Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 128/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti E., a. s., P., a Ing. Mgr. J. M., P., zastúpených

advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v a v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v , základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v ,

práva vlastniť majetok zaručeného v a v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosti spoločnosti E., a. s., a Ing. Mgr. J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

A. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. septembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti E., a. s., Mýtna 27, P. (ďalej aj

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v (ďalej len „“) a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného

práva na zákonného sudcu zaručeného v , základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , práva

vlastniť majetok zaručeného v a v Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

ako aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo

17. augusta 2010. O predmetnej sťažnosti ústavný súd konal pod sp. zn. .

B. Ústavnému súdu bola 27. októbra 2010 doručená sťažnosť Ing. Mgr. J. M., P.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v a v dohovoru, práva vlastniť majetok

zaručeného v a v dodatkového protokolu, ako aj práva na účinný

prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. augusta 2010. O tejto sťažnosti

ústavný súd konal pod sp. zn. .

Uznesením č. k. -17 z 3. februára 2011 ústavný súd konania vedené

pod sp. zn. a sp. zn. spojil na spoločné konanie s tým, že toto

spoločné konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. .

A.1 Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že najvyšší súd

vydaním napádaného uznesenia sp. zn. zo 17. augusta 2010 nerešpektoval

nález ústavného súdu sp. zn. z 27. mája 2010, ktorým ústavný súd okrem

iného vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie aj

z tohto dôvodu, že najvyšší súd ako súd odvolací v konaní, v ktorom bolo vydané aj

v súčasnosti sťažovateľkou napádané uznesenie, nad rámec svojej kompetencie odvolacieho

správneho súdu odložil vykonateľnosť rozhodnutí prvostupňového, ako aj druhostupňového

správneho orgánu (rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia – ústredie,

č. 3806-27225/27/2008/Haš z 18. augusta 2008 v spojení s rozhodnutím Slovenskej

inšpekcie životného prostredia, inšpektorát životného prostredia č. 737-2398/37/2008/Ver,

Sta/373200107 z 22. januára 2008). Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd aj

napriek uvedeným záverom ústavného súdu po vrátení veci z ústavného súdu napádaným

uznesením sp. zn. zo 17. augusta 2010 opätovne odložil vykonateľnosť

predmetných správnych rozhodnutí, čím malo tiež dôjsť opätovne k porušeniu jej

základného práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa tvrdení sťažovateľky jej základné

právo a právo na spravodlivé súdne konanie malo byť označeným uznesením najvyššieho

súdu porušené aj tým, že najvyšší súd proti tomuto uzneseniu nepripustil odvolanie ako

riadny opravný prostriedok, čo podľa sťažovateľky mal urobiť, pretože v predmetnom

konaní najvyšší súd síce konal ako súd odvolací, ale podľa sťažovateľky „Najvyšší súd pri

vydaní napadnutého uznesenia pochybil aj opomenutím skutočnosti, že uznesenie o

prerušení konania a o odklade vykonateľnosti správnych rozhodnutí, sa v otázke

prípustnosti opravného prostriedku, riadi vlastným procesným režimom, a preto tiež tam,

kde zo zákona je expresis verbis preskúmateľným vyšším súdom, má povahu rozhodnutia

prvostupňového súdu, bez ohľadu na to, že ho vydal odvolací súd /pórov. celý rad rozh. ÚS

ČR sp. zn. , 161/98, 162/98, 164/98, 505/98, ...

a proti predmetnému uzneseniu by pripustil opravný prostriedok, čo však neurobil.“.

Podľa sťažovateľky bolo napádaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. augusta 2010 porušené aj jej základné právo na zákonného sudcu

zaručené v , pretože predmetné rozhodnutie „... podpísal ako predseda

senátu M. G. a to aj napriek tomu, že žalovaný vzniesol voči jeho osobe a členom senátu

námietku zaujatosti...“, o ktorej bolo rozhodnuté «... až 24. 8. 2010, teda týždeň po „kvázi

meritórnom“ procesnom rozhodnutí».

Okrem tohto je sťažovateľka tohto názoru, že vydanie uznesenia sp. zn.

zo 17. augusta 2010, ktorým najvyšší súd konanie vo veci samej prerušil pre účely

postúpenia veci Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na posúdenie

najvyšším súdom sformulovaných prejudiciálnych otázok, bude mať za následok predĺženie

konania vo veci samej, v dôsledku čoho bude porušené aj jej základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v . V tejto

súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v

dôsledku prejednania nevyhnutnej ústavnej sťažnosti, kasačného zásahu ústavného súdu,

ako aj nového prejednania veci SD EÚ a všeobecným súdom, je dobou označenou za

zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné na vrub /ťarchu/ všeobecného súdu.“

Napokon sťažovateľka namieta, že tým, že najvyšší súd napadnutým uznesením

odložil vykonateľnosť rozhodnutí správnych orgánov, zasiahol aj do jej základného práva

a práva vlastniť majetok zaručených v a v dodatkového protokolu,

pretože v dôsledku uvedeného bola vylúčená z vykonávania svojej podnikateľskej činnosti

a v súvislosti s tým, bola vylúčená aj z užívania dotknutej nehnuteľnosti, na ktorej jej bolo

rozhodnutiami správnych orgánov povolené prevádzkovať skládku odpadov.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Sme toho názoru, že najvyšší súd postup predložiť vec SD EÚ zvolil len preto, že

nemienil rešpektovať nález ústavného súdu v predmetnej veci, keď namiesto toho, aby ho

nasledoval a riadil sa v ňom vysloveným právnym názorom, prikročil k „arbitrárnej

aplikácii európskeho práva“, ktoré zrejme pred nálezom nepoznal. ...

Uvedené má za následok, že nie je prípustné, aby všeobecný súd vo svojom novom

/druhom/ rozhodnutí vznášal konkurujúce úvahy v snahe zmeniť judikatúru ústavného súdu.

Jeho nález predstavuje definitívne riešenie danej veci, takže miesta pre vecnú diskusiu už

nebolo.

Preto nerešpektovanie názoru ústavného súdu, vysloveného v jeho predchádzajúcej

veci, má vždy za následok aj porušenie práva na spravodlivý proces...

Vykonštruovaný rozpor názoru ústavného súdu s komunitárnym právom, treba

považovať za porušenie práva na spravodlivý proces zbytočnými prieťahmi /rozpor

s požiadavkou finality rozhodnutia/ najvyšším súdom, lebo procesné rozhodnutie

o prerušení konania hlavne s odkladom vykonateľnosti správnych rozhodnutí už teraz

zasahuje do a dohovorom garantovaných práv v , , 2,

ods. 1 a , a Protokolu č. 1 k Dohovoru pre sťažovateľa a

spôsobuje mu nepredstaviteľnú ujmu, ktorú bude sekundárne žiadať od slovenského štátu

/najmenej 3.790,85 EUR denne/.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo E. a.s. na súdnu ochranu podľa na

zákonného sudcu a na prerokovanie veci v primeranej dobe podľa , 2 a

Dohovoru, právo vlastniť majetok podľa a

Protokolu č. 1 k Dohovoru a právo na účinný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru,

uznesením Najvyššieho súdu SR zo 17.8.2010, sp. zn. , porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konania,

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako ich vyčíslime.“

Okrem uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydaním dočasného

opatrenia odložil «... vykonateľnosť výroku III uznesenia, čo nebude mať – tak ako doteraz

nemalo – žiaden vplyv na vykonštruované zhoršenie životného prostredia, ale na druhej

strane okamžite „narovná“ narušený právny vzťah».

B.1 V druhej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že je vlastníkom nehnuteľností

(pozemkov), ktoré prenajal spoločnosti E., a. s., na vybudovanie a prevádzkovanie

ekologickej skládky odpadov, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že

z uvedeného titulu bol aj účastníkom správneho konania, v rámci ktorého boli vydané

správne rozhodnutia (rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia – ústredie,

č. 3806-27225/27/2008/Haš z 18. augusta 2008 v spojení s rozhodnutím Slovenskej

inšpekcie životného prostredia, inšpektorát životného prostredia č. 737-2398/37/2008/Ver,

Sta/373200107 z 22. januára 2008) na prevádzkovanie tejto skládky odpadov, takže podľa

sťažovateľa mal s ním ako s účastníkom konania konať aj Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) a najvyšší súd v správnom súdnom konaní o preskúmaní zákonnosti

týchto správnych rozhodnutí. Keďže najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. -319 zo 4.

decembra 2008, ktorým bola žaloba o preskúmanie označených správnych rozhodnutí

zamietnutá, nekonal so sťažovateľom ako s účastníkom konania, týmto postupom

najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v a v dohovoru, a keďže sťažovateľovi z

tohto dôvodu neboli doručené ani súdne rozhodnutia, malo tým dôjsť aj k porušeniu jeho

práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Máme za to,

že je preukázané, že sťažovateľ mal byť účastníkom súdneho konania pred všeobecným

súdom, nakoľko zrušením integrovaného povolenia vzťahujúceho sa aj na pozemky v jeho

výlučnom vlastníctve, bude na svojich právach a právom chránených záujmoch priamo

dotknutý.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že jeho základné právo, ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie nebolo porušené len postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ale aj jeho uznesením zo 17. augusta 2010, a to tým, že

najvyšší súd proti tomuto uzneseniu, ktorým odložil vykonateľnosť správnych rozhodnutí

a prerušil odvolacie konanie pre účely postúpenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru,

nepripustil opravný prostriedok, hoci tak podľa sťažovateľa mal urobiť, a tiež tým, že

najvyšší súd podľa sťažovateľa nerešpektoval právny názor ústavného súdu vyslovený

v jeho skoršom rozhodnutí k tejto veci č. k. -131 z 27. mája 2010 a opätovne

napádaným uznesením sp. zn. zo 17. augusta 2010 odložil vykonateľnosť

správnych rozhodnutí.

Sťažovateľ napokon namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. augusta 2010 bolo porušené aj jeho základné právo a právo na ochranu vlastníckeho

práva zaručené v a v dodatkového protokolu, a to tým, že

v dôsledku odloženia vykonateľnosti správnych rozhodnutí najvyšším súdom bol

pozastavený už rozbehnutý proces spracovania odpadu na ekologickej skládke, a to v štádiu,

keď ďalším neprevádzkovaním tejto činnosti (napr. neodčerpávaním odpadovej vody

zo záchytnej nádrže môže dôjsť k jej pretečeniu na okolité pozemky a pod.) hrozí vznik

rozsiahlej škody na majetku sťažovateľa, a to konkrétne na pozemkoch v jeho vlastníctve,

na ktorých je postavená predmetná ekologická skládka, ako aj na pozemkoch v jej okolí.

V uvedenej súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Odkladom vykonateľnosti

rozhodnutí správnych orgánov formulovaným vo výroku III. napadnutého uznesenia NS SR

nastala situácia, že v akumulačnej nádrži sa z dôvodu zrážok dopadajúcich na teleso

skládky nachádzajúce sa na pozemkoch sťažovateľa hromadí bez ohľadu na prevádzkovanie

skládky priesaková kvapalina, ktorú nie je prevádzkovateľ skládky oprávnený z

akumulačnej nádrže odčerpávať a ani s ňou nijakým iným spôsobom nakladať. Z dôvodu

obmedzeného objemu akumulačnej nádrže je isté, že nahromadená kvapalina časom

pretečie cez okraj akumulačnej nádrže do okolitého terénu, a to konkrétne do pozemkov v

bezprostrednom okolí akumulačnej nádrže, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa.

Uvedeným odkladom vykonateľnosti zároveň nastala situácia, že v telese skládky

nachádzajúcom sa na pozemkoch sťažovateľa, cca 60.000 t zneškodneného odpadu nemôže

byť podľa povolenia zhutňovaných, prekrývaných ani monitorovaných tak, ako to bolo

prevádzkovateľovi skládky povolené a nariadené a už v súčasnosti dochádza k tomu, že

ľahké zložky odpadu (papiere a plasty) sú roznášané po okolí vplyvom vetra, čím dochádza

k znečisteniu pozemkov v okolí telesa skládky, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa.

Okrem toho bezprostredne hrozí, že na telese skládky dôjde k vznieteniu už zneškodneného

a ešte neprekrytého odpadu a k následnému rozšíreniu požiaru aj na okolité nehnuteľnosti

a teda aj k priamej a značnej škode na majetku sťažovateľa a tiež ku škode na životnom

prostredí.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. Mgr. J. M., bytom P. ,... na súdnu ochranu

zakotvené v , základné právo na spravodlivé súdne

konanie zakotvené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo vlastniť majetok a s ním nakladať zakotvené v

Slovenskej republiky, základné právo pokojne užívať svoj majetok zakotvené v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základné právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod spisovou značkou a právoplatným uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka , zo dňa 17. augusta

2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka , zo

dňa 17. augusta 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi Ing. Mgr. J. M. náhradu

trov konania, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť tak ako budú

vyčíslené právnym zástupcom.“

C. Ústavnému súdu bolo 21. februára 2011 doručené podanie Mesta P. (ďalej len

„mesto“), zastúpeného advokátom JUDr. J. O., B. , ktorou oznámilo svoj vstup do konania o

sťažnostiach sťažovateľky a sťažovateľa, a to v procesnom postavení vedľajšieho účastníka

konania na strane najvyššieho súdu, s odôvodnením, že rozhodnutie ústavného súdu o

sťažnosťami napádanom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta

2010 sa priamo dotkne jeho práv a právom chránených záujmov, keďže mesto bolo

účastníkom správneho konania, rozhodnutia ktorého sú predmetom prieskumu najvyšším

súdom v sťažnosťami napádanom konaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je v prvom rade namietané porušenie

základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti aj porušenie základného práva a práva na

ochranu vlastníctva zaručených v a v dodatkového protokolu a tiež

práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru (bod A.1), základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

(bod A.2), ako aj základného práva na zákonného sudcu zaručeného v

(bod A.3), a to uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta 2010.

A.1 V súvislosti s namietaným porušením základného práva a práva na spravodlivé

súdne konanie z námietok sťažovateľky vyplýva, že ich podstatou je jej nesúhlas

s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta 2010, a to v reakcii na

skorší nález ústavného súdu sp. zn. z 27. mája 2010, a to z dôvodu, že týmto

rozhodnutím najvyšší súd napriek uvedenému skoršiemu rozhodnutiu ústavného súdu

predložil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru (A.1.1), a tiež z dôvodu, že najvyšší súd

rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutých správnych rozhodnutí (A.1.2), pričom

zároveň účastníkov konania poučil, že proti tomuto jeho uzneseniu opravný prostriedok nie

je prípustný (A.1.3).

A.1.1 Pokiaľ ide predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, sťažovateľka

zastáva názor, že týmto postupom najvyšší súd nerešpektoval, resp. nebral na zreteľ pre

neho záväzné skoršie rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci, čím malo podľa nej dôjsť

k porušeniu zásad spravodlivého procesu, pretože najvyšší súd sa tým podľa sťažovateľky

dopustil „arbitrárnej aplikácie európskeho práva“. Z argumentácie sťažovateľky k tejto

vrstve námietok vyplýva, že na potrebu výkladovej participácie Súdneho dvora na

rozhodovaní o veci má odlišný názor ako najvyšší súd.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však nepochybne vyplýva, že rozhodnutie

o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie predkladajúceho súdu,

pričom zároveň rozhodnutie o tom, či pre takéto predloženie prejudiciálnej otázky boli

splnené podmienky ustanovené čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 234 Zmluvy

o založení Európskych spoločenstiev), je vecou výlučnej kompetencie Súdneho dvora.

Inými slovami, „pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci

konania ani súd, nadriadený predkladajúcemu súdu, ale práve a len predkladajúci súd, ktorý

dospel k záveru, že pre kvalifikované a s právom únie konformné rozhodnutie potrebuje

interpretačnú pomoc Súdneho dvora. Zároveň platí, že je to výlučne Súdny dvor, ktorý je

oprávnený rozhodnúť, že podmienky konania o prejudiciálnej otázke nie sú splnené, a preto

odpoveď na položené prejudiciálne otázky neposkytne. Uvedené napokon celkom

jednoznačne konštatuje práve Súdny dvor, ktorý k analogickej právnej otázke, aká je aj

predmetom námietok sťažovateľky, uvádza, že „... posúdenie relevantnosti a potreby

prejudiciálnej otázky patrí v zásade iba do právomoci súdneho orgánu, ktorý nariaďuje

podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, s výhradou obmedzeného preverenia

vykonávaného Súdnym dvorom v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 67 tohto rozsudku“

(rozsudok Veľkej komory Súdneho dvora zo 16. decembra 2008 vo veci C-210/06 Cartesio,

bod 96), z čoho je zrejmé, že „... právomoc nariadiť podanie návrhu na začatie

prejudiciálneho konania, ktorú toto ustanovenie Zmluvy zveruje všetkým vnútroštátnym

súdom, nemôže byť spochybnená uplatnením takých pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré

umožňujú súdnemu orgánu v odvolacom konaní zmeniť rozhodnutie nariaďujúce podanie

návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, zrušiť tento návrh a nariadiť

súdnemu orgánu, ktorý uvedené rozhodnutie vydal, aby pokračoval v prerušenom

vnútroštátnom konaní“ (ibid., bod 98).

