Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 44/2011
PDF · 230.01 KB
No categories available
IV. ÚS 44/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. J., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6
Co 200/2008 z 22. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára
2011 doručená sťažnosť M. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 200/2008 z 22. júna 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
(v postavení žalovaného) vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. V-2 12 C 156/1995, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o žalobe,
ktorou sa žalobcovia domáhali voči sťažovateľovi vydania bezdôvodného obohatenia
a platenia nájomného.
Uznesením okresného súdu č. k. V-2 12 C 156/95-173 z 23. mája 2003 bol schválený
zmier účastníkov konania, v zmysle ktorého sa sťažovateľ okrem iného zaviazal zaplatiť
žalobcom nájomné vo výške 2 400 Sk mesačne od 1. januára 1996 vždy do 15-teho dňa
toho-ktorého mesiaca k rukám ktoréhokoľvek zo žalobcov, počínajúc právoplatnosťou tohto
uznesenia. Zročné nájomné za dobu od 1. januára 1996 do 23. mája 2003 v sume
354 836 Sk sa sťažovateľ zaviazal zaplatiť žalobcom do 30. septembra 2003.
Návrhom z 27. augusta 2003 požiadal sťažovateľ okresný súd o vydanie opravného
uznesenia, pretože v uznesení o schválení zmieru došlo podľa jeho názoru k zrejmej chybe
v počítaní zročného nájomného za obdobie od 1. januára 1996 do 23. mája 2003, teda za 89
mesiacov, kde správna suma pri mesačnom nájomnom 2 400 Sk mala predstavovať sumu
213 600 Sk, a nie 354 836 Sk, ako je uvedené v uznesení o schválení zmieru.
Okresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel a ním požadované opravné uznesenie
10. februára 2004 vydal. Proti opravnému uzneseniu okresného súdu č. k. V-2 12 C 156/95-
197 z 10. februára 2004 podali odvolanie žalobcovia. Krajský súd uznesením
č. k. 6 Co 137/04-205 zo 7. júna 2004 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu
zrušil a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcom trovy konania.
V dôsledku sťažovateľom podaného dovolania najvyšší súd ako dovolací súd
rozsudkom č. k. 3 Cdo 248/2005-257 z 24. augusta 2006 dovolaním napadnuté uznesenie
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia označeného
rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
bez toho, aby rozhodol vo veci návrhu sťažovateľa tak, že rozhodnutie okresného súdu buď
potvrdí, zmení a zamietne, prípadne vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Takýmto postupom krajský súd podľa záveru najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu odňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. „Je pritom nerozhodné, že odvolací súd sa
v odôvodnení rozhodnutia vyporiadaval s jednotlivými námietkami účastníkov konania,
keďže právne záväzný je len výrok napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a nie jeho
odôvodnenie.“
Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším súdom ako dovolacím súdom
rozhodoval vo veci krajský súd, ktorý uznesením č. k. 6 Co 200/08-265 z 22. júna 2009
rozhodol, že „Uznesenie súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti, ktorou bol opravený
výrok uznesenia z 23. 5. 2003 č. k. V-2 12C 156/95-173, mení tak, že návrh na vydanie
opravného uznesenia sa zamieta.“. Označené uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ
dovolaním, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.
5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010 zamietnuté.
Podľa názoru sťažovateľa je uznesenie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010
svojvoľné, pričom v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
«Z obsahu zápisnice z pojednávania, na ktorom bol schválený súdny zmier, je zrejmé,
že právna zástupkyňa navrhovateľov s poukazom na dohodu so sťažovateľom navrhla
zmenu petitu:
„Odporca je povinný platiť navrhovateľom nájomné vo výške 2.400,- Sk za dobu od
1. 1. 96... Zročné nájomné za dobu od 1. 1. 1996 do 23. 5. 03 je povinný zaplatiť do 30. 9.
2003“.» Sťažovateľ vo vyjadrení súhlasil s navrhnutým zmeneným petitom a okresný súd
následne požadovanú zmenu petitu pripustil a schválil zmier účastníkov v znení
zodpovedajúcom výroku uznesenia z 23. mája 2003.
