Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 430/2010
PDF · 201.61 KB
No categories available
IV. ÚS 430/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp.
zn. Rvp 7201/2010, sp. zn. Rvp 7212/2010, sp. zn. Rvp 7213/2010, sp. zn. Rvp 7216/2010,
sp. zn. Rvp 7217/2010, sp. zn. Rvp 7218/2010, sp. zn. Rvp 7219/2010, sp. zn. Rvp
7220/2010, sp. zn. Rvp 7221/2010 a sp. zn. Rvp 7252/2010, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci
namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE/197/2010-35 z 24. júna 2010,
č. k. 14 CoE/221/2010-28 z 18. augusta 2010, č. k. 12 CoE/130/2010-33 z 26. mája 2010, č.
k. 17 CoE/148/2010-36 z 29. júla 2010, č. k. 12 CoE/264/2010-31 z 31. augusta 2010, č. k.
12 CoE/265/2010-41 z 31. augusta 2010, č. k. 13 CoE/141/2010-37 z 22. júna 2010, č. k. 13
CoE/130/2010-40 z 22. júna 2010, č. k. 16 CoE/243/2010-23 zo 17. augusta 2010 a č. k. 16
CoE/153/2010-67 z 25. júna 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7201/2010, sp.
zn. Rvp 7212/2010, sp. zn. Rvp 7213/2010, sp. zn. Rvp 7216/2010, sp. zn. Rvp 7217/2010,
sp. zn. Rvp 7218/2010, sp. zn. Rvp 7219/2010, sp. zn. Rvp 7220/2010, sp. zn. Rvp
7221/2010 a sp. zn. Rvp 7252/2010 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 7201/2010.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., od m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. novembra
2010, 5. novembra 2010 a 9. novembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P.,
s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12
CoE/197/2010-35 z 24. júna 2010, č. k. 14 CoE/221/2010-28 z 18. augusta 2010, č. k. 12
CoE/130/2010-33 z 26. mája 2010, č. k. 17 CoE/148/2010-36 z 29. júla 2010, č. k. 12
CoE/264/2010-31 z 31. augusta 2010, č. k. 12 CoE/265/2010-41 z 31. augusta 2010, č. k. 13
CoE/141/2010-37 z 22. júna 2010, č. k. 13 CoE/130/2010-40 z 22. júna 2010, č. k. 16
CoE/243/2010-23 zo 17. augusta 2010 a č. k. 16 CoE/153/2010-67 z 25. júna 2010 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu februára 2003 až marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla
viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 995,82 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 6 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 7201/2010), v 13 dvojtýždňových splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 7213/2010,
sp. zn. Rvp 7216/2010, sp. zn. Rvp 7217/2010 a sp. zn. Rvp 7218/2010), v 4 mesačných
splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7212/2010), v 7 mesačných splátkach (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 7220/2010), v 8 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 7219/2010) a v 10 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 7221/2010
a sp. zn. Rvp 7252/2010). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu
priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej
zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného
podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže
dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli v priebehu mája 2003 až októbra 2005
notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený
splnomocnený zástupca dlžníka.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7201/2010 bol 13. októbra 2004 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Banská Bystrica 19. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti
na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd
Banská Bystrica uznesením č. k. 3 Er/1470/2004-18 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú, zastavil ju a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti
tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 12 CoE/197/2010-35 z 24. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové
uznesenie ako vecne a právne správne.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7212/2010 bol 2. septembra 2005 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Lučenec 13. októbra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Súdny exekútor
19. januára 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Okresný súd Lučenec
uznesením č. k. 14 Er/867/2005-15 z 5. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/221/2010-28 z 18. augusta 2010 tak, že potvrdil
prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7213/2010 bol 12. mája 2004 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Žiar na Hronom 21. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na
návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet súdneho
exekútora z 22. decembra 2009 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar na
Hronom uznesením č. k. 10 Er/248/2004-16 z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra
2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 12 CoE/130/2010-33 z 26. mája 2010 tak, že potvrdil
prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7216/2010 bol 15. júla 2003 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Lučenec 9. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh
sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Lučenec
uznesením sp. zn. 19 Er/1708/2003 z 24. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
zastavil ju a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
17 CoE/148/2010-36 z 29. júla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne
a právne správne.
5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7217/2010 bol 22. apríla 2004 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Žiar nad Hronom 31. mája 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na
návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet súdneho
exekútora z 22. decembra 2009 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar nad
Hronom uznesením č. k. 10 Er/221/2004-18 z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra
2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 12 CoE/264/2010-31
z 31. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7218/2010 bol 16. februára 2004 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Žiar nad Hronom 31. mája 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na
návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet súdneho
exekútora z 28. decembra 2009 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd Žiar nad
Hronom uznesením č. k. 10 Er/69/2004-17 z 1. februára 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra
2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 12 CoE/265/2010-41
z 31. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
7. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7219/2010 bol 22. decembra 2005 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Žiar nad Hronom 21. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti
na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet
súdneho exekútora z 11. januára 2010 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd
Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 14 Er/317/2006 z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora z 28. októbra
2009 nerozhodoval. Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE/141/2010-37 z 22. júna 2010 tak, že
potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
8. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7220/2010 bol 16. decembra 2005 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Žiar nad Hronom 21. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti
na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora a na podnet
súdneho exekútora z 11. januára 2010 na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú Okresný súd
Žiar nad Hronom uznesením č. k. 14 Er/319/2006-17 z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora
z 28. októbra 2009 nerozhodoval. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE/130/2010-
40 z 22. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
9. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7221/2010 bol 28. novembra 2005 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Lučenec 22. decembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Súdny exekútor
18. júna 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Okresný súd Lučenec
uznesením č. k. 14 Er/1454/2005-13 z 23. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/243/2010-23 zo 17.
augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
10. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7252/2010 bol 22. septembra 2004 podaný
návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
Okresným súdom Banská Bystrica 21. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.
V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora
Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 2 Er/1320/2004-41 z 8. januára 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho
exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/153/2010-67 z 25. júna 2010 tak, že
potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal „... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce
z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj
základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces
krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva
sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...
tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť
majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
II. 1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7201/2010, sp. zn. Rvp 7212/2010, sp. zn. Rvp 7213/2010, sp. zn. Rvp 7216/2010,
sp. zn. Rvp 7217/2010, sp. zn. Rvp 7218/2010, sp. zn. Rvp 7219/2010, sp. zn.
Rvp 7220/2010, sp. zn. Rvp 7221/2010 a sp. zn. Rvp 7252/2010 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na
totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými
uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd potvrdil
uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu
nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, v ktorej chýbal súhlas
povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
II. 2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne
akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je
spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska
materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd
poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou
obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa
procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý
písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme
notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že
vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných
rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a
materiálna stránka vykonateľnosti“.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd ďalej uvádza, že pri rozhodovaní o obdobných veciach sťažovateľky
odmietol jej sťažnosti aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci
II. 3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu... a aj oprávnené
očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami prvostupňových súdov dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010