Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
19f/366141.9fd3b1.pdf
PDF · 164.8 KB
No categories available
5Sžf/123/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sžf/123/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: S., a.s., IČO: X., so sídlom M., proti žalovanému:
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Nová ulica č. 13, 975 04
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom
konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. júla 2009
č. k. 2S 469/2006–75, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S 469/2006–75 zo dňa 14. júla 2009 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. I/221/12097-72314/2006/990311–r zo dňa 13.10.2006 žalovaný ako
odvolací orgán v daňovom konaní podľa § 48 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
2
a poplatkov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.“) potvrdil odvolaním
napadnuté rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 500/230/8264/06/Ral
z 02.05.2006, ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b) zák. č. 511/1992 Zb. vyrubený žalobcovi
rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 v sume
17.536.500,– Sk ako daňovému subjektu.
Svoje rozhodnutie žalovaný s odkazom na zistené skutočnosti prvostupňovým správcom
dane a ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov (ďalej na účely
tohto rozsudku len „zák. č. 366/1999 Z.z.“) odôvodnil tým, že nemohol uznať za daňové
náklady žalobcu spojené alebo vyvolané s:
a) vyradením neupotrebiteľných zásob (armatúry, autosúčiastky z dôvodu zmeny
vozového parku, ochranné pomôcky, gumy, skorodovaný kov, chémia, ventily,
matice, spojky atď.) v sume 18.420.337,25 Sk z majetku žalobcu a ich následným
zaúčtovaním na účet 582951 – Manká a škody (ostatné materiálové zásoby),
b) zmarením investícií z dôvodu zmeny podnikateľského zámeru v sume 1.725.471,28
Sk a ich následným zaúčtovaním na účet 582942 – Manká a škody (ostatné
nedokončené HI),
c) nesprávnym zaradením daru v sume 57.249.428,–Sk.
Najmä k vyradeniu neupotrebiteľných zásob z majetku žalobcu tento uviedol, že išlo
o likvidáciu morálne zastaraných zásob, ktoré neboli fyzicky znehodnotené, preto ich ponúkol
na predaj jednotlivým odštepným závodom v rámci vlastnej organizačnej štruktúry, avšak
bezúspešne. Obdobne aj k problematike zmarených investícií žalobca deklaroval, že išlo
o nerealizované projekty, pre ktoré bola vypracované projektovaná dokumentácia v hore
uvedenej sume.
Tak neupotrebiteľné zásoby z majetku žalobcu ako aj zmarené investície boli vyradené
na základe protokolov schválených vyraďovacou a likvidačnou komisiou, resp. škodovými
komisiami žalobcu v jednotlivých odštepných závodoch.
V uvedených prípadoch je nutné podľa žalovaného vychádzať z ustanovení § 23 ods. 2
písm. a) zák. č. 366/1999 Z.z. s použitím § 4 ods. 2 zákona č. 563/1991 Zb. o účtovníctve
(ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 563/1991 Zb.“). Preto bol žalobca podľa
3
žalovaného povinný postupovať v zmysle Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej
republiky č. 3177/1998-KM, ktorým sa ustanovuje účtová osnova a postupy účtovania
pre podnikateľov v platnom znení, najmä čl. V ods. 1 a čl. IV. ods. 1.3.
S prihliadnutím na ust. § 25 ods. 1 písm. n) a § 24 ods. 2 písm. k) zák. č. 366/1999 Z.z.
žalovaný ďalej uviedol, že pod pojem manká a škody nespadajú iba tie náklady, ktoré
zodpovedajú definíciám manka a škody, ale aj všetky náklady účtované na ťarchu účtu 582 –
Manká a škody tak, ako ich vymedzuje hore uvedené Opatrenie Ministerstva financií
Slovenskej republiky, tzn. za škodu je potrebné považovať aj definitívne zníženie hodnoty
zásob z titulu morálneho opotrebovania a zmarené investície a investície k nim zachytené na
účte 582. Iba výnimky výslovne uvedené zákonom v ust. § 24 ods. 2 písm. k) by mohol
správca dane uznať za daňové výdavky, avšak žalovaný konštatoval, že v danom prípade
o ne nešlo.
K otázke daru žalovaný uviedol, že dar bol poskytnutý v zmysle Dohody o odpustení
dlhu z 10.05.2002 uzatvorenej s I. ako dlžníkom. Podľa čl. I. citovanej Dohody dňa
04.03.1992 došlo medzi podnikom S. ako veriteľom a N. ako dlžníkom k uzatvoreniu
úverovej zmluvy, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť tejto nadácií peňažné
prostriedky v sume 100.000.000,– Sk a dlžník sa zaviazal predmetnú istinu v stanovenej
lehote vrátiť spolu s dojednaným úrokom 2,5 % p.a.
V následnom čl. II. sa veriteľ a dlžník touto dohodou v súlade s § 574 Občianskeho
zákonníka dohodli, že veriteľ sa vzdáva svojej pohľadávky zo zmluvy voči dlžníkovi
na úhradu časti istiny – peňažnej sumy 50.000.000,– Sk. Dopady odpustenia dlhu na základ
dane žalobcu boli špecifikované v materiáli predloženom na zasadnutie jeho predstavenstva
dňa 04.03.2002 v tom duchu, že ak sa pri uvedenej transakcii zreteľne a náležíte vyjadrí
zámer, že odpustenie dlhu sa uskutočňuje s cieľom podpory rozvoja vedy v Slovenskej
republike, bude možné takto odpustenú čiastku považovať za dar v súlade s ustanovením § 20
ods. 7 zák. č. 366/1999 Z.z.
S odvolaním sa na cit. ustanovenie § 20 ods. 7 zák. č. 366/1999 Z.z. žalovaný zdôraznil
v svojom odôvodnení, že jednou zo základných podmienok uznania odpočtu daru ako položky
znižujúcej základ dane je skutočnosť, že išlo o dar. Avšak právny úkon vykonaný vo forme
4
odpustenia dlhu žalobcom nemožno podľa žalovaného zamieňať s právnym úkonom
darovania.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu z 21.12.2006 na Krajský súd
v Bratislave.
Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa preskúmal podľa ustanovení II. hlavy
V. časti O.s.p. napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov
uvedených v žalobe, o žalobe rozhodol bez pojednávania rozsudkom v zmysle ustanovenia
§ 250f ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom.
V svojom odôvodnení sa krajský súd stotožnil nielen so skutkovým zistením
žalovaného ale aj s jeho právnym vyhodnotením tak zisteného skutkového stavu (viď
aplikácia § 23 ods. 1 zák. č. 366/1999 Z.z., § 4 ods. 2 zák. 563/1991 Zb. smerujúcemu
k aplikácii Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 3177/1998-KM, ďalej
k § 25 ods. 1 písm. n/ a § 24 ods. 2 písm. k/ zák. č. 366/1999 Z.z.).
K otázke škody krajský súd uviedol, že sám žalobca poukazoval v žalobe na definíciu
škody, ktorá je uvedená v čl. 1 ods. 12 Opatrenia. Ďalej z dokladov založených
v administratívnom spise mal krajský súd preukázané, že tieto zásoby ponúkal žalobca
na odpredaj, avšak pre ich technickú nespôsobilosť boli nepredajné. Pri posudzovaní
vyradených a zmarených investícií z majetku žalobcu bolo podľa názoru krajského súdu
potrebné postupovať obdobným spôsobom, pretože majetok žalobcu sa znížil o zmarené
investície.
Pri preskúmaní rozhodnutia žalovaného v časti vyrubenia rozdielu na dani z príjmov
krajský súd dospel k názoru, že pri uplatňovaní právnych predpisov v daňovom konaní by sa
mal brať do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej
pre určenie alebo vyrubenie dane. Podľa názoru krajského súdu, je možné darovať peňažnú
alebo nepeňažnú pohľadávku i kombinovaným právnym úkonom, avšak účtovné osnovy
5
a postupy účtovania by mali byť schopné odzrkadľovať všetky nožné obchodné operácie
podnikateľa, ktoré sú v súlade s inými zákonmi Slovenskej republiky. Občiansky zákonník
nevylučuje formu daru s podmienkou (§ 628 a nasl. OZ) a nevylučuje ani kombinované
právne úkony. Pri takomto právnom úkone môžu práva a povinnosti zmluvných strán podľa
krajského súdu zanikať a zároveň vznikať ďalšie práva a povinnosti. Podľa názoru krajského
súdu skutočným obsahom úkonu, tzn. odpustenia pohľadávky a súčasne darovania
pohľadávky za určitým účelom bolo zníženie majetku žalobcu o sumu 50.000.000,- Sk,
a preto účtovné osnovy mali zníženie takéhoto majetku daňového subjektu zahrnúť do
nedaňových výdavkov.
III.
Odvolanie žalobcu
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 20.08.2009 (č. l. 79) proti rozsudku prvostupňového
súdu žalovaný poukázal na to, že
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205
ods. 2 písm. f) O.s.p./ a
- krajský súd ako súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.
K neuznaniu výdavkov súvisiacich s vyradením neupotrebiteľných zásob z majetku
žalobcu, tento argumentoval, že ustanovenie § 24 ods. 1 zák. č. 366/1999 Z.z. o daniach
z príjmov nie je možné vzťahovať len na spotrebované zásoby v procese ich zhodnocovania,
poprípade ich predaja, ale aj na zásoby, ktoré boli na tento účel obstarané a mali slúžiť
na zabezpečenie zdaniteľných príjmov žalobcu.
Ďalej žalobca polemizoval s výkladom pojmu škody v zmysle definície uvedenej v čl. I
Postupov účtovania (opatrenie MF SR) pričom zaujal názor, že likvidácia fyzicky
neznehodnotených zásob nie je z hľadiska ekonomickej, skutkovej a teda vecnej podstaty
škodou. Následne žalobca poukázal na logický rozpor v tvrdení žalovaného, ktorý podľa neho
poukazuje na zmätočný postup a nesprávne rozhodnutie žalovaného v danej veci. Podľa
žalobcu naopak predmetné zásoby nestratili svoju hodnotu vo všeobecnosti, tak ako to
6
predpokladá zákon, ale stratili svoju hodnotu pre žalobcu, ktorý vzhľadom na zmenu svojich
obchodných plánov nemal pre ne ďalšie využitie.
Ďalej žalobca k neuznaniu výdavkov súvisiacich s vyradením zmarených investícií
z jeho majetku, okrem hore uvedenej argumentácie zdôraznil, že žiadne iné ustanovenie § 25
zák. č. 366/1999 Z.z. nestanovuje, že zrušené investície predstavujú nedaňový výdavok.
Iba samotná skutočnosť, že o tom, že sa jedná o neupotrebiteľné zásoby a zmarené investície,
mali rozhodovať komisie označené ako škodové, nie je dôvodom na ich súhrnné označenie
ako škoda. Podľa žalobcu ide teda len o otázku pojmového označenia takejto komisie, ktoré je
potrebné posúdiť podľa § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.
Navyše nielen správca dane ale aj žalovaný si podľa mienky žalobcu prisvojili
oprávnenie záväzne vykladať všeobecne záväzné právne predpisy, čím presiahli rámec
svojich oprávnení, pričom tento typ výdavku (likvidácia) vychádza z legitímnych postupov
účtovania.
Ani skutočnosť, že na zaúčtovanie neupotrebiteľných zásob a zmarených investícií bol
použitý účet 582 – manká a škody, nie je možné vyvodzovať závery o charaktere týchto
výdavkov.
Pri tejto argumentácii žalobca zdôraznil, že žalovaný ako orgán verejnej správy
v zmysle teórie a princípov práva, zakotvených aj v Ústave Slovenskej republiky (článok 2
ods. 2) nie je oprávnený používať analógiu legis vo verejnom práve hmotnom tým, že používa
na výklad jedného hmotnoprávneho predpisu iný hmotnoprávny predpis, na viac spôsobom,
ktorý nezodpovedá skutočnému obsahu daného úkonu žalobcu.
Ďalej sa žalobca v odvolaní vyjadril k časovému a skutkového vzťahu medzi
dosiahnutými príjmami a výdavkami.
