Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 474/2010
PDF · 235.24 KB
No categories available
IV. ÚS 474/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
rozhodnutiami Daňového úradu B. sp. zn. 602/231/97283/2005/HV a sp. zn.
602/231/97290/2005/HV z 10. novembra 2005 a rozhodnutiami Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-
93489/2005/992206-r z 2. januára 2006, ako aj namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv
a slobôd a tiež práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra
2010 doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutiami Daňového úradu B. (ďalej len
„daňový úrad“) sp. zn. 602/231/97283/2005/HV a sp. zn. 602/231/97290/2005/HV
z 10. novembra 2005 (ďalej aj „rozhodnutia daňového úradu“) a rozhodnutiami Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sp. zn. I/222/13872-
91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 (ďalej
aj „rozhodnutia daňového riaditeľstva“), ako aj porušenie základných práv podľa čl. 20
a čl. 46 ústavy, čl. 11 a čl. 36 listiny a tiež práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že sa dostal do omeškania so zaplatením
cestnej dane za rok 2001 a 2002, čo bolo podľa neho spôsobené daňovoprávnym konaním
v súvislosti s daňou z príjmov fyzických osôb, v dôsledku čoho zaplatil cestnú daň
za uvedené roky až v decembri 2002. Nadväzne na to mu bol ku koncu roka 2005 vyrubený
sankčný úrok.
V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na to, že „Sankčný úrok ako hmotnoprávny
inštitút podľa zákona č. 87/1994 Z. z. o cestnej dani v znení neskorších predpisov bolo
možné vyrubiť len do 31. decembra 2004, pretože od 1. januára 2005 bol uvedený zákon
zrušený; zaniklo objektívne právo.“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozhodnutiam daňového úradu
sp. zn. 602/231/97283/2005/HV a sp. zn. 602/231/97290/2005/HV z 10. novembra 2005,
ktorými mu bolo vyrubený sankčný úrok, odvolanie, o ktorom rozhodlo daňové riaditeľstvo
rozhodnutiami sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-
93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 tak, že napadnuté rozhodnutia daňového úradu
potvrdilo.
Nadväzne na to sťažovateľ podal 31. januára 2006 Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) žalobu proti označeným rozhodnutiam daňového riaditeľstva.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 36/2006, 2 S 96/2006 zo 4. marca 2008 (ďalej
aj „rozsudok krajského súdu“) žalobu o preskúmanie napadnutých rozhodnutí daňového
riaditeľstva zamietol potom, ako dospel k záveru, že „správny orgán správne vyrubil
sankčný úrok“ .
Dňa 30. apríla 2008 podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 tak,
že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
potvrdil potom, ako „po preskúmaní dôvodov odvolania zistil, že námietky žalobcu voči
právnemu posúdeniu skutkového stavu krajským súdom ako aj daňovými orgánmi neboli
dôvodné, rovnako neboli dôvodné aj ďalšie námietky...“.
Dňa 28. decembra 2009 doručil sťažovateľ najvyššiemu súdu dovolanie proti jeho
rozsudku sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009, o ktorom tento rozhodol uznesením
sp. zn. 1 Sdo/178/2009 zo 16. júna 2010 tak, že dovolacie konanie zastavil. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 3. augusta 2010.
Sťažovateľ tvrdí, že označené rozhodnutia daňového úradu sú paaktami (ničotnými
administratívnosprávnymi aktami), ktorými tento štátny orgán porušil jeho základné ľudské
práva. V súvislosti s týmto tvrdením argumentuje tým, že „Vzhľadom na vyššie uvedený
právny stav, po 1. januári 2005
„a) prestal existovať štátny administratívnoprávny (správny) orgán – daňový úrad,
ktorý by mal kompetenciu vyberať cestnú daň, ako štátnu daň,
b) prestala existovať cestná daň ako štátna daň,
c) prestala existovať kompetencia (právomoc a príslušnosť) štátnych
administratívnoprávnych (správnych) orgánov vyrubovať cestnú daň ako štátnu daň,
vrátane sankcionovania porušenia nezaplatenia takejto štátnej dane.
Uvedené paakty (ničotné akty) daňového úradu neboli rozhodnutiami kompetentných
štátnych administratívnoprávnych (správnych) orgánov a preto sa nestali právoplatnými
a nie sú vykonateľné – vymáhateľné.
2. Následne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky svojimi rozhodnutiami
potvrdilo paakty (ničotné akty) daňového úradu, čím potvrdilo ich protiústavnosť a tým
aj neprávoplatnosť a nevykonateľnosť. Aký iný právny dôsledok môžu mať obidve
rozhodnutia daňového riaditeľstva?“.
Pokiaľ ide o krajský súd a najvyšší súd, tie sa podľa sťažovateľa «jednak odmietli
zaoberať tým, že tak Daňový úrad B. ako aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky konali
v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a jednak zaoberali sa podaniami sťažovateľa len z hľadiska uplatnenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky súdny poriadok“) o správnom súdnictve. Tým v rozpore s princípom náležitého
zistenia skutkového stavu kauzy a právne náležitého jeho posúdenia zámerne alebo
v dôsledku odborného zlyhania nevysporiadali sa s ústavným základom kauzy. Veď predsa
už samotné zistenie postupu štátnych administratívnoprávnych (správnych) orgánov –
daňových orgánov Slovenskej republiky bolo a je právnym titulom na vyslovenie nulity tzv.
rozhodnutí bez ohľadu na uplatňovanie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
o správnom súdnictve.
