Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 480/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. Č., B., Ing. P. B., N., Ing. M. K., N., S. D., N.,

J. L., N., a Ing. M. A., N., zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

, , , a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. decembra 2006 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. januára 2004 a jemu predchádzajúcim

postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D., J. L. a Ing. M. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2009

doručená sťažnosť Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D., J. L. a Ing. M. A. (ďalej spolu len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listiny“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a

3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4.

decembra 2006 (ďalej aj „rozsudok zo 4. decembra 2006) a jemu predchádzajúcim

postupom, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1

T 36/90 z 20. januára 2004 (ďalej aj „rozsudok z 20. januára 2004“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Podaním z 29. septembra 2009 sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili prostredníctvom

svojho právneho zástupcu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom krajského súdu

z 20. januára 2004 uznaní vinnými „z trestnej činnosti v rámci tzv. Kauzy C.“. Proti

rozsudku sťažovatelia podali odvolanie, ktoré následne odôvodnili podaním zo 14. júla

2004 a doplnili podaním z 25. augusta 2004. Najvyšší súd odvolanie sťažovateľov svojím

rozsudkom zo 4. decembra 2006 zamietol. Sťažovatelia proti rozsudku najvyššieho súdu zo

4. decembra 2006 podali dovolanie, ktoré odôvodnili tým, že „bolo zásadným spôsobom

porušené právo na obhajobu (ust. ) a rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (ust. § 371 ods. 1 písm. g)

)“. Z informácií zverejnených v tlači sa sťažovatelia dozvedeli, že ich dovolanie

malo byť už začiatkom júna 2009 zamietnuté. Právny zástupca sťažovateľov následne

telefonicky v trestnej kancelárii najvyššieho súdu zistil, že „dovolací senát NS SR dňa 1. 6.

2009 rozhodol tak, že nevyhovel dovolaniu žiadneho zo sťažovateľov, pričom pracovníčka

tr. kancelárie odmietla oznámiť, či naše dovolanie bolo zamietnuté alebo odmietnuté“.

Písomné vyhotovenie rozhodnutia o dovolaní sťažovateľom do dňa podania sťažnosti

ústavnému súdu nebolo doručené.

Podľa sťažovateľov boli rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006

a rozsudkom krajského súdu z 20. januára 2004, ako aj ich vydaniu predchádzajúcim

postupom porušené v sťažnosti označené práva. Ochrana uvedených práv im podľa nich

nebola poskytnutá „ani na základe podaného dovolania, čo takisto predstavuje porušenie

týchto základných práv a slobôd, a to v takom istom rozsahu, pričom však vzhľadom na

nedoručenie rozhodnutia o dovolaní ku dňu vyhotovenia tejto ústavnej sťažnosti môže byť

rozsah tejto ústavnej sťažnosti rozšírený, príp. môže byť jej odôvodnenie doplnené.

Porušenie našich základných práv a slobôd rozhodnutím NS SR o dovolaní - či už

zamietnutím alebo odmietnutím dovolania - vyplýva fakticky aj z rozhodnutia Ústavného

súdu SR o našej predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sp. zn. -30 zo dňa 24. 9.

2008.“.

V rámci konania v uvedenej veci sťažovatelia najvyššiemu súdu preukázali, že

v archíve Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v L. sa nachádza „obrovské množstvo

svedeckých výpovedí, ktoré boli uskutočnené zákonným procesným postupom po začatí

trestného stíhania vo veci 14. 7. 1976 až do jeho prerušenia 31. 3. 1977, ako aj veľké

množstvo listinných dôkazov, ktoré zhromaždili vo veci vyšetrovatelia v tomto období“.

Tieto dôkazy boli vykonané v predmetnej trestnej veci pôvodne vedenej pod sp. zn.

ČVS: VV-38/76, nikdy sa však nestali súčasťou trestného spisu. Podľa sťažovateľov bez

uvedených dôkazov, ktoré „z hľadiska času, kedy boli vykonané (napr. svedecké výpovede

účastníkov diskotéky vykonané bezprostredne po začatí trestného stíhania vo veci), majú

veľkú dôkaznú hodnotu, sú akékoľvek skutkové zistenia súdu neúplné, a teda bez ich

vykonania pred súdom (v rámci zásady bezprostrednosti a ústnosti) nie je možné uskutočniť

zákonné vyhodnotenie dôkaznej situácie, predchádzajúce vyneseniu rozsudku.

Tým, že tieto v danej trestnej veci zákonne vykonané dôkazy neboli zaradené do

nášho spisového materiálu, došlo k predbežnej selekcii dôkazov. Právny poriadok SR však

predbežný výber dôkazov neumožňuje.“.

Podľa sťažovateľov nezaradenie týchto dôkazov do vyšetrovacieho spisu

„predstavuje zásadné porušenie nášho práva na obhajobu bez ohľadu na to, či tieto dôkazy

obsahujú skutočnosti svedčiace proti nám, alebo v náš prospech, keďže oprávnený hodnotiť

ich s dôsledkami právoplatného odsúdenia je výlučne súd, ktorý však túto možnosť nemal“.

Vo vzťahu k neexistencii predbežnej selekcie dôkazov sťažovatelia okrem iného

poukázali aj na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „Ústavný súd ČR“)

sp. zn. zo 7. januára 2004 a sp. zn. zo 4. októbra 2001.