Pokiaľ krajský súd opravné uznesenie okresného súdu zmenil s poukazom „- na
akési varianty návrhu spred pojednávania dňa 23. 5. 2003, ktoré inak boli samotnými
navrhovateľmi nahradené navrhovanou zmenou návrhu, ktorú okresný súd pripustil,
- na skutočnosť, že v zmieri nie je zmienka o mesačnej platbe 2.400 Sk, čo je
absolútny nezmysel,
ignoroval právne, skutkové a časové súvislosti uzavierania zmieru, a tým aj ústavne
konformnú interpretáciu aplikovaných procesnoprávnych predpisov, ku ktorej je
zaviazaný.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo M. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ochranu a pokojné užívanie majetku
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Najvyššieho
súdu SR z 9. 11. 2010, sp. zn. 5 Cdo 293/2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave z
22. 6. 2009, sp. zn. 6 Co 200/2008, porušené bolo.
2. Označené rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu sa zrušujú a vec sa
vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť sťažovateľovi
titulom náhrady trov konania sumu 467,68 EUR v lehote do 1 mesiaca, na účet JUDr. E.
Ľ...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Podľa § 164 OSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní
a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí
účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie
nenadobudne právoplatnosť.
1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu
č. k. 6 Co 200/08-265 z 22. júna 2009
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc
najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné
poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade
alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako
dovolací súd svoje uznesenie sp. zn. 5 Cdo 293/2009 z 9. novembra 2010 primeraným
spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
za neakceptovateľné a neudržateľné.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že uznesením č. k. V-2 12 C 156/95-
173 z 23. mája 2003 okresný súd schválil zmier účastníkov konania, a to v takomto znení:
„Odporca sa zaväzuje zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 nájomné vo výške 2.200,- Sk
mesačne od 13. 10. 1993 do 12. 10. 1995, celkovo v sume 41.236,- Sk do 30. 9. 2003.
Odporca sa zaväzuje platiť navrhovateľom 1 až 4 nájomné vo výške 2.400,- Sk
mesačne od 1. 1. 1996 vždy do 15-teho dňa toho-ktorého mesiaca k rukám ktoréhokoľvek
navrhovateľa, počínajúc právoplatnosťou tohto uznesenia.
Zročné nájomné za dobu od 1. 1. 1996 do 23. 5. 2003 v sume 354.836,- Sk sa
odporca zaväzuje zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 do 30. 9. 2003.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 náhradu trov konania v sume
10.592,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia 64.422,- Sk rukám právnej zástupkyne
navrhovateľov 1, 2 do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.“
Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 200/08-265 z 22. júna 2009 vyplýva, že na
základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu
o schválení zmieru nie je postihnuté chybou v počítaní, a preto nebol daný dôvod na jeho
opravu. Krajský súd nemal dôvod pochybovať o tom, že práve suma 354 836 Sk bola
predmetom zmieru. Svedčia o tom nielen podpisy všetkých účastníkov konania a ich
právnych zástupkýň, ktorými v zápisnici o pojednávaní potvrdili uzavretie zmieru, ale
i vyjadrenie zákonného zástupcu sťažovateľa V. J. na pojednávaní, ktorý napriek rade svojej
právnej zástupkyne, aby si premyslel, či uzavrie so žalobcami nimi navrhovaný zmier,
výslovne súhlasil s požadovanou výškou nájomného. Schválený zmier je podľa krajského
súdu v podstate realizáciou prvého variantu alternatívneho návrhu na zmier, ktorý bol
súčasťou podania žalobcov z 22. mája 2003. Krajský súd zobral tiež do úvahy skutočnosť,
že v zmieri schválenom súdom nie je žiadna zmienka o tom, že by zročné nájomné za
obdobie od 1. januára 1996 do 23. mája 2003 pozostávalo zo sumy 2 400 Sk mesačne. Túto
sumu uviedla právna zástupkyňa žalobcov na pojednávaní 23. mája 2003, ale nestala sa
súčasťou zmieru.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že «Súdny zmier je
svojou povahou dohoda účastníkov uzavretá počas konania, ktorou si upravujú svoje práva
a povinnosti a ktorá vyžaduje schválenie súdom. Predpokladá dva dispozitívne úkony
účastníkov konania – návrh na uzavretie zmieru a jeho prijatie druhým účastníkom
(účastníkmi) a úkon súdu – schválenie. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné rozlišovať dva
základné pojmy – zmier a súdny zmier. Zmier je dohoda účastníkov konania, urobená
v priebehu konania, ktorou si účastníci upravujú subjektívne hmotné práva a povinnosti. Ak
súd dohodu účastníkov (zmier) schváli, stáva sa súdnym zmierom. Súd udelí súhlas
s dohodou účastníkov za podmienky, že uzatvorenie zmieru umožňuje povaha veci a súčasne
nie je v rozpore s objektívnym právom. Z hľadiska procesných dôsledkov má zmier účinky
rozsudku. Preto sa vyžaduje jeho schválenie súdom. Tieto dôsledky však umožňujú súdu,
aby zmier schválil iba o takom predmete konania, o akom by inak mal právomoc rozhodnúť.
