Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 18/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

47 ods. 3 uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16

CoE/75/2010 z 9. augusta 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. augusta 2010 (ďalej aj „namietané

uznesenie“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená doručila

súdnemu exekútorovi Mgr. Ľ. S. (ďalej len „súdny exekútor“) 16. decembra 2009 návrh na

vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 4 389,90 € s príslušenstvom od

V. J. (ďalej len „povinná“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn.

RK-425/08/GR z 11. júla 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. septembra 2008 a stal sa

vykonateľným 8. septembra 2008 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný

súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,

ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť sťažovateľke sumu 4 389,90 € s príslušenstvom

a náhradu trov rozhodcovského konania.

Okresný súd uznesením č. k. -712 z 2. februára 2010 exekučné

konanie v časti istiny vo výške 2 066,32 € a 14,25 % ročného úroku zo sumy 2 066,32 €

zastavil. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že účastníci exekučného konania 9. mája 2008

uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere č. 8000053823. Okresný súd konštatoval, že

„z exekučného titulu ďalej vyplýva, že oprávnený si voči povinnému uplatňuje aj sankcie

v podobe zmluvných pokút vo výške 0,2 % denne z výšky splátky za každý deň omeškania,

vo výške 5 %, resp. 10 % z výšky dlžnej splátky, vo výške 50 % z nominálnej výšky úveru za

omeškanie trvajúce viac ako 30 dní. Súd podotýka, že z exekučného titulu nie je zrejmé, na

akom zmluvnou základe oprávnenému nárok na takto vyčíslenú zmluvnú pokutu vznikol,

rozhodca sa v rozhodcovskom rozsudku obmedzuje len na konštatovanie, že mu tento nárok

vznikol v zmysle zmluvy a oprávnený si ho uplatnil voči povinnému. penalizačnými

faktúrami.“.

V rámci svojho rozhodnutia okresný súd analyzoval zásady súkromného práva,

ustanovenia a . Poukázal na to, že „oba...

kódexy... sú postavené na autonómnej vôli zmluvných strán a kladú dôraz na inštitút zmluvy,

obsahujú určité korekcie zásady zmluvnej slobody, prejavujúce sa napríklad v tom, že ak sú

zmluvné plnenia navzájom v hrubom nepomere, možno uvažovať o aplikácii § 49

...

V obchodných vzťahoch treba mať na zreteli aj kritérium poctivého obchodného

styku.

Nemožno vo všeobecnosti vyvodiť žiadnu zásadu, ktorá by všeobecne určovala

koľkonásobne môže zmluvná pokuta presiahnuť napr. obvyklú úrokovú sadzbu, prípadne

úrokovú sadzbu, ktorá je určená zákonom, alebo hodnotu zabezpečovanej povinnosti a

preto aj keď dôjde k mnohonásobnému prekročeniu nemusí ísť o rozpor s dobrými mravmi

ani o rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Predpokladom kvalifikácie nejakého

konania ako rozporného so zásadami poctivého obchodného styku je pristúpenie ešte

ďalších skutočností, napríklad zneužitie hospodárskej prevahy zmluvnou stranou a

podobne.

... výška zmluvnej pokuty v celkovej výške 2 066,32 eura je neprimeranou sankciou

pre povinného za porušenie svojej povinnosti s ohľadom na to, že podpísal síce zmluvu

o revolvingovom úvere, táto má však charakter zmluvy spotrebiteľskej a je na predtlačenom

formulári a možno povedať, že jej znenie povinný nemal možnosť nijakým spôsobom

ovplyvniť a teda ovplyvniť aj dohodu o výške zmluvnej pokuty.

... právnym následkom takejto skutočnosti by nemala byť neplatnosť zmluvy, ale snáď

výkon práv z tejto zmluvy zo strany subjektu, ktorý získava neprimeraný prospech, by nemal

požívať právnu ochranu...

S poukazom na citovanú právnu úpravu ( ) v časti

týkajúcom sa vymoženia časti istiny zodpovedajúcej zmluvnej pokute vo výške 2 066,32 eura

(okresný súd, pozn.) aj bez návrhu zastavil, keď v tejto časti rozhodcovský rozsudok

zaväzuje povinnú na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom ku

skutočnosti, že oprávnený si zo zmluvnej pokuty vo výške 2 066,32 eura uplatňuje aj

zákonný úrok z omeškania, zastavil súd exekučné konanie aj v časti takto uplatňovaného

úroku z omeškania zo zmluvnej pokuty.“.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 9. augusta 2010 tak, že

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. augusta

2010, odôvodňuje s poukazom na o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení

s poukazom na o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) a v tejto súvislosti tvrdí, že z citovanej právnej úpravy nevyplýva, že

«... exekučný súd má skúmať právne dôvody uloženého plnenia (čo zodpovedá aj tomu, že

exekučný súd nekoná ako súd v základnom (nachádzacom konaní) – nenariaďuje

pojednávania, nevykonáva dokazovanie o výške nároku, a podobne). Pre exekučný súd tiež

platí viazanosť rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má len vykonať (rovnako neskúma

to, či rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul je po vecnej stránke správne alebo

nie; neskúma vo veci samej ani platobné výmery, výkazy nedoplatkov vo veciach daní

a poplatkov, vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného

dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia atď.). Predmetné

ustanovenie pri určení rozsahu preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu je potrebné

vykladať z hľadiska určenia toho, čo sa má vykonať – „plnenie, na ktoré zaväzuje

rozhodcovský rozsudok“ (aj v prípade rozsudku všeobecného súdu, či výkazu nedoplatkov

vo veciach daní a podobne predmetom exekučného konania je nútené splnenie uloženej

povinnosti niečo plniť, a nie to, prečo a na základe čoho má povinný plniť).

Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“

koncentruje postup exekučného súdu výlučne na samotné plnenie ako také. ...

Exekučný súd nie je oprávnený teda preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý

exekučný titul vydal (rovnako aj pri iných exekučných tituloch podľa § 41 ods. 2

Exekučného poriadku) t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému

záveru, ako rozhodol príslušný orgán.».

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora

Európskej únie (predtým Európsky súdny dvor) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL

proti Cristina Rodriguez Nogueira, podľa ktorého ak spotrebiteľ nepodá žalobu

o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho

opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní

(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom

Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira). V tejto súvislosti sťažovateľka

poukazuje tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mostaza (C 168/05).

Sťažovateľka na základe uvedeného konštatuje, že „... výklad právomoci exekučného

súdu Krajským súdom v Prešove a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore

so zákonnou úpravou a teda porušením článku 2 ods. 2 a článku 46 ods. 1

SR“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

sťažovateľka uvádza, že «... postupom Krajského súdu v Prešove bol

ústavný článok 47 ods. 3 porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním

v otázke právomoci exekučného súdu bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie.

Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek absencii

jeho žalobnej odpovede bol postupom Krajského súdu v Prešove postavený do pozície ako

keby námietky podal, teda ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok

by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii

porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.

V prípade podaných námietok (v žalobnej odpovedi) by sa sťažovateľ mohol k nim

vyjadriť bez toho, aby bol obmedzený zákonom, v prípade odvolania (ktoré bolo vyjadrením

k prvým „námietkam“ súdu) mohol tak urobiť len na základe zákonných odvolacích

dôvodov.

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou

Krajského súdu v Prešove nemajúci oporu v zákone a ktorý nesporne a jednoznačne vedie

k záveru, že konštatovanie „žiadne ustanovenie nemožno

vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený

na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri

prejednávaní a rozhodovaní vecí“ bolo porušené na ťarchu sťažovateľa.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o.,... podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo

dňa 09. 08. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o.,... podľa článku 47 ods. 3

Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo

dňa 09. 08. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 09. 08. 2010

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia... vo výške 303,30 EUR vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

V sťažnosti je petit zreteľne oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovateľka domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila

za porušiteľa svojich práv ( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu sp. zn. z 9. augusta 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“

v občianskoprávnom spore (m. m. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli

zlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie

je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného

titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila

s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnymi názormi, teda s ich interpretáciou

a aplikáciou príslušných ustanovení zákonov v jej právnej veci.

Za rozhodujúcu považoval ústavný súd námietku sťažovateľky, podľa ktorej

„Exekučný súd nie je oprávnený... preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný

titul vydal... t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako

rozhodol príslušný orgán (v tomto prípade rozhodcovský súd).“.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia uviedol, že

zmluvu o revolvingovom úvere, ktorú uzavreli účastníci exekučného konania, je potrebné

pokladať za spotrebiteľskú zmluvu. V tejto súvislosti poukázal na to, že „... základnú

charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje v ust. .

Vychádzajúc z tohto ustanovenia, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom ... Špeciálna úprava

spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v ...

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred

pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. ...

Čo sa týka úrokov z omeškania, ich právna úprava je obsiahnutá v dvoch právnych

predpisoch, a to v ust a v ust. .

na rozdiel od neumožňoval priznať vyššiu

výšku úrokov z omeškania, než ako to vyplývalo z ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.

z. ... V tejto súvislosti je právne významné ust. , podľa ktorého

zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona

v neprospech spotrebiteľa. ...

Vychádzajúc zo zmluvy o revolvingovom úvere zo 17. 12. 2006... povinnému bola

reálne poskytnutá čiastka 67 560,- Sk, čo... predstavuje 2242,58 EUR. ... Za takejto situácie

rozhodnutie rozhodcovského súdu priznávajúce oprávnenému zmluvné pokuty vo výške

takmer rovnajúcej sa skutočne poskytnutej čiastky povinným na základe zmluvy

o revolvingovom úvere odporuje dobrým mravom.“.

K možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku krajský súd uviedol:

„Hoci podľa ust. o rozhodcovskom konaní doručený

rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ust. § 37 má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Táto okolnosť

neznamená nemožnosť jeho preskúmania v exekučnom konaní. Umožňuje to ust. § 45 ods. 1

a ods. 2 o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd príslušný na

výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka

konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku konanie o výkon

rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v ust. § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,

ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Pokiaľ ide o nedovolenosť plnenia právna teória za nedovolený právny úkon

považuje úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza,

alebo sa prieči dobrým mravom.“

Krajský súd v ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia poukazuje na § 35

a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a v tejto súvislosti po citácii jeho ustanovení

uviedol:

„Za situácie, ak rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej

ust. v spojení s ust. Nariadenia vlády č.

v znení účinnom do 31. 12. 2008 a zaviazal povinného na zaplatenie neprimeraného úroku

z omeškania rozhodol o plnení právom nedovolenom.

Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej sa mala skúmať primeranosť úroku z omeškania

a zmluvných pokút, táto nie je právne významná. Ide totiž o skutkové a právne okolnosti,

ktoré si mal objasniť rozhodcovský súd a nie exekučný súd v exekučnom konaní. Účelom

exekučného konania je vykonávanie vykonateľných titulov uvádzaný v ust. § 41 Exekučného

poriadku. Právoplatné rozhodnutie rozhodcovského súdu, i keď zaväzujúce na plnenie

nedovolené a odporujúce dobrým mravom, exekučný súd meniť a ani inak upravovať

nemôže. Takéto rozhodnutie preto netvorí podklad pre exekučné konanie a dokiaľ nie je

nahradené iným rozhodnutím zaväzujúcim na plnenie dovolené chýba pre vykonanie

exekúcie základný predpoklad, ktorým je exekučný titul.“

Na základe týchto skutočností krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil ( ).

Ústavný súd po posúdení argumentácie krajského súdu dospel k záveru, že citované

právne názory odvolacieho súdu nemožno považovať v žiadnom prípade za svojvoľné.

Krajský súd, hoci stručne, ale reagoval na námietky sťažovateľky. Právne názory krajského

súdu zodpovedajú zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy, a preto ich ústavný súd

hodnotí z ústavného hľadiska ako akceptovateľné a udržateľné, a teda konformné s

obsahom základného práva podľa . Podľa názoru ústavného súdu

základné právo na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba

z toho dôvodu, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní, ako aj právnu úpravu o spotrebiteľských

úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej

obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ako aj na obsah relevantných dôkazov je

napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje

postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne

korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých ustanovení označených zákonov,

a teda vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru

o arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti namietaného uznesenia krajského súdu

v súvislosti s ústavnými zárukami vyplývajúcimi z , nemožno uvažovať

o arbitrárnosti a ústavnej neakceptovateľnosti tohto rozhodnutia ani vo vzťahu

k namietanému porušeniu .

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi namietaným uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej

základných práv podľa a , ktorá by signalizovala, že k ich

porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie namietaného uznesenia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011