Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 128/2011
PDF · 310.66 KB
No categories available
II. ÚS 128/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti E., a. s., P., a Ing. Mgr. J. M., P., zastúpených
advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na zákonného sudcu
zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 a jeho uznesením zo 17. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosti spoločnosti E., a. s., a Ing. Mgr. J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
A. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. septembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti E., a. s., Mýtna 27, P. (ďalej aj
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného
práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
ako aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo
17. augusta 2010. O predmetnej sťažnosti ústavný súd konal pod sp. zn. Rvp 6930/2010.
B. Ústavnému súdu bola 27. októbra 2010 doručená sťažnosť Ing. Mgr. J. M., P.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva na účinný
prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 a jeho uznesením zo 17. augusta 2010. O tejto sťažnosti
ústavný súd konal pod sp. zn. Rvp 7143/2010.
Uznesením č. k. II. ÚS 32/2011-17 z 3. februára 2011 ústavný súd konania vedené
pod sp. zn. 6930/2010 a sp. zn. Rvp 7143/2010 spojil na spoločné konanie s tým, že toto
spoločné konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6930/2010.
A.1 Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že najvyšší súd
vydaním napádaného uznesenia sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 nerešpektoval
nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010, ktorým ústavný súd okrem
iného vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie aj
z tohto dôvodu, že najvyšší súd ako súd odvolací v konaní, v ktorom bolo vydané aj
v súčasnosti sťažovateľkou napádané uznesenie, nad rámec svojej kompetencie odvolacieho
správneho súdu odložil vykonateľnosť rozhodnutí prvostupňového, ako aj druhostupňového
správneho orgánu (rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia – ústredie,
č. 3806-27225/27/2008/Haš z 18. augusta 2008 v spojení s rozhodnutím Slovenskej
inšpekcie životného prostredia, inšpektorát životného prostredia č. 737-2398/37/2008/Ver,
Sta/373200107 z 22. januára 2008). Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd aj
napriek uvedeným záverom ústavného súdu po vrátení veci z ústavného súdu napádaným
uznesením sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 opätovne odložil vykonateľnosť
predmetných správnych rozhodnutí, čím malo tiež dôjsť opätovne k porušeniu jej
základného práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa tvrdení sťažovateľky jej základné
právo a právo na spravodlivé súdne konanie malo byť označeným uznesením najvyššieho
súdu porušené aj tým, že najvyšší súd proti tomuto uzneseniu nepripustil odvolanie ako
riadny opravný prostriedok, čo podľa sťažovateľky mal urobiť, pretože v predmetnom
konaní najvyšší súd síce konal ako súd odvolací, ale podľa sťažovateľky „Najvyšší súd pri
vydaní napadnutého uznesenia pochybil aj opomenutím skutočnosti, že uznesenie o
prerušení konania a o odklade vykonateľnosti správnych rozhodnutí, sa v otázke
prípustnosti opravného prostriedku, riadi vlastným procesným režimom, a preto tiež tam,
kde zo zákona je expresis verbis preskúmateľným vyšším súdom, má povahu rozhodnutia
prvostupňového súdu, bez ohľadu na to, že ho vydal odvolací súd /pórov. celý rad rozh. ÚS
ČR sp. zn. III. ÚS 86/98, 161/98, 162/98, 164/98, 505/98, IV. ÚS 104/08... III. ÚS 1926/10
a proti predmetnému uzneseniu by pripustil opravný prostriedok, čo však neurobil.“.
Podľa sťažovateľky bolo napádaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 porušené aj jej základné právo na zákonného sudcu
zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože predmetné rozhodnutie „... podpísal ako predseda
senátu M. G. a to aj napriek tomu, že žalovaný vzniesol voči jeho osobe a členom senátu
námietku zaujatosti...“, o ktorej bolo rozhodnuté «... až 24. 8. 2010, teda týždeň po „kvázi
meritórnom“ procesnom rozhodnutí».
Okrem tohto je sťažovateľka tohto názoru, že vydanie uznesenia sp. zn. 1 Sžp 1/2010
zo 17. augusta 2010, ktorým najvyšší súd konanie vo veci samej prerušil pre účely
postúpenia veci Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na posúdenie
najvyšším súdom sformulovaných prejudiciálnych otázok, bude mať za následok predĺženie
konania vo veci samej, v dôsledku čoho bude porušené aj jej základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto
súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v
dôsledku prejednania nevyhnutnej ústavnej sťažnosti, kasačného zásahu ústavného súdu,
ako aj nového prejednania veci SD EÚ a všeobecným súdom, je dobou označenou za
zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné na vrub /ťarchu/ všeobecného súdu.“
Napokon sťažovateľka namieta, že tým, že najvyšší súd napadnutým uznesením
odložil vykonateľnosť rozhodnutí správnych orgánov, zasiahol aj do jej základného práva
a práva vlastniť majetok zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu,
pretože v dôsledku uvedeného bola vylúčená z vykonávania svojej podnikateľskej činnosti
a v súvislosti s tým, bola vylúčená aj z užívania dotknutej nehnuteľnosti, na ktorej jej bolo
rozhodnutiami správnych orgánov povolené prevádzkovať skládku odpadov.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Sme toho názoru, že najvyšší súd postup predložiť vec SD EÚ zvolil len preto, že
nemienil rešpektovať nález ústavného súdu v predmetnej veci, keď namiesto toho, aby ho
nasledoval a riadil sa v ňom vysloveným právnym názorom, prikročil k „arbitrárnej
aplikácii európskeho práva“, ktoré zrejme pred nálezom nepoznal. ...
Uvedené má za následok, že nie je prípustné, aby všeobecný súd vo svojom novom
/druhom/ rozhodnutí vznášal konkurujúce úvahy v snahe zmeniť judikatúru ústavného súdu.
Jeho nález predstavuje definitívne riešenie danej veci, takže miesta pre vecnú diskusiu už
nebolo.
Preto nerešpektovanie názoru ústavného súdu, vysloveného v jeho predchádzajúcej
veci, má vždy za následok aj porušenie práva na spravodlivý proces...
Vykonštruovaný rozpor názoru ústavného súdu s komunitárnym právom, treba
považovať za porušenie práva na spravodlivý proces zbytočnými prieťahmi /rozpor
s požiadavkou finality rozhodnutia/ najvyšším súdom, lebo procesné rozhodnutie
o prerušení konania hlavne s odkladom vykonateľnosti správnych rozhodnutí už teraz
zasahuje do ústavou a dohovorom garantovaných práv v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, 2, čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru pre sťažovateľa a
spôsobuje mu nepredstaviteľnú ujmu, ktorú bude sekundárne žiadať od slovenského štátu
/najmenej 3.790,85 EUR denne/.»
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo E. a.s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na
zákonného sudcu a na prerokovanie veci v primeranej dobe podľa čl. 48 ods. 1, 2 ústavy a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru a právo na účinný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru,
uznesením Najvyššieho súdu SR zo 17.8.2010, sp. zn. 1 Sžp 1/2010, porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konania,
3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako ich vyčíslime.“
Okrem uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydaním dočasného
opatrenia odložil «... vykonateľnosť výroku III uznesenia, čo nebude mať – tak ako doteraz
nemalo – žiaden vplyv na vykonštruované zhoršenie životného prostredia, ale na druhej
strane okamžite „narovná“ narušený právny vzťah».
B.1 V druhej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že je vlastníkom nehnuteľností
(pozemkov), ktoré prenajal spoločnosti E., a. s., na vybudovanie a prevádzkovanie
ekologickej skládky odpadov, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že
z uvedeného titulu bol aj účastníkom správneho konania, v rámci ktorého boli vydané
správne rozhodnutia (rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia – ústredie,
č. 3806-27225/27/2008/Haš z 18. augusta 2008 v spojení s rozhodnutím Slovenskej
inšpekcie životného prostredia, inšpektorát životného prostredia č. 737-2398/37/2008/Ver,
Sta/373200107 z 22. januára 2008) na prevádzkovanie tejto skládky odpadov, takže podľa
sťažovateľa mal s ním ako s účastníkom konania konať aj Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) a najvyšší súd v správnom súdnom konaní o preskúmaní zákonnosti
týchto správnych rozhodnutí. Keďže najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sžp 1/2010 o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 1 S 140/08-319 zo 4.
decembra 2008, ktorým bola žaloba o preskúmanie označených správnych rozhodnutí
zamietnutá, nekonal so sťažovateľom ako s účastníkom konania, týmto postupom
najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a keďže sťažovateľovi z
tohto dôvodu neboli doručené ani súdne rozhodnutia, malo tým dôjsť aj k porušeniu jeho
práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Máme za to,
že je preukázané, že sťažovateľ mal byť účastníkom súdneho konania pred všeobecným
súdom, nakoľko zrušením integrovaného povolenia vzťahujúceho sa aj na pozemky v jeho
výlučnom vlastníctve, bude na svojich právach a právom chránených záujmoch priamo
dotknutý.“
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že jeho základné právo, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie nebolo porušené len postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010, ale aj jeho uznesením zo 17. augusta 2010, a to tým, že
najvyšší súd proti tomuto uzneseniu, ktorým odložil vykonateľnosť správnych rozhodnutí
a prerušil odvolacie konanie pre účely postúpenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru,
nepripustil opravný prostriedok, hoci tak podľa sťažovateľa mal urobiť, a tiež tým, že
najvyšší súd podľa sťažovateľa nerešpektoval právny názor ústavného súdu vyslovený
v jeho skoršom rozhodnutí k tejto veci č. k. I. ÚS 223/09-131 z 27. mája 2010 a opätovne
napádaným uznesením sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 odložil vykonateľnosť
správnych rozhodnutí.
Sťažovateľ napokon namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010
zo 17. augusta 2010 bolo porušené aj jeho základné právo a právo na ochranu vlastníckeho
práva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, a to tým, že
v dôsledku odloženia vykonateľnosti správnych rozhodnutí najvyšším súdom bol
pozastavený už rozbehnutý proces spracovania odpadu na ekologickej skládke, a to v štádiu,
keď ďalším neprevádzkovaním tejto činnosti (napr. neodčerpávaním odpadovej vody
zo záchytnej nádrže môže dôjsť k jej pretečeniu na okolité pozemky a pod.) hrozí vznik
rozsiahlej škody na majetku sťažovateľa, a to konkrétne na pozemkoch v jeho vlastníctve,
na ktorých je postavená predmetná ekologická skládka, ako aj na pozemkoch v jej okolí.
V uvedenej súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Odkladom vykonateľnosti
rozhodnutí správnych orgánov formulovaným vo výroku III. napadnutého uznesenia NS SR
nastala situácia, že v akumulačnej nádrži sa z dôvodu zrážok dopadajúcich na teleso
skládky nachádzajúce sa na pozemkoch sťažovateľa hromadí bez ohľadu na prevádzkovanie
skládky priesaková kvapalina, ktorú nie je prevádzkovateľ skládky oprávnený z
akumulačnej nádrže odčerpávať a ani s ňou nijakým iným spôsobom nakladať. Z dôvodu
obmedzeného objemu akumulačnej nádrže je isté, že nahromadená kvapalina časom
pretečie cez okraj akumulačnej nádrže do okolitého terénu, a to konkrétne do pozemkov v
bezprostrednom okolí akumulačnej nádrže, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa.
Uvedeným odkladom vykonateľnosti zároveň nastala situácia, že v telese skládky
nachádzajúcom sa na pozemkoch sťažovateľa, cca 60.000 t zneškodneného odpadu nemôže
byť podľa povolenia zhutňovaných, prekrývaných ani monitorovaných tak, ako to bolo
prevádzkovateľovi skládky povolené a nariadené a už v súčasnosti dochádza k tomu, že
ľahké zložky odpadu (papiere a plasty) sú roznášané po okolí vplyvom vetra, čím dochádza
k znečisteniu pozemkov v okolí telesa skládky, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa.
Okrem toho bezprostredne hrozí, že na telese skládky dôjde k vznieteniu už zneškodneného
a ešte neprekrytého odpadu a k následnému rozšíreniu požiaru aj na okolité nehnuteľnosti
a teda aj k priamej a značnej škode na majetku sťažovateľa a tiež ku škode na životnom
prostredí.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa Ing. Mgr. J. M., bytom P. ,... na súdnu ochranu
zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivé súdne
konanie zakotvené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo vlastniť majetok a s ním nakladať zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo pokojne užívať svoj majetok zakotvené v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základné právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod spisovou značkou 1 Sžp/1/2010 a právoplatným uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka 1Sžp/1/2010, zo dňa 17. augusta
2010 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka 1 Sžp/1/2010, zo
dňa 17. augusta 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi Ing. Mgr. J. M. náhradu
trov konania, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť tak ako budú
vyčíslené právnym zástupcom.“
C. Ústavnému súdu bolo 21. februára 2011 doručené podanie Mesta P. (ďalej len
„mesto“), zastúpeného advokátom JUDr. J. O., B. , ktorou oznámilo svoj vstup do konania o
sťažnostiach sťažovateľky a sťažovateľa, a to v procesnom postavení vedľajšieho účastníka
konania na strane najvyššieho súdu, s odôvodnením, že rozhodnutie ústavného súdu o
sťažnosťami napádanom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta
2010 sa priamo dotkne jeho práv a právom chránených záujmov, keďže mesto bolo
účastníkom správneho konania, rozhodnutia ktorého sú predmetom prieskumu najvyšším
súdom v sťažnosťami napádanom konaní.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
A. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je v prvom rade namietané porušenie
základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy
a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti aj porušenie základného práva a práva na
ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu a tiež
práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru (bod A.1), základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
(bod A.2), ako aj základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy
(bod A.3), a to uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010.
