Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 44/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. J., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 9. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6

Co 200/2008 z 22. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára

2011 doručená sťažnosť M. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 9. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

(v postavení žalovaného) vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. V-2 , ktorého predmetom bolo rozhodovanie o žalobe,

ktorou sa žalobcovia domáhali voči sťažovateľovi vydania bezdôvodného obohatenia

a platenia nájomného.

Uznesením okresného súdu č. k. V-2 -173 z 23. mája 2003 bol schválený

zmier účastníkov konania, v zmysle ktorého sa sťažovateľ okrem iného zaviazal zaplatiť

žalobcom nájomné vo výške 2 400 Sk mesačne od 1. januára 1996 vždy do 15-teho dňa

toho-ktorého mesiaca k rukám ktoréhokoľvek zo žalobcov, počínajúc právoplatnosťou tohto

uznesenia. Zročné nájomné za dobu od 1. januára 1996 do 23. mája 2003 v sume

354 836 Sk sa sťažovateľ zaviazal zaplatiť žalobcom do 30. septembra 2003.

Návrhom z 27. augusta 2003 požiadal sťažovateľ okresný súd o vydanie opravného

uznesenia, pretože v uznesení o schválení zmieru došlo podľa jeho názoru k zrejmej chybe

v počítaní zročného nájomného za obdobie od 1. januára 1996 do 23. mája 2003, teda za 89

mesiacov, kde správna suma pri mesačnom nájomnom 2 400 Sk mala predstavovať sumu

213 600 Sk, a nie 354 836 Sk, ako je uvedené v uznesení o schválení zmieru.

Okresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel a ním požadované opravné uznesenie

10. februára 2004 vydal. Proti opravnému uzneseniu okresného súdu č. k. V-2 12 C 156/95-

197 z 10. februára 2004 podali odvolanie žalobcovia. Krajský súd uznesením

č. k. -205 zo 7. júna 2004 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu

zrušil a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcom trovy konania.

V dôsledku sťažovateľom podaného dovolania najvyšší súd ako dovolací súd

rozsudkom č. k. -257 z 24. augusta 2006 dovolaním napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia označeného

rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

bez toho, aby rozhodol vo veci návrhu sťažovateľa tak, že rozhodnutie okresného súdu buď

potvrdí, zmení a zamietne, prípadne vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Takýmto postupom krajský súd podľa záveru najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu odňal

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. „Je pritom nerozhodné, že odvolací súd sa

v odôvodnení rozhodnutia vyporiadaval s jednotlivými námietkami účastníkov konania,

keďže právne záväzný je len výrok napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a nie jeho

odôvodnenie.“

Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším súdom ako dovolacím súdom

rozhodoval vo veci krajský súd, ktorý uznesením č. k. -265 z 22. júna 2009

rozhodol, že „Uznesenie súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti, ktorou bol opravený

výrok uznesenia z 23. 5. 2003 č. k. V-2 -173, mení tak, že návrh na vydanie

opravného uznesenia sa zamieta.“. Označené uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ

dovolaním, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

z 9. novembra 2010 zamietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa je uznesenie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010

svojvoľné, pričom v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Z obsahu zápisnice z pojednávania, na ktorom bol schválený súdny zmier, je zrejmé,

že právna zástupkyňa navrhovateľov s poukazom na dohodu so sťažovateľom navrhla

zmenu petitu:

„Odporca je povinný platiť navrhovateľom nájomné vo výške 2.400,- Sk za dobu od

1. 1. 96... Zročné nájomné za dobu od 1. 1. 1996 do 23. 5. 03 je povinný zaplatiť do 30. 9.

2003“.» Sťažovateľ vo vyjadrení súhlasil s navrhnutým zmeneným petitom a okresný súd

následne požadovanú zmenu petitu pripustil a schválil zmier účastníkov v znení

zodpovedajúcom výroku uznesenia z 23. mája 2003.

Pokiaľ krajský súd opravné uznesenie okresného súdu zmenil s poukazom „- na

akési varianty návrhu spred pojednávania dňa 23. 5. 2003, ktoré inak boli samotnými

navrhovateľmi nahradené navrhovanou zmenou návrhu, ktorú okresný súd pripustil,

- na skutočnosť, že v zmieri nie je zmienka o mesačnej platbe 2.400 Sk, čo je

absolútny nezmysel,

ignoroval právne, skutkové a časové súvislosti uzavierania zmieru, a tým aj ústavne

konformnú interpretáciu aplikovaných procesnoprávnych predpisov, ku ktorej je

zaviazaný.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. J. na súdnu ochranu podľa a na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ochranu a pokojné užívanie majetku

podľa a protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Najvyššieho

súdu SR z 9. 11. 2010, sp. zn. a uznesením Krajského súdu v Bratislave z

22. 6. 2009, sp. zn. , porušené bolo.

2. Označené rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu sa zrušujú a vec sa

vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť sťažovateľovi

titulom náhrady trov konania sumu 467,68 EUR v lehote do 1 mesiaca, na účet JUDr. E.

Ľ...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní

a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí

účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie

nenadobudne právoplatnosť.

1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu

č. k. -265 z 22. júna 2009

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 9. novembra 2010

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako

dovolací súd svoje uznesenie sp. zn. z 9. novembra 2010 primeraným

spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

za neakceptovateľné a neudržateľné.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že uznesením č. k. V-2 12 C 156/95-

173 z 23. mája 2003 okresný súd schválil zmier účastníkov konania, a to v takomto znení:

„Odporca sa zaväzuje zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 nájomné vo výške 2.200,- Sk

mesačne od 13. 10. 1993 do 12. 10. 1995, celkovo v sume 41.236,- Sk do 30. 9. 2003.

Odporca sa zaväzuje platiť navrhovateľom 1 až 4 nájomné vo výške 2.400,- Sk

mesačne od 1. 1. 1996 vždy do 15-teho dňa toho-ktorého mesiaca k rukám ktoréhokoľvek

navrhovateľa, počínajúc právoplatnosťou tohto uznesenia.

Zročné nájomné za dobu od 1. 1. 1996 do 23. 5. 2003 v sume 354.836,- Sk sa

odporca zaväzuje zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 do 30. 9. 2003.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 náhradu trov konania v sume

10.592,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia 64.422,- Sk rukám právnej zástupkyne

navrhovateľov 1, 2 do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.“

Z uznesenia krajského súdu č. k. -265 z 22. júna 2009 vyplýva, že na

základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu

o schválení zmieru nie je postihnuté chybou v počítaní, a preto nebol daný dôvod na jeho

opravu. Krajský súd nemal dôvod pochybovať o tom, že práve suma 354 836 Sk bola

predmetom zmieru. Svedčia o tom nielen podpisy všetkých účastníkov konania a ich

právnych zástupkýň, ktorými v zápisnici o pojednávaní potvrdili uzavretie zmieru, ale

i vyjadrenie zákonného zástupcu sťažovateľa V. J. na pojednávaní, ktorý napriek rade svojej

právnej zástupkyne, aby si premyslel, či uzavrie so žalobcami nimi navrhovaný zmier,

výslovne súhlasil s požadovanou výškou nájomného. Schválený zmier je podľa krajského

súdu v podstate realizáciou prvého variantu alternatívneho návrhu na zmier, ktorý bol

súčasťou podania žalobcov z 22. mája 2003. Krajský súd zobral tiež do úvahy skutočnosť,

že v zmieri schválenom súdom nie je žiadna zmienka o tom, že by zročné nájomné za

obdobie od 1. januára 1996 do 23. mája 2003 pozostávalo zo sumy 2 400 Sk mesačne. Túto

sumu uviedla právna zástupkyňa žalobcov na pojednávaní 23. mája 2003, ale nestala sa

súčasťou zmieru.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že «Súdny zmier je

svojou povahou dohoda účastníkov uzavretá počas konania, ktorou si upravujú svoje práva

a povinnosti a ktorá vyžaduje schválenie súdom. Predpokladá dva dispozitívne úkony

účastníkov konania – návrh na uzavretie zmieru a jeho prijatie druhým účastníkom

(účastníkmi) a úkon súdu – schválenie. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné rozlišovať dva

základné pojmy – zmier a súdny zmier. Zmier je dohoda účastníkov konania, urobená

v priebehu konania, ktorou si účastníci upravujú subjektívne hmotné práva a povinnosti. Ak

súd dohodu účastníkov (zmier) schváli, stáva sa súdnym zmierom. Súd udelí súhlas

s dohodou účastníkov za podmienky, že uzatvorenie zmieru umožňuje povaha veci a súčasne

nie je v rozpore s objektívnym právom. Z hľadiska procesných dôsledkov má zmier účinky

rozsudku. Preto sa vyžaduje jeho schválenie súdom. Tieto dôsledky však umožňujú súdu,

aby zmier schválil iba o takom predmete konania, o akom by inak mal právomoc rozhodnúť.

Zmier musí byť pojatý do súdnej zápisnice, ktorú podpisujú všetci účastníci konania, tak

účastník, ktorý uzavretie zmieru navrhol, ako aj účastník, ktorý návrh zmieru prijal. Kým

nebol uzavretý zmier, ku ktorému došlo do súdnej zápisnice jeho účastníkmi podpísaný, súd

k nemu neprihliada a nemôže teda ani rozhodovať o tom, či ho schváli alebo neschváli.

O schválení zmieru súd prvého stupňa rozhoduje uznesením.

Zo zápisnice z pojednávania z 23. mája 2003 (č. l. 168) vyplýva, že účastníci konania

navrhli schváliť zmier v tomto znení: „Žalovaný sa zaväzuje zaplatiť žalobcom 1) až 4)

nájomné vo výške 2 200 Sk mesačne od 13. októbra 1993 do 12. októbra 1995, celkovo

v sume 41 236 Sk do 30. septembra 2003. Žalovaný sa zaväzuje platiť žalobcom 1) až 4)

nájomné vo výške 2 400 Sk mesačne od 1. januára 1996 vždy do 15-teho dňa toho ktorého

mesiaca k rukám ktoréhokoľvek žalobcu, počínajúc právoplatnosťou uznesenia. Zročné

nájomné za dobu od 1. januára 1996 do 23. mája 2003 v sume 354 836 Sk sa žalovaný

zaväzuje zaplatiť žalobcom 1) až 4) do 30. septembra 2003.“ Zmier v tomto znení bol

podpísaný všetkými účastníkmi konania, ich právnymi zástupcami a v takom znení bol aj

uznesením súdu schválený. Pri posudzovaní chýb vykonaným súdmi nižších stupňov môže

dovolací súd vychádzať len zo skutočností uvedených v spise.

Podľa súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní

a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí

účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie

nenadobudne právoplatnosť.

Citované ustanovenie oprávňuje súd opraviť v rozsudku (uznesení) kedykoľvek i bez

návrhu chyby v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosti, t. j. ku ktorým došlo len

zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej, či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej

došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku (uznesenia) a ktoré sú zrejmé. Zákon má na

mysli pisárske chyby, omyly v súčtoch a pod. Chyba však musí byť zrejmá (jasná, očividná,

nápadná...). Samotná skutočnosť, že každý z účastníkov konania, ako aj súdy oboch stupňov

zaujali k namietanej „chybe“ rozdielny názor, odporuje tejto zákonnej požiadavke.

Predmetom opravy podľa citovaného ustanovenia sa môžu stať iba zrejmé

nesprávnosti, ktoré vznikli v dôsledku činnosti súdu a nie účastníkov konania.

Dovolací súd nemôže vyvodiť nepochybný záver, či práve činnosťou súdu prvého

stupňa (chybnou matematickou operáciou) došlo k dovolateľom namietanej chybe alebo

spochybňovaná suma bola výsledkom ústupkov nárokov účastníkov konania a v tejto výške

bola následne poňatá do súdnej zápisnice. Rozhodujúce sú skutočnosti uvedené v zápisnici.

Z jej znenia však nevyplýva, ktorý z účastníkov navrhoval znenie dohody, ktorý pristúpil

k jej zneniu, aká bola miera spoluúčasti súdu na jej znení (či ku konečnej sume zročného

nájomného za predmetné obdobie došlo dohodou účastníkov alebo sa k uvedenej sume

dopracovali násobkom mesačného nájomného a počtu príslušných mesiacov uskutočneným

súdom). Je nejasné, či sa účastníci konania dohodli na výške nájomného, ktoré sa následne

stalo základom pre výpočet celkovej zročnej pohľadávky alebo to bolo naopak. Táto

skutočnosť nijako nevyplýva z obsahu zápisnice a jej uznaním by dovolací súd porušil

dispozičnú zásadu, ktorá ovláda proces uzatvárania a schvaľovania súdneho zmieru.

