Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 59/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -41 z 20. júla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-41 z 20. júla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená osoba

doručila súdnemu exekútorovi Mgr. D. K. (ďalej len „súdny exekútor“) 3. februára 2010

návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 3 200,37 €

s príslušenstvom od fyzickej osoby (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku sp. zn. z 27. júla 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť

10. septembra 2009 a stal sa vykonateľným 16. septembra 2009 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný

súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,

ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 3 200,37 € s príslušenstvom

a náhradu trov rozhodcovského konania.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. apríla 2010 zamietol žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia v celom rozsahu na základe § 44 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresný súd posudzoval poskytnutý úver ako

úver spotrebiteľský v zmysle o spotrebiteľských úveroch

a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej

obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských

úveroch“) a dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky predstavuje neprimeranú

podmienku, teda neplatné ustanovenie, a preto rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym

exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -41 z 20. júla 2010 tak, že

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka svoju sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa napadnutým uznesením krajského súdu, odôvodňuje

s poukazom na o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s poukazom na Exekučný

poriadok a v tejto súvislosti tvrdí, že uvedené ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní

nedáva exekučnému súdu právomoc „preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie

priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré

zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva

a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom nevyplýva len

z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky odvodiť aj z vymedzenia

oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade

rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na a) preskúmanie materiálnej a formálnej

vykonateľnosti exekučného titulu... b) na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným

titulom ako plnenia objektívne nemožného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia

v súlade s dobrými mravmi.“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora

Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez

Nogueira, podľa ktorého ak spotrebiteľ nepodá žalobu o preskúmanie rozhodcovského

rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho opomenutie a ani nahrádzať celkovú

pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní.

Sťažovateľka na základe uvedeného konštatuje, že krajský súd „preskúmaním

zmluvy o revolvingovom úvere a nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom

konaní zasiahol do právoplatne ukončenej veci... a tiež konal v rozpore s čl. 46 ods. 1

a ustanoveniami zákona o povinnosti náležite svoje rozhodnutie zdôvodniť, ktorá

bola precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre

ľudské práva“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

sťažovateľka poukazuje na to, že «postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho

obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu bolo povinnému vytvorené priaznivejšie

postavenie. Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní... bol

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby v žalobnej

odpovedi vznášal skutkové i právne námietky spochybňujúce jeho povinnosti. Pri

spochybňovaní zmluvných dojednaní v základnom konaní zo strany povinného by však

sťažovateľ mal aspoň právo sa k takýmto argumentom vyjadriť, kým v tomto prípade

jediným právom na vyjadrenie bolo odvolanie. Postup spočívajúci v nahradení vôle

a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici nemá

oporu v zákone a nesporne a jednoznačne vedie k záveru, že konštatovanie „žiadne

ustanovenie nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred

súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri

uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí“

bolo porušené v neprospech sťažovateľa.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -41

zo dňa 20. 7. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... článku 47 ods. 3 Slovenskej

republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -41

zo dňa 20. 7. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -41

zo dňa 20. 7. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,16 EUR

vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušiteľa svojich

práv ( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu č. k. -41 z 20. júla 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu

ochranu vyplývajúce z neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho

naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je subsidiárna, čo

znamená, že ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

exekučných súdov, ktoré v rámci exekučného konania a pri rozhodovaní o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vecne posúdili a rozhodli o rozhodcovskom

rozsudku (exekučnom titule), pričom dojednaná rozhodcovská doložka predstavovala podľa

ich názoru neprijateľnú podmienku, teda neplatné ustanovenie, a preto rozhodcovský

rozsudok vydaný v takomto konaní nemohol byť spôsobilým exekučným titulom

na vykonanie exekúcie. V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením

vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Za kľúčovú považoval ústavný súd námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej exekučný

súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal,

teda dospieť k inému záveru, ako rozhodol príslušný orgán, v danom prípade rozhodcovský

súd.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že «V zmysle § 44 ods. 2

o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku)

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu

so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Inak žiadosť o udelenie poverenia zamietne.

Podľa o rozhodcovskom konaní (ďalej len

„ZoRK“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných

predpisov, na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského

rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, z dôvodov

uvedených v osobitnom predpise, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40

písm. a) a b) alebo, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom. Ods. 2, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie

exekúcie.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že je povinnosťou exekučného súdu pred

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať aj exekučný titul, teda že exekučný

súd je oprávnený pri postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je

exekučným titulom, akoby nebol materiálne právoplatný a môže ho preskúmavať z hľadísk

vyjadrených v ustanovení § 45 ZoRK aj čo do materiálnej správnosti. Takáto povinnosť

plynula exekučnému súdu aj v prejednávanej veci.».

Ďalej krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na to, že „Predmetná zmluva

o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto je

rozhodcovská doložka, ktorú exekučný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. Potom

aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho

zmocnenia zo strany zmluvných strán – v zmysle výkladu smernice Rady č. 93/13/EHS

z 5. 4. 1993 rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou v zmysle a ako taká bola už

od počiatku neplatnou podľa , a rozhodcovský rozsudok

vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva

z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej

zmluvy o úvere. Možno súhlasiť s okresným súdom v tom, že spôsob, akým bola

rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1

Prílohy cit. smernice v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako

výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Je pravdou, ako namieta odvolateľ, že

Všeobecné podmienky v bode 18.1 stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými

stranami, budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom, ktorý

vydal exekučný titul, alebo pred všeobecným súdom v zmysle , že výber jednej z týchto

alternatív prináleží žalobcovi. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je ale zrejmé,

že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským

alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ (oprávnený), nakoľko miera jeho práv voči

druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka (povinného) zabezpečuje

takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie

žaloby zo strany dlžníka. K takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom

vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je

zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde

(nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska dlžníka – odporcu)

domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to

prirodzené v občianskom súdom konaní. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky

reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a

to samozrejme v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,

obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú

obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vyplývať na obsah zmluvy), čo je v

podmienkach právneho štátu neprijateľným javom – podmienkou.“.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnuté uznesenie krajského

súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle

ods. 1 nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu

ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne,

zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 a 2 a § 53

ods. 1 a 4 písm. r) a ods. 5 zákona v znení účinnom v relevantnom

čase a Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ústavný súd rovnako poukazuje na právnu úpravu

nadväzujúcich právnych predpisov, ako je zákon o spotrebiteľských úveroch), ako aj obsahu

relevantných dôkazov je napadnuté uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu

za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných

ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa .

V neposlednom rade ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 2007

(publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997) uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina

Rodríguez Nogueira (C-40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti

so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je

oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor

Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo

preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského

rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú

vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora Európskej únie považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v

súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil

svojvoľnosť alebo arbitrárnosť namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti

s označeným , nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani

v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a sťažovateľkou namietaným porušením označených základných práv, preto vzhľadom

na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),

keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011