A.1 V súvislosti s namietaným porušením základného práva a práva na spravodlivé
súdne konanie z námietok sťažovateľky vyplýva, že ich podstatou je jej nesúhlas
s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010, a to v reakcii na
skorší nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010, a to z dôvodu, že týmto
rozhodnutím najvyšší súd napriek uvedenému skoršiemu rozhodnutiu ústavného súdu
predložil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru (A.1.1), a tiež z dôvodu, že najvyšší súd
rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutých správnych rozhodnutí (A.1.2), pričom
zároveň účastníkov konania poučil, že proti tomuto jeho uzneseniu opravný prostriedok nie
je prípustný (A.1.3).
A.1.1 Pokiaľ ide predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, sťažovateľka
zastáva názor, že týmto postupom najvyšší súd nerešpektoval, resp. nebral na zreteľ pre
neho záväzné skoršie rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci, čím malo podľa nej dôjsť
k porušeniu zásad spravodlivého procesu, pretože najvyšší súd sa tým podľa sťažovateľky
dopustil „arbitrárnej aplikácie európskeho práva“. Z argumentácie sťažovateľky k tejto
vrstve námietok vyplýva, že na potrebu výkladovej participácie Súdneho dvora na
rozhodovaní o veci má odlišný názor ako najvyšší súd.
Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však nepochybne vyplýva, že rozhodnutie
o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie predkladajúceho súdu,
pričom zároveň rozhodnutie o tom, či pre takéto predloženie prejudiciálnej otázky boli
splnené podmienky ustanovené čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 234 Zmluvy
o založení Európskych spoločenstiev), je vecou výlučnej kompetencie Súdneho dvora.
Inými slovami, „pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci
konania ani súd, nadriadený predkladajúcemu súdu, ale práve a len predkladajúci súd, ktorý
dospel k záveru, že pre kvalifikované a s právom únie konformné rozhodnutie potrebuje
interpretačnú pomoc Súdneho dvora. Zároveň platí, že je to výlučne Súdny dvor, ktorý je
oprávnený rozhodnúť, že podmienky konania o prejudiciálnej otázke nie sú splnené, a preto
odpoveď na položené prejudiciálne otázky neposkytne. Uvedené napokon celkom
jednoznačne konštatuje práve Súdny dvor, ktorý k analogickej právnej otázke, aká je aj
predmetom námietok sťažovateľky, uvádza, že „... posúdenie relevantnosti a potreby
prejudiciálnej otázky patrí v zásade iba do právomoci súdneho orgánu, ktorý nariaďuje
podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, s výhradou obmedzeného preverenia
vykonávaného Súdnym dvorom v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 67 tohto rozsudku“
(rozsudok Veľkej komory Súdneho dvora zo 16. decembra 2008 vo veci C-210/06 Cartesio,
bod 96), z čoho je zrejmé, že „... právomoc nariadiť podanie návrhu na začatie
prejudiciálneho konania, ktorú toto ustanovenie Zmluvy zveruje všetkým vnútroštátnym
súdom, nemôže byť spochybnená uplatnením takých pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré
umožňujú súdnemu orgánu v odvolacom konaní zmeniť rozhodnutie nariaďujúce podanie
návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, zrušiť tento návrh a nariadiť
súdnemu orgánu, ktorý uvedené rozhodnutie vydal, aby pokračoval v prerušenom
vnútroštátnom konaní“ (ibid., bod 98).
Súdny dvor okrem toho akoby priamo odpovedal aj na tézu sťažovateľky, že
v predložení prejudiciálnej otázky bránil najvyššiemu súdu predchádzajúci nález ústavného
súdu vydaný v konaní podľa čl. 127 ústavy. Z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora
vo veci Cartesio vyplýva, že „... v situácii, keď sa vo veci koná po druhýkrát na súdnom
orgáne prvého stupňa po tom, ako rozsudok ním vydaný bol zrušený súdnym orgánom
rozhodujúcim s konečnou platnosťou, uvedený súdny orgán prvého stupňa sa môže obrátiť
na Súdny dvor podľa článku 234 ES napriek existencii pravidla vo vnútroštátnom práve,
podľa ktorého sú súdy viazané právnym názorom súdu vyššieho stupňa (rozsudok
z 12. februára 1974, Rheinmúhlen-Dusseldorf, už citovaný)“ (ibid., bod 94).
Obdobne tak domáca doktrína odkazujúca na ustálenú judikatúru Súdneho dvora
konštatuje, že „... akákoľvek vnútroštátna úprava, ktorá by obmedzovala vnútroštátny súd
pri podávaní prejudiciálnej otázky, nesmie byť vnútroštátnym súdom aplikovaná. V rámci
spolupráce medzi SD ES a vnútroštátnymi súdmi prináleží iba vnútroštátnemu sudcovi,
ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie so zreteľom na
osobitosti prípadu, posúdiť nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho
konania, aby mohol vyniesť rozhodnutie, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu
dvoru“ (Procházka – Čorba: Právo Európskej únie. Žilina 2007, s. 131).
Vo svetle uvedeného je preto ústavný súd toho názoru, že sťažnosť sťažovateľky
v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv rozhodnutím najvyššieho súdu prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, je zjavne neopodstatnená (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
A.1.2 Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky smerujúce proti rozhodnutiu najvyššieho
súdu odložiť vykonateľnosť napadnutých správnych rozhodnutí, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že povinnosť odložiť ich vykonateľnosť vyplýva najvyššiemu súdu priamo
z § 250c ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak bolo
konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd, ktorý konanie prerušil,
vykonateľnosť rozhodnutia odloží uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.
Ak zákonodarca ustanovil povinnosť súdu uznesením odložiť vykonateľnosť
napadnutého správneho rozhodnutia a zároveň proti takémuto uzneseniu pripustiť opravný
prostriedok, je zrejmé, že predmetom skúmania odvolacieho súdu nemôže byť odloženie
vykonateľnosti ako také (keďže ide o zákonnú povinnosť súdu), ale práve a len prerušenie
konania, v nadväznosti na ktoré a v dôsledku ktorého vznikla súdu povinnosť
vykonateľnosť správneho rozhodnutia odložiť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje právne relevantný
dôvod, na základe ktorého by ústavný súd mohol rozhodnúť, že hoci nie je príslušný
spochybniť rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky, je príslušný preskúmať
rozhodnutie, ktoré je len logickou extenziou toho predchádzajúceho rozhodnutia a ktorým
súd realizuje iba svoju zákonnú povinnosť podľa § 250c ods. 2 OSP. Preto aj v časti, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie práva na spravodlivý súdny proces v dôsledku odloženia
vykonateľnosti správnych rozhodnutí, je ústavný súd nútený konštatovať, že sťažnosť
sťažovateľky je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľky nad rámec podotýka,
že ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010 nekonštatoval
arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 5/09 zo 6. apríla 2009 z dôvodu,
že najvyšší súd ním odložil vykonateľnosť správnych rozhodnutí, tak ako to tvrdí
sťažovateľka, ale z dôvodu, že sťažovateľke ako účastníčke konania nebola daná, resp.
vytvorená možnosť vyjadriť sa k návrhu na odklad ich vykonateľnosti (bod 41 rozhodnutia).
A.1.3 Sťažovateľka tiež namietala, že k porušeniu základného práva a práva na
spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na účinný prostriedok nápravy
došlo aj tým, že najvyšší súd proti uzneseniu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010
nepripustil opravný prostriedok.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že zo znenia zákonnej úpravy § 204 ods. 2
druhej vety OSP je zrejmé, že prípadné nesprávne poučenie o opravnom prostriedku samo
osebe nie je spôsobilé byť predmetom skúmania zo strany ústavného súdu, pretože v zmysle
označenej právnej úpravy „Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie
odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné,
možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.“.
Z uvedeného vyplýva, že prípadné nesprávne poučenie o prípustnosti odvolania
nevyvoláva právny účinok spočívajúci v zániku oprávnenia odvolanie podať, ale naopak,
predlžuje lehotu na podanie odvolania na tri mesiace od doručenia rozhodnutia.
V tejto súvislosti ústavný súd nepovažuje za potrebné a účelné predkladať na tomto
mieste podrobnú odpoveď na otázku, či proti napádanému rozhodnutiu najvyššieho súdu
o prerušení konania a odložení vykonateľnosti správnych rozhodnutí podľa § 250c ods. 2
OSP v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP je, alebo nie je prípustný opravný prostriedok,
a to z dôvodu spočívajúceho v subsidiárnej pôsobnosti ústavného súdu vo veci, aká je aj
predmetom posudzovanej sťažnosti.
Námietka sťažovateľky týkajúca sa obsahu poučenia o opravnom prostriedku
v napádanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 je
prima facie nespôsobilá byť predmetom meritórneho preskúmania zo strany ústavného
súdu. Ak je totiž sťažovateľka toho názoru, že proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu je opravný prostriedok prípustný, mala takýto prostriedok v zákonom ustanovenej
lehote využiť. A až v prípade, ak by súd vyššieho stupňa na základe ústavne nekonformnej
interpretácie Občianskeho súdneho poriadku na základe ňou podaného opravného
prostriedku potvrdil jeho neprípustnosť, bol by v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde daný titul pre poskytnutie ústavnej ochrany sťažovateľke
zo strany ústavného súdu. Inými slovami, absenciu opravného prostriedku je možné
v konaní pred ústavným súdom namietať len v prípade, ak ju potvrdí súd, ktorý má
o opravnom prostriedku rozhodovať, a nikdy nie v prípade, ak je daná „len“ obsahom
poučenia o opravnom prostriedku. Tým je zároveň učinené zadosť subsidiárnej povahe
pôsobnosti ústavného súdu v oblasti súdnej ochrany základných práv a slobôd, ak totiž súd
vyššieho stupňa potvrdí absenciu opravného prostriedku v rozpore s ústavou alebo
dohovorom, je práve tento súd pasívne legitimovaným v konaní o ústavnej sťažnosti.
V danom prípade podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka aj postupovala v
intenciách uvedeného a napriek poučeniu najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 1 Sžp 1/2010
zo 17. augusta 2010 o neprípustnosti opravného prostriedku proti nemu, opravný
prostriedok podala, pričom najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 87/2010
uznesením z 29. novembra 2010 konanie o tomto odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 zastavil. Preskúmanie ústavnosti
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 87/2010 z 29. novembra 2010 však nie je
predmetnom tohto konania pred ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní tiež odmietol, a to z dôvodu nedostatku svojej právomoci o nej
konať (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd považoval za zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v časti
namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a to z dôvodu, že
sťažovateľka namietala porušenie týchto svojich práv iba v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010, ktorým bola
odložená vykonateľnosť správnych rozhodnutí, na základe ktorých bolo sťažovateľke
umožnené vykonávať prevádzku ekologickej skládky. Keďže ústavný súd nezistil
protiústavnosť uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu o odklade vykonateľnosti
správnych rozhodnutí, v dôsledku čoho sťažovateľka musela prerušiť svoje podnikateľské
aktivity pri prevádzke skládky odpadov, v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím,
vydaním ktorého najvyšší súd rešpektoval zákonný príkaz, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva a práva sťažovateľky zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu.
A.2 Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietala, že uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010, ktorým najvyšší súd prerušil
odvolacie konanie pre účely postúpenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, bolo
porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v dôsledku tohto rozhodnutia najvyššieho súdu sa samotné
odvolacie konanie najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 neúmerne predĺži.
V uvedenej súvislosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k porušeniu ústavnej
garancie na urýchlené prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenej v čl. 48 ods. 2
ústavy, ktorá má procesný charakter, nemôže dôjsť v súvislosti s rozhodnutím orgánu
verejnej moci, tak ako to namieta sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom, ale k jej porušeniu môže dôjsť iba v príčinnej súvislosti s procesným postupom
orgánu verejnej moci. Okrem toho, aj v prípade, že by sťažovateľka namietala porušenie
čl. 48 ods. 2 ústavy v príčinnej súvislosti s postupom najvyššieho sudu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010, dobu, počas ktorej bude prebiehať konanie na Súdnom dvore,
ktorú najvyšší súd nemôže objektívne ovplyvniť, by nebolo možné objektívne pripočítať na
jeho ťarchu.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
A.3 Napokon sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietala aj
porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy,
k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku toho, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 bolo vydané sudcom JUDr. M. G. (jeden z členov senátu)
bez toho, aby pred vydaním tohto uznesenia bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú
proti tomuto sudcovi najvyššieho súdu vzniesol žalovaný správny orgán (Slovenská
inšpekcia životného prostredia Bratislava).
Vykonaným dokazovaním ústavný súd zistil, že 17. augusta 2010 o 8.35 h bolo do
podateľne najvyššieho súdu doručené podanie z 15. augusta 2010, ktoré podal žalovaný
správny orgán v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010, ktorým uplatnil námietku
zaujatosti proti zákonnému sudcovi JUDr. M. G., ako aj proti ostatným členom senátu „1
Sžp“, a to z dôvodu údajného pomeru JUDr. G. k žalobkyni v 38. rade Mgr. Z. Č., členke
občianskeho združenia V., ktoré malo podporovať „pezinčanov“ v ich snaženiach „... pred
novou, nebezpečnou a nelegálne vybudovanou skládkou“, pričom toto občianske združenie
malo 27. januára 2010 iniciatívne vystúpiť aj proti disciplinárnemu stíhaniu menovaného
sudcu najvyššieho súdu. Uvedená námietka zaujatosti bola odôvodnená aj poukázaním na
skoršie uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010, ktorým boli zrušené
rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 5/09, ktorých jedným zo
zákonných sudcov bol tiež JUDr. M. G.. Ústavný súd tiež zistil, že 17. augusta 2010, t. j.
v deň, keď bola najvyššiemu súdu doručená zmienená námietka zaujatosti, sa o 9.05 h pod
predsedníctvom JUDr. M. G. konalo zasadnutie senátu „1 Sžp“ vo veci vedenej pod sp. zn.
1 Sžp 1/2010, výsledkom ktorého bolo vyhlásenie sťažnosťou napadaného uznesenia sp. zn.
1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010. Z úradného záznamu sudcu JUDr. M. G. spísaného
17. augusta 2010 o 13.00 h vyplýva, že o podanej námietke zaujatosti proti jeho osobe
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 sa mal možnosť najskôr dozvedieť v deň jej
podania, avšak až o 10.45 h, t. j. až potom, ako bolo najvyšším súdom vo veci vedenej pod
sp. zn. 1 Sžp 1/2010 vyhlásené rozhodnutie. Napokon o uvedenej námietke zaujatosti
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 9 Mdz 4/2010 z 24. augusta 2010, a to tak, že
predseda senátu najvyššieho súdu JUDr. M. G. nie je vylúčený z prerokúvania
a rozhodovania veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010.
Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15a OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1
najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do
15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Z uvedených zistení vyplýva, že žalovaný správny orgán v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Sžp 1/2010 uplatnil námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi najvyššieho súdu
až 17. augusta 2010, a to z dôvodov, ktoré mu jednak museli byť známe, ako sám uvádza,
už od 27. januára 2010 (keď označené občianske združenie malo vystúpiť na podporu
dotknutého sudcu najvyššieho súdu), odkedy uplynula lehota dlhšia ako 15 dní v zmysle
požiadavky § 15a OSP, resp. z dôvodov, kvôli ktorým námietka zaujatosti v zmysle § 14
ods. 3 OSP nie je prípustná (t. j. zrušenie skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu
rozhodnutím ústavného súdu). Vzhľadom na uvedené sa podanie námietky zaujatosti
účastníkom konania vedeného pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 javí iba ako účelové, pričom navyše
zákonný sudca v predmetnej veci, proti ktorému námietka zaujatosti smerovala, nemal
možnosť objektívne sa o nej dozvedieť včas, t. j. pred vyhlásením sťažnosťou napádaného
uznesenia sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
B. Pokiaľ ide u druhú sťažnosť doručenú ústavnému súdu, sťažovateľ ňou namietal,
že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 a jeho
uznesením zo 17. augusta 2010 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo vlastniť majetok zaručené
v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj právo na účinný prostriedok
nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru, a to tým, že najvyšší súd s ním nekonal ako
s účastníkom konania, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ bol účastníkom správneho
konania, rozhodnutia z ktorého boli predmetom prieskumu napadnutého konania
najvyššieho súdu.
Okruh účastníkov správneho konania upravuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“)
a osobitné zákony.
Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa
preukáže opak.
Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný
zákon také postavenie priznáva.
Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole
znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov účastníkom konania je
a) prevádzkovateľ,
b) vlastník pozemku alebo stavby, ktorého práva k nim môžu byť povolením priamo
dotknuté,
c) obec, v ktorej je povoľovaná prevádzka umiestnená alebo podľa územného plánu
alebo územného rozhodnutia má byť umiestnená,
d) zainteresovaná verejnosť; v prípadoch podľa odseku 3 písm. b) a c) na základe
písomnej prihlášky podanej po zverejnení žiadosti [§ 12 ods. 2 písm. d)].
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Na preskúmavanie rozhodnutí a postupov správnych orgánov sú vecne príslušné
krajské súdy (§ 246 ods. 1 OSP). Najvyšší súd je odvolacím súdom proti rozhodnutiu súdu
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa ustanovenia § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd
aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva
a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si druhú vetu § 250 ods. 1 OSP vykladá
ako povinnosť najvyššieho súdu, v dôsledku nesplnenia ktorej malo dôjsť k porušeniu ním
označených práv.
Podľa názoru ústavného súdu zo znenia druhej vety § 250 ods. 1 OSP vyplýva na
jednej strane to, že nie je vylúčené, aby všeobecný súd pribral do (súdneho) konania
účastníka správneho konania aj na základe jeho návrhu, a na druhej strane to, že posúdenie
možnosti zásahu do práv a povinností účastníka správneho konania je na voľnej úvahe
všeobecného súdu. Zároveň je potrebné uviesť, že toto ustanovenie nevylučuje, aby
o pribratí účastníka správneho konania rozhodoval ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací
súd.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z listu právneho zástupcu
sťažovateľa zo 17. marca 2011 zistil, že sťažovateľ sa postavenia účastníka konania pred
všeobecnými súdmi nedomáhal. Okrem toho, hoci je sťažovateľ zastúpený rovnakým
právnym zástupcom ako sťažovateľka (E. a. s.), ktorá bola sťažovateľkou aj v konaní
ústavného súdu vedenom pod sp. zn. I. ÚS 223/09, sťažovateľ nepožiadal ani o vstup do
tohto konania ústavného súdu.
Keďže sťažovateľ v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, t. j. každý je
strážcom svojho práva, čo znamená, že každý si má v prvom rade sám chrániť svoje práva,
nežiadal, resp. sa nedomáhal účasti v konaní pred všeobecným súdom, nemohol mu tento
ani takéto postavenie priznať.
Vo veci sp. zn. 1 Sžp 1/2010 neexistuje rozhodnutie o merite veci, ktorým by
najvyšší súd rozhodol. Všeobecný súd rozhodol len procesne, keď prerušil konanie
a požiadal Súdny dvor o rozhodnutie vo veci predbežnej otázky. Takéto rozhodnutie
najvyššieho súdu nie je spôsobilé privodiť arbitrárnosť a nezbavuje sťažovateľa možnosti
uchádzať sa v konaní pred najvyšším súdom účastníctva v konaní, a tým aj uplatnenia
svojich základných práv a slobôd v konaní a predložiť mu svoje argumenty (rovnako sp. zn.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postavenie sťažovateľa
v súčasnosti ešte umožňuje plné uplatnenie jeho práv v prebiehajúcom súdnom konaní.
Keďže v okolnostiach daného prípadu v súčasnosti neexistuje meritórne rozhodnutie
najvyššieho súdu, ale len procesné rozhodnutie o prerušení konania a predložení
predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru, ústavný súd dospel k záveru, že
námietka sťažovateľa spočívajúca v tom, že najvyšší súd s ním nekonal ako s účastníkom
konania, nie je v tejto fáze konania spôsobilá privodiť arbitrárnosť napádaného uznesenia
najvyššieho súdu. Inými slovami, sťažovateľovi nebola v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu definitívne a s konečnou platnosťou odňatá možnosť konať
pred (všeobecným) súdom, pretože ešte stále má možnosť predložiť mu svoje argumenty
a legálnym spôsobom využiť všetky zákonné prostriedky, aby status, o zachovanie ktorého
mu ide, obhájil (čl. 127 ods. 1 ústavy).
Vzhľadom na to, že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd koná
a rozhoduje o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby v príčinnej súvislosti iba
s takým rozhodnutím, konaním, resp. nekonaním orgánu verejnej moci, ktoré rozhodnutie
alebo konanie sa tejto osoby priamo ako účastníka konania týka, ústavný súd vzhľadom na
uvedené sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších
požiadavkách sťažovateľov nerozhodoval.
C. Keďže ústavný súd sťažnosti sťažovateľov ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu rozhodovať o návrhu mesta na pripustenie do konania ústavného súdu ako
vedľajšieho účastníka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011