Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 59/2011
PDF · 251.01 KB
No categories available
IV. ÚS 59/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 15 CoE/149/2010-41 z 20. júla 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
15 CoE/149/2010-41 z 20. júla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená osoba
doručila súdnemu exekútorovi Mgr. D. K. (ďalej len „súdny exekútor“) 3. februára 2010
návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 3 200,37 €
s príslušenstvom od fyzickej osoby (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku sp. zn. 47/07/09 z 27. júla 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť
10. septembra 2009 a stal sa vykonateľným 16. septembra 2009 (ďalej len „exekučný titul“).
Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný
súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,
ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 3 200,37 € s príslušenstvom
a náhradu trov rozhodcovského konania.
Okresný súd uznesením sp. zn. 21 Er/178/2010 z 8. apríla 2010 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia v celom rozsahu na základe § 44 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresný súd posudzoval poskytnutý úver ako
úver spotrebiteľský v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej
obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských
úveroch“) a dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky predstavuje neprimeranú
podmienku, teda neplatné ustanovenie, a preto rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/149/2010-41 z 20. júla 2010 tak, že
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka svoju sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, odôvodňuje
s poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s poukazom na Exekučný
poriadok a v tejto súvislosti tvrdí, že uvedené ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní
nedáva exekučnému súdu právomoc „preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie
priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré
zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva
a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom nevyplýva len
z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky odvodiť aj z vymedzenia
oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade
rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na a) preskúmanie materiálnej a formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu... b) na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným
titulom ako plnenia objektívne nemožného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia
v súlade s dobrými mravmi.“.
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira, podľa ktorého ak spotrebiteľ nepodá žalobu o preskúmanie rozhodcovského
rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho opomenutie a ani nahrádzať celkovú
pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní.
Sťažovateľka na základe uvedeného konštatuje, že krajský súd „preskúmaním
zmluvy o revolvingovom úvere a nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní zasiahol do právoplatne ukončenej veci... a tiež konal v rozpore s čl. 46 ods. 1
Ústavy a ustanoveniami zákona o povinnosti náležite svoje rozhodnutie zdôvodniť, ktorá
bola precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka poukazuje na to, že «postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho
obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu bolo povinnému vytvorené priaznivejšie
postavenie. Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní... bol
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby v žalobnej
odpovedi vznášal skutkové i právne námietky spochybňujúce jeho povinnosti. Pri
spochybňovaní zmluvných dojednaní v základnom konaní zo strany povinného by však
sťažovateľ mal aspoň právo sa k takýmto argumentom vyjadriť, kým v tomto prípade
jediným právom na vyjadrenie bolo odvolanie. Postup spočívajúci v nahradení vôle
a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici nemá
oporu v zákone a nesporne a jednoznačne vedie k záveru, že konštatovanie „žiadne
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred
súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri
uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí“
bolo porušené v neprospech sťažovateľa.».
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15 CoE/149/2010-41
zo dňa 20. 7. 2010 porušené.
II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15 CoE/149/2010-41
zo dňa 20. 7. 2010 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15 CoE/149/2010-41
zo dňa 20. 7. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,16 EUR
vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušiteľa svojich
práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského
súdu č. k. 15 CoE/149/2010-41 z 20. júla 2010.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu
ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho
naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je subsidiárna, čo
znamená, že ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
exekučných súdov, ktoré v rámci exekučného konania a pri rozhodovaní o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vecne posúdili a rozhodli o rozhodcovskom
rozsudku (exekučnom titule), pričom dojednaná rozhodcovská doložka predstavovala podľa
ich názoru neprijateľnú podmienku, teda neplatné ustanovenie, a preto rozhodcovský
rozsudok vydaný v takomto konaní nemohol byť spôsobilým exekučným titulom
na vykonanie exekúcie. V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením
vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou
príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.
Za kľúčovú považoval ústavný súd námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej exekučný
súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal,
teda dospieť k inému záveru, ako rozhodol príslušný orgán, v danom prípade rozhodcovský
súd.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že «V zmysle § 44 ods. 2
zákona NR SR č. 233/1995 Zb. o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Inak žiadosť o udelenie poverenia zamietne.
Podľa § 45 ods. 1 zákona NS SR č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„ZoRK“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov, na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského
rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, z dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40
písm. a) a b) alebo, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom. Ods. 2, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie
exekúcie.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že je povinnosťou exekučného súdu pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať aj exekučný titul, teda že exekučný
súd je oprávnený pri postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je
exekučným titulom, akoby nebol materiálne právoplatný a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v ustanovení § 45 ZoRK aj čo do materiálnej správnosti. Takáto povinnosť
plynula exekučnému súdu aj v prejednávanej veci.».
Ďalej krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na to, že „Predmetná zmluva
o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto je
rozhodcovská doložka, ktorú exekučný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. Potom
aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho
zmocnenia zo strany zmluvných strán – v zmysle výkladu smernice Rady č. 93/13/EHS
z 5. 4. 1993 rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako taká bola už
od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva
z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej
zmluvy o úvere. Možno súhlasiť s okresným súdom v tom, že spôsob, akým bola
rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1
Prílohy cit. smernice v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako
výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Je pravdou, ako namieta odvolateľ, že
Všeobecné podmienky v bode 18.1 stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými
stranami, budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom, ktorý
vydal exekučný titul, alebo pred všeobecným súdom v zmysle OSP, že výber jednej z týchto
alternatív prináleží žalobcovi. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je ale zrejmé,
že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským
alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ (oprávnený), nakoľko miera jeho práv voči
druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka (povinného) zabezpečuje
takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie
žaloby zo strany dlžníka. K takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom
vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je
zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde
(nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska dlžníka – odporcu)
domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to
prirodzené v občianskom súdom konaní. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky
reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a
to samozrejme v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vyplývať na obsah zmluvy), čo je v
podmienkach právneho štátu neprijateľným javom – podmienkou.“.
V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnuté uznesenie krajského
súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu
ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne,
zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 a 2 a § 53
ods. 1 a 4 písm. r) a ods. 5 zákona Občianskeho zákonníka v znení účinnom v relevantnom
čase a Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ústavný súd rovnako poukazuje na právnu úpravu
nadväzujúcich právnych predpisov, ako je zákon o spotrebiteľských úveroch), ako aj obsahu
relevantných dôkazov je napadnuté uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu
za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných
ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V neposlednom rade ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007
(publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997) uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,
aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“.
Ako už bolo uvedené, sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira (C-40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je
oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor
Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo
preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora Európskej únie považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude
spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v
súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil
svojvoľnosť alebo arbitrárnosť namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti
s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani
v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a sťažovateľkou namietaným porušením označených základných práv, preto vzhľadom
na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),
keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2011