Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/123/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: S., a.s., IČO: X., so sídlom M., proti žalovanému:

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Nová ulica č. 13, 975 04

Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom

konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. júla 2009

č. k. –75, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. –75 zo dňa 14. júla 2009 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č. I/221/12097-72314/2006/990311–r zo dňa 13.10.2006 žalovaný ako

odvolací orgán v daňovom konaní podľa o správe daní

2

a poplatkov (ďalej na účely tohto rozsudku len „“) potvrdil odvolaním

napadnuté rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. /Ral

z 02.05.2006, ktorým bol podľa vyrubený žalobcovi

rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 v sume

17.536.500,– Sk ako daňovému subjektu.

Svoje rozhodnutie žalovaný s odkazom na zistené skutočnosti prvostupňovým správcom

dane a ustanovenie o daniach z príjmov (ďalej na účely

tohto rozsudku len „“) odôvodnil tým, že nemohol uznať za daňové

náklady žalobcu spojené alebo vyvolané s:

a) vyradením neupotrebiteľných zásob (armatúry, autosúčiastky z dôvodu zmeny

vozového parku, ochranné pomôcky, gumy, skorodovaný kov, chémia, ventily,

matice, spojky atď.) v sume 18.420.337,25 Sk z majetku žalobcu a ich následným

zaúčtovaním na účet 582951 – Manká a škody (ostatné materiálové zásoby),

b) zmarením investícií z dôvodu zmeny podnikateľského zámeru v sume 1.725.471,28

Sk a ich následným zaúčtovaním na účet 582942 – Manká a škody (ostatné

nedokončené HI),

c) nesprávnym zaradením daru v sume 57.249.428,–Sk.

Najmä k vyradeniu neupotrebiteľných zásob z majetku žalobcu tento uviedol, že išlo

o likvidáciu morálne zastaraných zásob, ktoré neboli fyzicky znehodnotené, preto ich ponúkol

na predaj jednotlivým odštepným závodom v rámci vlastnej organizačnej štruktúry, avšak

bezúspešne. Obdobne aj k problematike zmarených investícií žalobca deklaroval, že išlo

o nerealizované projekty, pre ktoré bola vypracované projektovaná dokumentácia v hore

uvedenej sume.

Tak neupotrebiteľné zásoby z majetku žalobcu ako aj zmarené investície boli vyradené

na základe protokolov schválených vyraďovacou a likvidačnou komisiou, resp. škodovými

komisiami žalobcu v jednotlivých odštepných závodoch.

V uvedených prípadoch je nutné podľa žalovaného vychádzať z ustanovení § 23 ods. 2

písm. a) s použitím o účtovníctve

(ďalej na účely tohto rozsudku len „“). Preto bol žalobca podľa

3

žalovaného povinný postupovať v zmysle Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej

republiky č. 3177/1998-KM, ktorým sa ustanovuje účtová osnova a postupy účtovania

pre podnikateľov v platnom znení, najmä čl. V ods. 1 a čl. IV. ods. 1.3.

S prihliadnutím na ust. a

žalovaný ďalej uviedol, že pod pojem manká a škody nespadajú iba tie náklady, ktoré

zodpovedajú definíciám manka a škody, ale aj všetky náklady účtované na ťarchu účtu 582 –

Manká a škody tak, ako ich vymedzuje hore uvedené Opatrenie Ministerstva financií

Slovenskej republiky, tzn. za škodu je potrebné považovať aj definitívne zníženie hodnoty

zásob z titulu morálneho opotrebovania a zmarené investície a investície k nim zachytené na

účte 582. Iba výnimky výslovne uvedené zákonom v ust. § 24 ods. 2 písm. k) by mohol

správca dane uznať za daňové výdavky, avšak žalovaný konštatoval, že v danom prípade

o ne nešlo.

K otázke daru žalovaný uviedol, že dar bol poskytnutý v zmysle Dohody o odpustení

dlhu z 10.05.2002 uzatvorenej s I. ako dlžníkom. Podľa čl. I. citovanej Dohody dňa

04.03.1992 došlo medzi podnikom S. ako veriteľom a N. ako dlžníkom k uzatvoreniu

úverovej zmluvy, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť tejto nadácií peňažné

prostriedky v sume 100.000.000,– Sk a dlžník sa zaviazal predmetnú istinu v stanovenej

lehote vrátiť spolu s dojednaným úrokom 2,5 % p.a.

V následnom čl. II. sa veriteľ a dlžník touto dohodou v súlade s § 574 Občianskeho

zákonníka dohodli, že veriteľ sa vzdáva svojej pohľadávky zo zmluvy voči dlžníkovi

na úhradu časti istiny – peňažnej sumy 50.000.000,– Sk. Dopady odpustenia dlhu na základ

dane žalobcu boli špecifikované v materiáli predloženom na zasadnutie jeho predstavenstva

dňa 04.03.2002 v tom duchu, že ak sa pri uvedenej transakcii zreteľne a náležíte vyjadrí

zámer, že odpustenie dlhu sa uskutočňuje s cieľom podpory rozvoja vedy v Slovenskej

republike, bude možné takto odpustenú čiastku považovať za dar v súlade s ustanovením § 20

ods. 7

S odvolaním sa na cit. ustanovenie žalovaný zdôraznil

v svojom odôvodnení, že jednou zo základných podmienok uznania odpočtu daru ako položky

znižujúcej základ dane je skutočnosť, že išlo o dar. Avšak právny úkon vykonaný vo forme

4

odpustenia dlhu žalobcom nemožno podľa žalovaného zamieňať s právnym úkonom

darovania.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu z 21.12.2006 na Krajský súd

v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa preskúmal podľa ustanovení II. hlavy

V. časti napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov

uvedených v žalobe, o žalobe rozhodol bez pojednávania rozsudkom v zmysle ustanovenia

a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom.

V svojom odôvodnení sa krajský súd stotožnil nielen so skutkovým zistením

žalovaného ale aj s jeho právnym vyhodnotením tak zisteného skutkového stavu (viď

aplikácia , zák. smerujúcemu

k aplikácii Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 3177/1998-KM, ďalej

k a ).

K otázke škody krajský súd uviedol, že sám žalobca poukazoval v žalobe na definíciu

škody, ktorá je uvedená v čl. 1 ods. 12 Opatrenia. Ďalej z dokladov založených

v administratívnom spise mal krajský súd preukázané, že tieto zásoby ponúkal žalobca

na odpredaj, avšak pre ich technickú nespôsobilosť boli nepredajné. Pri posudzovaní

vyradených a zmarených investícií z majetku žalobcu bolo podľa názoru krajského súdu

potrebné postupovať obdobným spôsobom, pretože majetok žalobcu sa znížil o zmarené

investície.

Pri preskúmaní rozhodnutia žalovaného v časti vyrubenia rozdielu na dani z príjmov

krajský súd dospel k názoru, že pri uplatňovaní právnych predpisov v daňovom konaní by sa

mal brať do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej

pre určenie alebo vyrubenie dane. Podľa názoru krajského súdu, je možné darovať peňažnú

alebo nepeňažnú pohľadávku i kombinovaným právnym úkonom, avšak účtovné osnovy

5

a postupy účtovania by mali byť schopné odzrkadľovať všetky nožné obchodné operácie

podnikateľa, ktoré sú v súlade s inými zákonmi Slovenskej republiky.

nevylučuje formu daru s podmienkou ( a nasl. ) a nevylučuje ani kombinované

právne úkony. Pri takomto právnom úkone môžu práva a povinnosti zmluvných strán podľa

krajského súdu zanikať a zároveň vznikať ďalšie práva a povinnosti. Podľa názoru krajského

súdu skutočným obsahom úkonu, tzn. odpustenia pohľadávky a súčasne darovania

pohľadávky za určitým účelom bolo zníženie majetku žalobcu o sumu 50.000.000,- Sk,

a preto účtovné osnovy mali zníženie takéhoto majetku daňového subjektu zahrnúť do

nedaňových výdavkov.

III.

Odvolanie žalobcu

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 20.08.2009 (č. l. 79) proti rozsudku prvostupňového

súdu žalovaný poukázal na to, že

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205

ods. 2 písm. f) / a

- krajský súd ako súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam.

K neuznaniu výdavkov súvisiacich s vyradením neupotrebiteľných zásob z majetku

žalobcu, tento argumentoval, že ustanovenie o daniach

z príjmov nie je možné vzťahovať len na spotrebované zásoby v procese ich zhodnocovania,

poprípade ich predaja, ale aj na zásoby, ktoré boli na tento účel obstarané a mali slúžiť

na zabezpečenie zdaniteľných príjmov žalobcu.

Ďalej žalobca polemizoval s výkladom pojmu škody v zmysle definície uvedenej v čl. I

Postupov účtovania (opatrenie MF SR) pričom zaujal názor, že likvidácia fyzicky

neznehodnotených zásob nie je z hľadiska ekonomickej, skutkovej a teda vecnej podstaty

škodou. Následne žalobca poukázal na logický rozpor v tvrdení žalovaného, ktorý podľa neho

poukazuje na zmätočný postup a nesprávne rozhodnutie žalovaného v danej veci. Podľa

žalobcu naopak predmetné zásoby nestratili svoju hodnotu vo všeobecnosti, tak ako to

6

predpokladá zákon, ale stratili svoju hodnotu pre žalobcu, ktorý vzhľadom na zmenu svojich

obchodných plánov nemal pre ne ďalšie využitie.

Ďalej žalobca k neuznaniu výdavkov súvisiacich s vyradením zmarených investícií

z jeho majetku, okrem hore uvedenej argumentácie zdôraznil, že žiadne iné ustanovenie § 25

nestanovuje, že zrušené investície predstavujú nedaňový výdavok.

Iba samotná skutočnosť, že o tom, že sa jedná o neupotrebiteľné zásoby a zmarené investície,

mali rozhodovať komisie označené ako škodové, nie je dôvodom na ich súhrnné označenie

ako škoda. Podľa žalobcu ide teda len o otázku pojmového označenia takejto komisie, ktoré je

potrebné posúdiť podľa

Navyše nielen správca dane ale aj žalovaný si podľa mienky žalobcu prisvojili

oprávnenie záväzne vykladať všeobecne záväzné právne predpisy, čím presiahli rámec

svojich oprávnení, pričom tento typ výdavku (likvidácia) vychádza z legitímnych postupov

účtovania.

Ani skutočnosť, že na zaúčtovanie neupotrebiteľných zásob a zmarených investícií bol

použitý účet 582 – manká a škody, nie je možné vyvodzovať závery o charaktere týchto

výdavkov.

Pri tejto argumentácii žalobca zdôraznil, že žalovaný ako orgán verejnej správy

v zmysle teórie a princípov práva, zakotvených aj v (

ods. 2) nie je oprávnený používať analógiu legis vo verejnom práve hmotnom tým, že používa

na výklad jedného hmotnoprávneho predpisu iný hmotnoprávny predpis, na viac spôsobom,

ktorý nezodpovedá skutočnému obsahu daného úkonu žalobcu.

Ďalej sa žalobca v odvolaní vyjadril k časovému a skutkového vzťahu medzi

dosiahnutými príjmami a výdavkami.

Tiež k neuznaniu odpočítateľnej položky za poskytnutie daru žalobcom žalobca vyslovil

nesúhlas so záverom, že účinne financovať vedu v zmysle ods.

možno len prostredníctvom nenávratných príspevkov (napr. granty) poskytovaných

na základe darovacej zmluvy podľa . Naopak, podľa mienky

7

žalobcu odpustenie dlhu s povinnosťou použitia tohto nepeňažného daru na financovanie vedy

a výskumu jednoznačne zodpovedá definícii daru nepeňažnej povahy v zmysle citovaného

ustanovenia § 20 ods. 7 a s touto argumentáciou súhlasí podľa žalobcu aj krajský súd (str. 8

ods. 4 odôvodnenia).

Žalobca súčasne v odvolaní pripustil, že mohlo ísť o pôžičku, resp. o sekundárne

použitie daru Inovačným fondom, n.f., avšak na tento proces, ako zdôraznil žalobca, nemá

žiadny vplyv a ani nemá povinnosť preverovať skutočné použitie prostriedkov darovaných

na účely stanovené v

Tiež žalobca v svojom odvolaní poukázal na účel hore uvedeného neziskového fondu.

Záverom žalobca požadoval o zmenu rozsudku krajského súdu tak, že rozhodnutia

žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané subjekty sa

zruší a vec sa vráti žalovanému na ďalšie konanie spolu s uložením povinnosti zaplatiť

žalobcovi náhradu zaplateného súdneho poplatku.

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 14.09.2009 (č. l. 88) vyplýva, že sa stotožňuje

správnym posúdením veci v rozsudku krajského súdu a námietky žalobcu v odvolaní

považuje za neopodstatnené.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa (ďalej v texte rozsudku len

„“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (

ods. 1 ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia v spoj. s ust. §

250j ods. 1 odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v

nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho

8

po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v

potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu

a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu

s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí

iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku

a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2

umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie

dôvody).

Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení

zaoberal interpretáciou dvoch základných podmienok vyžadovaných právnym predpisom

na uznanie výdavkov za daňové, a to pojmom škoda a pojmom dar.

Nad rámec zdôvodnenia krajského súdu k pojmu škoda Najvyšší súd poukazuje

na vlastnú zodpovednosť (inak povedané podnikateľské riziko) žalobcu pri uskutočňovaní

jeho predmetu činnosti (podnikania) – viď . Ak žalobca ako

daňový subjekt nepreukáže, že ním zaobstarané veci alebo výkony poskytnuté tretími

osobami (napríklad vo forme projektov) efektívne naplnili cieľ sledovaný v ustanovení § 24

ods. 1 , tzn. že ide o výdavky (náklady) daňovníkom preukázateľne

vynaloženými na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, potom žalobcovi nevzniklo

právo na ich odpočítanie od základu dane, inak povedané, v takom prípade ich obstaranie

žalobca znáša na ťarchu svojho zisku.

Preto bola právne irelevantná polemika žalobcu s výkladom pojmu škody v zmysle

definície uvedenej v čl. I Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky o postupov

9

účtovania. Naopak, ako už raz Najvyšší súd naznačil a krajský súd správne potvrdil, názor

žalobcu, že likvidácia fyzicky neznehodnotených zásob nie je z hľadiska ekonomickej,

skutkovej a teda vecnej podstaty škodou, je právne nesprávny. Predmetné zásoby stratili svoju

hodnotu vo všeobecnosti, čo mal žalobca preukázané tým, že hoci ním boli ponúknuté

na odpredaj, v obvyklom čase o ich kúpu nikto neprejavil záujem, resp. stratili svoju hodnotu

pre žalobcu, ktorý pri plnom vedomí zodpovednosti svojich rozhodnutí vzhľadom na zmenu

svojich obchodných plánov nemal pre ne ďalšie využitie.

Ďalej Najvyšší súd poukazuje na ďalšiu náležitosť daňovo uznateľných výdavkov, a to

nutnosť ich zaúčtovania v zmysle . o účtovníctve je založený

na určitých zásadách. Jednou z nich je aj zásada správnosti vedenia účtovníctva uvedená v § 7

, ktorá sa bez výnimky vzťahuje aj na žalobcu.

