Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 84/2011
PDF · 233.84 KB
No categories available
IV. ÚS 84/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 18/2005, a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 18/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zapožičaného súdneho súpisu vyplýva, že sťažovateľ
podal 10. februára 2004 Okresnému súdu Bratislava III žalobu, ktorou sa domáhal
vyslovenia neplatnosti darovacej zmluvy, pričom Okresný súd Bratislava III právnu vec
sťažovateľa 10. januára 2005 z dôvodu výlučnej miestnej príslušnosti postúpil okresnému
súdu ako súdu miestne príslušnému, a to na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndc 4/2006 z 18. januára 2006 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu z 18. januára 2006“), ktoré bolo okresnému súdu doručené
6. februára 2006.
Sťažovateľ okrem iného uviedol, že „Okresný súd v Senici... v konaní sp. zn.:
5 C/18/2005, zákonná sudkyňa Mgr. S. K. a Mgr. K. V... brutálnym spôsobom porušujú
základné právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď žaloba bola
podaná dňa 10. 02. 2004 bez meritórneho rozhodnutia, keď tento súd 6-rokov a 8-mesiacov
vymáha protizákonným spôsobom súdne poplatky, keď žalobca je oslobodený od poplatkov
zo zákona č. 71/1992 Zb. § 4 ods. 2 písm. f – navrhovateľ o neplatnosť darovacej zmluvy sa
domáha náhrady škody spôsobenej trestným činom.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:
„II.A. Okresný súd v Senici porušuje základné práva D. B. garantované čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
II.B. Ústavný súd oslobodzuje D. B. od poplatkov z dôvodu, že sťažovateľ má byť
oslobodený od poplatkov zo zákona, súčasne zrušuje všetky uznesenia o neoslobodení od
poplatkov v konaní 5 C/18/2005.
II.C. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu konať bez ďalších zbytočných prieťahov
v konaní a rozhodnúť v lehote 3 mesiace od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.
II.D. Okresný súd je povinný zaplatiť D. B. pre početné protizákonnosti v konaní
5 C/18/2005 satisfakciu vo výške škody 170.000 EUR v lehote 15 dní od dňa právoplatnosti
Nálezu Ústavného súdu. V prípade omeškania je Okresný súd v Senici povinný zaplatiť
úroky z omeškania vo výške 300 EUR za každý deň omeškania až do zaplatenia.
II.E. Ústavný súd prikazuje predsedovi Okresného súdu v Senici podať trestné
oznámenie proti sudkyniam Mgr. S. K. a Mgr. K. V. pre zneužívanie právomoci obzvlášť
drastickým spôsobom (marenie exekúcie a znižovanie dôstojnosti a cti žalobcu D. B.
protizákonným 6-ročným vymáhaním súdneho poplatku – ignorovaním uznesenia
23 Co/90/2008-173 a ignorovaním zákona o poplatkoch. Ústavný súd prikazuje predsedovi
súdu v regresnom konaní strhávať škodu súdu vo výške 170.000 EUR sudkyniam K. a V.
až do úplného splatenia škody.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
III.
1. Vychádzajúc z uvedeného, predloženej sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho
súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 18/2005 ústavný súd zistil, že uznesením
najvyššieho súdu z 18. januára 2006 (doručeným 6. februára 2005) bolo rozhodnuté, že
na prerokovanie a rozhodnutie veci je miestne príslušný okresný súd.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(napr. m. m. I. ÚS 178/09, IV. ÚS 428/09). Konanie pred ústavným súdom je navyše
ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania
o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.
Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na rozhodnutie vo veci samej sa
ústavný súd časťou konania, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Bratislava III až do jeho
postúpenia okresnému súdu po rozhodnutí najvyšším súdom o miestnej príslušnosti,
nemohol zaoberať.
Vo vzťahu k prípadnému preskúmavaniu postupu Okresného súdu Bratislava III
ústavný súd poukazuje tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého poskytuje ochranu
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď
k namietanému porušeniu označených práv ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom
čase ešte mohlo trvať (m. m. IV. ÚS 102/05). V danom prípade vec bola z Okresného súdu
Bratislava III postúpená okresnému súdu, o ktorého miestnej príslušnosti bolo rozhodnuté
uznesením najvyššieho súdu z 18. januára 2006, pričom sťažnosť ústavnému súdu bola
doručená až 25. októbra 2010, teda v čase, keď k porušovaniu označených práv Okresným
súdom Bratislava III už nemohlo dochádzať. Ústavný súd konštatuje, že na základe
uvedeného by sťažnosť aj v prípade, ak by smerovala proti Okresnému súdu Bratislava III,
bolo potrebné v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. Pri skúmaní opodstatnenosti sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd prihliada
najmä na dĺžku trvania namietaného konania vychádzajúc súčasne zo svojej doterajšej
judikatúry, podľa ktorej môže odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú okrem iného
v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle uvedeného článku
ústavy (napr. I. ÚS 57/01, II. ÚS 199/02, IV. ÚS 296/04).
Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo zapožičaného súvisiaceho
súdneho spisu, je zrejmé, že sťažovateľ sa pojednávaní nariadených okresným súdom
na 3. máj 2006, 12. jún 2006, 13. september 2006 a 21. február 2007 nezúčastnil z rôznych
dôvodov, pričom svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 12. jún 2006 ani nijako
neospravedlnil, čím sa výraznou mierou podieľal na neefektívnosti a predĺžení priebehu
tejto časti napadnutého konania.
Napriek uvedenému okresný súd aj pri neúčasti sťažovateľa a odporcu
na pojednávaní uskutočnenom 21. februára 2007 vo veci meritórne rozhodol.
Po podanom odvolaní však Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 23 Co/90/2008 z 15. októbra 2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)
zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu z dôvodu nedostatočne zisteného
skutkového stavu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uvedenú skutočnosť
ústavný súd považuje za prejav neefektívnosti napadnutého konania okresného súdu, ktorá
viedla k spomaleniu jeho priebehu. V uvedenej súvislosti však ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený neefektívny postup
v súdnom konaní musí mať nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m.
I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je
pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi alebo obdobiami neefektívnej činnosti, ktoré by bolo možné
bez ďalšieho kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd ďalej zistil, že v období po zrušení rozsudku okresného súdu
z 21. februára 2007 uznesením krajského súdu z 15. októbra 2008 a vrátení spisu okresnému
súdu bránili postupu v merite veci výlučne procesné aktivity sťažovateľa v súvislosti s jeho
návrhmi na oslobodenie od súdnych poplatkov, keď sa postupne neúspešne odvolával proti
rozhodnutiam okresného súdu o neoslobodení od poplatkov v prvostupňovom, odvolacom
a aj dovolacom konaní.
Konkrétne okresný súd uznesením sp. zn. 5 C/18/2005 z 15. októbra 2007 nepriznal
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:
«Súd nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov z toho dôvodu,
že napriek výzve súdu na predloženie aktuálnych dokladov o osobných, majetkových
a zárobkových pomeroch, z ktorých by bola preukázateľná odôvodnenosť žiadosti
navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, navrhovateľ žiadne doklady súdu
nepredložil a oznámil, že ak ho súd bude vyzývať znova a „neprihodí mu do obálky s výzvou
peniaze“ nebude odpovedať, z čoho teda vyplýva, že navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal dôvodnosť svojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a navyše zrejme
vedome zamlčal skutočnosť, že v priebehu konania získal finančné prostriedky vo výške
10.000,- EUR (priznaná nemajetková ujma rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva
zo dňa 8. 11. 2005 týkajúceho sa sťažnosti č. 46844/99) a vo výške 4.800,- EUR (priznaná
nemajetková ujma rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 27. 6. 2006
k sťažnosti č. 57678/00).»
Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, no krajský súd
uznesením sp. zn. 23 Co 285/07 z 22. januára 2008 uznesenie okresného súdu potvrdil,
pričom v odôvodnení okrem iného uviedol, že „odvolací súd sa stotožňuje so záverom
prvostupňového súdu, že niet dôvodu navrhovateľa oslobodiť od platenia súdneho poplatku,
nakoľko navrhovateľ riadne nepreukázal svoje pomery a ani skutočnosť ako tvrdí, že
nedošlo k zmene pomerov od rozhodnutia o oslobodení od platenia súdneho poplatku
z návrhu. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že predchádzajúcim rozhodnutím
Okresného súdu Bratislava III bol navrhovateľ oslobodený iba na zaplatenie súdneho
poplatku z podaného návrhu vo výške 1.000,- Sk. Teda navrhovateľ bol oslobodený len
v uvedenej časti, oslobodenie sa netýkalo celého konania. Taktiež je potrebné uviesť, že
na navrhovateľa sa nevzťahuje osobné ani vecné rozsahy oslobodenia od súdnych poplatkov
podľa ust. § 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov.“.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 18/2005 z 19. februára 2009 bol sťažovateľ
opätovne vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, na čo reagoval podaním z 28. februára
2009 s nevhodným a urážlivým obsahom (napr. „Nová zákonná sudkyňa sa ihneď blýska
hlupotou a zablysla sa zbytočnými prieťahmi...”). Krajský súd uznesením sp. zn.
23 Co/97/2009 z 9. septembra 2009 zmenil uznesenie okresného súdu tak, že znížil sumu
súdneho poplatku za návrh určenú okresným súdom. Na uvedené uznesenie krajského súdu
sťažovateľ reagoval podaním doručeným okresnému súdu 30. októbra 2009 označeným ako
„Dovolanie proti protizákonnému a šikanóznemu uzneseniu justičnej mafii v trnavskej
oblasti“. V súvislosti so žiadosťou o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
za dovolanie okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 15 dní predložil spolu
s vyplneným tlačivom „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“
aj doklad o osvedčení terajších príjmov a aktuálne výpisy z listu vlastníctva. V odpovedi
doručenej okresnému súdu 18. marca 2010 sťažovateľ okrem iného uviedol, že „nemá
na zaplatenie 2 Eurá za overenie podpisu na potvrdení“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 18/2005 z 2. júna 2010 rozhodol, že
sťažovateľovi nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní, pretože
tento „ani po výzve okresného súdu aktuálne doklady o osobných, majetkových
a zárobkových pomeroch, z ktorých by bola preukázateľná odôvodnenosť žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov, nedoložil“.
Okresnému súdu bolo 19. júla 2010 doručené odvolanie proti jeho uzneseniu
z 2. júna 2010, ktorého obsah mal urážlivý až vulgárny charakter. Krajský súd uznesením
sp. zn. 23 Co/259/2010 z 23. decembra 2010 (doručeným okresnému súdu 25. januára 2011)
uznesenie okresného súdu z 2. júna 2010 potvrdil, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:
„Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ spolu s podaním žiadosti
o oslobodenie od súdneho poplatku a ustanovení mu zástupcu z radov advokátov nedoložil
žiadne dôkazy preukazujúce jeho pomery a neurobil tak ani na výzvu prvostupňového súdu.
Pokiaľ súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov s odôvodnením nepreukázania pomerov navrhovateľa, z ktorých by vyplývala
jeho finančná neschopnosť zaplatiť súdny poplatok, rozhodol vecne správne. O priznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov možno rozhodnúť len na návrh, pričom dôkazná
povinnosť preukázania pomerov odôvodňujúcich priznanie oslobodenia zaťažuje žiadateľa
o priznanie tohto oslobodenia. Správny bol záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ
nepreukázal svoje pomery, ktoré by odôvodňovali priznanie oslobodenia od súdneho
poplatku, a to ani na základe opakovanej výzvy zo strany súdu a nebolo povinnosťou súdu
prvého stupňa zaobstarať si takéto podklady z úradnej povinnosti.“
Ústavný súd hodnotiac doterajší postup okresného súdu v napadnutom konaní
konštatuje, že aj keď nebol vždy bez prieťahov, zjavne sa nevyznačuje takými významnými
obdobiami nečinnosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd dodáva, že nemožno pričítať na ťarchu orgánom verejnej moci (v danom
prípade všeobecnému súdu) predĺženie konania v dôsledku nutnosti reagovať na návrhy,
opravné prostriedky, prípadne námietky účastníka konania.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako
porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
3. Pokiaľ sa sťažovateľ domáha, aby ho ústavný súd oslobodil od súdnych poplatkov,
ústavný súd konštatuje, že túto právomoc majú výlučne všeobecné súdy, ktoré v okolnosti
danej veci o žiadostiach sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov aj opakovane
rozhodovali. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity obsiahnutý v čl. 127 ods. 1
ústavy zásadne bráni ingerencii ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných
súdov, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie.
Sťažovateľ sa ďalej domáha aj „zrušenia všetkých uznesení o neoslobodení
od poplatkov v konaní 5 C/18/2005“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva,
že keďže všetky uznesenia okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 18/2005
týkajúce sa rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov boli na základe sťažovateľom
podaných odvolaní preskúmané v odvolacích konaniach (podrobne vyhodnotené na inom
mieste tohto uznesenia, pozn.), ich navrhovanému zrušeniu ústavným súdom bráni
nedostatok právomoci na takéto rozhodnutie (čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplývajúci z princípu
subsidiarity, ktorý znamená, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným
právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú
všeobecné súdy. Právomoc odvolacieho súdu v danom prípade vzhľadom na princíp
subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.
4. Sťažovateľ napokon navrhuje, aby ústavný súd prikázal predsedovi okresného
súdu podať trestné oznámenie proti sudkyniam Mgr. S. K. a Mgr. K. V. pre zneužívanie
právomoci „obzvlášť drastickým spôsobom“.
Ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený posudzovať trestnú zodpovednosť
sudcov všeobecných súdov za konanie spojené s výkonom ich funkcie. Obdobne ústavný
súd nemá kompetenciu prikázať predsedovi okresného súdu v regresnom konaní „strhávať
škodu sudcom až do úplného splatenia škody“.
Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že sťažnosť je potrebné aj v tejto časti
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011