Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 19/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť H. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. júna 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. novembra 2010 doručená sťažnosť H. B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. júna 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, prvostupňového rozsudku

a rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 19. júna 2003

Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) proti „žalovaným 1. P., s. r. o., so

sídlom v B...“, a ďalším žalovaným v 2. až 10. rade domáhala, aby súd určil, že „je

nájomkyňou bytu č. 20 na 4 poschodí nehnuteľnosti – slobodárne... pozostávajúcej z jednej

miestnosti s príslušenstvom nachádzajúcom sa v K. na M., ku ktorému bytu nájom trvá

a uloženie povinnosti umožniť žalobkyni užívanie bytu č. 20...“.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 10. 11. 2008, sp. zn. , v spojení

s rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 10. 06. 2010, sp. zn. bol môj návrh

o určenie nájomného vzťahu zamietnutý...

Predmetom konania bolo určenie nájomného vzťahu k bytu, z ktorého som bola bez

právneho titulu v neskorých nočných hodinách (až do nadrána) násilím vysťahovaná,

spoločne s ostatnými obyvateľmi, domu M., K.. Po tomto vlastník domu začal vykonávať

stavebné úpravy, ktoré mu boli zo strany stavebného úradu zakázané príslušným

rozhodnutím, napriek, čomu v dome vytvoril nové byty s novým dispozičným riešením a tieto

odpredal, ktoré byty pre uvedenú prekážku neboli do skončenia tohto konania skolaudované

a ani zapísané v katastri nehnuteľnosti. Z obyvateľov domu (žalobcov) sa prevažne stali

bezdomovci...

Porušovateľ moju žalobu zamietol z dôvodu , že

predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhala

neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním...

Mám za to, že vec bola rozhodnutá arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone

a v rozpore s vykonaným dokazovaním porušil moje práva, a to podľa

SR, SR a Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv

a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným

súdom...“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa zaručené podľa ...,

... a ... dohovoru... na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým

a nestranným súdom, boli rozsudkom Krajského súdu..., zo dňa 10. 06. 2010, sp. zn.

, porušené.

Ústavný súd... zrušuje, rozsudok Krajského súdu... zo dňa 10. 06. 2010, sp. zn.

a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd... zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných

základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd... priznáva sťažovateľov finančné zadosťučinenie vo výške 333 € .

Porušovateľ je povinný, nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho zastúpenia

na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254, 88 €.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn.

z 10. júna 2010.

II.A K namietanému porušeniu a dohovoru

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

9. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v postupe

krajského súdu v odvolacom konaní, v ktorom napadnutým rozsudkom z 10. júna 2010

potvrdil „vo veci samej“ rozsudok okresného súdu z 10. novembra 2008. Sťažovateľka nie

je spokojná s právnym záverom krajského súdu, ktorý jej žalobu „zamietol z dôvodu § 680

ods. 1 , že predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne

z dôvodu, že som sa nedomáhala neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená

pred násilným vyprataním“.

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2010 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

12. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení krajský súd v podstatnom uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa , bez nariadenia

pojednávania ( ) a napadnutý rozsudok podľa ako vecne

správny potvrdil.

Žalovaná svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm.

a/, c/, d/, f/ , t. j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v (k odňatiu

možnosti konať pred súdom), že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu veci je v sporovom konaní odvolacím dôvodom

len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého

stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú

skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná

okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní

spôsobilým odvolacím dôvodom Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní

tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol

vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa

nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť

len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa je vykladaný tak, že sa týka

chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také

skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke

a ktorá nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie

nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.

a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov alebo prednesov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo

opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli

počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom

hodnotení dôkazov.

Nesprávnym právnym posúdením, veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil

iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,

ale nesprávne ho vyložil, príp. vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil

nesprávne právne závery.

Odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov

nemožno odvolanie žalobkyne považovať za dôvodne podané.

Podľa nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ

prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez

určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis

stavu bytu. Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len

z dôvodov ustanovených v zákone.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základnou podmienkou toho, aby

mohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o nájme bytu je existencia bytu.

Z vyplýva, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež

byty. Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods.

2 je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria, na trvalé bývanie, dané právoplatným

kolaudačným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia uvedeného rozhodnutia je

predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov

ako byty.

Vzhľadom na to, že v danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že je

nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie

bytu, základným predpokladom úspešnosti takéhoto žalobného návrhu bolo preukázanie, že

v danom prípade žalobkyni vznikol nájom k bytu.

V konaní pred súdom prvého stupňa však žiadnym spôsobom nebolo preukázané, aby

obytné priestory, ktoré žalobkyňa obývala, boli bytom. Nebolo súdu predložené žiadne

právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynulo, že obytný

priestor, ktorý bol žalobkyni pridelený do nájmu je bytom.

Žalobkyňa počas celého konania pred súdom prvého stupňa sama uvádzala, že

nehnuteľnosť v ktorej obývala obytné priestory je nehnuteľnosťou - slobodárňou, je teda

zrejmé, že nehnuteľnosť nie je podľa samotného tvrdenia žalobkyne bytovým domom.

Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na

trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je potrebné považovať za osobitný druh

nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie.

Ide o nájom obytných miestnosti v. zariadeniach určených na trvalé bývanie, ktorý je

upravený v a 718 .

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade

žalobkyni nevznikol nájom k bytu, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý výslovne

uzavrel, že nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom

obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorými si slobodárne, podnikové

ubytovne, penzióny a pod. Keďže, žalobkyni nevznikol nájom k bytu podľa záveru

odvolacieho súdu žalobkyňa sa nemôže úspešne domáhať určenia, že je nájomníčkou bytu

a nájom k tomuto bytu naďalej trvá a že žalovaní sú povinní umožniť jej užívanie bytu,

pretože jej žiaden nájom k bytu nevznikol, keďže obytné priestory ku ktorým jej vznikol

nájomný vzťah nie sú bytom.

Vychádzajúc zo správneho záveru súdu prvého stupňa o tom, že nájomný vzťah, ktorý

vznikol medzi žalobkyňou a žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami je nájmom

obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie, pričom otázku vzniku,

zmeny a zániku tohto nájomného vzťahu je potrebné posudzovať podľa ustanovení o nájme

bytu, pretože sú obsahom aj účelom im najbližšie ( ), prihliadajúc na ust.

ods. 6 , odvolací súd záver súdu prvého stupňa o tom, že zo strany právneho predchodcu

žalovaného v 1 rade došlo k vypovedaniu nájomnej zmluvy, ktorej neplatnosť, žalobkyňa

v zákonom stanovenej 3-mesačnej lehote nenapadla, preto sa tento nájomný vzťah skončil

uplynutím 3-mesačnej výpovednej lehoty dňa 30. 9. 2003, považuje za vecne správny.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa

v súvislosti s otázkou zániku nájomného vzťahu z dôvodu zániku prenajatej veci v zmysle

, pretože v konaní pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačným spôsobom

preukázané (znalecké dokazovanie, zápis zo šetrenia; stavebného úradu...), že pôvodné

ubytovacie jednotky zanikli v dôsledku stavebných úprav.

Neobstojí tvrdenie žalobkyne uvádzané v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne

zistil skutkový stav, pretože nevykonal dokazovanie zadovážením konkurzného spisu

a ohliadkou interiéru budovy, pretože uvedené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať právne

významnú skutočnosť a to tvrdenie, že priestory, ktoré boli žalobkyni prenajaté sú bytom,

pretože pre posúdenie, či prenajaté priestory spĺňajú podmienky bytu je rozhodujúce

právoplatne kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu a nie skutočnosť akým spôsobom

predmetné priestory boli odpredávané. Ani samotná ohliadka interiéru budovy sama osebe

nie je spôsobilá preukázať, že stavebnými úpravami je možné vrátiť nebytové priestory do

pôvodného stavu, pretože otázka vrátenia do pôvodného stavu nie je rozhodujúcou pre

posúdenie dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku.

V danom prípade postup súdu prvého stupňa, ktorý pojednával a rozhodol

v neprítomnosti žalobkyne, ale za prítomnosti jej právnej zástupkyne, je potrebné považovať

za správny a týmto postupom nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyni konať pred súdom,

pretože z prednesu zástupkyne žalobkyne možno vyvodiť záver o tom, že žalobkyňa si

neuplatnila právo byť prítomná na pojednávaní, pretože svojej klientke neoznámila termín

pojednávania, keďže s ňou nie je v kontakte, resp. je s ňou v kontakte iba cez tretiu osobu,

z čoho jednoznačným spôsobom vyplýva, že žalobkyňa nepožiadala súd o odročenie

pojednávania so žiadosťou, že chce byť osobne prítomná na pojednávaní.

Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za

vecne správne, čiastočne aj z iných dôvodov. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci

samej ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania

podľa majúc za to, že v. danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa podľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným.

Dôvody hodné osobitného zreteľa odvolací súd videl predovšetkým v predmete sporu,

prihliadajúc na skutočnosť, že k zániku predmetu nájmu došlo protiprávnym konaním

právneho predchodcu žalovaných.

Tie isté dôvody považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie

náhrady trov odvolacieho konania úspešným žalovaným, ktorí v odvolacom konaní boli

úspešní, preto v zmysle v spojení s by mali právo na

náhradu trov konania.“

13. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

15. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. júna 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu

17. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva zaručeného čl. 21

ods. 1 („Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto

v ňom býva.“) už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Akým postupom mal

krajský súd porušiť toto právo, však právne relevantným spôsobom nekonkretizovala.

Uviedla len, že „Porušovateľ zhliadol, že moje násilné vysťahovanie z bytu bolo

nezákonné... nezákonná bola aj prestavba bytu... Napriek tomu porušovateľ zhodnotil, že

vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.“.

18. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 21

ods. 1 by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

19. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu neexistuje príčinná súvislosť, nemohlo v nadväznosti na to

dôjsť ani k porušeniu ďalšieho sťažovateľkou označeného základného práva, v danom

prípade zaručeného .

III.

20. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011