Podľa účtovné jednotky sú povinné viesť účtovníctvo

úplne, preukazným spôsobom a správne tak, aby verne zobrazovalo skutočnosti, ktoré sú jeho

predmetom.

Podľa účtovníctvo účtovnej jednotky je správne,

ak účtovná jednotka s prihliadnutím na všetky okolnosti účtovného prípadu neporušila

povinnosti uložené jej týmto zákonom.

Ak žalobca, ako účtovná jednotka svoje náklady vyvolané so zaobstaraním vyradeného

materiálu ako aj so zaobstaraním projektov, ktoré v čase ich vyradenia boli pre žalobcu

nevyužiteľné, zaúčtoval na účet 582 – Manká a škody, a to na základe vyraďovacích

protokolov príslušných komisií (je celkom irelevantné, ako sa tieto komisie nazývali – naopak

právna dôležitosť sa musí priložiť ich zisteniam), potom správca dane hodnotiac uvedené

účtovné operácie ako aj obsah protokolov v ich jednotlivostiach ako aj v celku (§ 2 ods. 6 zák.

č. ) nemohol dospieť k inému záveru ako k tomu, že nejde o daňové výdavky,

a ako také ich správne vyradil z daňovo uznateľných výdavkov.

Na tomto mieste musí Najvyšší súd vysloviť jasný nesúhlas s argumentom žalobcu,

že správca dane ako aj žalovaný si prisvojili oprávnenie záväzne vykladať všeobecne záväzné

právne predpisy, čím presiahli rámec svojich oprávnení. Interpretácia všeobecne záväzných

10

právnych predpisov je nutnou súčasťou rozhodovacieho, tzn. vrchnostenského charakteru

výkonnej moci, ktorej súčasťou v oblasti správy daní a poplatkov správca dane nepochybne

je. Pri výklade právnych noriem žalovaný Najvyšší súd nenadobudol dojem, že by správca

dane pochybil naznačeným spôsobom (nejednoznačná analógia legis vo verejnom práve

hmotnom tým, že používa na výklad jedného hmotnoprávneho predpisu iný hmotnoprávny

predpis, na viac spôsobom, ktorý nezodpovedá skutočnému obsahu daného úkonu žalobcu).

Preto Najvyšší súd argumentáciu žalobcu týkajúcu sa vád právneho výkladu daňového

pojmu škoda ako nedôvodnú zamietol.

Pri neuznaní odpočítateľnej položky za poskytnutie daru žalobcom žalobca vyslovil

nesúhlas so záverom, že účinne financovať vedu v zmysle ods.

možno len prostredníctvom nenávratných príspevkov (napr. granty) poskytovaných na

základe darovacej zmluvy podľa . Avšak žalobca podľa

Najvyššieho súdu takto nepostupoval. Naopak, a to žalobca aj v svojom odvolaní výslovne

pripustil, že vlastne mohlo ísť o pôžičku, resp. o sekundárne použitie daru Inovačným

fondom, n.f.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že základným poslaním darovacej zmluvy je dať do dispozície

obdarovaného hodnotu (peňažného alebo nepeňažného charakteru), s ktorou môže

obdarovaný nakladať s čím korešponduje právo darcu požadovať vrátenie daru ak sa

obdarovaný nespráva riadne alebo hrubo porušuje dobré mravy. Žalobca však s týmto

úmyslom nekonal, lebo uvedený I. bol úkonom žalobcu odbremenený od povinnosti splniť si

svoj záväzok vrátiť poskytnuté plnenie z úverovej zmluvy. Takýto úkon nie je možné

vyhodnotiť ako podporu vzdelávacích alebo charitatívnych projektov uvedených v § 20 ods. 7

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného Najvyšší súd s osvojením

si argumentácie krajského súdu postupom podľa rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku rozsudku.

11

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú

náhradu trov tohto konania.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava povinnosti zaplatiť daň

z príjmov je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade

s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba

pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 28. septembra 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová