Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 325/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti JUDr. J. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. J. S. trovy právneho

zastúpenia v sume 305,86 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatšesť centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. J. K., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2010

doručená sťažnosť JUDr. J. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

J. K., M., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“),

ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 C

90/2006.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 4. septembra 2006

okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sa domáhal ospravedlnenia a náhrady

nemajetkovej ujmy proti obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „žalovaný“).

V podanej žalobe a opakovane aj v ďalších písomných podaniach počas konania

sťažovateľ navrhoval okresnému súdu na podporu svojich tvrdení, aby vypočul svedkov

z oblasti jeho rodinného, pracovného a verejného života. Vzhľadom na postup zákonnej

sudkyne v konaní, ktorá jeho návrhom nevyhovela, sťažovateľ vzniesol proti nej námietku

zaujatosti listom zo 14. mája 2007, o ktorej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) rozhodol uznesením sp. zn. z 18. júna 2007 tak, že zákonnú sudkyňu

z prerokúvania a rozhodovania v jeho veci nevylúčil.

Podľa sťažovateľa sa pojednávania vo veci uskutočnili päťkrát, ale ani na jedno

z týchto pojednávaní okresný súd nepredvolal ním navrhnutých svedkov. Na ostatnom

pojednávaní konanom 23. apríla 2010 podľa sťažovateľa zákonná sudkyňa zisťovala len

skutočnosti nesúvisiace s predmetom konania.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na skutočnosť, že právnym zástupcom žalovaného

opakovane namietané oslobodenie žalobcu od platenia súdnych poplatkov je irelevantné, čo

potvrdil krajský súd v uznesení sp. zn. z 18. februára 2009 aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn.

z 30. novembra 2009. Podľa sťažovateľa nie je možné opätovne rozhodovať o jeho

oslobodení od súdnych poplatkov, pretože už v tejto veci bolo právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ namieta, že zbytočné prieťahy v konaní spôsobila svojím neodborným

prístupom zákonná sudkyňa, pričom takýto postup je neprípustný a trvalo porušuje práva

sťažovateľa, ktorý „sa nachádza v právnom stave neistoty od podania návrhu, t. j. od 04.

09. 2006 dodnes“.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti argumentoval, že v konaní o ochranu osobnosti, ktoré

v minulosti muselo byť právoplatne ukončené do jedného roka, s odstupom času strácajú

niektoré formy ochrany, najmä ospravedlnenie, aktuálnosť a účinnosť.

Podľa sťažovateľa, aj keď okresný súd vykonal viacero pojednávaní a iných úkonov,

je „väčšina týchto úkonov je neefektívna a nesústredená“.

Sťažnosť na prieťahy v konaní podal sťažovateľ okresnému súdu listom z 29. apríla

2010. Predsedníčka okresného súdu vyhodnotila uvedenú sťažnosť ako nedôvodnú listom

zo 6. mája 2010.

Sťažovateľ si v súlade s uplatnil primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Sťažovateľ vyhlásil, že súhlasí, aby ústavný súd pri prerokovaní jeho sťažnosti

upustil od ústneho pojednávania, a navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo JUDr. J. S... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava II prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. S... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- € (slovom

desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť JUDr. J. S... trovy právneho

zastúpenia v sume 289,74 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 € + /19 % DPH/ a 2 režijné paušály po

6,95 €).“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -19

z 30. septembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa

a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu oznámili,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 2126/2010 z 15. marca 2011,

ktoré bolo doručené ústavnému súdu 22. marca 2011, konštatovala: „Po oboznámení sa s

jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu mám za to. že v tomto konaní nedošlo zo

strany tunajšieho súdu k prieťahom v konaní. Nespokojnosť sťažovateľa vyplýva z jeho

subjektívneho pocitu na procesný postup súdu. Vedenie konania a vykonávanie jednotlivých

dôkazov na pojednávaní je výlučnou kompetenciou sudcu a nemôže byť závislé na vôli

účastníka konania, sudkyňa v danom prípade postupuje v súlade s príslušnými

ustanoveniami .

Navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na rýchlu súdnu

ochranu a spravodlivý proces v konaní porušené nebolo, dĺžka konania zodpovedá, pričom

dĺžku konania ovplyvnila aj skutočnosť, že sám sťažovateľ využil svoje právo na podanie

opravného prostriedku, takže spis musel byť na istý čas predložený na rozhodnutie

o odvolaní na Krajský súd v Bratislave.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tunajší súd vo veci konal plynulé a nedošlo

k subjektívnym prieťahom zo strany sudcu. Postup súdu, ktorý vykonával úkony bol plynulý

a bez subjektívnych prieťahov.“

Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení z 25. marca 2011 (doručenom ústavnému

súdu 29. marca 2011), ktorým reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sp. zn.

Spr. 2126/2010 z 15. marca 2011 uviedol: „Neobstojí tvrdenie Okresného súdu

Bratislava II, že po oboznámení s obsahom sťažnosti a obsahom predmetného spisu možno

konštatovať, že nedošlo zo strany tunajšieho súdu k prieťahom v konaní.

