Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 456/2010
PDF · 173.95 KB
No categories available
III. ÚS 456/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., P., zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. P. K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. P. K., pre
namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžp/1/2010 zo
17. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2010 doručená a 27. októbra 2010 doplnená sťažnosť spoločnosti P., a. s., P. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. P. K., s. r. o., B., v
mene ktorej koná advokát JUDr. P. K., pre namietané porušenie jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžp/1/2010 zo 17. augusta 2010.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľke sa
prostredníctvom spoločnosti E., a. s., P. (ďalej len „spoločnosť E.“), stala známou
skutočnosť, že najvyšší súd (ako odvolací súd) uznesením sp. zn. 1 Sžp/1/2010 zo
17. augusta 2010 rozhodol o prerušení konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu – S., ústredia, útvaru integrovaného povoľovania a kontroly
(t. j. druhostupňového správneho orgánu) č. 3806-27225/27/2008/Haš z 18. augusta 2008,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie S., I., č. 737-2398/37/2008/Ver,Sta/373200107 z
22. januára 2008 (t. j. prvostupňového správneho orgánu) o vydaní integrovaného povolenia
pre spoločnosť E. na vykonávanie činností v prevádzke „P.“, o predložení predbežných
otázok Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ako aj o odklade
vykonateľnosti tohto rozhodnutia do rozhodnutia Súdneho dvora o predbežných otázkach.
Podľa názoru sťažovateľky zrušením rozhodnutia správneho orgánu môžu byť
dotknuté jej práva a povinnosti ako účastníka správneho konania, v ktorom vystupuje ako
vlastník a zároveň prenajímateľ pozemkov nachádzajúcich v katastrálnom území P.
spoločnosti E. (ako nájomcovi), a to pre účely výstavby a následného riadneho a
kontinuálneho prevádzkovania skládky odpadov.
Sťažovateľka ďalej uviedla:
„NS SR v konaní spis. zn. 1 Sžp/1/2010 postupoval nesprávne, keď nedostatočne
zistil okruh účastníkov konania v zmysle ust. § 250 ods. 1 O. s. p., nepreveril si všetky
relevantné súvislosti a uznesením nepribral sťažovateľa ako účastníka správneho konania,
hoci je povinný tak konať aj bez návrhu.
Máme zato, že je preukázané, že sťažovateľ mal byť účastníkom súdneho konania
pred všeobecným súdom, nakoľko zrušením integrovaného povolenia vzťahujúceho sa aj na
pozemky v jeho výlučnom vlastníctve, bude na svojich právach a právom chránených
záujmoch priamo dotknutý...
Sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že proti napadnutému uzneseniu NS SR
nepripustil opravný prostriedok...
Sťažovateľ dáva do pozornosti aj ten fakt, že neexistovali dôvody na postup NS SR
v časti formulovania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.
V tomto kontexte je dôležité a podstatné to, že Ústavný súd Slovenskej republiky...
nálezom č. I. ÚS 223/09-131 zo dňa 27. mája 2010 rozhodol o porušení základných práv
spoločnosti E., a. s., napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil NS SR na ďalšie konanie s
uložením povinnosti riadiť sa právnymi názormi Ústavného súdu SR.
Ďalej v súvislosti s nedôvodnosťou postupu NS SR dávame do pozornosti tú
skutočnosť, že ak NS SR chce prihliadať na komunitárny rozmer prejednávanej veci, potom
nie je formulácia prejudiciálnych otázok (pozn. ústavného súdu) celkom zrozumiteľná,
keďže tieto sa vzťahujú na Smernicu Rady 85/337/EHS a Smernicu Rady 96/61/ES, ktoré už
prešli transpozičným procesom a ich ustanovenia boli začlenené do právneho poriadku SR,
konkrétne do zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania
životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 24/2006 Z. z.
o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov...
Odkladom vykonateľnosti rozhodnutí správnych orgánov formulovaným vo výroku III
napadnutého uznesenia NS SR nastala situácia, že v akumulačnej nádrži sa z dôvodu zrážok
dopadajúcich na teleso skládky nachádzajúce sa na pozemkoch sťažovateľa hromadí bez
ohľadu na prevádzkovanie skládky priesaková kvapalina, ktorú nie je prevádzkovateľ
skládky oprávnený z akumulačnej nádrže odčerpávať a ani s ňou nijakým iným spôsobom
nakladať. Z dôvodu obmedzeného objemu akumulačnej nádrže je isté, že nahromadená
kvapalina časom pretečie cez okraj akumulačnej nádrže do okolitého terénu, a to konkrétne
do pozemkov v bezprostrednom okolí akumulačnej nádrže, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve
sťažovateľa...
Na základe uvedeného je nesporné, že odkladom vykonateľnosti rozhodnutí
správnych orgánov (integrovaného povolenia) dochádza k mnohonásobne väčšej ujme, než
aká by mohla vzniknúť iným osobám. Z riadenej a kontrolovanej skládky sa odkladom
vykonateľnosti integrovaného povolenia stala neriadená skládka, pri ktorej hrozí, že práve
kvôli nemožnosti odvážať priesakovú kvapalinu z akumulačnej nádrže na zmluvnú čističku
odpadových vôd dôjde k jej pretečeniu do pozemkov vo vlastníctve sťažovateľa, a tým
k emisiám z neriadenej prevádzky, ku ktorým by pri jej riadnej prevádzke preukázateľne
nedošlo.“
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Sžp/1/2010 zo 17. augusta 2010 porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,
III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp/1/2010 zo 17. augusta
2010. Podstata jej námietok spočívala v tom, že najvyšší súd v napádanom konaní
postupoval nesprávne, keď nedostatočne zistil okruh účastníkov konania v zmysle § 250
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a nekonal s ňou ako s účastníkom
konania.
Okruh účastníkov správneho konania upravuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“)
a osobitné zákony.
Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa
preukáže opak.
Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný
zákon také postavenie priznáva.
Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole
znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov účastníkom konania je
a) prevádzkovateľ,
b) vlastník pozemku alebo stavby, ktorého práva k nim môžu byť povolením priamo
dotknuté,
c) obec, v ktorej je povoľovaná prevádzka umiestnená alebo podľa územného plánu
alebo územného rozhodnutia má byť umiestnená,
d) zainteresovaná verejnosť; v prípadoch podľa odseku 3 písm. b) a c) na základe
písomnej prihlášky podanej po zverejnení žiadosti [§ 12 ods. 2 písm. d)].
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Na preskúmavanie rozhodnutí a postupov správnych orgánov sú vecne príslušné
krajské súdy (§ 246 ods. 1 OSP). Najvyšší súd je odvolacím súdom proti rozhodnutiu súdu
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa ustanovenia § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd
aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva
a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka si druhú vetu § 250 ods. 1 OSP vykladá
ako povinnosť najvyššieho súdu, v dôsledku nesplnenia ktorej malo dôjsť k porušeniu jej
označených práv.
Podľa názoru ústavného súdu zo znenia druhej vety § 250 ods. 1 OSP vyplýva na
jednej strane to, že nie je vylúčené, aby všeobecný súd pribral do (súdneho) konania
účastníka správneho konania aj na základe jeho návrhu, a na druhej strane to, že posúdenie
možnosti zásahu do práv a povinností účastníka správneho konania je na voľnej úvahe
všeobecného súdu. Zároveň je potrebné uviesť, že toto ustanovenie nevylučuje, aby
o pribratí účastníka správneho konania rozhodoval ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací
súd.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa
postavenia účastníka konania pred všeobecnými súdmi domáhala až po vydaní nálezu
ústavného súdu č. k. I. ÚS 223/09-131 z 27. mája 2010, ktorým rozhodol o porušení
základných práv spoločnosti E. podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 5/2009 zo 6. apríla 2009 a
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 5/2009 z 28. mája 2009, pričom uvedené
rozhodnutia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V konaní vedenom
ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 223/09 sťažovateľka taktiež (hoci je zastúpená rovnakým
právnym zástupcom ako spoločnosť E.) o vstup do konania nepožiadala.
Keďže sťažovateľka nepožiadala o účasť v konaní pred všeobecným súdom, nemohol
jej tento ani takéto postavenie priznať.
Vo veci neexistuje rozhodnutie o merite veci, ktorým by všeobecný súd rozhodol.
Všeobecný súd rozhodol len procesne, keď prerušil konanie a požiadal Súdny dvor
o rozhodnutie vo veci predbežnej otázky.
Tieto rozhodnutia všeobecného súdu nie sú spôsobilé privodiť arbitrárnosť
a nezbavujú sťažovateľku možnosti uchádzať sa v konaní pred všeobecným súdom
účastníctva v konaní, a tým aj uplatnenia svojich základných práv a slobôd v konaní
a predložiť mu svoje argumenty.
Postavenie sťažovateľky v súčasnosti ešte umožňuje plné uplatnenie jej práv
v prebiehajúcom súdnom konaní.
Keďže v okolnostiach daného prípadu v súčasnosti neexistuje meritórne rozhodnutie
najvyššieho súdu, ale len procesné rozhodnutie o prerušení konania a predložení
predbežných otázok na rozhodnutie Európskemu súdnemu dvoru, ústavný súd dospel
k záveru, že námietka sťažovateľky spočívajúca v tom, že najvyšší súd s ňou nekonal ako
s účastníčkou konania, nie je v tejto fáze konania spôsobilá privodiť arbitrárnosť
napádaného uznesenia najvyššieho súdu. Inými slovami, sťažovateľke nebola v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu definitívne a s konečnou
platnosťou odňatá možnosť konať pred (všeobecným) súdom, pretože ešte stále má
možnosť predložiť mu svoje argumenty a legálnym spôsobom využiť všetky zákonné
prostriedky, aby status, o zachovanie ktorého jej ide, obhájila (čl. 127 ods. 1 ústavy).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že napádaným rozhodnutím
najvyššieho súdu nedošlo k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv, preto
jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010