Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 265/2010
PDF · 352.06 KB
No categories available
IV. ÚS 265/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti I. K. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou E. P.,
s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. P., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 200/2002, za účasti Okresného
súdu Bardejov, takto
rozhodol:
1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 200/2002
p o r u š e n é b o l o .
2. I. K. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom
tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť I. K. K.
trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Advokátskej
kancelárie E. P., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania v sume
303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 265/2010 z 28. októbra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 200/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 4. marca 2002 podal na okresnom súde proti S.,
š. p., B., C. B. a C. „žalobu na porušenie práva ochrany listového tajomstva“. Keďže
od podania žaloby uplynulo už viac ako 8 rokov a vo veci nebolo meritórne rozhodnuté,
sťažovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho označených práv. Podľa jeho názoru je
„nemysliteľné a neprípustné, aby v demokratickom a právnom štáte súd nedokázal vyniesť
rozsudok vo veci samej v tak jednoduchej, ale o to závažnejšej kauze, ktorá je zásahom
do práva na ochranu listového tajomstva“.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 1308/10 z 13. decembra 2010, v ktorom okrem chronológie procesných úkonov
uviedol, že «spor je skutkovo i právne náročný, pričom v tomto smere poukazujú najmä
na obsah vyjadrení žalovaných v prvom a druhom rade k žalobe... Zložitosť sporu v rovine
skutkovej a právnej je daná aj faktorom, že predmetom sporu je nárok sťažovateľa, ktorý
netvorí „obvyklú (bežnú) agendu“ rozhodovacej činnosti súdu... Prekážky postupu súdu
v konaní podľa ustanovenia § 107 a nasl. O. s. p. zistené neboli. Aj keď sťažovateľ sám
nespôsobil prieťahy v konaní, nesporne svojimi nie vždy adekvátnymi podaniami
a početnými účelovými opravnými prostriedkami, nesporene výraznou mierou prispel
k celkovej dĺžke konania najmä z pohľadu možnosti súdu vec meritórne prejednať
a rozhodnúť. K prieťahom v konaní, ktoré boli zavinené súdom, došlo v období od
5. 9. 2007 do 27. 10. 2008. Príčinou bolo preloženie pôvodnej zákonnej sudkyne na výkon
funkcie sudkyne na Krajský súd v Prešove. Prieťah v konaní v období od 5. 9. 2007 do
27. 10. 2008 považujem za prieťah zbytočný.».
Sťažovateľ zaujal k vyjadreniam okresného súdu podaním doručeným ústavnému
súdu 3. januára 2011 toto stanovisko:
„Sťažovateľ zotrváva na sťažnosti proti postupu Okresného súdu Bardejov v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 200/2002 a namieta ňou porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Zároveň sťažovateľ zdôrazňuje, že k porušeniu jeho označených práv došlo najmä
v období od podania návrhu na začatie konania, t. j. v roku 2002 doposiaľ, pričom
v predmetnej právnej veci nebolo k dnešnému dňu právoplatne rozhodnuté. Analýza
predmetného spisu, ktorý sťažovateľ navrhuje ako dôkaz, ukazuje, že v tomto období došlo
k nečinnosti súdu, čím došlo k zbytočným prieťahom v konaní zo strany súdu, a teda
k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Okresný súd v Bardejov vo svojom vyjadrení potvrdzuje, že v právnej veci vedenej
pred Okresným súdom v Bardejove pod sp. zn. 4 C 200/2002 doposiaľ meritórne nebolo
právoplatne rozhodnuté, čím došlo k zbytočným prieťahom.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bola aj táto chronológia priebehu napadnutého
konania:
„- 4. 3. 2002 – podanie žaloby o porušenie práva ochrany listového tajomstva,
- 4. 4. 2002 – úprava žaloby žalobcom,
- 6. 6. 2002 – uznesenie o pripustení žalovaného v 3. rade,
- 19. 6. 2002 – oprava petitu žaloby žalobcom,
- 24. 6. 2002 – odpoveď žalobcu na súdnu výzvu k špecifikácii petitu žaloby,
- 2. 7. 2002 – vyjadrenie žalovaného v 2. rade k žalobe,
- 10. 7. 2002 – vyjadrenie žalovaného v 3. rade k žalobe a úprave žaloby,
- 24. 7. 2002 – vyjadrenie žalovaného v 1. rade,
- 17. 4. 2003 – zaujatie stanoviska žalobcu k vyjadreniam žalovaných k žalobe,
- 21. 8. 2003 – nariadenie termínu pojednávania na deň 24. 10. 2003,
- 8. 10. 2003 – pojednávanie nariadené na deň 24. 10. 2003 preročené na deň
28. 11. 2003,
- 22. 10. 2003 – ospravedlnenie žalobcu a vyjadrenie k meritu,
- 22. 10. 2003 – predloženie požadovaných dokladov žalobcom,
- 10. 11. 2003 – zrušenie nariadeného termínu pojednávania,
- 10. 11. 2003 – vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Z. S.,
- 20. 11. 2003 – predloženie spisu Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie
o vylúčení sudkyne JUDr. Z. S. z konania a rozhodovania vo veci,
- 19. 12. 2003 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 2. 12. 2003, ktorým
bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Z. S. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci,
- 15. 3. 2004 – uznesenie, ktorým súd vyzýva žalobcu na úpravu petitu žaloby,
- 14. 4. 2004 – naplnenie súdnej výzvy žalobcom,
- 3. 6. 2004 – uznesenie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 3/4
žalobcovi,
- 28. 7. 2004 – odvolanie žalobcu voči uzneseniu zo dňa 3. 6. 2004,
- 29. 7. 2004 – predloženie spisu Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie
o odvolaní žalobcu,
- 23. 9. 2004 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 8. 2004, ktorým
potvrdil uznesenie zo dňa 3. 6. 2004,
- 16. 11. 2004 – reakcia žalobcu na výzvu k zaplateniu súdneho poplatku,
- 22. 12. 2004 – uznesenie o zastavení konania,
- 21. 1. 2005 – odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu súdu zo dňa 22. 12. 2004
so žiadosťou o úhradu súdneho poplatku v dlhšej lehote,
- 16. 2. 2005 – predloženie spisu Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie
o odvolaní žalobcu,
- 27. 7. 2005 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 5. 2005, ktorým
potvrdil uznesenie zo dňa 22. 12. 2004,
- 30. 8. 2005 – dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove ,
- 2. 10. 2006 – zaslanie Nálezu ÚS č. 63/06-27 zo dňa 19. 4. 2006,
- 30. 10. 2006 – predloženie spisu Krajskému súdu v Prešove v súvislosti
s doručením nálezu,
- 13. 3. 2007 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 1. 2007, ktorým bolo
zrušené uznesenie zo dňa 22. 12. 2004 a vec vrátená súdu na ďalšie konanie,
- 18. 4. 2007 – dovolanie žalovanej v prvom rade voči uzneseniu Krajského súdu
v Prešove,
- 26. 7. 2007 – predloženie spisu Najvyššiemu súdu SR v Bratislave na rozhodnutie
o dovolaní žalovanej v 1. rade proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove,
- 5. 9. 2007 – uznesenie Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 31. 7. 2007,
ktorým odmietol dovolanie žalovanej v 1. rade,
- 24. 9. 2007 – spis prevedený JUDr. M. K.,
- 27. 10. 2008 – výzva k zaplateniu súdneho poplatku,
- 28. 11. 2008 – reakcia žalobcu na súdnu výzvu k zaplateniu súdneho doplatku
za žalobu a zároveň ako opravný prostriedok k jej anulovaniu, ako právne irelevantnej,
- 12. 12. 2008 – uznesenie o pripustení zmeny žaloby,
- 13. 1. 2009 – žiadosť žalovanej v 1. rade o prerušenie konania,
- 9. 2. 2009 – odpoveď žalobcu na súdnu výzvu na zaplatenie doplatku k súdnemu
poplatku za rozšírenie žaloby,
- 1. 4. 2009 – žiadosť žalovaného v 2. rade o poskytnutie informácií v právnej veci,
- 8. 4. 2009 – uznesenie o zastavení konania,
- 28. 4. 2009 – odvolanie žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania,
- 15. 6. 2009 – odpoveď žalobcu na písomnú výzvu,
- 15. 6. 2009 – vyjadrenie žalovanej v 1. rade k odvolaniu žalobcu,
- 25. 6. 2009 – vyjadrenie žalovaného v 3. rade k odvolaniu žalobcu,
- 13. 7. 2009 – vyjadrenie žalovaného v 2. rade k odvolaniu žalobcu,
- 10. 7. 2009 – predloženie spisu Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie
o odvolaní žalobcu proti uzneseniu zo dňa 8. 4. 2009,
- 27. 7. 2009 – vyjadrenie žalovaného v 3. rade,
- 14. 10. 2009 – uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 9. 2009, ktorým
zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie,
- 27. 10. 2009 – vz. 4 – uznesenie o uložení povinnosti žalobcovi uhradiť doplatok
k súdnemu poplatku za rozšírenie žaloby,
- 25. 11. 2009 – odvolanie žalobcu voči uzneseniu,
- 23. 2. 2010 – spis predložený Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie
o odvolaní žalobcu,
- 15. 4. 2010 – vyjadrenie žalobcu a zaslanie vyplneného tlačiva vz. 6 - Potvrdenie
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov
na ustanovenie zástupcu v právnej veci,
- 17. 5. 2010 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 4. 2010 o priznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov nad sumu 100,- Eur žalobcovi,
- 19. 5. 2010 – vz. 4 – uznesenie o uložení povinnosti žalobcovi uhradiť doplatok
k súdnemu poplatku za žalobu,
- 31. 5. 2010 – odvolanie žalobcu proti uzneseniu zo dňa 19. 5. 2010,
- 16. 6. 2010 – uznesenie, ktorým súd vyzýva žalobcu na doplnenie odvolania,
- 7. 7. 2010 – doplnenie odvolania žalobcom,
- 22. 10. 2010 – predloženie spisu Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie
o odvolaní žalobcu.“
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 13. decembra 2010, preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení,
ktoré považuje za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ podal na okresnom súde „žalobu na porušenie práva ochrany listového
tajomstva“ proti S., a. s., C. B. a C., ktorou sa domáhal priznania majetkovej ujmy v sume
„300 000 Sk“, ktorú neskôr rozšíril na „5 000 000 Sk“. Predseda okresného súdu označil
predmetné konanie za skutkovo i právne náročné, pričom poukázal na skutočnosť, že
«predmetom sporu je nárok sťažovateľa, ktorý netvorí „obvyklú (bežnú) agendu“
v rozhodovacej činnosti súdu». Podľa ústavného súdu nemožno v plnom rozsahu akceptovať
tento názor, pretože o eventuálnej faktickej zložitosti tohto sporu nebolo možné dosiaľ
hovoriť s ohľadom na časové obdobie (takmer 9 rokov), ktoré uplynulo o podania žaloby
až dosiaľ, keďže konanie je stále iba v štádiu rozhodovania o poplatkovej povinnosti
a meritom veci sa okresný súd ešte vôbec nezaoberal.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že činnosť okresného súdu
bola poznamenaná aj rozhodovaním o procesných návrhoch sťažovateľa a využívaním jeho
práva podávať opravné prostriedky v konaní pred okresným súdom.
Sťažovateľ opakovane upravoval podanú žalobu, jednak petit (hoci prvýkrát
na výzvu súdu, keďže petit v predloženej podobe bol nejasný), ako aj okruh žalovaných.
Taktiež po výzve okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku požiadal
o oslobodenie od jeho platenia. Proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol oslobodený
od súdnych poplatkov v rozsahu troch štvrtín, podal sťažovateľ odvolanie, avšak neúspešne.
Sťažovateľ sa ospravedlnil z pojednávania nariadeného na 24. október 2003.
Takisto bezúspešne sa sťažovateľ odvolal proti uzneseniu okresného súdu
z 22. decembra 2004, ktorým bolo zastavené predmetné konanie z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku, ku ktorému pripojil žiadosť „o úhradu súdneho poplatku v dlhšej
lehote“. Súdny poplatok však uhradil postupne v splátkach (23. júna 2005, 14. júla 2005
a 18. júla 2005) až potom, keď Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) potvrdil
uznesenie okresného súdu o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.
Sťažovateľ podal ústavnému súdu v predmetnej veci sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 63/05 z 31. mája 2005, ktorým bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd nepostupoval v danej veci v súlade s princípom
spravodlivosti a neposkytol sťažovateľovi ochranu, a tak svojím postupom vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 Co 63/05, ako aj jeho uznesením z 31. mája 2005 porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Po vrátení veci okresnému súdu, ktorý opätovne 8. apríla 2009 zastavil konanie
z dôvodu nedoplatenia súdneho poplatku (z už rozšíreného petitu „5 miliónov Sk“),
sťažovateľ znova namietal jeho postup odvolaním z 28. apríla 2009, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením z 24. septembra 2009, ktorým uznesenie prvostupňového súdu zrušil
a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Ostatným úkonom sťažovateľa bolo ďalšie podanie odvolania proti uzneseniu
okresného súdu z 19. mája 2010, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť
doplatok k súdnemu poplatku.
Ako z uvedeného vyplýva, sťažovateľ opísanými postupmi realizoval svoje
(predovšetkým) procesné oprávnenia, na ktoré mal ako účastník konania „zákonný“ nárok,
avšak tieto nepochybne výrazným spôsobom prispeli k doterajšej dĺžke konania, čo ústavný
súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.
Ústavný súd sa stotožňuje s konštatovaním predsedu okresného súdu, ktorý
vo vyjadrení uviedol, že „k prieťahom v konaní, ktoré boli zavinené súdom, došlo v období
od 5. 9. 2007 do 27. 10. 2008... prieťah v tomto období považujem za prieťah zbytočný“.
Inak okresný súd konal priebežne vynímajúc ešte jedno krátke obdobie nečinnosti
(od 24. júla 2002 do 25. marca 2003, t. j. 8 mesiacov).
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho
orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07). Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie
poznačené nesústredenou a neefektívnou činnosťou okresného súdu.
Potom, keď bolo krajským súdom potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bolo
sťažovateľovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu troch štvrtín, bol
sťažovateľ vyzvaný na úhradu súdneho poplatku. Sťažovateľ však opakovane žiadal
okresný súd (15. novembra 2004 a 20. januára 2005) „o úhradu súdneho poplatku v dlhšej
lehote“, a to v súlade s platnými predpismi a v zmysle uznesenia krajského súdu sp. zn.
2 Co 167/04 zo 16. augusta 2004 (ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov v rozsahu troch štvrtín s tým, že sumu
súdneho poplatku vo vyčíslenom rozsahu je sťažovateľ schopný uhradiť s využitím
možnosti požiadať o jeho úhradu v splátkach, prípadne v dlhšej lehote). Okresný súd však
nebral do úvahy predmetné žiadosti sťažovateľa a konanie z dôvodu nezaplatenie súdneho
poplatku 22. decembra 2004 zastavil. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Co 63/05 z 31. mája
2005 síce predmetné uznesenie potvrdil, avšak nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 63/06
z 19. apríla 2006 bolo toto uznesenie pre porušenie sťažovateľových práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zrušené.
Okresný súd opätovne zastavil predmetné konanie uznesením z 8. apríla 2009
z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom. Krajský súd však uznesením sp. zn.
2 Co 131/08 z 24. septembra 2009 zrušil sťažovateľom napadnuté prvostupňové
rozhodnutie a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia
krajský súd vytkol okresnému súdu, že nepostupoval podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, podľa ktorého ak nebol súdny
poplatok zaplatený celkom, a to ani v dodatočnej lehote určenej súdom, uskutoční súd
konanie, ak je v tej istej veci rozšírený návrh alebo podaný vzájomný návrh. Keďže
sťažovateľ zaplatil časť súdneho poplatku, nedoplatenie jeho zvyšnej časti z rozšíreného
návrhu neumožňovalo okresnému súdu zastaviť celé konanie. Keďže podľa názoru
krajského súdu okresný súd týmto postupom pochybil, bolo nutné napadnuté uznesenie
zrušiť a vrátiť vec na nové konanie. Okresný súd po vrátení veci uznesením z 27. októbra
2009 zaviazal sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku, proti ktorému však sťažovateľ
úspešne podal odvolanie, v ktorom okrem iného žiadal okresný súd o prehodnotenie
priznaného oslobodenia so zreteľom na to, že došlo k zmene výšky súdneho poplatku, ktorú
vzhľadom na osobné a majetkové pomery nebol schopný bez ohrozenia životnej úrovne
rodiny zaplatiť. Krajský súd uznesením sp. zn. 18 Co 30/2010 z 27. apríla 2010 napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil, pričom sám rozhodol o oslobodení sťažovateľa
od súdnych poplatkov v plnom rozsahu.
V predmetnom konaní sa počas jeho doterajšieho trvania neuskutočnilo ani jedno
pojednávanie (jedno pojednávanie bolo síce nariadené, avšak pre ospravedlnenú neúčasť
sťažovateľa bolo odročené na iný termín, ktorý bol však okresným súdom zrušený).
Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté konanie nie je ani po takmer 9 rokoch
od jeho začatia právoplatne skončené a stále sa nachádza v štádiu rozhodovania o výške
súdneho poplatku a jeho úhrade (doplatení) sťažovateľom. Je potrebné poznamenať, že
v tomto časovom úseku je zahrnuté aj obdobie od 1. augusta 2005, keď bolo konanie
právoplatne zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, do 13. marca 2007, keď bol
okresnému súdu vrátený spis z krajského súdu potom, keď bolo ústavným súdom zrušené
jeho potvrdzujúce uznesenie sp. zn. 1 Co 63/05 z 31. mája 2005 o zastavení konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu
s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania (takmer 9 rokov) a predovšetkým na jeho
neefektívnu a nesústredenú činnosť, ako aj na uvedené obdobia nečinnosti nemožno
považovať za ústavne akceptovateľný vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy ani za primeraný vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto
dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
okresným súdom a konanie pred okresným súdom v čase rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti skončené nebolo (spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 19. mája 2010, ktorým bola sťažovateľovi
uložená povinnosť doplatiť súdny poplatok), prikázal okresnému súdu, aby konal vo veci
bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že sa „v dôsledku
zbytočných prieťahov súdu dostal do stavu dlhotrvajúcej právnej neistoty a stratil tým
dôveru v nestrannosť súdov, ako aj presvedčenie, že sa súdnou cestou možno v Slovenskej
republike dovolať spravodlivosti. Sťažovateľ tiež poukazuje, že v dôsledku nečinnosti
okresného súdu sa dostal do sociálnej tiesne. Dlhodobý stav právnej neistoty sa prejavil
negatívne aj na zdravotnom stave sťažovateľa.“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ako aj na záver
o nesústredenosti a neefektívnosti jeho postupu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného
prípadu, nie zanedbateľný podiel sťažovateľa na predĺžení konania, ako aj skutočnosť, že
konanie v právnej veci sťažovateľa nebolo ani po takmer 9 rokoch od jeho začatia
do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie
sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €.
Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu
s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Keďže
právna zástupkyňa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma
bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho
zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume
303,30 €.
Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 3. januára
2011 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné
na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Ústavný súd vyslovil povinnosť Kancelárii ústavného súdu uhradiť trovy konania
právnej zástupkyni sťažovateľa a okresnému súdu uhradiť štátu trovy konania na účet
Kancelárie ústavného súdu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2011