Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 411/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. P., B.,

vo veci namietaného porušenia a ,

čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj § 1, 2 a 3

uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 4 Er 317/2011-

60 z 13. novembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Ing. F. B. (podanie z 24. januára 2013) o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Podanie Ing. F. B. z 10. februára 2013 označené ako „Ústavná sťažnosť podľa

“ o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. januára

2013 doručené podanie Ing. F. B. (ďalej len „sťažovateľ“) z 24. januára 2013 označené ako

„Ústavná sťažnosť podľa “. Toto podanie

neobsahovalo žiaden petit, vyplývalo z neho to, že uznesením Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -60 z 13. novembra 2012 boli zamietnuté

námietky sťažovateľa proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie i návrh na odklad

exekúcie vedenej proti nemu na návrh oprávnenej – Kancelárie Národnej rady Slovenskej

republiky – na vymoženie pokuty uloženej mu rozhodnutím Výboru Národnej rady

Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) a prislúchajúcich trov

konania. Toto uznesenie sťažovateľ prevzal 26. novembra 2012.

Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ uviedol (len) toto:

«Tým, že nemôžem proti tomuto rozhodnutiu (t. j. uzneseniu okresného súdu, pozn.)

podať opravný prostriedok došlo k porušeniu mojich ústavných práv najmä môjho

základného práva na súdnu ochranu podľa ... a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Porušenie mojich práv v tomto súdnom konaní opieram aj o odlišné rozhodnutie OS

Bratislava I. v inom konaní, ale týkajúce sa rovnakého prípadu (rovnakej exekúcie

-5, len za iné obdobie), kedy súd rozhodol môj prospech - povinného

a nevyhovel návrhu oprávneného Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky... V tomto

rozhodnutí bolo v poučení uvedené, že je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, čo aj navrhovateľ využil a odvolal sa na Krajský súd.

Z uvedeného postupu riešenia dvoch rovnakých prípadov na rovnakom súde (na OS

Bratislava I.) aj rovnakých účastníkov, keď bol výsledok súdneho konania v môj neprospech

„nemám možnosť opravného prostriedku“, pričom druhý účastník mal možnosť opravného

prostriedku, jednoznačne svedčia o odlišnom uplatňovaní práva na spravodlivé súdne

konanie.

Obe exekučné konania sp. zn a sa týkajú pôvodných

Rozhodnutí Výboru... č. VP/18/09-K z 09. 12. 2009 a VP/48/09-K z 3. 12. 2008 spolu

s opravným rozhodnutím VP/48/09-K/E z 23. 11. 2009 o uložení pokuty verejnému

funkcionárovi – živnostníkovi.

Za porušovanie mojich ľudských práv týmito vyššieuvedenými rozhodnutiami

Výboru... som podal sťažnosť proti Slovenskej republike do Štrasburgu, kde je v konaní pod

číslom sťažnosti 28341/10 - sp. zn: ECHR-LSvk 1.1R MIB/ZKO/apu.»

Na záver sťažovateľ dodal, že ďalšie skutočnosti a dôkazy doplní do 15 dní.

2. Následne 15. februára 2013 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie

sťažovateľa z 10. februára 2013 označené ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

“. V úvode tohto podania sťažovateľ uvádza, že ním ústavnému

súdu predkladá svoju sťažnosť z 24. januára 2013 doplnenú o nové skutočnosti v plnom

znení.

2.1 V texte tohto podania sťažovateľ podrobnejšie opisuje svoje námietky proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu. Ich podstatou je tvrdenie, že okresný súd sa

nevyrovnal s jeho námietkou proti oprávneniu oprávnenej navrhnúť predmetnú exekúciu,

keďže toto oprávnenie má podľa ústavného o ochrane

verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov

patriť len výboru. Poukazoval pritom na konanie v inej veci (žaloba štátu proti

sťažovateľovi o zaplatenie úrokov z omeškania z pokuty). Odlišné posudzovanie jeho veci

podľa neho spôsobilo právnu neistotu. Ďalej okresný súd podľa sťažovateľa nerozhodol

o jeho návrhu na zastavenie exekúcie, čím mu uprel právo podať proti svojmu uzneseniu

odvolanie.

2.2 V závere tohto podania sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal takýto

nález:

«1/ „Postupom Okresného súdu Bratislava I. v právnej veci -60...

zo dňa 13. 11. 2012 došlo k porušeniu práva účastníka Konania, povinného (t. j.

sťažovateľa, pozn.)... na poskytnutie spravodlivej ochrany práv zaručeného v § 1, 2, 3

, ako aj a ... a a 6 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

2/ Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Okresného súdu Bratislava I.

v právnej veci -60... zo dňa 13. 11. 2012 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.»

3. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) môže ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý bol podaný oneskorene alebo

ktorý je zjavne neopodstatnený.