Úlohou súdu pri schvaľovaní zmieru nie je posudzovať príčiny a okolnosti, za ktorých došlo

k uzavretiu zmieru, ale len hmotnoprávny súlad dohody účastníkov s platnými právnymi

predpismi. Ak je navrhovaný zmier v súlade s právnymi predpismi, súd ho vždy schváli (§

99 ods. 2 a contrario). Preto nemôže zvažovať napríklad to, či zmier je rovnako

výhodný pre všetkých účastníkov konania. Odvolací súd správne poukázal na podpisy

účastníkov konania a ich právnych zástupcov potvrdzujúcich znenie zmieru. Podpisom

zmieru účastníci konania potvrdili, že predmetný zmier predstavuje vzájomne súhlasne

prejavenú vôľu účastníkov konania ohľadom ich práv a povinností, s ktorými sú

v občianskom súdnom konaní oprávnení disponovať. Ako bolo vyššie uvedené zmier je

hmotnoprávna dohoda účastníkov konania, ktorá je zachytená v zápisnici a je podpísaná

všetkými účastníkmi konania. Dovolací súd uvádza, že nie je prípustné meniť pomocou tohto

inštitútu rozhodnutie v takom rozsahu, že by opravou jeho výroku účastníkom konania

deklaroval nové práva a povinnosti. Odvolací súd preto postupoval správne, keď zmenil

rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh na opravu uznesenia o schválení zmieru

zamietol.».

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozhodnutím

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu garantovaných

práv sťažovateľa. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je primeraným spôsobom

odôvodnené a nemožno ho považovať ani za arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Podľa názoru

ústavného súdu posúdenie otázky, či v uznesení o schválení zmieru došlo k chybe v písaní,

najvyšším súdom v jeho uznesení z 9. novembra 2010 nevykazuje nedostatky; jeho

odôvodnenie je jasné, zrozumiteľné a vychádzajúce zo zmyslu a účelu inštitútu zmieru

a konania o schválení súdneho zmieru, ako aj z podstaty inštitútu opravného uznesenia. Aj

preto sa ústavný súd s argumentáciou najvyššieho súdu obsiahnutou v odôvodnení

namietaného uznesenia plne stotožňuje a považuje ju z ústavného hľadiska za

akceptovateľnú a udržateľnú.

Ústavný súd poukazuje v nadväznosti na už uvedené aj na skutočnosť, že sťažovateľ

(v konaní pred ústavným súdom zastúpený tou istou advokátkou ako v občianskom súdnom

konaní, v ktorom došlo ku schváleniu sporného zmieru) nijako nevysvetľuje, ako mohlo

dôjsť k tomu, že jeho zákonný zástupca V. J. a aj jeho právna zástupkyňa podpísali

zápisnicu obsahujúcu dohodnutý zmier v „chybnom“ znení.

Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že v prvom výroku súdom schváleného

zmieru je uvedené, že „Odporca sa zaväzuje zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 nájomné vo

výške 2.200,- Sk mesačne od 13. 10. 1993 do 12. 10. 1995, celkovo v sume 41.236,- Sk do

30. 9. 2003.“. Pri použití rovnakej argumentácie, akú uvádza sťažovateľ vo vzťahu

k napádanému výroku uznesenia o schválení zmieru, by aj celková suma (41 236 Sk)

uvedená v prvom výroku uznesenia o schválení zmieru bola nesprávna (2 200 x 24 =

52 800), avšak v tomto prípade v prospech sťažovateľa. Opravy tohto výroku sa sťažovateľ

a ani žalobcovia nikdy nedomáhali. Na základe uvedeného možno usudzovať, že k výpočtu

celkových súm za obdobie od 13. októbra 1993 do 12. októbra 1995 a od 1. januára 1996 do

23. mája 2003 nedošlo násobkom v zmieri uvedeného nájomného a počtu mesiacov vo

vymedzenom období, ale tieto sumy boli skôr výsledkom ústupkov nárokov účastníkov

konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

uznesením najvyššieho súdu a obsahom garantovaných práv označených

sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd

rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie

bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa uznesenia najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu sp. zn. z 8. novembra 2010 z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011