Naviac, aby bolo možné aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
o správnom súdnictve, to predpokladá, že existoval kompetentný administratívnoprávny
(správny) – daňový orgán a že takýto daňový orgán mohol na základe zákona uplatniť
sankciu (hmotnoprávny aspekt) a že tento daňový orgán konal a rozhodol (procesnoprávny
aspekt) na základe zákonom upraveného procesného postupu. Teda
1. rozhodnutie, či iný akt musí vydať administratívnoprávny (správny) orgán.
V danej kauze už viac ako 10 mesiacov pred vydaním paaktov Daňovým úradom B.
takýto administratívnoprávny (správny) orgán neexistoval!!! Právne významná skutočnosť,
že daňové orgány zostali a existujú ako štátne administratívnoprávne (správne) orgány
s kompetenciami konať a rozhodovať v iných daniach ako v cestnej dani, ktorá bola
príjmom štátu – Slovenskej republiky, je iná vec.
Pre cestnú daň, ktorá bola príjmom štátu – Slovenskej republiky (v súčasnosti cestná
daň je príjmom vyšších územných celkov – samosprávnych krajov) štátne
administratívnoprávne (správne) orgány – daňové orgány zanikli 31. decembra 2004
pretože k uvedenému dátumu zanikla ich kompetencia. Paakty Daňového úradu B. boli
vydané 10. novembra 2005!!!
2. Pre konanie a rozhodovanie administratívnoprávnych (správnych) orgánov, teda
pre uplatnenie ich kompetencií musí existovať tak hmotnoprávna ako aj procesnoprávna
zákonná úprava; exces medzi zákonnou úpravou (tým čo má byť) a aplikáciou zákonnej
úpravy (tým čo v konkrétnom prípade je) administratívnoprávnymi (správnymi) orgánmi
umožňuje aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve.
Pritom zákonná úprava je materiálna podmienka (aj) pre uplatňovanie ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve.».
Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
„vyčerpal tak opravné prostriedky ako aj iné právne prostriedky, aby paakty boli v súlade
s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
uznané právne relevantným spôsobom za nulitné a právne vzťahy nimi založené aby boli
reštituované do zákonného stavu“.
Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci samej
rozhodol týmto nálezom:
„aa) Daňový úrad B. paaktmi (ničotnými aktmi) z 10. novembra 2005
č. 602/231/97283/2005/HV a č. 602/231/97290/2005/HV a Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky rozhodnutiami z 2. januára 2006 č. I/222/13872-91409/2005/992205-r
a č. I/222/14220-93489/2005/992206-r porušili čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
ab) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. septembra 2009 sp. zn.
5 Sžf 52/2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 Listy základných práv a slobôd, základné právo sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 a čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a preto kauzu vracia na ďalšie konanie;
b) priznal v súlade
ba) s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 1.500,- euro;
bb) s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov úplnú
náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie jednak sťažovateľa, že rozhodnutiami
daňového úradu sp. zn. 602/231/97283/2005/HV a sp. zn. 602/231/97290/2005/HV
z 10. novembra 2005 a rozhodnutiami daňového riaditeľstva sp. zn. I/222/13872-
91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 bol
porušený čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, a tiež tvrdenie, že rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 boli porušené jeho základné práva podľa
čl. 20 a čl. 46 ústavy a čl. 11 a čl. 36 listiny, ako aj právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
1. Ústavný súd posudzoval z hľadiska namietaného porušenia označených článkov
ústavy najprv tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta ich porušenie označenými
rozhodnutiami daňového úradu a daňového riaditeľstva.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba
vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane pred namietaným
porušením označených článkov ústavy a listiny vo vzťahu k rozhodnutiam daňového úradu
sp. zn. 602/231/97283/2005/HV a sp. zn. 602/231/97290/2005/HV z 10. novembra 2005
a rozhodnutiam daňového riaditeľstva sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn.
I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 rozhodoval na základe žaloby
o preskúmanie zákonnosti podanej sťažovateľom krajský súd, a to rozsudkom sp. zn.
2 S 36/2006, 2 S 96/2006 zo 4. marca 2008, ktorý v dôsledku odvolania podaného
sťažovateľom preskúmal najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 52/2008.
Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu
preskúmať namietané rozhodnutia daňového úradu a daňového riaditeľstva.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny rozhodnutiami daňového
úradu sp. zn. 602/231/97283/2005/HV a sp. zn. 602/231/97290/2005/HV z 10. novembra
2005 a rozhodnutiami daňového riaditeľstva sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r
a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 pri predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Ústavný súd ďalej posudzoval sťažnosť sťažovateľa z hľadiska namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy a čl. 11 a čl. 36 listiny a tiež
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 52/2008
z 30. septembra 2009.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany
základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných
podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná
včas. Podanie sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote
na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže
zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03,
I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).
Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je
postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje
aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 52/2008
z 30. septembra 2009 nadobudol právoplatnosť 2. decembra 2009.
V danej veci bola sťažnosť doručená ústavnému súdu 9. decembra 2010 (na poštovú
prepravu podaná 8. decembra 2010), teda s odstupom takmer jedného roka od nadobudnutia
právoplatnosti namietaného rozhodnutia.
Keďže v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv
na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy sťažnosťou smerujúcou proti napadnutému rozsudku
krajského súdu, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom,
bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
podanú oneskorene.
Vzhľadom na to, že nedostatok právomoci na prerokovanie sťažnosti a tiež
oneskorenosť jej podania sú základnými a neodstrániteľnými prekážkami konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nepovažoval za dôvodné v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti skúmať existenciu ďalších možných dôvodov brániacich prijatiu
sťažnosti na ďalšie konanie vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde (napr. zjavnú neopodstatnenosť).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom, a to pokiaľ ide o jeho návrh na zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
ako aj požadovanú úhradu trov konania, a ústavný súd už taktiež nepovažoval za potrebné
vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti, najmä na predloženie
splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010