Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 212/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a podľa a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. M. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011

doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len „“)

a čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu“). Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol potvrdený

rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

a zo 4. marca 2008, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutí

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sp. zn.

I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára

2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že sa dostal do omeškania

so zaplatením cestnej dane za roky 2001 a 2002, čo bolo podľa neho spôsobené

daňovoprávnym konaním v súvislosti s daňou z príjmov fyzických osôb, v dôsledku čoho

zaplatil cestnú daň za uvedené roky až v decembri 2002. Nadväzne na to mu bol ku koncu

roka 2005 vyrubený sankčný úrok.

Podľa sťažovateľa sankčný úrok ako hmotnoprávny inštitút v zmysle zákona

č. o cestnej dani v znení neskorších predpisov účinnom v relevantnom čase

bolo možné vyrubiť len do 31. decembra 2004, pretože od 1. januára 2005 bol uvedený

zákon zrušený a objektívne právo zaniklo.

V nadväznosti na to podľa názoru sťažovateľa „zanikol tak daňový úrad ako štátny

administratívny (správny) orgán pre štátnu cestnú daň ako štátny administratívnoprávny

orgán pre štátnu cestnú daň ako zanikla aj jeho kompetencia (právomoc a príslušnosť),

daňový úrad v rozpore s a Listiny

základných práv a slobôd bez zákonného základu konal po 31. decembri 2004 a rozhodol

10. novembra 2005 paaktami (ničotnými) administratívnoprávnymi (správnymi) aktami.

Štátny administratívnoprávny (správny) orgán prisvojil si kompetenciu (právomoc

a príslušnosť) daňového úradu, ktorá mu neprislúchala. V dôsledku toho, objektívne

nemohlo ísť a ani nešlo o daňovoprávne konanie a o individuálne administratívnoprávne

(správne) rozhodnutia, ale išlo o paakty (ničotné akty).“.

V súvislosti s týmto tvrdením ďalej sťažovateľ argumentuje že „Vzhľadom na vyššie

uvedený právny stav, po 1. januári 2005

a) prestal existovať štátny administratívnoprávny (správny) orgán – daňový úrad,

ktorý by mal kompetenciu vyberať cestnú daň, ako štátnu daň,

b) prestala existovať cestná daň ako štátna daň,

c) prestala existovať kompetencia (právomoc a príslušnosť) štátnych

administratívnoprávnych (správnych) orgánov vyrubovať cestnú daň ako štátnu daň,

vrátane sankcionovania porušenia nezaplatenia takejto štátnej dane.

Rovnako v rozpore s a Listiny

základných práv a slobôd rozhodlo daňové riaditeľstvo, keď svojimi rozhodnutiami

z 2. januára 2006 potvrdilo paakty daňového úradu, hoci ex offo malo zákonnú povinnosť

uvedené paakty o vyrubení sankcie uznať za nulitné, neexistentné či absolútne neplatné.

Uvedená absolútna neplatnosť sa mala prejaviť v konštatovaní, že sankcia nemohla byť

uložená, pretože daňový úrad nemal kompetenciu na takéto konanie a vo výroku

rozhodnutia daňového riaditeľstva mala byť táto právne významná skutočnosť vyjadrená.“.

Krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. a zo 4. marca 2008

zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania rozhodnutí daňového

riaditeľstva sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-

93489/2005/992206-r z 2. januára 2006, dospel podľa sťažovateľa bez zákonného základu

k záveru, že po právnej stránke bola „kauza“ náležite posúdená. V spojitosti s tým

sťažovateľ uvádza, že „Uvedené tvrdenie krajského súdu zároveň preukazuje, že tento súd

sa vôbec nezaoberal – odmietol zaoberať – hoci sťažovateľ na to poukazoval,

fundamentálnymi právnymi aspektmi, akými je existencia štátnych administratívnoprávnych

(správnych) orgánov a v nadväznosti na to aj ich kompetenciou (právomoc a príslušnosť).“.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sa sťažovateľ vyjadruje

kriticky a predovšetkým namieta, že keď „konal a rozhodol o odvolaní proti rozsudku

krajského súdu, prehliadol, že podľa o cestnej dani v znení

neskorších predpisov zanikol ako štátny administratívnoprávny (správny) orgán pre cestnú

daň a že cestná daň už nie je štátna daň ale daň vyššieho územného celku – samosprávneho

kraja“.

Sťažovateľ sa s poukazom na uvedené dôvody domáha, aby ústavný súd zrušil

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň požaduje

priznanie finančného zadosťučinenia, ako aj úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v predmetnej veci pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že

podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 11. mája 2011 sa týka toho istého predmetu

konania a rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré už ústavný súd posudzoval

20. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. pri predbežnom

prerokovaní jeho sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 9. decembra 2010).

V konaní sp. zn. ústavný súd uznesením z 20. decembra 2010

odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

podľa a a a listiny a tiež práva podľa dodatkového

protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2009

z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Zo zistení ústavného súdu v konaní sp. zn.

vyplynulo, že sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

nadobudol právoplatnosť 2. decembra 2009. Vzhľadom na dátum právoplatnosti

označeného rozhodnutia a dátum doručenia predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa

(9. december 2010) ústavný súd v uvedenom uznesení konštatoval, že sťažnosť bola v tejto

časti podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde na podanie sťažnosti podľa .

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že rozhodnutie o odmietnutí

návrhu na začatie konania pre jeho oneskorené podanie je rozhodnutím „o podmienkach

konania“, ktoré má na mysli citovaný . Nejde však

o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to

isté právoplatne skončené konanie, ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý

bol odmietnutý ako oneskorene podaný ().

Ten istý nárok na ochranu ústavnosti však napriek uvedenému sťažovateľ uplatnil

aj v tomto konaní, v ktorom však navyše namieta aj porušenie práva zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru. Tak, ako v predošlom prípade, opäť tvrdí, že boli porušené jeho základné

práva podľa a a a listiny, ako aj právo podľa

čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn.

a zo 4. marca 2008 (vyplýva to jednoznačne z čl. III sťažnosti).

Z tejto právne významnej skutočnosti je zrejmé, že ústavný súd by mal opätovne

konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už právoplatne rozhodol uznesením č. k.

-11 z 20. decembra 2010.

Vo vzťahu k rozšíreniu petitu prerokúvanej sťažnosti oproti sťažnosti predošlej

aj o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súdu upriamuje

pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46

ods. 1 ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril

zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany (práva

na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Z porovnania obsahu prerokúvanej sťažnosti s obsahom sťažnosti sťažovateľa

vedenej pod sp. zn. nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

záver, že nejde o totožné veci, a to aj napriek tomu, že jeho predchádzajúca sťažnosť

smerovala navyše aj proti rozhodnutiam Daňového úradu Bratislava III

sp. zn. /HV a sp. zn. /HV z 10. novembra 2005

a rozhodnutiam daňového riaditeľstva sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn.

I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006, pričom ústavný súd ju v tejto časti pri

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Obidve sťažnosti sú založené na v zásade tých istých skutkových

a právnych skutočnostiach relevantných z hľadiska posudzovaného prípadu a týkajú sa tých

istých subjektov (sťažovateľa a najvyššieho súdu).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej neprípustnosť [ ], pretože

nedostatok podmienky konania nemožno v tomto konaní odstrániť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

nárokoch uplatnených sťažovateľom (návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia, priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie úhrady trov konania) a taktiež nebolo

už potrebné vyzývať sťažovateľa na predloženie kvalifikovaného splnomocnenia na jeho

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011