Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 127/2011
PDF · 196.51 KB
No categories available
IV. ÚS 127/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., S., zastúpenej advokátom JUDr. D. M., S., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára
2011 doručená sťažnosť M. H., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
D. M., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.
4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010.
Sťažovateľka sa žalobou o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru
zo 14. novembra 2007 obrátila na Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný súd“), ktorý jej
žalobu zamietol rozsudkom č. k. 4 C 83/2008-291 z 26. marca 2010. V zákonom
ustanovenej lehote podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský súd
rozsudkom č. k. 4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Porušovateľom základných práv sťažovateľky je Krajský súd v Prešove...
Rozsudkom sp. zn. 4 Co 55/2010-341 zo dňa 15. 10. 2010, ktorý bol sťažovateľke doručený
dňa 24. 11. 2010, Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil rozsudok Okresného
súdu Svidník sp. zn. 4 C/83/2008-291 zo dňa 26. marca 2010, ktorým prvostupňový súd
zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, danej jej dňa 20. 11. 2007 listom
zamestnávateľa zn. A/2007/2067 zo dňa 14. 11. 2007 podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP
z dôvodov, že u sťažovateľky boli dané dôvody, pre ktoré by s ňou mohol zamestnávateľ
okamžite skončiť pracovný pomer a ktoré mali spočívať v závažnom porušení pracovnej
disciplíny.“
Sťažovateľka podľa jej názoru nebola v konaní úspešná z dôvodu, že «súd arbitrárne
vyložil ustanovenie § 63 ods. 3 ZP a svojvoľným výkladom jednoduchého práva v rozpore
s jeho dikciou porušil základné práva sťažovateľky na riadny proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa ustanovenia § 63 ods. 3 ZP pre porušenie pracovnej disciplíny alebo
z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ
zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede
dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacoch po jeho
návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol.
Uvedené lehoty sú lehotami prekluzívnymi, preto po ich márnom uplynutí toto právo
zamestnávateľa zaniká (§ 36 ods. 1 ZP).“
V priebehu tak prvostupňového konania, ako aj v konaní pred Krajským súdom
v Prešove sťažovateľka namietala, že výpoveď jej bola daná po uplynutí dvojmesačnej
prekluzívnej lehoty stanovenej ustanovením § 63 ods. 3 ZP, na uplynutie ktorej mal súd ex
offo prihliadať. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 302/02 zo dňa 03. 10. 2002, podľa ktorého „beh zákonnej subjektívnej lehoty
nie je možné chápať tak, že táto sa začína dňom kedy bola oficiálne odovzdaná správa
o výsledku kontroly, nakoľko v takom prípade by sa začiatok behu lehoty nevyhnutne stal
vecou náhodilosti. Pokiaľ bola na prešetrenie určitého konania ustanovená komisia,
implikuje tento postup to, že lehota začína bežať už dňom zistenia príp. nedostatkov
ustanovenou komisiou a to bez akejkoľvek závislosti na dobe vykonávania kontroly a jej
výsledkoch. Dvojmesačná lehota je totiž dostatočne dlhá na to, aby výsledky kontroly boli
včas vyhodnotené a vyvodené z nej prípadné závery.
V predmetnom spore súdy začiatok behu subjektívnej lehoty podľa § 63 ods. 3 ZP
odvodili od momentu, kedy bola prejednaná správa z kontroly dodržiavania zákona
č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve
v znení neskorších predpisov a zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom
audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá bola
vykonaná na žiadosť zamestnávateľa sťažovateľky komisiou, ustanovenou zriaďovateľom
a ktorej závery boli dôvodom na danie výpovede sťažovateľke.
Aj napriek zneniu ustanovenia § 63 ods. 3 ZP a uvádzanému nálezu Ústavného súdu
Českej republiky, ktoré zreteľne, jednoznačne a v ústavnom rámci formuluje záver
o počiatku behu subjektívnej lehoty podľa § 63 ods. 3 ZP, sa Krajský súd v Prešove
obmedzil iba na konštatovanie, že o porušení pracovnej disciplíny sa zamestnávateľ
sťažovateľky dozvedel až z protokolu o výsledku kontroly, kedy aj začala, podľa jeho
názoru, plynúť subjektívna prekluzívna lehota. Takýto výklad právnej normy je však zjavne
svojvoľný a nesprávny... Naviac zo svedeckých výpovedí tak vedúceho kontrolnej skupiny
zriaďovateľa žalovaného, ako aj členky tejto kontrolnej skupiny nepochybne vyplývalo, že
o zistených nedostatkoch bol riaditeľ žalovaného ustanovenou komisiou priebežne
informovaný už počas vykonávania kontroly a táto skutočnosť nakoniec jednoznačne
vyplynula aj zo svedeckej výpovede vedúcej ekonomického úseku žalovaného, ktorá
vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že už počas finančnej kontroly bola oboznámená
s nedostatkami, ktoré boli finančnou kontrolou zistené a už počas kontroly priebežne
zabezpečovala ich odstraňovanie.