Orgány činné v trestnom konaní, krajský súd i najvyšší súd svojím postupom

v uvedenom konaní sťažovateľov „obrali o možnosť, aby tieto dôkazy boli hodnotené

nezávislým a nestranným súdom. K týmto dôkazom sme nikdy nemali možnosť vyjadriť sa

a súdy ich nemohli hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Táto skutočnosť

mala reálny vplyv na zistenie skutočného stavu veci a následne na správne právne

posúdenie veci. Takýto postup je nevyhnutné považovať za zásah do nášho práva na

spravodlivý proces (právo na ochranu nezávislým a nestranným súdom) a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zároveň, tým, že tieto dôkazy boli ignorované, hoci

mnohé z nich obsahujú okolnosti svedčiace v náš prospech, došlo k porušeniu nášho práva

na obhajobu.

NS SR tým, že odmietol prihliadnuť na vykonané dôkazy nezákonne nezaradené do

súdneho spisu, zároveň pokračoval v posudzovaní veci na základe dôkazov predložených

stranou v procese neopodstatnene zvýhodnenou, a preniesol tak porušovanie zásady

rovnosti zbraní do ďalšieho stupňa konania. Porušením tejto zásady takisto došlo

k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva v zmysle

SR, ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných

práv a slobôd, a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.“.

V tejto súvislosti došlo aj k zásahu do ich práva nahliadať do spisu, ktoré je

zabezpečené plne iba v prípade, ak spis je úplný, inak dochádza k obmedzeniu možnosti

prípravy obhajoby. Požiadavka úplnosti vyšetrovacieho spisu vyplýva napokon aj

z ústavného princípu uvedeného v , ktorý neumožňuje orgánom činným

v trestnom konaní vykonávať selekciu dôkazov, ktoré zaradia do spisu.

Na základe sťažnosti pre porušenie zákona Najvyšší súd ČSFR v trestnej veci

vedenej pod sp. zn. rozsudkom z 19. októbra 1990 rozhodol, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 1983 a v konaní, ktoré mu prechádzalo, bol

porušený zákon v neprospech sťažovateľov, a uznesenie najvyššieho súdu z 25. apríla 1983

i krajského súdu v tejto veci zrušil, pričom krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom

rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Najvyšší súd ČSFR v uvedenom rozhodnutí

konštatoval potrebu „oboznámiť sa s celým spisovým materiálom a so všetkými dôkazmi od

začiatku trestného stíhania...“.

Krajský súd vo svojom rozsudku z 20. januára 2004 na viacerých miestach

konštatuje, že predmetné dôkazy vykonať nemohol, „nikdy neboli vypočutí spoluväzni,

ktorí mohli potvrdiť výpovede odsúdených o nátlaku zo strany spoluväzňov pri získavaní

priznávajúcich výpovedí, nebol vypočutý príslušník vnútornej ochrany väznice M. Z., ktorý

nezákonnosti vo väznici organizoval, nebol vypočutý hlavný vyšetrovateľ mjr. H., ktorý

vyšetroval tak skupinu H. a spol. v roku 1976, ako aj skupinu B. a spol. v roku 1981, nebol

vypočutý korunný svedok A. N. K. – posledný svedok, ktorý odprevádzal Ľ. C. pri odchode z

internátu. Neboli získané analýzy vzoriek vody, ktoré mohli vyvrátiť vyšetrovaciu verziu o

utopení poškodenej v jazierku...“.

Podľa sťažovateľov „Ak teda NS ČSFR konštatoval, že skutkový stav nebol

dostatočne objasnený a na jeho objasnenie nariadil vykonať určité procesné úkony, bez ich

vykonania (bez ohľadu na to, či je to možné alebo nie) nemôže byť skutkový stav ani teraz

dostatočne objasnený. Za takéhoto stavu dokazovania a vzhľadom na zásadu in dubio pro

reo je nutné považovať rozsudky KS v Bratislave a NS SR bez ďalšieho za nezákonné a ide

o porušenie nášho práva na spravodlivý proces a zaručeného práva na súdnu

ochranu, ako aj práva v zmysle čl. 6 ods. 2 Dohovoru, keďže naša vina nebola v dôsledku

toho preukázaná zákonným spôsobom.“.

K porušeniu v sťažnosti označených práv malo dôjsť aj v dôsledku nerešpektovania

požiadaviek kladených na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako krajským súdom, tak

i najvyšším súdom v predmetnej veci.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 20. januára 2004 „takmer celé pozostáva

len z opísania výpovedí svedkov a obžalovaných, ktoré boli urobené v jednotlivých štádiách

konania (s. 12 až 85). KS v Bratislave zúžil hodnotenie dôkazov na konštatovanie, že

výpovede svedkov obhajoby nepovažuje za dôveryhodné... Pri hodnotení dôkazov sa súd

nevysporiadal s tým, že títo svedkovia vypočutí v prípravnom konaní alebo na prvom

súdnom pojednávaní svoje výpovede po roku 1989 zmenili, spochybnili, resp. vypovedali, že

vyšetrovatelia sa im vyhrážali, vyvíjali na nich rôzne formy nátlaku či sugescie...

Súd sa v rámci odôvodnenia opiera o výpovede jednotlivých svedkov a obžalovaných,

neuvádza však konkrétne, o ktoré, keďže jednotliví svedkovia a obžalovaní boli vypočúvaní

opakovane (v rámci prípravného konania, na hlavnom pojednávaní v rámci pôvodného

konania, na hlavnom pojednávaní v rámci konania o sťažnosti pre porušenie zákona a na

hlavnom pojednávaní v rámci nového prejednania veci).