Nie je pravdou, že nespokojnosť sťažovateľa vyplýva z jeho subjektívneho pocitu na

postup súdu a že je výlučnou kompetenciou súdu aké dôkazy vo veci vykoná.

Z obsahu spisu je zrejme, že žaloba na ochranu osobnosti bola Okresnému súdu

Bratislava II doručená ešte dňa 4. septembra 2006 a dnes je už apríl 2011 a súd nerozhodol

vo veci ešte ani na prvom stupni. Súd tak stráca svoju nezávislosť a nestrannosť a stáva sa

účastníkom sporu. Je neprípustné, aby v právnom a demokratickom štáte ani po uplynutí

piatich rokov nebol odstránený stav právnej neistoty, od začatia konania.

Zo spisu je tiež zrejme (sťažnosť na prieťahy zo dňa 29. 04. 2010), že súd vo veci

vykonal 5x pojednávanie a to v dňoch 16. 03. 2007, 02. 05. 2007, 18. 05. 2007, 13. 02. 2008

a 23. 04. 2010. Ani na jedno z týchto pojednávaní nepredvolal žalobcom navrhovaných

svedkov na preukázanie následkov, ktoré spôsobili žalované relácie. Už samotný návrh

obsahuje zoznam svedkov a ich adries, ktorých sťažovateľ navrhol pred súdom vypočuť.

Neviem vykonaním akého iného dôkazu by sťažovateľ mohol preukázať následky

žalovaných relácií odvysielaných v televízii..., než výsluchom jednotlivých svedkov. Čiže

neobstojí tvrdenie súdu, že nespokojnosť sťažovateľa pramení z procesného postupu súdu,

akým je vedenie konania a vykonávanie jednotlivých dôkazov na pojednávaní. Tiež

neobstojí tvrdenie súdu, že vykonávanie dôkazov je výlučnou kompetenciou súdu a nemôže

byť závislé na vôli účastníka konania. Súd môže len výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.

s. p.).

V závere možno konštatovať, že vyjadrenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa

15. 03. 2011 je účelové a sleduje jediný cieľ, vyhnúť sa zodpovednosti za neodôvodnené

prieťahy v konaní. Toto vyjadrenie vyhotovila predsedníčka okresného súdu, ktorej

povinnosťou je dohliadať na plynulosť súdneho konania a na tento účel sleduje

rozhodovaciu činnosť sudcov z hľadiska plynulosti súdneho konania. (§ 53 ods. 1 písm. f)

o súdoch). Takýmto vyjadrením predsedníčka súdu participuje na

prieťahoch v konaní.“

Právny zástupca sťažovateľa si v uvedenom stanovisku uplatnil trovy právneho

zastúpenia za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie právneho zastúpenia, podanie

sťažnosti, vyjadrenie k sťažnosti), a preto navrhol zmenu petitu nálezu ústavného súdu

v bode 4 takto:

„4. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť JUDr. J. S... trovy právneho

zastúpenia v sume 452,04 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 10. februára 2011

I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová

a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od

1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda

senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v , ako aj práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP k

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na

súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je žaloba o ochranu osobnosti, t. j. ide

o vec týkajúcu sa osobného statusu sťažovateľa, ktorej by mali všeobecné súdy venovať

zvýšenú starostlivosť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej

už vyslovil, že v konaní o ochranu osobnosti je efektívnosť súdnej ochrany neodmysliteľne

spojená s jej poskytnutím v primeranej dobe, teda s rýchlosťou a plynulosťou postupu súdu

v prejednávanej veci, kde časové hľadisko môže zohrávať významnú úlohu (,

).

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred

okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd pri preskúmaní predmetného spisu zistil, že

k predĺženiu posudzovaného konania prispelo aj to, že sťažovateľ podal dvakrát odvolanie

proti rozhodnutiam okresného súdu, o ktorých musel rozhodovať krajský súd, a vzniesol

tiež neodôvodnenú námietku zaujatosti 14. mája 2007 proti konajúcej sudkyni, ktorej

krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. augusta 2007 nevyhovel, keď

z prerokúvania a rozhodovania veci zákonnú sudkyňu nevylúčil.

Ústavný súd pri hodnotení správania sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník

konania nesporne mal právo na procesné úkony, ktoré urobil. Za prieťahy vzniknuté

v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkov konania neznáša zodpovednosť

oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub

štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (). V súlade s touto judikatúrou preto

dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach ústavný súd

nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu (obdobne

, ).

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Vychádzajúc zo skutočností uvádzaných v sťažnosti a jej prílohách, z vyjadrení účastníkov

konania a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresnému

súdu bola žaloba sťažovateľa doručená 4. septembra 2006. Vec sa od podania žaloby

do rozhodnutia ústavného súdu nachádzala na krajskom súde celkovo štyrikrát. Prvýkrát

od 11. júna 2007, keď okresný súd predložil spis s námietkou zaujatosti krajskému súdu,

do 14. augusta 2007, keď ho krajský súd vrátil spolu s uznesením sp. zn.

z 18. júna 2007, ktorým rozhodol o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne tak, že ju

z prerokúvania a rozhodovania veci nevylúčil. Druhýkrát bol spis predložený krajskému

súdu 25. apríla 2008 na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 2. apríla 2008, ktorým mu bolo odňaté oslobodenie od súdnych

poplatkov. Krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. z 21. augusta 2008 tak,

že napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, aby okresný súd vykonal

dokazovanie na zistenie majetkových pomerov sťažovateľa (spis bol okresnému súdu

vrátený 23. septembra 2008) a vo veci opätovne rozhodol. Tretíkrát bol spis predložený

krajskému súdu 16. januára 2009 z dôvodu podaného odvolania žalovaným proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 21. novembra 2008, ktorým odňal sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu do 50 400 Sk. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 18. februára 2009 odmietol odvolanie žalovaného ako podané

neoprávnenou osobou a spis vrátil okresnému súdu 20. marca 2009. Dovolanie žalovaného

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2009 najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 30. novembra 2009 odmietol. Spis okresného súdu sa

na najvyššom súde nachádzal v období od 30. júna 2009 do 15. januára 2010. Ako vyplýva

z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, štvrtýkrát sa spis nachádzal na krajskom súde

v období od 22. septembra 2010 do 4. marca 2011 z dôvodu rozhodovania o odvolaní

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 28. júla 2010, ktorým

okresný súd opätovne rozhodol o odňatí jeho oslobodenia od súdnych poplatkov. Vzhľadom

na to, že spis sa nachádzal na súdoch vyššieho stupňa z dôvodu využitia procesných

oprávnení sťažovateľa, ako aj žalovaného spolu viac ako 20 mesiacov, nemožno doterajšiu

dĺžku konania pripísať len na vrub okresnému súdu.

Konanie na okresnom súde (okrem obdobia, keď sa spis nachádzal na súdoch vyššej

inštancie) prebiehalo takmer tri roky, počas ktorých okresný súd nariadil vo veci šesť

pojednávaní, z ktorých tri pojednávania boli odročené bez meritórneho prerokovávania veci

(jedno pojednávanie bolo odročené z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti proti zákonnej

sudkyni, dve pojednávania boli odročené z dôvodu vopred oznámenej neprítomnosti

právneho zástupcu žalovaného). Na zvyšných troch pojednávaniach okresný súd okrem

výsluchu sťažovateľa a predloženia listín nevykonal žiadne iné dôkazy. Podstatná časť

úkonov okresného súdu v napadnutom konaní bola zameraná na viacnásobné (štyri razy)

vydávanie rozhodnutí o oslobodení, resp. odňatí oslobodenia sťažovateľa od súdnych

poplatkov iniciované právnym zástupcom žalovaného (v troch prípadoch) a s tým spojené

predkladanie spisu odvolaciemu, resp. dovolaciemu súdu z dôvodu podaných opravných

prostriedkov.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by organizoval svoj procesný

postup v napadnutom konaní v súlade s a tak, aby

bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty účastníkov konania, pretože vykazuje znaky

neefektívnej činnosti, ktorá v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu môže tiež byť

príčinou prieťahov v konaní (m. m. napr. , , ).

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu v napadnutom konaní zohľadnil

najmä predmet konania, ktorým je ochrana osobnosti, a tiež celkovú dĺžku konania, ktoré

ku dňu rozhodovania ústavného súdu trvá štyri a pol roka bez meritórneho rozhodnutia vo

veci samej a dosiaľ neviedlo k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo veci konal síce

priebežne, avšak jeho postup je poznačený neefektívnou činnosťou takej intenzity, ktorá sa

prejavila ako zbytočné prieťahy v konaní, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v , tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ]. V záujme efektívnosti

poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal

okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € poukazujúc najmä na charakter konania o ochranu

osobnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, ktoré nie je ani po štyri a pol roku právoplatne skončené, ako aj na záver

o neefektívnosti postupu okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného

prípadu, najmä skutočnosť, že aj sťažovateľ prispel k predĺženiu celkovej doby konania

uplatňovaním svojich procesných oprávnení, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 €

sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný

súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010

(prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Ústavný

súd nepriznal trovy právneho zastúpenia za vyjadrenie doručené právnym zástupcom

sťažovateľa ústavnému súdu 29. marca 2011, pretože toto podanie neobsahovalo žiadne

nové skutočnosti či právne názory, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie ústavného súdu.

Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €,

čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný

paušál. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom

zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) predstavuje celkovú sumu

305,86 € (120,23 € x 2 plus 7,21 € x 2 = 254,88 € plus 20 % z 254,88 €, t. j. plus 50,976 € =

305,86 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011