Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 3/2011
PDF · 312.04 KB
No categories available
I. ÚS 3/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 3/2011-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B.,
Advokátska kancelária JUDr. M. B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1 prvou vetou
Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 MCdo 6/2010 z 22. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2010 doručená sťažnosť JUDr. R. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. M. B., s. r. o., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1 prvou vetou
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MCdo 6/2010 z 22. septembra
2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Porušovateľ porušil základné
práva a slobody Sťažovateľa... právoplatným rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa
22. septembra 2010 vo veci žalobcu... P... proti Sťažovateľovi ako Žalovanému o zaplatenie
1 957,25 EUR s príslušenstvom, ktorým rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co
36/2009 zo dňa 18. mája 2009 a Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 C 160/2006 zo dňa
12. novembra 2008 a to tak, že toto dovolanie zamietol...
Obchodná spoločnosť S... sa žalobou podanou na Okresný súd Humenné...
domáhala, aby Okresný súd zaviazal Sťažovateľa ako Žalovaného na zaplatenie sumy 1
957,25 EUR... s príslušenstvom vyplývajúcej z neuhradených faktúr za služby poskytované
na základe zmluvy o pripojení uzavretej medzi ňou a Žalovaným. V priebehu konania
Pôvodný žalobca postúpil predmetnú pohľadávku Žalobcovi v dôsledku čoho Okresný súd
rozhodol o pripustení zmeny účastníka na strane navrhovateľa, t. j. do konania na strane
navrhovateľa vstúpil Žalobca.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10C/160/2006 zo dňa 12. novembra 2008... rozhodol,
že Žalovaný je povinný zaplatiť Žalobcovi sumu 1 957,25 EUR... spolu s príslušenstvom.
Žalovaný sa... bránil tvrdením, že predmetnú účastnícku stanicu nepoužíval ani on, ani
členovia jeho rodiny, nakoľko v rodinnom dome počas relevantného obdobia nikto nebýval.
Táto skutočnosť je preukázateľná aj tým, že Sťažovateľ má dlhodobo nahlásený trvalý pobyt
na inej adrese a zároveň aj fakturovanými a využívanými službami na tejto adrese trvalého
pobytu Po obdržaní prvej faktúry podal Žalovaný dňa 18. novembra 2004 reklamáciu,
o ktorej vybavení bol vyrozumený po uplynutí viac ako mesiaca od jej podania
(28. decembra 2004), a to len formálnym listom bez presných informácií o odchádzajúcich
hovoroch, dĺžkach ich trvania a tarifách. Na základe článku VII bodu 6 reklamačného
poriadku Všeobecných podmienok Pôvodného žalobcu na poskytovanie „Verejnej
telekomunikačnej služby ISDN“ (ďalej len „Všeobecné podmienky“), ku ktorým Žalovaný
uzavretím zmluvy o pripojení pristúpil sa reklamácia nevybavená v lehote 30 dní považuje
za uznanú, t. j. Žalobca mal povinnosť ju akceptovať. Žalovaný Žalobcu prostredníctvom
konajúceho súdu vyzval, aby preukázal relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali reálne
poskytnutie služieb na základe zmluvy o pripojení. Dôkazy, ktoré Žalovaný navrhol sa
v konaní nepodarilo vykonať, nakoľko Žalobca nevedel označiť pracovníkov, ktorí
vybavovali reklamáciu Žalovaného a ani poskytnúť presný zoznam odchádzajúcich hovorov
za relevantné obdobie, ktorý by preukazoval reálne poskytnutie vyfaktúrovaných služieb.
Okresný súd Žalovanému s odvolaním sa na túto skutočnosť vytýkal, že relevantným
spôsobom nepreukázal tvrdenia uvedené vo svojich výpovediach, a teda Žalobcov nárok
uznal za opodstatnený...
Proti Rozsudku Okresného súdu podal Žalovaný... odvolanie, v ktorom žiadal, aby
Krajský súd... napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že Žalobcov návrh v celom rozsahu
zamietne...
Krajský súd... Rozsudok Okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s názorom Okresného
súdu, že Žalovaný v predmetnej právnej veci neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že
z telefónnej stanice nebolo v rozhodnom čase volané. Žalovanému vytkol, že v tomto smere
nepredložil a neoznačil žiadne podstatné dôkazy, ktoré by mohol súd vykonať. Svoje
tvrdenie oprel o skutočnosť, že ním označené dôkazy nebolo možné z objektívnych príčin
vykonať, nakoľko Žalobca záznamy o zozname hovorov z telefónnych staníc neuchováva
v elektronickej evidencii dlhšie ako jeden rok po ich uskutočnení...
Žalovaný... 2. decembra 2009 podal opakovaný podnet na podanie mimoriadneho
dovolania Generálneho prokurátora SR...
O Mimoriadnom dovolaní rozhodol Porušiteľ rozsudkom sp. zn. 3M Cdo 6/2010
zo dňa 22. septembra 2010... a to tak, že Mimoriadne dovolanie zamietol. Stotožnil sa
s právnymi závermi súdov nižších stupňov, že Žalovaný si nesplnil svoju procesnú povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovanému vytkol, že pokiaľ chcel v konaní
dosiahnuť úspech, mal prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia
mal označiť dôkazné prostriedky. Paradoxne však Porušiteľ v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že nevykonanie dôkazov, opakovane navrhnutých Žalovaným nemalo pre
predmetné konanie zásadný vyznám a bolo by nadbytočné, a preto nešlo o pochybenie na
strane súdov. Podľa názoru obsiahnutého v Rozsudku Najvyššieho súdu SR si Žalovaný
v tomto smere svoju procesnú povinnosť nesplnil a preto Porušiteľ Mimoriadne dovolanie
zamietol ako neopodstatnené. Porušiteľ v tejto súvislosti uvádza tzv. presúvanie dôkazného
bremena. Aj Žalovaný subjekt, ktorý sa chce v konaní ubrániť, musí na podporu svojich
tvrdení predložiť relevantné dôkazy.»
Sťažovateľ poukazuje na porušenie svojich práv rozsudkom najvyššieho súdu takto:
«V Rozsudku Najvyššieho súdu sa na strane 6 uvádza, že v sporovom konaní sa
uplatňuje prejednacia zásada. To znamená, že účastníci konania majú jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Skutočnosť, že určitý účastník je nositeľom dôkazného
bremena znamená, že ak sa ním tvrdená skutočnosť nepreukáže, má sa za to, že nenastala.
Následkom nesplnenia si týchto povinnosti je vydanie nepriaznivého rozhodnutia pre
stranu, ktorá svoje tvrdenia relevantne nepreukázala. Porušiteľ v Rozsudku Najvyššieho
súdu uvádza, že „dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech“. Ďalej konštatuje, že „Žalobcu zaťažuje
dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej“. Dôkazné
bremeno ohľadne tvrdených skutočností má ten účastník konania, ktorý tieto skutočnosti
tvrdí. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena, teda povinnosti tvrdenia, s ktorou je
neoddeliteľne spätá dôkazná povinnosť ako jediný dôkaz, o ktorý svoje tvrdenia oprel
predložil vystavené faktúry. Vystavenie faktúry však nie je možné za dostatočný dôkaz
považovať, nakoľko k jej vystaveniu mohlo dôjsť aj svojvoľne, prípadne s chybami, alebo
bez reálneho poskytnutia služieb. Predstavuje len účtovný doklad a nie dodací list. S týmto
názorom sa úplne stotožnil aj Generálny prokurátor SR, ktorý v Mimoriadnom dovolaní na
strane 5 uviedol, že „takýto dôkaz s prihliadnutím na námietky vznesené odporcom
(Sťažovateľom), ktorými spochybňoval vyúčtovanie služieb a žiadal ich vydokladovanie,
nemožno považovať za dostatočný“. Žalobca bol v tomto prípade úplne zbavený zákonnej
povinnosti náležité preukázať svoje tvrdenia.
Žalovanému bolo Porušiteľom a konajúcimi súdmi nižších stupňov vyčítané, že
neuniesol dôkazné bremeno, a teda o veci samej muselo byť rozhodnuté v jeho neprospech.
Porušiteľ v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Porušiteľ
Sťažovateľovi vyčíta neunesenie dôkazného bremena a neoznačenie relevantných dôkazov.
Na strane 7 Rozsudku Najvyššieho súdu SR uvádza, že „Žalovaný ale na preukázanie tohto
svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy.“ Takisto Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že
Sťažovateľ nepredložil žiadne podstatné dôkazy, ktoré by mohol súd vykonať. Pokiaľ teda
chcel Sťažovateľ dosiahnuť priaznivý výsledok vo veci, mal podľa Porušiteľa a konajúcich
súdov označiť dôkazné prostriedky na podporu svojich tvrdení.
Sťažovateľ však preukázateľne a opakovane... navrhoval, aby konajúce súdy
zaviazali Žalobcu na predloženie dôkazu, ktorý by preukázal oprávnenosť nárokovanej
sumy...
Je zákonnou povinnosťou súdu zaoberať sa námietkami a návrhy účastníka konania
za účelom úplného zistenia skutkového stavu a odstránenia rozporov, ktoré v
prebiehajúcom konaní vznikli. Práve naopak Porušiteľ uviedol, že vykonanie navrhnutého
dôkazu by nemalo zásadný význam (bolo by nadbytočné), a preto k tomu nepristúpil.
Rovnako sa nesprávne uspokojil s argumentom, že vykonanie navrhnutého dôkazu nebolo
objektívne možné nakoľko dokumentácia sa eviduje len v trvaní jedného roka, a túto
skutočnosť pripísal na škodu Žalovaného. Je logické, že Žalobca mal predsa vo svojom
záujme a so zreteľom na prebiehajúci spor o zaplatenie fakturovaných súm, tieto výpisy
hovorov uchovať.
V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že v prípade vykonania daného dôkazu by
sa potvrdili skutočnosti tvrdené Sťažovateľom, preukázalo by sa neunesenie dôkazného
bremena na strane Žalobcu a Sťažovateľ by dosiahol pre neho priaznivé rozhodnutie vo
veci. Sťažovateľ teda zásadne nesúhlasí s právnym názorom Porušiteľa o tom, že vykonanie
daného dôkazu by nemalo pre konanie zásadný význam...
Žalovaný údajne okrem iného nepreukázal, že sa v čase keď údajne došlo
k využívaniu účastníckej linky dochádzalo a následne v čase doručovania faktúr nezdržiaval
na predmetnom mieste. Predmetnú účastnícku stanicu nepoužíval ani Žalovaný, ani
členovia jeho rodiny, nakoľko v rodinnom dome počas relevantného obdobia nikto nebýval.
Táto skutočnosť je preukázateľná aj tým, že Sťažovateľ má dlhodobo nahlásený trvalý pobyt
na inej adrese a zároveň aj fakturovanými a využívanými službami na tejto adrese trvalého
pobytu. Žalobca mal naopak preukázať, že služby na predmetnej linke boli skutočne
poskytnuté bez ohľadu na to, či bolo dostatočne preukázané, že Žalovaný v tom čase v dome
býval. Rozhodujúce pre predmetný spor malo byť jednoznačné preukázanie, či predmetná
užívateľská linka bola alebo nebola v danom čase skutočne využívaná (samotné vystavenie
faktúr bez doloženia akýchkoľvek dôkazov zo strany Žalobcu túto skutočnosť nepreukazuje).
Porušiteľ taktiež neprihliadol na to, že Krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom
rozhodnutí nezaoberal skutočnosťou, že Žalobca svojim postupom pri vybavovaní
reklamácie porušil podmienky reklamácie stanovené vo Všeobecných podmienkach...
Porušiteľ... poukazuje na porušenie Sťažovateľa týkajúce sa neoznámenia zmeny
adresy na doručovanie, na druhej strane sa však nevysporiadal s námietkami a návrhmi
Sťažovateľa týkajúcimi sa článku VII bodu 6 reklamačného poriadku totožných
Všeobecných podmienok.
Toto konanie súdov opätovne preukazuje, že konajúce súdy v danom prípade
nerešpektovali zásadu rovnakého postavenia účastníkov konania, keďže opakovane
nerešpektovali návrhy Žalovaného na vykonanie dôkazov a nedali mu možnosť, aby sa
účinne bránil. Na ťarchu Žalovaného prisúdili dôkazné bremeno o preukazovaní opaku
tvrdení, ktoré Žalobca sám dôveryhodne a dostatočne nepreukázal.»
Sťažovateľ ďalej poukazuje na ďalšie porušenia všeobecných obchodných
podmienok zo strany žalobcu a je toho názoru, že „Konajúce súdy nepristúpili
k vyhodnoteniu všetkých predložených a navrhovaných dôkazov, nedostatočne zistili
skutkový stav, nevysporiadali sa s argumentmi Sťažovateľa na základe čoho došlo
k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor (uznaniu Žalobcovho nároku). Porušiteľ teda
napriek tomu, že Žalobca v priebehu celého konania nepreukázal tvrdenie o poskytnutých
službách a nepreukázal nárok na žalovanú sumu, potvrdil rozhodnutia súdov nižších
stupňov, čím boli porušené základné princípy občianskeho súdneho konania a základné
práva Sťažovateľa.
Správne a dostatočné zistenie skutkového stavu predstavuje nielen jednu zo
základných podmienok pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným zo
základných znakov ústavne ustanoveného postupu a ochrany práv. Príslušné súdy
nerešpektovali zásadu rovnosti účastníkov konania, zakotvenú v Čl. 12 ods. 1 a Čl. 47 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, kedy majú byť všetkým účastníkom konania dané rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv. Konajúce súdy nevzali do úvahy všetky skutkové tvrdenia a
vo veci nezákonne rozhodli. Generálny prokurátor SR v Mimoriadnom dovolaní namietal,
že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) OSP). O takúto procesnú vadu sa
jedná aj v prípade ak súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami OSP a toto procesné pochybenie malo za následok, že jeho rozhodnutie
v predmetnej právnej veci je nesprávne. Tento nedostatok neodstránil ani Porušiteľ, práve
naopak napadnuté rozhodnutia potvrdil, čím došlo k zásahu do základných práv
Sťažovateľa.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa
22. septembra 2010 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na:
spravodlivé súdne konanie, vyplývajúce z Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 LISTINY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;
súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z Čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 2 LISTINY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;
na rovnosť v konaní podľa Čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s Čl. 12 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a
na rovnosť v konaní podľa Čl. 37 ods. 3 v spojení s Čl. 1 prvá veta LISTINY
ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;
zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo
dňa 22. septembra 2010 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;
priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 C 160/2006 z 12. novembra 2008
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 36/2009 z 18. mája 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť sumu 58 964 Sk s príslušenstvom a na povinnosť zaplatiť
žalobkyni trovy súdneho konania.
Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený z týchto
dôvodov: „Navrhovateľ preukazoval, že odporcovi vyfakturoval poskytované služby
jednotlivými faktúrami, pričom neskôr dňa 9. 2. 2005 od zmluvy o pripojení odstúpil. Iba
voči jednej faktúre znejúcej na sumu 12.170,- Sk odporca podal reklamáciu, ktorá bola
vybavená v jeho neprospech.
Odporca svoju obranu založil na tom, že svoje záväzky si riadne voči navrhovateľovi
plnil, služby, ktoré mu boli poskytované nepresahovali 3.000,- Sk mesačne, že predmetnú
účastnícku stanicu prestal používať následne po tom, čo sa spolu s rodinou odsťahoval
z predmetného rodinného domu, avšak telefónna stanica ostala zachovaná z dôvodu
náhodných návštev. Reklamácia, ktorá bola vybavená zo strany navrhovateľa, bola
vybavená len formálne a ostatné faktúry mu doručené neboli, pretože v predmetnom
rodinnom dome nebýva.
Odvolací súd v zhode s prvostupňovým súdom bol toho názoru, že medzi účastníkmi
konania došlo k riadnemu uzavretiu zmluvy o pripojení, túto zmluvu nikto z účastníkov
nepoprel. Keďže táto okolnosť nebola sporná, správne pristúpil k preskúmavaniu naplnenia
jednotlivých podmienok týkajúcich sa poskytovania verejnej telekomunikačnej služby.
Pokiaľ odporca popieral doručenie predmetných faktúr, jeho tvrdenie mu bolo na ťarchu,
pretože v zmysle všeobecných podmienok týkajúcich sa poskytovania služieb hlavne
v článku 8 týkajúcich sa doručovania písomností, je užívateľ povinný každú zmenu adresy
na doručovanie oznámiť spoločnosti a až do okamihu doručenia oznámenia o zmene adresy
sa považuje za adresu určenú na doručovanie adresa, ktorá bola oznámená ako posledná.
V prípade doručovania písomností a upomienok zasielaných prostredníctvom pošty sa
považujú tieto písomnosti za doručené užívateľovi vtedy, ak zásielka nebola na pošte
vyzdvihnutá v určenej odbernej lehote. V tomto smere preto tvrdenia odporcu neboli
opodstatnené. Bolo len a len jeho povinnosťou spravovať sa podľa všeobecných podmienok
a okolnosti súvisiace s doručovaním mu písomnosti, vo vzťahu k tejto telefónnej stanici,
oznámiť navrhovateľovi zmenu adresy doručovania tak, aby mu tieto zásielky mohli byť
úspešne doručované, navyše ak vedel, že v predmetnom rodinnom dome, v ktorom bola
telefónna stanica nebola zrušená. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového
súdu, že dôkazné bremeno bolo na odporcovi. Mal preukázať, že z tejto telefónnej stanice
nemohlo byť volané. V tomto smere nepredložil a neoznačil žiadne podstatné dôkazy, ktoré
by mohol súd vykonať. Ním označené dôkazy týkajúce sa zoznamu hovorov z tejto telefónnej
stanice nebolo možné objektívne zabezpečiť v dôsledku neuchovávania záznamov dlhšie ako
jeden rok. Iný dôkaz k tomuto neoznačil. V zmysle všeobecných podmienok (ktoré sa v spise
nachádzajú), hlavne článku IV. bodu 11, užívateľ zodpovedá že všetky volania uskutočnené
z prístupu ISDN využívané ha poskytovanie verejných komunikačných služieb bez ohľadu,
na osobu, ktorá toto volanie uskutočnila a je povinný zaplatiť cenu za užívanie takto
poskytovaných služieb.
Súd prvého stupňa správne vyvodil, že bolo na odporcovi preukázať svoje tvrdenia.“
Rozsudok krajského súdu napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej
len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním č. k. VI/2 Pz 700/09-11 z 15. marca
2010 (ďalej len „mimoriadne dovolanie“).
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom mimoriadne dovolanie zamietol.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47
ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1
prvou vetou listiny rozsudkom najvyššieho súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1 prvou
vetou listiny rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označených základných práv
- nesprávnym právnym názorom najvyššieho súdu, že vykonanie dôkazu výpisom
hovorov by nemalo pre prebiehajúce konanie zásadný význam,
- tým, že najvyšší súd neprihliadal na to, že krajský súd sa nezaoberal vo svojom
rozsudku skutočnosťou, že žalobca porušil všeobecné obchodné podmienky pri vybavovaní
reklamácie, a tým, že neprerušil poskytovanie telekomunikačnej služby ISDN z dôvodu
nezaplatenia splatnej ceny,
- tým, že vyčíta sťažovateľovi porušenie všeobecných obchodných podmienok
neoznámením zmeny adresy na doručovanie a na druhej strane sa nevysporiadal
s námietkami sťažovateľa o porušení všeobecných obchodných podmienok žalobcom, a tak
nerešpektoval zásadu rovnakého zaobchádzania.
Mimoriadne dovolanie podal generálny prokurátor z dôvodu podľa § 243f ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a odôvodnil ho takto: „Okresný súd v Humennom
uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu bez toho, aby bol nárok
navrhovateľa riadne, v súlade s OSP, preukázaný. Aj napriek tomu, že na túto skutočnosť
odporca v konaní poukazoval a žiadal dlžnú sumu riadne vyšpecifikovať a to napríklad
predložením výpisov hovorov realizovaných za fakturované obdobie, z ktorých by bolo
zrejmé či a kam sa z účastníckej telefónnej stanice telefonovalo, s jeho požiadavkou na
preukázanie opodstatnenosti návrhu sa Okresný súd v Humennom vôbec nezaoberal a za
dôkaz preukazujúci opodstatnenosť návrhu považoval faktúry vystavené navrhovateľom.
Zo súdneho spisu teda vyplýva, že jediným dôkazom, o ktorý navrhovateľ oprel svoje
tvrdenie o existencii dlžnej sumy vo výške 58 964,- Sk sú ním vystavené faktúry. Takýto
dôkaz však s prihliadnutím na námietky vznesené odporcom, ktorými spochybňoval
vyúčtovanie služieb a žiadal ich vydokladovanie, nemožno považovať za dostatočný. V tejto
súvislosti neobstojí aj právny názor odvolacieho súdu (č. l. 183) podľa ktorého dôkazné
bremeno bolo na odporcovi a práve odporca mal preukázať, že z telefónnej stanice nemohlo
byť volané. Ním požadované dôkazy t. j. výpisy hovorov nebolo možné podľa názoru
odvolacieho súdu z objektívnych dôvodom zadovážiť, nakoľko ich navrhovateľ neuchováva
dlhšie ako jeden rok.
V sporovom konaní platí pravidlo, že dôkazné bremeno ohľadne tvrdených
skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý tieto skutočnosti tvrdí. V prejednávanej
veci bolo preto na navrhovateľovi, aby preukázal svoje tvrdenie o existencii
a opodstatnenosti uplatňovanej dlžnej sumy za služby vo výške 58 964,- Sk. Konajúce súdy
mali jeho tvrdenia preukázané iba faktúrami, pričom námietky odporcu spočívajúce
v spochybňovaní existenciu dlžnej sumy, ktoré odporca vnášal počas celého konania, vôbec
neboli zohľadnené. Preto za situácie, keď tvrdenia účastníkov o základe a výške
navrhovateľom uplatneného nároku boli od počiatku rozporné, bolo povinnosťou súdu tieto
rozpory odstrániť a za tým účelom sa zaoberať aj námietkami odporcu, ktorými požadoval,
aby navrhovateľ preukázal opodstatnenosť návrhu a to predložením dokladov, z ktorých
dospel k fakturovaným sumám atak posúdiť, či je daný základ návrhu na začatie konania
a v akej výške. Za absurdné treba označiť tvrdenie súdu, že nakoľko výpisy z hovorov
navrhovateľ archivuje iba jeden rok, je táto skutočnosť na škodu dôkazu odporcu. Naopak,
ak navrhovateľ bol v spore o zaplatenie fakturovaných súm, mal práve vo svojom záujme
výpisy hovorov uchovať.
Ako z vyššie uvedeného vyplýva, skutkové zistenia v danej veci nedávali okresnému
súdu (a ani odvolaciemu súdu) dostatočný základ pre jeho rozhodnutie, v dôsledku čoho je
konanie pred súdom postihnuté vadou spočívajúcou v porušení zákonných ustanovení
o dokazovaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b)
OSP).
Vadou konania v zmysle § 243f ods. l písm. b) OSP je najmä neúplnosť alebo
nesprávnosť zistení skutkového stavu nie však z pohľadu výsledkov hodnotenia vykonaných
dôkazov, ale z pohľadu postupu súdu v dôkaznom procese. O vadu konania pri zisťovaní
skutkového stavu veci sa jedná najmä vtedy, ak pri dokazovaní súdy nepostupovali v súlade
s § 120 OSP a rozhodli na základe nesprávne alebo neúplné zisteného skutkového stavu
veci, a to všetko len za predpokladu, že tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Inou vadou konania v danom prípade teda skutočnosť, že rozhodnutie Okresného
súdu v Humennom vychádza z nesprávne a neúplné zisteného stavu veci z dôvodu, že
navrhovateľ preukázateľne neuniesol dôkazné bremeno. Predmetnú vadu konania
neodstránil ani odvolací súd.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II.
ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že v ňom
nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových
a právnych záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom
zistení skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch či nedostatočnom
odôvodnení záverov najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol: «Z ustanovenia
§ 242 ods. 1 O. s. p. s použitím § 243i ods. 2 O. s. p. vyplýva, že súd rozhodujúci
o mimoriadnom dovolaní je viazaný tak rozsahom mimoriadneho dovolania, ako aj v ňom
uplatneným dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá len
vadami konania uvedenými v ustanovení § 237 O. s. p. a inými vadami, pokiaľ mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť Najvyšší
súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takýmto vadám. Vady
uvedené v § 237 O. s. p. neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia v konaní
o mimoriadnom dovolaní ani nevyšla najavo.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namieta, že v konaní na súdoch
nižších stupňov došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.). O procesnú vadu tejto povahy ide tiež vtedy, keď
súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku a jeho procesné pochybenie malo za následok, že jeho
rozhodnutie vo veci je nesprávne.
Úvodom treba poukázať na to, že mimoriadne dovolanie sa netýka otázky doručenia
predmetných faktúr; nenamieta sa v ňom, že závery nižších stupňov ohľadom okolností, za
ktorých došlo k doručeniu predmetných faktúr žalovanému, sú nesprávne. V dôsledku toho
sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o mimoriadnom dovolaní nezaoberal
námietkami žalovaného o ich nedoručení, ktoré zopakoval aj vo vyjadrení k mimoriadnemu
dovolaniu, a (z dôvodov vysvetlených bližšie už v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu)
vychádzal z toho, že uvedené faktúry boli žalovanému riadne doručené.
Podľa § 101 ods. 1 O. s. p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich
vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti
V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná
väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť
označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité
skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O. s. p., alebo preto, že takáto
skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia
dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného
bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného
bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ)
povinnosť bremeno tvrdenia vtom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej
základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne
a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať
uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané,
žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je
procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ
sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje
tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného
bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov
konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom. ako právna norma
vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.
Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení
dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
V danom prípade uzavretie zmluvy o pripojení potvrdil aj žalovaný (otázka uzavretia
tejto zmluvy nebola medzi nimi sporná). Žalobkyňa na preukázanie svojho tvrdenia
o poskytnutí plnenia predložila súdu ako dôkaz štyri faktúry. V týchto faktúrach sú
jednotlivé plnenia špecifikované jednak podľa fakturačného obdobia, druhu, jednotkovej
ceny, času á množstva [napríklad vo faktúre č. 8837055419 išlo fakturačné obdobie
„01. 10. 2004 - 31. 10. 2004“ s tým, že ako pravidelný poplatok (pozn. dovolacieho súdu:
povinnosť platiť ktorý, má účastník až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou
o pripojení spravidla aj v prípade, že iné služby nevyužíva) uvádza „ST ISDN Dynamik
zmenou TP1“ v množstve 1, cene 649 Sk (bez DPH), ďalej ako poplatky za prevádzku sa
uvádzajú „internet 0,19 tr. A“ v množstve 2, čase 3:08:59 a cene 113,80 Sk (bez DPH),
ďalej „miestne volania“ v množstve 44, čase 0:46:58 v cene 0,00 Sk, „volania na Orange“
v množstve 32, čase 0:34:36 a cene 244,20 Sk (bez DPH) a volania na „zahraničný mobil“
v množstve 31, čase 12:54:47 a cene 9 219,90 Sk (bez DPH), spolu v cene 12 170,00 Sk
(s DPH)]. Na preukázanie svojho tvrdenia o nezaplatení za poskytnuté plnenia žalobkyňa
predložila súdu upomienky: adresované žalovanému (napokon, skutočnosť, že nedošlo
k zaplateniu sporných súm, ani nebola sporná). S poukazom na vyššie uvedený stručný
výklad o bremene tvrdenia a bremene dôkazu možno konštatovať, že predložením týchto,
dokladov žalobkyňa plnila povinnosť účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení.
Na druhej strane žalovaný, plniac svoju povinnosť tvrdenia, uvádzal, že plnenia
podľa zmluvy o pripojení (pozn. dovolacieho súdu: zrejme aj vrátane plnenia, za ktoré je
účastník povinný platiť pravidelný poplatok až do zániku právneho vzťahu založeného
zmluvou o pripojení) mu nemohli byť poskytnuté, lebo koncové zariadenie nebolo nikým
využívané. Žalovaný ale na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy.
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v dôsledku toho správny
záver súdov nižších stupňov, že žalovaný nesplnil svoju procesnú, povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení.
Na druhej strane žalovaný, plniac svoju povinnosť tvrdenia, že plnenia podľa zmluvy
o pripojení (pozn. dovolacieho súdu: zrejme aj vrátane plnenia, za ktoré je účastník povinný
platiť pravidelný poplatok až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou o pripojení)
mu nemohli byť poskytnuté, lebo koncové zariadenie nebolo nikým využívané. Žalovaný ale
na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy. Podľa právneho názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v dôsledku toho správy záver súdov nižších
stupňov, že žalovaný nesplnil svoju procesnú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení.
Generálny prokurátor namieta, že dôkaz, o ktorý žalobkyňa oprela svoje tvrdenie
o existencii dlhu 58 964 Sk (žalobkyňou predložené faktúry), je nedostatočný a že súdy mali
vyhovieť návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania výpisom z odchádzajúcich hovorov,
lebo len tak y bolo možné zistiť, kedy a kam bolo z koncového zariadenia volané. Zo spisu
vyplýva, že takýto dôkaz (z dôvodov vysvetlených už odvolacím súdom) nemohol byť
v konaní vykonaný. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu však v danom prípade
nevykonanie uvedeného dôkazu nemalo zásadný význam.
So zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci treba osobitne zdôrazniť
podstatu tvrdení žalovaného. Keďže argumentoval tým, že telefónne zariadenie
v rozhodujúcom čase nebolo vôbec (nikým) využívané, bola bez právneho významu otázka
bližšieho zisťovania; údajov evidovaných žalobkyňou o tom, kedy a kani sa z neho
telefonovalo. Opodstatnený je preto záver, že z aspektu toho, čo žalovaný tvrdil, aby
dosiahol zamietnutie proti nemu smerujúcej žaloby, by vykonanie dokazovania týmto
dôkazom bolo v preskúmavanej veci nielen nemožné (vzhľadom na dobu, po ktorú sa
podklady archivujú), ale aj nadbytočné. Pokiaľ chcel byť žalovaný v konaní úspešný, mal
prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia (o nevyužívaní koncového
zariadenia) mal označiť dôkazné prostriedky. V uvedenom zmysle ale žalovaný procesnú
povinnosť tvrdenia nesplnil.
Z dôvodov vyššie uvedených dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
generálny prokurátor neopodstatnene podal mimoriadne dovolanie argumentujúc, že
v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. Vzhľadom
na to Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok zamietol podľa § 243b
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.»
Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je veľmi
podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne argumenty,
ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.
Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa podrobne
a dôsledne vysporiadal s dovolacím dôvodom uvedeným generálnym prokurátorom v jeho
mimoriadnom dovolaní, ktorým mal byť nesprávne a neúplne zistený stav veci, z dôvodu,
že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd podrobne ozrejmil teóriu dôkazného
bremena, ktorú následne aplikoval na prípad sťažovateľa, a tak odôvodnil svoj názor o tom,
že faktúra, ktorá obsahuje jednotlivé plnenia špecifikované podľa fakturačného obdobia,
druhu, jednotkovej ceny, času a množstva, je dostatočným dôkazom na podporu tvrdenia
žalobcu o tom, že sťažovateľovi boli poskytnuté služby, za ktoré požaduje platbu, a
následne aj názor o tom, že predložením výpisu hovorov by sa nepreukázalo tvrdenie
sťažovateľa o tom, že koncové zariadenie nebolo nikým využívané.
S takýmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje,
pričom konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne okolnosti, ktoré by
tento názor spochybnili.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym
názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.
Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť tiež tým, že najvyšší
súd neprihliadal na to, že krajský súd sa nezaoberal vo svojom rozsudku skutočnosťou, že
žalobca porušil všeobecné obchodné podmienky pri vybavovaní reklamácie tým, že
neprerušil poskytovanie telekomunikačnej služby ISDN z dôvodu nezaplatenia splatnej
ceny, a tým, že vyčíta sťažovateľovi porušenie všeobecných obchodných podmienok
neoznámením zmeny adresy na doručovanie, a na druhej strane sa nevysporiadal
s námietkami sťažovateľa o porušení všeobecných obchodných podmienok žalobcom, a tak
nerešpektoval zásadu rovnakého zaobchádzania. Vo vzťahu k týmto dôvodom sťažnosti
ústavný súd uvádza, že najvyšší súd je rozsahom mimoriadneho dovolania viazaný.
Skutočnosti uvádzané sťažovateľom neboli obsahom podaného mimoriadneho dovolania,
a preto sa nimi najvyšší súd ani nemohol zaoberať.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny
rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže s obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny treba
uviesť, že ustanovenie tohto článku v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci,
o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Ide vlastne skôr o kompetenčné ustanovenie
určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než
o ustanovenie zakladajúce základné právo. Vo veci sťažovateľa nerozhodoval orgán
verejnej správy. Je teda evidentné, že medzi uvedeným článkom ústavy, resp. listiny
a sťažovateľom napadnutým rozhodnutím neexistuje žiadna relevantná súvislosť.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011