Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 122/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. L., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska

kancelária, S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn.

z 9. septembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 25. júna

2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2011 doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C

169/2005 z 9. septembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 25. júna 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. októbra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako žalobkyňa podala na okresnom súde

žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 265 466 Sk

s príslušenstvom. Nárok odôvodnila tým, že 29. decembra 2003 došlo k dopravnej nehode –

zrážke dvoch vozidiel, ktorú zavinil žalovaný, a preto zodpovedá za škodu. Okresný súd

po vykonaní dokazovania rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 9. septembra 2008, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov

konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že „súd má za to, že návrh

žalobkyne nie je dôvodný, keďže súd nemal preukázané súčasné splnenie všetkých štyroch

zákonných predpokladoch vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle . ...súd nemal

preukázané splnenie štvrtého zákonného predpokladu, a to príčinnej súvislosti medzi

porušením povinnosti a vznikom škody... Z vykonaného dokazovania súd totiž nemal

jednoznačne preukázané, že škoda za ktorú žalobkyňa žiada náhradu, nastala žalobkyňou

uvádzaným spôsobom ... preto musel návrh žalobkyne zamietnuť.“.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

v ktorom nesúhlasila so závermi uvedenými v rozsudku okresného súdu, tvrdila, že „je

právne irelevantné, či došlo k priamemu stretu - dotyku vozidiel – tvrdí však, že áno, pre

zodpovednosť odporcu a tým aj vedľajšieho účastníka stačí, že prípadne došlo aj

k nepriamemu stretu – vytvorenia prekážky, pre ktorú manžel navrhovateľky z cesty zišiel

a narazil do stromu“. Pre prípad, že krajský súd by potvrdil napadnutý rozsudok okresného

súdu, žiadala krajský súd, aby vyslovil prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 25. júna 2009 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby

a rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania zmenil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia k odvolaniu samotnému uviedol, že „v zmysle ust.

základom pre rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku je predovšetkým skutkový stav zistený

z vykonaných dôkazov, ako aj skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich

alebo o ich pravdivosti nemá súd dôvodné a závažné pochybnosti. Sporové civilné konanie

je ovládané zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočnosti

a navrhovanie dôkazov ich preukazujúcich je zásadne vecou účastníkov konania...

V predmetnej veci ide o žalobu o náhradu škody. Napokon, tak ako to vyplýva aj

z podaného odvolania, žalobkyňa v podanej žalobe skutkovo odvádza uplatnený nárok od

toho, že žalovaný zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej vozidlá zúčastnené na dopravnej

nehode do seba narazili a potom vozidlo žalobkyne narazilo aj do stromu.

Skutočnosť o náraze bokmi motorových vozidiel účastných na tvrdenej dopravnej

nehode je premietnuté aj do oznámení poistnej udalosti a napokon takto vypovedali na súde

aj vodič vozidla žalobkyne svedok B. L. a aj žalovaný. Takýto priamy stret motorových

vozidiel žalobkyne a žalovaného je však vylúčený v zmysle záverov, aké vyplynuli

z písomného znaleckého posudku i z vyjadrenia znalca Ing. Š. Ž. Tento prakticky zodpovedá

aj záveru, ktorý vyplynul z odborného vyjadrenia, ktoré pre potreby vedľajšieho účastníka

v konaní spracoval Ing. R. Č. Aj toto odborné vyjadrenie je obsahom spisu a mal ho súd k

dispozícii aj vtedy, keď zadával úlohu znalcovi Ing. Š. Ž. Žalobkyňa i jej manžel B. L., ktorý

bol účastníkom tvrdenej dopravnej nehody, ani žalovaný nikdy v konaní pred súdom prvého

stupňa a ani vo vzťahu k poisťovni netvrdili, že by k dopravnej nehode malo dôjsť tak, že

nedošlo k priamemu stretu motorových vozidiel. Opäť sa žiada poukázať na listiny, ktoré

boli realizované vo vzťahu k poisťovni, ale aj na vyjadrenia žalovaného či svedka B. L. na

pojednávaniach pred súdom prvého stupňa. Ak závery znaleckého posudku Ing. Ž. i závery

vyplývajúce z odborného vyjadrenia Ing. Č. svedčili o technicky neprijateľnom popise

nehodového deja ako ho uviedli účastníci tvrdenej dopravnej nehody, tak potom je namieste

pri posudzovaní vyjadrení žalobcu a žalovaného vychádzať z druhej časti ust. § 153 ods. 1

a uzavrieť, že pri zhodných vyjadreniach účastníkov konania nemožno na tieto

prihliadať, ak o ich pravdivosti sú dôvodné a závažné pochybnosti. Dôvodné a závažné

pochybnosti pri týchto vyjadreniach účastníkov konania sú vzhľadom na závery znaleckého

posudku i odborného vyjadrenia opodstatnené.

Žalobkyňa nikdy pri zdôvodňovaní svojej žaloby netvrdila pred súdom prvého stupňa

že by priebeh dopravnej nehody mal byť taký, že k priamemu stretu motorových vozidiel

nedošlo. Ak odôvodňovala podanú žalobu priamym stretom, odvolací súd je toho názoru, že

výsledky vykonaného dokazovania jednoznačne odôvodňujú záver, aký urobil súd prvého

stupňa, že takýmto žalobkyňou tvrdeným spôsobom k dopravnej nehode nedošlo a teda za

takéhoto stavu nie je ani príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného

a škodou, ktorú žalobkyňa tvrdí a uplatňuje v tomto konaní.

Súdu prvého stupňa sa nedá uprieť ani snaha vysporiadať sa aj s ďalšou možnou

alternatívou o priebehu dopravnej nehody, ktorá však odporovala tvrdeniam účastníkov.

Súd sa zaoberal v tomto smere aj možnosťou poškodenia motorového vozidla na snehových

mantineloch, či na iných terénnych nerovnostiach. V tom záver súdu prvého stupňa o tom,

že na mieste dopravnej nehody neexistovali snehové mantinely, má oporu aj v listinných

dôkazoch, ktoré mal súd prvého stupňa od Slovenského hydrometeorologického ústavu, či

od S. oblasť P.

Žalobkyňa v konaní teda popísala skutkové okolnosti, z ktorých žiadala náhradu

škody. Vykonané dokazovanie však svedčí o tom, že k poškodeniu vozidla žalobkyne nedošlo

v dôsledku skutočností, ktoré tvrdila žalobkyňa. Pred súdom prvého stupňa žalobkyňa

neodôvodňovala podanú žalobu tým, že došlo k nepriamemu stretu – vytvoreniu prekážky,

pre ktorú manžel žalobkyne musel s vozidlom zísť z cesty a naraziť do stromu. Všetky

vyjadrenia vo vzťahu k polícii, či k poisťovni alebo napokon aj v konaní na súde obsahovali

tvrdenie o priamom strete a zrážke motorových vozidiel. Odvolací súd súhlasí so záverom

súdu prvého stupňa, že tento priamy stret – zrážka z vykonaného dokazovania jednoznačne

nevyplýva. Ak nepriamym stretom uplatňovaný nárok na náhradu škody nebol žalobcom

odôvodňovaný, a napokon nepriamy stret, súvisiaci s prerazením snehových mantinelov bol

z dôkazov, ktoré vykonal súd prvého stupňa, vylúčený, správne súd prvého stupňa uzavrel,

že niet príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti žalovaného a škodou, ktorú

žalobkyňa uplatňuje v konaní.

Výsledky dokazovania jednoznačne svedčia záveru o tom, že tvrdený popis škodnej

udalosti ako ju uvádzal žalobca i žalovaný a škoda, ktorú žalobkyňa uplatňuje v konaní, nie

sú v priamej príčinnej súvislosti. V civilnom súdnom konaní, kde platí zásada prejednacia

s prvkami kontradiktórnosti nie je súd oprávnený ani povinný sám zisťovať ďalšie skutkové

okolnosti, ktoré by umožňovali vyhovenie žaloby o náhradu škody. Za takéhoto stavu je

odvolací súd toho názoru, že pri absencii kauzálneho nexu, ktorý by vyplynul z popisu

dopravnej nehody ako ju popísali žalobca a žalovaný a škodou, ktorú uplatňuje žalobkyňa

v konaní, správne súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol. Nemožno súhlasiť

so žalobkyňou ani v tom, že z dôkazov pred súdom prvého stupňa vyplýva, že došlo

k nepriamemu stretu. Ani svedkovia nevypovedali o terénnych prekážkach cez ktoré muselo

auto žalobkyne prejsť. Relevantnými je v tomto smere práve výpoveď B. L. či samotného

žalovaného. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj listinné dôkazy, ktoré si zabezpečil

preto, či mohli byť pri ceste snehové mantinely. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak

založené na správnom zistení skutkového stavu, na správnom vyhodnotení realizovaných

dôkazov a napokon záver zodpovedá aj právnej kvalifikácii, ktorá vyplýva z ust. § 420 Obč.

zák. i § 427 Obč. zák.. Prihliadať na prípadné nové tvrdenia či nové dôkazy neuplatnené

pred súdom prvého stupňa v odvolacom konaní neprichádza v systéme neúplnej apelácie do

úvahy ( ). Účastníci boli pred súdom prvého stupňa poučení podľa

ods. 4 “.

K návrhu žalobkyne, aby odvolací súd pripustil proti prípadnému potvrdzujúcemu

rozsudku dovolanie, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „celá vec

bola postavená na hodnotení dôkazov a na posudzovaní príčinnej súvislosti medzi tvrdenou

škodnou udalosťou a škodou. Neišlo teda o nejaký výklad ustanovenia zákona, ktorý by bol

zásadným či prelomovým v porovnaní s doterajšou súdnou praxou.“. Z uvedeného dôvodu

návrhu žalobkyne nevyhovel.

Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasila a podala proti

nemu dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že odvolací súd označil v rozsudku za vedľajšieho

účastníka Č., a. s., hoci takto označený účastník v priebehu konania stratil spôsobilosť byť

účastníkom konania, teda vadu podľa a tým, že odvolací súd nesprávne

v rozpore s ustanovením prerokoval jej odvolanie bez nariadenia

pojednávania, čím jej odňal možnosť konať pred súdom v zmysle .

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol uznesením sp. zn.

z 13. októbra 2010 ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, pretože nezistil dôvody prípustnosti uvedené v

a prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť ani z iných do úvahy prichádzajúcich

ustanovení . K tvrdeniu sťažovateľky, že konanie bolo

postihnuté vadou podľa v odôvodnení svojho rozhodnutia, uviedol, že

„... právnym nástupcom spoločnosti Č., a. s. sa stala v priebehu konania G., a. s... V konaní

na strane vedľajšej účastníčky teda vystupovala právnická osoba s vlastnou subjektivitou,

z ktorého dôvodu je spôsobilá byť aj účastníkom súdneho konania. Nesprávne označenie

vedľajšej účastníčky v záhlaví rozsudku odvolacieho súdu treba preto považovať za zrejmú

nesprávnosť, ktorú je možné opraviť postupom v zmysle Žalobkyňou tvrdená

existencia vady uvedenej je preto nenáležitá.“. K námietke

sťažovateľky, že odvolací súd jej odňal možnosti konať pred súdom, keď nenariadil

pojednávanie, uviedol, že je neopodstatnená, pretože „z obsahu spisu nevyplýva, že boli

dané dôvody pre nariadenie pojednávania podľa ,“ preto k odňatiu

možnosti žalobkyni pred súdom konať v zmysle nedošlo.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala, že napadnutým

rozsudkom okresného súdu sp. zn. „7C 169/2005 zo dňa 9. 9. 2008 bolo porušené jej právo

na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z Dohovoru a

SR“. Porušenie týchto práv odôvodňovala nedostatočným odôvodnením rozsudku, a tým aj

jeho nepreskúmateľnosťou.

Ďalej sťažovateľka v sťažnosti namietala, že aj rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 25. júna 2009 bolo „porušené právo sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie vyplývajúce z Dohovoru a SR,

- pre porušenie základného práva sťažovateľky na verejné prerokovanie veci a v jej

prítomnosti v dôsledku porušenia ustanovení o nariadení pojednávania;

- pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom

1. vysporiadania sa s návrhom sťažovateľky na nariadenie pojednávania

na prejednanie odvolania,

2. vysporiadania sa s návrhom sťažovateľky na pripustenie dovolania v prípade

potvrdzujúceho rozhodnutia“.

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu tiež tvrdila, že je

arbitrárny, pretože krajský súd «svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil.

... Najzávažnejšou chybnou skutočnosťou odvolacieho rozsudku je to, že si osvojil záver

prvostupňového súdu, že absentuje kauzálny nexus popisu škodnej udalosti a škody, ktorú

sťažovateľka uplatňovala v konaní.

Takýto záver však absolútne nevyplýva z vykonaného dokazovania (viď v krátkosti

popísanie skutkového stavu v bode I. ústavnej sťažnosti) a ak prvostupňový a odvolací súd

dospeli k vyššie uvedenému záveru, tak tieto závery mali riadne odôvodniť a popísať, kde

a kedy (ak to podľa súdov nebolo pri dopravnej nehode dňa 29. 12. 2003) vlastne došlo

k poškodeniam motorového vozidla V., ktoré boli zaznamenané v zápise o poškodení

motorového vozidla vykonaným pracovníkom poisťovne. Sťažovateľka opätovne poukazuje,

že predmetné vozidlo bolo po dopravnej nehode absolútne nepojazdné, takže z tohto dôvodu

je veľmi prekvapivé, ak prvostupňový a odvolací súd „nevideli“ príčinnú súvislosť medzi

škodnou udalosťou a vznikom škody.».

Sťažovateľka svojou sťažnosťou napadla aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. októbra 2010, ktorým „bolo porušené právo sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z Dohovoru a

SR“. Porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu odôvodňovala

tým, že „rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné a neodôvodnené v jeho I. výroku“,

poukazujúc na judikatúru ústavného súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 13. 10. 2010, rozsudkom

Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 25. 6. 2009 a rozsudkom Okresného

súdu Poprad č. k. zo dňa 9. 9. 2008 právo sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 13. 10. 2010,

rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 25. 6. 2009 a rozsudok

Okresného súdu Poprad č. k. zo dňa 9. 9. 2008 sa zrušujú a vec sa Okresnému

súdu Poprad vracia na ďalšia konanie.

3. Najvyšší súd SR j e povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na účet jej právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti,

keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla tri alternatívne petity, pričom ústavný súd

vychádzajúc z ich obsahu predmet tohto konania ustálil podľa najširšieho z nich, ktorý

zahrňoval v sebe aj ostatné dve alternatívy petitu.

Podľa každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom

okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania

krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej

právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. Sťažovateľka napádala svojou sťažnosťou rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 25. júna 2009 potom, čo najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky uznesením sp. zn. z 13. októbra 2010.

Ústavný súd aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu opätovne

poukazuje na princíp subsidiarity a konštatuje, že námietky sťažovateľky smerujúce proti

napadnutému rozsudku krajského súdu preskúmal na základe dovolania najvyšší súd, ktorý

bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam, ak je navyše

zrejmé, že právny základ dovolacích námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku

krajského súdu je totožný s námietkami uvedenými v tejto sťažnosti. Skutočnosť, že

o uplatnených námietkach proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodoval najvyšší

súd v dovolacom konaní, vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať napadnutý

rozsudok krajského súdu. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd poznamenáva, že v uvedených okolnostiach prípadu si sťažovateľka

sama v rámci svojich dispozičných práv zvolila postup, pri ktorom sa so svojimi

námietkami voči právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu obrátila na najvyšší súd ako

súd dovolací. Pre prípad sťažnosti na ústavný súd sa tak vystavila riziku, že dovolanie bude

v dôsledku taxatívneho vymedzenia dôvodov jeho prípustnosti v ustanoveniach § 236

a nasl. odmietnuté, čo sa aj stalo. V dôsledku tohto postupu následnú

sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka až 14. januára 2011, t. j. zjavne po uplynutí

2-mesačnej lehoty ( ) od právoplatnosti rozsudku

krajského súdu. V tejto časti bolo teda možné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť aj

z dôvodov jej oneskorenosti.

3. Ústavný súd napokon pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. októbra 2010 z hľadiska namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Námietky sťažovateľky proti porušeniu označených práv vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2010 sa týkajú údajnej

arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že napadnuté

uznesenie je „nepreskúmateľné a neodôvodnené v jeho I. výroku“. Sťažovateľka

prípustnosť dovolania videla v dvoch dôvodoch, a to, že odvolací súd jej nenariadením

pojednávania na prerokovanie odvolania (v podaní z 15. decembra 2008 nesúhlasila

s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, pozn.) odňal možnosť konať

pred súdom [podľa ], a tiež v skutočnosti, že odvolací súd v rozsudku

označil za vedľajšieho účastníka Č., a. s., hoci v priebehu konania táto spoločnosť zanikla

a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť G., a. s. Odvolací súd sa preto podľa názoru

sťažovateľky dopustil (procesných) chýb, a preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

podľa sťažovateľky trpí aj vadou podľa .

K uvedeným námietkam sťažovateľky ústavný súd odkazuje na citované časti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uvedené v prvej časti odôvodnenia tohto

rozhodnutia a konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nie je

arbitrárne ani svojvoľné a interpretácia na vec vzťahujúcich sa noriem v ňom uvedená je

ústavne akceptovateľná a nepopiera ich účel a zmysel.

K námietke prerokovania a rozhodnutia krajského súdu o odvolaní sťažovateľky bez

nariadenia pojednávania najvyšší súd po preskúmaní postupu krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd plne rešpektoval platnú úpravu

a preto nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľky pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f)

. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že dôvody na obligatórne

nariadenie pojednávania v odvolacom konaní sú upravené v . Keďže

v prípade sťažovateľky krajský a rovnako aj najvyšší súd zhodnotil, že nejde o ani jednu zo

situácii upravenú v , nebol daný dôvod na nariadenie pojednávania v rámci

odvolacieho konania.

K námietke existencie vady podľa uviedol, že nesprávne

označenie vedľajšej účastníčky v záhlaví rozsudku odvolacieho súdu treba považovať za

zrejmú nesprávnosť, ktorú možno opraviť postupom v zmysle . Najvyšší súd sa

teda obidvoma námietkami sťažovateľky zaoberal, primerane na ne reagoval, a tým podľa

názoru ústavného súdu poskytol náležitú ochranu označeným právam sťažovateľky

v dostatočnej miere.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v rozsudku najvyššieho súdu nezistil. Sťažovateľkin nesúhlas s obsahom napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými

článkami a dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľke

ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana tak, ako to vo svojej sťažnosti

namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011