Tiež k neuznaniu odpočítateľnej položky za poskytnutie daru žalobcom žalobca vyslovil
nesúhlas so záverom, že účinne financovať vedu v zmysle § 20 ods. zák. č. 366/1999 Z.z.
možno len prostredníctvom nenávratných príspevkov (napr. granty) poskytovaných
na základe darovacej zmluvy podľa § 628 Občianskeho zákonníka. Naopak, podľa mienky
7
žalobcu odpustenie dlhu s povinnosťou použitia tohto nepeňažného daru na financovanie vedy
a výskumu jednoznačne zodpovedá definícii daru nepeňažnej povahy v zmysle citovaného
ustanovenia § 20 ods. 7 a s touto argumentáciou súhlasí podľa žalobcu aj krajský súd (str. 8
ods. 4 odôvodnenia).
Žalobca súčasne v odvolaní pripustil, že mohlo ísť o pôžičku, resp. o sekundárne
použitie daru Inovačným fondom, n.f., avšak na tento proces, ako zdôraznil žalobca, nemá
žiadny vplyv a ani nemá povinnosť preverovať skutočné použitie prostriedkov darovaných
na účely stanovené v zák. č. 366/1999 Z.z.
Tiež žalobca v svojom odvolaní poukázal na účel hore uvedeného neziskového fondu.
Záverom žalobca požadoval o zmenu rozsudku krajského súdu tak, že rozhodnutia
žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané subjekty sa
zruší a vec sa vráti žalovanému na ďalšie konanie spolu s uložením povinnosti zaplatiť
žalobcovi náhradu zaplateného súdneho poplatku.
Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 14.09.2009 (č. l. 88) vyplýva, že sa stotožňuje
správnym posúdením veci v rozsudku krajského súdu a námietky žalobcu v odvolaní
považuje za neopodstatnené.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len
„O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204
ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. §
250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2
O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho
8
po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu
a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu
s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí
iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku
a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2
O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie
dôvody).
Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení
zaoberal interpretáciou dvoch základných podmienok vyžadovaných právnym predpisom
na uznanie výdavkov za daňové, a to pojmom škoda a pojmom dar.
Nad rámec zdôvodnenia krajského súdu k pojmu škoda Najvyšší súd poukazuje
na vlastnú zodpovednosť (inak povedané podnikateľské riziko) žalobcu pri uskutočňovaní
jeho predmetu činnosti (podnikania) – viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ak žalobca ako
daňový subjekt nepreukáže, že ním zaobstarané veci alebo výkony poskytnuté tretími
osobami (napríklad vo forme projektov) efektívne naplnili cieľ sledovaný v ustanovení § 24
ods. 1 zák. č. 366/1999 Z.z., tzn. že ide o výdavky (náklady) daňovníkom preukázateľne
vynaloženými na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, potom žalobcovi nevzniklo
právo na ich odpočítanie od základu dane, inak povedané, v takom prípade ich obstaranie
žalobca znáša na ťarchu svojho zisku.
Preto bola právne irelevantná polemika žalobcu s výkladom pojmu škody v zmysle
definície uvedenej v čl. I Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky o postupov
9
účtovania. Naopak, ako už raz Najvyšší súd naznačil a krajský súd správne potvrdil, názor
žalobcu, že likvidácia fyzicky neznehodnotených zásob nie je z hľadiska ekonomickej,
skutkovej a teda vecnej podstaty škodou, je právne nesprávny. Predmetné zásoby stratili svoju
hodnotu vo všeobecnosti, čo mal žalobca preukázané tým, že hoci ním boli ponúknuté
na odpredaj, v obvyklom čase o ich kúpu nikto neprejavil záujem, resp. stratili svoju hodnotu
pre žalobcu, ktorý pri plnom vedomí zodpovednosti svojich rozhodnutí vzhľadom na zmenu
svojich obchodných plánov nemal pre ne ďalšie využitie.
Ďalej Najvyšší súd poukazuje na ďalšiu náležitosť daňovo uznateľných výdavkov, a to
nutnosť ich zaúčtovania v zmysle § 24 ods. 1. Zák. č. 563/1991 Zb. o účtovníctve je založený
na určitých zásadách. Jednou z nich je aj zásada správnosti vedenia účtovníctva uvedená v § 7
zák. č. 563/1991 Zb., ktorá sa bez výnimky vzťahuje aj na žalobcu.
Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 563/1991 Zb. účtovné jednotky sú povinné viesť účtovníctvo
úplne, preukazným spôsobom a správne tak, aby verne zobrazovalo skutočnosti, ktoré sú jeho
predmetom.
Podľa § 7 ods. 4 zák. č. 563/1991 Zb. účtovníctvo účtovnej jednotky je správne,
ak účtovná jednotka s prihliadnutím na všetky okolnosti účtovného prípadu neporušila
povinnosti uložené jej týmto zákonom.
Ak žalobca, ako účtovná jednotka svoje náklady vyvolané so zaobstaraním vyradeného
materiálu ako aj so zaobstaraním projektov, ktoré v čase ich vyradenia boli pre žalobcu
nevyužiteľné, zaúčtoval na účet 582 – Manká a škody, a to na základe vyraďovacích
protokolov príslušných komisií (je celkom irelevantné, ako sa tieto komisie nazývali – naopak
právna dôležitosť sa musí priložiť ich zisteniam), potom správca dane hodnotiac uvedené
účtovné operácie ako aj obsah protokolov v ich jednotlivostiach ako aj v celku (§ 2 ods. 6 zák.
č. 511/1992 Zb.) nemohol dospieť k inému záveru ako k tomu, že nejde o daňové výdavky,
a ako také ich správne vyradil z daňovo uznateľných výdavkov.
Na tomto mieste musí Najvyšší súd vysloviť jasný nesúhlas s argumentom žalobcu,
že správca dane ako aj žalovaný si prisvojili oprávnenie záväzne vykladať všeobecne záväzné
právne predpisy, čím presiahli rámec svojich oprávnení. Interpretácia všeobecne záväzných
10
právnych predpisov je nutnou súčasťou rozhodovacieho, tzn. vrchnostenského charakteru
výkonnej moci, ktorej súčasťou v oblasti správy daní a poplatkov správca dane nepochybne
je. Pri výklade právnych noriem žalovaný Najvyšší súd nenadobudol dojem, že by správca
dane pochybil naznačeným spôsobom (nejednoznačná analógia legis vo verejnom práve
hmotnom tým, že používa na výklad jedného hmotnoprávneho predpisu iný hmotnoprávny
predpis, na viac spôsobom, ktorý nezodpovedá skutočnému obsahu daného úkonu žalobcu).
Preto Najvyšší súd argumentáciu žalobcu týkajúcu sa vád právneho výkladu daňového
pojmu škoda ako nedôvodnú zamietol.
Pri neuznaní odpočítateľnej položky za poskytnutie daru žalobcom žalobca vyslovil
nesúhlas so záverom, že účinne financovať vedu v zmysle § 20 ods. zák. č. 366/1999 Z.z.
možno len prostredníctvom nenávratných príspevkov (napr. granty) poskytovaných na
základe darovacej zmluvy podľa § 628 Občianskeho zákonníka. Avšak žalobca podľa
Najvyššieho súdu takto nepostupoval. Naopak, a to žalobca aj v svojom odvolaní výslovne
pripustil, že vlastne mohlo ísť o pôžičku, resp. o sekundárne použitie daru Inovačným
fondom, n.f.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že základným poslaním darovacej zmluvy je dať do dispozície
obdarovaného hodnotu (peňažného alebo nepeňažného charakteru), s ktorou môže
obdarovaný nakladať s čím korešponduje právo darcu požadovať vrátenie daru ak sa
obdarovaný nespráva riadne alebo hrubo porušuje dobré mravy. Žalobca však s týmto
úmyslom nekonal, lebo uvedený I. bol úkonom žalobcu odbremenený od povinnosti splniť si
svoj záväzok vrátiť poskytnuté plnenie z úverovej zmluvy. Takýto úkon nie je možné
vyhodnotiť ako podporu vzdelávacích alebo charitatívnych projektov uvedených v § 20 ods. 7
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného Najvyšší súd s osvojením
si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku rozsudku.
11
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú
náhradu trov tohto konania.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť
sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť daň
z príjmov je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 28. septembra 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová