Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 3/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B.,

Advokátska kancelária JUDr. M. B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2, v spojení s

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1 prvou vetou

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2010 doručená sťažnosť JUDr. R. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. M. B., s. r. o., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv

podľa a 2, v spojení s

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1 prvou vetou

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. septembra

2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Porušovateľ porušil základné

práva a slobody Sťažovateľa... právoplatným rozsudkom sp. zn. zo dňa

22. septembra 2010 vo veci žalobcu... P... proti Sťažovateľovi ako Žalovanému o zaplatenie

1 957,25 EUR s príslušenstvom, ktorým rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co

36/2009 zo dňa 18. mája 2009 a Okresného súdu Humenné sp. zn. zo dňa

12. novembra 2008 a to tak, že toto dovolanie zamietol...

Obchodná spoločnosť S... sa žalobou podanou na Okresný súd Humenné...

domáhala, aby Okresný súd zaviazal Sťažovateľa ako Žalovaného na zaplatenie sumy 1

957,25 EUR... s príslušenstvom vyplývajúcej z neuhradených faktúr za služby poskytované

na základe zmluvy o pripojení uzavretej medzi ňou a Žalovaným. V priebehu konania

Pôvodný žalobca postúpil predmetnú pohľadávku Žalobcovi v dôsledku čoho Okresný súd

rozhodol o pripustení zmeny účastníka na strane navrhovateľa, t. j. do konania na strane

navrhovateľa vstúpil Žalobca.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo dňa 12. novembra 2008... rozhodol,

že Žalovaný je povinný zaplatiť Žalobcovi sumu 1 957,25 EUR... spolu s príslušenstvom.

Žalovaný sa... bránil tvrdením, že predmetnú účastnícku stanicu nepoužíval ani on, ani

členovia jeho rodiny, nakoľko v rodinnom dome počas relevantného obdobia nikto nebýval.

Táto skutočnosť je preukázateľná aj tým, že Sťažovateľ má dlhodobo nahlásený trvalý pobyt

na inej adrese a zároveň aj fakturovanými a využívanými službami na tejto adrese trvalého

pobytu Po obdržaní prvej faktúry podal Žalovaný dňa 18. novembra 2004 reklamáciu,

o ktorej vybavení bol vyrozumený po uplynutí viac ako mesiaca od jej podania

(28. decembra 2004), a to len formálnym listom bez presných informácií o odchádzajúcich

hovoroch, dĺžkach ich trvania a tarifách. Na základe článku VII bodu 6 reklamačného

poriadku Všeobecných podmienok Pôvodného žalobcu na poskytovanie „Verejnej

telekomunikačnej služby ISDN“ (ďalej len „Všeobecné podmienky“), ku ktorým Žalovaný

uzavretím zmluvy o pripojení pristúpil sa reklamácia nevybavená v lehote 30 dní považuje

za uznanú, t. j. Žalobca mal povinnosť ju akceptovať. Žalovaný Žalobcu prostredníctvom

konajúceho súdu vyzval, aby preukázal relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali reálne

poskytnutie služieb na základe zmluvy o pripojení. Dôkazy, ktoré Žalovaný navrhol sa

v konaní nepodarilo vykonať, nakoľko Žalobca nevedel označiť pracovníkov, ktorí

vybavovali reklamáciu Žalovaného a ani poskytnúť presný zoznam odchádzajúcich hovorov

za relevantné obdobie, ktorý by preukazoval reálne poskytnutie vyfaktúrovaných služieb.

Okresný súd Žalovanému s odvolaním sa na túto skutočnosť vytýkal, že relevantným

spôsobom nepreukázal tvrdenia uvedené vo svojich výpovediach, a teda Žalobcov nárok

uznal za opodstatnený...

Proti Rozsudku Okresného súdu podal Žalovaný... odvolanie, v ktorom žiadal, aby

Krajský súd... napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že Žalobcov návrh v celom rozsahu

zamietne...

Krajský súd... Rozsudok Okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s názorom Okresného

súdu, že Žalovaný v predmetnej právnej veci neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že

z telefónnej stanice nebolo v rozhodnom čase volané. Žalovanému vytkol, že v tomto smere

nepredložil a neoznačil žiadne podstatné dôkazy, ktoré by mohol súd vykonať. Svoje

tvrdenie oprel o skutočnosť, že ním označené dôkazy nebolo možné z objektívnych príčin

vykonať, nakoľko Žalobca záznamy o zozname hovorov z telefónnych staníc neuchováva

v elektronickej evidencii dlhšie ako jeden rok po ich uskutočnení...

Žalovaný... 2. decembra 2009 podal opakovaný podnet na podanie mimoriadneho

dovolania Generálneho prokurátora SR...

O Mimoriadnom dovolaní rozhodol Porušiteľ rozsudkom sp. zn.

zo dňa 22. septembra 2010... a to tak, že Mimoriadne dovolanie zamietol. Stotožnil sa

s právnymi závermi súdov nižších stupňov, že Žalovaný si nesplnil svoju procesnú povinnosť

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovanému vytkol, že pokiaľ chcel v konaní

dosiahnuť úspech, mal prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia

mal označiť dôkazné prostriedky. Paradoxne však Porušiteľ v odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že nevykonanie dôkazov, opakovane navrhnutých Žalovaným nemalo pre

predmetné konanie zásadný vyznám a bolo by nadbytočné, a preto nešlo o pochybenie na

strane súdov. Podľa názoru obsiahnutého v Rozsudku Najvyššieho súdu SR si Žalovaný

v tomto smere svoju procesnú povinnosť nesplnil a preto Porušiteľ Mimoriadne dovolanie

zamietol ako neopodstatnené. Porušiteľ v tejto súvislosti uvádza tzv. presúvanie dôkazného

bremena. Aj Žalovaný subjekt, ktorý sa chce v konaní ubrániť, musí na podporu svojich

tvrdení predložiť relevantné dôkazy.»

Sťažovateľ poukazuje na porušenie svojich práv rozsudkom najvyššieho súdu takto:

«V Rozsudku Najvyššieho súdu sa na strane 6 uvádza, že v sporovom konaní sa

uplatňuje prejednacia zásada. To znamená, že účastníci konania majú jednak povinnosť

tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Skutočnosť, že určitý účastník je nositeľom dôkazného

bremena znamená, že ak sa ním tvrdená skutočnosť nepreukáže, má sa za to, že nenastala.

Následkom nesplnenia si týchto povinnosti je vydanie nepriaznivého rozhodnutia pre

stranu, ktorá svoje tvrdenia relevantne nepreukázala. Porušiteľ v Rozsudku Najvyššieho

súdu uvádza, že „dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka

konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť

rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech“. Ďalej konštatuje, že „Žalobcu zaťažuje

dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej“. Dôkazné

bremeno ohľadne tvrdených skutočností má ten účastník konania, ktorý tieto skutočnosti

tvrdí. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena, teda povinnosti tvrdenia, s ktorou je

neoddeliteľne spätá dôkazná povinnosť ako jediný dôkaz, o ktorý svoje tvrdenia oprel

predložil vystavené faktúry. Vystavenie faktúry však nie je možné za dostatočný dôkaz

považovať, nakoľko k jej vystaveniu mohlo dôjsť aj svojvoľne, prípadne s chybami, alebo

bez reálneho poskytnutia služieb. Predstavuje len účtovný doklad a nie dodací list. S týmto

názorom sa úplne stotožnil aj Generálny prokurátor SR, ktorý v Mimoriadnom dovolaní na

strane 5 uviedol, že „takýto dôkaz s prihliadnutím na námietky vznesené odporcom

(Sťažovateľom), ktorými spochybňoval vyúčtovanie služieb a žiadal ich vydokladovanie,

nemožno považovať za dostatočný“. Žalobca bol v tomto prípade úplne zbavený zákonnej

povinnosti náležité preukázať svoje tvrdenia.

Žalovanému bolo Porušiteľom a konajúcimi súdmi nižších stupňov vyčítané, že

neuniesol dôkazné bremeno, a teda o veci samej muselo byť rozhodnuté v jeho neprospech.

Porušiteľ v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Porušiteľ

Sťažovateľovi vyčíta neunesenie dôkazného bremena a neoznačenie relevantných dôkazov.

Na strane 7 Rozsudku Najvyššieho súdu SR uvádza, že „Žalovaný ale na preukázanie tohto

svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy.“ Takisto Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že

Sťažovateľ nepredložil žiadne podstatné dôkazy, ktoré by mohol súd vykonať. Pokiaľ teda

chcel Sťažovateľ dosiahnuť priaznivý výsledok vo veci, mal podľa Porušiteľa a konajúcich

súdov označiť dôkazné prostriedky na podporu svojich tvrdení.

Sťažovateľ však preukázateľne a opakovane... navrhoval, aby konajúce súdy

zaviazali Žalobcu na predloženie dôkazu, ktorý by preukázal oprávnenosť nárokovanej

sumy...

Je zákonnou povinnosťou súdu zaoberať sa námietkami a návrhy účastníka konania

za účelom úplného zistenia skutkového stavu a odstránenia rozporov, ktoré v

prebiehajúcom konaní vznikli. Práve naopak Porušiteľ uviedol, že vykonanie navrhnutého

dôkazu by nemalo zásadný význam (bolo by nadbytočné), a preto k tomu nepristúpil.

Rovnako sa nesprávne uspokojil s argumentom, že vykonanie navrhnutého dôkazu nebolo

objektívne možné nakoľko dokumentácia sa eviduje len v trvaní jedného roka, a túto

skutočnosť pripísal na škodu Žalovaného. Je logické, že Žalobca mal predsa vo svojom

záujme a so zreteľom na prebiehajúci spor o zaplatenie fakturovaných súm, tieto výpisy

hovorov uchovať.

V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že v prípade vykonania daného dôkazu by

sa potvrdili skutočnosti tvrdené Sťažovateľom, preukázalo by sa neunesenie dôkazného

bremena na strane Žalobcu a Sťažovateľ by dosiahol pre neho priaznivé rozhodnutie vo

veci. Sťažovateľ teda zásadne nesúhlasí s právnym názorom Porušiteľa o tom, že vykonanie

daného dôkazu by nemalo pre konanie zásadný význam...

Žalovaný údajne okrem iného nepreukázal, že sa v čase keď údajne došlo

k využívaniu účastníckej linky dochádzalo a následne v čase doručovania faktúr nezdržiaval

na predmetnom mieste. Predmetnú účastnícku stanicu nepoužíval ani Žalovaný, ani

členovia jeho rodiny, nakoľko v rodinnom dome počas relevantného obdobia nikto nebýval.

Táto skutočnosť je preukázateľná aj tým, že Sťažovateľ má dlhodobo nahlásený trvalý pobyt

na inej adrese a zároveň aj fakturovanými a využívanými službami na tejto adrese trvalého

pobytu. Žalobca mal naopak preukázať, že služby na predmetnej linke boli skutočne

poskytnuté bez ohľadu na to, či bolo dostatočne preukázané, že Žalovaný v tom čase v dome

býval. Rozhodujúce pre predmetný spor malo byť jednoznačné preukázanie, či predmetná

užívateľská linka bola alebo nebola v danom čase skutočne využívaná (samotné vystavenie

faktúr bez doloženia akýchkoľvek dôkazov zo strany Žalobcu túto skutočnosť nepreukazuje).

Porušiteľ taktiež neprihliadol na to, že Krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom

rozhodnutí nezaoberal skutočnosťou, že Žalobca svojim postupom pri vybavovaní

reklamácie porušil podmienky reklamácie stanovené vo Všeobecných podmienkach...

Porušiteľ... poukazuje na porušenie Sťažovateľa týkajúce sa neoznámenia zmeny

adresy na doručovanie, na druhej strane sa však nevysporiadal s námietkami a návrhmi

Sťažovateľa týkajúcimi sa článku VII bodu 6 reklamačného poriadku totožných

Všeobecných podmienok.

Toto konanie súdov opätovne preukazuje, že konajúce súdy v danom prípade

nerešpektovali zásadu rovnakého postavenia účastníkov konania, keďže opakovane

nerešpektovali návrhy Žalovaného na vykonanie dôkazov a nedali mu možnosť, aby sa

účinne bránil. Na ťarchu Žalovaného prisúdili dôkazné bremeno o preukazovaní opaku

tvrdení, ktoré Žalobca sám dôveryhodne a dostatočne nepreukázal.»

