Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)IV. ÚS 18/2011
PDF · 228.17 KB
No categories available
IV. ÚS 18/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16
CoE/75/2010 z 9. augusta 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE/75/2010 z 9. augusta 2010 (ďalej aj „namietané
uznesenie“).
Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená doručila
súdnemu exekútorovi Mgr. Ľ. S. (ďalej len „súdny exekútor“) 16. decembra 2009 návrh na
vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 4 389,90 € s príslušenstvom od
V. J. (ďalej len „povinná“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn.
RK-425/08/GR z 11. júla 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. septembra 2008 a stal sa
vykonateľným 8. septembra 2008 (ďalej len „exekučný titul“).
Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný
súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,
ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť sťažovateľke sumu 4 389,90 € s príslušenstvom
a náhradu trov rozhodcovského konania.
Okresný súd uznesením č. k. 16 Er/573/2009-712 z 2. februára 2010 exekučné
konanie v časti istiny vo výške 2 066,32 € a 14,25 % ročného úroku zo sumy 2 066,32 €
zastavil. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že účastníci exekučného konania 9. mája 2008
uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere č. 8000053823. Okresný súd konštatoval, že
„z exekučného titulu ďalej vyplýva, že oprávnený si voči povinnému uplatňuje aj sankcie
v podobe zmluvných pokút vo výške 0,2 % denne z výšky splátky za každý deň omeškania,
vo výške 5 %, resp. 10 % z výšky dlžnej splátky, vo výške 50 % z nominálnej výšky úveru za
omeškanie trvajúce viac ako 30 dní. Súd podotýka, že z exekučného titulu nie je zrejmé, na
akom zmluvnou základe oprávnenému nárok na takto vyčíslenú zmluvnú pokutu vznikol,
rozhodca sa v rozhodcovskom rozsudku obmedzuje len na konštatovanie, že mu tento nárok
vznikol v zmysle zmluvy a oprávnený si ho uplatnil voči povinnému. penalizačnými
faktúrami.“.
V rámci svojho rozhodnutia okresný súd analyzoval zásady súkromného práva,
ustanovenia Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že „oba...
kódexy... sú postavené na autonómnej vôli zmluvných strán a kladú dôraz na inštitút zmluvy,
obsahujú určité korekcie zásady zmluvnej slobody, prejavujúce sa napríklad v tom, že ak sú
zmluvné plnenia navzájom v hrubom nepomere, možno uvažovať o aplikácii § 49
V obchodných vzťahoch treba mať na zreteli aj kritérium poctivého obchodného
styku.
Nemožno vo všeobecnosti vyvodiť žiadnu zásadu, ktorá by všeobecne určovala
koľkonásobne môže zmluvná pokuta presiahnuť napr. obvyklú úrokovú sadzbu, prípadne
úrokovú sadzbu, ktorá je určená zákonom, alebo hodnotu zabezpečovanej povinnosti a
preto aj keď dôjde k mnohonásobnému prekročeniu nemusí ísť o rozpor s dobrými mravmi
ani o rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Predpokladom kvalifikácie nejakého
konania ako rozporného so zásadami poctivého obchodného styku je pristúpenie ešte
ďalších skutočností, napríklad zneužitie hospodárskej prevahy zmluvnou stranou a
podobne.
... výška zmluvnej pokuty v celkovej výške 2 066,32 eura je neprimeranou sankciou
pre povinného za porušenie svojej povinnosti s ohľadom na to, že podpísal síce zmluvu
o revolvingovom úvere, táto má však charakter zmluvy spotrebiteľskej a je na predtlačenom
formulári a možno povedať, že jej znenie povinný nemal možnosť nijakým spôsobom
ovplyvniť a teda ovplyvniť aj dohodu o výške zmluvnej pokuty.
... právnym následkom takejto skutočnosti by nemala byť neplatnosť zmluvy, ale snáď
výkon práv z tejto zmluvy zo strany subjektu, ktorý získava neprimeraný prospech, by nemal
požívať právnu ochranu...
