Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 617/2020
PDF · 419.45 KB
No categories available
IV. ÚS 617/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o, Školská 257, Veľký
Slavkov, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marcel Mašan, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Poprad č. k. 18 Cb 10/2011-374 z 2. apríla 2019 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 1 Cob 47/2019-436 zo 6. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 18 Cb 10/2011-374 z 2. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.
1 Cob 47/2019-436 zo 6. februára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ
vystupoval v procesnom postavení žalovaného v spore vedenom na základe žaloby žalobcu
Slovenského mliekarenského zväzu (ďalej len „žalobca“) o zaplatenie peňažnej sumy
3 395,96 eur s príslušenstvom z titulu úhrady poplatku na podporu spotreby a odbytu mlieka
a mliečnych výrobkov na území Slovenskej republiky za obdobie od 4. novembra 2008
do 8. decembra 2009.
3. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zaviazal sťažovateľa na úhradu žalovanej
sumy. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie
súdu prvej inštancie.
4. Sťažovateľ napáda rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu z dôvodu,
že okresný súd výrokom II napadnutého rozhodnutia nevyhovel návrhu sťažovateľa
na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a krajský súd tento výrok potvrdil.
5. Krajský súd mal podľa názoru sťažovateľa povinnosť prerušiť konanie a v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku,
pretože bol súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii, keďže podľa § 422 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
bolo podanie dovolania proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu vylúčené.
6. Otázky, ktoré sťažovateľ formuloval a ktoré mali byť Súdnemu dvoru predložené,
zneli: „Či ustanovenia nariadení článku 39 Nariadenia Rady ES č. 1255/1999 a článku 183
Nariadenia Rady ES č. 1234/2007 môžu byť aplikované priamo bez implementácie do
vnútorného štátneho poriadku SR s priamou účinnosťou na subjekty vnútroštátneho
slovenského práva?“ a „Či možno vyberať poplatky od účastníkov trhu s mliekom podľa
Nariadenia Rady ES č. 1255/1999, keď účastníkom odvetvovej dohody nie je štát a táto časť
Nariadenia Rady ES nebola implementovaná do vnútroštátneho práva SR?“
7. Okrem splnenia podmienky rozhodovania krajského súdu ako súdu poslednej
inštancie sťažovateľ uviedol, že súd rozhodujúci v poslednej inštancii nemá povinnosť
predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ak už takáto otázka bola v rozhodovacej
činnosti Súdneho dvora rozobratá a nie je potrebné ju opätovne riešiť alebo ak ide o otázku,
ktorá nemá význam pre posúdenie a rozhodnutie vo veci (acte éclairé), alebo ak výklad
úniového práva je natoľko jasný, že nevzniká rozumná pochybnosť o jeho výklade (acte
clair).
8. Vo vzťahu k podmienke, že Súdny dvor ešte predmetnú otázku neriešil, sťažovateľ
tvrdí, že k predkladanej otázke neexistuje judikatúra Súdneho dvora. K podmienke
označenej ako acte éclairé, teda, že otázka nie je pre súdenú vec významná, sťažovateľ
uviedol, že účelom položenia prejudiciálnej otázky bolo zistenie, či nariadenia Rady ES
č. 1255/1999 a č. 1234/2007 poskytujú právny základ ukladania poplatkových povinností
účastníkom trhu s mliekom v členských štátoch Európskej únie, ak sú tieto ustanovenia
fakultatívne, a preto ak má štát uvedené poplatky v úmysle vyberať, mal by tak učiniť
prijatím vnútroštátnej právnej normy.
9. Z hľadiska posúdenia, či ide o taký jasný výklad úniového práva, že nevzniká
rozumná pochybnosť o jeho výklade, sťažovateľ namieta, že keďže čl. 34 Nariadenia Rady
ES č. 1255/1999 (sťažovateľ mal zrejme na mysli čl. 39 v zmysle formulovanej
prejudiciálnej otázky, pozn.) má fakultatívnu povahu, nemožno konštatovať, že výklad tohto
článku nevyvoláva pochybnosti a otázky. Sťažovateľ v súlade so závermi rozhodnutia
Súdneho dvora vo veci CILFIT poukázal aj na jazykové verzie tohto ustanovenia v českom
a anglickom jazyku, pričom obe tieto verzie počítajú s fakultatívnosťou predmetného
ustanovenia.
10. Už uvedené dôvody vedú sťažovateľa k záveru, že krajský súd mal povinnosť
prerušiť konanie a ním formulované otázky preložiť Súdnemu dvoru. Ak tak neučinil, došlo
podľa jeho názoru k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, poukazujúc aj na závery rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 128/2011.
11. Navyše je sťažovateľ toho názoru, že na uloženie povinnosti odvádzať poplatok
na podporu spotreby a odbytu mlieka a mliečnych výrobkov na území Slovenskej republiky
nie je dostatočný právny základ, pretože z dôvodu fakultatívnosti čl. 34 (sťažovateľ mal
zrejme na mysli čl. 39 v zmysle formulovanej prejudiciálnej otázky, pozn.) Nariadenia rady
ES č. 1255/1999 toto ustanovenie nemôže priamo ukladať povinnosti subjektom
vnútroštátneho práva. Ak všeobecné súdy odvádzajú povinnosť sťažovateľa na úhradu
predmetného poplatku z vnútroštátnej právnej úpravy – § 11 zákona č. 274/2006 Z. z.
o podpore v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka účinného do 31. decembra 2007, ani tento
argument podľa sťažovateľa neobstojí, pretože uvedený zákon bol účinný do 31. decembra
2007, teda v časovom období, za ktoré žalobca žiadal úhradu tohto poplatku, neexistoval
platný právny základ na jeho vyberanie.
12. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada ústavný súd, aby nálezom vyslovil
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť obom súdom späť na ďalšie
konanie. Sťažovateľ si uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
19. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
22. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
23. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
24. V súlade s § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška
príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
25. Podľa § 422 ods. 2 CSP na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch
uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
26. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu. K porušeniu označených práv malo podľa
mienky sťažovateľa dôjsť tým, že všeobecné súdy nevyhoveli jeho návrhu na prerušenie
konania a na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti spochybňuje právny základ povinnosti na úhradu poplatku na podporu
spotreby a odbytu mlieka a mliečnych výrobkov na území Slovenskej republiky, ktorá mu
napadnutými rozhodnutiami bola uložená.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného
súdu
28. V tejto časti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť svoje námietky
proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu formulovať v jemu dostupnom riadnom
opravnom prostriedku, t. j. v odvolaní, čo aj urobil. Primárne bolo úlohou krajského súdu
ako odvolacieho súdu vysporiadať sa s argumentáciou sťažovateľa mierenou proti
rozhodnutiu okresného súdu a ústavný súd nemá na opätovné posúdenie týchto argumentov
právomoc v zmysle § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
29. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov
poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia
s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť z uvedených dôvodov (bod 28
tohto odôvodnenia) podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského
súdu
30. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana
ústavnosti nie je výlučnou úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Aj pre všeobecné súdy vyplýva priamo z ústavy (čl. 46
ods. 1) povinnosť chrániť v konaní a pri rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
preto sa subsidiárna právomoc ústavného súdu uplatní až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. napr. IV. ÚS 236/07). Ak teda právny poriadok poskytuje
sťažovateľovi iné právne prostriedky ochrany práv garantovaných ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou, a to aj v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov v konaní pred všeobecným súdom, nemôže sa
pred ich vyčerpaním domáhať úspešne ochrany práv v konaní pred ústavným súdom.
Konanie pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 5/2013).
31. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu
základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde].
V prípade jej nesplnenia platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná. Výnimkou z tohto
pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva
zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, nevyčerpal z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného
zreteľa spočíva na sťažovateľovi.
32. Argumenty sťažovateľa smerujúce proti napadnutému rozhodnutiu krajského
súdu možno všeobecne označiť ako námietky proti právnemu posúdeniu (v zásade)
nesporného skutkového stavu veci. Sťažovateľ priamo rozporuje právny základ nároku
na odvod do mliečneho fondu, ktorý bol predmetom sporu pred všeobecnými súdmi,
od čoho odvodzuje aj povinnosť krajského súdu podať prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru.
33. Možno konštatovať, že nesprávne právne posúdenie veci zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 421 CSP za súčasného splnenia podmienok podľa § 422 CSP, ktoré
v tomto prípade splnené boli. Žaloba bola podaná 8. októbra 2010. Podľa § 1 ods. 1 písm. a)
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 441/2009 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma
minimálnej mzdy, účinného od 1. januára 2010 do 31. decembra 2010 suma minimálnej
mzdy pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou bola vo výške 307,70 eur.
Odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 395,96 eur
s príslušenstvom. Majetkový cenzus obmedzujúci podanie dovolania z dôvodu uvedeného
v § 422 ods. 1 písm. a) CSP (napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy bez príslušenstva) teda vo veci sťažovateľa bol
prekročený.
34. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci
takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavný súd sa pri posudzovaní
prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti
ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok
nápravy) môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho prípustnosti. Dovolanie
neprichádza do úvahy ako účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad
zjavné, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne
vylučuje procesná norma (napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). V okolnostiach
prípadu sťažovateľa nešlo o žiaden z takýchto prípadov.
35. Ďalšou osobitnou výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti
je situácia, ak sťažovateľ tvrdí a preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu
patria na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
36. Z podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ dovolanie na Najvyššom
súde Slovenskej republiky nepodal, čo na dopyt ústavného súdu potvrdil aj okresný súd.
Sťažovateľ teda nevyčerpal všetky prostriedky nápravy, ktoré právny poriadok na ochranu
jeho základných práv priznáva, a nevyužitie tohto prostriedku sťažovateľ neodôvodnil
existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Z uvedeného dôvodu je podaná ústavná sťažnosť v časti namietaného porušenia
sťažovateľom označených základných práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu
neprípustná v zmysle § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
37. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o jeho ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu