Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 95/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej JUDr. P. V., pre

namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s , a Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

JUDr. P. V., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s , a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«... Rozhodnutím D., B. zo dňa 13. 10. 2006 č. 1/221/12097-72314/2006/990311-r, o

odvolaní sťažovateľa zo dňa 17. 5. 2006, bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a

potvrdené rozhodnutie D. pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „DÚ VDS“), a to

dodatočného platobného výmeru zo dňa 2. 5. 2006, č. k. /Ral, ktorým bol

sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie

roku 2002 v sume 17.536.500,- Sk.

Proti týmto rozhodnutiam podal sťažovateľ v zákonnej lehote žalobu na Krajskom

súde v Bratislave. Dňa 6. 8. 2009 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -75, IČS 1006203139, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ) S.,

a. s. proti žalovanému D., o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/221/12097-

72314/2006/990311-r zo dňa 13. 10. 2006. Krajský súd v Bratislave v tomto rozsudku

žalobu zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave -75, IČS 1006203139 podal

sťažovateľ na Najvyšší súd Slovenskej republiky v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 20. 8.

2009. Najvyšší súd rozsudkom č. k. zo dňa 28. 9. 2010, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 1. 12. 2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -75

zo dňa 14. 7. 2009 potvrdil a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania...

Zásoby SPP zaúčtované v roku 2002 v celkovej sume 18.588.902,77 Sk na účte 582 -

manká a škody boli v sume 18.420.377,25 Sk (t. j. okrem zásob fyzicky poškodených, najmä

koróziou) preklasifikované sťažovateľom ako daňovníkom na daňový výdavok z dôvodu, že

boli vyradené z titulu morálneho opotrebovania. Nepatrná časť zásob bola odpredaná iným

podnikateľským subjektom a zvyšná časť neupotrebiteľných zásob (ako napr. armatúry,

autosúčiastky, ochranné pomôcky, chémia, ventily atď.) boli z dôvodov: (i) uvedenia nových

technológií, (ii) nesplnenia nových kritérií bezpečnosti, (iii) že nevyhovujú STN, (iv) zmeny

vozového parku, (v) ich nepoužívania v rozsahu nad 36 mesiacov vyradené a následne na

základe protokolov spísaných komisiami určenými daňovníkom zlikvidované, čím došlo

k definitívnemu zníženiu hodnoty zásob.

Správca dane neuznal sťažovateľovi výdavky súvisiace s vyradením

neupotrebiteľných zásob z majetku daňovníka a zvýšil základ dane za rok 2002 o celú sumu

vyradených zásob uplatnených ako daňový výdavok (t. j. 18.420.377,25 Sk), čo malo vplyv

na dovyrubenie rozdielu dane z príjmov vo výške 4.605.094 Sk z celkového rozdielu dane

z príjmov v rozsahu 17.536.500 Sk. Rozsudok NS SR vo zvyšnej časti ohľadom preskúmania

zákonností rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu pri potvrdení rozhodnutia správcu

dane o dovyrubení rozdielu dane z príjmov právnickej osoby za rok 2002 z titulu (a)

zvýšenia základu dane z titulu zmarených investícií a (b) neuznania hodnoty daru ako

odpočítateľnej položky základu dane nie je predmetom tejto ústavnej sťažnosti...

Krajský súd, a následne ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa stotožnil

s právnymi názormi Krajského súdu v Bratislave, sa vôbec nevysporiadali s niektorými

závažnými a pre správne posúdenie veci rozhodujúcimi tvrdeniami sťažovateľa uvedenými

v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia D. ani v odvolaní voči rozsudku Krajského

súdu.

Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu (s ktorého právnymi závermi sa NS SR

stotožnil a len na ne odkázal vo svojom odôvodnení), ani odôvodnenie rozsudku

Najvyššieho súdu neobsahujú odkaz na príslušnú právnu normu, ktorá by odôvodňovala ich

závery o charaktere výdavkov len z toho, že na zaúčtovanie neupotrebiteľných zásob bol

použitý účet 582 - manká a škody. Takisto Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí striktne

formalistický a v rozpore so zásadou uvedenou v

konštatuje, že vzhľadom na nutnosť zaúčtovania daňových výdavkov v zmysle § 24 ods. 1

zák. , ak ich sťažovateľ zaúčtoval na účet 582 - manká a škody, nemohol

správca dane dospieť k inému záveru ako k tomu, že nejde o daňové výdavky.

Krajský súd, ani správca dane nespochybnil, že zámerom pri obstarávaní bolo využiť

zásoby v procese jeho zhodnocovania na zabezpečenie resp. zvýšenie zdaniteľných príjmov

žalobcu. Napriek tejto skutočnosti sa týmto argumentom nezaoberal ani Najvyšší súd, iba

konštatoval, že žalobca nepreukázal, že výdavky efektívne naplnili cieľ uvedený v § 24

ods. 1, pričom neuviedol, na základe akých úvah dospel k tomuto názoru a čo podľa názoru

súd predstavuje „efektívne“ naplnenie cieľa § 24 ods. 1, napr. či za takéto „efektívne“

vynaloženie považuje iba spotrebovanie zásob v procese ich zhodnotenia (ako tvrdí správca

dane) alebo za „efektívne“ vynaložený výdavok považuje iba výdavok, ktorý priamo vedie

k reálnemu dosiahnutiu zisku. Súd sa teda nevyjadril k principiálnemu tvrdeniu žalobcu, že

nie je dôležité, či došlo k spotrebovaniu zásob resp. k reálnemu dosiahnutiu príjmu

z nadobudnutých zásob, ale že podstatný je zámer daňovníka pri obstaraní zásob...

Toto porušenie spočíva v nedodržaní nasledujúcich ústavnoprávnych princípov,

ktoré sú imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu:

(i) Povinnosť súdu vykonať ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy;

(ii) Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia;

(iii) Kvalita súdu, čo do jeho nestrannosti a nezávislosti...

Sťažovateľ zastáva názor, že NS SR sa nesprávne stotožnil s argumentáciou

Krajského súdu a zároveň, nad rámec tejto argumentácie, nesprávne dodatočne

interpretoval pojem „škoda“, keď v tejto súvislosti poukázal na vlastnú zodpovednosť -

podnikateľské riziko - sťažovateľa a označil právny názor sťažovateľa, že likvidácia fyzicky

neznehodnotených zásob nie je z hľadiska ekonomickej, skutkovej a teda vecnej podstaty

škodou, za nesprávny na základe argumentácie, že predmetné zásoby stratili svoju hodnotu

vo všeobecnosti, čo mal sťažovateľ - podľa názoru všeobecných súdov - preukázané tým, že

hoci sťažovateľ ponúkol zásoby na odpredaj, v obvyklom čase o ich kúpu nikto neprejavil

záujem, resp. stratili svoju hodnotu pre sťažovateľa, ktorý pri plnom vedomí zodpovednosti

svojich rozhodnutí vzhľadom na zmenu svojich obchodných plánov nemal pre ne ďalšie

využitie...

Základnou námietkou žalobcu v konaní pred Krajským súdom a následne aj

v odvolacom konaní bola premisa, že aplikovanie ustanovenia § 24 ods. 1 ZDP nemožno

vzťahovať len na spotrebované zásoby v procese ich zhodnocovania alebo ich predaja, ale

aj na zásoby, ktoré mali slúžiť na zabezpečenie zdaniteľných príjmov žalobcu. Podľa

tvrdenia sťažovateľa je podstatný účel výdavku - ktorý zodpovedá zámeru podnikateľského

subjektu - a to dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a vynaloženie na tento účel

musí daňovník aj preukázateľne dokázať. Ako konštatoval Krajský súd, ani tento, ani

správca dane nespochybnil, že zámerom pri obstarávaní bolo využiť zásoby v procese jeho

zhodnocovania na zabezpečenie resp. zvýšenie zdaniteľných príjmov žalobcu. Najvyšší súd

iba konštatoval, že žalobca nepreukázal, že výdavky efektívne naplnili cieľ uvedený v § 24

ods. 1, pričom neuviedol, na základe akých úvah dospel k tomuto názoru a čo podľa názoru

súdu predstavuje „efektívne“ naplnenie cieľa § 24 ods. 1. Súd sa teda nevyjadril

k principiálnemu tvrdeniu žalobcu, že podstatný je zámer daňovníka pri obstaraní zásob,

t. j. či typovo takéto zásoby slúžili na prevádzku majetku, ktorý vtom čase žalobca vlastnil

a či bolo obvyklé resp. nevyhnutné takýto typ zásob obstarávať. Z uvedeného vyplýva, že

súd nepovedal či sa vynaloženie výdavku testuje z hľadiska preukázania zámeru dosiahnuť

príjem alebo z hľadiska preukázania skutočného dosiahnutia príjmu, ktorý musí byť

v priamej súvislosti s vynaloženými nákladmi, teda súd sa nevyjadril k podstate námietky

žalobcu. Súd zároveň opomenul skutočnosť, že § 24 ods. 1 výslovne neupravuje nutnosť

reálneho dosiahnutia zdaniteľných príjmov a ich priraditeľnosť k nákladom...

Porušenie ústavnoprávnych princípov zakotvených v konaním

Najvyššieho súdu SR zakladá podľa názoru sťažovateľa aj porušenie jeho práva vlastniť

majetok podľa . Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne

užívať svoj majetok, pričom nemožno zbaviť majetku s výnimkou verejného záujmu a za

podmienok, ktoré ustanovuje. Táto zásada nebráni štátu prijímať zákony, ktoré sú

nevyhnutné na zabezpečenie platenia daní. Na druhej strane však právo na ochranu

vlastníctva majetku implikuje v sebe aj nutnosť procesných záruk a garancií v konaní pred

orgánmi verejnej moci obsiahnutých v práve na súdnu a inú ochranu. Sťažovateľ sa

v súdnom konaní domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia správcu dane, ktorým mu

tento uložil povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel dane, čím uplatnil záujem štátu na

zabezpečení platenia daní a zasiahol do majetkovej sféry sťažovateľa. Súd však

sťažovateľovi neposkytol súdnu ochranu v ústavne garantovanej kvalite, čím nepriamo

zasiahol do jeho práva vlastniť majetok.»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje jej

základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu

ochranu podľa v spojení s , a

. Porušenie svojich základných práv vidí v tom, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. septembra 2010 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -75 zo 14. júla 2009, ktorým krajský súd rozhodol

v zmysle ustanovenia (ďalej len „OSP“),

žalobu zamietol a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie D. je v súlade so zákonom.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s ,

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra

2010, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej

náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra

2010 sa uvádza:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd

( ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní podľa (ďalej v texte

rozsudku len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou

v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa

ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle

dôvodov uvedených v nenariadil pojednávanie a po neverejnej

porade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je

vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov

postupom uvedeným v potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu

Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje,

že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v

odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v

prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe fakty

prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom

odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov

odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov

zistených v odvolacom konaní ( umožňuje odvolaciemu súdu doplniť

odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení

zaoberal interpretáciou dvoch základných podmienok vyžadovaných právnym predpisom na

uznanie výdavkov za daňové, a to pojmom škoda a pojmom dar.

Nad rámec zdôvodnenia krajského súdu k pojmu škoda Najvyšší súd poukazuje na

vlastnú zodpovednosť (inak povedané podnikateľské riziko) žalobcu pri uskutočňovaní jeho

predmetu činnosti (podnikania) - viď . Ak žalobca ako

daňový subjekt nepreukáže, že ním zaobstarané veci alebo výkony poskytnuté tretími

osobami (napríklad vo forme projektov) efektívne naplnili cieľ sledovaný ods. 1 zák.

č. , tzn. že ide o výdavky (náklady) daňovníkom preukázateľne vynaloženými

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, potom žalobcovi nevzniklo právo na ich

odpočítanie od základu dane, inak povedané, v takom prípade ich obstaranie žalobca znáša

na ťarchu svojho zisku.

Preto bola právne irelevantná polemika žalobcu s výkladom pojmu škody v zmysle

definície uvedenej v čl. I Opatrenie M. o postupoch účtovania. Naopak, ako už raz Najvyšší

súd naznačil a krajský súd správne potvrdil, názor žalobcu, že likvidácia fyzicky

neznehodnotených zásob nie je z hľadiska ekonomickej, skutkovej a teda vecnej podstaty

škodou, je právne nesprávny. Predmetné zásoby stratili svoju hodnotu vo všeobecnosti, čo

mal žalobca preukázané tým, že hoci ním boli ponúknuté na odpredaj, v obvyklom čase o

ich kúpu nikto neprejavil záujem, resp. stratili svoju hodnotu pre žalobcu, ktorý pri plnom

vedomí zodpovednosti svojich rozhodnutí vzhľadom na zmenu svojich obchodných plánov

nemal pre ne ďalšie využitie.

Ďalej Najvyšší súd poukazuje na ďalšiu náležitosť daňovo uznateľných výdavkov, a

to nutnosť ich zaúčtovania v zmysle . o účtovníctve je

založený na určitých zásadách. Jednou z nich je aj zásada správnosti vedenia účtovníctva

uvedená v , ktorá sa bez výnimky vzťahuje aj na žalobcu.

Podľa účtovné jednotky sú povinné viesť účtovníctvo

úplne, preukazným spôsobom a správne tak, aby verne zobrazovalo skutočnosti, ktoré sú

jeho predmetom.

Podľa účtovníctvo účtovnej jednotky je správne, ak

účtovná jednotka s prihliadnutím na všetky okolnosti účtovného prípadu neporušila

povinnosti uložené jej týmto zákonom.

Ak žalobca, ako účtovná jednotka svoje náklady vyvolané zaobstaraním vyradeného

materiálu ako aj so zaobstaraním projektov, ktoré v čase ich vyradenia boli pre žalobcu

nevyužiteľné, zaúčtoval na účet 582 - Manká a škody, a to na základe vyraďovacích

protokolov príslušných komisií (je celkom irelevantné, ako sa tieto komisie nazývali -

naopak právna dôležitosť sa musí priložiť ich zisteniam), potom správca dane hodnotiac

uvedené účtovné operácie ako aj obsah protokolov v ich jednotlivostiach ako aj v celku (§ 2

ods. 6 ) nemohol dospieť k inému záveru ako k tomu, že nejde o daňové

výdavky, ako také ich správne vyradil z daňovo uznateľných výdavkov.

Na tomto mieste musí Najvyšší súd vysloviť jasný nesúhlas s argumentom žalobcu, že

správca dane ako aj žalovaný si prisvojili oprávnenie záväzne vykladať všeobecne záväzné

právne predpisy, čím presiahli rámec svojich oprávnení. Interpretácia všeobecne záväzných

právnych predpisov je nutnou súčasťou rozhodovacieho, tzn. vrchnostenského charakteru

výkonnej moci, ktorej súčasťou v oblasti správy daní a poplatkov správca dane nepochybne

je. Pri výklade právnych noriem žalovaným Najvyšší súd nenadobudol dojem, že by správca

dane pochybil naznačeným spôsobom (nejednoznačná analógia legis vo verejnom práve

hmotnom tým, že používa na výklad jedného hmotnoprávneho predpisu iný hmotnoprávny

predpis, naviac spôsobom, ktorý nezodpovedá skutočnému obsahu daného úkonu žalobcu).

Preto Najvyšší súd argumentáciu žalobcu týkajúcu sa vád právneho výkladu daňového

pojmu škoda ako nedôvodnú zamietol...

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po

vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného Najvyšší súd s osvojením si

argumentácie krajského súdu postupom podľa rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku rozsudku...»

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je to, aby určil,

či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo jej

presvedčenie, že najvyšší súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, sa nezaoberal všetkými

tvrdeniami sťažovateľky, ktoré boli podľa názoru sťažovateľky rozhodujúce pre právne

posúdenie veci, odôvodnenie predmetného rozsudku neobsahuje odkaz na príslušnú právnu

normu, ktorá by odôvodňovala závery o charaktere výdavkov. Najvyšší súd sa nevyjadril

k tvrdeniu žalobcu, že nie je dôležité, či došlo k spotrebovaniu zásob, resp. k reálnemu

dosiahnutiu príjmu z nadobudnutých zásob, ale že podstatný je zámer daňovníka pri

obstaraní zásob.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené. Najvyšší súd sa vysporiadal

s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľky ústavne predvídaným spôsobom.

Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného krajským

súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec

spravuje.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120

ods. 1 zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne plynúce logické úvahy,

ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2010 nie je

arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku

nemôže viesť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a slobôd. Podľa

názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení predmetného rozsudku riadne

a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho

rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2010 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za

následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľky. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa

v spojení s , a nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 v spojení s , a , preto sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou () vychádzajúc z toho, že absencia porušenia

ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd

totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by

ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011