Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 474/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2

ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd

rozhodnutiami Daňového úradu B. sp. zn. /HV a sp. zn.

/HV z 10. novembra 2005 a rozhodnutiami Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-

93489/2005/992206-r z 2. januára 2006, ako aj namietaného porušenia základných práv

podľa a , a Listiny základných práv

a slobôd a tiež práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2010 doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutiami Daňového úradu B. (ďalej len

„daňový úrad“) sp. zn. /HV a sp. zn. /HV

z 10. novembra 2005 (ďalej aj „rozhodnutia daňového úradu“) a rozhodnutiami Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sp. zn. I/222/13872-

91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 (ďalej

aj „rozhodnutia daňového riaditeľstva“), ako aj porušenie základných práv podľa čl. 20

a , a listiny a tiež práva podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že sa dostal do omeškania so zaplatením

cestnej dane za rok 2001 a 2002, čo bolo podľa neho spôsobené daňovoprávnym konaním

v súvislosti s daňou z príjmov fyzických osôb, v dôsledku čoho zaplatil cestnú daň

za uvedené roky až v decembri 2002. Nadväzne na to mu bol ku koncu roka 2005 vyrubený

sankčný úrok.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na to, že „Sankčný úrok ako hmotnoprávny

inštitút podľa o cestnej dani v znení neskorších predpisov bolo

možné vyrubiť len do 31. decembra 2004, pretože od 1. januára 2005 bol uvedený zákon

zrušený; zaniklo objektívne právo.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozhodnutiam daňového úradu

sp. zn. /HV a sp. zn. /HV z 10. novembra 2005,

ktorými mu bolo vyrubený sankčný úrok, odvolanie, o ktorom rozhodlo daňové riaditeľstvo

rozhodnutiami sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-

93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 tak, že napadnuté rozhodnutia daňového úradu

potvrdilo.

Nadväzne na to sťažovateľ podal 31. januára 2006 Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) žalobu proti označeným rozhodnutiam daňového riaditeľstva.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. , zo 4. marca 2008 (ďalej

aj „rozsudok krajského súdu“) žalobu o preskúmanie napadnutých rozhodnutí daňového

riaditeľstva zamietol potom, ako dospel k záveru, že „správny orgán správne vyrubil

sankčný úrok“ .

Dňa 30. apríla 2008 podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2009 tak,

že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

potvrdil potom, ako „po preskúmaní dôvodov odvolania zistil, že námietky žalobcu voči

právnemu posúdeniu skutkového stavu krajským súdom ako aj daňovými orgánmi neboli

dôvodné, rovnako neboli dôvodné aj ďalšie námietky...“.

Dňa 28. decembra 2009 doručil sťažovateľ najvyššiemu súdu dovolanie proti jeho

rozsudku sp. zn. z 30. septembra 2009, o ktorom tento rozhodol uznesením

sp. zn. zo 16. júna 2010 tak, že dovolacie konanie zastavil. Toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 3. augusta 2010.

Sťažovateľ tvrdí, že označené rozhodnutia daňového úradu sú paaktami (ničotnými

administratívnosprávnymi aktami), ktorými tento štátny orgán porušil jeho základné ľudské

práva. V súvislosti s týmto tvrdením argumentuje tým, že „Vzhľadom na vyššie uvedený

právny stav, po 1. januári 2005

„a) prestal existovať štátny administratívnoprávny (správny) orgán – daňový úrad,

ktorý by mal kompetenciu vyberať cestnú daň, ako štátnu daň,

b) prestala existovať cestná daň ako štátna daň,

c) prestala existovať kompetencia (právomoc a príslušnosť) štátnych

administratívnoprávnych (správnych) orgánov vyrubovať cestnú daň ako štátnu daň,

vrátane sankcionovania porušenia nezaplatenia takejto štátnej dane.

Uvedené paakty (ničotné akty) daňového úradu neboli rozhodnutiami kompetentných

štátnych administratívnoprávnych (správnych) orgánov a preto sa nestali právoplatnými

a nie sú vykonateľné – vymáhateľné.

2. Následne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky svojimi rozhodnutiami

potvrdilo paakty (ničotné akty) daňového úradu, čím potvrdilo ich protiústavnosť a tým

aj neprávoplatnosť a nevykonateľnosť. Aký iný právny dôsledok môžu mať obidve

rozhodnutia daňového riaditeľstva?“.

Pokiaľ ide o krajský súd a najvyšší súd, tie sa podľa sťažovateľa «jednak odmietli

zaoberať tým, že tak Daňový úrad B. ako aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky konali

v rozpore s a Listiny základných práv

a slobôd a jednak zaoberali sa podaniami sťažovateľa len z hľadiska uplatnenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) o správnom súdnictve. Tým v rozpore s princípom náležitého

zistenia skutkového stavu kauzy a právne náležitého jeho posúdenia zámerne alebo

v dôsledku odborného zlyhania nevysporiadali sa s ústavným základom kauzy. Veď predsa

už samotné zistenie postupu štátnych administratívnoprávnych (správnych) orgánov –

daňových orgánov Slovenskej republiky bolo a je právnym titulom na vyslovenie nulity tzv.

rozhodnutí bez ohľadu na uplatňovanie ustanovení

o správnom súdnictve.

Naviac, aby bolo možné aplikovať ustanovenia

o správnom súdnictve, to predpokladá, že existoval kompetentný administratívnoprávny

(správny) – daňový orgán a že takýto daňový orgán mohol na základe zákona uplatniť

sankciu (hmotnoprávny aspekt) a že tento daňový orgán konal a rozhodol (procesnoprávny

aspekt) na základe zákonom upraveného procesného postupu. Teda

1. rozhodnutie, či iný akt musí vydať administratívnoprávny (správny) orgán.

V danej kauze už viac ako 10 mesiacov pred vydaním paaktov Daňovým úradom B.

takýto administratívnoprávny (správny) orgán neexistoval!!! Právne významná skutočnosť,

že daňové orgány zostali a existujú ako štátne administratívnoprávne (správne) orgány

s kompetenciami konať a rozhodovať v iných daniach ako v cestnej dani, ktorá bola

príjmom štátu – Slovenskej republiky, je iná vec.

Pre cestnú daň, ktorá bola príjmom štátu – Slovenskej republiky (v súčasnosti cestná

daň je príjmom vyšších územných celkov – samosprávnych krajov) štátne

administratívnoprávne (správne) orgány – daňové orgány zanikli 31. decembra 2004

pretože k uvedenému dátumu zanikla ich kompetencia. Paakty Daňového úradu B. boli

vydané 10. novembra 2005!!!

2. Pre konanie a rozhodovanie administratívnoprávnych (správnych) orgánov, teda

pre uplatnenie ich kompetencií musí existovať tak hmotnoprávna ako aj procesnoprávna

zákonná úprava; exces medzi zákonnou úpravou (tým čo má byť) a aplikáciou zákonnej

úpravy (tým čo v konkrétnom prípade je) administratívnoprávnymi (správnymi) orgánmi

umožňuje aplikovať ustanovenia o správnom súdnictve.

Pritom zákonná úprava je materiálna podmienka (aj) pre uplatňovanie ustanovení

o správnom súdnictve.».

Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

„vyčerpal tak opravné prostriedky ako aj iné právne prostriedky, aby paakty boli v súlade

s a Listiny základných práv a slobôd

uznané právne relevantným spôsobom za nulitné a právne vzťahy nimi založené aby boli

reštituované do zákonného stavu“.

Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci samej

rozhodol týmto nálezom:

„aa) Daňový úrad B. paaktmi (ničotnými aktmi) z 10. novembra 2005

č. /HV a č. /HV a Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky rozhodnutiami z 2. januára 2006 č. I/222/13872-91409/2005/992205-r

a č. I/222/14220-93489/2005/992206-r porušili

a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

ab) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. septembra 2009 sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 Listy základných práv a slobôd, základné právo sťažovateľa

vlastniť majetok podľa a , a Listiny

základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a preto kauzu vracia na ďalšie konanie;

b) priznal v súlade

ba) s a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 1.500,- euro;

bb) s o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov úplnú

náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie jednak sťažovateľa, že rozhodnutiami

daňového úradu sp. zn. /HV a sp. zn. /HV

z 10. novembra 2005 a rozhodnutiami daňového riaditeľstva sp. zn. I/222/13872-

91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 bol

porušený a listiny, a tiež tvrdenie, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. septembra 2009 boli porušené jeho základné práva podľa

a a a listiny, ako aj právo podľa dodatkového

protokolu.

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

1. Ústavný súd posudzoval z hľadiska namietaného porušenia označených článkov

najprv tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta ich porušenie označenými

rozhodnutiami daňového úradu a daňového riaditeľstva.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba

vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane pred namietaným

porušením označených článkov a listiny vo vzťahu k rozhodnutiam daňového úradu

sp. zn. /HV a sp. zn. /HV z 10. novembra 2005

a rozhodnutiam daňového riaditeľstva sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn.

I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 rozhodoval na základe žaloby

o preskúmanie zákonnosti podanej sťažovateľom krajský súd, a to rozsudkom sp. zn.

, zo 4. marca 2008, ktorý v dôsledku odvolania podaného

sťažovateľom preskúmal najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. .

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať namietané rozhodnutia daňového úradu a daňového riaditeľstva.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie a listiny rozhodnutiami daňového

úradu sp. zn. /HV a sp. zn. /HV z 10. novembra

2005 a rozhodnutiami daňového riaditeľstva sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r

a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 pri predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok svojej právomoci ( ).

2. Ústavný súd ďalej posudzoval sťažnosť sťažovateľa z hľadiska namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a a a listiny a tiež

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2009.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany

základných práv a slobôd (, , ). Jednou zo zákonných

podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť ( zákona o súde). Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene ( ). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná

včas. Podanie sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote

na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže

zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. ,

, , ).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje

aj princíp právnej istoty (m. m. , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2009 nadobudol právoplatnosť 2. decembra 2009.

V danej veci bola sťažnosť doručená ústavnému súdu 9. decembra 2010 (na poštovú

prepravu podaná 8. decembra 2010), teda s odstupom takmer jedného roka od nadobudnutia

právoplatnosti namietaného rozhodnutia.

Keďže v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv

na ústavnom súde podľa sťažnosťou smerujúcou proti napadnutému rozsudku

krajského súdu, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom,

bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť podľa ako

podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že nedostatok právomoci na prerokovanie sťažnosti a tiež

oneskorenosť jej podania sú základnými a neodstrániteľnými prekážkami konania podľa

, ústavný súd nepovažoval za dôvodné v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti skúmať existenciu ďalších možných dôvodov brániacich prijatiu

sťažnosti na ďalšie konanie vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde (napr. zjavnú neopodstatnenosť).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom, a to pokiaľ ide o jeho návrh na zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,

ako aj požadovanú úhradu trov konania, a ústavný súd už taktiež nepovažoval za potrebné

vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti, najmä na predloženie

splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010