4. Ústavný súd sa predovšetkým zaoberal tým, ako posúdiť [§ 41 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s ] podania

sťažovateľa. Prvé podanie z 24. januára 2013 je nepochybne sťažnosťou v zmysle čl. 127

ods. 1 (ďalej len „“). Z obsahu druhého podania

z 10. februára 2013 je zrejmé, že sťažovateľ ním sčasti odstraňuje nedostatky pôvodnej

sťažnosti (doplnenie petitu) a podstatne rozširuje sťažnostné body (teda svoje námietky

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu). Jeho posúdeniu ako samostatnej sťažnosti

bráni jednoznačne prejavená vôľa sťažovateľa v úvode, že má ísť len o doplnenie nových

skutočností. Ústavný súd preto dospel k záveru, že toto podanie treba sčasti posudzovať ako

zmenu sťažnosti ( v spojení s ), hoci bola podaná

ešte pred prijatím pôvodného podania na ďalšie konanie.

5. K podaniu z 24. januára 2013:

5.1 Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že toto podanie samo osebe nespĺňa

ustanovené náležitosti, najmä neobsahuje sťažnostný návrh (petit), ako to požaduje

ustanovenie a . Sťažovateľ však tento nedostatok

v ďalšom podaní odstránil.

5.2 V sťažnosti z 24. januára 2013 sťažovateľ vzniesol jedinú námietku, a to

porušenie jeho práv zaručených v a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd neexistenciou odvolania proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu. Napadnuté uznesenie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom je

v zmysle odvolanie proti uzneseniam zásadne vylúčené, pokiaľ nie je

osobitne pripustené. Vzhľadom na to, že Exekučný poriadok v ustanovení § 50 ods. 4

pripúšťa odvolanie len proti uzneseniu, ktorým sa námietkam vyhovelo, a podobne

v ustanovení § 56 ods. 7 pripúšťa odvolanie len proti uzneseniu, ktorým bol povolený

odklad exekúcie, možno a contrario uzavrieť, že proti uzneseniu zamietajúcemu námietky

proti exekúcii a nepovoľujúcemu odklad exekúcie odvolanie nie je prípustné. Pre uznesenie

zamietajúce námietky proti trovám exekúcie je to ustanovené aj v § 201 ods. 2 druhej vete

Exekučného poriadku.

Ústavný súd už vyslovil, že všeobecný súd v zásade nezasiahne do základného práva

zaručeného v , ak koná spôsobom ustanoveným zákonom, keďže práve

to je obsahom označeného základného práva (porov. napr. , bod 22,

, časť II.1). Z uvedených ustanovení Exekučného poriadku zreteľne vyplýva

neprípustnosť odvolania proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sťažovateľ napáda.

5.3 Pokiaľ má sťažovateľ ústavnoprávne výhrady k zákonnej úprave Exekučného

poriadku, má možnosť sa obrátiť na súd s návrhom na prerušenie konania a podanie

príslušného návrhu ústavnému súdu [ , ],

čomu nebráni ani ustanovenie § 36 ods. 6 Exekučného poriadku (porov. meritórne

prerokovanie veci sp. zn. , č. ÚS). Treba však podotknúť, že

legitimovaným na podanie takého návrhu by nebol okresný súd, ktorý sťažovateľa len

poučuje o prípustnosti opravného prostriedku, ale len odvolací súd, ktorému by sťažovateľ

adresoval svoje odvolanie a ktorý by ho v dôsledku zákonnej úpravy mal odmietnuť. Len

u odvolacieho súdu by totiž prichádzalo do úvahy použitie uvedených vylučujúcich

ustanovení v prerokovávanej veci v zmysle . Okresný súd tak nemal inú

možnosť, než sťažovateľa v zmysle zákona poučiť o neprípustnosti odvolania. Takéto

poučenie tak nemôže predstavovať zásah do základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

(porov. podobne , č. ÚS).

5.4 Pokiaľ ide o námietku odlišného posúdenia prípustnosti odvolania v inom konaní

medzi rovnakými účastníkmi, je táto odlišnosť dôsledkom toho, že v konaní sp. zn.

okresný súd uznesením z 11. apríla 2012 námietkam sťažovateľa vyhovel.

Proti takému uzneseniu však prípustnosť odvolania vyplýva priamo z už citovaného

ustanovenia § 50 ods. 4 Exekučného poriadku. Zjavne je preto dôvodom zásahu do práva

na rovnosť účastníkov podľa priamo zákon, nie uznesenie súdu, ktoré

ho v poučení reprodukuje. Preto možno odkázať na argumentáciu v predchádzajúcom bode

5.3 a netreba sa vôbec zaoberať otázkou, či obsahom základného práva zaručeného v čl. 47

ods. 3 vôbec môže byť rovnaké zaobchádzanie s tým istým účastníkom v rôznych

konaniach a nielen rovnaké zaobchádzanie so všetkými účastníkmi v tom istom (jednom)

konaní.

Len na dokreslenie možno dodať, že z príloh predložených sťažovateľom zreteľne

vyplýva, že uvedené uznesenie č. k. -50 z 11. apríla 2012 bolo uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. októbra 2012 zmenené tak, že

námietky sťažovateľa boli tiež zamietnuté.

5.5 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa z 24. januára

2013 zjavne neopodstatnená, pretože nie je daná vzájomná súvislosť označeného

základného práva s napadnutým uznesením okresného súdu (napr. , ,

, ). To umožňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 druhej vety

.

6. K podaniu sťažovateľa z 10. februára 2013:

6.1 Sťažnosť ústavnému súdu podľa sa v zmysle zákona

o ústavnom súde podáva v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti napádaného

rozhodnutia. Zmyslom uvedenej lehoty je chrániť právnu istotu nastolenú právoplatnými

rozhodnutiami. Je vecou osôb, ktoré tvrdia, že ich práva boli takým rozhodnutím porušené,

aby toto porušenie uplatnili čo najskôr, keď ešte ochrana poskytnutá ústavným súdom môže

byť účinná. Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že ustanovenie § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd návrhom (sťažnosťou) viazaný, znamená

nielen viazanosť petitom sťažnosti (porov. napríklad a tam citovaná

prejudikatúra), ale navyše aj viazanosť skutkovými tvrdeniami uvedenými v sťažnosti

(porov. , č. ÚS). Podľa názoru ústavného súdu to však ďalej

znamená aj to, že je viazaný tzv. sťažnostnými bodmi, teda rozsahom námietok, ktoré

sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu alebo postupu orgánu verejnej moci uplatňuje.

síce neupravuje, aké následky nastúpia v prípade, že určité

námietky budú uplatnené až po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, ako to ustanovuje napríklad § 205 ods. 3 a § 250h ods. 1 časti vety za

bodkočiarkou . Podľa názoru ústavného súdu však treba princíp uvedený v citovaných

ustanoveniach aplikovať rovnako aj na sťažnosť podanú ústavnému súdu podľa čl. 127

. V konaní o takej sťažnosti možno preto vziať zreteľ len na také sťažnostné body

(námietky proti napadnutému aktu verejnej moci), ktoré boli dostatočne vymedzené

v dvojmesačnej lehote podľa . Tým, samozrejme, nie je

vylúčené precizovať uplatnené námietky či dopĺňať právnu argumentáciu aj po uplynutí

tejto lehoty; nové námietky proti napadnutému aktu verejnej moci však uplatňovať

nemožno. Platí to o to viac, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom, na podania ktorého

ústavný súd vo svojej judikatúre uplatňuje prísnejšie požiadavky (porov. napr.

, č. ÚS).

Podanie sťažovateľa, ktorým tento dopĺňa ďalšie sťažnostné body (námietky) po

uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti, ktoré by inak bolo možné

kvalifikovať ako zmenu sťažnosti ( v spojení s ), tak

nemožno meritórne prerokovať a treba ho bez ďalšieho odmietnuť ako neprípustnú zmenu

sťažnosti podľa per analogiam.

6.2 V prerokúvanej veci je z bodov 1 a 2 tohto uznesenia zrejmé, že sťažovateľ, ktorý

je zastúpený advokátom, vo svojej sťažnosti z 24. januára 2013 uplatnil jedinú námietku

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, a to neprípustnosť odvolania proti nemu.

Všetky ďalšie námietky (nedostatočné odôvodnenie, nedostatok aktívnej legitimácie

oprávneného a pod.) uplatnil až v podaní z 10. februára 2013, ktorým „doplnil“ pôvodnú

sťažnosť. Keďže však napadnuté uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi podľa jeho

vlastných slov doručené už 26. novembra 2012 a dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

uplynula 26. januára 2013, je podanie z 10. februára 2013 oneskorené. V zmysle uvedené už

preto nebolo možné prihliadnuť na námietky uvedené navyše oproti sťažnosti z 24. januára

2013, ale toto podanie (v časti, v ktorej ho nebolo možné považovať za odstránenie

nedostatkov pôvodnej sťažnosti) ako neprípustnú zmenu pôvodnej sťažnosti odmietnuť.

6.3 Ústavný súd len pripomína, že v prerokúvanej veci nebolo potrebné zaoberať sa

tým, čo by sa zmenilo na uvedených právnych záveroch, ak by k rozšíreniu sťažnostných

bodov (námietok) došlo po uplynutí lehoty v dôsledku výzvy ústavného súdu na opravu

sťažnosti, alebo dokonca po ustanovení advokáta sťažovateľovi, ktorý podal sťažnosť bez

advokátskeho zastúpenia. Sťažnosť z 24. januára 2013 sa totiž vyznačovala jedinou vadou,

a to chýbajúcim petitom, vo zvyšku bola dostatočne určitá a námietka v nej uplatnená bola

stručne, ale inak jasne formulovaná a odôvodnená. O advokátskom zastúpení sťažovateľa

taktiež nebolo žiadnych pochýb, o čom svedčia splnomocnenia priložené v zmysle § 20

ods. 2 už k sťažnosti z 24. januára 2013.

7. Z uvedených dôvodov senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí pri

predbežnom prerokovaní ( ) odmietol sťažnosť

z 24. januára 2013, ako aj následné podanie z 10. februára 2013, tak ako to je uvedené

vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013