Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 19/2011
PDF · 238.71 KB
No categories available
I. ÚS 19/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť H. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 344/2009 a jeho rozsudkom z 10. júna 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. novembra 2010 doručená sťažnosť H. B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 344/2009 a jeho
rozsudkom z 10. júna 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, prvostupňového rozsudku
a rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 19. júna 2003
Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) proti „žalovaným 1. P., s. r. o., so
sídlom v B...“, a ďalším žalovaným v 2. až 10. rade domáhala, aby súd určil, že „je
nájomkyňou bytu č. 20 na 4 poschodí nehnuteľnosti – slobodárne... pozostávajúcej z jednej
miestnosti s príslušenstvom nachádzajúcom sa v K. na M., ku ktorému bytu nájom trvá
a uloženie povinnosti umožniť žalobkyni užívanie bytu č. 20...“.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 10. 11. 2008, sp. zn. 24 C/25/2007, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 10. 06. 2010, sp. zn. 2 Co/344/2009 bol môj návrh
o určenie nájomného vzťahu zamietnutý...
Predmetom konania bolo určenie nájomného vzťahu k bytu, z ktorého som bola bez
právneho titulu v neskorých nočných hodinách (až do nadrána) násilím vysťahovaná,
spoločne s ostatnými obyvateľmi, domu M., K.. Po tomto vlastník domu začal vykonávať
stavebné úpravy, ktoré mu boli zo strany stavebného úradu zakázané príslušným
rozhodnutím, napriek, čomu v dome vytvoril nové byty s novým dispozičným riešením a tieto
odpredal, ktoré byty pre uvedenú prekážku neboli do skončenia tohto konania skolaudované
a ani zapísané v katastri nehnuteľnosti. Z obyvateľov domu (žalobcov) sa prevažne stali
bezdomovci...
Porušovateľ moju žalobu zamietol z dôvodu § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že
predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhala
neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním...
Mám za to, že vec bola rozhodnutá arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone
a v rozpore s vykonaným dokazovaním porušil moje práva, a to podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy
SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv
a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom...“
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy..., čl. 46 ods. 1
Ústavy... a čl. 6 ods. 1... dohovoru... na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým
a nestranným súdom, boli rozsudkom Krajského súdu..., zo dňa 10. 06. 2010, sp. zn.
2 Co/344/2009, porušené.
Ústavný súd... zrušuje, rozsudok Krajského súdu... zo dňa 10. 06. 2010, sp. zn.
2 Co/344/2009 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd... zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných
základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd... priznáva sťažovateľov finančné zadosťučinenie vo výške 333 € .
Porušovateľ je povinný, nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho zastúpenia
na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254, 88 €.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2
ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn.
2 Co 344/2009 z 10. júna 2010.
II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
9. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v postupe
krajského súdu v odvolacom konaní, v ktorom napadnutým rozsudkom z 10. júna 2010
potvrdil „vo veci samej“ rozsudok okresného súdu z 10. novembra 2008. Sťažovateľka nie
je spokojná s právnym záverom krajského súdu, ktorý jej žalobu „zamietol z dôvodu § 680
ods. 1 Občianskeho zákonníka, že predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne
z dôvodu, že som sa nedomáhala neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená
pred násilným vyprataním“.
10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, I. ÚS 204/2010), ako aj konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Co 344/2009 z 10. júna 2010 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
12. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení krajský súd v podstatnom uviedol:
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil.
Žalovaná svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm.
a/, c/, d/, f/ O. s. p., t. j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (k odňatiu
možnosti konať pred súdom), že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu veci je v sporovom konaní odvolacím dôvodom
len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná
okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní
spôsobilým odvolacím dôvodom Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní
tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa
nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť
len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. je vykladaný tak, že sa týka
chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také
skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke
a ktorá nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo
opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli
počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom
hodnotení dôkazov.
Nesprávnym právnym posúdením, veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, príp. vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil
nesprávne právne závery.
Odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov
nemožno odvolanie žalobkyne považovať za dôvodne podané.
Podľa § 685 ods. 1 OZ nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ
prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez
určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis
stavu bytu. Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len
z dôvodov ustanovených v zákone.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základnou podmienkou toho, aby
mohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o nájme bytu je existencia bytu.
Z § 118 ods. 2 OZ vyplýva, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež
byty. Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods.
2 OZ je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria, na trvalé bývanie, dané právoplatným
kolaudačným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia uvedeného rozhodnutia je
predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov
ako byty.
Vzhľadom na to, že v danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že je
nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie
bytu, základným predpokladom úspešnosti takéhoto žalobného návrhu bolo preukázanie, že
v danom prípade žalobkyni vznikol nájom k bytu.
V konaní pred súdom prvého stupňa však žiadnym spôsobom nebolo preukázané, aby
obytné priestory, ktoré žalobkyňa obývala, boli bytom. Nebolo súdu predložené žiadne
právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynulo, že obytný
priestor, ktorý bol žalobkyni pridelený do nájmu je bytom.
Žalobkyňa počas celého konania pred súdom prvého stupňa sama uvádzala, že
nehnuteľnosť v ktorej obývala obytné priestory je nehnuteľnosťou - slobodárňou, je teda
zrejmé, že nehnuteľnosť nie je podľa samotného tvrdenia žalobkyne bytovým domom.
Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na
trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je potrebné považovať za osobitný druh
nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie.
Ide o nájom obytných miestnosti v. zariadeniach určených na trvalé bývanie, ktorý je
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade
žalobkyni nevznikol nájom k bytu, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý výslovne
uzavrel, že nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom
obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorými si slobodárne, podnikové
ubytovne, penzióny a pod. Keďže, žalobkyni nevznikol nájom k bytu podľa záveru
odvolacieho súdu žalobkyňa sa nemôže úspešne domáhať určenia, že je nájomníčkou bytu
a nájom k tomuto bytu naďalej trvá a že žalovaní sú povinní umožniť jej užívanie bytu,
pretože jej žiaden nájom k bytu nevznikol, keďže obytné priestory ku ktorým jej vznikol
nájomný vzťah nie sú bytom.
Vychádzajúc zo správneho záveru súdu prvého stupňa o tom, že nájomný vzťah, ktorý
vznikol medzi žalobkyňou a žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami je nájmom
obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie, pričom otázku vzniku,
zmeny a zániku tohto nájomného vzťahu je potrebné posudzovať podľa ustanovení o nájme
bytu, pretože sú obsahom aj účelom im najbližšie (§ 853 OZ), prihliadajúc na ust. § 711
ods. 6 OZ, odvolací súd záver súdu prvého stupňa o tom, že zo strany právneho predchodcu
žalovaného v 1 rade došlo k vypovedaniu nájomnej zmluvy, ktorej neplatnosť, žalobkyňa
v zákonom stanovenej 3-mesačnej lehote nenapadla, preto sa tento nájomný vzťah skončil
uplynutím 3-mesačnej výpovednej lehoty dňa 30. 9. 2003, považuje za vecne správny.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa
v súvislosti s otázkou zániku nájomného vzťahu z dôvodu zániku prenajatej veci v zmysle
§ 680 ods. 1 OZ, pretože v konaní pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačným spôsobom
preukázané (znalecké dokazovanie, zápis zo šetrenia; stavebného úradu...), že pôvodné
ubytovacie jednotky zanikli v dôsledku stavebných úprav.
Neobstojí tvrdenie žalobkyne uvádzané v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal dokazovanie zadovážením konkurzného spisu
a ohliadkou interiéru budovy, pretože uvedené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať právne
významnú skutočnosť a to tvrdenie, že priestory, ktoré boli žalobkyni prenajaté sú bytom,
pretože pre posúdenie, či prenajaté priestory spĺňajú podmienky bytu je rozhodujúce
právoplatne kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu a nie skutočnosť akým spôsobom
predmetné priestory boli odpredávané. Ani samotná ohliadka interiéru budovy sama osebe
nie je spôsobilá preukázať, že stavebnými úpravami je možné vrátiť nebytové priestory do
pôvodného stavu, pretože otázka vrátenia do pôvodného stavu nie je rozhodujúcou pre
posúdenie dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku.
V danom prípade postup súdu prvého stupňa, ktorý pojednával a rozhodol
v neprítomnosti žalobkyne, ale za prítomnosti jej právnej zástupkyne, je potrebné považovať
za správny a týmto postupom nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyni konať pred súdom,
pretože z prednesu zástupkyne žalobkyne možno vyvodiť záver o tom, že žalobkyňa si
neuplatnila právo byť prítomná na pojednávaní, pretože svojej klientke neoznámila termín
pojednávania, keďže s ňou nie je v kontakte, resp. je s ňou v kontakte iba cez tretiu osobu,
z čoho jednoznačným spôsobom vyplýva, že žalobkyňa nepožiadala súd o odročenie
pojednávania so žiadosťou, že chce byť osobne prítomná na pojednávaní.
Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za
vecne správne, čiastočne aj z iných dôvodov. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci
samej ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania
podľa § 220 O. s. p. majúc za to, že v. danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa podľa § 150 O. s. p. pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným.
Dôvody hodné osobitného zreteľa odvolací súd videl predovšetkým v predmete sporu,
prihliadajúc na skutočnosť, že k zániku predmetu nájmu došlo protiprávnym konaním
právneho predchodcu žalovaných.
Tie isté dôvody považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov odvolacieho konania úspešným žalovaným, ktorí v odvolacom konaní boli
úspešní, preto v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. by mali právo na
náhradu trov konania.“
13. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
15. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.
2 Co 344/2009 z 10. júna 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B K namietanému porušeniu čl. 21 ods. 1 ústavy
17. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva zaručeného čl. 21
ods. 1 ústavy („Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto
v ňom býva.“) už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Akým postupom mal
krajský súd porušiť toto právo, však právne relevantným spôsobom nekonkretizovala.
Uviedla len, že „Porušovateľ zhliadol, že moje násilné vysťahovanie z bytu bolo
nezákonné... nezákonná bola aj prestavba bytu... Napriek tomu porušovateľ zhodnotil, že
vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.“.
18. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 21 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 21
ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
19. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie a napadnutým
rozhodnutím krajského súdu neexistuje príčinná súvislosť, nemohlo v nadväznosti na to
dôjsť ani k porušeniu ďalšieho sťažovateľkou označeného základného práva, v danom
prípade zaručeného čl. 21 ods. 1 ústavy.
III.
20. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011