Súdny dvor okrem toho akoby priamo odpovedal aj na tézu sťažovateľky, že

v predložení prejudiciálnej otázky bránil najvyššiemu súdu predchádzajúci nález ústavného

súdu vydaný v konaní podľa . Z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora

vo veci Cartesio vyplýva, že „... v situácii, keď sa vo veci koná po druhýkrát na súdnom

orgáne prvého stupňa po tom, ako rozsudok ním vydaný bol zrušený súdnym orgánom

rozhodujúcim s konečnou platnosťou, uvedený súdny orgán prvého stupňa sa môže obrátiť

na Súdny dvor podľa článku 234 ES napriek existencii pravidla vo vnútroštátnom práve,

podľa ktorého sú súdy viazané právnym názorom súdu vyššieho stupňa (rozsudok

z 12. februára 1974, Rheinmúhlen-Dusseldorf, už citovaný)“ (ibid., bod 94).

Obdobne tak domáca doktrína odkazujúca na ustálenú judikatúru Súdneho dvora

konštatuje, že „... akákoľvek vnútroštátna úprava, ktorá by obmedzovala vnútroštátny súd

pri podávaní prejudiciálnej otázky, nesmie byť vnútroštátnym súdom aplikovaná. V rámci

spolupráce medzi SD ES a vnútroštátnymi súdmi prináleží iba vnútroštátnemu sudcovi,

ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie so zreteľom na

osobitosti prípadu, posúdiť nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho

konania, aby mohol vyniesť rozhodnutie, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu

dvoru“ (Procházka – Čorba: Právo Európskej únie. Žilina 2007, s. 131).

Vo svetle uvedeného je preto ústavný súd toho názoru, že sťažnosť sťažovateľky

v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv rozhodnutím najvyššieho súdu prerušiť

konanie a predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, je zjavne neopodstatnená (§ 25

ods. 2 ).

A.1.2 Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky smerujúce proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu odložiť vykonateľnosť napadnutých správnych rozhodnutí, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že povinnosť odložiť ich vykonateľnosť vyplýva najvyššiemu súdu priamo

z (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak bolo

konanie prerušené podľa súd, ktorý konanie prerušil,

vykonateľnosť rozhodnutia odloží uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.

Ak zákonodarca ustanovil povinnosť súdu uznesením odložiť vykonateľnosť

napadnutého správneho rozhodnutia a zároveň proti takémuto uzneseniu pripustiť opravný

prostriedok, je zrejmé, že predmetom skúmania odvolacieho súdu nemôže byť odloženie

vykonateľnosti ako také (keďže ide o zákonnú povinnosť súdu), ale práve a len prerušenie

konania, v nadväznosti na ktoré a v dôsledku ktorého vznikla súdu povinnosť

vykonateľnosť správneho rozhodnutia odložiť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje právne relevantný

dôvod, na základe ktorého by ústavný súd mohol rozhodnúť, že hoci nie je príslušný

spochybniť rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky, je príslušný preskúmať

rozhodnutie, ktoré je len logickou extenziou toho predchádzajúceho rozhodnutia a ktorým

súd realizuje iba svoju zákonnú povinnosť podľa . Preto aj v časti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie práva na spravodlivý súdny proces v dôsledku odloženia

vykonateľnosti správnych rozhodnutí, je ústavný súd nútený konštatovať, že sťažnosť

sťažovateľky je zjavne neopodstatnená ( ).

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľky nad rámec podotýka,

že ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 27. mája 2010 nekonštatoval

arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. apríla 2009 z dôvodu,

že najvyšší súd ním odložil vykonateľnosť správnych rozhodnutí, tak ako to tvrdí

sťažovateľka, ale z dôvodu, že sťažovateľke ako účastníčke konania nebola daná, resp.

vytvorená možnosť vyjadriť sa k návrhu na odklad ich vykonateľnosti (bod 41 rozhodnutia).

A.1.3 Sťažovateľka tiež namietala, že k porušeniu základného práva a práva na

spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na účinný prostriedok nápravy

došlo aj tým, že najvyšší súd proti uzneseniu sp. zn. zo 17. augusta 2010

nepripustil opravný prostriedok.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že zo znenia zákonnej úpravy § 204 ods. 2

druhej vety je zrejmé, že prípadné nesprávne poučenie o opravnom prostriedku samo

osebe nie je spôsobilé byť predmetom skúmania zo strany ústavného súdu, pretože v zmysle

označenej právnej úpravy „Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie

odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné,

možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.“.

Z uvedeného vyplýva, že prípadné nesprávne poučenie o prípustnosti odvolania

nevyvoláva právny účinok spočívajúci v zániku oprávnenia odvolanie podať, ale naopak,

predlžuje lehotu na podanie odvolania na tri mesiace od doručenia rozhodnutia.

V tejto súvislosti ústavný súd nepovažuje za potrebné a účelné predkladať na tomto

mieste podrobnú odpoveď na otázku, či proti napádanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

o prerušení konania a odložení vykonateľnosti správnych rozhodnutí podľa § 250c ods. 2

v spojení s je, alebo nie je prípustný opravný prostriedok,

a to z dôvodu spočívajúceho v subsidiárnej pôsobnosti ústavného súdu vo veci, aká je aj

predmetom posudzovanej sťažnosti.

Námietka sťažovateľky týkajúca sa obsahu poučenia o opravnom prostriedku

v napádanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta 2010 je

prima facie nespôsobilá byť predmetom meritórneho preskúmania zo strany ústavného

súdu. Ak je totiž sťažovateľka toho názoru, že proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu je opravný prostriedok prípustný, mala takýto prostriedok v zákonom ustanovenej

lehote využiť. A až v prípade, ak by súd vyššieho stupňa na základe ústavne nekonformnej

interpretácie na základe ňou podaného opravného

prostriedku potvrdil jeho neprípustnosť, bol by v zmysle v spojení s

ods. 1 daný titul pre poskytnutie ústavnej ochrany sťažovateľke

zo strany ústavného súdu. Inými slovami, absenciu opravného prostriedku je možné

v konaní pred ústavným súdom namietať len v prípade, ak ju potvrdí súd, ktorý má

o opravnom prostriedku rozhodovať, a nikdy nie v prípade, ak je daná „len“ obsahom

poučenia o opravnom prostriedku. Tým je zároveň učinené zadosť subsidiárnej povahe

pôsobnosti ústavného súdu v oblasti súdnej ochrany základných práv a slobôd, ak totiž súd

vyššieho stupňa potvrdí absenciu opravného prostriedku v rozpore s alebo

dohovorom, je práve tento súd pasívne legitimovaným v konaní o ústavnej sťažnosti.

V danom prípade podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka aj postupovala v

intenciách uvedeného a napriek poučeniu najvyššieho súdu v uznesení sp. zn.

zo 17. augusta 2010 o neprípustnosti opravného prostriedku proti nemu, opravný

prostriedok podala, pričom najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením z 29. novembra 2010 konanie o tomto odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta 2010 zastavil. Preskúmanie ústavnosti

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2010 však nie je

predmetnom tohto konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní tiež odmietol, a to z dôvodu nedostatku svojej právomoci o nej

konať ( ).

Ústavný súd považoval za zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v časti

namietajúcej porušenie a dodatkového protokolu, a to z dôvodu, že

sťažovateľka namietala porušenie týchto svojich práv iba v príčinnej súvislosti

s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta 2010, ktorým bola

odložená vykonateľnosť správnych rozhodnutí, na základe ktorých bolo sťažovateľke

umožnené vykonávať prevádzku ekologickej skládky. Keďže ústavný súd nezistil

protiústavnosť uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu o odklade vykonateľnosti

správnych rozhodnutí, v dôsledku čoho sťažovateľka musela prerušiť svoje podnikateľské

aktivity pri prevádzke skládky odpadov, v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím,

vydaním ktorého najvyšší súd rešpektoval zákonný príkaz, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva a práva sťažovateľky zaručených v a

dodatkového protokolu.

A.2 Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietala, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta 2010, ktorým najvyšší súd prerušil

odvolacie konanie pre účely postúpenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, bolo

porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

v , pretože v dôsledku tohto rozhodnutia najvyššieho súdu sa samotné

odvolacie konanie najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. neúmerne predĺži.

V uvedenej súvislosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k porušeniu ústavnej

garancie na urýchlené prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenej v čl. 48 ods. 2

, ktorá má procesný charakter, nemôže dôjsť v súvislosti s rozhodnutím orgánu

verejnej moci, tak ako to namieta sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom, ale k jej porušeniu môže dôjsť iba v príčinnej súvislosti s procesným postupom

orgánu verejnej moci. Okrem toho, aj v prípade, že by sťažovateľka namietala porušenie

v príčinnej súvislosti s postupom najvyššieho sudu v konaní vedenom

pod sp. zn. , dobu, počas ktorej bude prebiehať konanie na Súdnom dvore,

ktorú najvyšší súd nemôže objektívne ovplyvniť, by nebolo možné objektívne pripočítať na

jeho ťarchu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

A.3 Napokon sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietala aj

porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu zaručeného v ,

k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku toho, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. augusta 2010 bolo vydané sudcom JUDr. M. G. (jeden z členov senátu)

bez toho, aby pred vydaním tohto uznesenia bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú

proti tomuto sudcovi najvyššieho súdu vzniesol žalovaný správny orgán (Slovenská

inšpekcia životného prostredia Bratislava).

Vykonaným dokazovaním ústavný súd zistil, že 17. augusta 2010 o 8.35 h bolo do

podateľne najvyššieho súdu doručené podanie z 15. augusta 2010, ktoré podal žalovaný

správny orgán v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým uplatnil námietku

zaujatosti proti zákonnému sudcovi JUDr. M. G., ako aj proti ostatným členom senátu „1

Sžp“, a to z dôvodu údajného pomeru JUDr. G. k žalobkyni v 38. rade Mgr. Z. Č., členke

občianskeho združenia V., ktoré malo podporovať „pezinčanov“ v ich snaženiach „... pred

novou, nebezpečnou a nelegálne vybudovanou skládkou“, pričom toto občianske združenie

malo 27. januára 2010 iniciatívne vystúpiť aj proti disciplinárnemu stíhaniu menovaného

sudcu najvyššieho súdu. Uvedená námietka zaujatosti bola odôvodnená aj poukázaním na

skoršie uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 27. mája 2010, ktorým boli zrušené

rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorých jedným zo

zákonných sudcov bol tiež JUDr. M. G.. Ústavný súd tiež zistil, že 17. augusta 2010, t. j.

v deň, keď bola najvyššiemu súdu doručená zmienená námietka zaujatosti, sa o 9.05 h pod

predsedníctvom JUDr. M. G. konalo zasadnutie senátu „1 Sžp“ vo veci vedenej pod sp. zn.

, výsledkom ktorého bolo vyhlásenie sťažnosťou napadaného uznesenia sp. zn.

zo 17. augusta 2010. Z úradného záznamu sudcu JUDr. M. G. spísaného

17. augusta 2010 o 13.00 h vyplýva, že o podanej námietke zaujatosti proti jeho osobe

v konaní vedenom pod sp. zn. sa mal možnosť najskôr dozvedieť v deň jej

podania, avšak až o 10.45 h, t. j. až potom, ako bolo najvyšším súdom vo veci vedenej pod

sp. zn. vyhlásené rozhodnutie. Napokon o uvedenej námietke zaujatosti

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. augusta 2010, a to tak, že

predseda senátu najvyššieho súdu JUDr. M. G. nie je vylúčený z prerokúvania

a rozhodovania veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. .

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do

15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Z uvedených zistení vyplýva, že žalovaný správny orgán v konaní vedenom pod

sp. zn. uplatnil námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi najvyššieho súdu

až 17. augusta 2010, a to z dôvodov, ktoré mu jednak museli byť známe, ako sám uvádza,

už od 27. januára 2010 (keď označené občianske združenie malo vystúpiť na podporu

dotknutého sudcu najvyššieho súdu), odkedy uplynula lehota dlhšia ako 15 dní v zmysle

požiadavky , resp. z dôvodov, kvôli ktorým námietka zaujatosti v zmysle

ods. 3 nie je prípustná (t. j. zrušenie skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu

rozhodnutím ústavného súdu). Vzhľadom na uvedené sa podanie námietky zaujatosti

účastníkom konania vedeného pod sp. zn. javí iba ako účelové, pričom navyše

zákonný sudca v predmetnej veci, proti ktorému námietka zaujatosti smerovala, nemal

možnosť objektívne sa o nej dozvedieť včas, t. j. pred vyhlásením sťažnosťou napádaného

uznesenia sp. zn. zo 17. augusta 2010.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

B. Pokiaľ ide u druhú sťažnosť doručenú ústavnému súdu, sťažovateľ ňou namietal,

že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. augusta 2010 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v a v dohovoru, právo vlastniť majetok zaručené

v a v dodatkového protokolu, ako aj právo na účinný prostriedok

nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru, a to tým, že najvyšší súd s ním nekonal ako

s účastníkom konania, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ bol účastníkom správneho

konania, rozhodnutia z ktorého boli predmetom prieskumu napadnutého konania

najvyššieho súdu.

Okruh účastníkov správneho konania upravuje o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“)

a osobitné zákony.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa

preukáže opak.

Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný

zákon také postavenie priznáva.

Podľa o integrovanej prevencii a kontrole

znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov účastníkom konania je

a) prevádzkovateľ,

b) vlastník pozemku alebo stavby, ktorého práva k nim môžu byť povolením priamo

dotknuté,

c) obec, v ktorej je povoľovaná prevádzka umiestnená alebo podľa územného plánu

alebo územného rozhodnutia má byť umiestnená,

d) zainteresovaná verejnosť; v prípadoch podľa odseku 3 písm. b) a c) na základe

písomnej prihlášky podanej po zverejnení žiadosti [§ 12 ods. 2 písm. d)].

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Na preskúmavanie rozhodnutí a postupov správnych orgánov sú vecne príslušné

krajské súdy ( ). Najvyšší súd je odvolacím súdom proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa ( ).

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa ustanovenia účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd

aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva

a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si druhú vetu vykladá

ako povinnosť najvyššieho súdu, v dôsledku nesplnenia ktorej malo dôjsť k porušeniu ním

označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu zo znenia druhej vety vyplýva na

jednej strane to, že nie je vylúčené, aby všeobecný súd pribral do (súdneho) konania

účastníka správneho konania aj na základe jeho návrhu, a na druhej strane to, že posúdenie

možnosti zásahu do práv a povinností účastníka správneho konania je na voľnej úvahe

všeobecného súdu. Zároveň je potrebné uviesť, že toto ustanovenie nevylučuje, aby

o pribratí účastníka správneho konania rozhodoval ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací

súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z listu právneho zástupcu

sťažovateľa zo 17. marca 2011 zistil, že sťažovateľ sa postavenia účastníka konania pred

všeobecnými súdmi nedomáhal. Okrem toho, hoci je sťažovateľ zastúpený rovnakým

právnym zástupcom ako sťažovateľka (E. a. s.), ktorá bola sťažovateľkou aj v konaní

ústavného súdu vedenom pod sp. zn. , sťažovateľ nepožiadal ani o vstup do

tohto konania ústavného súdu.

Keďže sťažovateľ v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, t. j. každý je

strážcom svojho práva, čo znamená, že každý si má v prvom rade sám chrániť svoje práva,

nežiadal, resp. sa nedomáhal účasti v konaní pred všeobecným súdom, nemohol mu tento

ani takéto postavenie priznať.

Vo veci sp. zn. neexistuje rozhodnutie o merite veci, ktorým by

najvyšší súd rozhodol. Všeobecný súd rozhodol len procesne, keď prerušil konanie

a požiadal Súdny dvor o rozhodnutie vo veci predbežnej otázky. Takéto rozhodnutie

najvyššieho súdu nie je spôsobilé privodiť arbitrárnosť a nezbavuje sťažovateľa možnosti

uchádzať sa v konaní pred najvyšším súdom účastníctva v konaní, a tým aj uplatnenia

svojich základných práv a slobôd v konaní a predložiť mu svoje argumenty (rovnako sp. zn.

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postavenie sťažovateľa

v súčasnosti ešte umožňuje plné uplatnenie jeho práv v prebiehajúcom súdnom konaní.

Keďže v okolnostiach daného prípadu v súčasnosti neexistuje meritórne rozhodnutie

najvyššieho súdu, ale len procesné rozhodnutie o prerušení konania a predložení

predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru, ústavný súd dospel k záveru, že

námietka sťažovateľa spočívajúca v tom, že najvyšší súd s ním nekonal ako s účastníkom

konania, nie je v tejto fáze konania spôsobilá privodiť arbitrárnosť napádaného uznesenia

najvyššieho súdu. Inými slovami, sťažovateľovi nebola v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu definitívne a s konečnou platnosťou odňatá možnosť konať

pred (všeobecným) súdom, pretože ešte stále má možnosť predložiť mu svoje argumenty

a legálnym spôsobom využiť všetky zákonné prostriedky, aby status, o zachovanie ktorého

mu ide, obhájil ( ).

Vzhľadom na to, že v konaní podľa ústavný súd koná

a rozhoduje o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby v príčinnej súvislosti iba

s takým rozhodnutím, konaním, resp. nekonaním orgánu verejnej moci, ktoré rozhodnutie

alebo konanie sa tejto osoby priamo ako účastníka konania týka, ústavný súd vzhľadom na

uvedené sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25

ods. 2 ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších

požiadavkách sťažovateľov nerozhodoval.

C. Keďže ústavný súd sťažnosti sťažovateľov ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu rozhodovať o návrhu mesta na pripustenie do konania ústavného súdu ako

vedľajšieho účastníka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011