Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/42/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: Y. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. L. P. č. XXX, V. L. P., zastúpeného advokátom: Mgr. Milan Sadloň, V. Paulínyho - Tótha 30, P.O.BOX 121, Senica, proti odporcovi: Slovenská republika - konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 3.893,35 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 28. novembra 2012, č.k. -56, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.893,35 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.10.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania a to trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v samostatnom rozhodnutí v prípade ich vyčíslenia v zákonom stanovenej lehote, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a , , a o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, , SR (), vecne tým, že v danom prípade predmetom konania je navrhovateľom uplatnená náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a to vo výške 3.893,35 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 26.10.2011 do zaplatenia. Argumentoval tým, že v konaní mal preukázané, že rozhodnutím Policajného zboru - OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003 bolo proti navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa k , . Voči tomuto uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Skalica zo dňa 10.09.2003, č.k. -23 zamietnutá. Rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 20.03.2008, č.k. -432 bol navrhovateľ spod obžaloby z hore uvedeného trestného činu oslobodený. Odvolanie okresného prokurátora proti nemu Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 30.10.2008, č.k. -460 zamietol. Oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Senica zo dňa 20.03.2008, č.k. -432, tak nadobudol právoplatnosť dňa 30.10.2008. Počas trestného stíhania bol navrhovateľ uznesením Okresného súdu Skalica, č.k. -15 zo dňa 05.09.2003 vzatý do väzby, pričom väzba začala od 03.09.2003. Navrhovateľ bol prepustený z väzby dňa 03.09.2005. Náhradu škody si navrhovateľ uplatňuje za obdobie od 09.09.2003 do 30.10.2008 v sume 3.893,35 Eur, ktorá vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím Policajného zboru - OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a proti navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa k , . Následne bola voči navrhovateľovi podaná obžaloba, bol vzatý do väzby a nakoniec bol spod obžaloby oslobodený. Uplatnená náhrada škody predstavuje škodu navrhovateľa za trovy právneho zastúpenia, ktorú je svojmu advokátovi za právne služby poskytované v trestnom konaní povinný zaplatiť. Odporca namietal dôvodnosť nároku na náhradu škody za právne

úkony vykonané v čase väzby navrhovateľa, a to úkony právnej pomoci za dni 20.11.2003, 09.01.2004, 09.03.2004, 22.03.2004, 08.04.2004, 27.04.2004, 11.06.2004, 26.10.2004, 17.12.2004 a 09.05.2005 v sume 1.887,- Eur (56.848,- Sk), lebo ich považuje za premlčaný nárok s poukazom na ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Nakoľko odporca v konaní vzniesol námietku premlčania v časti uplatneného nároku na náhradu škody počas trvania väzby, súd sa prednostne zaoberal posúdením tejto námietky vychádzal z uplatneného nároku navrhovateľom a to v súvislosti s ne Prvá hlava prvej časti Zákona o zodpovednosti za škodu upravuje zodpovednosť za škodu spôsobnú nezákonným rozhodnutím, pričom druhá hlava prvej časti zasa reguluje zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným uznesením vyšetrovateľa PZ - OÚJP v Skalici, sp. zn. ČVS: OÚJP-188-2003 z 09.09.2003, na základe ktorého bol stíhaný ako obvinený pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom, pričom jednoročná premlčacia doba sa vzťahuje výlučne na nezákonné rozhodnutia o väzbe a na nezákonné rozhodnutia o treste. Poukazujúc na rozhodnutie Ústavného súdu SR a , dôvodil, že ak fyzická osoba, ktorá bola trestne stíhaná väzobne uplatňuje právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia nie je nezákonným rozhodnutím o väzbe, toto jej právo sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe ako inej fyzickej osobe, ktorá bola trestne stíhaná na slobode. Ak teda predmetom návrhu navrhovateľa je právo na náhradu škody spôsobenej uvedeným uznesením, súd otázku premlčania tohto práva posúdil z hľadiska ust. Zákona o zodpovednosti za škodu s tým, že premlčacia doba je trojročná, návrh bol teda podaný včas, keď predmetné rozhodnutie je zo dňa 09.09.2003 a návrh na súd bol podaný 27.04.2012, pričom proti uzneseniu rozhodnutia Policajného zboru navrhovateľ podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Skalica zamietnutá a právoplatným rozsudkom Okresného súdu Senica, č.k. -432 bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 30.10.2008. Navrhovateľ si u Ministerstva spravodlivosti SR žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 25.10.2011 a jej následným doplnením uplatnil náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia OÚJP PZ SR v Skalici. Navrhovateľ bol oslobodený spod žaloby, tzn. že čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škodu spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten kto bol spod žaloby oslobodený má pri splnení ďalších predpokladov podľa ust. až 4 zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám. V trestnom konaní vedenom pod sp. zn. nebol navrhovateľ obvinený a následne obžalovaný z takého trestného činu, kde by trestné právo vyžadovalo jeho povinné zastúpenie advokátom, ale vychádzajúc zo základných ľudských práv garantovaných SR mal súd bezpochybne za to, že navrhovateľ mal právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi od začiatku konania. Ak si teda navrhovateľ v trestnom konaní zvolil obhajcu, ktorému je povinný zaplatiť náhradu trov, má súd za to, že je tu príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím Policajného zboru - OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003, ktorým bolo proti navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, , rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. februára 1990, sp. zn. ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993, publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk SR ročník 1994. Navrhovateľ teda realizoval svoje ústavné právo na právnu pomoc a v predmetnom trestnom konaní vedenom voči jeho osobe sa dal zastúpiť advokátom, ktorému musí za jeho služby zaplatiť, preto mu vznikla škoda, ktorá predstavuje výšku trov právneho zastúpenia. Uzavrel, že škoda v danom prípade má charakter majetkovej ujmy, t.j. zníženie majetku navrhovateľa, ktoré v čase podania žaloby už navrhovateľ reálne vynaložil zo svojich prostriedkov ako i tej, ktorú je povinný svojmu právnemu zástupcovi zaplatiť v rámci splátkového kalendára. Táto pohľadávka navrhovateľa má jednoznačný charakter následného úbytku majetkovej hodnoty navrhovateľa a neobstojí argument odporcu, že ide o skutočnú škodu, teda o majetok, o ktorý sa reálne znížil jeho majetok, tzn. že škodou je len to, čo už navrhovateľ zaplatil svojmu advokátovi z trov právneho zastúpenia. Takýto argument potom považoval zo strany odporcu za účelový smerujúci k zníženiu jeho zodpovednosti. V ďalšom konštatoval, že pre uplatnenie nároku na náhradu škody boli splnené všetky zákonné podmienky. Navrhovateľ bol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nezákonné

rozhodnutie. Navrhovateľ riadne a včas uplatnil u Ministerstva spravodlivosti SR predbežné prerokovanie o náhradu škody, Ministerstvo spravodlivosti SR v lehote 6 mesiacov neprerokovalo uplatnenú škodu, navrhovateľovi bola spôsobená škoda vo výške 3.893,35 Eur a to ako náklady spojené s obhajobou v trestnom konaní, pričom jednotlivé úkony právnej pomoci boli vykonané na účelnú ochranu práv navrhovateľa ako obvinenie podmienené úkonmi a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní. Jednotlivé úkony obhajoby v trestnom konaní sú v súlade s ustanoveniami Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. a č. . Ustálil danosť existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, lebo náklady s obhajobou v trestnom konaní vznikli navrhovateľovi a boli vyvolané bezprostredne nezákonným rozhodnutím. Vynaložené náklady na takéto úkony obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, lebo boli ním vyvolané. Suma 3.893,35 Eur uplatnená navrhovateľom ako náhrada škody pozostávajúca z trov obhajoby v trestnom konaní v sebe zahŕňa trovy právnej pomoci za celé obdobie trestného stíhania navrhovateľa, tzn. od 09.09.2003 od prevzatia veci advokátom až do 30.10.2008 do vynesenia oslobodzujúceho rozsudku. Navrhovateľ okrem žalovanej istiny si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne od 26.10.2011, pričom deň začiatku omeškania je dňom, kedy navrhovateľ požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o prerokovanie jeho nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia. V zmysle spôsobením škody vznikol vzťah medzi škodcom a poškodeným, ktorý je možné považovať za vzťah medzi veriteľom a dlžníkom a preto navrhovateľ dôvodne požadoval od dlžníka i úroky z omeškania z dôvodu omeškania s platením peňažného dlhu s nahradením škody podľa . Postupujúc potom podľa veta prvá vyhovel návrhu aj v časti uplatnených úrokov a priznal navrhovateľovi 9%-ný ročný úrok z omeškania od 26.10.2011 do zaplatenia. Rozhodnutie v časti o náhrade trov konania odôvodnil s použitím ust. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania. Navrhovateľ navrhol priznanie náhrady trov konania v zmysle ust. , ktoré však ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslil. Nevyčíslil ich ani v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, preto súd rozhodol o vyčíslení náhrady trov konania v samostatnom rozhodnutí, v prípade ich vyčíslenia v zákonom stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň namietal aj nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia (, , ). Predmetom konania bola náhrada škody spočívajúca v trovách obhajoby, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v trestnom konaní. Navrhovateľ si svoj nárok uplatnil titulom nezákonného rozhodnutia, za ktoré považuje uznesenie o vznesení obvinenia, ČVS: OÚJP-188-2003 zo dňa 09.09.2003, s poukazom na to, že trestné konanie proti navrhovateľovi bolo ukončené jeho oslobodením spod obžaloby. Uznesenie o vznesení obvinenia však nie je možné bez ďalšieho považovať za nezákonné rozhodnutie, tiež spochybnil existenciu príčinnej súvislosti medzi trovami obhajoby a uznesením o vznesení obvinenia, pričom poukázal na skutočnosť, že časť trov navrhovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti s jeho väzbou a v tejto časti je nárok navrhovateľa premlčaný. Vo zvyšnej časti navrhovateľ nepreukázal vznik škody v takom rozsahu, ako si uplatňuje, nakoľko došlo iba k čiastočnej úhrade trov obhajoby. Zdôraznil , že predmetný nárok na náhradu škody v zmysle nemožno uplatniť, pokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. V danom prípade sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola dozorujúcim prokurátorom vyhodnotená ako nedôvodná, a ani v ďalšom priebehu trestného stíhania nedošlo k zrušeniu tohto uznesenia. Z uvedeného dôvodu nie je možné predmetné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle a nasl. . Oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali nesprávne pri vznesení obvinenia, resp. nezákonne a preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania len z titulu zastavenia trestného stíhania. Z tohto dôvodu namietal právne posúdenie veci spočívajúce v označení uznesenia o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie. Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s vyššie uvedenou argumentáciou odporcu ohľadom uznesenia o vznesení obvinenia, napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a vykazuje tak znaky nepreskúmateľnosti. Ďalej namietal i nedostatok príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení obvinenia a vznikom škody. Navrhovateľ bol totiž stíhaný väzobne, čo je relevantné v súvislosti so špecifikáciou úkonov právnej služby, medzi ktoré boli započítané aj úkony súvisiace s väzbou. Náhradu týchto trov odporca považuje za nedôvodné s odkazom na . V konaní nebola jednoznačne

preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi súdom označeným nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Zo strany súdu ide o nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v nedostatku príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou v časti 1.887,- Eur (56.848,- Sk), predstavujúcou náhradu trov za úkony právnej služby vykonané v dňoch 20.11.2003, 09.01.2004, 09.03.2004, 22.03.2004, 08.04.2004, 27.04.2004, 11.06.2004, 26.10.2004, 17.12.2004 a 09.06.2005, a uznesením o vznesení obvinenia, ktoré je podľa názoru súdu prvého stupňa nezákonným rozhodnutím. Predmetné úkony právnej služby sa jednoznačne týkali obdobia, keď odporca bol v ÚVV Leopoldov a preto nevznikli v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, ale práve s uznesením o vzatí navrhovateľa ako obvineného do väzby, pričom je nepochybné, že ku vzniku týchto trov by nedošlo v prípade, ak by bol navrhovateľ stíhaný na slobode. Niet dôvodu, pre ktorý by nebolo možné úkony právnej služby rozdeliť podľa úsekov trestného konania, resp. vyčleniť z týchto úkonov tie, ktoré boli nepochybne vykonané v súvislosti s väzbou. Možnosť takéhoto členenia podľa odporcu vyplýva priamo z ust. až 24 . Celková suma vyúčtovaná faktúrou za právne služby poskytnuté v tom ktorom súdnom konaní predstavuje iba číselný súčet jednotlivých čiastkových nárokov, pričom poškodený je povinný preukázať dôvodnosť a opodstatnenosť nároku za každý jeden úkon právnej služby, ktorého náhradu si v konaní podľa uplatňuje. Súd prvého stupňa teda nesprávne právne posúdil vec, keď konštatoval, že nárok navrhovateľa v celej jeho výške vznikol v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a aplikáciou citovaného zákona, bez zohľadnenia citovaného zákona. Súd prvého stupňa aj ohľadne tejto časti návrhu nevysporiadal sa s argumentáciou odporcu, čím rozhodnutie je nepresvedčivým a stalo i nepreskúmateľným. Čo sa týka samotného vzniku škody namietal, že vo veci navrhovateľa nie je možné konštatovať vznik škody v takom rozsahu ako ho uvádza navrhovateľ, nakoľko tento uhradil trovy právneho zastúpenia iba čiastočne. V priebehu konania sám uviedol, že do dňa rozhodnutia vo veci zo sumy 3.893,35 Eur uhradil len sumu 783,19 Eur (1.000,- Sk + 750,- Eur). Poškodený je povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody, teda na navrhovateľovi leží dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhodol. Vzhľadom k uvedenému nie je možné konštatovať vznik škody u navrhovateľa v uplatnenej výške 3.893,35 Eur, nakoľko nedošlo k reálnemu zníženiu majetku navrhovateľa v takomto rozsahu. Z dôvodu, že navrhovateľ trovy obhajoby v plnej výške neuhradil, čo v konaní nebolo sporným, preto nie je možné ani konštatovať, že navrhovateľovi dôsledkom rozhodnutia orgánu verejnej moci vznikla škoda v uplatnenej výške. Súd teda aj v tomto smere nesprávne právne vec posúdil, keď ustálil, že vo veci navrhovateľa došlo ku vzniku škody vo výške 3.893,35 Eur a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže vznik škody v uplatnenej výške v konaní preukázaný nebol. V súvislosti s priznanými úrokmi z omeškania poukázal na ust. , ods. 2 tohto ustanovenia a . Navrhovateľ nemá právo na zaplatenie úroku z omeškania, pretože v čase rozhodnutia súdu dlh nebol splatný, pričom výška nároku závisela od rozhodnutia súdu a odporca sa nemohol dostať do omeškania s plnením peňažného záväzku skôr, než mu bola známa výška náhrady škody. V prípade, ak by odporca sa mal dostať do omeškania už v štádiu predbežného prerokovania nároku na náhradu škody podľa mohlo v prípadnému omeškaniu dôjsť až prvého dňa po tom, ako navrhovateľ požiadal o náhradu škody, tzn. až 27.11.2012. Aj v tomto smere je teda záver súdu prvého stupňa nesprávny a to aj z dôvodu zákonom stanovenej 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie, počas ktorej sa nemožno dostať do omeškania.

Navrhovateľ odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu odporcu podal písomné vyjadrenie a navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odôvodnenie rozsudku považuje za dostatočné, zrozumiteľné a reflektujúce na argumenty odporcu. Nie je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení obšírne objasňoval, prečo sa nestotožnil s každým konkrétnym argumentom jednotlivých účastníkov. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa tieto odpovede dalo, všetky relevantné argumenty odporcu boli pri rozhodovaní vzaté do úvahy a riadne odôvodnené. To, že prvostupňový súd odmietol akceptovať argumenty odporcu nie je chybou súdu, ale je výsledkom jeho náhľadu na prejednanú vec. K odvolacej námietke, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné bez ďalšieho považovať za nezákonné rozhodnutie len pre to, že súd navrhovateľa celkom oslobodil spod obžaloby, poukázal na Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. , v ktorom Ústavný súd ČR konštatoval, že nielen to, že pri posudzovaní nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia je potrebné pozorne sledovať

aktuálny stav vykonávaných dôkazov, ale tiež to, že je potrebné uvedeným skutočnostiam primerane a v tomto smere prijať príslušné rozhodnutia, ktoré s ohľadom na uvedené nemusí vždy viesť až k podaniu obžaloby a teda postavenia obvineného pred súd. Inak povedané pri zmienenom starostlivom posudzovaní každej konkrétnej trestnej veci v ktoromkoľvek inom štádiu a to všetkými orgánmi činnými v trestnom konaní, môže vo svojom dôsledku viesť i k tomu, že obvinený nemusí vynakladať prostriedky k tomu, aby preukázal, že trestné konanie je proti nemu vedené neoprávnene. Z uvedeného teda vyplýva, že je vecou posúdenia súdu rozhodujúce o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní, či nielen orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade s , ale či aj obvinený postupoval v trestnom konaní tak, aby nevznikali zbytočné náklady na obhajobu. Pokiaľ odporkyňa poukázala na rozhodnutie iného súdu, ide o vec, ktorej podstatou boli iné okolnosti, ide s vecou o neporovnateľne argumenty, nakoľko proti navrhovateľovi ako obvinenému bolo vznesené obvinenie na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Po celý čas svoju vinu popieral a až súd musel oslobodzujúcim rozsudkom potvrdiť, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v súlade so zásadami trestného konania. Rovnako aj argument o zákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia je nesprávny, pretože podľa ustálenej judikatúry má oslobodzujúci rozsudok v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Pokiaľ odporca namieta nedostatok príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia a vznikom škody a tiež, že niektoré nároky navrhovateľa, úkony súvisiace s väzbou, sú premlčané s poukazom na ust. , súd prvého stupňa správne rozoznal nesprávnosť argumentácie odporkyne. Nárok na náhradu škody, ktorú je štát povinný nahradiť a ktorá bola spôsobená rozhodnutím o väzbe, má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Nároky z tohto titulu sú odškodné za dobu trvania väzby, resp. úkony spojené s návrhmi na prepustenie z väzby a pod.. Úkony špecifikované odporcom v odvolaní sú úkonmi vykonávanými v priamej súvislosti s obhajobou. To, že obhajca musel na tieto úkony vycestovať do miesta, kde bol navrhovateľ vo väzbe, bolo spôsobené väzobným stíhaním nepriamo, keďže úkony obhajoby nesúviseli s väzbou ako takou, a teda nemali súvis s rozhodnutím o väzbe, ale primárne boli zapríčinené rozhodnutím o vznesení obvinenia, voči ktorému sa musel brániť. Čo sa týka uznania výšky škody a že obhajcovi zaplatil len časť vyúčtovaných nákladov na obhajobu, uviedol, že pod pojem majetok spadajú nielen veci, ale tiež všetky majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, pri ktorých má oprávnená osoba prinajmenšom legitímnu nádej na ich zhodnotenie, tzn. nádej s istou mierou právnej pravdepodobnosti, nevyžaduje sa však istota, že jej za dodržania práva tieto pohľadávky v budúcnosti prinesú priamy prospech či už vo forme vecí vrátane peňazí alebo služieb (ÚSIII. 328/2005), a contrario potom zníženie majetku je teda tiež záväzok, pri ktorom povinnej osobe prinajmenšom hrozí jeho splnenie, teda je istá miera pravdepodobnosti, že za dodržania práva tento záväzok jej prinesie priamu ujmu, či už vo forme veci vrátane peňazí alebo služieb. V zmysle takéhoto výkladu pojmu majetok je potrebné dospieť k záveru, že aj uznaný záväzok smerujúci k neskoršiemu zníženiu majetku je podkladom pre určenie výšky škody v rozsahu uznaného záväzku. Záverom uviedol, že celé odvolanie odporcu je postavené na nesprávnej argumentácii a nepochopení inštitútu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Jeho jediným cieľom je čo najviac oddialiť povinnosť štátu túto škodu nahradiť. Súd správne právne posúdil vec a v odôvodnení zrozumiteľne a jasne vysvetlil na základe čoho rozhodol. Jeho rozhodnutie je v súlade s platnou legislatívou, dôkazy a celú kazu posúdil právne správne a odvolanie odporcu je síce legitímne, avšak dôvody v ňom uvedené považuje za nesprávne a účelové. Navrhol potvrdenie napadnutého rozhodnutia a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré spočívajú v odmene za jeden úkon právnej služby 141,09 Eur + paušál 7,81 Eur, tzn. spolu 148,90 Eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom a konaním, ktoré mu predchádzalo včítane obsahu celého spisu a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu treba vyhovieť, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny.

Predmetom konania tak ako to správne ustálil súd prvého stupňa je uplatnený nárok náhrady škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, resp. jeho nesprávnym právnym postupom, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia . Navrhovateľ si svoj nárok odvodzuje od rozhodnutia vyšetrovateľa tzn. uznesenia PZ - OÚJP v Skalici, sp. zn. ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003, ktorým bolo proti nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom, proti ktorému ním podanú sťažnosť zo dňa 09.09.2003 prokurátor Okresnej prokuratúry Skalica dňa 10.09.2003, č.k. -23 zamietol ako nedôvodnú. Následne rozsudkom Okresného súdu Senica, č.k. -432 zo dňa 20.03.2008 bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený, pričom Krajský súd v Trnave uznesením č.k. -460 zo dňa 30.10.2008 odvolanie okresného prokurátora zamietol ako nedôvodnú.

Navrhovateľ si u Ministerstva spravodlivosti SR žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 25.10.2011 a jej následným doplnením zo dňa 12.12.2011 uplatnil náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia OÚJP PZ SR v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003 s poukazom na to, že v konečnom dôsledku bol spod obžaloby oslobodený. Ministerstvo spravodlivosti eviduje žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie náhrady škody pod č.j. , pričom do podania predmetného návrhu na súd nebolo o tejto žiadosti rozhodnuté. Navrhovateľ si uplatňuje náhradu škody v sume 3.893,35 Eur, ktorá sa rovná výške trov právneho zastúpenia v trestnom konaní jeho advokátom Mgr. Milanom Sadloňom. O tejto žiadosti do rozhodnutia súdom prvého stupňa rozhodnuté nebolo.

Navrhovateľ v súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní sa zaviazal svojmu obhajcovi zaplatiť trovy obhajoby vo výške 3.860,15 Eur, z čoho splatil len časť, pričom celkové trovy obhajoby v zmysle vyúčtovania predstavujú žalovanú sumu 3.893,35 Eur.

Z ust. , ktorý sa vzťahuje na daný spor, vyplývalo, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, pokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť nezruší príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu bol súd potom rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 až § 17 citovaného zákona, pričom špecifickou súčasťou bola zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste, bola objektívnou zodpovednosťou štátu bez ohľadu na zavinenie, ktoré sa nebolo možné zabaviť a ktorá bola založená na súčasnom splnení troch podmienok a to nezákonného rozhodnutia, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vydaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Prvou esenciálnou podmienkou je teda existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodol tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. V zmysle § 4 citovaného zákona toto je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné, zrušené alebo zmenené. O vzťah príčinnej súvislosti potom ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, tzn. vtedy ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia ku škode by nebolo bývalo došlo. Z uvedeného je treba vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu mala byť týmto rozhodnutím spôsobená. Zodpovednosť štátu za nezákonný alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci, ktorým má za následok škodu je občianskoprávny vzťah. bol vo vzťahu k zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahoval vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadili ( citovaného ).

V danom prípade však podmienka, aby nezákonné rozhodnutie, z ktorého sa odvodzuje uplatnená škoda a ktorým bola škoda spôsobená, bolo pre nezákonnosť skutočne zrušené príslušným orgánom, splnená nie je, ale na druhej strane navrhovateľ následne rozsudkom Okresného súdu Senica, č.k. -432 z 20.03.2008 bol spod obžaloby oslobodený, pričom Krajský súd v Trnave uznesením č.k. -460 zo dňa 30.10.2008 odvolanie okresného prokurátora zamietol ako nedôvodné. Dôvodná je potom argumentácia odporcu v odvolaní, že s predmetnou skutočnosťou sa súd prvého stupňa dostatočne nevysporiadal.

Z obsahu spisu je zrejmé, súd prvého stupňa vykonal dôkaz listinou, keď na pojednávaní dňa 08.11.2012 oboznámil uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia, rozsudky súdu prvého stupňa, rozhodnutia odvolacích súdov, úkony advokáta splnomocneného na zastupovanie navrhovateľa v trestnom konaní, vychádzajúc z obsahu spisu Okresného súdu Skalica, sp. zn. , ktorý je aj aktuálne pripojený k predmetnému spisu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa však s obsahom týchto listinných dôkazov žiadnym spôsobom nevysporiadal. Právo na náhradu škody je pritom založené v danom prípade na podmienke, že rozhodnutie, od ktorého sa vznik škody odvodzuje bolo zrušené ako nezákonné. Súd predmetnú okolnosť, ktorá je najpodstatnejšou a z ktorej možno odvodzovať potom vznik škody, posúdenie jej výšky, príčinnú súvislosť, premlčanie a ostatné odporcom namietané dôvody, je primárnou a podstatnou okolnosťou, nemal preukázanú a neuviedol, ani svoj myšlienkový sled, ako dospel k svojmu záveru o oprávnenosti nároku (bez ohľadu na výšku uplatnenej škody).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný) prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra z odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu v zmysle SR. Odôvodnenie rozhodnutí potom povoľuje účastníkom konania posúdiť ako ich súd veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vychádzajúc z uvedených skutočností potom treba konštatovať, že pokiaľ sa navrhovateľ domáha od odporcu zaplatenia náhrady škody na základe nezákonného súdneho rozhodnutia, pričom podmienkou je, aby toto rozhodnutie bolo v ďalšom ako nezákonné zrušené a táto okolnosť v danom prípade splnená nie je, je nutné, aby súd prvého stupňa podrobne rozvinul svoju úvahu a myšlienkový postup týkajúci sa záveru, že v danom prípade vzhľadom na záver trestného stíhania navrhovateľa má za to, že zákonom stanovená podmienka nezákonnosti namietaného rozhodnutia splnená je. Už zo samotnej skutočnosti, že súd prvého stupňa si túto základnú otázku nevyriešil dostatočným spôsobom, pričom ide o základnú zákonnú podmienku týkajúcu sa možného priznania uplatnenej škody, od ktorého si navrhovateľ odvíja právo na zaplatenie náhradu škody, ktorá prestavuje uplatnenú žalovanú sumu, bolo treba dospieť k záveru, že predmetný rozsudok je nepreskúmateľný. Od posúdenia tejto základnej podstatnej podmienky sa totiž odvíja celý nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní. Stručné konštatovanie súdu, že uplatnená náhrada škody predstavuje škodu navrhovateľa za trovy právneho zastúpenia, ktorú je svojmu advokátovi povinný zaplatiť za právne služby poskytované v trestnom konaní zaplatiť, pričom predmetná škoda mu vznikla nezákonným rozhodnutím Policajného zboru OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003, ktorým bolo proti nemu začaté trestné stíhanie, následne bola voči nemu podaná obžaloba, bol vzatý do väzby a nakoniec bol spod obžaloby oslobodený, je nepostačujúce. Z takéhoto rozhodnutia súd potom nemá preukázané akými úvahami súd dospel k záveru, že ide o nezákonné rozhodnutie, nakoľko toto následne žiadnym orgánom zrušené nebolo. Nepostačujúcim je aj to, pokiaľ súd prvého stupňa upriamil pozornosť na to, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, ktorým bolo v danom prípade to, že navrhovateľ pod spod obžaloby oslobodený a preto má pri splnení ďalších predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia totiž vôbec nevyplýva čo bolo obsahom a podstatou rozhodnutia o vznesení obvinenia a na základe akých dôvodov potom bol navrhovateľ spod obžaloby v konečnom dôsledku oslobodený. Až po dôslednom uvážení týchto okolností bude možné dospieť k tomu, či navrhovateľom označené rozhodnutie o vznesení obvinenia možno považovať aj napriek tomu, že nebolo zrušené, za nezákonné a vyvodiť z toho zodpovednosť štátu na náhradu škody.

