Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 617/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o, Školská 257, Veľký

Slavkov, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marcel Mašan, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Poprad č. k. -374 z 2. apríla 2019 a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. -436 zo 6. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -374 z 2. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-436 zo 6. februára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ

vystupoval v procesnom postavení žalovaného v spore vedenom na základe žaloby žalobcu

Slovenského mliekarenského zväzu (ďalej len „žalobca“) o zaplatenie peňažnej sumy

3 395,96 eur s príslušenstvom z titulu úhrady poplatku na podporu spotreby a odbytu mlieka

a mliečnych výrobkov na území Slovenskej republiky za obdobie od 4. novembra 2008

do 8. decembra 2009.

3. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zaviazal sťažovateľa na úhradu žalovanej

sumy. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie

súdu prvej inštancie.

4. Sťažovateľ napáda rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu z dôvodu,

že okresný súd výrokom II napadnutého rozhodnutia nevyhovel návrhu sťažovateľa

na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a krajský súd tento výrok potvrdil.

5. Krajský súd mal podľa názoru sťažovateľa povinnosť prerušiť konanie a v zmysle

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku,

pretože bol súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii, keďže podľa § 422 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

bolo podanie dovolania proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu vylúčené.

6. Otázky, ktoré sťažovateľ formuloval a ktoré mali byť Súdnemu dvoru predložené,

zneli: „Či ustanovenia nariadení článku 39 Nariadenia Rady ES č. 1255/1999 a článku 183

Nariadenia Rady ES č. 1234/2007 môžu byť aplikované priamo bez implementácie do

vnútorného štátneho poriadku SR s priamou účinnosťou na subjekty vnútroštátneho

slovenského práva?“ a „Či možno vyberať poplatky od účastníkov trhu s mliekom podľa

Nariadenia Rady ES č. 1255/1999, keď účastníkom odvetvovej dohody nie je štát a táto časť

Nariadenia Rady ES nebola implementovaná do vnútroštátneho práva SR?“

7. Okrem splnenia podmienky rozhodovania krajského súdu ako súdu poslednej

inštancie sťažovateľ uviedol, že súd rozhodujúci v poslednej inštancii nemá povinnosť

predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ak už takáto otázka bola v rozhodovacej

činnosti Súdneho dvora rozobratá a nie je potrebné ju opätovne riešiť alebo ak ide o otázku,

ktorá nemá význam pre posúdenie a rozhodnutie vo veci (acte éclairé), alebo ak výklad

úniového práva je natoľko jasný, že nevzniká rozumná pochybnosť o jeho výklade (acte

clair).

8. Vo vzťahu k podmienke, že Súdny dvor ešte predmetnú otázku neriešil, sťažovateľ

tvrdí, že k predkladanej otázke neexistuje judikatúra Súdneho dvora. K podmienke

označenej ako acte éclairé, teda, že otázka nie je pre súdenú vec významná, sťažovateľ

uviedol, že účelom položenia prejudiciálnej otázky bolo zistenie, či nariadenia Rady ES

č. 1255/1999 a č. 1234/2007 poskytujú právny základ ukladania poplatkových povinností

účastníkom trhu s mliekom v členských štátoch Európskej únie, ak sú tieto ustanovenia

fakultatívne, a preto ak má štát uvedené poplatky v úmysle vyberať, mal by tak učiniť

prijatím vnútroštátnej právnej normy.

9. Z hľadiska posúdenia, či ide o taký jasný výklad úniového práva, že nevzniká

rozumná pochybnosť o jeho výklade, sťažovateľ namieta, že keďže čl. 34 Nariadenia Rady

ES č. 1255/1999 (sťažovateľ mal zrejme na mysli čl. 39 v zmysle formulovanej

prejudiciálnej otázky, pozn.) má fakultatívnu povahu, nemožno konštatovať, že výklad tohto

článku nevyvoláva pochybnosti a otázky. Sťažovateľ v súlade so závermi rozhodnutia

Súdneho dvora vo veci CILFIT poukázal aj na jazykové verzie tohto ustanovenia v českom

a anglickom jazyku, pričom obe tieto verzie počítajú s fakultatívnosťou predmetného

ustanovenia.

10. Už uvedené dôvody vedú sťažovateľa k záveru, že krajský súd mal povinnosť

prerušiť konanie a ním formulované otázky preložiť Súdnemu dvoru. Ak tak neučinil, došlo

podľa jeho názoru k porušeniu , poukazujúc aj na závery rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. .