Je preto nepochybne zrejmé, že o „dôvode“ výpovede sa zamestnávateľ dozvedel už
v čase pred 19. 9. 2007, kedy bola vyhotovená správa o výsledku následnej finančnej
kontroly, pričom aj napriek tomu, že v konaniach bolo jednoznačne preukázané, že
o dôvodoch výpovede sa nadriadený sťažovateľky dozvedel už pred prejednaním protokolu
o výsledku kontroly, súd účelovo a nesprávne posúdil otázku začiatku počítania plynutia
zákonnej prekluzívnej lehoty podľa § 63 ods. 3 ZP a takýto jednostranný a formalistický
výklad súdu vo veci sťažovateľky sa javí zjavne neodôvodnený a arbitrárny a nesúladný
s právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
dohovoru.».
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
4 Co 55/2010-341 zo dňa 15. 10. 2010 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 55/2010-341 zo dňa 15. 10. 2010
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR,
ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. M.,
advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu
alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010.
Sťažovateľka svoju sťažnosť založila predovšetkým na podľa nej nesprávnom
počítaní plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty vyplývajúcej z § 63 ods. 3 Zákonníka
práce. Podľa § 63 ods. 3 Zákonníka práce pre porušenie pracovnej disciplíny alebo
z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ
zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede
dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho
návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol.
Okresný súd a aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach vychádzali z toho, že odporca
(zamestnávateľ) sa dozvedel o porušení pracovnej disciplíny sťažovateľkou a o tom, že za
kontrolou zistené nedostatky zodpovedá sťažovateľka, až zo správy o výsledku finančnej
kontroly v čase z nej vyplývajúcom (20. septembra 2007, pozn.). Konanie, ktoré
zamestnávateľ (odporca) považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, bolo
v protokole časovo špecifikované kontrolovaným obdobím. Podľa názoru súdov iba
samotná skutočnosť, že kontrolované obdobie presiahlo jeden rok ku dňu výpovede, nie je
významná, pretože prevažná časť zistených nedostatkov sa viazala k obdobiu do 30. júna
2007. Sťažovateľka pritom tvrdí, že dôvody výpovede boli zamestnávateľovi známe už
v čase pred 19. septembrom 2007, keď bola vyhotovená správa o výsledku finančnej
kontroly. Výpoveď bola daná sťažovateľke 14. novembra 2007.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by
mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Okresný súd sa k relevantnému okamihu začatia plynutiu zákonom ustanovenej
subjektívnej lehoty podľa § 63 ods. 1 písm. e) v spojení s § 63 ods. 3 Zákonníka práce
vyjadril v napadnutom rozsudku takto:
„Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľky k doručeniu výpovede po uplynutí zákonom
stanovenej subjektívnej lehoty súd uviedol, že z výpovede Ing. P. K. (a Ing. M. D.) to
nevyplýva. Navrhovateľka obsah svedeckej výpovede skreslila a účelovo prispôsobuje svojej
predstave, keď dospela k záveru, že z výpovede svedka má vyplývať, že štatutárny zástupca
odporcu sa mal dozvedieť o zistených nedostatkoch pred dňom 19. 9. 2007. Svedok Ing. P.
K. a zhodne aj svedkyňa Ing. M. D. uviedli, že konkrétne a presné závery z kontroly boli
zrejmé až vtedy, keď bola kontrola ukončená, teda v podstate, až vtedy, keď bola správa
vyhotovená dňa 19. 9. 2007. Svedok nemohol oboznámiť riaditeľa odporcu s kontrolnými
zisteniami skôr, než ich sám poznal, k čomu došlo až vtedy, keď bola správa vyhotovená. To
znamená, že odporca sa o dôvode výpovede dozvedel až dňa 20. 9. 2009.“
Krajský súd na základe podaného odvolania sťažovateľkou preskúmal napadnutý
rozsudok okresného súdu a po tomto preskúmaní napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní
(§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p., s nariadením pojednávania (§ 214 ods. 1
O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci, ako aj správne vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.
K odvolaniu navrhovateľky odvolací súd uvádza, že úlohou odvolacieho súdu
v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na
zistený skutkový stav veci správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.
O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia nebola
opodstatnená. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie účastníkov konania. Súd vyhodnotil
jednotlivé vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou
z ust. § 132 O. s. p. Na základe rozsiahleho dokazovania a preukázaného zisteného
skutkového stavu súd prvého stupňa dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. Namietané
závažné porušenie pracovnej disciplíny vyplýva z protokolu o finančnej kontrole zistenej
zriaďovateľom odporcu, t. j. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny P. (v spise na č. l. 30 -
39). V čase oboznámenia sa so závermi kontroly jednotlivých zamestnancov odporcu
navrhovateľka bola práceneschopná v období od 24. 4. 2007 do 31. 5. 2007, čo vyplýva
z obsahu zápisnice (v spise na č. l. 39). Ostatní zamestnanci, ktorých porušenie pracovnej
disciplíny vyplývalo z výsledkov kontroly, sa k správa vyjadrili. Nevyjadrenie sa
navrhovateľky k dôvodu výpovede podľa ust. § 63 ods. 5 Zákonníka práce nemá za následok
jej neplatnosť.“
Krajský súd sa k začatiu plynutia lehoty podľa § 63 ods. 3 Zákonníka práce vyjadril
takto:
„K namietanému uplynutiu 2-mesačnej prekluzívnej lehoty vo vzťahu k nálezu
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 302/2002 odvolací súd poznamenáva, že 2-
mesačná lehota začína plynúť, keď sa zamestnávateľ o dôvode výpovede pre porušenie
pracovnej disciplíny dozvedel. Je to vtedy, keď ho zistí ktorýkoľvek jeho zamestnanec
služobne nadriadený zamestnancovi, ktorý pracovnú disciplínu porušil (R 64/1973).
O konkrétnom porušení pracovnej disciplíny vo vzťahu k navrhovateľke sa riaditeľ
odporcu, t. j. nadriadený dozvedel až z protokolu o výsledku kontroly. Táto skutočnosť bola
súdom prvého stupňa správne posúdená. Z výsledku protokolu o kontrole nepochybne
vyplýva, že išlo o zodpovednosť viacerých zamestnancov odporcu, nielen navrhovateľky,
a preto bol rozhodujúci konečný výsledok kontroly. Tieto skutočnosti boli preukázané aj
výpoveďou svedkov Ing. K. a Ing. M. D., ktorí finančnú kontrolu u odporcu vykonávali.“
K „služobnej nadriadenosti“ sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozsudku
uviedol:
„Je nesporné, že navrhovateľka vykonávala funkciu hospodárky a mala na starosti
ekonomický úsek. Pokiaľ by vykonávala navrhovateľka len hospodárku, ktorá by mala na
starosti len šoférov, upratovačky a pračku, nebola by v neprítomnosti riaditeľa odporcu
poverená jeho zastupovaním podľa organizačnej štruktúry platnej v roku 2006 (článok V.
bodu 2 Organizačného poriadku, v spise na č. l. 64). Tvrdenie navrhovateľky o neporušení
pracovnej disciplíny, resp. o nevykonávaní funkcie vedúcej ekonomického úseku, v tom čase
označenej ako hospodárky, odvolací súd považoval za subjektívne a účelové. Je nelogické,
na čo súd prvého stupňa správne poukázal, že pokiaľ by navrhovateľka vykonávala len
funkciu hospodárky v pravom slova zmysle, ktorá by mala na starosti len šoférov,
upratovačky a pračku, nebola by ani poverená riadením Detského domova na základe
poverenia zriaďovateľa v období od. 24. 4. 2007 do 31. 5. 2007.“
Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že
by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože
krajský súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými,
ktoré uplatnila aj na ústavnom súde, vrátane námietky posúdenia plynutia zákonom
ustanovenej prekluzívnej lehoty vo vzťahu k platnosti výpovede; toto posúdenie je ústavne
akceptovateľné a nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie
návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97). Pretože
ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k.
4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či
odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2011