Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)III. ÚS 439/2010
PDF · 234.92 KB
No categories available
III. ÚS 439/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. december 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. D., K., zastúpenej advokátom JUDr. I. Š.,
Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
z 13. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 76/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. K. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2010 doručená sťažnosť JUDr. K. D., K. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 13. novembra 2009 v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 76/2009.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom
pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 92/2007 domáhala
náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby vzniknutých v konaní vedenom
pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 3 T 394/00, v ktorom vystupovala ako obžalovaná.
V priebehu trestného stíhania bola od 12. augusta 1995 do 11. februára 1996 vo väzbe.
Napokon však bola spod obžaloby s právoplatnosťou od 26. júla 2005 oslobodená.
V dôsledku toho jej mal podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“) vzniknúť nárok na náhradu škody.
O predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody požiadala sťažovateľka
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) 25. júla 2006.
Keďže jej nárok na náhradu škody následne nebol uspokojený, 24. októbra 2007 podala
podľa § 10 zákona o zodpovednosti za škodu proti Slovenskej republike, zastúpenej
ministerstvom, žalobu, ktorou žiadala aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 92/07-223 z 9. marca 2009 náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch sťažovateľke priznal, avšak v časti uplatňujúcej nárok na náhradu škody
podľa zákona o zodpovednosti za škodu žalobu zamietol. K čiastočnému zamietnutiu žaloby
okresný súd dospel v dôsledku námietky premlčania práva na náhradu škody uplatnenej
v konaní protistranou na základe § 23 zákona o zodpovednosti za škodu.
Sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu odvolaním, v ktorom namietala
sumu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právny zástupca sťažovateľky
na pojednávaní odvolacieho súdu namietal aj právne posúdenie veci okresným súdom,
keďže podľa jeho názoru premlčanie práva sťažovateľky na náhradu škody sa spravuje
ustanovením § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, a teda premlčacia doba v tomto
prípade je trojročná, a nie jednoročná.
Odvolanie proti prvostupňovému rozsudku podala aj Slovenská republika, zastúpená
ministerstvom.
Krajský súd rozsudkom z 13. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 76/2009 čiastočne potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a vo zvyšnej
časti ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Potvrdzujúci výrok krajský
súd založil na konštatovaní správnosti skutkových aj právnych záverov okresného súdu.
Podľa krajského súdu premlčacia doba v sťažovateľkinom prípade uplynula 26. januára
2007, preto právo na náhradu škody bolo žalobou z 24. októbra 2007 uplatnené už po jeho
premlčaní. Zrušujúcu časť svojho rozhodnutia krajský súd oprel o nedostatočné
odôvodnenie prvostupňového rozsudku, ako aj o nesprávne právne posúdenie veci
v dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu.
Sťažovateľka podala proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu
dovolanie. Ústavnému súdu zároveň 18. februára 2010 doručila sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, ktorou navrhla vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie tým istým potvrdzujúcim výrokom rozsudku
krajského súdu.
Ústavný súd po zistení, že proti napadnutej časti rozsudku krajského súdu podala
sťažovateľka aj dovolanie, odmietol uznesením č. k. II. ÚS 195/2010-19 z 22. apríla 2010
jej sťažnosť pre neprípustnosť. Zdôraznil v tejto súvislosti, že „v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota
na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu...“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 14. júla 2010 v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 35/2010 sťažovateľkino dovolanie odmietol ako neprípustné. Nezistil
danosť žiadneho dôvodu prípustnosti podaného dovolania. Konštatoval, že nesprávne
právne posúdenie veci je v prípade dovolania podaného proti potvrdzujúcemu odvolaciemu
rozhodnutiu len dovolacím dôvodom, nie dôvodom prípustnosti dovolania.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí, že vzhľadom
„na oslobodzujúci rozsudok mi patrí, okrem iného, aj náhrada škody za trovy obhajoby
a za cestovné, a to podľa prvej časti, prvej hlavy zákona, ako náhrada za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím.
Súd prvého stupňa, ako aj súd druhého stupňa, však posúdili môj nárok na náhradu
škody nesprávne podľa prvej časti, druhej hlavy zákona a preto dospeli k mylnému názoru,
že môj nárok na náhradu škody za trovy obhajoby a za cestovné, je podľa § 23 zákona
premlčaný v jednoročnej premlčacej lehote...“
Na premlčanie náhrady škody, spočívajúcej v náhrade trov obhajoby a cestovného,
sa však nevzťahuje § 23 zákona, ale § 22 zákona, teda trojročná premlčacia lehota.
Ak mi bolo vznesené obvinenie a bola som spod obžaloby oslobodená, mám nárok
na náhradu škody podľa prvej časti, prvej hlavy zákona, bez ohľadu na to, či som bola,
alebo nebola stíhaná väzobne. Skutočnosť, či som bola, alebo nebola stíhaní väzobne, je
v takom prípade právne nerozhodná. Rozhodné je len to, že mi bolo vznesené obvinenie
a že som bola spod obžaloby oslobodená. Náhradu tejto škody nežiadam preto, že som bola
vo väzbe, ale preto, že som bola spod obžaloby oslobodená.
Bolo by prinajmenšom paradoxné, že obvinenému, ktorý vo väzbe nebol, sa nárok
na náhradu takejto škody premlčuje v trojročnej premlčacej lehote a obvinenému, ktorý bol
vo väzbe, by sa ten istý nárok premlčal v ročnej premlčacej lehote, a to len preto, že bol
stíhaný väzobne.“.
Okresný súd ani krajský súd sa sťažovateľkinou žalobou v spornej časti meritórne
nezaoberali, pretože nesprávne posúdili jej uplatnené právo ako premlčané. Sťažovateľka je
toho názoru, že „odvolací súd mal napraviť pochybenie prvostupňového súdu. Ak tak
neurobil, stalo sa to takým závažným spôsobom, že aplikácia práva všeobecným súdom sa
dostala do zjavného rozporu s ústavou a medzinárodnou zmluvou.“.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. K. D., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
rozsudkom Krajského súdu Prešov, zn. 4Co 76/2009, z 13.11.2009, porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Prešov, zn. 4CO 76/2009, z 13.11.2009 ústavný súd
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd Prešov je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia, JUDr. K. D.,
v sume 700,53 eura (slovom sedemsto eur, päťdesiattri centov), na účet jej právneho
zástupcu, vo ..., JUDr. I. Š., č. ú.: ..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Predloženú sťažnosť ústavný súd považuje za podanú včas. Vyplýva to z ustálenej
judikatúry, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09). Podľa názoru ústavného súdu, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, sa v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
zachováva aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu
(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
2. Ústavný súd ďalej považoval pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti
za potrebné ustáliť rozsah svojho prieskumu.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla vyslovenie porušenia označených práv
rozsudkom krajského súdu a zároveň navrhla ústavnému súdu zrušenie tohto rozsudku ako
celku.
Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky jej
„ústavné práva“ boli porušené „potvrdzujúcim rozhodnutím, ale len čo sa týka náhrady
škody za trovy obhajoby, vo výške 10 673,24 eura... a za cestovné vo výške 1 466,44 eura...,
teda spolu 12 139,68 eura...“.
Ústavný súd tak za predmet svojho prieskumu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti určil iba potvrdzujúcu časť výroku rozsudku krajského súdu. Prihliadol pritom
aj na skutočnosť, že druhý výrok napadnutého rozsudku neznamenal právoplatné ukončenie
konania o uplatnenom nároku na náhradu škody, pretože ním krajský súd zrušil
prvostupňový rozsudok vo zvyšnej časti a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažnostná námietka sa zakladá na názore sťažovateľky o nesprávnom právnom
posúdení veci okresným súdom a následne i súdom krajským. Podľa jej názoru totiž ňou
uplatnený nárok na náhradu škody sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe podľa § 22
zákona o zodpovednosti za škodu, a nie v jednoročnej premlčacej dobe podľa § 23 zákona
o zodpovednosti za škodu.
Prvá hlava prvej časti zákona o zodpovednosti za škodu upravuje zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, druhá hlava prvej časti zas reguluje
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste.
Podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody
podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie
premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.
Podľa § 23 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody podľa prvej
časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce
rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie,
ktorým bolo trestné konanie zastavené.
Citované ustanovenia odrážajú naznačenú systematiku prvej časti zákona
o zodpovednosti za škodu. Kým ustanovenie § 23 zákona o zodpovednosti za škodu
upravuje premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej iba dvoma druhmi rozhodnutia,
a to nezákonným rozhodnutím o väzbe alebo nezákonným rozhodnutím o treste,
ustanovenie § 22 sa vzťahuje na premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej všetkými
ostatnými nezákonnými rozhodnutiami.
Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní
pred všeobecnými súdmi žalobou domáhala náhrady škody spôsobenej nezákonným
uznesením „Obvodného úradu vyšetrovania PZ Košice II, ČVS: VP-796/10-95“
z 10. augusta 1995, ktorým bolo vznesené obvinenie pre trestný čin, pre podozrenie
zo spáchania ktorého bola trestne stíhaná.
Ak by predmetom žaloby sťažovateľky bolo skutočne právo na náhradu škody
spôsobenej uvedeným uznesením, bolo by podľa názoru ústavného súdu možné uvažovať
o posúdení otázky premlčania tohto práva v intenciách § 22 zákona o zodpovednosti
za škodu.