11. Navyše je sťažovateľ toho názoru, že na uloženie povinnosti odvádzať poplatok

na podporu spotreby a odbytu mlieka a mliečnych výrobkov na území Slovenskej republiky

nie je dostatočný právny základ, pretože z dôvodu fakultatívnosti čl. 34 (sťažovateľ mal

zrejme na mysli čl. 39 v zmysle formulovanej prejudiciálnej otázky, pozn.) Nariadenia rady

ES č. 1255/1999 toto ustanovenie nemôže priamo ukladať povinnosti subjektom

vnútroštátneho práva. Ak všeobecné súdy odvádzajú povinnosť sťažovateľa na úhradu

predmetného poplatku z vnútroštátnej právnej úpravy –

o podpore v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka účinného do 31. decembra 2007, ani tento

argument podľa sťažovateľa neobstojí, pretože uvedený zákon bol účinný do 31. decembra

2007, teda v časovom období, za ktoré žalobca žiadal úhradu tohto poplatku, neexistoval

platný právny základ na jeho vyberanie.

12. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada ústavný súd, aby nálezom vyslovil

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť obom súdom späť na ďalšie

konanie. Sťažovateľ si uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

19. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

22. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa.

23. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

24. V súlade s dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou

slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška

príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

25. Podľa na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch

uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

26. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba

tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu. K porušeniu označených práv malo podľa

mienky sťažovateľa dôjsť tým, že všeobecné súdy nevyhoveli jeho návrhu na prerušenie

konania a na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti spochybňuje právny základ povinnosti na úhradu poplatku na podporu

spotreby a odbytu mlieka a mliečnych výrobkov na území Slovenskej republiky, ktorá mu

napadnutými rozhodnutiami bola uložená.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného

súdu

28. V tejto časti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť svoje námietky

proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu formulovať v jemu dostupnom riadnom

opravnom prostriedku, t. j. v odvolaní, čo aj urobil. Primárne bolo úlohou krajského súdu

ako odvolacieho súdu vysporiadať sa s argumentáciou sťažovateľa mierenou proti

rozhodnutiu okresného súdu a ústavný súd nemá na opätovné posúdenie týchto argumentov

právomoc v zmysle .

29. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov

poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia

s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť z uvedených dôvodov (bod 28

tohto odôvodnenia) podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie ( ).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského

súdu

30. Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana

ústavnosti nie je výlučnou úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Aj pre všeobecné súdy vyplýva priamo z (

ods. 1) povinnosť chrániť v konaní a pri rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

preto sa subsidiárna právomoc ústavného súdu uplatní až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. napr. ). Ak teda právny poriadok poskytuje

sťažovateľovi iné právne prostriedky ochrany práv garantovaných alebo

medzinárodnou zmluvou, a to aj v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkov v konaní pred všeobecným súdom, nemôže sa

pred ich vyčerpaním domáhať úspešne ochrany práv v konaní pred ústavným súdom.

Konanie pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (, ,

, ).

31. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu

základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom [ v spojení s ].

V prípade jej nesplnenia platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná. Výnimkou z tohto

pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva

zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, nevyčerpal z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného

zreteľa spočíva na sťažovateľovi.

32. Argumenty sťažovateľa smerujúce proti napadnutému rozhodnutiu krajského

súdu možno všeobecne označiť ako námietky proti právnemu posúdeniu (v zásade)

nesporného skutkového stavu veci. Sťažovateľ priamo rozporuje právny základ nároku

na odvod do mliečneho fondu, ktorý bol predmetom sporu pred všeobecnými súdmi,

od čoho odvodzuje aj povinnosť krajského súdu podať prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru.

33. Možno konštatovať, že nesprávne právne posúdenie veci zakladá prípustnosť

dovolania podľa za súčasného splnenia podmienok podľa , ktoré

v tomto prípade splnené boli. Žaloba bola podaná 8. októbra 2010. Podľa § 1 ods. 1 písm. a)

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa ustanovuje suma

minimálnej mzdy, účinného od 1. januára 2010 do 31. decembra 2010 suma minimálnej

mzdy pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou bola vo výške 307,70 eur.

Odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým

bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 395,96 eur

s príslušenstvom. Majetkový cenzus obmedzujúci podanie dovolania z dôvodu uvedeného

v (napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy bez príslušenstva) teda vo veci sťažovateľa bol

prekročený.

34. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci

takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavný súd sa pri posudzovaní

prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti

ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok

nápravy) môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho prípustnosti. Dovolanie

neprichádza do úvahy ako účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad

zjavné, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne

vylučuje procesná norma (napr. , a pod.). V okolnostiach

prípadu sťažovateľa nešlo o žiaden z takýchto prípadov.

35. Ďalšou osobitnou výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti

je situácia, ak sťažovateľ tvrdí a preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu

patria na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

36. Z podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ dovolanie na Najvyššom

súde Slovenskej republiky nepodal, čo na dopyt ústavného súdu potvrdil aj okresný súd.

Sťažovateľ teda nevyčerpal všetky prostriedky nápravy, ktoré právny poriadok na ochranu

jeho základných práv priznáva, a nevyužitie tohto prostriedku sťažovateľ neodôvodnil

existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Z uvedeného dôvodu je podaná ústavná sťažnosť v časti namietaného porušenia

sťažovateľom označených základných práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu

neprípustná v zmysle v spojení s .

37. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej

predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o jeho ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu