ním v správnom konaní

nekonalo ako s účastníkom konania, sa krajský súd nezaoberal.

Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ dal v mene účastníkov konania návrh

na začatie správneho konania podľa § 7 zákona o záhradkových osadách, avšak konal bez

plnej moci.

Podľa názoru sťažovateľov sú závery všeobecných súdov arbitrárne, v rozpore

so základnými zásadami logiky a právneho poriadku. Sú teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň porušujú práva sťažovateľov na riadny

a spravodlivý proces.

Z výzvy obvodného úradu zo 14. apríla 2008 vyplývalo, že je potrebné doložiť

splnomocnenia udelené užívateľmi sťažovateľovi, ako ich zástupcovi. Malo ísť

o splnomocnenia podpísané pred 23. augustom 2002, teda pred rozposlaním návrhov

kúpnych zmlúv. Ďalej sa výzva týkala doloženia aktuálneho zoznamu užívateľov

pozemkov. Obsahom výzvy teda nebolo predloženie tzv. malých nájomných zmlúv, ale ani

ďalších dokumentov. Hoci splnomocnenia neboli predložené, zoznam užívateľov bol riadne

doložený. Potvrdzuje to aj rozhodnutie obvodného úradu, ktorý zastavil konanie iba pre

nepredloženie splnomocnení. Keďže obvodný úrad nevyzval na predloženie tzv. malých

nájomných zmlúv, sťažovateľ tieto ani nebol povinný predložiť. Ak sa aj všeobecné súdy

domnievali, že predloženie tzv. malých nájomných zmlúv je nevyhnutné na posúdenie

existencie podmienok na začatie správneho konania, tento argument je vo vzťahu

k zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov irelevantný. Tie totiž nezaložili svoje

rozhodnutia na absencii malých nájomných zmlúv, ale na nedoložení splnomocnení.

Krajský úrad síce spomína skutočnosť, že malé nájomné zmluvy neboli predložené, zároveň

však opomenul, že na ich predloženie účastníci konania neboli vyzvaní a neboli poučení

o možnosti zastavenia konania pre ich nepredloženie. Treba tiež uviesť, že účastníci

správneho konania sa mohli o potrebe predloženia malých nájomných zmlúv dozvedieť

najskôr z odvolacieho rozhodnutia krajského úradu, teda prakticky až po skončení

správneho konania, kedy už nebolo možné tejto požiadavke vyhovieť.

Pokiaľ ide o zastavenie konania pre nepredloženie písomných splnomocnení,

sťažovatelia konštatujú, že ani tento dôvod na zastavenie konania neobstojí. Najvyšší súd

argumentuje, že písomné splnomocnenia od užívateľov záhrad pre sťažovateľa boli

nevyhnutné s ohľadom na ustanovenie o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Ide

o mylný názor miešajúci dve nesúvisiace potreby splnomocnení. Kým najvyšší súd

argumentuje splnomocnením procesným týkajúcim sa správneho konania, pre zaslanie

návrhov kúpnych zmlúv je potrebné splnomocnenie. Kým náležitosti splnomocnenia,

o ktorom hovorí najvyšší súd, sú upravené v Správnom poriadku, náležitosti splnomocnenia,

ktorým bol sťažovateľ splnomocnený na rozposlanie návrhov kúpnych zmlúv, sa spravujú

ustanoveniami , ktoré však písomnú formu pre takéto

splnomocnenie nevyžadujú. Na rokovanie o podmienkach zmlúv, resp. na zaslanie návrhov

postačovalo sťažovateľovi aj ústne poverenie. Existenciu tohto ústneho poverenia si mal

správny orgán v rámci svojich právomocí overiť a zistiť (§ 3 ods. 1 a 2 Správneho

poriadku). Navyše, udelením neskorších písomných splnomocnení na zastupovanie, ktoré

správne orgány mali k dispozícii, jednotliví užívatelia dovtedajšie konanie sťažovateľa

schválili ( a ). Splnomocnenie na zaslanie návrhov

zmlúv nie je a nemôže byť považované za splnomocnenie na začatie správneho konania či

na zastupovanie v tomto konaní. Ide o splnomocnenie hmotnoprávne netýkajúce sa

samotného správneho konania.

Sťažovateľka namieta, že ani rozhodnutie obvodného úradu, ale ani rozhodnutie

krajského úradu jej nebolo doručené, hoci sa s ňou ako s účastníčkou malo konať.

Všeobecné súdy následne so sťažovateľkou konali, ale ich postup nezodpovedal

ustanoveniu b ods. 2 prvej vety , podľa ktorého ak

žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa

s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto postupu a uloží

správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží

jeho vykonateľnosť. Hoci sťažovateľka v žalobe výslovne namietala nedoručenie

rozhodnutí správnych orgánov, všeobecné súdy nepostupovali v zmysle citovaného

ustanovenia. Sťažovateľke tým bola odňatá možnosť konať v správnom konaní.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny a dohovoru s tým, aby rozsudok krajského súdu

z 5. mája 2011 a rozsudok najvyššieho súdu z 23. mája 2012 boli zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Domáhajú sa tiež náhrady trov konania vo výške 269,58 €.

II.

Z výzvy obvodného úradu sp. zn. zo 14. apríla 2008

adresovanej sťažovateľovi vyplýva, že mal do 30 dní od doručenia výzvy predložiť jednak

aktuálny zoznam užívateľov pozemkov, ako aj plné moci, ktorými ho užívatelia poverili

na zastupovanie pri uzatváraní kúpno-predajných zmlúv s vlastníkmi (odosielané poštou

23. augusta 2002). Výzva obsahuje aj poučenie, podľa ktorého v zmysle § 30 ods. 1 písm. d)

Správneho poriadku môže byť konanie zastavené, ak účastník konania v určenej lehote

neodstráni nedostatky podania.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený vo veci samej rozsudok krajského súdu č. k. -168 z 5. mája

2011. Zo spoločného odvolania, ktoré podali inter alia aj sťažovatelia, vyplýva, že

vyžadovanie splnomocnení správnymi orgánmi nemalo žiadnu oporu v zákone, pričom

v zaslanej výzve nebola ani žiadna odvolávka na právny predpis, v zmysle ktorého by bolo

nevyhnutné tieto splnomocnenia predkladať. Poukázali na to, že sťažovateľ na zastupovanie

vo veci spracovania a rozosielania návrhov kúpnych zmlúv bol splnomocnený ústne

jednotlivými záhradkármi, a to na základe záverov členskej schôdze sťažovateľky. Správny

orgán nad rámec zákona vyžadoval predmetné písomné splnomocnenia, a preto nebol daný

dôvod na zastavenie konania. Správny orgán si mal sám z úradnej moci objasniť, na základe

akých skutočností konal sťažovateľ v zastúpení záhradkárov vo veci návrhov kúpnych

zmlúv. Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní bolo nesporne preukázané, že sťažovateľ

dal v mene účastníkov správneho konania návrh na začatie správneho konania podľa § 7

zákona o záhradkových osadách, pričom návrhy kúpnych zmlúv mali právne vady (nebol

uvedený konkrétny kupujúci a nebola dostatočne vymedzená veľkosť konkrétne užívaného

pozemku). Z hľadiska tejto skutočnosti bola legitímna požiadavka správneho orgánu

skúmať udelenie plnej moci, pričom v zmysle § 11 ods. 3 Správneho poriadku

splnomocnenie musí mať písomnú formu, čo je jeho formálnou požiadavkou. Správny

orgán dostatočne poučil sťažovateľa o podmienkach konania a nevyhnutnosti predložiť

požadované splnomocnenia, lebo v čase, keď zaslal vlastníkom pozemkov návrhy kúpnych

zmlúv (23. augusta 2002), členmi sťažovateľky nebol na tento úkon splnomocnený, teda

konal bez právneho dôvodu. Predloženie takej plnej moci je nevyhnutnou podmienkou, aby

bolo možné preskúmať splnenie podmienok na začatie konania podľa ustanovenia § 7

zákona o záhradkových osadách.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -168 z 5. mája 2011 bolo prípustné

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľov vo vzťahu voči krajskému súdu mal najvyšší súd v rámci odvolacieho

konania. Tým je zároveň vylúčená v tejto časti sťažnosti právomoc ústavného súdu. Treba

tiež dodať, že sťažovatelia právo podať odvolanie aj využili.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. .

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že v rámci správneho konania sa s ňou v rozpore

so zákonom nenakladalo ako s účastníčkou konania a neboli jej ani doručené rozhodnutia

obvodného úradu a krajského úradu, treba túto námietku považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zodpovedá skutočnosti, že sťažovateľka v podanej žalobe o preskúmanie

právoplatného rozhodnutia obvodného úradu a krajského úradu namietala nedoručenie

rozhodnutí, čím jej mal byť znemožnený výkon jej účastníckych práv. Rovnako je pravdou,

že krajský súd sa vo svojom rozsudku touto námietkou nijako nezaoberal, a teda sa s ňou

ani nevysporiadal. Napriek uvedenému stavu však sťažovateľka podľa listinných dôkazov

ňou predložených ústavnému súdu v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu tento

nedostatok postupu a rozsudku krajského súdu nevytýkala.

Možno urobiť záver, že sťažovateľka v súvislosti s uvedenou námietkou síce

formálne využila možnosť podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie, avšak

z materiálneho hľadiska vzaté námietku v odvolaní neuplatnila, čo znamená, že nevyužila

riadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon v tomto smere poskytoval. To zakladá

neprípustnosť tejto časti sťažnosti.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že uvedenú námietku

neuplatnila v podanom odvolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani

neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Závery najvyššieho súdu, podľa ktorých obvodný úrad dôvodne požadoval

od sťažovateľa predloženie dôkazu o tom, že bol oprávnený 23. augusta 2002 konať nielen

vo vlastnom mene, ale aj v mene ostatných užívateľov záhrad, nemožno z pohľadu

ústavného súdu považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Aj keby sa vychádzalo z právneho názoru sťažovateľov, podľa ktorých nemohlo ísť

o splnomocnenie procesno-právnej povahy, pričom splnomocnenie hmotno-právnej povahy

nemuselo byť písomné, nie je možné prijaté závery považovať za neakceptovateľné.

Aj sťažovatelia uznávajú, že sťažovateľ potreboval a aj mal poverenie ostatných

účastníkov správneho konania, ktoré mu však bolo udelené ústne. Preto, pokiaľ obvodný

úrad výzvou zo 14. apríla 2008 sťažovateľa požiadal o predloženie plných mocí, ktorými ho

užívatelia poverili na zastupovanie pri uzatváraní kúpno-predajných zmlúv s vlastníkmi,

mal tento vo vlastnom záujme a v záujme ostatných účastníkov konania na výzvu reagovať

a oznámiť obvodnému úradu, že jeho poverenie bolo ústne. Zároveň mu nič nebránilo

uviesť, že túto skutočnosť môžu ostatní účastníci konania obvodnému úradu na jeho žiadosť

potvrdiť. Mohol postupovať aj tak, že by predložil obvodnému úradu písomné vyhlásenie

ostatných účastníkov o tom, že sťažovateľa ústne poverili zastupovaním. Zo sťažnosti, ale

ani z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by sťažovateľ takto postupoval, resp.

že by vôbec na výzvu obvodného úradu akokoľvek reagoval. Pritom, ako to už bolo

zdôraznené, snaha obvodného úradu preukázať oprávnenosť sťažovateľa konať za ostatných

účastníkov správneho konania bola plne legitímna. Sťažovateľ svojou nečinnosťou však

spôsobil, že o jeho legitimácii zostali pochybnosti.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012