Takéto odôvodnenie rozsudku nemôže zodpovedať požiadavkám kladeným na jeho

obsah. Súd sa iba formálne vysporiadal s jednotlivými vykonanými dôkazmi. V odôvodnení

úplne absentuje vysvetlenie, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných

dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, čo nepochybne je aj tento prípad. Súd nepreveril

tvrdenia odsúdených o psychickom a fyzickom nátlaku a nevypočul osoby, ktoré mali byť

priamym nástrojom tohto nátlaku na odsúdených. Naopak, dôkazné bremeno vynúteného

priznania a nezákonne pod nátlakom získaných dôkazov preniesol ako v roku 1981, tak aj

v roku 2004 na odsúdených. Nezabezpečenie dôkazov v tomto smere napriek príkazu NS

ČSFR mu však nebránilo konštatovať, že tvrdeniam odsúdených neverí!“.

Taktiež rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 podľa sťažovateľov

nezodpovedá požadovaným kritériám. Najvyšší súd v ňom dospel k záveru, že «ďalšie,

údajne nami (sťažovateľmi pozn.) navrhované dôkazy (hoci s výnimkou znaleckého posudku

MUDr. Fialu, ktorého vyhotovenie sme zabezpečili v zmysle záverov NS ČSFR namiesto

súdov, išlo len o už vykonané dôkazy nachádzajúce sa v archíve) nie je potrebné vykonať,

„pretože dôkazy, ktoré už boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového

stavu, tvoria ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav. Táto reťaz dôkazov by

nebola porušená ani vykonaním navrhovaných dôkazov... “

NS SR teda fakticky vyhodnotil „novo navrhované“ dôkazy bez toho, aby boli ním

vykonané, a teda bez toho, aby sme sa mali právo k nim vyjadriť. Tým porušil zásadu

bezprostrednosti a ústnosti trestného konania a naše práva na prístup k súdu, spravodlivý

proces a obhajobu. Súd môže hodnotiť len dôkazy, ktoré sú pred ním vykonané a dôkazy

vyplývajúce z výpovedí osôb majú byť vykonané ústne, to znamená, že tieto osoby musí súd

vypočuť, pričom obžalovaný musí mať právo sa k tomu vyjadriť. Rozsudky súdov sú

vzhľadom na absenciu zákonných náležitosti nepreskúmateľné, čim hrubo zasahujú do

nášho práva na obhajobu.».

Právo na obhajobu bolo podľa sťažovateľov porušené v danej veci aj tým, že

„o konaní mnohých výsluchov obvinených či svedkov neboli obhajcovia upovedomení, čím

bola ich účasť na nich znemožnená“. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v rokoch

1982, 1983, 2004 a 2006 označili za jednoznačný a zákonný dôkaz o vine obžalovaných

výsluchy M. K. zo 16. júna 1981 a 18. júna 1981, na ktorých sa doznal k spáchaniu

uvedeného trestného činu, ktoré sa však konali bez vedomia a prítomnosti jeho obhajcu, ako

to vyplýva aj zo sťažnosti jeho obhajcu z 24. júna 1981 založenej v policajnom spise, avšak

nie súdnom spise v tejto veci. Vyšetrovatelia pritom v tom čase dosiahli súhlas M. K. s

výsluchom bez prítomnosti jeho obhajcu tým, že ho uviedli do omylu tvrdením, že jeho

ustanovený obhajca bol o výsluchu upovedomený. Odsúdený M. K. už pri ďalších

výsluchoch konaných 30. júna 1981 a 2. júla 1981 v prítomnosti svojho obhajcu spáchanie

trestného činu poprel. Neskôr sa v ďalších výpovediach, avšak nikdy nie na hlavnom

pojednávaní pred súdom, opäť „doznával k spáchaniu trestného činu“, avšak len preto, že

boli na neho vyvíjané „sadistické metódy nátlaku“ zo strany konfidenta nasadeného do cely

a psychickému tlaku, ktorým mu hrozili, že pokiaľ sa neprizná, bude popravený.

Podľa sťažovateľov v predmetnom konaní došlo aj k nezákonnému postupu orgánov

činných v trestnom konaní a súdov, pretože „odsúdený K. bol vypočutý celkom 24-krát,

odsúdený A. len v rokoch 1978 – 1980 vypovedal asi 30-krát a po jeho zadržaní vypovedal

33-krát. Odsúdený L. bol celkovo vypočutý 17-krát, odsúdený Č. 19-krát, odsúdený D. 8-

krát a odsúdený B. 14-krát. Po oboznámení sa s obsahom všetkých týchto výpovedí je

zrejmé, že absolútna väčšina všetkých výsluchov sa robila iba preto, aby sa dosiahlo

doznanie odsúdených. Odsúdení teda neustále sa opakujúcimi výsluchmi boli donucovaní k

svojmu doznaniu.“.

S poukazom na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 20. januára 2004

sťažovatelia uviedli, že krajský súd sa v odôvodnení „otázkou neustále sa opakujúcich

výsluchov nezaoberal a aj jeho odôvodnenie vo vzťahu k možnosti použitia násilia je

v rozpore s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozsudku...“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci si podľa sťažovateľov nesplnili ani

riadne povinnosť vyhodnotiť dôkazy, keď sa nedôsledne vyrovnali s rozpormi

v doznávajúcich výpovediach odsúdeného M. K., ktoré podľa nich boli vykonštruované

(nevyrovnali sa s tým, že si odsúdený M. K. v doznávajúcich výpovediach nepamätal

prítomnosť B. a D. na znásilnení a vražde, ako ani s tým, že si vo výpovediach pomýlil vilu

na S. s rodinným domom v P...).

V danom prípade podľa sťažovateľov rozsudku najvyššieho súdu predchádzal

„nezákonný postup KS v Bratislave a celej sústavy orgánov činných v trestnom konaní.

Pritom najmä k doznaniu odsúdených opreli súdy svoj záver o ich vine, čím sa ich

nezákonný postup stal súčasťou súdnych rozhodnutí, a teda bolo porušené naše právo na

spravodlivý proces.“.

Sťažovatelia taktiež poukázali na skutočnosť, že najvyšší súd svoj rozsudok zo

4. decembra 2006 vo vzťahu k uloženiu prísnejších trestov odôvodnil tým, že krajský súd

údajne „zabudol na odškodnenie obžalovaných, ktorí za prieťahy v tomto konkrétnom

trestnom konaní boli odškodnení rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky vo

forme peňažnej náhrady...“, a preto podľa názoru najvyššieho súdu „Dvojnásobné

odškodnenie z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, t. j. finančná náhrada, ako aj skrátenie

trestu odňatia slobody tak neprichádza do úvahy.“.

Uvedené odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 je podľa

sťažovateľov výsledkom nesprávnej aplikácie právnych noriem, pretože „v trestnom konaní

sa neodškodňuje, ale sa ukladajú tresty, a to na základe zásad upravených právnymi

predpismi. V danom prípade KS v Bratislave ako súd prvostupňový mohol existenciu

prieťahov, t. j. existenciu dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty v postavení sťažovateľov

pojať za poľahčujúcu okolnosť pri výmere trestu (najmä za okolností, kedy sťažovatelia

vedú po celý život po ich prepustení z výkonu trestu odňatia slobody bezúhonný život). NS

SR potom mal možnosť inak posúdiť existenciu a význam takejto poľahčujúcej okolnosti,

čomu však nezodpovedá uvedenie, že ide o neprípustné dvojnásobné odškodnenie. Uvedená

nesprávna aplikácia právnej normy predstavuje ďalšie porušenie nášho práva na

spravodlivý proces.“.

V doplnení svojej sťažnosti sťažovatelia okrem iného uviedli, že 4. augusta 2009 im

bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júna 2009, ktorým bolo

ich dovolanie podľa odmietnuté. V tejto súvislosti

sťažovatelia opätovne poukázali na právne závery vyslovené v uznesení ústavného súdu

sp. zn. z 24. septembra 2008, podľa ktorých povaha nimi uplatnených

námietok „zjavne napĺňa danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 383 Trestného

poriadku (dovolací dôvod podľa )“. Napriek tomu

najvyšší súd v uznesení z 1. júna 2009 uzavrel, že uvedený dovolací dôvod, ako ani ďalšie

sťažovateľmi uplatnené dovolacie dôvody, nie sú dané.

Najvyšší súd v uznesení z 1. júna 2009 zúžil výklad dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) na „porušenie práva na nutnú obhajobu alebo stav, kedy

obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať,

pričom práve v tom čase orgány činné v trestnom konaní reálne vykonávali procesné úkony

smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu“. Podľa sťažovateľov takýto výklad práva na

obhajobu zo strany najvyššieho súdu je len formálny a v rozpore s účelom tohto práva.

V závere sťažovatelia poukázali opätovne na skutočnosť, že súdy zúčastnené na

rozhodovaní v predmetnej veci rozhodli o ich vine napriek tomu, že v konaní nevykonali

všetky dôkazy nariadené Najvyšším súdom ČSFR v jeho rozhodnutí, čím porušili zásadu

prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. Neúplnosť skutkových zistení konštatovaná

Najvyšším súdom ČSFR podľa nich nebola odstránená, pretože ním nariadené dôkazy

neboli vykonané. Z tohto dôvodu možno mať pochybnosti o zistenom skutkovom stave, v

dôsledku neúplnosti zisteného skutkového stavu by sa mala uplatniť zásada in dubio pro reo

a sťažovatelia by mali byť oslobodení spod obžaloby. Hoci ústavnému súdu neprináleží

hodnotiť skutkové zistenia, podľa sťažovateľov „takéto exemplárne porušenie viazanosti

právnym názorom súdu vyššieho stupňa nepochybne je porušením práva na spravodlivý

proces“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vyslovil, že ich

základné práva podľa , , a ,

ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3

dohovoru boli rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 a jemu predchádzajúcim

postupom, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. januára 2004 a jemu

predchádzajúcim postupom porušené, zrušil uvedené rozsudky a vrátil vec krajskému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie, ako aj zaviazal najvyšší súd a krajský súd uhradiť im

spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za

protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, , a , , ,

ods. 2, čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj

rozsudkom krajského súdu z 20. januára 2004 a jemu predchádzajúcim postupom.

K porušeniu uvedených práv sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy

zúčastnené na rozhodovaní v ich veci nevykonali v rámci procesu dokazovania pred súdom

dôkazy, ktoré boli orgánmi činnými v trestnom konaní zákonne získané v období od začatia

trestného stíhania v tejto veci 14. júla 1976 až do jeho prerušenia 31. marca 1977, pričom

mnohé z nich svedčia v prospech sťažovateľov. Uvedeným postupom súdov zúčastnených

na rozhodovaní v tejto veci došlo k predbežnej selekcii dôkazov, ktoré nikdy neboli

v konaní pred súdom vykonané, následkom čoho došlo k odobratiu možnosti sťažovateľov

vyjadriť sa k týmto dôkazom, a tým aj k zásahu do zásady bezprostrednosti a ústnosti

vykonávania dôkazov súdom. Skutočnosť, že tieto dôkazy neboli súčasťou vyšetrovacieho

spisu, znamená, že nemohli byť posúdené nezávislým a nestranným súdom, čo malo

následne vplyv na zistenie skutkového stavu veci a ďalej aj na jej právne posúdenie,

v dôsledku čoho došlo v predmetnom konaní k porušeniu princípu rovnosti zbraní, práva na

spravodlivé súdne konanie i práva na obhajobu sťažovateľov. Rozsudok krajského súdu

z 20. januára 2004 a rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 považujú sťažovatelia

za arbitrárne, nezodpovedajúce požiadavkám kladeným na ich obsah zákonom,

predovšetkým vzhľadom na ich nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k vyhodnoteniu

rozporností vo výpovediach, neprevereniu tvrdení o psychickom a fyzickom nátlaku na

sťažovateľov počas konania a aj vzhľadom na nezákonnosť opakovaných výsluchov

sťažovateľov v uvedenom konaní.

