Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 56/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H..., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-31 z 2. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -31 z 2. novembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 1. februára 2005 (ďalej len „zmluva o úvere“) poskytla fyzickej osobe

úver v sume 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť

v deviatich mesačných splátkach v sume 63,73 € mesačne od 8. februára 2005.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvy o úvere dohodnuté priamo v zmluve, že

splnomocnený zástupca dlžníka, je oprávnený, v prípade ak dlžník nesplní svoje povinnosti

vyplývajúce zo zmluvy, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní

dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Sťažovateľka okrem iného uvádza:

«Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania

so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru úver

okamžite splatný. Dňa 02. 07. 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska

zápisnica bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 17. 10. 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny

exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len

„Okresný súd“) dňa 15. 11. 2005 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.

Súdny exekútor podaním zo dňa 15. 07. 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú a jej zastavenie. Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný

na rozhodovanie o exekučnej agende zahájil konanie na zastavenie exekúcie, následne

exekučné konanie bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa

účastníkom k návrhu uznesením zo dňa 04. 08. 2010, sp. zn. -16 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti uzneseniu Okresného

súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací uznesením

zo dňa 02. 11. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 04. 08. 2010 ako vecne

a právne správne...

Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.

riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Okresný súd z podnetu exekútora zahájil konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie

za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol

priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o neprípustnosti

exekúcie a jej následnému zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia

predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä

predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, t. j. vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd

týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustné a následne zastavenie exekúcie bez

návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví

ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu

s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový

záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („posession“

„bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré

vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola

účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod

dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má

autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a

záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľa

nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo

existencia nároku by mohla byť spochybnená.»

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jej práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že Okresný súd Lučenec (ďalej len

„okresný súd“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú zastavil ju, čím znemožnil nútený výkon

práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený

predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva

„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto

uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej

otázke nastolenej sťažovateľkou, a to, či krajský súd rozhodujúci v rámci preskúmavaného

exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia

zastavená, mal právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať

dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd

odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým vyhlásil

exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 2848/2005

za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne správne.

Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

«Oprávnená a povinná uzavreli dňa 01. 02. 2005 „Zmluvy o úvere“ (číslo listu 5-6 p.

v. spisu) ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je „Splnomocnenie“, ktorým povinná

dala advokátovi Mgr. T. K. okrem iného oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice

exekučného titulu, t, j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“.

V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala ale oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom,

aby povinná dala plnomocenstvu splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávnenou

na právny úkon, ktorý v budúcnosti môže ale aj nemusí byť potrebné urobiť a to ešte k tomu

len so súhlasom povinnej (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je nepriateľnou

podmienkou a preto je neplatná. Povinná teda platne nesplnomocnila Mgr. T. K. svojím

zastupovaním. Notárska zápisnica číslo N/3071/2005, zo dňa 02. 07. 2005

(číslo listu 3-4 p. v. spisu) nie je exekučným titulom.

Predpokladom exekúcie voči povinnej je vykonateľný exekučný titul, Exekučný súd

v rámci svojej prieskumnej činnosti okrem iného skúma aj materiálnu vykonateľnosť.

Jedným z predpokladov materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice je súhlas povinnej

osoby s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/ zákona číslo 233/10995 Z. z. v znení

neskorších predpisov). Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého

konania v každom jeho štádiu, a v prípade, že nie sú splnené podmienky materiálnej

a formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.»

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného súdu (exekučného súdu) č. k.

-16 z 2. novembra 2010 obsiahnutá v jej odvolaní proti tomuto rozhodnutiu

bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním exekučného titulu z hmotno-

právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení daných mu Exekučným

poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval exekučný titul potom, ako ho už

raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že exekútorovi už raz udelil poverenie

na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a v odôvodnení svojho rozhodnutia č. k.

-31 z 2. novembra 2010, ktorým ho v celom rozsahu potvrdil, konštatoval,

že exekučný súd v rámci svojej prieskumnej činnosti okrem iného skúma i materiálnu

vykonateľnosť exekučného titulu, pričom má právo preskúmavať súlad exekučného titulu

so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie

exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného konania (v každom jeho štádiu), a to

na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu. V prípade, že nie sú splnené

podmienky materiálnej a formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno závery exekučného súdu ani závery

krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv

sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (pred krajským súdom aj pred ústavným súdom),

že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania, odvádza

zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v relevantnom

znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok v relevantnom znení na inom mieste než

v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, sťažovateľka zrejme dospela

k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac

právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto

poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé

ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda

v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení

exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom

zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z § 57 ods. 1 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté

exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania

exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr.

v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal

vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným

[§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak v prebiehajúcom

exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo

[§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú

exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento

zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa

exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3

Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im

exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom

exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1

Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v znení účinnom v relevantnom

čase pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už

so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru),

podľa názoru ústavného súdu exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska

príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako

to namieta sťažovateľka.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by sťažovateľkou napadnutý postup

a rozhodnutie krajského súdu č. k. -31 z 2. novembra 2010 neprípustným

spôsobom zasahovali do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu

ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne,

zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné

princípy postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný

súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič,

čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich

obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho

zákonníka) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd dospel k záveru, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011