Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 127/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., S., zastúpenej advokátom JUDr. D. M., S., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-341 z 15. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2011 doručená sťažnosť M. H., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

D. M., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-341 z 15. októbra 2010.

Sťažovateľka sa žalobou o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru

zo 14. novembra 2007 obrátila na Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný súd“), ktorý jej

žalobu zamietol rozsudkom č. k. -291 z 26. marca 2010. V zákonom

ustanovenej lehote podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský súd

rozsudkom č. k. -341 z 15. októbra 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Porušovateľom základných práv sťažovateľky je Krajský súd v Prešove...

Rozsudkom sp. zn. -341 zo dňa 15. 10. 2010, ktorý bol sťažovateľke doručený

dňa 24. 11. 2010, Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil rozsudok Okresného

súdu Svidník sp. zn. -291 zo dňa 26. marca 2010, ktorým prvostupňový súd

zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, danej jej dňa 20. 11. 2007 listom

zamestnávateľa zn. zo dňa 14. 11. 2007 podľa

z dôvodov, že u sťažovateľky boli dané dôvody, pre ktoré by s ňou mohol zamestnávateľ

okamžite skončiť pracovný pomer a ktoré mali spočívať v závažnom porušení pracovnej

disciplíny.“

Sťažovateľka podľa jej názoru nebola v konaní úspešná z dôvodu, že «súd arbitrárne

vyložil ustanovenie a svojvoľným výkladom jednoduchého práva v rozpore

s jeho dikciou porušil základné práva sťažovateľky na riadny proces podľa čl. 46 ods. 1

SR a dohovoru.

Podľa ustanovenia pre porušenie pracovnej disciplíny alebo

z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ

zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede

dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacoch po jeho

návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol.

Uvedené lehoty sú lehotami prekluzívnymi, preto po ich márnom uplynutí toto právo

zamestnávateľa zaniká ( ).“

V priebehu tak prvostupňového konania, ako aj v konaní pred Krajským súdom

v Prešove sťažovateľka namietala, že výpoveď jej bola daná po uplynutí dvojmesačnej

prekluzívnej lehoty stanovenej ustanovením , na uplynutie ktorej mal súd ex

offo prihliadať. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. zo dňa 03. 10. 2002, podľa ktorého „beh zákonnej subjektívnej lehoty

nie je možné chápať tak, že táto sa začína dňom kedy bola oficiálne odovzdaná správa

o výsledku kontroly, nakoľko v takom prípade by sa začiatok behu lehoty nevyhnutne stal

vecou náhodilosti. Pokiaľ bola na prešetrenie určitého konania ustanovená komisia,

implikuje tento postup to, že lehota začína bežať už dňom zistenia príp. nedostatkov

ustanovenou komisiou a to bez akejkoľvek závislosti na dobe vykonávania kontroly a jej

výsledkoch. Dvojmesačná lehota je totiž dostatočne dlhá na to, aby výsledky kontroly boli

včas vyhodnotené a vyvodené z nej prípadné závery.

V predmetnom spore súdy začiatok behu subjektívnej lehoty podľa

odvodili od momentu, kedy bola prejednaná správa z kontroly dodržiavania zákona

č. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, o účtovníctve

v znení neskorších predpisov a o finančnej kontrole a vnútornom

audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá bola

vykonaná na žiadosť zamestnávateľa sťažovateľky komisiou, ustanovenou zriaďovateľom

a ktorej závery boli dôvodom na danie výpovede sťažovateľke.

Aj napriek zneniu ustanovenia a uvádzanému nálezu Ústavného súdu

Českej republiky, ktoré zreteľne, jednoznačne a v ústavnom rámci formuluje záver

o počiatku behu subjektívnej lehoty podľa , sa Krajský súd v Prešove

obmedzil iba na konštatovanie, že o porušení pracovnej disciplíny sa zamestnávateľ

sťažovateľky dozvedel až z protokolu o výsledku kontroly, kedy aj začala, podľa jeho

názoru, plynúť subjektívna prekluzívna lehota. Takýto výklad právnej normy je však zjavne

svojvoľný a nesprávny... Naviac zo svedeckých výpovedí tak vedúceho kontrolnej skupiny

zriaďovateľa žalovaného, ako aj členky tejto kontrolnej skupiny nepochybne vyplývalo, že

o zistených nedostatkoch bol riaditeľ žalovaného ustanovenou komisiou priebežne

informovaný už počas vykonávania kontroly a táto skutočnosť nakoniec jednoznačne

vyplynula aj zo svedeckej výpovede vedúcej ekonomického úseku žalovaného, ktorá

vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že už počas finančnej kontroly bola oboznámená

s nedostatkami, ktoré boli finančnou kontrolou zistené a už počas kontroly priebežne

zabezpečovala ich odstraňovanie.

Je preto nepochybne zrejmé, že o „dôvode“ výpovede sa zamestnávateľ dozvedel už

v čase pred 19. 9. 2007, kedy bola vyhotovená správa o výsledku následnej finančnej

kontroly, pričom aj napriek tomu, že v konaniach bolo jednoznačne preukázané, že

o dôvodoch výpovede sa nadriadený sťažovateľky dozvedel už pred prejednaním protokolu

o výsledku kontroly, súd účelovo a nesprávne posúdil otázku začiatku počítania plynutia

zákonnej prekluzívnej lehoty podľa a takýto jednostranný a formalistický

výklad súdu vo veci sťažovateľky sa javí zjavne neodôvodnený a arbitrárny a nesúladný

s právami sťažovateľky podľa a

dohovoru.».

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-341 zo dňa 15. 10. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -341 zo dňa 15. 10. 2010

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR,

ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. M.,

advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu

alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -341 z 15. októbra 2010.

Sťažovateľka svoju sťažnosť založila predovšetkým na podľa nej nesprávnom

počítaní plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty vyplývajúcej z § 63 ods. 3 Zákonníka

práce. Podľa pre porušenie pracovnej disciplíny alebo

z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ

zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede

dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho

návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol.

Okresný súd a aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach vychádzali z toho, že odporca

(zamestnávateľ) sa dozvedel o porušení pracovnej disciplíny sťažovateľkou a o tom, že za

kontrolou zistené nedostatky zodpovedá sťažovateľka, až zo správy o výsledku finančnej

kontroly v čase z nej vyplývajúcom (20. septembra 2007, pozn.). Konanie, ktoré

zamestnávateľ (odporca) považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, bolo

v protokole časovo špecifikované kontrolovaným obdobím. Podľa názoru súdov iba

samotná skutočnosť, že kontrolované obdobie presiahlo jeden rok ku dňu výpovede, nie je

významná, pretože prevažná časť zistených nedostatkov sa viazala k obdobiu do 30. júna

2007. Sťažovateľka pritom tvrdí, že dôvody výpovede boli zamestnávateľovi známe už

v čase pred 19. septembrom 2007, keď bola vyhotovená správa o výsledku finančnej

kontroly. Výpoveď bola daná sťažovateľke 14. novembra 2007.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Okresný súd sa k relevantnému okamihu začatia plynutiu zákonom ustanovenej

subjektívnej lehoty podľa v spojení s

vyjadril v napadnutom rozsudku takto:

„Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľky k doručeniu výpovede po uplynutí zákonom

stanovenej subjektívnej lehoty súd uviedol, že z výpovede Ing. P. K. (a Ing. M. D.) to

nevyplýva. Navrhovateľka obsah svedeckej výpovede skreslila a účelovo prispôsobuje svojej

predstave, keď dospela k záveru, že z výpovede svedka má vyplývať, že štatutárny zástupca

odporcu sa mal dozvedieť o zistených nedostatkoch pred dňom 19. 9. 2007. Svedok Ing. P.

K. a zhodne aj svedkyňa Ing. M. D. uviedli, že konkrétne a presné závery z kontroly boli

zrejmé až vtedy, keď bola kontrola ukončená, teda v podstate, až vtedy, keď bola správa

vyhotovená dňa 19. 9. 2007. Svedok nemohol oboznámiť riaditeľa odporcu s kontrolnými

zisteniami skôr, než ich sám poznal, k čomu došlo až vtedy, keď bola správa vyhotovená. To

znamená, že odporca sa o dôvode výpovede dozvedel až dňa 20. 9. 2009.“

Krajský súd na základe podaného odvolania sťažovateľkou preskúmal napadnutý

rozsudok okresného súdu a po tomto preskúmaní napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní

( v znení neskorších

predpisov ďalej len ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( )

preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia , s nariadením pojednávania (

) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

veci, ako aj správne vec posúdil ( ). Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

K odvolaniu navrhovateľky odvolací súd uvádza, že úlohou odvolacieho súdu

v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na

zistený skutkový stav veci správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.

O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,

alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia nebola

opodstatnená. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie účastníkov konania. Súd vyhodnotil

jednotlivé vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou

z ust. Na základe rozsiahleho dokazovania a preukázaného zisteného

skutkového stavu súd prvého stupňa dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. Namietané

závažné porušenie pracovnej disciplíny vyplýva z protokolu o finančnej kontrole zistenej

zriaďovateľom odporcu, t. j. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny P. (v spise na č. l. 30 -

39). V čase oboznámenia sa so závermi kontroly jednotlivých zamestnancov odporcu

navrhovateľka bola práceneschopná v období od 24. 4. 2007 do 31. 5. 2007, čo vyplýva

z obsahu zápisnice (v spise na č. l. 39). Ostatní zamestnanci, ktorých porušenie pracovnej

disciplíny vyplývalo z výsledkov kontroly, sa k správa vyjadrili. Nevyjadrenie sa

navrhovateľky k dôvodu výpovede podľa ust. nemá za následok

jej neplatnosť.“

Krajský súd sa k začatiu plynutia lehoty podľa vyjadril

takto:

„K namietanému uplynutiu 2-mesačnej prekluzívnej lehoty vo vzťahu k nálezu

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. odvolací súd poznamenáva, že 2-

mesačná lehota začína plynúť, keď sa zamestnávateľ o dôvode výpovede pre porušenie

pracovnej disciplíny dozvedel. Je to vtedy, keď ho zistí ktorýkoľvek jeho zamestnanec

služobne nadriadený zamestnancovi, ktorý pracovnú disciplínu porušil (R 64/1973).

O konkrétnom porušení pracovnej disciplíny vo vzťahu k navrhovateľke sa riaditeľ

odporcu, t. j. nadriadený dozvedel až z protokolu o výsledku kontroly. Táto skutočnosť bola

súdom prvého stupňa správne posúdená. Z výsledku protokolu o kontrole nepochybne

vyplýva, že išlo o zodpovednosť viacerých zamestnancov odporcu, nielen navrhovateľky,

a preto bol rozhodujúci konečný výsledok kontroly. Tieto skutočnosti boli preukázané aj

výpoveďou svedkov Ing. K. a Ing. M. D., ktorí finančnú kontrolu u odporcu vykonávali.“

K „služobnej nadriadenosti“ sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozsudku

uviedol:

„Je nesporné, že navrhovateľka vykonávala funkciu hospodárky a mala na starosti

ekonomický úsek. Pokiaľ by vykonávala navrhovateľka len hospodárku, ktorá by mala na

starosti len šoférov, upratovačky a pračku, nebola by v neprítomnosti riaditeľa odporcu

poverená jeho zastupovaním podľa organizačnej štruktúry platnej v roku 2006 (článok V.

bodu 2 Organizačného poriadku, v spise na č. l. 64). Tvrdenie navrhovateľky o neporušení

pracovnej disciplíny, resp. o nevykonávaní funkcie vedúcej ekonomického úseku, v tom čase

označenej ako hospodárky, odvolací súd považoval za subjektívne a účelové. Je nelogické,

na čo súd prvého stupňa správne poukázal, že pokiaľ by navrhovateľka vykonávala len

funkciu hospodárky v pravom slova zmysle, ktorá by mala na starosti len šoférov,

upratovačky a pračku, nebola by ani poverená riadením Detského domova na základe

poverenia zriaďovateľa v období od. 24. 4. 2007 do 31. 5. 2007.“

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že

by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože

krajský súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými,

ktoré uplatnila aj na ústavnom súde, vrátane námietky posúdenia plynutia zákonom

ustanovenej prekluzívnej lehoty vo vzťahu k platnosti výpovede; toto posúdenie je ústavne

akceptovateľné a nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie

návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (). Pretože

ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k.

-341 z 15. októbra 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či

odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ,

resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011