Sťažovateľ ďalej poukazuje na ďalšie porušenia všeobecných obchodných

podmienok zo strany žalobcu a je toho názoru, že „Konajúce súdy nepristúpili

k vyhodnoteniu všetkých predložených a navrhovaných dôkazov, nedostatočne zistili

skutkový stav, nevysporiadali sa s argumentmi Sťažovateľa na základe čoho došlo

k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor (uznaniu Žalobcovho nároku). Porušiteľ teda

napriek tomu, že Žalobca v priebehu celého konania nepreukázal tvrdenie o poskytnutých

službách a nepreukázal nárok na žalovanú sumu, potvrdil rozhodnutia súdov nižších

stupňov, čím boli porušené základné princípy občianskeho súdneho konania a základné

práva Sťažovateľa.

Správne a dostatočné zistenie skutkového stavu predstavuje nielen jednu zo

základných podmienok pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným zo

základných znakov ústavne ustanoveného postupu a ochrany práv. Príslušné súdy

nerešpektovali zásadu rovnosti účastníkov konania, zakotvenú v Čl. 12 ods. 1 a Čl. 47 ods.

3 , kedy majú byť všetkým účastníkom konania dané rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv. Konajúce súdy nevzali do úvahy všetky skutkové tvrdenia a

vo veci nezákonne rozhodli. Generálny prokurátor SR v Mimoriadnom dovolaní namietal,

že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). O takúto procesnú vadu sa

jedná aj v prípade ak súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami a toto procesné pochybenie malo za následok, že jeho rozhodnutie

v predmetnej právnej veci je nesprávne. Tento nedostatok neodstránil ani Porušiteľ, práve

naopak napadnuté rozhodnutia potvrdil, čím došlo k zásahu do základných práv

Sťažovateľa.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

22. septembra 2010 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na:

spravodlivé súdne konanie, vyplývajúce z Čl. 46 ods. 1

a čl. 36 ods. 1 LISTINY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;

súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z Čl. 46 ods. 2

a čl. 36 ods. 2 LISTINY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;

na rovnosť v konaní podľa Čl. 47 ods. 3 v spojení

s Čl. 12 ods. 1 prvá veta a

na rovnosť v konaní podľa Čl. 37 ods. 3 v spojení s Čl. 1 prvá veta LISTINY

ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;

zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 22. septembra 2010 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. z 12. novembra 2008

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 18. mája 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť sumu 58 964 Sk s príslušenstvom a na povinnosť zaplatiť

žalobkyni trovy súdneho konania.

Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený z týchto

dôvodov: „Navrhovateľ preukazoval, že odporcovi vyfakturoval poskytované služby

jednotlivými faktúrami, pričom neskôr dňa 9. 2. 2005 od zmluvy o pripojení odstúpil. Iba

voči jednej faktúre znejúcej na sumu 12.170,- Sk odporca podal reklamáciu, ktorá bola

vybavená v jeho neprospech.

Odporca svoju obranu založil na tom, že svoje záväzky si riadne voči navrhovateľovi

plnil, služby, ktoré mu boli poskytované nepresahovali 3.000,- Sk mesačne, že predmetnú

účastnícku stanicu prestal používať následne po tom, čo sa spolu s rodinou odsťahoval

z predmetného rodinného domu, avšak telefónna stanica ostala zachovaná z dôvodu

náhodných návštev. Reklamácia, ktorá bola vybavená zo strany navrhovateľa, bola

vybavená len formálne a ostatné faktúry mu doručené neboli, pretože v predmetnom

rodinnom dome nebýva.

Odvolací súd v zhode s prvostupňovým súdom bol toho názoru, že medzi účastníkmi

konania došlo k riadnemu uzavretiu zmluvy o pripojení, túto zmluvu nikto z účastníkov

nepoprel. Keďže táto okolnosť nebola sporná, správne pristúpil k preskúmavaniu naplnenia

jednotlivých podmienok týkajúcich sa poskytovania verejnej telekomunikačnej služby.

Pokiaľ odporca popieral doručenie predmetných faktúr, jeho tvrdenie mu bolo na ťarchu,

pretože v zmysle všeobecných podmienok týkajúcich sa poskytovania služieb hlavne

v článku 8 týkajúcich sa doručovania písomností, je užívateľ povinný každú zmenu adresy

na doručovanie oznámiť spoločnosti a až do okamihu doručenia oznámenia o zmene adresy

sa považuje za adresu určenú na doručovanie adresa, ktorá bola oznámená ako posledná.

V prípade doručovania písomností a upomienok zasielaných prostredníctvom pošty sa

považujú tieto písomnosti za doručené užívateľovi vtedy, ak zásielka nebola na pošte

vyzdvihnutá v určenej odbernej lehote. V tomto smere preto tvrdenia odporcu neboli

opodstatnené. Bolo len a len jeho povinnosťou spravovať sa podľa všeobecných podmienok

a okolnosti súvisiace s doručovaním mu písomnosti, vo vzťahu k tejto telefónnej stanici,

oznámiť navrhovateľovi zmenu adresy doručovania tak, aby mu tieto zásielky mohli byť

úspešne doručované, navyše ak vedel, že v predmetnom rodinnom dome, v ktorom bola

telefónna stanica nebola zrušená. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového

súdu, že dôkazné bremeno bolo na odporcovi. Mal preukázať, že z tejto telefónnej stanice

nemohlo byť volané. V tomto smere nepredložil a neoznačil žiadne podstatné dôkazy, ktoré

by mohol súd vykonať. Ním označené dôkazy týkajúce sa zoznamu hovorov z tejto telefónnej

stanice nebolo možné objektívne zabezpečiť v dôsledku neuchovávania záznamov dlhšie ako

jeden rok. Iný dôkaz k tomuto neoznačil. V zmysle všeobecných podmienok (ktoré sa v spise

nachádzajú), hlavne článku IV. bodu 11, užívateľ zodpovedá že všetky volania uskutočnené

z prístupu ISDN využívané ha poskytovanie verejných komunikačných služieb bez ohľadu,

na osobu, ktorá toto volanie uskutočnila a je povinný zaplatiť cenu za užívanie takto

poskytovaných služieb.

Súd prvého stupňa správne vyvodil, že bolo na odporcovi preukázať svoje tvrdenia.“

Rozsudok krajského súdu napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním č. k. -11 z 15. marca

2010 (ďalej len „mimoriadne dovolanie“).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom mimoriadne dovolanie zamietol.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47

ods. 3 v spojení s a podľa a 2 a v spojení s

prvou vetou listiny rozsudkom najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

v spojení s a podľa a v spojení s prvou

vetou listiny rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označených základných práv

- nesprávnym právnym názorom najvyššieho súdu, že vykonanie dôkazu výpisom

hovorov by nemalo pre prebiehajúce konanie zásadný význam,

- tým, že najvyšší súd neprihliadal na to, že krajský súd sa nezaoberal vo svojom

rozsudku skutočnosťou, že žalobca porušil všeobecné obchodné podmienky pri vybavovaní

reklamácie, a tým, že neprerušil poskytovanie telekomunikačnej služby ISDN z dôvodu

nezaplatenia splatnej ceny,

- tým, že vyčíta sťažovateľovi porušenie všeobecných obchodných podmienok

neoznámením zmeny adresy na doručovanie a na druhej strane sa nevysporiadal

s námietkami sťažovateľa o porušení všeobecných obchodných podmienok žalobcom, a tak

nerešpektoval zásadu rovnakého zaobchádzania.

Mimoriadne dovolanie podal generálny prokurátor z dôvodu podľa § 243f ods. 1

písm. b) a odôvodnil ho takto: „Okresný súd v Humennom

uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu bez toho, aby bol nárok

navrhovateľa riadne, v súlade s , preukázaný. Aj napriek tomu, že na túto skutočnosť

odporca v konaní poukazoval a žiadal dlžnú sumu riadne vyšpecifikovať a to napríklad

predložením výpisov hovorov realizovaných za fakturované obdobie, z ktorých by bolo

zrejmé či a kam sa z účastníckej telefónnej stanice telefonovalo, s jeho požiadavkou na

preukázanie opodstatnenosti návrhu sa Okresný súd v Humennom vôbec nezaoberal a za

dôkaz preukazujúci opodstatnenosť návrhu považoval faktúry vystavené navrhovateľom.

Zo súdneho spisu teda vyplýva, že jediným dôkazom, o ktorý navrhovateľ oprel svoje

tvrdenie o existencii dlžnej sumy vo výške 58 964,- Sk sú ním vystavené faktúry. Takýto

dôkaz však s prihliadnutím na námietky vznesené odporcom, ktorými spochybňoval

vyúčtovanie služieb a žiadal ich vydokladovanie, nemožno považovať za dostatočný. V tejto

súvislosti neobstojí aj právny názor odvolacieho súdu (č. l. 183) podľa ktorého dôkazné

bremeno bolo na odporcovi a práve odporca mal preukázať, že z telefónnej stanice nemohlo

byť volané. Ním požadované dôkazy t. j. výpisy hovorov nebolo možné podľa názoru

odvolacieho súdu z objektívnych dôvodom zadovážiť, nakoľko ich navrhovateľ neuchováva

dlhšie ako jeden rok.

V sporovom konaní platí pravidlo, že dôkazné bremeno ohľadne tvrdených

skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý tieto skutočnosti tvrdí. V prejednávanej

veci bolo preto na navrhovateľovi, aby preukázal svoje tvrdenie o existencii

a opodstatnenosti uplatňovanej dlžnej sumy za služby vo výške 58 964,- Sk. Konajúce súdy

mali jeho tvrdenia preukázané iba faktúrami, pričom námietky odporcu spočívajúce

v spochybňovaní existenciu dlžnej sumy, ktoré odporca vnášal počas celého konania, vôbec

neboli zohľadnené. Preto za situácie, keď tvrdenia účastníkov o základe a výške

navrhovateľom uplatneného nároku boli od počiatku rozporné, bolo povinnosťou súdu tieto

rozpory odstrániť a za tým účelom sa zaoberať aj námietkami odporcu, ktorými požadoval,

aby navrhovateľ preukázal opodstatnenosť návrhu a to predložením dokladov, z ktorých

dospel k fakturovaným sumám atak posúdiť, či je daný základ návrhu na začatie konania

a v akej výške. Za absurdné treba označiť tvrdenie súdu, že nakoľko výpisy z hovorov

navrhovateľ archivuje iba jeden rok, je táto skutočnosť na škodu dôkazu odporcu. Naopak,

ak navrhovateľ bol v spore o zaplatenie fakturovaných súm, mal práve vo svojom záujme

výpisy hovorov uchovať.

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, skutkové zistenia v danej veci nedávali okresnému

súdu (a ani odvolaciemu súdu) dostatočný základ pre jeho rozhodnutie, v dôsledku čoho je

konanie pred súdom postihnuté vadou spočívajúcou v porušení zákonných ustanovení

o dokazovaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b)

).

Vadou konania v zmysle ods. l písm. b) je najmä neúplnosť alebo

nesprávnosť zistení skutkového stavu nie však z pohľadu výsledkov hodnotenia vykonaných

dôkazov, ale z pohľadu postupu súdu v dôkaznom procese. O vadu konania pri zisťovaní

skutkového stavu veci sa jedná najmä vtedy, ak pri dokazovaní súdy nepostupovali v súlade

s a rozhodli na základe nesprávne alebo neúplné zisteného skutkového stavu

veci, a to všetko len za predpokladu, že tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci.

Inou vadou konania v danom prípade teda skutočnosť, že rozhodnutie Okresného

súdu v Humennom vychádza z nesprávne a neúplné zisteného stavu veci z dôvodu, že

navrhovateľ preukázateľne neuniesol dôkazné bremeno. Predmetnú vadu konania

neodstránil ani odvolací súd.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis II.

ÚS 1/95, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že v ňom

nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových

a právnych záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom

zistení skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch či nedostatočnom

odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol: «Z ustanovenia

s použitím vyplýva, že súd rozhodujúci

o mimoriadnom dovolaní je viazaný tak rozsahom mimoriadneho dovolania, ako aj v ňom

uplatneným dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá len

vadami konania uvedenými v ustanovení a inými vadami, pokiaľ mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť Najvyšší

súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takýmto vadám. Vady

uvedené v neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia v konaní

o mimoriadnom dovolaní ani nevyšla najavo.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namieta, že v konaní na súdoch

nižších stupňov došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ). O procesnú vadu tejto povahy ide tiež vtedy, keď

súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

a jeho procesné pochybenie malo za následok, že jeho

rozhodnutie vo veci je nesprávne.

Úvodom treba poukázať na to, že mimoriadne dovolanie sa netýka otázky doručenia

predmetných faktúr; nenamieta sa v ňom, že závery nižších stupňov ohľadom okolností, za

ktorých došlo k doručeniu predmetných faktúr žalovanému, sú nesprávne. V dôsledku toho

sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o mimoriadnom dovolaní nezaoberal

námietkami žalovaného o ich nedoručení, ktoré zopakoval aj vo vyjadrení k mimoriadnemu

dovolaniu, a (z dôvodov vysvetlených bližšie už v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu)

vychádzal z toho, že uvedené faktúry boli žalovanému riadne doručené.

Podľa sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné

prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa účastníci sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov

vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich

vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu

zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi

účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti

a )

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť

tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne

nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi

povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná

väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť

označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť

účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu

muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je

umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité

skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu

nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení stanovenú v a vety prvej , alebo preto, že takáto

skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia

dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje

sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného

bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného

bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ)

povinnosť bremeno tvrdenia vtom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej

základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne

a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť

dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať

uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané,

žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je

procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ

sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje

tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného

bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov

konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom. ako právna norma

vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení

dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

V danom prípade uzavretie zmluvy o pripojení potvrdil aj žalovaný (otázka uzavretia

tejto zmluvy nebola medzi nimi sporná). Žalobkyňa na preukázanie svojho tvrdenia

o poskytnutí plnenia predložila súdu ako dôkaz štyri faktúry. V týchto faktúrach sú

jednotlivé plnenia špecifikované jednak podľa fakturačného obdobia, druhu, jednotkovej

ceny, času á množstva [napríklad vo faktúre č. 8837055419 išlo fakturačné obdobie

„01. 10. 2004 - 31. 10. 2004“ s tým, že ako pravidelný poplatok (pozn. dovolacieho súdu:

povinnosť platiť ktorý, má účastník až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou

o pripojení spravidla aj v prípade, že iné služby nevyužíva) uvádza „ST ISDN Dynamik

zmenou TP1“ v množstve 1, cene 649 Sk (bez DPH), ďalej ako poplatky za prevádzku sa

uvádzajú „internet 0,19 tr. A“ v množstve 2, čase 3:08:59 a cene 113,80 Sk (bez DPH),

ďalej „miestne volania“ v množstve 44, čase 0:46:58 v cene 0,00 Sk, „volania na Orange“

v množstve 32, čase 0:34:36 a cene 244,20 Sk (bez DPH) a volania na „zahraničný mobil“

v množstve 31, čase 12:54:47 a cene 9 219,90 Sk (bez DPH), spolu v cene 12 170,00 Sk

(s DPH)]. Na preukázanie svojho tvrdenia o nezaplatení za poskytnuté plnenia žalobkyňa

predložila súdu upomienky: adresované žalovanému (napokon, skutočnosť, že nedošlo

k zaplateniu sporných súm, ani nebola sporná). S poukazom na vyššie uvedený stručný

výklad o bremene tvrdenia a bremene dôkazu možno konštatovať, že predložením týchto,

dokladov žalobkyňa plnila povinnosť účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení.

Na druhej strane žalovaný, plniac svoju povinnosť tvrdenia, uvádzal, že plnenia

podľa zmluvy o pripojení (pozn. dovolacieho súdu: zrejme aj vrátane plnenia, za ktoré je

účastník povinný platiť pravidelný poplatok až do zániku právneho vzťahu založeného

zmluvou o pripojení) mu nemohli byť poskytnuté, lebo koncové zariadenie nebolo nikým

využívané. Žalovaný ale na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy.

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v dôsledku toho správny

záver súdov nižších stupňov, že žalovaný nesplnil svoju procesnú, povinnosť označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení.

Na druhej strane žalovaný, plniac svoju povinnosť tvrdenia, že plnenia podľa zmluvy

o pripojení (pozn. dovolacieho súdu: zrejme aj vrátane plnenia, za ktoré je účastník povinný

platiť pravidelný poplatok až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou o pripojení)

mu nemohli byť poskytnuté, lebo koncové zariadenie nebolo nikým využívané. Žalovaný ale

na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy. Podľa právneho názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v dôsledku toho správy záver súdov nižších

stupňov, že žalovaný nesplnil svoju procesnú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení.

Generálny prokurátor namieta, že dôkaz, o ktorý žalobkyňa oprela svoje tvrdenie

o existencii dlhu 58 964 Sk (žalobkyňou predložené faktúry), je nedostatočný a že súdy mali

vyhovieť návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania výpisom z odchádzajúcich hovorov,

lebo len tak y bolo možné zistiť, kedy a kam bolo z koncového zariadenia volané. Zo spisu

vyplýva, že takýto dôkaz (z dôvodov vysvetlených už odvolacím súdom) nemohol byť

v konaní vykonaný. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu však v danom prípade

nevykonanie uvedeného dôkazu nemalo zásadný význam.

So zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci treba osobitne zdôrazniť

podstatu tvrdení žalovaného. Keďže argumentoval tým, že telefónne zariadenie

v rozhodujúcom čase nebolo vôbec (nikým) využívané, bola bez právneho významu otázka

bližšieho zisťovania; údajov evidovaných žalobkyňou o tom, kedy a kani sa z neho

telefonovalo. Opodstatnený je preto záver, že z aspektu toho, čo žalovaný tvrdil, aby

dosiahol zamietnutie proti nemu smerujúcej žaloby, by vykonanie dokazovania týmto

dôkazom bolo v preskúmavanej veci nielen nemožné (vzhľadom na dobu, po ktorú sa

podklady archivujú), ale aj nadbytočné. Pokiaľ chcel byť žalovaný v konaní úspešný, mal

prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia (o nevyužívaní koncového

zariadenia) mal označiť dôkazné prostriedky. V uvedenom zmysle ale žalovaný procesnú

povinnosť tvrdenia nesplnil.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

generálny prokurátor neopodstatnene podal mimoriadne dovolanie argumentujúc, že

v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle Vzhľadom

na to Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok zamietol podľa § 243b

ods. 1 v spojení s »

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je veľmi

podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne argumenty,

ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa podrobne

a dôsledne vysporiadal s dovolacím dôvodom uvedeným generálnym prokurátorom v jeho

mimoriadnom dovolaní, ktorým mal byť nesprávne a neúplne zistený stav veci, z dôvodu,

že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd podrobne ozrejmil teóriu dôkazného

bremena, ktorú následne aplikoval na prípad sťažovateľa, a tak odôvodnil svoj názor o tom,

že faktúra, ktorá obsahuje jednotlivé plnenia špecifikované podľa fakturačného obdobia,

druhu, jednotkovej ceny, času a množstva, je dostatočným dôkazom na podporu tvrdenia

žalobcu o tom, že sťažovateľovi boli poskytnuté služby, za ktoré požaduje platbu, a

následne aj názor o tom, že predložením výpisu hovorov by sa nepreukázalo tvrdenie

sťažovateľa o tom, že koncové zariadenie nebolo nikým využívané.

S takýmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje,

pričom konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne okolnosti, ktoré by

tento názor spochybnili.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym

názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť tiež tým, že najvyšší

súd neprihliadal na to, že krajský súd sa nezaoberal vo svojom rozsudku skutočnosťou, že

žalobca porušil všeobecné obchodné podmienky pri vybavovaní reklamácie tým, že

neprerušil poskytovanie telekomunikačnej služby ISDN z dôvodu nezaplatenia splatnej

ceny, a tým, že vyčíta sťažovateľovi porušenie všeobecných obchodných podmienok

neoznámením zmeny adresy na doručovanie, a na druhej strane sa nevysporiadal

s námietkami sťažovateľa o porušení všeobecných obchodných podmienok žalobcom, a tak

nerešpektoval zásadu rovnakého zaobchádzania. Vo vzťahu k týmto dôvodom sťažnosti

ústavný súd uvádza, že najvyšší súd je rozsahom mimoriadneho dovolania viazaný.

Skutočnosti uvádzané sťažovateľom neboli obsahom podaného mimoriadneho dovolania,

a preto sa nimi najvyšší súd ani nemohol zaoberať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu a listiny

rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže s obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a listiny treba

uviesť, že ustanovenie tohto článku v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci,

o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Ide vlastne skôr o kompetenčné ustanovenie

určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než

o ustanovenie zakladajúce základné právo. Vo veci sťažovateľa nerozhodoval orgán

verejnej správy. Je teda evidentné, že medzi uvedeným článkom , resp. listiny

a sťažovateľom napadnutým rozhodnutím neexistuje žiadna relevantná súvislosť.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch

sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011