Zmier musí byť pojatý do súdnej zápisnice, ktorú podpisujú všetci účastníci konania, tak
účastník, ktorý uzavretie zmieru navrhol, ako aj účastník, ktorý návrh zmieru prijal. Kým
nebol uzavretý zmier, ku ktorému došlo do súdnej zápisnice jeho účastníkmi podpísaný, súd
k nemu neprihliada a nemôže teda ani rozhodovať o tom, či ho schváli alebo neschváli.
O schválení zmieru súd prvého stupňa rozhoduje uznesením.
Zo zápisnice z pojednávania z 23. mája 2003 (č. l. 168) vyplýva, že účastníci konania
navrhli schváliť zmier v tomto znení: „Žalovaný sa zaväzuje zaplatiť žalobcom 1) až 4)
nájomné vo výške 2 200 Sk mesačne od 13. októbra 1993 do 12. októbra 1995, celkovo
v sume 41 236 Sk do 30. septembra 2003. Žalovaný sa zaväzuje platiť žalobcom 1) až 4)
nájomné vo výške 2 400 Sk mesačne od 1. januára 1996 vždy do 15-teho dňa toho ktorého
mesiaca k rukám ktoréhokoľvek žalobcu, počínajúc právoplatnosťou uznesenia. Zročné
nájomné za dobu od 1. januára 1996 do 23. mája 2003 v sume 354 836 Sk sa žalovaný
zaväzuje zaplatiť žalobcom 1) až 4) do 30. septembra 2003.“ Zmier v tomto znení bol
podpísaný všetkými účastníkmi konania, ich právnymi zástupcami a v takom znení bol aj
uznesením súdu schválený. Pri posudzovaní chýb vykonaným súdmi nižších stupňov môže
dovolací súd vychádzať len zo skutočností uvedených v spise.
Podľa § 164 O. s. p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní
a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí
účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie
nenadobudne právoplatnosť.
Citované ustanovenie oprávňuje súd opraviť v rozsudku (uznesení) kedykoľvek i bez
návrhu chyby v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosti, t. j. ku ktorým došlo len
zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej, či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej
došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku (uznesenia) a ktoré sú zrejmé. Zákon má na
mysli pisárske chyby, omyly v súčtoch a pod. Chyba však musí byť zrejmá (jasná, očividná,
nápadná...). Samotná skutočnosť, že každý z účastníkov konania, ako aj súdy oboch stupňov
zaujali k namietanej „chybe“ rozdielny názor, odporuje tejto zákonnej požiadavke.
Predmetom opravy podľa citovaného ustanovenia § 164 O. s. p. sa môžu stať iba zrejmé
nesprávnosti, ktoré vznikli v dôsledku činnosti súdu a nie účastníkov konania.
Dovolací súd nemôže vyvodiť nepochybný záver, či práve činnosťou súdu prvého
stupňa (chybnou matematickou operáciou) došlo k dovolateľom namietanej chybe alebo
spochybňovaná suma bola výsledkom ústupkov nárokov účastníkov konania a v tejto výške
bola následne poňatá do súdnej zápisnice. Rozhodujúce sú skutočnosti uvedené v zápisnici.
Z jej znenia však nevyplýva, ktorý z účastníkov navrhoval znenie dohody, ktorý pristúpil
k jej zneniu, aká bola miera spoluúčasti súdu na jej znení (či ku konečnej sume zročného
nájomného za predmetné obdobie došlo dohodou účastníkov alebo sa k uvedenej sume
dopracovali násobkom mesačného nájomného a počtu príslušných mesiacov uskutočneným
súdom). Je nejasné, či sa účastníci konania dohodli na výške nájomného, ktoré sa následne
stalo základom pre výpočet celkovej zročnej pohľadávky alebo to bolo naopak. Táto
skutočnosť nijako nevyplýva z obsahu zápisnice a jej uznaním by dovolací súd porušil
dispozičnú zásadu, ktorá ovláda proces uzatvárania a schvaľovania súdneho zmieru.
Úlohou súdu pri schvaľovaní zmieru nie je posudzovať príčiny a okolnosti, za ktorých došlo
k uzavretiu zmieru, ale len hmotnoprávny súlad dohody účastníkov s platnými právnymi
predpismi. Ak je navrhovaný zmier v súlade s právnymi predpismi, súd ho vždy schváli (§
99 ods. 2 O. s. p. a contrario). Preto nemôže zvažovať napríklad to, či zmier je rovnako
výhodný pre všetkých účastníkov konania. Odvolací súd správne poukázal na podpisy
účastníkov konania a ich právnych zástupcov potvrdzujúcich znenie zmieru. Podpisom
zmieru účastníci konania potvrdili, že predmetný zmier predstavuje vzájomne súhlasne
prejavenú vôľu účastníkov konania ohľadom ich práv a povinností, s ktorými sú
v občianskom súdnom konaní oprávnení disponovať. Ako bolo vyššie uvedené zmier je
hmotnoprávna dohoda účastníkov konania, ktorá je zachytená v zápisnici a je podpísaná
všetkými účastníkmi konania. Dovolací súd uvádza, že nie je prípustné meniť pomocou tohto
inštitútu rozhodnutie v takom rozsahu, že by opravou jeho výroku účastníkom konania
deklaroval nové práva a povinnosti. Odvolací súd preto postupoval správne, keď zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh na opravu uznesenia o schválení zmieru
zamietol.».
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozhodnutím
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu ústavou garantovaných
práv sťažovateľa. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je primeraným spôsobom
odôvodnené a nemožno ho považovať ani za arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Podľa názoru
ústavného súdu posúdenie otázky, či v uznesení o schválení zmieru došlo k chybe v písaní,
najvyšším súdom v jeho uznesení z 9. novembra 2010 nevykazuje nedostatky; jeho
odôvodnenie je jasné, zrozumiteľné a vychádzajúce zo zmyslu a účelu inštitútu zmieru
a konania o schválení súdneho zmieru, ako aj z podstaty inštitútu opravného uznesenia. Aj
preto sa ústavný súd s argumentáciou najvyššieho súdu obsiahnutou v odôvodnení
namietaného uznesenia plne stotožňuje a považuje ju z ústavného hľadiska za
akceptovateľnú a udržateľnú.
Ústavný súd poukazuje v nadväznosti na už uvedené aj na skutočnosť, že sťažovateľ
(v konaní pred ústavným súdom zastúpený tou istou advokátkou ako v občianskom súdnom
konaní, v ktorom došlo ku schváleniu sporného zmieru) nijako nevysvetľuje, ako mohlo
dôjsť k tomu, že jeho zákonný zástupca V. J. a aj jeho právna zástupkyňa podpísali
zápisnicu obsahujúcu dohodnutý zmier v „chybnom“ znení.
Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že v prvom výroku súdom schváleného
zmieru je uvedené, že „Odporca sa zaväzuje zaplatiť navrhovateľom 1 až 4 nájomné vo
výške 2.200,- Sk mesačne od 13. 10. 1993 do 12. 10. 1995, celkovo v sume 41.236,- Sk do
30. 9. 2003.“. Pri použití rovnakej argumentácie, akú uvádza sťažovateľ vo vzťahu
k napádanému výroku uznesenia o schválení zmieru, by aj celková suma (41 236 Sk)
uvedená v prvom výroku uznesenia o schválení zmieru bola nesprávna (2 200 x 24 =
52 800), avšak v tomto prípade v prospech sťažovateľa. Opravy tohto výroku sa sťažovateľ
a ani žalobcovia nikdy nedomáhali. Na základe uvedeného možno usudzovať, že k výpočtu
celkových súm za obdobie od 13. októbra 1993 do 12. októbra 1995 a od 1. januára 1996 do
23. mája 2003 nedošlo násobkom v zmieri uvedeného nájomného a počtu mesiacov vo
vymedzenom období, ale tieto sumy boli skôr výsledkom ústupkov nárokov účastníkov
konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
uznesením najvyššieho súdu a obsahom ústavou garantovaných práv označených
sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd
rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie
bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa uznesenia najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu sp. zn. 5 Cdo 293/2009 z 8. novembra 2010 z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2011