Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 430/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

7220/2010, sp. zn. a sp. zn. , zastúpenej Mgr. J. H., vo veci

namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -35 z 24. júna 2010,

č. k. -28 z 18. augusta 2010, č. k. -33 z 26. mája 2010, č.

k. -36 z 29. júla 2010, č. k. -31 z 31. augusta 2010, č. k.

-41 z 31. augusta 2010, č. k. -37 z 22. júna 2010, č. k. 13

CoE/130/2010-40 z 22. júna 2010, č. k. -23 zo 17. augusta 2010 a č. k. 16

CoE/153/2010-67 z 25. júna 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

7221/2010 a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., od m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. novembra

2010, 5. novembra 2010 a 9. novembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P.,

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12

CoE/197/2010-35 z 24. júna 2010, č. k. -28 z 18. augusta 2010, č. k. 12

CoE/130/2010-33 z 26. mája 2010, č. k. -36 z 29. júla 2010, č. k. 12

CoE/264/2010-31 z 31. augusta 2010, č. k. -41 z 31. augusta 2010, č. k. 13

CoE/141/2010-37 z 22. júna 2010, č. k. -40 z 22. júna 2010, č. k. 16

CoE/243/2010-23 zo 17. augusta 2010 a č. k. -67 z 25. júna 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu februára 2003 až marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla

viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 995,82 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 6 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn.

), v 13 dvojtýždňových splátkach (veci vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ), v 4 mesačných

splátkach (vec vedená pod sp. zn. ), v 7 mesačných splátkach (vec vedená

pod sp. zn. ), v 8 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.

) a v 10 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn.

a sp. zn. ). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu

priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej

zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného

podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže

dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli v priebehu mája 2003 až októbra 2005

notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený

splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 13. októbra 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Banská Bystrica 19. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti

na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd

Banská Bystrica uznesením č. k. -18 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú, zastavil ju a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti

tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -35 z 24. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 2. septembra 2005 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec 13. októbra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Súdny exekútor

19. januára 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Okresný súd Lučenec

uznesením č. k. -15 z 5. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -28 z 18. augusta 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 12. mája 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar na Hronom 21. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na

návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet súdneho

exekútora z 22. decembra 2009 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar na

Hronom uznesením č. k. -16 z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra

2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -33 z 26. mája 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 15. júla 2003 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec 9. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh

sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Lučenec

uznesením sp. zn. z 24. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú,

zastavil ju a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-36 z 29. júla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne

a právne správne.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 22. apríla 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom 31. mája 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na

návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet súdneho

exekútora z 22. decembra 2009 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar nad

Hronom uznesením č. k. -18 z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra

2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -31

z 31. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

6. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 16. februára 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom 31. mája 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na

návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet súdneho

exekútora z 28. decembra 2009 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar nad

Hronom uznesením č. k. -17 z 1. februára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra

2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -41

z 31. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

7. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 22. decembra 2005 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom 21. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti

na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet

súdneho exekútora z 11. januára 2010 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd

Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra

2009 nerozhodoval. Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -37 z 22. júna 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

8. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 16. decembra 2005 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom 21. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti

na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet

súdneho exekútora z 11. januára 2010 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd

Žiar nad Hronom uznesením č. k. -17 z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora

z 28. októbra 2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

40 z 22. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

9. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 28. novembra 2005 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec 22. decembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Súdny exekútor

18. júna 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Okresný súd Lučenec

uznesením č. k. -13 z 23. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -23 zo 17.

augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

10. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 22. septembra 2004 podaný

návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného

Okresným súdom Banská Bystrica 21. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora

Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. -41 z 8. januára 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho

exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -67 z 25. júna 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal „... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“

V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,

poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces

krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva

sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...

tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť

majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II. 1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na

totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými

uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd potvrdil

uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu

nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, v ktorej chýbal súhlas

povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

II. 2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne

akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je

spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska

materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd

poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi

uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý

písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme

notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že

vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných

rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a

materiálna stránka vykonateľnosti“.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd ďalej uvádza, že pri rozhodovaní o obdobných veciach sťažovateľky

odmietol jej sťažnosti aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci

().

II. 3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu... a aj oprávnené

očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami prvostupňových súdov dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní

odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010