II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006

Argumentácia sťažovateľov spočívala v namietanom porušení ich práva na obhajobu

selekciou dôkazov vykonanou súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v predmetnej veci,

v dôsledku čoho došlo k upretiu ich práva vyjadriť sa k týmto dôkazom, nesprávnemu

zisteniu skutkového stavu veci a následne aj jej nesprávnemu právnemu posúdeniu.

Sťažovatelia v argumentácii poukazujú na závery vyslovené v uznesení ústavného

súdu sp. zn. z 24. septembra 2008, z ktorých s poukazom na odmietnutie ich

dovolania najvyšším súdom uznesením sp. zn. z 1. júna 2009 odvodzujú

namietané porušenie nimi označených práv. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že aj

keď sťažnosť sťažovateľov bola vo vzťahu k ich argumentácii v tom čase ústavným súdom

v uvedenej časti odmietnutá z dôvodu nedostatku jeho právomoci na jej prerokovanie

a rozhodnutie (vzhľadom na existenciu opravného prostriedku – dovolania, ktorý mohli

v záujme ochrany svojich práv využiť), samotný výklad ustanovení zákona, v tomto prípade

, patrí výlučne najvyššiemu súdu. Vzhľadom na to ústavný súd mohol

k preskúmaniu uvedenej argumentácie sťažovateľov pristúpiť až po jej preskúmaní

a rozhodnutí o nej najvyšším súdom.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia

zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom sa vo svojej sťažnosti ani v jej doplnení

nedomáhali preskúmania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júna 2009,

ktorým bolo ich dovolanie odmietnuté, ústavný súd sa otázkou porušenia nimi označených

práv uvedeným rozhodnutím nemohol zaoberať.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006,

v ktorom tento súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov týkajúcej sa nevykonania

dôkazov, na ktoré v konaní poukázali, uviedol: «Dospel tiež k záveru, že ďalšie dôkazy,

ktorých vykonanie navrhli obžalovaní vo svojich odvolaniach, po ich preskúmaní, ako aj

obsahu k nim pripojených listín (napr. znalecké posudky, odborné vyjadrenia, odpisy

zápisníc o výpovediach svedkov, ktoré sú uložené v archíve v L...) nie je potrebné vykonať,

pretože dôkazy, ktoré už boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového

stavu, tvoria ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav. Táto reťaz dôkazov by

nebola porušená ani vykonaním navrhovaných dôkazov a ďalšie zabezpečovanie

a vykonávanie výsluchov jednotlivých svedkov navrhovaných obhajobou a vykonanie

ďalších navrhovaných dôkazov, by viedlo len k ďalšiemu neprimeranému predlžovaniu

tohto trestného konania.

Tu treba uviesť, že v zmysle ( 2b. v znení

neskorších predpisov) nie je nutné vykonať každý jeden známy, resp. navrhnutý dôkaz, ale

stačí vykonať dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre zistenie skutkového stavu a rozhodnutie

súdu. Senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že doposiaľ vykonané dôkazy sú vykonané

v zmysle skôr citovaného ustanovenia v takom rozsahu, ktorý je postačujúci pre zistenie

skutkového stavu a rozhodnutie súdu v tejto trestnej veci.

Navrhované dôkazy (osobný výsluch všetkých svedkov, záznamy ktorých výpovede sa

nachádzajú v archíve v L.), by nepochybne ako už bolo skôr uvedené, viedli k ďalšiemu

zbytočnému predĺženiu tohto trestného konania. Takémuto záveru vedie i poznámka

obhajoby prezentovaná v záverečných návrhoch na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu,

že je možné, že navrhovaní svedkovia nemusia hovoriť pravdu, ale treba ich vypočuť priamo

na hlavnom pojednávaní. Na podklade ich tvrdení o nutnosti osobne vypočuť priamo na

hlavnom pojednávaní, ako svedkov sestry C., ktoré mali potvrdiť alibi obžalovaných (tento

návrh bol základným kameňom podnetu na podanie a rozhodnutie o mimoriadnom

opravnom prostriedku) bolo potrebné zabezpečiť ich účasť, avšak po ich vypočutí na

hlavnom pojednávaní v obnovenom konaní, tieto svedkyne nepotvrdili pred súdom alibi

obžalovaných, uvedený dôkaz obhajoba v tomto odvolacom konaní už ani nespomínala.

Obhajoba v rámci spochybnenia zákonnosti postupu vyšetrovania v pôvodnom konaní

poukazovala na mimoriadny záujem médií v čase vyšetrovania posudzovaného činu a tlak

na orgány činné v trestnom konaní za účelom odhalenia a potrestania práve týchto

obžalovaných z N. Zo spisu však tiež vyplýva, že rodinní príslušníci obžalovaných boli na

významných postoch vtedajšej spoločnosti, mali svoj vplyv a ukazuje sa, že zasahovali, resp.

pokúšali sa zasiahnuť cez svoj vplyv, okrem oficiálnych sťažností a podaní, ako to bolo

podané, resp. prezentované obhajobou, na zamedzenie trestného stíhania obžalovaných.

Po zrušení pôvodného odsudzujúceho rozsudku v konaní o sťažnosti pre porušenie

zákona sa tiež rozbehla rozsiahla mediálna kampaň, ktorá v podstate jednostranne

z pohľadu obžalovaných informovala o nezákonnostiach pri stíhaniach obžalovaných

vtedajšom políciou a súdmi, uvádzala vyjadrenia obžalovaných, ako aj rozprávania „ich

príbehu“. V tejto súvislosti zostala nezodpovedané otázka, tu však treba zdôrazniť, že

odpovedať na ňu nebolo úlohou krajského súdu a ani najvyššieho súdu, a to či pri realizácii

mimoriadneho opravného prostriedku v roku 1990 sa neprejavil, resp. nevznikol stret

záujmov, keď osoby, ktoré do pôvodného rozhodnutia o vine stáli na strane obhajoby

obžalovaných, prešli na stranu obžaloby, resp. stranu s právom realizovať mimoriadny

opravný prostriedok.

Je nepochybné, že obvinený má právo obhajovať sa tak, ako uzná za vhodné, teda

môže sa priznať, popierať, klamať, odoprieť vypovedať, uvádzať rôzne skutočnosti, atď.

Avšak, aj toto právo má svoje obmedzenie, keď obvinený svojimi výpoveďami, tvrdeniami

nesmie spáchať trestný čin, ohovárať, ovplyvňovať svedkov, spoluobvinených a pod.

Vyjadrenia obžalovaných prostredníctvom vybraných médií a redaktorov po zrušení

pôvodného odsudzujúceho rozsudku počas dlhej doby (v právoplatne ešte neskončenej

trestnej veci) mohli nepochybne ovplyvňovať verejnosť, a tým aj prípadných svedkov, ktorí

mali a mohli byť v tejto trestnej veci vypočutí. Pričom, ako to už bolo skôr uvedené niektoré

zmeny vo svedeckých výpovediach vykonané na hlavnom pojednávaní po zrušení pôvodného

rozsudku boli zrejme urobené aj pod vplyvom aj tejto mediálnej kampane. Je len na úvahu,

či takéto konanie ktorému napomáhali niektoré vybrané médiá nehraničilo s konaním, ktoré

zakladá väzobný dôvod v zmysle ( v znení

neskorších predpisov).»

Sťažovatelia v súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa predbežnej selekcie dôkazov

poukazovali okrem iného i na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. ,

v ktorom ústavný súd rozhodoval o prípade, v ktorom vyšetrovateľ zamietol návrh

obvineného na doplnenie dokazovania iba preto, že usúdil, že navrhovaný dôkaz by vyznel

pravdepodobne v prospech obvinených, jeho vykonaním by nedošlo k zásadnému zvratu

dôkaznej situácie a naďalej by tu stáli dve tvrdenia proti sebe. Podľa Ústavného súdu ČR v

danom prípade išlo o postup a rozhodnutie, ktoré sú nielen v rozpore so základnými

princípmi trestného konania, ale navyše porušuje ústavne zaručené zásady a blíži sa až

k hranici ľubovôle v rozhodovaní. Ani toto rozhodnutie však nepopiera, že všeobecné súdy

nemajú povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania navrhne. Rozhodnutie

najvyššieho súdu o ďalšom postupe v konaní, resp. o tom, že z pred ním vykonaných

dôkazov je dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci, a preto ďalšie dôkazy

v konaní nie je potrebné vykonať, je zákonný procesný postup súdu, ktorý je potrebné

odlíšiť od selekcie dôkazov, v rámci ktorej je výber vykonávaných dôkazov motivovaný

snahou ovplyvniť dôkaznú situáciu v prospech/neprospech obžalovaných. Sťažovatelia

nepreukázali, že by sa rozhodnutím najvyššieho súdu o nevykonaní ďalších dôkazov menila

dôkazná situácia v tejto veci, resp. že by najvyšší súd z dôkazov v konaní preferoval tie,

ktoré potvrdzujú zvolenú skutkovú verziu. Nevykonanie uvedených dôkazov najvyšší súd

riadne odôvodnil nielen poukazom na možnosť neprimeraného predĺženia konania, čo bola

vzhľadom na to, že od doby spáchania trestného činu vraždy uplynula značne dlhá doba

(približne 28 rokov do začatia konania pred krajským súdom), úvaha opodstatnená, navyše

s ohľadom na uvedený časový odstup od predmetnej udalosti (vraždy poškodenej) je

odôvodnený predpoklad, že i celá rada navrhovaných svedkov by nevedela túto udalosť

popísať hodnoverne. Za vecne správnu a logickú v tomto smere možno považovať aj

argumentáciu najvyššieho súdu, v ktorej konštatoval, že samotná mediálna kampaň

v prospech sťažovateľov týkajúca sa tohto prípadu nepochybne mohla výrazným spôsobom

ovplyvniť prípadných svedkov, ktorí mali a mohli byť v tejto veci vypočutí. Z uvedeného

vyplýva, že podľa názoru ústavného súdu bol návrh sťažovateľov na vykonanie ďalších

dôkazov v predmetnom konaní najvyšším súdom neprijatý, resp. zamietnutý na základe

vecne adekvátneho odôvodnenia. Sťažovatelia mali v spise v predmetnej veci k dispozícii

všetky dôkazy, ktoré všeobecné súdy v predmetnom konaní riadne vykonali a na ktorých

svoje rozhodnutie založili. K porušeniu zásady ústnosti a bezprostrednosti vykonávania

dôkazov v rámci súdneho konania môže dôjsť v prípade, ak súd založí svoje rozhodnutie na

dôkazoch, ktoré v konaní riadne nevykonal, avšak rozhodnutím najvyššieho súdu

o nevykonaní ďalších dôkazov k porušeniu tejto zásady dôjsť nemohlo.

Ústavný súd taktiež preskúmal odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu

zo 4. decembra 2006 z pohľadu námietky sťažovateľov týkajúcej sa jeho arbitrárnosti, ako

aj rozsudok krajského súdu z 20. januára 2004 v rozsahu, v ktorom na jeho odôvodnenie

odkazuje rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006. V rámci odôvodnenia svojho

rozsudku zo 4. decembra 2006 najvyšší súd uviedol: «Po preskúmaní rozsiahlych odvolaní

obžalovaných a ich príloh, ako i vypočutí konečných návrhov, ktoré zo strany obhajcov

obžalovaných trvali niekoľko hodín a odvolania prokurátora, senát odvolacieho súdu

dospel k záveru, že základným sporom týchto strán trestného konania, t. j. obhajoby a

prokurátora, ktorý ako zástupca štátu podal obžalobu, je otázka zákonnosti výpovedí tých

obžalovaných, ktorí sa v prípravnom konaní priznali k spáchaniu žalovaných činov ako aj

hodnovernosti svedkov, ktorých priamo či nepriamo obžalovaných usvedčovali a z toho

vyplývajúca potreba vykonať ďalšie dôkazy, najmä tie, ktoré sa nachádzajú v archíve v L.

Odvolací súd po záverečnom súhrnnom vyhodnotení vykonaných dôkazov ako aj

podaných odvolaní a obsahu k ním pripojených listín dospel k záveru, že priznania

obžalovaných Ing. M. K., Ing. M. A., Ing. F. Č. a J. L. v prípravnom konaní neboli získané

nezákonným spôsobom – pod nátlakom zo strany vyšetrovateľov. Pokiaľ obhajoba a

obžalovaní tvrdili, že vyšetrovateľa pred výsluchom sa im vyhrážali trestom smrti, ak sa

nepriznajú, tieto tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zo záznamov o

výpovediach obžalovaných, a to aj tých, v ktorých sa priznali, ako aj v tých, kde svoje

konanie, v ktorých bolo kladené za vinu pri vznesení obvinenia a neskôr i obžalobou

popreli, ako aj z výpovedi vyšetrovateľov na hlavnom pojednávaní pred senátom na

hlavnom pojednávaní, je zrejmé, že obžalovaní boli pred každým výsluchom poučení o tom,

pre aký trestný čin sú stíhaní a za ktorý im hrozí trest smrtí, prípadne iný prísny trest, a že

priznanie sa a spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní pri objasňovaní tohto

trestného činu je poľahčujúca okolnosť, na ktorú súd prihliadne pri ukladaní trestu. Takéto

poučenie podané v zmysle platného zákona nie je možné hodnotiť ako psychický nátlak zo

strany vyšetrovateľa, ako to tvrdí obhajoba. Spolupráca a dohoda obžalovaného s políciou,

resp. prokurátorom pri objasňovaní trestných činov a usvedčovaní spolupáchateľov je

možná aj podľa teraz platného . Keby bol tlak na obžalovaných taký

veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní k žalovaným

trestným činom, no nestalo sa tak. Je tiež zaujímavé, že obžalovaní, ktorí sa priznali, po

čase odvolali svoje priznanie, a to ešte v prípravnom konaní, hoci hrozba trestom smrti

uvedená v zákone a uvádzaná pri každom poučení pred výsluchom trvala naďalej. Pričom

svoje priznávajúce výpovede urobili aj za prítomnosti obhajcu. Tiež treba uviesť, že

obžalovaní, najmä obžalovaný Ing. M. K. vo svojich priznávajúcich sa výpovediach uviedol

niektoré skutočnosti, ktoré neboli ani po rokoch vyšetrovateľom známe. Ako tiež vyplýva zo

záznamu výpovede obžalovaného Ing. M. A. na otázku vyšetrovateľa, resp. jeho tvrdenie, že

ho usvedčuje svedok, obžalovaný sa vyjadril: „Svedok kecá voloviny“. Takáto odpoveď

policajtom sa predsa nedá hodnotiť ako odpoveď človeka zlomeného nezákonným

psychickým nátlakom vyšetrovateľa, ktorý ho vyšetroval.

Krajský súd preto nepochybil, keď pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal

z výpovedí obžalovaných, ktorí sa v prípravnom konaní priznali a výpovede obžalovaných,

v ktorých popreli spáchanie nezákonného konania, ktoré im bolo kladené za vinu, hodnotil

ako účelové, v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti.

Jednotlivé výpovede obžalovaných podrobne rozviedol v odôvodnení napadnutého

rozsudku (str. 12 až 34), a preto odvolací súd na ich obsah poukazuje. Tieto výpovede sú

tiež podporené aj výpoveďami svedkov (I. U., J. Š., P. O.atď.), ktoré podporujú a dopĺňajú

skôr uvedené priznania sa obžalovaných. Odvolací súd po preskúmaní týchto svedeckých

výpovedí (str. 35 až 85 napadnutého rozsudku), ako aj ďalších dôkazov, ktoré boli

zamerané na preskúmanie ich hodnovernosti dospel k záveru, že tieto podporné a

usvedčujúce výpovede svedkov boli v prípravnom konaní vykonané zákonným spôsobom.

Neskoršie výpovede svedkov vykonané po rokoch v novom konaní pred senátom krajského

súdu vzhľadom na časový odstup ako aj mediálny tlak, ktorý bol vytváraný v prospech

obžalovaných, sa zmiernili, resp. zmenili v prospech obžalovaných. Takéto zmeny krajský

súd správne hodnotil ako účelové, resp. vykonané pod tlakom médií, v snahe pomôcť

obžalovaným. Zo spisu, najmä výpovedí niektorých svedkov tiež vyplýva, že bol na nich

vytváraný tlak tiež formou anonymných vyhrážok, aby nevypovedali v neprospech

obžalovaných. Pokiaľ v tejto veci vypovedala ako priama svedkyňa MUDr. B. (rodená Z.,

rozvedená V.), treba uviesť, že krajský súd správne vychádzal z jej výpovedi prípravného

konania, v ktorom usvedčovala obžalovaných a popisovala priebeh násilného konania zo

strany obžalovaných a ich jednotlivý podiel a aktivitu útokov voči poškodenej nebohej Ľ. C.

Jej neskoršiu zmenu výpovede v prospech obžalovaných, keď odvolala svoje tvrdenia voči

obžalovaným hodnotil ako účelovú zmenu, pričom správne vychádzal aj zo skutočnosti, že

táto svedkyňa bola odsúdená za trestný čin krivej výpovede práve vzhľadom na skôr

uvádzanú zmenu svojich výpovedí v tejto posudzovanej trestnej veci.

So zreteľom na záver, že výpovede, v ktorých sa niektorí obžalovaní (Ing. M. K., Ing.

M. A., Ing. F. Č. a J. L. - tento na svojej výpovedi zotrval aj pred súdom na hlavnom

pojednávaní v pôvodnom konaní a neskôr vzal svoje odvolanie proti pôvodnému

odsudzujúcemu rozsudku späť) priznali k žalovanému protizákonnému konaniu a v nich

usvedčovali seba ako aj ďalších spoluobžalovaných, neboli získané vynútene, a teda

nezákonne, spolu s usvedčujúcou výpoveďou svedkyne MUDr. B. a ďalších vyššie

uvedených svedkov, ktorí tieto priznania doplňujú, či už priamo alebo nepriamo, o

zákonnosti o ktorých nemá pochybnosti ani odvolací súd, je možné prijať taký skutkový

záver, aký uviedol Krajský súd v napadnutom rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ako súd odvolací, nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení, že obžalovaní sa

dopustili protizákonného konania tak, ako je uvedené v bodoch 1/ až 4/ skutkovej vety

napadnutého rozsudku.»

V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd podrobne skonštatoval, ktoré

skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými

úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov, predovšetkým pokiaľ si vzájomne

odporovali. Existencia rozporov medzi dôkazmi sama osebe neznamená, že by nebolo

možné uznať sťažovateľov vinnými zo spáchania trestného činu a že by akékoľvek rozpory

medzi dôkazmi museli nutne viesť k ich oslobodeniu spod obžaloby. Aj napriek rozporom

medzi dôkazmi všeobecné súdy dospeli podľa konkrétnej dôkaznej situácie k spoľahlivému

záveru o spáchaní trestného činu sťažovateľmi, predovšetkým dôsledným odôvodnením

vzniknutých rozporov v doznávajúcich výpovediach sťažovateľov, pričom prijatá skutková

verzia bola navyše potvrdená aj zo strany ďalších v predmetnom konaní vykonaných

dôkazov. Vykonaným dokazovaním a jeho zhodnotením neboli ako pravdivé preukázané

tvrdenia sťažovateľov o psychickom a fyzickom nátlaku vyvíjanom na nich zo strany

vyšetrovateľov, v dôsledku ktorého došlo k vynúteniu ich priznania (okrem výsluchu

vyšetrovateľov, v tejto súvislosti krajský súd poukázal na skutočnosť, že priznania

niektorých sťažovateľov sa uskutočnili aj za prítomnosti ich obhajcu a vo svojich

výpovediach uviedli skutočnosti súdu i vyšetrovateľom neznáme, ako aj zo spôsobu

správania sťažovateľa A., resp. jeho verbálneho prejavu zaznamenaného pri výsluchu).

Všeobecné súdy sa zaoberali podstatnými námietkami obhajoby, za preukázanú

považovali skutkovú verziu, ktorá má dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Z odôvodnenia napadnutých rozsudkov je zrejmé, ako sa všeobecné súdy vysporiadali

s obhajobou sťažovateľov, prečo nevyhoveli návrhom na vykonanie ďalších dôkazov,

a akými právnymi úvahami sa riadili, keď posudzovali preukázané skutočnosti podľa

príslušným ustanovení . Postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní

v predmetnej veci sa podľa ústavného súdu podarilo odstrániť pochybnosti zhodnotením

dôkazov voľne podľa ich vnútorného presvedčenia a po starostlivom, objektívnom

a nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. Podľa názoru

ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 nie je poznačený takými

nedostatkami odôvodnenia, ktoré by odôvodňovali vyslovenie záveru o jeho arbitrárnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a , , a listiny, ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 20. januára 2004

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin ).

Podľa účinného od 1. januára 2006 vo veciach,

v ktorých bola podaná obžaloba okresnému súdu pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom

opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná krajský súd podľa doterajších

predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania

nepríslušný súd.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len

„“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je

odvolanie.

Podľa ak nerozhodne odvolací súd podľa ,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže

odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,

prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa , a odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok tiež

a) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto

konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo

obhajoby,

b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení

alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba

dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom

by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že proti rozsudku krajského

súdu z 20. januára 2004 mali sťažovatelia možnosť podať odvolanie najvyššiemu súdu,

v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych

okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení krajského

súdu v konaní. Sťažovatelia realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania mali ako

obžalovaní možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v odvolaní proti

rozsudku z 20. januára 2004, a preto ústavný súd ich sťažnosť v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.C Záver

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní

podľa sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010