Čo sa týka samotnej existencie a preukázania vzniku škody ani v tejto časti nie je možné sa stotožniť s názorom súdu prvého stupňa. Škoda, ktorú si navrhovateľ uplatňuje má predstavovať advokátovi navrhovateľa v trestnom konaní neuhradenú odmenu za ním poskytnuté služby navrhovateľovi v sume 3.893,35 Eur. Navrhovateľ uznal voči advokátovi Mgr. Milanovi Sadloňovi nezaplatenú časť odmeny, t.j. záväzok čo do dôvodu a výšky, v sume 3.860,15 Eur a zaviazal sa uvedenú sumu zaplatiť v

nerovnomerných splátkach v čase od 01.01.2010 do 31.12.2012, s tým, že splátky bude uskutočňovať na účet advokáta, alebo v hotovosti do pokladne súdu. Súd prvého stupňa ani tento listinný dôkaz z hľadiska jeho záväznosti a vykonateľnosti uznania záväzku nevyhodnotil.

Škodou sa rozumie v zmysle zákona ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom. Poškodený je povinný vznik škody preukázať a v konaní o náhradu škody tak na ňom je dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol tento predpoklad splnený, musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. Totiž aj pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody je rozhodujúci stav v čase, keď súd vyhlasuje rozhodnutie o tomto nároku ( ) a nie stav, kedy s väčšou či menšou pravdepodobnosťou v najbližšej dobe nastane. Pokiaľ neexistuje škoda v čase rozhodovania súdu o tomto nároku na jeho náhradu, treba mať za to, že nárok bol uplatnený predčasne.

Vzhľadom na to, že medzičasom uplynula doba (lehota), do ktorej sa navrhovateľ zaviazal advokátovi odmenu zaplatiť, bude nutné, aby súd zistil, či k tomu skutočne došlo, ak áno, tak kedy a podľa výsledku zistenia prispôsobiť ďalší priebeh konania.

Podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná je argumentácia odvolateľa aj v tom smere, že súd prvého stupňa musí posúdiť každý úkon, za ktorý si obhajca uplatňuje náhradu a ktorá je súčasťou náhrady škody, aj z hľadiska, či sa jedná o úkony vynaložené účelne, smerujúce k obrane odporcu v trestnom konaní, nakoľko nie je postačujúca všeobecná argumentácia, že všetky úkony aj tie, ktoré boli vykonané počas trvajúcej väzby navrhovateľa v ÚVV Leopoldov súviseli s jeho obranou a neboli vykonané v súvislosti s bránením sa proti väzbe a v tejto súvislosti sa musí súd vysporiadať aj so vznesenou námietkou čiastočného premlčania nároku.

Dôvodným je odvolanie odporcu i v časti priznania úroku z omeškania odo dňa podania žiadosti na Ministerstvo spravodlivosti SR. Ministerstvo spravodlivosti totiž na vybavenie žiadosti navrhovateľa má zákonom stanovenú lehotu, preto sa odporca nemohol dostať do omeškania ani na druhý deň od podania žiadosti, tak ako to uzavrel bez podrobnejšieho odôvodnenia súd prvého stupňa.

S poukazom na vyššie uvedené bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa nutné v zmysle zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nakoľko postupom súdu spočívajúcom v nedostatočnom odôvodnení rozsudku sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom. Po takomto rozhodnutí odvolací súd vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie postupom podľa

Úlohou súdu prvého stupňa bude podrobne sa zaoberať vyriešením podstatnej otázky posúdenia nezákonnosti rozhodnutia, od ktorého si navrhovateľ odvodzuje uplatnenú náhradu škody. Po prípadnom doplnení dokazovania, po dôkladnom vyhodnotení vykonaného dôkazu listinami súd prvého stupňa bude môcť ďalej posúdiť uplatnenú škodu z ostaných rozhodujúcich aspektov, tzn. či ku škode na strane navrhovateľa už skutočne došlo, ak áno posúdiť jej výšku podľa jednotlivých čiastkových nárokov rozhodnúť o nej, vrátene uplatneného príslušenstva a následne rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo rešpektované právo účastníkov na spravodlivý súdny proces, aby rozhodnutie bolo preskúmateľné odvolacím súdom. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania ( ).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.