Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 411/2013
PDF · 169.81 KB
No categories available
II. ÚS 411/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. P., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj § 1, 2 a 3
Občianskeho súdneho poriadku uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 4 Er 317/2011-
60 z 13. novembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť Ing. F. B. (podanie z 24. januára 2013) o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Podanie Ing. F. B. z 10. februára 2013 označené ako „Ústavná sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. januára
2013 doručené podanie Ing. F. B. (ďalej len „sťažovateľ“) z 24. januára 2013 označené ako
„Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Toto podanie
neobsahovalo žiaden petit, vyplývalo z neho to, že uznesením Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 317/2011-60 z 13. novembra 2012 boli zamietnuté
námietky sťažovateľa proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie i návrh na odklad
exekúcie vedenej proti nemu na návrh oprávnenej – Kancelárie Národnej rady Slovenskej
republiky – na vymoženie pokuty uloženej mu rozhodnutím Výboru Národnej rady
Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) a prislúchajúcich trov
konania. Toto uznesenie sťažovateľ prevzal 26. novembra 2012.
Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ uviedol (len) toto:
«Tým, že nemôžem proti tomuto rozhodnutiu (t. j. uzneseniu okresného súdu, pozn.)
podať opravný prostriedok došlo k porušeniu mojich ústavných práv najmä môjho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Porušenie mojich práv v tomto súdnom konaní opieram aj o odlišné rozhodnutie OS
Bratislava I. v inom konaní, ale týkajúce sa rovnakého prípadu (rovnakej exekúcie
2Er 1553/2010-5, len za iné obdobie), kedy súd rozhodol môj prospech - povinného
a nevyhovel návrhu oprávneného Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky... V tomto
rozhodnutí bolo v poučení uvedené, že je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, čo aj navrhovateľ využil a odvolal sa na Krajský súd.
Z uvedeného postupu riešenia dvoch rovnakých prípadov na rovnakom súde (na OS
Bratislava I.) aj rovnakých účastníkov, keď bol výsledok súdneho konania v môj neprospech
„nemám možnosť opravného prostriedku“, pričom druhý účastník mal možnosť opravného
prostriedku, jednoznačne svedčia o odlišnom uplatňovaní práva na spravodlivé súdne
konanie.
Obe exekučné konania sp. zn 4 Er 317/2011 a 2Er 1553/2010 sa týkajú pôvodných
Rozhodnutí Výboru... č. VP/18/09-K z 09. 12. 2009 a VP/48/09-K z 3. 12. 2008 spolu
s opravným rozhodnutím VP/48/09-K/E z 23. 11. 2009 o uložení pokuty verejnému
funkcionárovi – živnostníkovi.
Za porušovanie mojich ľudských práv týmito vyššieuvedenými rozhodnutiami
Výboru... som podal sťažnosť proti Slovenskej republike do Štrasburgu, kde je v konaní pod
číslom sťažnosti 28341/10 - sp. zn: ECHR-LSvk 1.1R MIB/ZKO/apu.»
Na záver sťažovateľ dodal, že ďalšie skutočnosti a dôkazy doplní do 15 dní.
2. Následne 15. februára 2013 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie
sťažovateľa z 10. februára 2013 označené ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky“. V úvode tohto podania sťažovateľ uvádza, že ním ústavnému
súdu predkladá svoju sťažnosť z 24. januára 2013 doplnenú o nové skutočnosti v plnom
znení.
2.1 V texte tohto podania sťažovateľ podrobnejšie opisuje svoje námietky proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu. Ich podstatou je tvrdenie, že okresný súd sa
nevyrovnal s jeho námietkou proti oprávneniu oprávnenej navrhnúť predmetnú exekúciu,
keďže toto oprávnenie má podľa čl. 11 ods. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov
patriť len výboru. Poukazoval pritom na konanie v inej veci (žaloba štátu proti
sťažovateľovi o zaplatenie úrokov z omeškania z pokuty). Odlišné posudzovanie jeho veci
podľa neho spôsobilo právnu neistotu. Ďalej okresný súd podľa sťažovateľa nerozhodol
o jeho návrhu na zastavenie exekúcie, čím mu uprel právo podať proti svojmu uzneseniu
odvolanie.
2.2 V závere tohto podania sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal takýto
nález:
«1/ „Postupom Okresného súdu Bratislava I. v právnej veci 4Er 317/2011-60...
zo dňa 13. 11. 2012 došlo k porušeniu práva účastníka Konania, povinného (t. j.
sťažovateľa, pozn.)... na poskytnutie spravodlivej ochrany práv zaručeného v § 1, 2, 3
O. s. p., ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy... a čl. 1 a 6 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
2/ Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Okresného súdu Bratislava I.
v právnej veci 4Er 317/2011-60... zo dňa 13. 11. 2012 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie.»
3. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý bol podaný oneskorene alebo
ktorý je zjavne neopodstatnený.
4. Ústavný súd sa predovšetkým zaoberal tým, ako posúdiť [§ 41 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde] podania
sťažovateľa. Prvé podanie z 24. januára 2013 je nepochybne sťažnosťou v zmysle čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Z obsahu druhého podania
z 10. februára 2013 je zrejmé, že sťažovateľ ním sčasti odstraňuje nedostatky pôvodnej
sťažnosti (doplnenie petitu) a podstatne rozširuje sťažnostné body (teda svoje námietky
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu). Jeho posúdeniu ako samostatnej sťažnosti
bráni jednoznačne prejavená vôľa sťažovateľa v úvode, že má ísť len o doplnenie nových
skutočností. Ústavný súd preto dospel k záveru, že toto podanie treba sčasti posudzovať ako
zmenu sťažnosti (§ 95 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), hoci bola podaná
ešte pred prijatím pôvodného podania na ďalšie konanie.
5. K podaniu z 24. januára 2013:
5.1 Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že toto podanie samo osebe nespĺňa
ustanovené náležitosti, najmä neobsahuje sťažnostný návrh (petit), ako to požaduje
ustanovenie § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ však tento nedostatok
v ďalšom podaní odstránil.
5.2 V sťažnosti z 24. januára 2013 sťažovateľ vzniesol jedinú námietku, a to
porušenie jeho práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd neexistenciou odvolania proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu. Napadnuté uznesenie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom je
v zmysle § 202 ods. 2 OSP odvolanie proti uzneseniam zásadne vylúčené, pokiaľ nie je
osobitne pripustené. Vzhľadom na to, že Exekučný poriadok v ustanovení § 50 ods. 4
pripúšťa odvolanie len proti uzneseniu, ktorým sa námietkam vyhovelo, a podobne
v ustanovení § 56 ods. 7 pripúšťa odvolanie len proti uzneseniu, ktorým bol povolený
odklad exekúcie, možno a contrario uzavrieť, že proti uzneseniu zamietajúcemu námietky
proti exekúcii a nepovoľujúcemu odklad exekúcie odvolanie nie je prípustné. Pre uznesenie
zamietajúce námietky proti trovám exekúcie je to ustanovené aj v § 201 ods. 2 druhej vete
Exekučného poriadku.
Ústavný súd už vyslovil, že všeobecný súd v zásade nezasiahne do základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná spôsobom ustanoveným zákonom, keďže práve
to je obsahom označeného základného práva (porov. napr. I. ÚS 64/2012, bod 22,
II. ÚS 193/2013, časť II.1). Z uvedených ustanovení Exekučného poriadku zreteľne vyplýva
neprípustnosť odvolania proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sťažovateľ napáda.
5.3 Pokiaľ má sťažovateľ ústavnoprávne výhrady k zákonnej úprave Exekučného
poriadku, má možnosť sa obrátiť na súd s návrhom na prerušenie konania a podanie
príslušného návrhu ústavnému súdu [čl. 144 ods. 2 ústavy, § 109 ods. 1 písm. b) OSP],
čomu nebráni ani ustanovenie § 36 ods. 6 Exekučného poriadku (porov. meritórne
prerokovanie veci sp. zn. PL. ÚS 111/2011, č. 1/2012 Zb. ÚS). Treba však podotknúť, že
legitimovaným na podanie takého návrhu by nebol okresný súd, ktorý sťažovateľa len
poučuje o prípustnosti opravného prostriedku, ale len odvolací súd, ktorému by sťažovateľ
adresoval svoje odvolanie a ktorý by ho v dôsledku zákonnej úpravy mal odmietnuť. Len
u odvolacieho súdu by totiž prichádzalo do úvahy použitie uvedených vylučujúcich
ustanovení v prerokovávanej veci v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy. Okresný súd tak nemal inú
možnosť, než sťažovateľa v zmysle zákona poučiť o neprípustnosti odvolania. Takéto
poučenie tak nemôže predstavovať zásah do základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy (porov. podobne II. ÚS 128/2011, č. 101/2011 Zb. ÚS).
5.4 Pokiaľ ide o námietku odlišného posúdenia prípustnosti odvolania v inom konaní
medzi rovnakými účastníkmi, je táto odlišnosť dôsledkom toho, že v konaní sp. zn.
2 Er 1553/2010 okresný súd uznesením z 11. apríla 2012 námietkam sťažovateľa vyhovel.
Proti takému uzneseniu však prípustnosť odvolania vyplýva priamo z už citovaného
ustanovenia § 50 ods. 4 Exekučného poriadku. Zjavne je preto dôvodom zásahu do práva
na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy priamo zákon, nie uznesenie súdu, ktoré
ho v poučení reprodukuje. Preto možno odkázať na argumentáciu v predchádzajúcom bode
5.3 a netreba sa vôbec zaoberať otázkou, či obsahom základného práva zaručeného v čl. 47
ods. 3 ústavy vôbec môže byť rovnaké zaobchádzanie s tým istým účastníkom v rôznych
konaniach a nielen rovnaké zaobchádzanie so všetkými účastníkmi v tom istom (jednom)
konaní.
Len na dokreslenie možno dodať, že z príloh predložených sťažovateľom zreteľne
vyplýva, že uvedené uznesenie č. k. 2 Er 1553/2010-50 z 11. apríla 2012 bolo uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 244/2012 zo 17. októbra 2012 zmenené tak, že
námietky sťažovateľa boli tiež zamietnuté.
5.5 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa z 24. januára
2013 zjavne neopodstatnená, pretože nie je daná vzájomná súvislosť označeného
základného práva s napadnutým uznesením okresného súdu (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). To umožňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 druhej vety
6. K podaniu sťažovateľa z 10. februára 2013:
6.1 Sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy sa v zmysle § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde podáva v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti napádaného
rozhodnutia. Zmyslom uvedenej lehoty je chrániť právnu istotu nastolenú právoplatnými
rozhodnutiami. Je vecou osôb, ktoré tvrdia, že ich práva boli takým rozhodnutím porušené,
aby toto porušenie uplatnili čo najskôr, keď ešte ochrana poskytnutá ústavným súdom môže
byť účinná. Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že ustanovenie § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd návrhom (sťažnosťou) viazaný, znamená
nielen viazanosť petitom sťažnosti (porov. napríklad IV. ÚS 106/2013 a tam citovaná
prejudikatúra), ale navyše aj viazanosť skutkovými tvrdeniami uvedenými v sťažnosti
(porov. IV. ÚS 74/04, č. 54/2004 Zb. ÚS). Podľa názoru ústavného súdu to však ďalej
znamená aj to, že je viazaný tzv. sťažnostnými bodmi, teda rozsahom námietok, ktoré
sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu alebo postupu orgánu verejnej moci uplatňuje.
Zákon o ústavnom súde síce neupravuje, aké následky nastúpia v prípade, že určité
námietky budú uplatnené až po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, ako to ustanovuje napríklad § 205 ods. 3 a § 250h ods. 1 časti vety za
bodkočiarkou OSP. Podľa názoru ústavného súdu však treba princíp uvedený v citovaných
ustanoveniach aplikovať rovnako aj na sťažnosť podanú ústavnému súdu podľa čl. 127
ústavy. V konaní o takej sťažnosti možno preto vziať zreteľ len na také sťažnostné body
(námietky proti napadnutému aktu verejnej moci), ktoré boli dostatočne vymedzené
v dvojmesačnej lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Tým, samozrejme, nie je
vylúčené precizovať uplatnené námietky či dopĺňať právnu argumentáciu aj po uplynutí
tejto lehoty; nové námietky proti napadnutému aktu verejnej moci však uplatňovať
nemožno. Platí to o to viac, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom, na podania ktorého
ústavný súd vo svojej judikatúre uplatňuje prísnejšie požiadavky (porov. napr.
II. ÚS 117/05, č. 81/2005 Zb. ÚS).
Podanie sťažovateľa, ktorým tento dopĺňa ďalšie sťažnostné body (námietky) po
uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti, ktoré by inak bolo možné
kvalifikovať ako zmenu sťažnosti (§ 95 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), tak
nemožno meritórne prerokovať a treba ho bez ďalšieho odmietnuť ako neprípustnú zmenu
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde per analogiam.
6.2 V prerokúvanej veci je z bodov 1 a 2 tohto uznesenia zrejmé, že sťažovateľ, ktorý
je zastúpený advokátom, vo svojej sťažnosti z 24. januára 2013 uplatnil jedinú námietku
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, a to neprípustnosť odvolania proti nemu.
Všetky ďalšie námietky (nedostatočné odôvodnenie, nedostatok aktívnej legitimácie
oprávneného a pod.) uplatnil až v podaní z 10. februára 2013, ktorým „doplnil“ pôvodnú
sťažnosť. Keďže však napadnuté uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi podľa jeho
vlastných slov doručené už 26. novembra 2012 a dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti
uplynula 26. januára 2013, je podanie z 10. februára 2013 oneskorené. V zmysle uvedené už
preto nebolo možné prihliadnuť na námietky uvedené navyše oproti sťažnosti z 24. januára
2013, ale toto podanie (v časti, v ktorej ho nebolo možné považovať za odstránenie
nedostatkov pôvodnej sťažnosti) ako neprípustnú zmenu pôvodnej sťažnosti odmietnuť.
6.3 Ústavný súd len pripomína, že v prerokúvanej veci nebolo potrebné zaoberať sa
tým, čo by sa zmenilo na uvedených právnych záveroch, ak by k rozšíreniu sťažnostných
bodov (námietok) došlo po uplynutí lehoty v dôsledku výzvy ústavného súdu na opravu
sťažnosti, alebo dokonca po ustanovení advokáta sťažovateľovi, ktorý podal sťažnosť bez
advokátskeho zastúpenia. Sťažnosť z 24. januára 2013 sa totiž vyznačovala jedinou vadou,
a to chýbajúcim petitom, vo zvyšku bola dostatočne určitá a námietka v nej uplatnená bola
stručne, ale inak jasne formulovaná a odôvodnená. O advokátskom zastúpení sťažovateľa
taktiež nebolo žiadnych pochýb, o čom svedčia splnomocnenia priložené v zmysle § 20
ods. 2 zákona o ústavnom súde už k sťažnosti z 24. januára 2013.
7. Z uvedených dôvodov senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí pri
predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) odmietol sťažnosť
z 24. januára 2013, ako aj následné podanie z 10. februára 2013, tak ako to je uvedené
vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. septembra 2013