S poukazom na citovanú právnu úpravu (§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.) v časti
týkajúcom sa vymoženia časti istiny zodpovedajúcej zmluvnej pokute vo výške 2 066,32 eura
(okresný súd, pozn.) aj bez návrhu zastavil, keď v tejto časti rozhodcovský rozsudok
zaväzuje povinnú na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom ku
skutočnosti, že oprávnený si zo zmluvnej pokuty vo výške 2 066,32 eura uplatňuje aj
zákonný úrok z omeškania, zastavil súd exekučné konanie aj v časti takto uplatňovaného
úroku z omeškania zo zmluvnej pokuty.“.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE/75/2010 z 9. augusta 2010 tak, že
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE/75/2010 z 9. augusta
2010, odôvodňuje s poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení
s poukazom na zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) a v tejto súvislosti tvrdí, že z citovanej právnej úpravy nevyplýva, že
«... exekučný súd má skúmať právne dôvody uloženého plnenia (čo zodpovedá aj tomu, že
exekučný súd nekoná ako súd v základnom (nachádzacom konaní) – nenariaďuje
pojednávania, nevykonáva dokazovanie o výške nároku, a podobne). Pre exekučný súd tiež
platí viazanosť rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má len vykonať (rovnako neskúma
to, či rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul je po vecnej stránke správne alebo
nie; neskúma vo veci samej ani platobné výmery, výkazy nedoplatkov vo veciach daní
a poplatkov, vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného
dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia atď.). Predmetné
ustanovenie pri určení rozsahu preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu je potrebné
vykladať z hľadiska určenia toho, čo sa má vykonať – „plnenie, na ktoré zaväzuje
rozhodcovský rozsudok“ (aj v prípade rozsudku všeobecného súdu, či výkazu nedoplatkov
vo veciach daní a podobne predmetom exekučného konania je nútené splnenie uloženej
povinnosti niečo plniť, a nie to, prečo a na základe čoho má povinný plniť).
Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“
koncentruje postup exekučného súdu výlučne na samotné plnenie ako také. ...
Exekučný súd nie je oprávnený teda preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý
exekučný titul vydal (rovnako aj pri iných exekučných tituloch podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku) t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému
záveru, ako rozhodol príslušný orgán.».
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie (predtým Európsky súdny dvor) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodriguez Nogueira, podľa ktorého ak spotrebiteľ nepodá žalobu
o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho
opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní
(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom
Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira). V tejto súvislosti sťažovateľka
poukazuje tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mostaza (C 168/05).
Sťažovateľka na základe uvedeného konštatuje, že „... výklad právomoci exekučného
súdu Krajským súdom v Prešove a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore
so zákonnou úpravou a teda porušením článku 2 ods. 2 Ústavy a článku 46 ods. 1 Ústavy
SR“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka uvádza, že «... postupom Krajského súdu v Prešove bol
ústavný článok 47 ods. 3 porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním
v otázke právomoci exekučného súdu bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie.
Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek absencii
jeho žalobnej odpovede bol postupom Krajského súdu v Prešove postavený do pozície ako
keby námietky podal, teda ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok
by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii
porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.
V prípade podaných námietok (v žalobnej odpovedi) by sa sťažovateľ mohol k nim
vyjadriť bez toho, aby bol obmedzený zákonom, v prípade odvolania (ktoré bolo vyjadrením
k prvým „námietkam“ súdu) mohol tak urobiť len na základe zákonných odvolacích
dôvodov.
Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou
Krajského súdu v Prešove nemajúci oporu v zákone a ktorý nesporne a jednoznačne vedie
k záveru, že konštatovanie „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno
vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený
na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri
prejednávaní a rozhodovaní vecí“ bolo porušené na ťarchu sťažovateľa.».
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o.,... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16CoE/75/2010 zo
dňa 09. 08. 2010 porušené.
II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o.,... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16CoE/75/2010 zo
dňa 09. 08. 2010 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16CoE/75/2010 zo dňa 09. 08. 2010
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia... vo výške 303,30 EUR vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V sťažnosti je petit zreteľne oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovateľka domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila
za porušiteľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského
súdu sp. zn. 16 CoE/75/2010 z 9. augusta 2010.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“
v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli
zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie
je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila
s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnymi názormi, teda s ich interpretáciou
a aplikáciou príslušných ustanovení zákonov v jej právnej veci.
Za rozhodujúcu považoval ústavný súd námietku sťažovateľky, podľa ktorej
„Exekučný súd nie je oprávnený... preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný
titul vydal... t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako
rozhodol príslušný orgán (v tomto prípade rozhodcovský súd).“.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia uviedol, že
zmluvu o revolvingovom úvere, ktorú uzavreli účastníci exekučného konania, je potrebné
pokladať za spotrebiteľskú zmluvu. V tejto súvislosti poukázal na to, že „... základnú
charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ust. § 52.
Vychádzajúc z tohto ustanovenia, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom ... Špeciálna úprava
spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. ...
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. ...
Čo sa týka úrokov z omeškania, ich právna úprava je obsiahnutá v dvoch právnych
predpisoch, a to v ust § 369 Obchodného zákonníka a v ust. § 517 Občianskeho zákonníka.
Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka neumožňoval priznať vyššiu
výšku úrokov z omeškania, než ako to vyplývalo z ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z. ... V tejto súvislosti je právne významné ust. § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. ...
Vychádzajúc zo zmluvy o revolvingovom úvere zo 17. 12. 2006... povinnému bola
reálne poskytnutá čiastka 67 560,- Sk, čo... predstavuje 2242,58 EUR. ... Za takejto situácie
rozhodnutie rozhodcovského súdu priznávajúce oprávnenému zmluvné pokuty vo výške
takmer rovnajúcej sa skutočne poskytnutej čiastky povinným na základe zmluvy
o revolvingovom úvere odporuje dobrým mravom.“.
K možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku krajský súd uviedol:
„Hoci podľa ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ust. § 37 má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Táto okolnosť
neznamená nemožnosť jeho preskúmania v exekučnom konaní. Umožňuje to ust. § 45 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku konanie o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v ust. § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Pokiaľ ide o nedovolenosť plnenia právna teória za nedovolený právny úkon
považuje úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom.“
Krajský súd v ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia poukazuje na § 35
a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a v tejto súvislosti po citácii jeho ustanovení
uviedol:
„Za situácie, ak rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej
ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
v znení účinnom do 31. 12. 2008 a zaviazal povinného na zaplatenie neprimeraného úroku
z omeškania rozhodol o plnení právom nedovolenom.
Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej sa mala skúmať primeranosť úroku z omeškania
a zmluvných pokút, táto nie je právne významná. Ide totiž o skutkové a právne okolnosti,
ktoré si mal objasniť rozhodcovský súd a nie exekučný súd v exekučnom konaní. Účelom
exekučného konania je vykonávanie vykonateľných titulov uvádzaný v ust. § 41 Exekučného
poriadku. Právoplatné rozhodnutie rozhodcovského súdu, i keď zaväzujúce na plnenie
nedovolené a odporujúce dobrým mravom, exekučný súd meniť a ani inak upravovať
nemôže. Takéto rozhodnutie preto netvorí podklad pre exekučné konanie a dokiaľ nie je
nahradené iným rozhodnutím zaväzujúcim na plnenie dovolené chýba pre vykonanie
exekúcie základný predpoklad, ktorým je exekučný titul.“
Na základe týchto skutočností krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Ústavný súd po posúdení argumentácie krajského súdu dospel k záveru, že citované
právne názory odvolacieho súdu nemožno považovať v žiadnom prípade za svojvoľné.
Krajský súd, hoci stručne, ale reagoval na námietky sťažovateľky. Právne názory krajského
súdu zodpovedajú zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy, a preto ich ústavný súd
hodnotí z ústavného hľadiska ako akceptovateľné a udržateľné, a teda konformné s
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu
základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba
z toho dôvodu, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, ako aj právnu úpravu zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej
obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ako aj na obsah relevantných dôkazov je
napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje
postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne
korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých ustanovení označených zákonov,
a teda vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru
o arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti namietaného uznesenia krajského súdu
v súvislosti s ústavnými zárukami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno uvažovať
o arbitrárnosti a ústavnej neakceptovateľnosti tohto rozhodnutia ani vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť
medzi namietaným uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorá by signalizovala, že k ich
porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie namietaného uznesenia),
keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2011