Z obsahu príloh sťažnosti tvorených predovšetkým rozsudkom okresného súdu
a napadnutým rozsudkom krajského súdu však ústavný súd zistil, že sťažovateľka
v občianskom súdnom konaní žalobou požadovala priznanie náhrady škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe, ktoré bolo vydané počas jej trestného stíhania. Okresný súd to uvádza
na strane 3 svojho rozsudku („Žalobkyňa uplatnila žalobou dva nároky. Ako prvý nárok
uplatnila škodu spôsobený rozhodnutím, konkrétne zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe.“ Druhým uplatneným právom potom bolo právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch). Rovnako v časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu
obsahujúcej rekapituláciu sťažovateľkinho odvolania proti prvostupňovému rozsudku sa
uvádza, že sťažovateľka v odvolaní „poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu v inej právnej veci, v zmysle ktorej prvotným a legitímnym záujmom
článku 5 ods. 1 Dohovoru je ochrana pred svojvoľným pozbavením slobody. Žalobkyňa
ďalej poukázala na to, že súd i napriek tomu, že konštatoval nezákonnosť väzby, bližšie
neuviedol, z čoho pri posúdení zákonnosti, resp. nezákonnosti väzby vychádzal...
Zdôraznila, že nárok na náhradu škody voči štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
o väzbe nezakladá len oslobodzujúce rozhodnutie vychádzajúce z nepreukázania viny
žalobkyne, ale predovšetkým nezákonné rozhodnutie orgánu reprezentujúceho štátnu moc.“.
Vzhľadom na to, že v konaní pred ústavným súdom sa uplatňuje povinnosť
navrhovateľa predložiť spolu s návrhom na začatie konania dôkazy podporujúce jeho
tvrdenia, prípadne navrhnúť ústavnému súdu vykonanie takých dôkazov (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), pričom zároveň pri objasňovaní skutkového stavu veci ústavný súd
zásadne uplatňuje formálnu pravdu (§ 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 31a zákona
o ústavnom súde), dospel ústavný súd k skutkovému záveru, že sťažovateľka sa v konaní
pred okresným súdom a krajským súdom domáhala náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím o väzbe. Sťažovateľka totiž nepredložila dôkazy ani nenavrhla ústavnému
súdu vykonanie dôkazov, ktoré by boli spôsobilé jednoznačne preukázať, že predmetom
konania bola náhrada škody spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia.
Naopak, prílohy sťažnosti preukazujú, že predmetom konania všeobecných súdov bola
náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe.
V občianskom súdnom sporovom konaní ovládanom zásadou dispozičnou nesie
zodpovednosť za výsledok uplatnenia svojho práva v prvom rade samotný účastník konania
(navrhovateľ). Práve on vymedzuje svojím žalobným návrhom hmotnoprávny
i procesnoprávny rámec, v ktorom sa konajúci všeobecný súd pri rozhodovaní o uplatnenom
práve môže pohybovať.
Ak teda sťažovateľka adresovala okresnému súdu žalobu o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, a nie nezákonným rozhodnutím, ktorým jej
bolo vznesené obvinenie, potom sama určila konajúcim súdom, aby jej uplatnené právo
posúdili podľa zodpovedajúcich zákonných ustanovení. Nemohol potom okresný súd
ani krajský súd nesprávne právne posúdiť sťažovateľkou uplatnené hmotné právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, ak namietané premlčanie
tohto práva subsumoval pod ustanovenie § 23 zákona o zodpovednosti za škodu.
Názor sťažovateľky, podľa ktorého by bolo „prinajmenšom paradoxné,
že obvinenému, ktorý vo väzbe nebol, sa nárok na náhradu takejto škody premlčuje
v trojročnej premlčacej lehote a obvinenému, ktorý bol vo väzbe, by sa ten istý nárok
premlčal v ročnej premlčacej lehote, a to len preto, že bol stíhaný väzobne“, je v reláciách
posudzovaného prípadu irelevantný, pretože jednoročná premlčacia doba sa vzťahuje
výlučne na nezákonné rozhodnutia o väzbe a na nezákonné rozhodnutia o treste. Ak teda
fyzická osoba, ktorá bola trestne stíhaná väzobne, uplatňuje právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia (nie nezákonným rozhodnutím
o väzbe), toto jej právo sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe rovnako ako inej fyzickej
osobe, ktorá bola trestne stíhaná na slobode.
Ústavný súd tak uzatvára, že obsah predloženej sťažnosti i jej príloh na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti vylučujú možnosť zistenia ústavne relevantnej súvislosti
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľkou označenými
právami. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd
sa už potom nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010